ACTA FACULTATIS ORTHODOXAE THEOLOGIAE UNIVERSITATIS PRESOVIENSIS BYZANTSKÁ REVUE VZŤAH TEOLÓGIE A FILOZOFIE SO ZRETEĽOM NA KONŠTRUKCIU VZDELÁVAN

Prepis

1 BYZANTSKÁ REVUE 009. VZŤAH TEOLÓGIE A FILOZOFIE SO ZRETEĽOM NA KONŠTRUKCIU VZDELÁVANIA V BYZANCII THE RELATIONSHIP BETWEEN PHILOSOPHY AND THEOLOGY IN THE FORMULATION OF THE THEORIES GOVERNING EDUCATION IN BYZANTIUM Bohuslav Kuzyšin Pravoslávna bohoslovecká fakulta Prešovskej univerzity v Prešove Tento článok je výsledkom riešenia vedeckovýskumného projektu Antropologické východiská sociálnej práce (VEGA č. /069/08). Abstract: In the following paper, the author draws parallels between Christian theology and Hellenistic philosophy. He emphasizes those ideas of the Early Christian thinkers who reflected, in a positive or negative way, the most important ideological currents of the Hellenistic world. This enables us to see ways in which theology and philosophy interacted in the formulation of the theories governing education in the Byzantine world. Key words: Byzantium, theology, philosophy, education. Hodnotenie vzťahu filozofie a teológie vo vzdelávaní v Byzancii je možné uskutočniť len retrospektívne. Tieto dve sféry poznávania boli v období, o ktorom hovoríme, nesmierne úzko prepojené. Kresťanstvo vstúpilo do sveta, ktorý bol do značnej miery ovplyvnený antickým dedičstvom. V antickej tradícii znamenala teológia a filozofia to isté. Teológia bola označovaná ako synonymum pre filozofiu, s tým, že Ježek, V., Byzantská paideia. Vzdělávání v Byzanci, Prešov 006, s

2 . BYZANTSKÁ REVUE 009 teológia konkrétnejšie označovala cieľ filozofie, ktorý spočíval v jednote s Božím princípom. Napriek uvedeným skutočnostiam musíme konštatovať, že určitá reflexia možná je. Ani Platón ako jeden z najvýznamnejších predstaviteľov antického myslenia nestotožňoval vieru a vedenie, a to aj napriek tomu, že jeho myšlienky sú často pochopiteľné len v kontexte samotnej viery. V dialógu Gorgias veľmi konkrétne určuje rozdiel medzi štandardným chápaním vedenia a viery. Istý konflikt medzi gréckou filozofiou a teológiou badáme aj u Filóna Alexandrijského, ktorý bol veľmi populárny u mnohých kresťanských autorov a ovplyvnil neskoršiu kresťanskú teológiu. Hieroným dokonca zahrnul Filóna medzi 'cirkevných otcov' a Euzébios veril, že prestúpil na kresťanstvo. 5 Zatiaľčo Platón tvrdil, že demiurgos usporiadal veci tak, ako sú navždy, pretože to tak bolo lepšie, Filón odmieta predstavu existencie a riadenia sveta prirodzenou a statickou nutnosťou. Filón Alexandrijský konštatuje: Niektorí totiž, ktorí obdivovali skôr svet samotný než jeho Stvoriteľa a tvrdili, že svet je nezrodený a večný, si v bezbožnom presvedčení vymysleli všeobsahujúcu nečinnosť Boha, skôr mali byť ohromení jeho silou ako Tvorcu a Otca a nie nadmieru velebiť samotný svet. Avšak Mojžiš, ktorý dospel až na samotný vrchol filozofie a dôkladne poučený božským vnuknutím o mnohých najdôležitejších veciach prírody, vedel, že v existujúcich veciach musí nutne byť jednak aktívna príčina, jednak to, čo jej podlieha, a že aktívnou príčinou je rozum všetkého, najčistejší a najrýdzejší, mocnejší než cnosť, mocnejší než vedenie, mocnejší než samo dobro a krásno. To, čo mu podlieha, je naopak samo od seba Tamže. Pozri: PLATÓN, Faidón, Praha 000. Sokr.: Môžeme povedať, že vedieť a veriť, vedenie a viera je to isté, alebo je to niečo iné? Gorg.: Domnievam sa, Sokrates, že niečo iné. Sokr.: Áno. Dobre sa domnievaš. Poznáš to aj podľa toho, že ak by sa ťa niekto opýtal, či je niektorá viera nepravdivá a niektorá pravdivá, odpovedal by si, myslím, kladne. Gorg.: Áno. Sokr.: A čo na pravdivé a nepravdivé vedenie? Gorg.: Nie. Sokr.: Takže aj takto je zrejmé, že to nie je klamstvo. Gorg.: Máš pravdu. PLATÓN, Gorgias, Praha 000, s.. Ježek, V., Filón Alexandrijský. Jeho teologie, exegeze a vliv na pozdější autory, Prešov 00, s Tamže. 59

3 BYZANTSKÁ REVUE 009. neschopné života a pohybu, ale pohybované, formované a oživované rozumom sa premenilo v najdokonalejšie dielo, v tento svet. Tí, ktorí tvrdia, že je nezrodený, si neuvedomujú, že sa tak vzdávajú tých najprospešnejších a najnutnejších vecí vedúcich k zbožnosti, teda prozreteľnosti. Pretože rozum nás presviedča, že o to, čo vzniklo, sa stará jeho Otec a Tvorca. Veď Otec predsa podporuje ďalšiu existenciu svojich potomkov, rovnako ako remeselník koná údržbu svojho výrobku. Všetkými prostriedkami zabraňuje akémukoľvek poškodeniu či poruchám a naopak, snaží sa, ako je to len možné, poskytovať to, čo je pre neho užitočné a prospešné. K tomu, čo nevzniklo, však nemôže mať ten, kto to nestvoril, žiadny vlastný vzťah. Daný text okrem iného svedčí o odlišnom chápaní aktu stvorenia u Platóna a Filóna. U Platóna je rola božského demiurga obmedzená na isté napodobňovanie večného a ideálneho princípu. U Filóna ide o aktivitu božského Tvorcu sveta. Neobmedzuje sa na formuláciu bytosti, ktorá je použitá ako nástroj. Filónov Tvorca stojí v samotných základoch, čo bolo pre vtedajšiu grécku filozofiu niečím nemysliteľným, aj keď istú podobnosť vidíme v koncepcii Aristotela. Filón dokázal byť kritický k filozofii. Veril, že filozofia môže okrem pomoci v hľadaní pravdy taktiež v jej nájdení prekážať. Vo svojej negatívnej stránke je filozofia, podľa Filóna, hniezdom zmijí, v ktorom panuje sofizmus a nezhoda. Pozitívny rámec videl v tom, že filozofia sa snaží zaoberať poznávaním najvyšších a najstarších príčin komplexnej skutočnosti. Filozofiu vnímal v kontexte jej propedeutickej úlohy ako tú, ktorá poskytuje kategórie a koncepcie pre chápanie múdrosti. Pri tomto posudzovaní treba mať neustále na pamäti skutočnosť, že v staroveku bola filozofia chápaná odlišne. V tomto období bola úzko prepojená s náboženstvom. Nebola čisto teoretickou záležitosťou a často sa stávala návodom k praxi. Filozofi verili, že vo svete existuje len jedna pravda, aj keď má rôzne podoby. Ďalšou osobnosťou, ktorá sa významne podieľala na formovaní vzťahu teológie a filozofie, bola osobnosť Klimenta Alexandrijského. FILÓN ALEXANDRIJSKÝ, O stvoření světa. O gigantech. O neměnosti boží, Praha 00, s. 5. Pozri: Ježek, V., Filón Alexandrijský. Jeho teologie, exegeze a vliv na pozdější autory, cit. dielo, s

4 . BYZANTSKÁ REVUE 009 Kliment vo svojich názoroch ostáva viac kresťanom ako filozofom. Vychádzal viac zo života ako z teórie. Cirkev jeho prácu plne ocenila, hoci musíme konštatovať, že niektoré jeho názory, ktoré boli v rozpore s apoštolským učením, boli nekompromisne zavrhnuté. Kliment Alexandrijský (Titus Flavius Clemens) je kresťanský autor, ktorý mal silný vzťah k dielu Filóna Alexandrijského. Vo svojich teologických dielach často používa mnoho jeho myšlienok a teologicko-filozofických konštrukcií. Kliment bol dynamickým a schopným mysliteľom. storočia. Snažil sa dokázať, že Cirkev je pravým miestom pre pozitívne ocenenie ľudských hodnôt antickej filozofie. Od kresťana vyžadoval dobré vzdelanie, aby mohol reagovať na útoky vzdelaných pohanov voči kresťanskej viere. U Klimenta rovnako ako u Filóna nachádzame názor na dve stránky filozofie, ktoré by sme v stručnosti mohli charakterizovať ako názor negativistický a názor pozitivistický. Podľa Klimenta je Boh príčinou všetkého dobrého, niečoho priamo, Starej a Novej zmluvy, a niečoho nepriamo filozofie. Napriek tejto definícii sa často v Klimentovom diele stretávame s upozorňovaním na neprirodzený pôvod filozofie, ktorý je dôsledkom nepochopenia Božieho zjavenia. V Stromatách čítame: Gréci nielen doslova opisujú podivuhodné udalosti tak, ako sú ukázané v našej tradícii, ale usvedčíme ich dokonca aj z toho, že si často privlastňujú v skreslenej podobe to najdôležitejšie z nášho učenia naše Písmo je staršieho pôvodu, ako sme už dokázali. Týka sa to viery a múdrosti, poznania a vedenia, nádeje a lásky, ľútosti, zdržanlivosti a v neposlednom rade bázne pred Bohom skrátka celého toho 'roja cností' pravdy. 5 Kliment považuje filozofiu za krádež a spája ju s biblickým obrazom zostupu Božích synov k pozemským ženám. Túto krádež Boh dovoľuje a obracia ju v prospech stvorenstva. Kliment Alexandrijský v tejto súvislosti pozoruje: Ale filozofiu vraj nezoslal Pán: buďto ju Pozri: Pružinský, Š., Patrológia II. Cirkevná a kresťanská literatúra. až 8. storočia, Prešov 00, s. 69. Pozri: Ježek, V., Filón Alexandrijský. Jeho teologie, exegeze a vliv na pozdější autory, cit. dielo, s. 0. Pozri: Zozuľak, J., Filozofia, teológia, jazyk, cit. dielo, s. 7. KLEMENT ALEXANDRIJSKÝ, Stromata I, Praha 00, s KLEMENT ALEXANDRIJSKÝ, Stromata II III, Praha 006, s

5 BYZANTSKÁ REVUE 009. ukradli ľudia, alebo ju dostali od nejakého zlodeja, snáď mocnosti alebo anjela, ktorý sa dozvedel časť pravdy, ale nezotrval v nej. Časť, ktorú si privlastnil, potom vnukol ľuďom vo svojom učení. Nie že by o tom Pán nevedel. On poznal ešte pred založením sveta a vznikom všetkých vecí výsledok všetkého, čo sa stane. Iba tomu nezabránil. Lup, ktorý sa takto dostal k ľuďom, im dokonca vtedy priniesol istý úžitok; nie preto, že by zlodej myslel na ich prospech, ale preto, že sama prozreteľnosť doviedla tento opovážlivý čin k dobrému koncu. Za základ poznania považuje Kliment vieru. Jedine viera je rozumnou voľbou. Vedenie sa vo svojej podstate skladá z vnímania a intelektu, pričom intelektu a vnímaniu je spoločná zrejmosť. Vnímanie je cestou k vedeniu. Viera potom prejde vnímané veci, prekročí domnienky, ponáhľa sa k neklamnému a spočinie v pravde. V globálnej perspektíve musíme konštatovať, že Klimentov vzťah k filozofii bol nanajvýš pozitívny. Odporúča ju študovať a jej nepoznanie považuje za nezmyselnú chybu. Odborníka zdobí mnoho vecí, ktoré, koniec koncov, s jeho hlavným zameraním priamo nesúvisia. Okrem toho u človeka, ktorý vysvetľuje základné kresťanské pravdy, pôsobí všeobecné vzdelanie presvedčivejším dojmom, prebúdza u katechumenov úžas, a privádza ich tak k pravde. Takáto výchova duše je dôveryhodná. Ľuďom dožadujúcim sa vzdelania sa pri nej v zastretej podobe dostáva pravdy. Nemajú tak dojem, že filozofia kazí život a je iba zdrojom bludov a nesprávneho konania, ako ju niektorí vidia. Ona je predsa zreteľným obrazom pravdy, akýmsi božským darom, ktorý bol venovaný Grékom. Neoddeľuje nás ani od viery ako podvodné čarodejnícke umenie, ale máme v nej skôr, povedal by som, silné opevnenie a zároveň akýsi druh výcviku, ktorý nám poskytuje rozumové zdôvodnenie viery, konštatuje Kliment. O vzťahu teológie a filozofie v Klimentovom diele by sme mohli povedať, že bol v súlade s chápaním tejto problematiky v období KLEMENT ALEXANDRIJSKÝ, Stromata I, cit. dielo, s. 55. Termín zrejmosť označuje to, čo je obom skutočnostiam spoločné. Kliment tu rozvíja klasickú Aristotelovu tézu o záľube v zmyslových vnemoch. Táto záľuba je prirodzená, pretože je výsledkom prirodzenej ľudskej túžby po poznaní. KLEMENT ALEXANDRIJSKÝ, Stromata II III, cit. dielo, s.. KLEMENT ALEXANDRIJSKÝ, Stromata I, cit. dielo, s. 9. 6

6 . BYZANTSKÁ REVUE 009 Byzancie. Skutočnosťou ostáva, že práve Kliment sa významne podieľal na formovaní zdravého a kompromisného prístupu, ktorý zhrnieme jeho vlastnými slovami: Niektoré duše totiž majú svoj vlastný pokrm: jedny rastú skúsenosťou a vedením, iné sa živia gréckou filozofiou, na ktorej samozrejme, podobne ako na orechu, nie je všetko stráviteľné. Antická filozofia je nepochybne prítomná v celej plejáde svätootcovských diel. Vasilij Veľký napríklad prijíma Aristotelov názor o tom, že to, čo vzniklo v čase, musí v čase aj zaniknúť. Všetko, čo vzniklo v čase, musí nutne v čase aj skončiť. Ak má niečo v čase svoj počiatok, nepochybuj, že to raz dospeje ku koncu. Vasilij nezavrhoval grécku literatúru, naopak, doporučoval diela, ktorých obsah bol v súlade s kresťanskou etikou. V jeho kázaniach o stvorení sveta sa táto konštrukcia objavuje v podobenstve o ušľachtilom a planom figovníku: Niektorí farmári sadia vedľa ušľachtilých figovníkov figovníky divoké, zatiaľčo iní liečia neduhy pestovaných ušľachtilých figovníkov tým, že na ne vešajú kvety tých planých, a zachraňujú tak ovocie, ktoré by inak predčasne padalo a kazilo sa. Čo ti chce tento prírodný jav naznačiť? Že k tomu, aby sme mohli vykázať dobré skutky, je veľakrát potrebné čerpať silu aj od ľudí, ktorým je naša viera cudzia. Takže ak uvidíš pohana alebo niekoho, koho od Cirkvi odlúčilo nejaké zvrátené učenie, ale kto sa aj napriek tomu snaží viesť rozumný a mravne usporiadaný život, dbaj o svoju cnosť ešte horlivejšie, aby si bol ako ten figovník, ktorý čerpá silu zo stromov planých a nepripúšťa, aby jeho ovocie opadalo, ale starostlivo ho vyživuje. Vasilij často radil, aby kresťania hlúpo nezavrhovali nekresťanskú literatúru, pretože aj tá môže mať blahodarný vplyv na ich život. Musíme sa oboznámiť s básnikmi, historikmi, rečníkmi aj so všetkými tými, od ktorých môžeme získať niečo prospešné pre starostlivosť o svoju dušu. Vasilij konštatuje, že k večnému životu privádzajú slová kníh Svätého Písma. Avšak kým človek nie je schopný chápať tieto slová, má sa neustále venovať literatúre, ktorá nie je v príkrom rozpore Tamže, s. 9. BASIL Z CAESAREJE, Devět kázání na stvoření světa, Praha 00, s. 7. Tamže, s. 6. BAZIL VEĽKÝ, Povzbudenie mladým. Listy I (R. 57 7), Prešov 999, s. 7. 6

7 BYZANTSKÁ REVUE 009. s kresťanským učením, aby prenikli do hĺbky ich myšlienok. Je zrejmé, že aj v jeho diele badáme rovnaký kompromisný prístup, aký sme postrehli u Klimenta Alexandrijského. Dôkazom tejto skutočnosti je často analyzované podobenstvo o včelách, ktoré si z kvetov vyberajú len to najlepšie, alebo o vyhýbaní sa tŕňom. Keď trháme kvety ruží, vyhýbame sa tŕňom. Takisto vyberajme z diel uvedenej povahy iba to, čo je užitočné, no pred škodlivým sa chráňme. Ako sme spomínali, aj z diela Vasilija Veľkého je zrejmé, že čerpal z antickej filozofie. Otázkou ostáva, aké antické pramene používal. Bohatstvo tém, ktorých sa dotýka, ponúka široké spektrum autorov od Platóna a Aristotela, cez stoikov až po Filóna alebo Plotína. Väčšina bádateľov sa prikláňa k názoru, že Vasilij čerpal z bližšie nešpecifikovanej antológie filozofických diel alebo z vlastných poznámok z doby aténskych štúdií. Dobrým príkladom pre pochopenie vzťahu teológie a filozofie je odporúčanie učiteľov Cirkvi venovať sa dialektike. Dialektiku považujú za nevyhnutnú vedu pre lepšie pochopenie ťažkých miest Svätého Písma a pre boj s heretikmi. 5 Blažený Augustín o nej hovorí, že je tesne spojená s celou skladbou Písma a musí sa v ňom rozširovať na podobu nervov. Veľmi mnoho napomáha pri vyjasnení ťažkých miest Písma... Ak niekde nebude možné nájsť pravý zmysel prostredníctvom iných, jasných svedectiev Písma, v takom prípade ostáva objasniť určené miesto, privolajúc na pomoc rozum. 6 Gregor Teológ v tejto súvislosti hovorí: Ničím nemôže kresťan tak úspešne odrážať útoky pohanských mudrcov na kresťanstvo a obhajovať pravdu, ako tou istou zbraňou dialektiky. 7 Tamže. Tamže, s. 9. Pozri: Dostálová, R., Pozemský svět jako škola lidských duší, In: BASIL Z CAESAREJE, Devět kázání na stvoření světa, cit. dielo, s. 9. Dialektika: filozofická metóda skúmania protirečení v samej podstate predmetov a javov. Umenie logicky uvažovať. 5 Pozri: Miroljubov, N., Systematický výklad pedagogických názorov svätých Otcov a učiteľov Cirkvi. II. časť, In: PTZ XIX (), Prešov 996, s.. 6 Tamže. 7 Tamže. 6

8 . BYZANTSKÁ REVUE 009 Prvotní kresťanskí spisovatelia nazývali filozofiu kresťanstvom do Christa. Hoci helénska filozofia neobsahuje pravdu v skutočnej jej dôstojnosti, predsa sa kresťanskí spisovatelia na ňu pozerali ako na takú, ktorá čistí cestu ku Christovi. Mnohí Otcovia Cirkvi prišli ku kresťanstvu cez filozofiu. Z tohto dôvodu Otcovia Cirkvi neodsudzovali filozofiu. Ochotne a trpezlivo využívali všetko, čo bolo v súlade s kresťanským učením a Božím zjavením. Objavy vedy používali na apológiu kresťanského učenia a vyjadrovali sa jazykom a metódami im súčasnej filozofie. Je nevyhnutné, aby sme upozornili, že svätí Otcovia sa nikdy úplne nestotožnili so svetským filozofovaním. Neboli prívržencami nijakého filozofického systému. Kresťanská teológia preukázala sympatie k tým filozofickým smerom, ktoré vyžadovali obmedzenie naturalizmu antického gréckeho života a vyznačovali sa prísnou morálkou, preto je v dielach kresťanských teológov prvých piatich storočí možné nájsť rôzne etické, kozmologické či gnozeologické prvky gréckej filozofie, ako sú idey Platóna, morálne učenie stoikov a mystické tendencie novoplatonizmu. Z hľadiska konštrukcie vzdelávania v Byzancii zostávala klasická grécka literatúra v ranej byzantskej škole základom všetkého vzdelávania a výchovy. Z nej sa mladí ľudia učili nielen gramatickým pravidlám a uhladenému antickému jazyku, ale aj schopnosti správne vyjadrovať rozumné myšlienky a tvoriť si pravdivý názor na to, čo je dobré a zlé, čo je čestné a aj na to, čo je nespravodlivé. Filozofia bola v Byzancii kráľovnou všetkých vied. Antická filozofia sa zaoberala antickou koncepciou božstva. V kresťanskej Byzancii vychádzala z kresťanských princípov a rovnako aj tu tvorila vrchol vedenia, ku ktorému smerovali všetky odbory. Pre Byzantíncov a pre antickú tradíciu znamenal filozofický výcvik a askéza pozdvihnutie ľudského k Bohu. Takto dialóg medzi pohanskou a kresťanskou filozofiou pokračoval aj v Byzancii, ale kresťanská ideológia kontrolovala spôsob a smer vzdelávania vo filozofii. 5 Pozri: Belejkanič, I., Teológia a filozofia, In: PTZ XX (5), Prešov 997, s. 9. Pozri: Zozuľak, J., Filozofia, teológia, jazyk, cit. dielo, s. 9. Zozuľak, J., Konfrontácia gréckej filozofie a kresťanstva, In: Synergia č., r. II/00, Prešov 00, s. 9. Pozri: Dostálová, R., Byzantská vzdělanost, Praha 00, s Pozri: Ježek, V., Byzantská paideia. Vzdělávání v Byzanci, cit. dielo, s

9 BYZANTSKÁ REVUE 009. Filozofia, teológia, ale aj akýkoľvek iný predmet sa v Byzancii nevyučovali v rámci strohého odovzdávania informácií tak, ako v scholastickom prostredí stredovekej Európy. Táto aktivita prebiehala prostredníctvom intelektuálnej reflexie, diskusie, empírie a dialógu. Byzantská filozofia slúžila ako hermeneutický kľúč pre chápanie vedných odborov vo všeobecnosti. Vyučovací proces sa taktiež zameriaval na históriu filozofie a filozofické školy sa kriticky posudzovali. V rámci filozofie sa samozrejme študovali všetky jej základné prvky ako bytie, podstata, rozdelenie, definícia, rod, jednotlivec a zjav, kvantita, pohyb, prirodzenosť, forma, osoba, hypostáza, čas, priestor atď. Je samozrejmé, že školstvo zohrávalo v dejinách Byzancie veľmi dôležitú úlohu. Zachovávalo systém vzdelávania s postupnou christianizáciou svetského vzdelávania, jeho noriem a cieľov. Jeho špecifikom, a to najmä v ranom štádiu vývoja, bol kontinuálny prechod k dôrazu na teologické vzdelávanie, teda postupné včleňovanie kresťanských tradícií do antických osnov. Prameňom vzdelávania sa stáva viera, ktorá je dimenziou celého človeka, je aktom plnosti, ktorý neexkomunikuje myslenie, ale dodáva mu otvorenosť ako jeho bytostné určenie. Legalizácia kresťanstva privádza históriu k zvláštnemu momentu stretu dvoch protichodných kultúr myslenia. Antická kultúra sa prejavila ako dostatočne tvárna na to, aby pripustila vnútornú transformáciu... Kresťania dokázali, že je možné preorientovať kultúrny proces bez rozvratu a rozvíjať kultúru v novom duchu. Vzdelanostná úroveň bola v Byzancii na oveľa vyššej úrovni, ako to bolo na Západe, pretože byzantský systém hodnôt bol založený na zásluhách a vzdelaní, takže vzdelanosť zasahovala viac sociálnych vrstiev a nebola vyhradená len pre kňazov, ako to bolo v ranom stredoveku v západnej Európe. 5 Veda a vzdelanie v Byzancii mali cirkevnoreligiózny charakter. Teologické myslenie postupne prežiarilo jednak Pozri tamže, s Tamže, s. 86. Pozri: Palouš, R., Víra a výchova, In: Nezávislá revue pro výchovu a vzdělání, /, Praha 99, s Mejendorf, J., Vizantijskoe bogoslovie. Istoričeskie tendencii i doktrinaľnie temy, Minsk 00, s Dostálová, R., Byzantská vzdělanost, cit. dielo, s.. 66

10 . BYZANTSKÁ REVUE 009 prírodné vedy, ale aj všeobecné elementárne vzdelanie, ktoré sa do veľkej miery uskutočňovalo pri kláštoroch a chrámoch. Takáto prirodzená a nenútená štruktúra konfrontácie teológie s filozofiou, akú badáme v byzantskom intelektuálnom systéme, sa stáva príkladom aj pre súčasné bádateľské aktivity, čoho svedectvom je najmä skutočnosť, že byzantská civilizácia patrila medzi najvzdelanejšie civilizácie v histórii. Pozri: Sokolov, I., O vizantinizme v cerkovno-istoričeskom otnošenii. Izbranie patriarchov v Vizantii s serediny IX do načala XV veka (8 5 gg). Vselenskie sudi v Vizantii, Sankt- Peterburg 00, s. 9. Pre konkrétny príklad pozri: Šip, M., Isus Christos v pravoslávnej Cirkvi v konfrontácii s učením náboženskej spoločnosti Jehovových svedkov, In: PTZ XXXII/7, Prešov 007. s