STVORENIE SVETA
STVORENIE ČLOVEKA 26 Nato Boh povedal: Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby! Nech vládne nad rybami mora i nad vtáctvom neba i nad dobytkom a divou zverou a nad všetkými plazmi, čo sa plazia po zemi! 27 A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril. 28 Boh ich požehnal a povedal im: Ploďte a množte sa a naplňte zem! Podmaňte si ju a panujte nad rybami mora, nad vtáctvom neba a nad všetkou zverou, čo sa hýbe na zemi! 29 Potom Boh povedal: Hľa, dávam vám všetky rastliny s plodom semena na povrchu celej zeme a všetky stromy, majúce plody, v ktorých je ich semeno: nech sú vám za pokrm! 30 Všetkým zverom zeme a všetkému vtáctvu neba i všetkému, čo sa hýbe na zemi, v čom je dych života, (dávam) všetku zelenú trávu. A stalo sa tak. 31 A Boh videl všetko, čo urobil, a hľa, bolo to veľmi dobré. A nastal večer a nastalo ráno, deň šiesty.
Kniha Genezis 2; 1-7 1 Takto boli ukončené nebo a zem a všetky ich voje. 2 V siedmy deň Boh skončil svoje diela, ktoré urobil. A v siedmy deň odpočíval od všetkých diel, ktoré urobil. 3 I požehnal siedmy deň a zasvätil ho, lebo v ňom odpočíval od všetkých diel, ktoré Boh stvoril a urobil. 4 Taký je pôvod neba a zeme, keď boli stvorené. Opis stvorenia prvého človeka. - V tom čase, keď Pán, Boh, urobil zem a nebo, 5 nebolo ešte na zemi nijaké poľné krovie a nepučala ešte ani poľná tráva, lebo Pán, Boh, nedal pršať na zem a nebolo ani človeka, ktorý by obrábal zem 6 a privádzal na zem vodu (kanálov) a zavlažoval celý povrch zeme. 7 Vtedy Pán, Boh, utvoril z hliny zeme človeka a vdýchol do jeho nozdier dych života. Tak sa stal človek živou bytosťou.
KDE SA VZAL ČLOVEK? ODKIAĽ POCHÁDZAME? Dva pohľady materialistický - odvodzuje pôvod človeka od zvierat na základe evolúcie; druhý považuje za predka ľudí človeka a prijíma nutnosť asistencie nadprirodzenej a zároveň zvláštnej bytosti pri jeho vzniku: Boh. Opiera o zjavenie zachytené vo Svätom písme a o ľudský rozum, registrujúci podstatný rozdiel medzi človekom a zvieraťom. Boh stojí za vznikom človeka.
Biblický autor nevedel nič o evolúcii a preto sa nezmieňoval o druhotných príčinách, ale ukázal tú prvú, najdôležitejšiu. Keď Pán, Boh utvoril z hliny všetku poľnú zver a všetko nebeské vtáctvo, priviedol ho k Adamovi, aby videl, ako by ho nazval, lebo ako ho nazve, také bude jeho meno. A nazval Adam menom všetok dobytok, všetko nebeské vtáctvo a všetku poľnú zver. Ale pomoc, ktorá by mu bola podobná, nenašiel. Žiadne zviera nebolo tým, čím on, človek. Žiadne zviera nemohlo žiť s človekom ako človek.
Stvoriteľské dielo vrcholí stvorením človeka. Čítame veľmi osobné rozhodovanie. Rozhovor Boha so sebou, rozhovor veľkého významu. Urobme človeka Začína v množnom čísle. Prečo? Niektorí vykladači videli v tom narážku na Trojicu. (No Najsvätejšia Trojica bola zjavená až v Novom zákone.) Nie je to ani plurál majestátu, teda vznešenosti. Iní sa domnievajú, že ide o nebeské dvoranstvo, napr. cirkevní otcovia hovoria, že ide o dialóg, ktorý Boh prednáša pred celým nebeským chórom. Vidia v tom dôležitý skutok, ktorý sa ide urobiť. Biblia nič nehovorí o iných bytostiach, s ktorými by sa Boh radil o svojich zámeroch. Boh sa rozhoduje sám v sebe.
Urobme človeka. Nie je povedané jedného, ale človeka vôbec. Hneď vzápätí sa hovorí o človeku v množnom čísle. Nech panujú, muž a žena, ploďte a množte sa. Hebrejský výraz hovorí adam, ktoré znamená zem, pole, hlina. Vyjadruje sa tým, že človek pochádza zo zeme, je hmotnou bytosťou. Takto krásne biblický autor podal pravdu presahujúcu rámec dejín. V krátkom rozprávaní je povedané, kto je človek, aké dôležité je puto muža a ženy a aké je ich životné poslanie. To čo sa píše v knihe Genezis, je zrozumiteľné všetkým generáciám. Boh mohol povedať len to, čo ten človek bol vtedy schopný pochopiť a čo sám vedel vyjadriť. Dnes by to nepovedal inak ani človek jazykom atómovej éry. V polovici 17 stor. nikto neprotestoval proti výpočtu anglikánskeho arcibiskupa Ussrera, že človek bol stvorený roku 4004 pr. Kr. Obrovským prekvapením bolo keď o dvesto rokov bola nájdená ľudská kostra stará viac než 100 000 rokov. Biblická chronológia sa nezhoduje s počítaním skutočného času. Človek sa objavil na zemi v poslednej minúte.
Na náš obraz a podľa našej podoby. Veľa sa uvažovalo o tom, či sa to má chápať telesne alebo duchovne. Človek nie je zlepenec rôznych zložiek, ale bytosť, ktorá stojí ako celok pred Stvoriteľom. Je Bohom stvorený, poznačený Božím dotykom, prijatý za Božie vlastníctvo. Boh chce vyjadrovať svoju pravdu a lásku. Obraz a podoba naznačujú niečo veľmi blízke k pôvodnému subjektu, ale aj odlišné od neho. Môžeme povedať, že človek najviac reprezentuje Boha zo všetkého, čo existuje na zemi. Z toho dôvodu nebude Izrael potrebovať sochy, či iné výtvory aby si zobrazil Boha. V tvári každého človeka, hoc aj úbohého a bezvýznamného, sa skrývajú istým spôsobom Božie črty. Obraz a podobu pretože niektoré vlastnosti ho pripodobňujú Bohu duša, duchovnosť, vôľa, sloboda... Tento výklad úplne nezodpovedá biblickému pohľadu, ktorý vidí človeka v celku. Iný výklad vidí podobu v niektorých telesných charakteristikách napr. vo vzpriamenej postave. Nie je to iba muž, ktorý je vytvorený na túto podobu, je to ľudské pokolenie, vytvorené z mužov a žien. A muža i ženu ich stvoril Manželská láska a plodnosť života sú jasným odrazom Stvoriteľa.
Človek nie je odkázaný na obrazy Boha, lebo sám stojí v bezprostrednom a osobnom vzťahu k svojmu Stvoriteľovi. Je a vždy bude tvorom na Ňom závislým, a svoju plnosť môže dosiahnuť iba v tomto vzťahu. Obraz vyjadruje vzťah detskej závislosti. Človek je povolaný byť Božím dieťaťom. Toto smerovanie nemôže rozbiť ani ľudský hriech. Dokonalým obrazom Boha je Ježiš Kristus. (Kol 1,15) Boh je vo svojej moci nenapodobiteľný. (Iz 40,18.25 Ž 89,7nn) Boh je absolútne Dobro a Svätosť. Čo je oproti tomu slabý človek, ktorý je obmedzený, hriešny, dokonca schopný najhorších zločinov?
Podoba: Podľa starovekého zvyku ustanovovali králi v podrobených územiach miestodržiteľov, ktorý vládli ich menom. Dávali stavať sochy, podoby (to isté slovo) aby boli znamením ich prítomnosti a vlády. Podobenstvo hovorí, že Boh dáva človeku úlohu, aby bol vrcholným znamením Božím na zemi, jeho miestodržiacim, jeho správcom, aby vládol svetu a spravoval ho. Gn 5,1 čítame: Keď mal Adam stotridsať rokov, narodil sa mu syn, jemu podobný, podľa jeho obrazu, a nazval ho menom Set. Tento úryvok používa oba pojmy pre príbuzenský vzťah otec-syn. Človek teda patrí do Božej rodiny.
Človeku je zverená zem. Naplňte zem. Podmaňte si ju a panujte... Božie slovo začína žehnaním. Z prvého páru má povstať celé ľudské pokolenie a rozšíriť sa po celej zemi. Podobné požehnanie neskôr dostávajú otcovia kmeňov, aby sa z hŕstky stal celý národ. Človek si môže podmaniť zem. Nemusí sa báť, a tiež uctievať stvorenia. Nech panujú niektoré kulty zvádzali k tomu, aby človek vyhľadával a oddával sa spoločenstvu s niektorými živočíchmi, aby sa tak priblížil božskej ríši. Nebezpečenstvo zbožštenia. Starý zákon takéto konanie trestá smrťou. Nad týmito oblasťami má a môže človek panovať v poddanosti Bohu. Toto panovanie je zavŕšené v Kristovi. (Kto je to, že ho i búrka i more počúvajú). Podmaniť si (Kábas) (toto slovo sa používa pri zaujatí Kanaánskej zeme Izraelitmi napr. kniha Jozue) položiť na niečo nohu v zmysle privlastniť si niečo. Vládnuť (rádáh) je označenie pre kočovanie nomádov s kmeňom. Znamená viesť, riadiť, označuje sa ním vláda kráľov. Kráľ je v staroveku nositeľom a sprostredkovateľom požehnania. Jemu záleží starostlivosť o blaho celej zeme a všetkých obyvateľov. Najčastejší antický obraz kráľa je pastier. Človek dostáva úlohu viesť ostatné tvory, brániť ich, ochraňovať poriadok života. Človek si má byť vedomý svojho záväzku.. Kto uzná Pána Stvoriteľa za svojho Boha, ten vie, že tvorstvo nepatrí človeku. Je a zostane Božím vlastníctvom.
Muža a ženu ich stvoril. Človek stojí pred Bohom ako muž a žena. V tejto podvojnosti je človek celým človekom, schopným naplniť svoje poslanie. V porovnaní s ostatným tvorstvom sa nehovorí o rôznych druhoch, rasách, národnostiach... Pred Bohom stojí človek ako taký. Žiadne delenie nie je dôležité. Iba jeden rozdiel: človek je ako muž a žena, obaja sú nazvaný človekom. Jednota a rovnosť pred Bohom. Boh im požehnal: celkom konkrétne. Týka sa predovšetkým plodenia. Plodnosť bola vždy obostretá tajomstvom. Preto boli rôzne kulty plodnosti. (soška Venuše) Človek nie je odkázaný na tieto tajomné sily. Rozmnožovanie je Boží poriadok.
Boh dáva človeku úrodu zeme. Podľa kňazskej tradície potrava človeka v súlade s pôvodným Božím plánom mala byť vegetariánska. Je to spôsob prestavenia ideálnych podmienok vo svete, v ktorom nie je potrebné zabíjať kvôli získavaniu potravy. V starom Oriente verili, že úroda je darom nebeských, pozemských a podzemských božstiev. Preto sa snažili ich prinútiť rozmanitými obradmi k hojnejšej štedrosti. Až padlé stvorenie dostáva za pokrm zver. (Gn 9,3) Bude jesť s ostatnými tvormi potravu z bylín. To mu má pripomínať pozemskosť. Bez božej milosti by sa jeho údel nijako nelíšil od zvieracieho. (Porov. Kaz 3,18nn) Skončil šiesty deň. Všetko je veľmi dobré. Svätý a milujúci Boh pripravuje človeku svet bez nepriateľov, svet poriadku a lásky. Človek vo svojej vzbure začal uctievať svetlo a zem, desil sa noci a mora...
Siedmy deň je nielen vrcholom, cieľom ale i nový počiatkom stvoreného diela. Boh odpočíval a pýtame sa čo robil človek v prvý deň svojho života? Odpočíval v spoločenstve s Bohom. Nebo a zem sú dokončené. Zmysel stvorenia vidí Písmo v siedmom dni. Sú tu predpoklady pre spoločenstvo s Bohom. Boh oddeľuje siedmy deň od ostatných šiestich. Sobota bola posvätená, pridružená k Božej realite svätosti. Je to čas požehnaný a zasvätený, ku ktorému sa Boh vracia potom ako tvoril v svetskom čase a priestore. Inými slovami môžeme povedať, že sobota predstavuje Božiu večnosť a nekonečnosť. Keď človek vo sviatočný deň slávi liturgiu, prežíva spoločenstvo s Bohom a oddeľuje sa od bežných vecí, akoby už okusoval večnosť. Človek stvorený v šiesty deň (6 symbolické číslo pre nedokonalosť.) tým, že vstupuje do siedmeho dňa, má účasť na Božej dokonalosti. (7 číslo plnosti a dokonalosti.) Boh, ktorý mohol tvoriť ďalej a ďalej, z lásky k svojmu stvoreniu prestal. (?) Neprestal preto, žeby bol unavený ako človek. Dosiahol svojich zámerov a zostane pri svojom diele. To je zmyslom jeho odpočinutia.
Druhé rozprávanie o stvorení. Je staršie. (10. stor. pr. Kr. obdobie kráľa Šalamúna) Pôvod má v škole vzdelancov, ktorá sa označuje jahvistická, pretože v textoch je Boh nazvaný osobitným menom Jahve. Nič, z ktorého Boh začína dielo stvorenia je tu predstavené pustotou, bez vody, bez vegetácie, a bez prítomnosti človeka. Človek je stvorený ako prvý, aby spolupracoval s Bohom pri stvoriteľskom diele. (V prvom opise bol stvorený ako posledný teraz ako prvý. Zmysel ostáva nezmenený, človek je vrcholom, má prvenstvo medzi stvorenými vecami). Všimnime si ojedinelé spojenie Pán Boh. (Boh Jahve, Elohim) Židia nahrádzali slovo Jahve slovom Adonaj Pán.
V prvej kapitole ide o vertikálu o vzťah medzi Bohom a človekom. Teraz pôjde o poriadok na zemi, kde človek je hlavnou postavou. Ide o horizontálu: človek a stvorenie. Stvorenie človeka je zobrazené ako práca hrnčiara, ktorý formuje hlinu. Nie bezdôvodne sa v hebrejčine povie človek adam a zem adamah. Teda Adam neznamená len vlastné meno, ale označuje človeka, ktorý pochádza z hliny, teda z hmoty. Výraz utvoriť vyvoláva predstavu trpezlivosti a starostlivosti. Ukazuje aj Božiu zvrchovanosť a závislosť ľudí na Bohu. Človek patrí medzi stvorenia. Je chatrný a pominuteľný. (Prach si a na prach...) Je tu malý odtieň oproti iným kultúram. Oni hovorili že je utvorený z hliny (Chomer). Hebrejčina používa slovo prach. Z prachu sa modelovať nedá. Dych života Vdýchol do jeho nozdier dych života. Nejde tu, ako sa neskôr bude hovoriť o dušu ale o niečo podobné tomu, čo nazývame vedomie. Dych života (hebr. Nišmah) znamená vanúť, dýchať. Ale v Starom zákone je to výraz, ktorým sa označuje duchovnosť človeka. Je to Boží dar, ktorý umožňuje človeku, aby poznával a aby vstúpil do vzťahu s inými a s Bohom. (Prísl 20,27 Pánovým kahancom je ľudské svedomie, čo prekutáva všetky skryty života.)
Druhé dôležité slovo, ktoré sa vzťahuje na živých je ruah. Znamená vietor, ale často je používané na označenie Božieho Ducha Ducha Svätého, ale aj ducha človeka ako Božieho daru. Výraz živá bytosť označuje človeka, ale aj zvieratá. V hebrejčine je vyjadrený slovom nefeš, ktoré súvisí s výrazom hrdlo a teda aj dýchanie.