Sablona

Prepis

1 39 FENOMENOLÓGIA AKO KRITICKÉ PREMYSLENIE ZÁKLADOV VZDELÁVANIA? PHENOMENOLOGY AS A CRITICAL RETHINKING OF FOUNDATIONS OF EDUCATION? Jana Exner Katedra filozofie a dejín filozofie, Filozofická fakulta, UPJŠ v Košiciach Abstract: This text looks at the philosophy of education by the major Czech philosopher Jan Patočka, whose ideas about education show considerable amount of recency and interdisciplinarity. This text tries to analyze the problem of education in the context of the phenomenological analysis of the crisis in today's sciences, which consequently leads to loss of meaning and incapability to see the point. It points at the problem of education as a problem of absence of the wholeness of knowing, as a problem of reduction of the internal human life solely on what can be methodologically assessed. Phenomenology of the 20 th century proposes a notion in which it argues that science doesn't deal with human existence and forgets about the human natural habitat, on his subjective world. The goal of this essay is to analyze the fundamental terminology of pedagogy in the philosophical intentions and to remark the need for philosophy in education and nurture. It focuses on questions like, what does the connection of philosophy and education mean and how does it differ from today's pedagogy as a special science? To what degree can we talk about the mutual participation of pedagogy as something eminently practical and philosophy, which works on theoretical grounds? What should be a teacher like? Should a teacher dispose with certain philosophical qualities? Key words: education, science, philosophy, phenomenology Úvod V súčasnosti predstavuje otázka výchovy a vzdelávania jednu z najdôleţitejších a najproblematickejších tém nie len v oblasti pedagogiky. Alarmujúcu tému predstavovala aj vo filozofii 20. storočia pod vplyvom rôznych historických, sociálnych a politických udalostí o čom vypovedajú myšlienky viacerých významných filozofov 20. storočia, medzi ktorých nepochybne môţeme zaradiť aj českého filozofa Jana Patočku. Patočkova filozofia výchovy, ktorá je stále v česko-slovenskom prostredí riešená len okrajovo, zasahuje okrem filozofie aj do oblasti pedagogiky, sociológie, psychológie či dokonca oblasti prírodných vied. Patočkove filozofické prevedenie edukačného procesu má nepochybne interdisciplinárny charakter a jeho myšlienky často presahujú problémy a otázky týkajúce sa výchovy a vzdelávania 21. storočia. Ide teda predovšetkým o zameranie sa na pojmy výchovy a vzdelávania vo filozofických intenciách, o ich filozofické vymedzenie.

2 40 Prirodzený svet a výchova Na začiatok je dôleţité poloţiť si základnú otázku, ktorú si kladie aj samotný Patočka, či môţeme výchovu samotnú a vedu o výchove úplne odpútať od akýchkoľvek filozofických predpokladov... (Patočka, 1996, s. 364). Do akej miery môţeme hovoriť o vzájomnej participácii filozofie a vedy o výchove, respektíve pedagogiky? Je moţné nájsť nejaký spoločný prienik medzi týmito dvoma oblasťami? Aký má filozofia v súčasnosti podiel na kritickom hodnotení vied o výchove? Moţno dnes hovoriť o filozofii len ako o nevedeckej špekulácii? Na práve uvedené otázky sa budem snaţiť odpovedať najmä prostredníctvom problému prirodzeného sveta, ktorý zaradujeme do oblasti fenomenológie a problému krízy moderného človeka, ktorými sa Patočka zaoberá od samého začiatku svojej filozofickej tvorby. Vo svojej práci Prirodzený svet ako filozofický problém sa snaţí nahmatať určitý kontrast medzi dvoma svetmi človeka, v ktorých ţije. Ide o prirodzený svet človeka, do ktorého sa narodí, svet jeho okolia, v ktorom sa prirodzene pohybuje a svet vedecký, formalizovaný, svet vytvorený vedou. Človek akoby v jednom svete ţije a v druhom myslí. Táto nejednota prehlbuje krízu človeka a spôsobuje stratu zmyslu ľudského ţivota, čo vedie k istej forme odľudštenia a následnej sebaabdikácii. Človek sa prestáva riadiť sám sebou, je mu predpisovaný umelo, objektivistický názor o ňom samom. Ako poznamenáva Patočka: Keďţe neţije sám zo seba ale ţivot prijíma, nemá otázka po celkovom zmysle v ţivote vlastne význam (Patočka, 2008, s. 137). To čo je pre Patočku dôleţité je tieto dva svety človeka určitým spôsobom spojiť, zjednotiť. No veda sama osebe nie je schopná takéhoto zjednotenia pre jej neustálu tendenciu tzv. rozkúskovávania sveta. Veda sa podľa Patočku pohybuje v uzavretej sfére vlastného výkladu, stráca schopnosť porozumieť svojím hlavným východiskám a prebrať za nich akúkoľvek zodpovednosť. Ako základnú funkciu jednoty prirodzeného sveta a vedeckého sveta človeka naopak Patočka vidí filozofiu. Poznamenáva: Problémom filozofie je svet vcelku (Patočka, 2008, s. 132). A filozof sa snaţí tento vzťah k celku uchopiť a vyloţiť. Na druhej strane Patočka vyčíta vede určitú stratu zmyslu pre celok svojím rozdelením sa oblasti, ktoré prestali komunikovať. Ako teda človek dokáţe zvrátiť túto nejednotu a krízu, v ktorej sa ocitol? Ako sa ocitlo súčasné vzdelávanie v kríze? Ako to spolu súvisí? V úvode svojej práce Patočka prezentuje riešenie, ktoré zároveň vyhovuje modernému spôsobu dejinného chápania celej skutočnosti, riešenie, ktoré nepostupuje prevedením redukciou sveta prirodzeného na vedecký alebo naopak, ale prevedením oboch na niečo tretie, to tretie nemôţe byť nič iné neţ subjektívna činnosť, ktorá rôznym, alebo v oboch prípadoch, zákonitým usporiadaným spôsobom utvára oba tieto svety. Jednota, ktorá stojí za krízou, nemôţe byť jednotou vecí, z ktorých sa svet skladá, ale dynamickou jednotou činností, ktoré duch vykonáva (Patočka, 2008, s. 129). Podstatný je teda človek, jeho existencia a miesto vo svete, v ktorom sa pohybuje a dáva mu na výber z možností, ktoré si slobodne vyberá, jeho vlastné konanie, za ktoré preberá zodpovednosť. Patočka videl vo fenomenológii určitý nástroj k riešeniu krízy moderného človeka, základný prostriedok, ktorý bude schopný vrátiť filozofii jej praktický rozmer, vytvoriť určitý vzťah medzi vedou a prirodzeným svetom, nad ktorým musí vedec začať preberať zodpovednosť. Problém prirodzeného sveta tak uzatvára poukázaním na dôleţitosť reflektovania základov každej vedy. Výsledky vedy nemôţeme jednoducho povaţovať za objektívnu výpoveď o svete ako takom, aby sme nepodľahli fikcii nejakého racionálneho zvládnutia sveta. Teraz ešte musíme hľadať určitú súvislosť problému prirodzeného sveta s problémom výchovy a vzdelávania. So spájaním filozofického problému prirodzeného sveta a problémami výchovného procesu sa nestretávame len na pôde filozofie. Najmä

3 41 teoretici v oblasti pedagogiky (Prokešová, Koťa) často pouţívajú toto spojenie ako základ kritiky modernej pedagogiky, ktorá tzv. prirodzený svet človeka, v tomto prípade ţiaka, ignoruje a obmedzuje sa len na jeho teoretizovaný svet, na vedeckosť. Súčasná veda kvôli takémuto obmedzeniu a uzavretiu sa, nedokáţe zachytiť podstatu vecí. Jej abstraktné a idealizované pravidlá a jej izolované poznatky potláčajú úsilie o komplexnosť, zmysel pre odhaľovanie nejednoznačnosti skutočnosti, schopnosť rozumieť svetu ako celku. V praxi to jednoducho znamená to, ţe ţiak, vychovávaný jednoducho nezachytáva zmysel informácií, ktoré sú len jednostranne prijímané, nie je schopný ich zachytiť v súvislostiach, komplexne, nevidí v nich nijaký zmysel pre svoj ţivot ako taký, pre svoje budúce formovanie. Je takisto podstatné si uvedomiť, ţe pojmy ako výchova a vzdelávanie predstavujú zloţité procesy, ktoré je takmer nemoţné zúţiť do akejkoľvek jednoznačnej a konečnej definície. Koťa k tomu píše: Veď v princípe ide o neviditeľné sily a tisíce drobných väzieb ku svetu, k druhým ľudom, ale aj k nám samotným, ktoré nás pomocou slov a mocenských pút kaţdodenných diskurzov vyrastajúcich zo súčasnej vzdelanostnej bázy zväzujú, nabádajú, motivujú, zvádzajú k najrôznejším aktivitám, osobnostne nás formujú ale i odrádzajú od najrôznejších nekalých praktík (Koťa, 2016, s. 45). Jedinec by mal v prvom rade utvárať a formovať svoju vlastnú osobnosť, vybudovať svoju identitu a neopakovateľnú personalitu, zaujať nové ţivotné pozície a opustiť dosiaľ zabehnutú rutinu, poznávať sám seba. Toto poznávanie samého seba predstavuje dôleţitý moment a vyústenie Patočkovej filozofie v podobe princípu starostlivosti o dušu. Vo svojej filozofii výchovy teda predstavuje výchovu ako neustále sa meniaci proces starostlivosti od dušu jednotlivca. Cieľom edukačného procesu je tak podľa Patočku postupné budovanie vlastného, originálneho ţivota vychovávaného, kde sa začne uplatňovať jeho individualita, v ktorom sa uplatní to nové, čo kaţdý človek nejakým spôsobom so sebou prináša, v ktorom nebude len pasívne opakovanie obsahu predchádzajúcej generácie, ale v ktorom oţijú tieto obsahy novým spôsobom, novým ţivotom skutočne ţivým, keď klady predchodcov sa pritom popierajú (Patočka, 1996, s. 411). S formovaním vlastného Ja nepochybne súvisí aj otázka slobody, ktorá tvorí podstatu výchovy, pretoţe výchova má podľa Patočku človeka urobiť slobodným, ţiť podľa vlastných rozhodnutí, síl a moci. Filozofia ako objasnenie podstaty a zmyslu výchovy Výchova a vzdelávanie predstavujú neustále sa opakujúci, nekonečný proces. Podstatu výchovy tvorí predpoklad, ktorý Patočka pomenováva ako nedohotovenosť alebo nedotvorenosť človeka, ktorý nechápe ako nedostatok ale ako moţnosť rozvíjať sa rôznymi smermi. Ďalším dôleţitým momentom výchovy je komunikácia, dialóg medzi učiteľom a ţiakom, kde vidí Patočka základný problém inštitucionálnej výchovy, kde podľa neho prebieha len akési nezmyselné, bezduché, jednostranné podávanie informácií bez akéhokoľvek vplyvu na ţivot ţiaka. Prečo je teda podľa Patočku potrebná filozofia v oblasti výchovy a vzdelávania? Pri porovnávaní pedagogiky a filozofie si musíme uvedomiť zásadnú vec, a to ţe pedagogika uţ nejakým spôsobom predpokladá istý výklad sveta a teda nepotrebuje hľadať cieľ ako filozofia. Pedagogika má ten cieľ uţ vopred určený. Ţiak, vychovávaný je teda dovádzaný do tohto cieľa bez akéhokoľvek vybočenia, problematizovania, bez výberu z moţností, uvedomenia si zmyslu tohto cieľa pre svoj vlastný ţivot. Vo vede ako takej, v našom prípade modernej pedagogike nenájdeme prvok niečoho tajomného, nepreskúmaného, problematického, prvok hľadania akejsi správnej cesty, ktorú by mal vychovávaný sám nachádzať.

4 42 Na hľadanie správnej cesty, formovanie svojho Ja nabáda podľa Patočku aţ filozofia. Ona dokáţe objasňovať podstatu a zmysel výchovy, jej miesto v ţivote človeka a jej predpoklady. Nemôţeme teda otázky o výchove a vzdelávaní povaţovať za jednoznačné a uzavreté ako to robia špeciálne vedy v oblasti výchovy a vzdelávania. Neuvedomujú si, ţe na všetky otázky (Ako sa človek stáva človekom? Aký ma výchova zmysel?...) odpovedať reálne nedokáţu, pretoţe tieto otázky majú nepochybne filozofický charakter. Myslím si však, ţe pedagogika dokáţe do určitej miery vyjsť zo svojej uzavretosti a pomocou filozofie výchovy dokáţe jasnejšie odkrývať problémy a nejasnosti výchovy a vzdelávania súčasnosti, ţe si ešte dokáţe uvedomiť dôleţitosť prirodzeného sveta vychovávaného. Ako poznamenáva Koťa, problém prirodzeného sveta v sebe obsahuje výzvu, aby pedagogika začala dôkladne premýšľať tému transferu abstraktného vedenia z generácie na druhú, o ktorom sa mnohí učitelia a vychovávatelia domnievajú, ţe je čímsi prirodzeným a neproblematickým (Koťa, 2016, s. 56). Záver V príspevku som sa snaţila stručne predstaviť problém Patočkovej filozofie výchovy a poukázať na filozofický rozmer a charakter edukačného procesu. Chcela som poukázať najmä na zásadné prepojenia medzi filozofiou a vedou, medzi problémom prirodzeného sveta a pojmami akými sú výchova a vzdelávanie, a na základe týchto skutočností vyzdvihnúť potrebu filozofie v oblasti výchovy a vzdelávania. Podobne ako v 20. storočí v prípade Patočku aj v súčasnosti sa ukazuje, čo potvrdzujú aj práce niektorých teoretikov v oblasti pedagogiky, ţe je nevyhnutné túto potrebu filozofického náhľadu začať brať do úvahy. Pedagogika ako najdôleţitejšia špeciálna veda v oblasti výchovy a vzdelávania by sa nemala obmedzovať len na prísne racionalizovaný vedecký svet. Musí začať brať do úvahy aj ten druhý svet človeka, tajomný problematický, neuchopiteľný a nevysvetliteľný. Je dôleţité aby sa neobmedzovala len na čisté memorovanie a formalizáciu, prísnu didaktiku a metodológiu, a začala vnímať výchovu ako formovanie indivídua k ľudskosti, pretoţe v prvom rade ide o človeka budujúceho si svoj vlastný životný rozvrh. Na tieto súvislosti poukazuje práve filozofia, ktorá by z tohto pohľadu mala byť vnímaná ako súčasť modernej vedy. Slovami Palouša: Ak je výchova pochopená ako uvádzanie vychovávaného do definitívnych vzorcov, potom niet divu, ţe i sami vychovávaní povaţujú vychovávateľstvo pôsobenia za heterogénne a teda za neoprávnené (Palouš, 2008, s. 91). Pedagóg ako reprezentant určitého pohľadu na svet by mal disponovať istými filozofickými predispozíciami, pretoţe ako realizátor výchovného procesu potrebuje čo najstabilnejší ţivotný rozvrh. Mal by sa stať v prvom rade vychovávateľom, ktorý chápe výchovu ako otvorenosť, ktorý sa nebojí problematizovania a uvedomia si vlastnej situácie a ktorý zaujme istý postoj k svetu a k svojmu životu. Literatúra Koťa, J. (2016). Vzdělání v konfontaci s přirodzeným světem a vědou. In M. Strouhal S. Štech (eds.), Vzdělání a dnešek (s ). Praha: Karolinum. Palouš, R. (2008). Heretická škola. Praha: OIKOYMENH. Patočka, J. (1996). Filosofie výchovy. In J. Patočka, Péče o duši I. Sebrané spisy. Sv. I (s ). Praha: OIKOYMENH. Patočka, J. (2008). Přirozený svět jako filosofický problém. In J. Patočka, Fenomenologické spisy I. Sebrané spisy. Sv. 6 (s ). Praha: OIKOYMENH.

5 43 Adresa autora Mgr. Jana Exner Katedra filozofie a dejín filozofie, Filozofická fakulta, UPJŠ v Košiciach Moyzesova 9, Košice janasivec@gmail.com