Microsoft Word - Matej Švec - 2 miesto VŠ.doc

Prepis

1 Matej Švec 2. miesto VŠ Univerzita Komenského Bratislava Slovenská misia - poslanie slovenských vojakov v zahraničných misiách mojimi očami Nie je to tak dávno, čo sa Slovensko stalo členom NATO. Sen starej i novej generácie, ale aj minulosťou nezaťažených ľudí v ozbrojených silách sa stal skutočnosťou v marci Niekoľkoročná ideovo-hodnotová rozpoltenosť slovenskej spoločnosti výnimočnou zhodou náhod zahŕňajúc asi najpodstatnejší faktor, pro-západnú vládnu orientáciu, dostala jasné kontúry budúcich vojensko-aliančných zväzkov. Uprednostnenie západného bloku vojenských partnerov sa však dá chápať v dvoch ideových pozitívach: Prvým je potvrdenie vôle Slovenskej republiky o participácii v NATO, organizácii ktorá prešla vlastnú, desaťročnú cestu transformácie. No i v prípade že NATO by pretrvalo vo forme spred roku 1989, ako aliancia národných štátov pripravená odraziť masívny frontálny útok Varšavskej zmluvy, legitímna politická reprezentácia v roku 1999 by neváhala podporiť toto smerovanie budúcnosti Slovenska v jeho novodobých dejinách. Že by to bol ťažký zápas s pasivitou ku ktorej sa mnohí utiekajú a nazývajú ju neutralita, niet pochýb. Druhé pozitívum je symbolické, no veľmi dôležité pre zachovanie historicko-ideovej kontinuity SR. Byť vo vojenskej aliancii nadštandardných ekonomických vzťahov a zdieľanie ideových hodnôt je viac ako len tmel dvoch alebo viacerých štátov. Je to účasť na novej spoločenskej báze, kde sú národné štáty obohatením, nie príťažou z dôvodov jazykovej a počiatočnej technickej inkompatibility. V prenesenom význame preto Slovensko nenastúpilo len na novú cestu vojenskej spolupráce. Je potvrdením a kontinuitou spolupráce 1.ČSR (čiže aj slovenského obyvateľstva) s anglo-americkými a západo-európskymi spojencami spred roku 1939.

2 Misie Skepticizmus, dokonca skoro výsmech nad vojnou proti terorizmu má svoju živnú pôdu v súčasnej nepriaznivej vojensko-politickej situácii v Iraku a pomenej v (predsa len vzdialenejšom) Afganistane. Nálady obyvateľstva sa menia nie priamo závisle od dosiahnutých cieľov našich vojakov. Druhá, o to zákernejšia forma degradácie úsilia našich vojakov má formu hanlivého hodnotenia výkonov vojakov, ktorí pracujú nie ani tak na frontovej línii, ale priamo v nej, kde hrozí sústavná neistota stále prítomnej hrozby partizánskeho útoku, alebo odstraňovanie munície z mínových polí. I v tejto, človek by povedal pasívnej forme boja, majú vojaci straty nie pre vlastnú neopatrnosť, ale sú obeťami tých, pre ktorých je mier, bezpečnosť a stabilita tým najväčším nepriateľom pre ich víziu spoločenského zriadenia. Tým myslím práve konkrétny prípad z Iraku, kde médiami honosne nazývaný insurgents - tzv. povstalci, dokázali presným zásahom zničiť auto s osádkou, ktorá viezla muníciu na demoláciu. Preto treba rozlišovať misie skôr podľa toho aká je pravdepodobnosť priameho ohrozenia vojakov, čiže podľa aktivity nepriateľskej strany alebo dokonca niekoľkých znepriatelených strán. Misie na udržiavanie mieru Etnické trenie, spory pre územie, stále prítomný niekoľkogeneračný pocit krivdy z okupácie, zostrujúce sa konflikty pre nedostatok prírodných zdrojov. Dokonca aj kombinácia týchto faktorov by sa dala nájsť v mnohých sporoch, ktoré najmä krajiny tretieho sveta dnes vedú. Preventívna diplomacia často nespĺňa svoje poslanie - prevenciu konfliktu ako takého. V posledných rokoch násilné konflikty dosiahli nebezpečnú mieru. V odpovedi na tento vývoj sa zmobilizovala aj medzinárodná komunita. Africký model, kde bohužiaľ preventívna diplomacia zlyháva viac ako v iných častiach sveta, by mal byť výstrahou pre svetové spoločenstvo, aby dokázalo rapídne a flexibilne reagovať na vnútroregionálne hrozby. Prevencia sa i v histórii preukázala byť lepším a lacnejším riešením ako čeliť následkom otvoreného konfliktu. V každej dekáde 20. storočia sa dá takýto príklad nájsť. Horšie to však je s nájdením kolektívnej názorovej jednoty pre okamžité riešenie zárodkov konfliktu. 2

3 Slovensko v čase svojho vzniku nemalo veľa šancí na zviditeľnenie sa v medzinárodnej komunite. Tzv. peacekeeping misie sú na viacerých miestach sveta, kde OSN, súčasní politickí predstavitelia, i misií sa zúčastňujúce strany dúfajú, že ohnisko konfliktu z minulosti zapadne v podmienkach sústavného prímeria do zabudnutia. Sú teda miesta, kde konflikt minulosti už doznel a jediné čo ho pripomína, je rozprávanie domácich veteránov a stále prítomné modré prilby peacekeeperov v oblasti. Mladšia generácia ich pobyt vníma už ako prirodzený. Je teda možné, že čas v zosobnení rotujúcich modrých prilieb dokáže nadobro otupiť ostré hrany konfliktov? Somálsko 1993 Kombinácia hladomoru a občianskej vojny sa ukázala byť tvrdým orieškom i pre americký kontingent pri normalizovaní situácie a pomoci pri distribúcii potravín. Slovenský kontingent prakticky nemohol mať zo zrejmých dôvodov skúsenosti z oblasti akcií pod mandátom OSN spred roka Napriek tomu bola činnosť pod mandátom OSN v Somálsku v roku 1993 (UNOSOM) dobrým začiatkom pre medzinárodné renomé novovzniknutej SR. Balkán: Podobné, no pre našich vojakov menej exotické prostredie muselo predstavovať pôsobenie na Balkáne v čase občianskej, ešte nie plnou silou prebiehajúcej vojny. Obraz tzv. sudu pušného prachu v Európe bohužiaľ opäť pripomenul svoj explozívny potenciál už na konci roku Vtedy ani skúsení analytici nemohli predpokladať, že dedičstvo občianskej vojny sa ponesie skoro celú dekádu, a že to bude trpký začiatok konca vtedy ešte Juhoslovanskej zväzovej republiky. Už v máji 1993 Slovensko posilnilo svoju prítomnosť v regióne asi 600 dobrovoľníkmi ženijného práporu ako súčasť misie UNPROFOR. Slovensko nevstúpilo do kooperácie so silami IFOR a SFOR pod vedením NATO hlavne z dôvodov politicky rozličných pozícií Slovenska v rokoch Misia v Kosove sa začala od septembra Sporadické výbuchy násilia v tejto (zatiaľ ešte) Juhoslovanskej provincii sú pre vojakov náročné, keďže musia často pôsobiť viac ako policajti, nie ako vojaci. Náš kontingent pôsobí pri hranici so Srbskom a je menej konfrontovaní s davmi často ozbrojenými 3

4 tradičnými zbraňami demonštrantov (kamene a zápalné fľaše) ako ich kolegovia v Prištine a na juhu provincie. Golanské výšiny Prekvapivo, i na Blízkom Východe je možné nájsť analógiu slovenských ozbrojených síl, no ako súčasť vojenskej pomoci vtedajšieho Československa. Len tri roky po 2. svetovej vojne, keď bolo cítiť novo vznikajúci poriadok úsilie o revíziu kolonializmu, hlavne britského. Kým Československo v rokoch dodávalo výzbroj Izraelu vzniknutému na základe rozhodnutia OSN, v roku 1998 sa slovenský vojenský personál opäť vracia. Tentoraz však ako členovia viacnárodného kontingentu s účelom pozorovania, dohľadu a kontrolného režimu nad územím, výšinami strategicky dominujúcimi hranicu medzi dvoma, po desaťročia znepriatelenými krajinami: Izraelom a Sýriou. Nie je to asi pasívna úloha, akoby sa mohlo zdať, keď tu panuje prímerie už od roku Monitorovanie zahŕňa inšpekcie vojakov, vybavenia, zbraní a iných dôležitých aspektov ako na Golanských výšinách, tak v okolí Suezského prieplavu, ktorého cíp bol tiež predmetom konfliktu medzi Egyptom a Izraelom. Je táto činnosť vôbec z nejakého praktického hľadiska ešte dôležitá? Pachuť studeného mieru Egyptu a Izraela sa doposiaľ (po 30 rokoch) nevytratila. Preto každý signál, vychádzajúci z opozitnej strany sa určite v diplomatických kruhoch dôkladne posudzuje. Byť časťou tretej, nezávislej strany je v tomto prípade skôr pocta. Je to o získavaní si dôvery tých, ktorí by dialóg, hoci studený, nenašli vôbec. Horúce územia: Afganistan, Irak NATO prešlo vlastnou reformou a okrem novo definovaných politických cieľov, táto reforma znamenala konkrétnu špecializáciu vojsk jednotlivých krajín. Bola adekvátna a efektívna reakcia na nové hrozby. Slovensko sa zameralo na to, v čom dokáže vyniknúť, čiže to, v čom má komparatívnu výhodu. Požiadavka NATO vychádzala s dobrého výcviku a adekvátneho vybavenia našej armády práve na následky použitia zbraní hromadného ničenia. Ženijné účely neboli vtedy prioritou. No práve to je oblasť, kde si Slovensko, a hlavne jeho armáda urobili dobré meno vo svete. Koaliční partneri, ako sa dá vyčítať z priebežných správ v médiách, boli a sú prekvapení efektívnosťou našich ženistov, hoci pôsobia v relatívne malých počtoch. Zohranosť menšieho tímu, útvaru, je viac výhodou pri 4

5 úlohách špecifického charakteru, ktoré sú v krajine so zničenou infraštruktúrou, akou nepochybne Afganistan poznačený 20 rokmi občianskej vojny je. Letisko je v krajine, ktorá nemá prístup k moru a predstavuje hlavnú dopravnú tepnu koaličných spojeneckých vojsk, jedným z najdôležitejších objektov a v afganských podmienkach je kľúčové i pre úspešnosť celej misie. Extrémne klimatické podmienky na ktoré určite ženisti neboli zvyknutí, v kombinácii s požiadavkou na vysokú, dlhodobú kvalitu si vyžadujú viac ako betonárov. Nie menej dehonestujúce je nazývať prácu pri teplotách C kde sa sporadicky uskutočňujú raketové útoky asfaltovanie chodníkov. Armáda má v prieskumoch verejnej mienky vysokú dôveryhodnosť i napriek nedávnemu pádu lietadla s vojakmi z Kosova. Ich prácu nesťažujú len prírodné podmienky, ako vysoké teploty a prach, ale i napätie a stres keď treba bežať z dráhy, lebo práve pristáva lietadlo. Hoci na letisku v Bagrame pôsobí iba asi 40 vojakov, ich práca je vysoko hodnotená a o ich kvalitách hovorí aj to, že pri spoločnej úlohe na prácach na letisku s americkými ženistami boli práve Američania stiahnutí pre väčšiu efektivitu práce Slovákov. Darmo, zohranosť tímu a skúsenosť robia svoje. Bezpečnostná situácia v Afganistane je stále napätá, dokonca sa objavujú správy, že Taliban znova vstáva z popola, ako ukazujú časté raketové útoky proti koaličným a afganským vojskám. No táto situácia sa dá po vojensko-taktickej stránke riešiť ľahšie ako začínajúca občianska vojna v Iraku. Z hľadiska taktiky povstalcov (kde však iba malú časť tvoria Iračania), sú vo väčšom ohrození vojaci Slovenskej misie tu ako v Afganistane. Útok na vojakov jednej vybranej národnosti, či už náhodný, alebo plánovaný môže ohroziť prítomnosť tejto krajiny na Irackej operácií ako takej. Najviac dehonestujúci scenár pre meno krajiny, ako odmietnutie vojakov nastúpiť do služby z dôvodu strachu o život, sa v našom kontingente nevyskytol, tak ako to bolo v prípade Bulharska. Slovenský kontingent v Iraku je sčasti aj kvôli tomu zdrojom väčšej pozornosti médií, keď sa úspech Irackej operácie meria najjednoduchším a najtragickejším ukazovateľom počet obetí. Výpočet úspechov je pre verejnosť menej zaujímavý. Plánovaný útok na slovenských vojakov, kde boli tri obete, však pozoruhodne nerozpútal debatu o urýchlenom alebo predčasnom stiahnutí. A ani vojaci sami to nežiadali, čím značne prispeli ku kredibilite Slovenska v očiach koaličných partnerov. Ich práca v ťažkých klimatických podmienkach Blízkeho Východu je porovnateľná s prácou ich kolegov v Afganistane. 5

6 Záver Slovensko sa veľmi dobre zhostilo úloh, ktoré plynú zo záväzkov ku koaličným partnerom, hlavne k USA. Slovensko nemohlo byť z dôvodov geografickej polohy alebo neexistencie protiteroristických jednotiek v prvom slede. No dobré partnerské vzťahy si váži tak ako záväzok, čoho dôkazom je už dvakrát predĺžené pôsobenie našich ženistov v Afganistane na základe žiadosti USA. Slovensko má jeden z najväčších mierových kontingentov per capita s viac ako 600 vojakmi po celom svete. Hoci sú to miesta kde ide často o formálnu kontrolu dodržiavania prímeria ako Golanské Výšiny, Etiópia a Eritrea, Cyprus alebo Východný Timor, dlhodobý pobyt v Afganistane, Iraku a Kosove z nás robí partnera spojencom, ktorí aktívne formujú svetovú politickú situáciu. Tým vzrastá nielen relevantnosť slovenskej diplomacie a armády, ale taktiež národné povedomie o tom, že profesionalizácia armády má zmysel. V neposlednom rade je to povedomie, že Slovensko neváha v prípade potreby prevziať na seba bremeno zodpovednosti, či už ako potenciálny člen nestálej rady OSN, alebo priamo v zahraničných misiách. 6