Posolstvo Panny Márie, Kráľovnej pokoja z 25. jannuára 2008: Drahé deti! S pôstnym obdobím sa približujete času milosti. Vaše srdce je ako pooraná zem

Prepis

1 Posolstvo Panny Márie, Kráľovnej pokoja z 25. jannuára 2008: Drahé deti! S pôstnym obdobím sa približujete času milosti. Vaše srdce je ako pooraná zem a je pripravené prijať plod, ktorý vyrastie v dobro. Milé deti, vy ste slobodné vybrať si dobro alebo zlo. Preto vás pozývam: modlite sa a postite sa. Zasaďte radosť a plod radosti vo vašich srdciach bude rásť pre vaše dobro a druhí ho uvidia a prijmú cez váš život. Zrieknite sa hriechu a zvoľte si večný život. Som s vami a prihováram sa za vás u svojho Syna. Ďakujem vám, že ste prijali moje pozvanie. Zasaďte radosť Ak budete zachovávať moje prikázania, ostanete v mojej láske, ako ja zachovávam prikázania svojho Otca a ostávam v jeho láske. Toto som vám povedal, aby vo vás bola moja radosť a aby vaša radosť bola úplná. (Jn 15, 10-11) Takmer dvetisíc rokov uplynulo odvtedy, čo povedal Ježiš tieto slová. Mnoho vecí sa od tých čias vo svete zmenilo, ale podstata života zostáva nezmenená. Napriek úspechom vedy a techniky a napriek snu o všemohúcnosti, zostáva človek bytosťou, ktorá potrebuje Boha a ktorá nie je schopná dať a prijať pravú radosť, ak len nie od Boha a v Bohu. Zostať v Ježišovej láske je podmienka, od ktorej nemožno upustiť, a to preto, aby v nás bola Ježišova radosť a aby naša radosť bola úplná. Existujú aj iné radosti, ktoré sú dobré a dovolené, ale sú krehké a pominuteľné. Existujú radosti čiastočné, tie nedokážu vytvoriť úplnú radosť. Táto plnosť radosti sa prežíva iba do tej miery, do akej sa odovzdáme Božej láske. Radosť teda nebude prchavé dobro, ale existenčné dobro a nebude záležať od nášho zdravotného stavu alebo od blahobytu, ani to nebude niečo, čo sa vlastní, ale to, čo sa žije. Nebude to niečo, čo sa má, ale to, čo je. Nie je to pocit, ale výraz života zaštepeného v Živote. Kto má takú skúsenosť, môže svedčiť, že nič, skutočne nič, nás nemôže odlúčiť od Kristovej lásky (porov. Rim 8, 35-39) a že ovocím tejto lásky je láska v plnosti. Táto možnosť sa ponúka všetkým, ale si vyžaduje dodržiavať Božie prikázania. Nie je to ani otázka ceny za modlitbu Božia láska sa nekupuje, je darom bez platenia očakáva iba citlivé srdce, ktoré je priepustné a schopné ju prijať. Pôstne obdobie je na to obzvlášť vhodné. Je to čas milosti schopný premeniť naše srdce na prijímajúcu a úrodnú zem. Vaše srdce je ako pooraná zem a je pripravené prijať plod, ktorý vyrastie v dobro. Týmto plodom je Ježiš Kristus, je to on, kto čaká, aby sme ho MEDŽUGORSKÉ OZVENY Ozveny Kráľovnej pokoja Vydáva združenie MEDIATRIX, objednávky: Eisnerova 15, Bratislava, mediatrix@slovanet.sk OKTÓBER mesiac ruženca Hľa, ja robím čosi nové, teraz to klíči, nebadáte? (Is 43,19) prijali, kto čaká na to, aby v nás rástol. Ježiš sa nám ponúka, nepresadzuje sa, ale sa dáva. Tak to robí už dvetisíc rokov. Je teraz na nás, tak ako bolo aj vtedy, aby sme si vybrali. Milé deti, vy ste slobodné vybrať si dobro alebo zlo. Pozri: Hľa, dnes som predložil pred teba život i šťastie a smrť i nešťastie... Vyvoľ si život, aby si zostal nažive ty aj tvoje potomstvo. (Dt 30, 15-20) Zrieknite sa hriechu a zvoľte si večný život: On je naším životom a naše dlhodobé prebývanie (tamtiež) je večným životom. Preto vás pozývam: modlite sa a postite sa. Modlitba a pôst nám pomáhajú pri tom, aby sme si vedeli vybrať dobro, a nejde tu o ťažkú ale o radostnú voľbu. Zasaďte radosť a plod radosti vo vašich srdciach bude rásť pre vaše dobro a druhí ho uvidia a prijmú cez váš život. To je pozvanie na apoštolát lásky. Nie slová, nie poučenia, ale príklady života sú potrebné: Ježiš nie je nejakou ideou alebo nejakou koncepciou. On žije, je osobou, ktorú treba stretnúť, ktorú treba poznať, ku ktorej treba chodiť a s ktorou treba žiť. Nie naše pery, ale náš život majú o ňom hovoriť. V nádeji sa radujte, v súžení buďte trpezliví, v modlitbe vytrvalí. Majte účasť na potrebách svätých, buďte pohostinní. Žehnajte tých, čo vás prenasledujúžehnajte a nepreklínajte! Radujte sa s radujúcimi, plačte s plačúcimi! (Rim 12, 12-15) Tak sa sadí a pestuje pravá radosť, tak sa svedčí o Ježišovi a šíri sa iným. Pokoj a radosť v Ježišovi a Márii. Nuccio Quattrocchi 198 marec - apríl 2008 Posolstvo Panny Márie, Kráľovnej pokoja z 25. februára 2008: Drahé deti! V tomto milostivom čase vás znovu pozývam k modlitbe a odriekaniu. Nech je váš deň pretkaný malými vrúcnymi modlitbami za všetkých, ktorí nespoznali Božiu lásku. Ďakujem vám, že ste prijali moje pozvanie. Za všetkých, ktorí nespoznali Božiu lásku Ježiš jej odpovedal: Keby si poznala Boží dar a vedela, kto je ten, čo ti hovorí: Daj sa mi napiť, ty by si poprosila jeho a on by ti dal živú vodu. (Jn 4, 10) Tieto Ježišove slová prenikajú dušu, zbavujú človeka akejkoľvek výhovorky a poukazujú na jeho zodpovednosť. Zároveň sú bolestným pozvaním a výčitkou. Ak niekto počúva moje slová a nezachováva ich, ja ho nesúdim, lebo som neprišiel svet súdiť, ale svet spasiť. Kto mnou pohŕda a neprijíma moje slová, má svojho sudcu: slovo, ktoré som hovoril, bude ho súdiť v posledný deň. (Jn 12, 47-48) Keby sme skutočne poznali Boží dar, náš život by bol úplne iný a aj svet by bol radikálne iný. Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. (Jn 3, 16) Kto v neho verí, nie je súdený. Ale kto neverí, už je odsúdený. (Jn 3, 18a) Ježiš je tým Božím darom a je láskou, ktorá sa stala ľudským telom. Spása je vo viere, že Boh je láska, a v prijatí tejto pravdy nie z intelektuálneho pohľadu, ale existenčne, až kým sa stane prameňom vody prúdiacej do večného života. (Jn 4, 14b) To je cesta svätosti, na ktorú nás Mária stále pozýva a najmä v týchto časoch. Je to náročná cesta, určite nie ľahká, ale je možná. Stačí sa rozhodnúť pre Boha, ale rozhodnúť sa opravdivo. Stačí, aby sme sa dali zasiahnuť jeho láskou, otvoriť si srdce bez pretvárky, v dôvernom a bezpodmienečnom odovzdaní sa podľa rád a pozvaní, ktoré Panna Mária ustavične opakuje: modlitba a pôst zaštepené na čoraz uvedomelejšom sviatostnom živote. V tomto milostivom čase vás znovu pozývam k modlitbe a odriekaniu. Mária nám vždy odporúčala najmä modlitbu svätého ruženca, a to predovšetkým v rodinách. Je to najmocnejšia zbraň, pred ktorou satan nevydrží, lebo táto modlitba má vôňu Panny Márie, príchuť jej pokory a jas jej nepoškvrnenosti. Svätý ruženec je modlitba, ktorá sa Márii veľmi páči a ktorej sa naučia porozumieť malí oveľa skôr ako veľkí, ale ktorá sa nastálo páči všetkým; je to univerzálna

2 modlitba. Odriekanie, ku ktorému nás dnes Mária pozýva, v sebe obsahuje pôst a ešte ho rozširuje. Je to odriekanie sa satana, všetkých jeho diel, jeho zvodov, hriechu, každého egoizmu a všetkého zla. Je to odriekanie sa nadbytočného, zneužívania moci, ako je násilie a agresivita. Odriekanie je striedmy život, je to ticho. Modlitba a odriekanie sú dve koľajnice, ktoré nám 2 Mária dáva, sú ľahkou, rýchlou a bezpečnou cestou k tomu, aby sme prišli do Ježišovho srdca. Mária nám dáva aj iný podnet: Nech je váš deň pretkaný malými vrúcnymi modlitbami za všetkých, ktorí nespoznali Božiu lásku. Nezáleží na tom, že nevieme, kto je príjemcom našich modlitieb. Modlime sa, aby sme všetci mohli spoznať Božiu lásku a v duch i v srdci prijímali a žili toto Máriino pozvanie po celý deň tak, aby bol náš deň pretkaný malými vrúcnymi modlitbami. Tie rozkvitajú podľa Máriinej túžby a z nej čerpajú čistotu potrebnú na to, aby sa zmenili na živú vodu, ktorá vteká do myšlienok, do slov a do diel milých Bohu a tie zasa napájajú tých, ktorých počas dňa stretneme. N. Q. Benedikt XVI., muž nádeje (o encyklike Spe salvi) Benedikt XVI., pápež a učiteľ viery, vždy poukazuje na podstatné veci a pomáha nám pochopiť našu kresťanskú identitu. Keď sme sa krstom stali Božími deťmi, dostali sme dar viery, sme spasení nádejou a žijeme z lásky. Viera, nádej a láska (Božia láska) sú výrazmi nového života pokrstených, ktorým Svätý Otec venoval svoje prvé encykliky: Deus caritas est a Spe salvi. Nášmu svetu možno unikla dôležitosť slov Svätého Otca o kresťanskej nádeji obsiahnutej v jeho poslednej encyklike Spe salvi ( V nádeji sme spasení, Rim 8, 24). Fakticky sa tu jedná o jednoduché učenie, ktoré sa často obracia na príklady, ako sú africká otrokyňa svätá Bakita, vietnamský kardinál Van Thuan, svätý Augustín a jeho bohatá ľudská i náboženská skúsenosť, a k príkladu samej Panny Márie. Niekedy však náš učiteľ so svojimi analýzami gréckych slov a so svojimi učenými citáciami starovekých filozofov, ako bol Platón, alebo novšími, ako bol Marx, vylietava trocha privysoko. ČO JE KRESŤANSKÁ NÁDEJ? Niet však dôvodu ľakať sa, stačí len trochu sledovať pápežovo myslenie. Od začiatku do konca encykliky totiž vedie niť, ktorou je otázka: Čo je to kresťanská nádej? Teda, v čo môžeme dnes dúfať? V čo môže človek odjakživa dúfať? Prvá časť encykliky je venovaná práve vysvetľovaniu, čo znamená nádej. Svätý Otec tu čerpá hlavne z textov Svätého písma a náuky prvotnej Cirkvi. Kresťanská nádej sa rodí z viery v Boha, ktorý človeka miluje, oslobodzuje ho od hriechu a smrti prostredníctvom zmŕtvychvstania svojho Syna Ježiša, robí ho svojím dieťaťom v Synovi a sľubuje mu večný život s ním. Teda nádej je istota založená na prisľúbení Boha spásy, totiž večného života s Bohom a so spoločenstvom veriacich. Preto ten, kto verí v Boha Otca a v jeho Syna Ježiša a žije v láske (v Božej milosti, v Božej láske), je spasený v nádeji, v istej nádeji, lebo je založená na Božej vernosti, na prísľube a možnosti žiť večne s ním. Nádej je teda životná príčina založená na Bohu, na rozdiel od príčiny, ktorá je založená na svete. Ten rozdiel je v tom, že svet žije bez nádeje a bez Boha. (List Efezanom) CHCEME VEČNÝ ŽIVOT? Po tom, ako nám Svätý Otec vysvetlil, čo je nádej, kladie nám ďalšie otázky: Naozaj chceme večný život? Čím je tento večný život? Prečo nás nezaujíma už dnes? A trochu ďalej sa pýta: Čím to je, že sme v našom svete stratili nádej? Na akých nádejach si dnes svet zakladá? Čo treba robiť, aby sa svetu dala opäť nádej? Kde nádej čerpať? Benedikt XVI. urobil trasu od počiatkov filozofie moderných čias: od Bacona, podporovateľa vedy a techniky, cez francúzske osvietenectvo, ktoré oslavuje rozum. A ide ďalej cez Kanta, ktorý vidí nebezpečenstvo morálnej odchýlky sveta, ak sa stratí kontakt s Bohom, no nevie, ako zjednotiť vieru s realitou a s rozumom. A trasa vedie až k dôvere v rozvoj zverený sociálnemu oslobodeniu más, ako to ponúkal Marx, ktorý však nedosahuje výsledky, v aké sa dúfalo. Benedikt tak urobil preto, aby sa dospelo k záveru, že človek so svojimi možnosťami nie je schopný si sám dať budúcnosť a nádej, hoci táto budúcnosť, táto nádej predsa len existuje: Pravou, veľkou nádejou človeka, ktorá pretrvá napriek všetkým sklamaniam, môže byť jedine Boh Boh, ktorý nás miloval, ktorý nás miluje až do konca, až do krajnosti. (porov. Jn 13, 1 a 19, 30) (č. 27) Koho sa dotkne láska, začne tušiť, čo znamená... večný život život, ktorý je celý a bez ohrozenia a vo všetkej svojej plnosti, slovom je jednoducho život. Ježiš, ktorý o sebe povedal, že prišiel, aby sme mali život a aby sme ho mali v plnosti, v hojnosti, nám zároveň vysvetlil, čo znamená život: A večný život je v tom, aby poznali teba... a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista. (Jn 17, 3) (tamtiež) NOVÉ POHANSTVO Reč potom pokračuje a naznačuje nám miesta, kde možno nájsť kresťanskú nádej a kde sa v nej možno cvičiť v modlitbe, v námahe a utrpení každodenného života, v perspektíve posledného súdu. Tak ako sme povedali, pozornosť k encyklike bola nepatrná. Aj odozva v masovokomunikačných prostriedkoch bola žalostná, azda preto, lebo dnešní ľudia žijú vo veľmi vysokej miere skepsy a uzavretosti do seba samých. Definícia svätého Pavla vzhľadom na pohanov ako ľudí bez nádeje (Ef 2, 12) sa dokonale hodí aj na novodobé pohanstvo v súčasnosti. Keď sa však encyklika číta s citlivosťou, ktorú v Medžugorí prebudila v srdciach Kráľovná pokoja, zistíme, že je nesmierne zaujímavá; je príručkou a sprievodcom pre budúcnosť kresťanov i neveriacich. Napokon, načo prišla Panna Mária, ak nie na to, aby nás zobrala za ruku, aby sme unikli nebezpečenstvu totálneho zrútenia a aby nás znova uviedla na Božie cesty, z ktorých sme zišli? OZVENY MEDŽUGORIA Bolo by zaujímavé priblížiť si posolstvá Panny Márie v Medžugorí a slová Svätého Otca. Priestor nám to tu neumožňuje, ale ak niekto v posledných rokoch milostí pochopil, čo hovorí a čo opakuje Panna Mária, uvidí úplný súlad s encyklikou Spe salvi. Prvé posolstvo, ktoré nám Panna Mária priniesla, bolo: Boh tu je, akoby povedala: Človek si sám od seba nestačí, ani s celým pokrokom, ktorý môže dosiahnuť, a skutočne, ľudský pokrok je dvojaký; môže slúžiť dobru i zlu. Panna Mária teda žiada, aby sme sa rozhodli pre Boha, dali mu prvé miesto a upozorňuje na prítomnosť a pôsobenie satana. Kultúrny svet túto encykliku ignoroval možno preto, že keď sa povie pravda (napríklad hovorí sa o hraniciach vedy a pokroku), strácajú sa priatelia. To isté sa však stáva aj tým, ktorí sú znechutení posolstvami Panny Márie, či je to vnútri alebo mimo samej Cirkvi. MÁRIINE POZVANIA Panna Mária ešte hovorí: Modlite sa, modlite sa, modlite sa! Prečo? Nie preto, že každý, kto sa modlí, je dobrý a dôsledný vo svojich povinnostiach, ale preto, lebo bez dialógu s Bohom človek nerozumie, akým smerom má v živote ísť a aký význam má prítomnosť. Potom sú tu pozvania Panny Márie na odovzdanosť Bohu a do jeho rúk aj v skúškach a utrpeniach a na otvorenosť srdca pre radosť a nádej, ktorá je základnou formou kresťanského svedectva. Svätý Otec zdôrazňuje: Miera ľudskosti je podstatne určovaná vzťahom k utrpeniu a k trpiacemu. (č. 38) Trpieť spolu s druhými a pre druhých, trpieť z lásky k pravde a spravodlivosti, trpieť pre lásku a preto, aby som sa stal opravdivo milujúcim človekom to sú základné prvky ľudskosti, ich zanechanie by zničilo samotného človeka. (č. 39) Pripomeňme tiež, koľkokrát nám Panna Mária hovorí o večnom živote a o satanovom diele, ktoré má priviesť človeka k večnému zničeniu: Nie sú to azda tie isté slová ako volania Svätého Otca, najmä v poslednej časti citácie? Aj záver encykliky nám umožňuje plodné priblíženie sa k medžugorským udalostiam. V jej posledných dvoch číslach (49-50) sa modlí a poukazuje na Pannu Máriu ako na Hviezdu nádeje, ktorá ľudstvu ukazuje, ako hviezdy plaviacim sa po mori, smer, ktorým treba ísť, ukazuje cestu v temnom a často búrlivom mori života. Don Nicolino Mori

3 Byť ženou je poslanie, ktoré rodí Cirkev Je to presne tak, ako sa to zdôraznilo aj na kongrese nazvanom Žena a muž, humanita vo svojej celistvosti, ktorý sa konal vo Vatikáne začiatkom februára Ako si všetci dobre pamätáme, bola v nedávnej minulosti postava ženy vysvetlená v prekrásnom apoštolskom liste pápeža Jána Pavla II. Mulieris dignitatem, od ktorého uvedenia uplynie tento rok presne dvadsať rokov. Vznik kongresu motivovala dnešná túžba prehĺbiť si poznanie ženy ako nepostrádateľnej súčasti človeka v jeho celistvosti ( muža a ženu ich stvoril Gn 1, 27), ktorá poskytla referujúcim, ktorými z väčšej časti boli práve ženy, prekrásne námety. Keď Ján Pavol II. poukázal na hodnotu ženského génia, poskytol tým dôležitý východzí bod pre ženského génia ako schopnosti vidieť do diaľky, mať intuíciu, vidieť očami srdca. Takto sa vyjadrila pedagogička Paola Bignardi, ktorá bola na kongres pozvaná uvažovať nad zodpovednosťou a účasťou ženy pri budovaní Cirkvi a spoločnosti. Táto schopnosť, vlastná žene, spôsobuje, že povolanie u nej prechádza cez lásku a že jej základný vklad je v budovaní Cirkvi podľa jej materstva, svedčiac tak o Cirkvi, ktorá miluje, ktorá vyjadruje symfóniu lásky a ktorá dáva životu zmysel. Rodiť život je jednou zo základných skúseností ženy, a to nielen fyzicky, ale aj duchovne. Vidíme to u mnohých žien, ktoré naplno žijú svoje materstvo cez neviditeľné kanály Ducha, ktorý ich prostredníctvom rodí duše pre Boha a obnovuje situácie, ktorým život chýba alebo je v nebezpečenstve, že sa stratí. (Rodenie je najprv skutočnosťou duše, až potom skutočnosťou tela, tvrdí na túto tému Paola Bignardi.) Úlohu ženy vo vnútri Cirkvi možno viacnásobne vidieť v optike služby ako základného aspektu, ktorý oceňuje tú stránku ženy, ktorá je schopná darovať sa nehľadiac na únavu a bez počítania. Ak sa ale jej úloha obmedzí len na toto, hazarduje sa s tým, že sa drasticky obmedzia možnosti samej ženy a ľudstvo sa ochudobní o veľmi dôležité prispenie, ktoré však Boh predvídal. Žiť vlastnú identitu v Cirkvi znamená pre ženu prispievať k rodeniu Cirkvi, pokračuje vo svojom príhovore pedagogička. Cirkev síce rodí Duch Svätý, ale ona sa potrebuje narodiť aj ľudsky, a verím, že žena môže rodiť vo svojom materstve, čím prispieva k tomu, aby bola Cirkev aj ozajstnou matkou. Čo v skutočnosti znamená pre Cirkev byť matkou? Znamená to nájsť pre toho, kto hľadá Cirkev, ktorá prijíma, Cirkev, ktorá dáva slobodu vlastnému životu, ktorá vie odpúšťať a ktorá dáva pocítiť, že vždy sa dá začať odznova. Jeden z mimoriadne dôležitých príhovorov predniesla Poľka Alicia Kostka, ktorá svoju doktorskú prácu venovala dôstojnosti a povolaniu ženy v perspektíve nemeckého pátra Josefa Kentenicha ( ). Alicia Kostka tvrdí, že Páter Kentenich popisuje ženu ako Boží obraz a musíme si aj v každodennom živote byť vedomí toho, že muž a žena predstavujú Boha každý svojím spôsobom. Učenie Cirkvi sa stále usiluje, aby poukázalo na ženu ako na osobu, ktorá miluje, ktorá rozmýšľa, ktorá koná a tým odráža Boha. Páter Kentenich však vo svojom prejave konkrétnejším spôsobom poukazuje na ženu ako na obraz Boha, ktorý je vďaka svojej nezištnej oddanosti tiež matkou: Nezištná služba ako prirodzený dar ženy, ako moc ženy, je Boží odraz, ktorý nám slúži, pretože je silný a pretože je láskou. Byť ženou je poslanie! S. C. Svätý Otec komentuje: Ešte pretrváva mužská mentalita, ktorá ignoruje novosť kresťanstva, ktoré uznáva a ohlasuje rovnakú dôstojnosť a zodpovednosť ženy i muža. Existujú miesta a kultúry, kde je žena diskriminovaná alebo podceňovaná z jediného dôvodu, že je žena. Tam, kde sa konajú násilné skutky voči ženám a kde urobili zo ženy predmet zlého zaobchádzania a vykorisťovania na verejnosti a v priemysle konzumu a zábavy, sa pritom utieka dokonca k náboženským dôvodom a rodinným, sociálnym a kultúrnym nátlakom, aby sa podporila rozdielnosť pohlaví. Pred takýmito závažnými a pretrvávajúcimi fenoménmi sa ukazuje ešte naliehavejším angažovanie sa kresťanov, aby sa všade stávali šíriteľmi kultúry, ktorá priznáva žene v práve a v realite skutkov dôstojnosť, ktorá jej patrí. Nová mariánska dogma? Piati kardináli zaslali Svätému Otcovi list, v ktorom žiadajú, aby bola vyhlásená piata mariánska dogma, ktorá by vyhlásila Pannu Máriu za Duchovnú Matku celého ľudstva, za Spoluvykupiteľku s Vykupiteľom Ježišom Kristom, za Prostredníčku všetkých milostí s Ježišom Kristom, jediným prostredníkom, a za Orodovníčku ľudského rodu s Ježišom Kristom. Kardináli v liste vyjadrili nutnosť, aby bola v tejto dobe ocenená úloha Matky Vykupiteľa a jej jedinečná spolupráca v diele vykúpenia, ako aj jej úloha pri rozdávaní milostí a pri príhovore za ľudskú rodinu. Jeden z dôvodov, ktorý ešte predtým motivoval množstvo ľudí podpísať petíciu za takéto vyhlásenie, je založený na ekumenickom snažení objasniť iným náboženským tradíciám celú kresťanskú pravdu o Márii a vyhlásiť ju. Podľa jedného zo signatárov tu existuje spojenie momentu pápežského vyhlásenia vzťahu Ježišovej matky s každým z nás, s jej pozemskými deťmi, v jej úlohe Spoluvykupiteľky, Prostredníčky všetkých milostí a Orodovníčky. Slávnostne vyhlásiť Máriu za Duchovnú Matku všetkých národov znamená úplne a oficiálne uznať jej tituly a tak aktivovať, vniesť do nového života duchovné úlohy Máriinho príhovoru, ktoré sa ponúkajú Cirkvi na novú evanjelizáciu pre ľudstvo vo veľmi háklivej situácii sveta, ktorá práve prebieha. redakcia Kristova obeta, dar očisteného srdca V tejto časti roka, v ktorej sme sa pripravovali na Veľkú noc, v našich kostoloch a v úvahách každého z nás stále rezonuje posledná obeta. Napriek tomu toľko slov v nás takmer spontánne vyvoláva negatívny podtón. V náboženskom zmysle má však obeta veľmi pozitívny význam. Obetovať sa neznamená zbaviť sa niečoho. Znamená to niečo urobiť posvätným, tak ako posvätiť znamená urobiť svätým, zjednodušiť znamená urobiť jednoduchým, povedal kazateľ duchovných cvičení pre Svätého Otca a členov rímskej kúrie kardinál Vanhoe. V Starom zákone bolo účelom obety zmeniť Božie usporiadanie, získať jeho priazne, a to výmenou za obetované dary. Na druhej strane účelom kresťanskej obety je zmeniť usporiadanie človeka, a nie Boha: Jej účelom je obetovať Bohu očistené a poddajné srdce, vysvetlil kardinál. Aby sa vytvoril tento kontakt a plné spoločenstvo s Bohom, musí hriešnikovi pomôcť prostredník, ktorý nie je hriešnikom. Preto nám Otec daroval svojho Syna, ktorý sa stal dôstojnou obeťou a hodným kňazom. Je dôstojnou obeťou, lebo mal dokonalú morálnu a náboženskú integritu, bol bez škvrny, svätý, nevinný, bol nepoškvrnený. Stal sa hodným kňazom, lebo bol plný sily Ducha Svätého. Aj nám je dané zúčastniť sa na tejto obete a plne sa tešiť kontaktu s Bohom, ktorý toto úplné spoločenstvo, po ktorom všetci dychtíme, obnovuje. Eucharistia je miesto par excellence, kde sa to môže stať: Keď slávime Eucharistiu a sme s ňou spojení, získavame v sebe intenzívny dynamizmus lásky, ktorý je schopný zmeniť všetky udalosti na príležitosť víťazstva lásky. Preto je obeta veľmi pozitívny a plodný akt, ktorý obetu nesmierne zhodnocuje. * Neporaziteľná zbraň Skutočná modlitba je motorom sveta, pretože ho robí otvoreným pre Boha. Bez modlitby preto niet nádeje, iba ilúzie. Bez rozmeru modlitby ľudské ja končí v uzavretosti v sebe samom a svedomie, ktoré by malo byť ozvenou Božieho hlasu, je v nebezpečenstve, že sa obmedzí iba na odraz vlastného ja, takže vnútorný rozhovor sa stane monológom, ktorý dáva podnet k mnohým ospravedlňovaniam seba samého. Modlitba je zárukou otvorenosti voči iným. Kto sa stane slobodným pre Boha a jeho požiadavky, otvára sa zároveň druhému, bratovi, ktorý klope na dvere jeho srdca a žiada o vypočutie, o pozornosť, o odpustenie a niekedy o nápravu, no vždy v bratskej láske. Opravdivá modlitba nie je nikdy sebecká, ale je vždy sústredená na druhého. Čím väčšia je nádej, ktorá nás oživuje, tým väčšia je aj naša schopnosť trpieť z lásky k pravde a k dobru, pričom sa s radosťou obetujú malé i veľké námahy každého dňa a vkladajú sa do veľkého spoluutrpenia s Kristom. Benedikt XVI.

4 4 LITÁNIE JEDNODUCHÉ MYŠLIENKY Pietro Squassabia p. Ludovico Maria Centra Odpustenie Výrazy, ktoré sa pokúsim objasniť, sú úryvky zo Svätého písma, presnejšie zo Starého zákona. VEŽA DÁVIDOVA Táto invokácia, ktorou sa označuje osoba, sa používa v knihe Pieseň piesní. Nenachádzame tu ale žiadnu odvolávku na nejakú reálnu stavbu. Môžeme si však spomenúť na Dávidovu citadelu, ktorá bola najvyššou opevnenou časťou Jeruzalema a ktorú si Dávid vybral za svoj stánok, ale nejde o nijakú osobitnú vežu. Na to aby sme lepšie pochopili túto invokáciu, je potrebné poznať dôležitosť, akú kedysi veže mali a ich mimoriadnu funkciu v časoch vojny. Slúžili ako bašty obrany, boli to stanovištia na skúmanie horizontu a na pozorovanie nepriateľa z diaľky. Veže boli posledným miestom, kadiaľ sa dalo utiecť. A slúžili aj na to, aby sa dalo komunikovať s inými vzdialenými vežami prostredníctvom ohňa alebo dymu. Ak sa odvolávame na Máriu, dostáva všetko duchovný význam. Mária je ochranou kresťanského ľudu proti útokom Zlého. Ona je najlepšou pozorovateľňou na kontempláciu krásy Boha. Panna Mária je dokonalým pevným bodom, o ktorý sa možno oprieť počas ťažkej cesty životom, aby sme nestratili z očí cieľ. Mária zostáva pre mnohých kresťanov, ktorí z vážnych dôvodov nemôžu prijať Eucharistiu a sviatosť zmierenia, jedinečným ukazovateľom spásy, ktorý im dovoľuje zostávať v spojení s Bohom. To preto, lebo zostávať s Máriou znamená zostávať s Bohom. Keď dávame Márii titul Veža, znamená to, že uznávame v nej dokonalú kresťanku, schopnú odhaliť zlovestné plány satana a jeho zničujúcu prítomnosť. V dejinách Cirkvi v období silnej krízy vo viere alebo vo chvíľach útokov zo strany nepriateľov, boli ťažkosti tých, čo sa na ňu alebo na svätých obrátili, vždy vďaka zásahu Márie prekonané. VEŽA ZO SLONOVEJ KOSTI Aj táto invokácia je prevzatá z knihy Pieseň piesní, kde ženích obdivuje a vyzdvihuje krásu nevesty. Ak sa v predchádzajúcej invokácii veža týkala stavby pre časy vojny, tu sa veža stáva symbolom krásy a znamením moci, ktoré priťahuje a očarúva a ktoré nezostáva nepovšimnuté. V stredoveku dávali veže mestám (Siena, S. Gimignano, Bologna, Pisa) vzhľad elegancie a bohatstva. Slúžili ako pozvánka pre cestujúcich, pre pútnikov a dnes pre turistov. Aj naše zvonice (veže so zvonom) majú za úlohu zvolávať veriacich a avizovať prítomnosť Božieho domu, ktorý, tak ako slonovina, je krásny a vzácny. DOM ZLATÝ Najsvätejšia Panna Mária sa prirovnáva k zlatému domu. Dom je pre každého človeka miestom, kde sa cíti dobre, kde, aj keď je vonku búrka, sa cíti v bezpečí. Doma sa uchovávajú najkrajšie city, prežívajú sa najintímnejšie Ak túžiš po tom, aby si si zachoval pokoj v skúškach života, odpusť. Ak túžiš po radosti a nie po smútku, odpusť. Ak túžiš po ozajstnej láske, odpusť. Ľudia po tom, ako boli vyhnaní z raja, neboli schopní viac odpúšťať a prosiť o odpustenie Otca, pretože diabol z nich urobil otrokov tým, že im zatvrdil srdcia a naplnil ich hriechom. Syn, keď videl, že ľudia nie sú viac schopní prosiť o odpustenie, sa teda rozhodol urobiť podobným človekovi. Vzal si telo človeka, narodiac sa zo ženy, vzal na seba tváre všetkých ľudí aj pocity všetkých ľudí a prosil ako človek o odpustenie Otca namiesto ľudí. Tak to urobil. Otec tak daroval ľuďom srdce z mäsa namiesto srdca z kameňa, otvoril dvere svojho Srdca a umožnil mnohým ľuďom, ktorých satan držal na zemi v zajatí, vstúpiť do neba. Preto sa žiada povedať, že človek bol zachránený úžasnou hrou lásky Boha, ktorý sa stal človekom, aby naučil človeka povedať to, čo človek sám od seba nebol schopný povedať: Otče, odpusť mi. (porov. Lk 23, 33) V súvislosti s odpustením sa raz apoštol Peter pýtal Ježiša, či stačí odpustiť sedemkrát bratovi, ktorý proti nemu zhrešil. Ale Ježiš odvetil, že treba odpustiť nie sedemkrát, ale sedemdesiatsedemkrát, to znamená vždy. Povedal to preto, aby sme pochopili význam odpustenia. Aj inokedy Ježiš hovoril, že treba odpustiť: Milujte svojich nepriateľov, dobre robte tým, čo vás nenávidia. (Lk 6, 27) Z týchto slov vidieť, že odpustenie je úzko späté s láskou. Áno, nie je možné milovať bez odpúšťania. Je však isté, že odpustiť môžeme len vtedy, ak v každej osobe vidíme dar, ak každú udalosť, ktorú nám život ponúka, považujeme za dar, aj tie najťažšie udalosti. Tak to robila Mária. Vtedy, keď jej povedali, že musí v noci ujsť, pretože chcú zabiť dieťa, nepovažovala túto situáciu za nešťastie, ale za dar. Keď sa Ježiš stratil v chráme, nenahnevala sa, ale prijala túto nepríjemnosť ako dar. Keď Ježiš hovoril príbuzným, že matkou, otcom a bratmi sú tí, ktorí plnia vôľu Otca, Mária sa necíti urazená, ale považuje tieto slová za dar. Vtedy, keď zabíjali jej Syna a videla, ako na kríži zomiera, neprestala milovať a považovala túto smrť za dar. Príklad Panny Márie je pre nás veľkým ponaučením a núti nás konať tak, ako konala ona, ktorá za všetkým dokázala vidieť dar. Poprosme ju teda, aby nás naučila vidieť náš život ako dar. Takto sa celý náš život môže stať jedným ďakovaním Otcovi za prijaté dary a predovšetkým za ten dar, ktorým je Ježiš. Takto v nás snáď bude neustále prebývať veľká túžba po odpustení, ktorá nás urobí schopnými milovať každého človeka a celé stvorenie Ježišovou láskou. Ako niekto, kto slúži Ako je možné, že nejaký boh prichádza na zem, aby slúžil? A predsa Syn, ktorý je Boh, prišiel medzi nás práve preto. On sám hovorí: Ja som medzi vami ako niekto, kto slúži. (Lk 21, 21) Ježiš to však povedal predovšetkým svojím životom. On naozaj uskutočňoval slová: Ten, kto sa chce stať najväčším, nech je vaším sluhom. (Mt 20, 26) Ježiš aj nás vyzýva, aby sme robili ako on, keď umýval nohy apoštolom. Aj nás pozýva, aby sme si vybrali miesto sluhu, miesto najlepšie, ktoré nám nikto nemôže vziať. Ježiš volá aj nás, aby sme slúžili. Čo však znamená slúžiť? Prečo nás volá, aby sme slúžili? Slúžiť znamená stratiť niečo zo seba, stratiť to a darovať inému, teda obmedziť sa v niečom, čo nám patrí. Je to tak, akoby sa naše srdce v jednej svojej časti vyprázdnilo, zanechajúc, mohli by sme povedať, určitý prázdny priestor. A tento priestor, ktovie prečo, sa hneď zaplní láskou Boha, Bohom samotným. Slúžiť teda neznamená strácať, alebo, inak povedané, znamená to síce strácať, ale strácať niečo zo seba, aby sme prijali lásku Boha, aby sme prijali skutočnosť nekonečne drahocennejšiu než to, čo strácame. Preto sa Ježiš stal sluhom aby úplne ponechal miesto láske Otca. Satan veľmi dobre vie, že človek je povolaný slúžiť, a vie aj to, že ak sa človek nedá do služby, koná zlo, pretože jeho srdce nedáva priestor láske. Z toho dôvodu človeka neustále núti k tomu, aby neslúžil, tak ako to urobil on. Vyberme si teda miesto sluhu, ako nás o to žiada Ježiš, pretože len tak môžeme prijať lásku. Aj Mária si vybrala službu. Sama povedala: Hľa, služobnica Pánova, nech sa mi stane podľa tvojho slova. Pre toto bola Mária naplnená Duchom Svätým až tak, že blahoslaviť ju budú všetky pokolenia. Dajme sa teda vychovávať Máriou, aby sme sa vo všetkom dali do služby Božím plánom. Keď budeme tak robiť, urobíme vo svojom srdci veľký priestor na prijatie Lásky. Tak bude naše srdce plné radosti, ako bolo Máriino srdce. Tak možno pochopíme, že aj Otec je Bohom lásky práve preto, že je ako niekto, kto slúži. Tak snáď pochopíme, že človek existuje len preto, že jeho Boh je ako niekto, kto slúži. * a významné chvíle rodiny a jej jednotlivých členov. Preto je teda pekné cítiť sa byť doma v materskom srdci Panny Márie, v ktorom je možné stretnúť jej syna Ježiša a pravú tvár Otca. Dom zlatý zlato tu symbolizuje krásu Máriiných cností a zlato sa spomína vari aj preto, že počas všetkých storočí ozdobovali kresťania kostoly zasvätené Božej Matke zlatom a jej obrazy pozlátenými predmetmi, aj keď darcovia často patrili k najchudobnejším ľuďom. A konečne, Mária má titul Dom, pretože je vždy pripravená prijať svoje deti a pritlačiť si ich na svoje srdce. *

5 Kríž nie je konečná stanica! Udalosti a pýchy. v Medžugorí... Stefania Consoli Koľkokrát sme v pôstnom období uvažovali o kríži, koľko modlitieb a pobožností sme viedli o Ježišovi, ktorý vystupoval na Kalváriu... Koľkokrát sme však v skutočnosti mysleli na to, že nástroj smrti, ktorý Ježiš niesol na svojom chrbte, bol iba prostriedkom, a nie tragickým koncom? Bol prostriedkom, ktorý ho mal previesť za hranice smrti, kde ho čakalo oživenie k večnému životu. Každý deň sa stretávame so situáciami, v ktorých sa cítime byť ukrižovaní, donútení prežívať niečo, čo nepokladáme za dobré, alebo čo nám spôsobuje bolesť. Sú to situácie, v ktorých máme pocit neschopnosti, frustrácie a porážky. Ako sa staviame k týmto krížom? Podstupujeme ich pasívne, pričom zostávame zdrvení ich ťarchou? Bojujeme proti nim s hnevom alebo úsilím vyhnúť sa im? Dožadujeme sa svojho práva na to, aby sme sa mali dobre a hľadáme únikové cesty, ktoré nás rozptyľujú v očakávaní, že sa problém stratí nejakým magickým spôsobom? Ak sa toto všetko v nás deje, vtedy je na mieste pýtať sa seba samých: Aký zmysel má kríž, ktorý nám ho Ježiš ponúka? Zmysel kríža som našla napísaný v jednej vete úplne imobilného človeka, donúteného chorobou žiť vo svojom tele, akoby bol v kukle. Vnútorne sa však jeho viac ako vitálne bytie pomaly premieňalo na motýľa schopného lietať, keď boli farby jeho duše harmonicky naladené pre nebo. Muž pribitý na posteľ, ktorý odvážne používal ústa, aby písal slová nádeje adresované tomu, kto bol možno slobodný v tom, že sa mohol hýbať, ale žil vo vnútornej paralýze, ktorá mu prekážala v rýchlom postupovaní k Bohu. Luigi Rocchi, teraz Boží služobník, napísal: Nemáme milovať kríž, ale musíme milovať aj za cenu kríža! Hľa, tajomstvo napísané na dreve, ktoré nás Ježiš žiada objať. Hľa, jeho skutočný zmysel. Toto je pravá láska, toto je konečný cieľ. Je to láska, čo je schopná prekonať každé bolestné zovretie. Je to láska, ktorá je schopná prejsť cez husté osídla skúšky a ktorá vie ako sito zachytiť to, čo je ešte nečisté a hrubé, aby zanechala len to, čo je určené na to, aby zostalo. To, z čoho budeme na konci súdení. Milovať za cenu kríža znamená teda povzniesť sa až k nemožnému. Znamená to môcť milovať, keď nám všetko hovorí, aby sme nemilovali: Milovať napriek antipatiám, zraneniam a podstúpeným urážkam, napriek neľúbosti, trpkosti, ľudskej spravodlivosti, čo nás z jednej strany presviedčajú, že máme pravdu, ale zároveň nás napĺňajú trpkosťou, nepokojom a zlou náladou. Milovať v takýchto okolnostiach nás naozaj niečo stojí. Spôsobuje nám krvácanie srdca; tvorí v nás nechuť, pretože žiada od nás zrieknutie sa vlastných ideálov, vlastnej mentality či inklinácií. Zaväzuje nás, aby sme vyšli zo seba samých a zanechali obhajobu falošnej dôstojnosti ovocie našej sebalásky Milovať nepriateľa, milovať protivníka, milovať priateľa, ktorý nás zradil alebo sklamal, milovať z lásky k Láske. Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia! Sú to slová Ukrižovaného. Sú to slová odpustenia a milosrdenstva. Sú to slová lásky, ktorá zostáva naveky, zatiaľ čo kríž zostane iba ako spomienka. Prišiel som priniesť oheň na zem a ako túžim, aby už horel. V tej hodine na Kalvárii bojoval Ježiš ako kameň na kresanie, aby zapálil iskru a potom plameň. Drevo, jeho kríž, bol určený na to, aby sa dal stráviť pre udržanie plnosti života. Hľa, tu je zmysel našich krížov: drevo hodené do pece nášho života, aby horela láska, ktorú do nás krstom vložil Duch Svätý. Nepýtaj sa lásky, ktorá ťa strháva, kam ide, napísal ďalej Luigi, tak sa ani ja nikdy nepýtam Boha, kam vedie môj kríž. Viem, že on ma miluje a to mi stačí. * Odkiaľ prichádzam? Od Lásky. Čo robím? Milujem. Kam idem? K Láske. Prečo toľko utrpenia? Čo zlé som urobil? Prečo, Ježiš? Vtedy som zachytil Ježišov pohľad, pohľad Božieho Syna, ktorý ma rozrušil a povedal mi: Ani jedna slza sa nestratí. Život prechádza cez smrť, radosť cez bolesť. Odvtedy prestal byť môj život iba bolesťou, bolesť sa stala nositeľom radosti, lásky, života. Som si istý, že aj vy ste si položili tieto otázky, že aj vy hľadáte radosť: tá závisí od vašej vôle milovať tých, ktorí trpia, pretože Božie kráľovstvo prichádza do ľudských sŕdc zo strany nevinných, ktorí cez svoje utrpenie pripravujú nový Ježišov príchod. Nebuďte unavení z dodávania odvahy v kríži, z utierania ich sĺz, z udržiavania nádeje na zmŕtvychvstanie, keď budú nové nebesia a nová zem pre všetkých. Nech vás žehná Boh. Luigi Rocchi Začínaj stále odznova Nikdy sa nevzdávaj, ani keď pocítiš únavu. Ani keď sa tvoja noha potkne. Ani keď ťa pália oči. Ani keď nevieš, prečo sa namáhaš. Ani keď ťa pokoruje sklamanie. Ani keď ti omyl vezme odvahu. Ani keď ťa zraní zrada. Ani keď ťa opustí úspech. Ani keď ťa vydesí nevďačnosť. Ani keď ťa obklopí nepochopenie. Ani keď má všetko príchuť ničoho. Ani keď ťa drví ťarcha hriechov. Vzývaj svojho Boha, zovri päste. Usmievaj sa... A začni odznovu! P. MB Otče, odpusť im! Človek je kresťanom iba vtedy, ak prijme podmienku svojho Učiteľa odpusti svojmu bratovi ako aj tebe bolo odpustené. Ak dnes kresťan nie je schopný udeliť odpustenie, častokrát aj vo vnútri vlastnej rodiny alebo komunity, je to preto, že ešte nie je úplne otvorený Božiemu odpusteniu. Božie odpustenie je liečivé, je schopné uzdraviť každé zranenie. Cítiť, že mi Boh odpustil, je ako vnútorná explózia, explózia, ktorá dáva zakúsiť, že darovanie života je nutnosť. Ježiš na kríži Otcovi povedal: Odpusť im. Znamená to: Daj im zakúsiť tú nezmerateľnú lásku, ktorú pre nich máš. Dodaj im tento hojivý a oslobodzujúci olej, ktorý je schopný vytvoriť nové stvorenie a znovuzrodiť. Ježiš týmito slovami a ešte predtým svojimi gestami a svojimi slovami pri poslednej večeri nám odhaľuje zmysel svojho utrpenia a svojej smrti na kríži: Otče, odpusť im... otče, znovuzroď ich... obnov ich... na náš obraz, ako si chcel mať na počiatku stvorenia. Tam teda, kde je utrpenie a smrť, tam, kde je kríž, a tam, kde všetko hovorí o konci, tam v skutočnosti namiesto konca nachádzame začiatok. Hľa, ja robím čosi nové, teraz to klíči, nebadáte? (Iz 43, 19) Áno, pre teba dnes Pán robí veci nové, pre tvoju rodinu a pre túto našu zmätenú a dezorientovanú spoločnosť. Z toho kríža vykvitá život. Nezatvárajme oči, neunikajme od tejto bolesti, nebuďme hluchí k tejto Ježišovej modlitbe. On sa obrátil s touto modlitbou na Otca kvôli tebe a opakuje: Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia. Áno, aj dnes sa z Ježišovho kríža dvíha volanie k nebu. Je to srdcervúce volanie Pánovej modlitby: Otče, odpusť im. Je toho skutočne mnoho, čo nám má byť odpustené, nám všetkým, nikoho nevynímajúc, niekomu viac, niekomu menej všetci potrebujeme byť oslobodení Božím odpustením. Toto odpustenie má tú oslobodzujúcu moc, že nám darúva slobodu, po ktorej stále dychtíme, aj keď ho niekedy hľadáme tými najkrivolakejšími cestami. Aj dnes Pána urážame. Nespravodlivé zákony štátov sa naďalej vysmievajú Ježišovi, neľútostné vojny naďalej prerážajú jeho ruky a nohy, násilie a svojvôľa moci naďalej bijú jeho nevinné telo, ale Ježišova modlitba, tá sladká Ježišova modlitba, je vždy tá istá: Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia. p. Gabriele Pedicino Boh, ktorý sa stal baránkom, nám hovorí, že svet sa zachráni z kríža, a nie križovateľmi. Svet je vykúpený trpezlivosťou Boha a ničený netrpezlivosťou ľudí. Benedikt XVI.

6 6 PORTRÉTY SVÄTOSTI Zomrela v tom istom roku, v ktorom sa začali zjavenia Kráľovnej pokoja v Medžugorí. Veľmi milovala Svätú Pannu a ako ona, odovzdávala sa do Božej vôle veľmi radikálne aj vtedy, keď Boží plán žiadal od nej obetovanie sa až do krajnosti všetkej ľudskej znesiteľnosti. Ukrižovaná s Kristom na kríži sa dala stráviť pre spásu duší. To bolo jej poslanie, to bola cesta, ktorá ju priviedla ku svätosti. Viac napodobňovaná ako obdivovaná Celá dokonalosť je v láske, celá svätosť je v pokore. Potvrdila to MARTHE ROBIN, francúzska mystička, mnohým známa svojím životom v utrpení a v skrytosti. Bola to mimoriadna žena, ktorá svedčila o tom, že je možné s pomocou milosti žiť len z lásky a z darovania sa. Marthe sa narodila v roku 1902 v malej francúzskej dedine ako posledná zo šiestich detí. Už od malička sa u nej prejavovala náklonnosť k službe. Bola obda-rovaná radostnou a živou povahou. Po škole pomáhala rodičom doma a na poli. Prostrední-ctvom tohto každodenného života objavila vo svojom živote prítomnosť Boha a pomaly, pomaličky začala k nemu pociťovať hlbokú príťažlivosť. Už jej detská viera bola silne osobná: Moje sestry nechceli, aby som sa toľko modlila, ale ja som sa modlila najmä vo svojej posteli. Modlila som sa k Panne Márii, viac som sa však s ňouj rozprávala. Mala som vždy vo vrecku svoj ruženec a modlila som sa ho, keď som išla po ceste... Modlila som sa viac v myšlienkach ako slo-vami.... Marthe si bola predovšetkým vedo-má toho, že je milovaná jedinečným spôso-bom a pravou láskou, silnou a zároveň nežnou. Pane, požehnávam ťa za skúšky... Keď mala šestnásť rokov, vstúpila táto mladá dievčina na cestu utrpenia, ktorá sa skončila až jej smrťou. Počas dva a pol roka ostala paralyzovaná a bez toho, aby jedla a videla, lebo jej oči nemohli zniesť svetlo. V tom čase sa jej po prvýkrát zjavila Panna Mária. Táto prvá choroba sa ukázala ako tajomná príprava na dlhú cestu samoty v jej malej izbičke. Bol to tiež moment, kedy objavila aj hodnotu ticha... v ktorom počuť Boha. V roku 1921 sa Marthe zlepšil zdravotný stav a opäť mohla vyjsť von a chodiť pomocou paličky. Bola to chvíľa, kedy zverila Panne Márii svoju túžbu vstúpiť do Karmelu. Cítila sa byť veľmi blízko svätej Terezky Ježiškovej a chcela sa, tak ako ona, darovať celá Bohu. Spojená s Ježišovým utrpením Veľmi skoro sa však jej zdravotný stav opäť zhoršil. Mnohí lekári sa pokúšali jej pomôcť, ale len s malým úspechom. Toto všetko ju nútilo, aby sa úplne obetovala Bohu aktom odovzdania sa a obety láske a vôli Boha! Bolo to 25. marca Večný Bože, nekonečná láska, ó, môj Otče!... V tento deň sa darujem a zasväcujem sa ti úplne celá a bez cesty späť... Pochopila, že aj keď zostáva laičkou, je pozvaná žiť svoju obetu s ukrižovaným Ježišom za Cirkev a svet. Po troch rokoch sa jej dostavila paralýza nôh a v priebehu niekoľkých mesiacov sa paralýza rozšírila aj na ruky. Už nemohla jesť ani piť a ani nespávala. Jediným hmotným jedlom pre ňu bola Eucharistia. V roku 1930 sa jej Ježiš opýtal: Chceš byť ako ja? Marthe odpovedala:...nech zomriem, aby oni mali život... Od tejto chvíle Marthe začala prežívať Ježišovo utrpenie. Každý týždeň až do smrti tajomne prežívala úseky Ježišovho utrpenia: Zažívam, aké sladké je milovať aj utrpenie, a dokonca by som povedala, že práve utrpenie je nepochopiteľná škola pravej lásky... Zvláštna láska k Márii Nadovšetko rada sa modlila ruženec. Kniha od svätého Ľudovíta Grignona de Montfort Tajomstvo Márie jej pomohla vstúpiť do veľkého rodinného vzťahu s Pannou Máriou. Autor v knihe píše: Keď Duch Svätý, jej (Máriin) Ženích, nachádza Máriu v duši, letí k nej, celý do nej vstúpi a v hojnosti sa jej dáva poznať... Mladá svätica, ako ju v dedine volali, bola rokmi modlitby, odriekania a utrpenia pripravovaná na poslanie, ktoré malo čoskoro v jej farnosti vyklíčiť. Prostredníctvom nej žiadal Ježiš farára, aby založil katolícku školu pre dievčatá., ten však nemal na to prostriedky. Marthe naliehala: To, čo Boh žiada, on to aj daruje. V roku 1934 otvárala prvá katolícka škola v Chateauneuf-de- Galaure svoje brány. Ohnisko lásky Ježiš sa tiež mladej dievčine zveril, že chce vo farnosti založiť Foyer de Charité (Ohniská lásky), kde by on uskutočňoval zázraky: Tieto ohniská sa rozšíria do celého sveta, až do najodľahlejších miest zeme. Ako nikdy predtým sa Marthe cíti byť dcérou Cirkvi. Chce konať v súlade so svojím farárom vedomá si toho, že jej laické kňazstvo sa môže vykonávať výlučne prostredníctvom svojho kňaza. Ale farár sa cíti byť neschopný tvoriť toto dielo. Boh jej teda prisľúbi, že jej pošle kňaza, ktorý bude vybraný na toto povolanie takisto ako ona. Dňa 10. februára, na vigíliu sviatku Panny Márie Lurdskej, dostala Marthe návštevu kňaza, opáta Georgesa Fineta, ktorý rozširoval mariánsku spiritualitu podľa svätého Montforta. Na konci stretnutia mystička opátovi oznámila, že sa on má stať jej duchovným otcom a otcom prvého ohniska. Toto dielo v sebe nieslo niečo také veľké, že to mladého kňaza spočiatku naplašilo. Marthe však trvala na svojom a duša mladého kňaza tak pokorne spojená s Pánom a taká blízka Márii, ku ktorej sa sám utiekal už ako dieťa, v tom uvidela dielo Ducha Svätého. A tak sa opát dal dielu k dispozícii. Zviazaní Kristovou láskou Ohnisko (foyer) je spoločenstvo pokrstených mužov a žien, ktorí majú spoločné materiálne, intelektuálne a duchovné prostriedky. Žijú, pracujú a modlia sa ako v rodine, ktorá je organizovaná podľa potrieb služby. Pán vás pozval na veľké veci a prvou zo všetkých je zanechať seba samého, povedala im Marthe. Členovia nie sú viazaní sľubmi, iba Kristova láska ich navzájom spája a s takouto istou láskou prijímajú všetkých, ktorí k nim prichádzajú, aby sa upevnili vo viere. Marthe, nehybná na svojej posteli a takmer slepá, nosila vo svojej modlitbe kňazov, členov ohniska a tých, ktorí ju navštevovali, tajomne ňou priťahovaní: Môj zbožňovaný Ježiš, ktorý žiješ v mojom vnútri, ktorý ma riadiš a vyučuješ, daj, aby všetci, ktorí sem prídu, odišli potešení a keď plačú, tak osviežení. A tí, ktorí sú preťažení, nech zostávajú na dlhé obdobie pokojní vďaka spomienke na slovo, pohľad a úsmev. Darkyňa nádeje Malí, chudobní v srdci, hriešnici a duše hľadajúce pravdu a svetlo títo prichádzali k Marthe a boli naplnení jej vrúcnym prijatím a vypočúvaním, takým jednoduchým a takým pravdivým. Marthe však nikdy neponúkala riešenia. Počúvala a mlčala, modlila sa a pozývala k modlitbe. Ako najkrajší poklad im ponúkala Ježišovo slovo, ktoré jej vychádzalo zo srdca. Marthe predovšetkým chápala a v tichu spolucítila, takže sa ten druhý cítil byť milovaný, rešpektovaný, schopný odpustiť a stať sa svätým, takým ako Boh od neho očakával, a preto nachádzal pri nej nádej. Starala sa len o to, aby hriešnikov nasmerovala ku kňazovi, ktorý by im vo svätej spovedi udelil plnosť Božej nežnosti. Tým, ktorí trpeli, a aj všetkým ostatným pripomínala hodnotu obety, ktorú sama prežívala: Každá duša, ktorá miluje, by mala udeliť svojmu životu a svojmu utrpeniu apoštolskú hodnotu, vykupiteľskú hodnotu, hodnotu večnosti... Svet viac ako inokedy potrebuje sväté a veľkodušné duše, ktoré sa ako živé hostie celé stávajú obetou, obetou lásky. Malá Marthe poznala aj útoky diabla, ktoré boli stále silnejšie, ale prítomnosť Panny Márie ju prenikala nežnosťou, ktorá je znamením zmŕtvychvstania už prežitého v srdci utrpenia. Padnuté zrnko... Ak zrnko spadnuté do zeme neodumrie, zostane samo. Ak odumrie, prinesie veľkú úrodu (Jn 12, 24)... V piatok 6. februára 1981 sa Marta vrátila k Otcovi po poslednom náročnom zápase s diablom. Dnes by bola šťastná, keby sme na ňu pozerali tak, ako sa ona sama s láskou pozerala na Máriu, viac napodobňovanú ako obdivovanú. Jej malá izbička sa stala miestom modlitby, kde sa už stalo viacero zázrakov. Irma Heller

7 Smer svetlo Stvorení pre lásku tým, kto je Láskou, boli sme utvorení na jeho podobu a obraz a nesieme v sebe plnosť života, ktorý sme prijali na začiatku svojej existencie, keď sme boli ešte len v mysli Boha. Napriek tomu sa pre hriech plnosť nášho pôvodu akoby skryla, podobne ako semiačko, v intimite našej duše. Áno, je to semienko, ktoré v sebe nesie tajomstvo života. V ňom sa nachádza zárodok toho, čím sme. Chválim ťa, že si ma utvoril tak zázračne, všetky tvoje diela sú hodné obdivu a ja to dobre viem. Moje údy neboli utajené pred tebou, keď som vznikal v skrytosti, utkávaný v hlbinách zeme. Tvoje oči ma videli, keď som ešte nebol stvárnený, a v tvojej knihe boli zapísané všetky moje dni, len pomyselné, lebo som ešte ani jeden neprežil. Žalm 138 Keď sa semienko sadí do zeme, náhle sa ocitne pod ňou, je pochované. Zem ho necháva odpočívať, ale zároveň váha zeme vytvára naň tlak, ktorý umŕtvuje staré, aby sa mohlo zrodiť nové... Aj my prežívame tento oddych, vo viere a v nádeji v Bohu, našom Otcovi, ktorý nás pozná až do hĺbky a drží všetko vo svojich rukách. Zároveň však tlak, ktorý sa na nás vyvíja v skúškach, pokušeniach a našich každodenných krížoch, nás núti k láske, k darovaniu a k obetovaniu sa, čo umenšuje naše ego a prebúdza v nás nový život. Jeden obraz ma privádza do úžasu a priťahuje ma: Semienko sa zničí, aby sa stalo príležitosťou, v ktorej exploduje nový život, ktorý prináša ovocie, a to tridsať, šesťdesiat alebo stonásobne. Klíček sa tlačí vpred v smere svetla a ak na svojej ceste nájde kameň, aj keď je omnoho väčší a ťažší ako on, je schopný posunúť ho a zdvihnúť, aby sa mohol stretnúť so svetlom, aby sa mohol do svetla ponoriť, živiť sa ním a prijať ho... Príroda dokonale pozná správny smer. O koľko viac by ho mal poznať človek (utvorený na obraz Boha, ktorý dáva život v plnosti)! No treba nielen poznať smer, ale aj vedieť podľa neho ísť s láskou, slobodne a prirodzene. A vtedy by sa aj vrchy preniesli. To je tajomstvo života, tajomstvo milosti Božej, ktorá nám nikdy nebola odňatá, tajomstvo veľkonočného prechodu pre každého jedného z nás. Kameň každého nášho hrobu, by bol iste odvalený... Nežijem viac ja, ale vo mne žije Kristus. (Svätý Pavol) Pán dá vyklíčiť novému životu v nás a cez nás, vplýva na všetko, čo nás obklopuje, na tých, ktorých nám posiela do cesty v našom každodennom živote. Práve tak ako klíči semienko, otvára zem a ukazuje sa vonku ako nová vec, živá a pekná, tak novosť Božieho života v nás sa ukáže ako nová skutočnosť, živá a konkrétna, ktorá keď vyžaruje, zasahuje srdcia druhých. Halina Wiszczor Daniele Pasini Moja hudba v službe viery Tak ako veľa mladých, aj ja pochádzam z rodiny, ktorá chodí do kostola. Vo svojom vnútri som si vždy určitým spôsobom pestoval vzťah k Ježišovi, a tak nemôžem u seba hovoriť o náhlom obrátení. Nikdy som nemal pochybnosti o Božej prítomnosti, o ktorej hovorí Katolícka cirkev, a mal som k nej zvláštnu príťažlivosť. A okrem toho som vždy mal príležitosť často navštevovať kostol, keďže môj otec bol organista. Brával ma so sebou, keď hral v kostole či už v Taliansku alebo v zahraničí. Svoj život som navonok prežíval pokojne, ale v hĺbke srdca som zažíval obdobia veľkého utrpenia, kedy som mával ťažké chvíle depresie. Mával som aj chvíle, v ktorých som si chcel siahnuť na život. Nemal som však nikdy odvahu urobiť to, no myslel som na to. V skutočnosti to bolo zapríčinené tým, že som si ešte stále nenašiel pravý vzťah k Ježišovi. A tiež som si myslel, že sa dobre modlím, ale teraz viem, že to tak nebolo. Bol som vždy hyperkomplikovaný (a taký som žiaľ stále). Ježiš nás chce mať jednoduchých a naša nebeská mama chce ešte viac, chce, aby sme sa s jednoduchosťou odovzdali do jej svätých rúk. Je pravda, že keď sme ponorení do problémov, ktoré nás presahujú, a dolieha na nás depresia, často nás ovláda panika, veľká neistota a pocity zmätku. Ale... NIKDY nezabudnime, že Božie slovo nám hovorí, že kríže, ktoré na nás Boh dopustí, sme vždy schopní niesť bez ohľadu na to, aké sú ťažké. Preto vo svetle Božieho slova samovražda nemá nikdy opodstatnenie. Je duchovným protirečením. Napriek všetkým problémom, do ktorých som bol ponorený, ma Pán a Matka Mária obklopili ľuďmi, ktorí ma doslova podopierali (nie že by mi v živote chýbali city, naopak, bol som až príliš hýčkaný a rozmaznávaný) a pomáhali mi v najzúfalejších situáciách života. Medzi iným som dostal aj veľkú milosť, že som mohol študovať na univerzite, a milosť, že som zistil, že mám mnoho skrytých darov, o ktorých som nevedel, že ich mám. Uvedomil som si, ako veľmi si nás Boh váži. Ja som si seba nevážil vôbec a on zatiaľ čakal len na to, kedy sa odovzdám do jeho rúk a aj na to, aby som pochopil, ako si ma váži. (Budeme vôbec niekedy schopní toto pochopiť?) Boh nás nesmierne miluje. Je do nás úplne zbláznený! Niekto by sa mohol pýtať, čo má z nás, úbohých hriešnikov, Boh, ktorý je tvorcom vesmíru? Má, skutočne má. V mojom prípade dal rozbeh môjmu životu tým, že som spoznal jednu mimoriadnu dievčinu, cez ktorú ma priviedol do Medžugoria a vyliečil moje srdce, ktoré bolo pre mnohé problémy choré. Pán mi na vrchu Križevac dal cez istý verš inšpiráciu, ktorá mi pomohla začať moje prvé hudobné nahrávanie. Ako ho nechváliť a neďakovať mu za takú milosť? Po celé roky som túžil vytvoriť svoj vlastný nahrávací projekt... a teraz je to celé zrealizované! Boh mi pomohol uskutočniť tento môj nádherný sen! * Pôst a modlitba v Medžugorí Od 30. marca do 6. apríla sa v Medžugorí v Domus Pacis aj tento rok konal seminár modlitby a pôstu pre talianskych pútnikov. O tento seminár žiadala Panna Mária a začal ho organizovať p. Slavko Barbarič. Tento rok seminár viedol p. Miljenko Steko. Tu je niekoľko myšlienok zo seminára. Panna Mária nás v Medžugorí pozýva spolupracovať na spásonosnom Božom pláne, ktorý uskutočnil Ježiš na kríži a ktorý pokračuje prostredníctvom nás až do jeho príchodu. Mária nás pozýva k tomu, aby náš život priniesol to isté ovocie ako jej Ježiš, Chlieb a víno pre spásu sveta. V tichu a samote, ďaleko od našej každodennosti, objavujeme to, čo je naozaj dôležité a pre nás podstatné. Ideme po našej púšti v náručí Matky, aby sme mali účasť na jej pláne. Na pôst sa nemá pozerať telesnými očami, že ho treba pretrpieť, že je to obmedzenie tela, ale máme ho vidieť s absolútnou istotou, že sa vstupuje do dimenzie duchovného svetla, ktoré osvetľuje v nás tú oblasť, ktorá nie je závislá na tele. Stačí len nechať sa viesť Máriou, plnou Ducha Svätého, aby sme sa pokúsili vládnuť nad celým svojím bytím a darovali ho iným. Päť dní sme sa nechali meniť v modlitbe, v tichu a v adorácii dňom i nocou. Ak milujeme našu nebeskú Matku, naše darovanie sa stáva radosťou, ktorá nás premieňa. Môže nám to spôsobovať aj utrpenie, môže nás to pokúšať, že to nezvládneme, ale práve toto utrpenie, ktoré je milé Bohu, on premieňa svojou múdrosťou a všemohúcnosťou. Kto v neho verí, nebude sklamaný: Toto je bohatstvom chudobných. Darujme svoj čas Bohu, objatí Máriou, aby sme uvažovali, meditovali, očakávali a objavovali, že nič nie je náhodou. A predovšetkým objavíme, že v očiach Boha Otca sme veľkí, pretože v našom vnútri, v hĺbke nášho srdca, čaká na nás pohľad Boha, ktorý nám hovorí: Milujem ťa, dieťa moje, chcem založiť v tvojom srdci moje kráľovstvo, prenes ho na iných. Úžas a radosť z toho, že sme zakúsili Ježišovu prítomnosť, nás privádza k tomu, aby sme odpovedali: Chlieb, ktorý som v týchto dňoch jedol, plod semena a práce človeka ma nasycuje tebou, ó, moja nekonečná láska. Premeňme tento náš úžas v uznanie. Premeňme sa na tancujúce iskry ako večné chvály vďaky tebe, Pán neba a zeme. Vďaka ti Matka za to, že si nám svojím prstom ukázala na cestu, ktorou máme prejsť. Anna Fasano