Svätý Rok Milosrdenstva

Prepis

1 Odpustky v roku Milosrdenstva list pápeža Františka Ctenému bratovi Mons. Rinovi Fisichellovi, predsedovi Pápežskej rady na podporu novej evanjelizácie. Blízkosť mimoriadneho Svätého roku milosrdenstva mi dovoľuje, aby som sa zameral na pár bodov, ktoré sa mi zdajú dôležité, lebo umožnia, aby sa slávenie svätého roku pre všetkých veriacich stalo opravdivým momentom stretnutia s Božím milosrdenstvom. Mojou túžbou je, aby bolo jubileum živým zakúsením Otcovej blízkosti, bezprostredným, priam rukolapným dotykom s jeho nežnosťou, ktorý upevní vieru každého veriaceho a urobí jeho svedectvo účinnejším. Moje myšlienky smerujú v prvom rade k všetkým veriacim, ktorí budú prežívať milosť svätého roku či už v jednotlivých diecézach alebo ako pútnici v Ríme. Želám si, aby sa odpustky svätého roku pre každého stali skutočným zážitkom Božieho milosrdenstva, ktoré všetkým vychádza v ústrety s tvárou Otca, ktorý prijíma a odpúšťa, a úplne zabúda na spáchaný hriech. Aby veriaci mohli zažiť a dosiahnuť odpustky musia na znak hlbokej túžby po opravdivom obrátení uskutočniť krátku púť k svätej bráne, ktorá bude otvorená na každej katedrále alebo na kostole, ktorý určí diecézny biskup, a tiež na štyroch pápežských bazilikách v Ríme. Taktiež stanovujem, že bude možné získať odpustky vo svätyniach, kde bude otvorená brána milosrdenstva, a v kostoloch tradične považovaných za milostivé. Je dôležité, aby bol moment získania odpustkov spojený predovšetkým so sviatosťou zmierenia a so slávením Eucharistie, zahrnujúcim reflexiu nad milosrdenstvom. Bude nutné, aby boli tieto slávené sviatosti spojené s vyznaním viery a s modlitbou za mňa a za úmysly, ktoré nosím v srdci na dobro Cirkvi a celého sveta.

2 Okrem toho myslím aj na tých, čo z rozličných dôvodov nemôžu prísť k svätej bráne predovšetkým na chorých, starých a opustených, ktorí často nie sú schopní vyjsť z domova. Pre nich bude veľkou pomocou, ak budú prežívať chorobu a utrpenie ako zakúšanie blízkosti Pána, ktorý v tajomstve svojho utrpenia, svojej smrti a zmŕtvychvstania ukázal kráľovskú cestu, ako dať bolesti a osamelosti zmysel. Ich cestou, ako získať odpustky svätého roku, bude prežívanie tohto okamihu skúšky s vierou a s radostnou nádejou, prijímajúc Eucharistiu alebo zúčastňujúc sa na svätej omši a spoločnej modlitbe aj prostredníctvom rôznych komunikačných prostriedkov. Moje myšlienky sa uberajú aj k väzňom, ktorých sloboda je obmedzená. Svätý rok vždy bol príležitosťou na rozsiahlu amnestiu určenú tým, ktorí si síce zaslúžili trest, no uvedomili si spáchanú neprávosť a úprimne si želajú znova sa začleniť do spoločnosti a priniesť do nej svoj poctivý vklad. Títo všetci môžu konkrétne dosiahnuť milosrdenstvo Otca, ktorý chce byť blízko tých, čo najviac potrebujú jeho odpustenie. Môžu získať odpustky vo väzenských kaplnkách a tiež zakaždým, keď prejdú bránu svojej cely a obrátia sa myšlienkou a modlitbou na Boha Otca. Toto gesto môže pre nich znamenať prechod svätou bránou, pretože Božie milosrdenstvo, ktoré dokáže premieňať srdcia, dokáže premeniť aj mreže na skúsenosť slobody. Želal som si, aby Cirkev v tomto milostivom čase znovu objavila bohatstvo obsiahnuté v dielach telesného i duchovného milosrdenstva. Skúsenosť milosrdenstva sa totiž stáva viditeľnou skrze svedectvo konkrétnych znamení, ako nás to učil sám Ježiš. Zakaždým, keď veriaci sám vykoná jeden alebo viac takýchto skutkov, určite dosiahne odpustky svätého roku. Z toho plynie povinnosť žiť z milosrdenstva, ak chceme dosiahnuť úplné a všetko zahŕňajúce odpustky z moci Otcovej lásky, ktorá nikoho nevylučuje. Ide tu predovšetkým o úplné odpustky svätého roku, ktoré sú ovocím samotnej tejto udalosti, slávenej a prežívanej s vierou, nádejou a láskou. A konečne odpustky svätého roku môžu dosiahnuť aj tí, ktorí zomreli. S nimi sme spojení cez svedectvo viery a lásky, ktoré nám zanechali. Tak, ako si ich pripomíname pri slávení Eucharistie, takisto sa môžeme za nich modliť vo veľkom tajomstve spoločenstva svätých, aby ich milosrdná Otcova tvár oslobodila od každej stopy viny a aby ich pritiahla k sebe do blaženosti bez konca. Jedným z vážnych problémov našej doby je zaiste zmenený postoj k životu. Veľmi je rozšírená mentalita, z ktorej sa vytratila náležitá osobná i spoločenská citlivosť voči prijatiu nového života. Tragédiu potratu niektorí prežívajú len povrchne, akoby si neuvedomovali obrovské zlo, ktoré takýto skutok v sebe nesie. Iní však, naopak, prežívajú tento moment ako porážku, hoci si myslia, že nemajú inú cestu. Zvlášť myslím na všetky ženy, ktoré podstúpili potrat. Dobre viem, pod akým tlakom urobili toto rozhodnutie. Viem, že ide o životnú i morálnu tragédiu. Stretol som toľké ženy,

3 ktoré nosili v srdci jazvu po tomto prekonanom a bolestnom rozhodnutí. To, čo sa stalo, je hlboko nesprávne; je možné nestratiť nádej, avšak len vtedy, ak to v celej pravde pochopíme. Božie odpustenie nie je možné odoprieť nikomu, kto ľutuje, najmä ak s úprimným srdcom pristúpi k sviatostnej spovedi, aby dosiahol zmierenie s Otcom. Aj z tohto dôvodu som sa rozhodol udeliť všetkým kňazom bez ohľadu na akékoľvek iné odlišné nariadenie počas svätého roka fakultu: dať rozhrešenie od hriechu potratu všetkým, ktorí sa ho dopustili, a s kajúcim srdcom prosia o odpustenie. Kňazi nech sa pripravia na túto veľkú úlohu, aby vedeli pripojiť slová úprimného prijatia spolu s myšlienkami, ktoré pomôžu kajúcnikom pochopiť spáchaný hriech. Rovnako im majú ukázať cestu skutočného obrátenia, aby dokázali pochopiť ozajstné a veľkodušné odpustenie Otca, ktorý svojou prítomnosťou všetko obnovuje. Posledné zamyslenie venujem veriacim, ktorí z rozličných dôvodov navštevujú kostoly spravované kňazmi z Bratstva sv. Pia X. V tomto Svätom roku milosrdenstva nechcem nikoho vylúčiť. Z rozličných strán mi spolubratia biskupi referovali o správnej viere a sviatostnej praxi týchto veriacich, ktorá je však spojená s nevýhodou, že žijú v pastoračne ťažkej situácii. Dúfam, že v blízkej budúcnosti sa nájdu riešenia ako nadobudnúť plné spoločenstvo s kňazmi a predstavenými tohto bratstva. Dovtedy, vedený potrebou postarať sa o dobro týchto veriacich, zo svojho vlastného rozhodnutia ustanovujem, že tí, ktorí počas Svätého roku milosrdenstva pristúpia k sviatosti zmierenia u kňazov Bratstva sv. Pia X., prijmú rozhrešenie od svojich hriechov platne a dovolene. Dúfajúc v príhovor Matky milosrdenstva, zverujem prípravu tohto mimoriadneho svätého roku do jej ochrany. Vo Vatikáne 1. septembra 2015 František

4 Osobná skúsenosť otcov Cirkvi sa pretavila aj do ich myslenia. A touto skúsenosťou je, že výzva k milosrdenstvu (Lk 6,36) a k dokonalosti (Mt 5,48) sú vzájomne prepojené a vzájomne sa podmieňujú. Otcovia vnímali seba i celú Cirkev ako spoločenstvo Ježišových učeníkov vskutku odkázanú na Božie milosrdenstvo. Deň čo deň ho potrebujú, lebo milosrdenstvo je to isté ako odpustenie. Avšak byť kresťanom (christianoi patriaci Kristovi) znamená stať sa podobným Kristovi, stať sa podobným jedinému Dokonalému, a to si vyžaduje obliecť si Krista (Gal 3,27; Kol 3,10), obliecť si jeho milosrdenstvo. Stať sa teda dokonalým je možné iba v tej miere, v akej sa prijíma Božie milosrdenstvo na personálnej úrovni a v akej sa jedinec stáva osobou milosrdenstva. Takto sa dá v skratke uviesť uvažovanie Otcov Cirkvi na tému milosrdenstvo. Milosrdenstvo je teda kostrou, nosným pilierom kresťanského života. Kvôli lepšiemu pochopeniu konceptu milosrdenstvo je podstatné pozrieť sa na životný kontext doby. Klasická grécka a helenistická literatúra zrkadlí každodenné vnímanie milosrdenstva v gréckom myslení. Platón ( pred Kristom) vníma milosrdenstvo ako zavrhnutia hodnú ľudskú slabosťou (Apológia 34-35). Milosrdenstvo sa protiví racionálnemu postoju, ktorý je charakterizovaný hľadaním spravodlivosti: každému treba dať to, čo mu patrí. Ide o spravodlivosť v právnom chápaní. Istý posun vidieť u Aristotela ( pred Kristom), hoci milosrdenstvo nepovažuje za cnosť. Skúsenosť nezaslúženého utrpenia, podľa Aristotela, môže pohnúť svedka tohto utrpenia k solidárnosti s trpiacim. Uvedomuje si totiž, že tá istá

5 vec sa môže prihodiť aj jemu samému (Retorica, 1385). V stoickej filozofii milosrdenstvo je v úplnom protiklade s racionálnym ovládaním pocitov. Čo stoici preferovali ako chvályhodné je ochota pomôcť (benignitas), filantropia (humanitas) a vľúdnosť (clementia). Seneca zavrhuje milosrdenstvo ako chorobu duše (Sulla clemenza II, 3.4) a ako neresť či zlozvyk (Sulla clemenza II, 3.1), ktorý pochádza z citovosti. Oproti tomu kladie za vzor citovú neutralitu, ktorá pomáha, dvíha, oslobodzuje, ale bez toho, aby sa nechala vtiahnuť do citovej záťaže trpiaceho (Sulla clemenza II, IV), lebo milosrdenstvo v istom zmysle je participáciou na nešťastí a utrpení (Sulla clemenza II, IV.4) a to je nehodné človeka múdreho. Z toho istého dôvodu múdry človek nemôže odpúšťať. Aj to je prejavom milosrdenstva ako choroby, keďže odpustenie znamená odpustenie zaslúženého trestu (Sulla clemenza II, 5) a to sa protiví spravodlivosti. Lebo len hlupák a povrchný človek je milosrdný (Cicero, Pro Murena, XXIX, 61). Do tohto myšlienkového sveta vstupuje evanjelium o neviditeľnom Bohu, ktorý sa stane človekom (Jn 1,1.14) smrteľným, slabým (Flp 2,5-7) aby zachránil človeka (Jn 3,16-17). Vtelený Boh Ježiš z Nazareta prirovnáva Boha k milosrdnému otcovi, ktorý odpúšťa márnotratnému synovi a dohovára, pozýva k milosrdenstvu aj staršieho, spravodlivého brata (Lk 15,11-32). Origines (Omelie sulla Genesi 1,13,54) vysvetľuje, že samotné vtelenie je činom milosrdenstva. Boh totiž videl človeka, ktorý keď stratil jeho podobu, namiesto nej si prisvojil podobu Zlého. Tak sa nad ním zmiloval a prišiel k nemu. Boh kvôli človeku prežíva utrpenie lásky (Omelie su Ezechiele, 6,6,119). Grécky a latinský koncept milosrdenstva (eleos a misericordia) majú rovnaký význam. Latinské misericordia je odvodený koncept od miserie (núdza, bieda, nedostatok) a cor (srdce). Miseria znamená extrémnu núdzu, ktorá robí človeka úbožiakom, privádza ho na perifériu života. Je to stav, v ktorom sa ťažko dýcha. Na druhej strane srdce môže byť odvodené aj od urere horieť. Takto milosrdenstvo v latinčine predstavuje koncept, v ktorom bieda je vnímaná srdcom a ono spáli túto biedu. Zničí ju. Milosrdenstvo u otcov je postojom pohľadom lásky (caritas) plnej súcitu, ktorá sa skláňa, približuje sa k nešťastiu, biede a spáli ho anuluje ho. Ústredným motívom milosrdenstva sa tak stáva srdce ako najintímnejšie miesto človeka prameň rozhodovania, túžob, hodnotenia. V prvých storočiach tí, čo si žiadali krst, boli vedení k tomu, aby objavili biedu ľudského života. V našich srdciach existujú tiene, ktoré sa postupne prejavia a silnejú a človek nekoná podľa vzoru, ktorý ma v Stvoriteľovi. Dôsledky dedičného hriechu nás robia biednymi, odkázanými na milosrdenstvo. V praktickom živote sa teda milosrdenstvo ukazuje v spolunažívaní a v realizácii vzájomného odpustenia: ak by sme neodpustili ale súdili, sami by sme padli naspäť do starého spôsobu života

6 pohana. Takto kresťanov zachraňuje vzájomné oslobodzovanie sa od podlžností (Origenes, O modlitbe, XXVIII,1), čím sa v nás obnovuje vzkriesený život. Origenes vysvetľuje: Ak sa nechceme zmilovať nad tými, čo sú našimi dlžníkmi, pochodíme ako sluha, ktorý nechcel odpustiť 100 denárov svojmu spolusluhovi. Preto Pán, aj keď mu predtým odpustil, zúčtuje s ním bez milosti: Zlý sluha, ja som ti odpustil celú dlžobu, pretože si ma prosil. Nemal si sa teda aj ty zľutovať nad svojím spolusluhom, ako som sa ja zľutoval nad tebou? A rozhnevaný pán ho vydal mučiteľom, kým nesplatí celú dlžobu (Mt 18,32-33). A Pán k tomu ešte dodal: Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi. (Mt 18,35). Ak niekto hovorí, že ľutuje svoj hriech, treba mu odpustiť, aj vtedy, ak by sa to viackrát opakovalo. Lebo keď sa tvoj brat prehreší, pokarhaj ho! Ak sa obráti, odpusť mu! A keď sa aj sedem ráz za deň prehreší proti tebe a sedem ráz sa vráti k tebe a povie:»ľutujem,«odpusť mu! (Lk 17,3-4) hovorí Pán. Avšak nesmieme mať zatvrdilé srdce ani voči tým, čo svoje hriechy neľutujú. Takíto škodia skôr sebe ako nám: kto do vetra púšťa napomenutie, odhadzuje vlastný život! (sic, Prísl. 15,32). Dokonca musíme nájsť spôsob uzdravenia aj pre tých, čo sa natoľko spustili, že nevidia ani vlastnú zlobu, keďže ich omámila nad víno silnejšia vlastná oslepujúca podlosť (porov. Prísl. 20,1; Iz 28,1; Lk 12,45) (Origenes, O modlitbe, XXVIII, 7) Okrem vzájomného odpustenia sa milosrdenstvo prejavuje v charitatívnej pomoci nielen núdznym kresťanom, ale všetkým núdznym: väzneným kresťanom a tým, čo sú poslaní do vyhnanstva, väzňom vo všeobecnosti, vykupovanie prostitútok, vykupovanie väzňov a otrokov, pomoc obetiam úžery, starostlivosť o vdovy a siroty, starostlivosť o chorých, pohostinstvo pocestným a nakoniec pohreb pre všetkých mŕtvych. Kresťanský životný štýl sa inšpiruje nasledovaním Krista, ktorý svoju blízkosť k hriešnikom zdôvodňuje slovom proroka Ozeáš (Oz 6,6): milosrdenstvo chcem a nie obetu (Mt 9, 9-13). Tertulián v spise proti Marcionovi sa ustavične odvoláva na toto milosrdenstvo, chápané v dvoch rovinách prijaté od Boha a práve preto praktizované kresťanmi (Contra Marcionem, 2, 11,2; 13,5; 17,2; 4,17,8; 18,9; 20,4). Róbert Jáger, 2015

7 Roka milosrdenstva: Niekoľko význačných dátumov počas 3. apríla 2016 sa uskutoční slávenie pre hnutia, združenia a rehoľné inštitúty, ktoré žijú spiritualitu milosrdenstva. Mladým birmovancom bude vyhradená nedeľa 24. apríla Mládeži rozličných vekových kategórií budú venované Svetové dni mládeže v júli 2016 v Krakove. Diakoni, osobitne povolaní k službe kresťanskému spoločenstvu cez skutky milosrdenstva, budú sláviť jubileum 29. mája júna 2016 pri príležitosti 160. výročia sviatku Najsvätejšieho Srdca Ježišovho sa bude sláviť jubileum kňazov. Mimoriadnym dňom pre chorých, pre osoby so zdravotným postihnutím a tých, ktorí sa o nich starajú, bude v rámci Roku milosrdenstva 12. jún 2016 Charitatívnym dobrovoľníkom bude venované osobitné stretnutie 4. septembra 2016 Nedeľa 25. septembra 2016 bude vyhradená pre katechétov, ktorí skrze svoj záväzok odovzdávania viery podporujú život kresťanských komunít v našich farnostiach. Svetu mariánskej spirituality bude patriť 9. október 2016 ako slávenie Matky milosrdenstva.