MEDIÁTOR EURÓPSKEHO PARLAMENTU PRE OBLASŤ MEDZINÁRODNÝCH ÚNOSOV DETÍ RODIČMI PRÍRUČKA
MEDIÁTOR EURÓPSKEHO PARLAMENTU PRE OBLASŤ MEDZINÁRODNÝCH ÚNOSOV DETÍ RODIČMI PRÍRUČKA
Obsah Úvod 7 1. Vývoj legislatívy v oblasti rozhodného práva, súdnej právomoci a uznávania a výkonu rozhodnutí v oblasti rodinného práva v Európskej únii. 2. Potreba zavedenia opatrení Únie proti medzinárodným únosom detí. 8 10 2.1. Kritérium súdnej právomoci podľa nariadenia (ES) č. 2201/2003 pre oblasť medzinárodných únosov detí. 10 3. Od mediácie v občianskych a obchodných veciach k mediácii v rodinných veciach. 12 4. Mediácia ako alternatívny spôsob riešenia prípadov medzinárodných únosov detí. 13 5. Úloha mediátora Európskeho parlamentu pre oblasť medzinárodných únosov detí rodičmi. 13 6. Ako sa obrátiť na mediátora Európskeho parlamentu pre oblasť medzinárodných únosov detí rodičmi. 7. Ako prebieha mediácia a v čom spočíva. 8. Prípady predložené mediátorovi. 14 15 16 8.1.1. Žiadosti, ktoré uvádzajú nezrovnalosti pri uplatňovaní Haagskeho dohovoru. 20 8.1.2. Žiadosti, ktoré uvádzajú nezrovnalosti pri uplatňovaní nariadenia č. 2001/2003 (Bruxelles II a). 22 9. Ďalšie aktivity mediátora Európskeho parlamentu pre oblasť medzinárodných únosov detí rodičmi. 25 4
ZHRNUTIE a) Čo je to medzinárodný únos dieťaťa. 26 b) Medzinárodné a európske právne predpisy o medzinárodných únosoch detí. 26 c) Ako môže rodič zabrániť únosu svojho maloletého dieťaťa? 26 d) Čo môže rodič urobiť po únose. 27 PRÍLOHY: USMERNENIA: MEDIÁTOR EURÓPSKEHO PARLAMENTU PRE OBLASŤ MEDZINÁRODNÝCH ÚNOSOV DETÍ RODIČMI 28 Článok 10 Nariadenia (ES) č. 2201/2003 30 5
Úvod Rodina je základnou hodnotou spoločnosti členských štátov Európskej únie a musí byť chránená inštitúciami prostredníctvom opatrení ad hoc, aj v čase, keď smeruje ku kríze. Inštitúcie sa predovšetkým musia zaoberať ochranou najlepších záujmov detí. Podľa posledných údajov Eurostatu sa v EÚ ročne uzatvoria približne 2 milióny manželstiev, z ktorých 300.000 tvoria medzinárodné páry. Okrem toho je evidovaný približne 1 milión rozvodov, z ktorých sa 140.000 týka medzinárodných párov. Ide o rozširujúci sa jav, pre ktorý Európsky parlament zriadil v roku 1987 funkciu mediátora Európskeho parlamentu pre oblasť medzinárodných únosov detí rodičmi, ktorej cieľom je prispieť k hľadaniu spoločných riešení vo výlučnom záujme dieťaťa v prípadoch, keď dôjde k únosu dieťaťa druhým rodičom po rozluke manželského páru rôznych národností, alebo ak manželia majú bydlisko v rôznych krajinách. Prvou mediátorkou vymenovanou Európskym parlamentom bola Marie-Claude Vayssade (1987 1994). Po nej nasledovali Mary Banotti (1995 2004) a Evelyne Gebhardt (2004 2009). V septembri 2009 ma Parlament vymenoval za mediátorku Európskeho parlamentu pre oblasť medzinárodných únosov detí rodičmi. Táto úloha mi ponúkla príležitosť zaoberať sa dôkladnejšie týmito prípadmi a identifikovať viacero právnych a legislatívnych problémov, ktoré som uviedla v tomto pracovnom dokumente. Úrad mediátora zohral počas uplynulých rokov dôležitú úlohu pri koordinácii a prehĺbení poznatkov v tejto oblasti a navrhol riešenia vo viacerých špecifických prípadoch. V súčasnosti bol výber nástroja rodinnej mediácie v prípadoch medzinárodných únosov detí navrhnutý v záveroch zasadnutia Európskej rady v Štokholme (2009) a taktiež v programe Európskej komisie pre implementáciu štokholmských cieľov (2010). Európsky parlament sa nielen aktívne zúčastňuje legislatívnych rokovaní, ale delí sa aj o skúsenosti úradu mediátora v službách občanov, a to vždy v najvyššom a výlučnom záujme dieťaťa. Roberta Angelilli Podpredsedníčka Európskeho parlamentu Mediátorka Európskeho parlamentu pre oblasť medzinárodných únosov detí rodičmi 7
1. Vývoj legislatívy v oblasti rozhodného práva, právomoci súdov a uznávania a výkonu rozhodnutí v oblasti rodinného práva v Európskej únii. Európska integrácia mala pôvodne hospodársky charakter. Právne nástroje boli pôvodne vytvorené a určené na tento typ procesu. Situácia sa však zásadne zmenila od 90. rokov, najmä z dôvodu zvýšeného pohybu osôb v rámci Únie. Zvýšená mobilita európskych občanov viedla aj k rozširovaniu rodinných väzieb medzi ľuďmi rôznych národností alebo s bydliskom v rôznych krajinách. Tieto javy si vyžiadali právnu reakciu aj zo strany Európskej únie, čo viedlo k regulácii kolízneho práva a súdnej právomoci v oblasti rodinného práva (majetkové režimy manželov, vzťahy rodičov a detí, režimy dedenia atď.). V minulosti členské štáty EÚ upravovali oblasti rozhodného práva a súdnej právomoci zásadne prostredníctvom medzinárodných dohovorov, v súlade s ustanoveniami článku 220 Zmluvy o EHS (neskôr článok 293 Amsterdamskej zmluvy, teraz zrušený Lisabonskou zmluvou), ktorý bol jediným nástrojom Spoločenstva pri vzájomných rokovaniach, ktorých cieľom bolo zaručiť svojim štátnym príslušníkom zjednodušenie formálnych požiadaviek upravujúcich vzájomné uznávanie a výkon rozsudkov a arbitrážnych nálezov 1. Až po prijatí Maastrichtskej zmluvy v roku 1992 sa táto oblasť postupne stala súčasťou systému EÚ, pričom najprv bola súčasťou tzv. tretieho piliera (vtedy ešte medzivládneho), a neskôr bola tzv. komunitarizáciou na základe článku 65 Zmluvy o ES začlenená do samotnej Zmluvy o ES v dôsledku zmien zavedených Amsterdamskou zmluvou (1997) 2. V októbri 1999 Európska rada na zasadnutí v Tampere určila ako prioritu prijatie regulačných nástrojov v oblasti rodinného práva v súvislosti s čoraz naliehavejšou spoločenskou potrebou vytvorenia bezpečného a vhodného právneho systému zodpovedajúceho potrebám občanov. Rada v časti venovanej vytváraniu európskeho priestoru spravodlivosti schválila úplné uplatňovanie zásady vzájomného uznávania v civilnej aj v trestnej oblasti ako samotného základu justičnej spolupráce v EÚ, keďže vychádzala zo všeobecného názoru, že rozsudky a rozhodnutia by mali byť rešpektované a vykonávané v celej Európskej únii a že a zároveň by mali zachovávať právnu istotu občanov a hospodárskych subjektov. Na základe záverov Rady zo zasadnutia v Tampere prijala EÚ nariadenie (ES) č. 1347/2000 (tzv. Brusel II), ktoré je prvou právnou úpravou Spoločenstva obsahujúcou 8
jednotné pravidlá pre riešenie kompetenčných sporov v oblasti rodinného práva a ktoré upravuje vyhlásenie manželstva za neplatné, zánik manželstva a rozhodnutia týkajúce sa rodičovských práv a povinností oboch manželov k spoločným deťom. Uplatňovanie nariadenia bolo obmedzené na prípady manželských párov a ich rodičovskej zodpovednosti voči spoločným deťom. Prijatím nariadenia č. 2201/2003 (tzv. Brusel II a), ktorým bolo zrušené nariadenie č. 1347/2000, sa prekonalo viacero obmedzení prvého textu. Nové nariadenie obsahuje ustanovenia v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností vrátane opatrení na ochranu dieťaťa, ktorá sa zaručuje bez ohľadu na akékoľvek súvislosti s konaním v manželských veciach (odôvodnenie 5 nariadenia 3 ). Ide teda o text, ktorý je širšie uplatniteľný a ktorý upravuje širšie spektrum situácií spojených so životnými udalosťami manželov a detí. 1. Na základe článku 220 Zmluvy o EHS bol napríklad prijatý Bruselský dohovor z 27. septembra 1968 o právomoci a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach. Hoci predstavoval prvú relevantnú úpravu, z rozsahu jeho pôsobnosti boli vyňaté viaceré oblasti vrátane rodinného práva. 2. Po zmene článku 65 Zmluvy o ES v dôsledku Lisabonskej zmluvy pripomína v súčasnosti platný článok 81 ods. 2 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len ZFEÚ ), že je úlohou Európskej únie rozvíjať justičnú spoluprácu v občianskych veciach, ktoré majú cezhraničné dôsledky, na základe zásady vzájomného uznávania súdnych a mimosúdnych rozhodnutí. Podľa tohto ustanovenia, Európsky parlament a Rada prijmú, najmä ak je to nevyhnutné pre riadne fungovanie vnútorného trhu, opatrenia zamerané na zabezpečenie vzájomného uznávania a výkonu súdnych a mimosúdnych rozhodnutí medzi členskými štátmi [článok 81 ods. 2 písm. a)] a na rozvíjanie alternatívnych metód riešenia sporov [článok 81 ods. 2 písm. g)]. Článok 81 ods. 3 ZFEÚ upresňuje, s osobitným odkazom na rodinné právo, že Rada v súlade s mimoriadnym legislatívnym postupom ustanoví opatrenia týkajúce sa rodinného práva, ktoré majú cezhraničné dôsledky, kde sa Rada uznáša jednomyseľne po porade s Európskym parlamentom, a teda nie v súlade s bežným postupom s rovnocenným postavením Parlamentu a Rady, pri ktorom sa vyžaduje kvalifikovaná väčšina pre prijímanie aktov. Na doplnenie, Lisabonská zmluva zavádza možnosť premosťovacej doložky, podľa ktorej Rada môže na návrh Komisie prijať rozhodnutie o predĺžení uplatniteľnosti riadneho legislatívneho postupu prijímania aktov týkajúcich sa konkrétnych aspektov rodinného práva. Zároveň sa však členským štátom priznáva právo veta, na základe ktorého môže národný parlament oznámiť svoj nesúhlas (do šiestich mesiacov od dátumu, keď mu bol oznámený uvedený návrh) s uplatňovaním uvedenej premosťovacej doložky. Zdá sa, že tieto prvky potvrdzujú nesúhlas členských štátov s prenášaním právomocí v oblasti rodinného práva na Úniu. Aj napriek doplnkovej úlohe Európskej únie voči členským štátom v tejto oblasti článok 81 ZFEÚ teda bez ohľadu na uznané obmedzenia ukladá inštitúciám EÚ, aby zabezpečili cezhraničnú účinnosť opatrení vykonávaných vnútroštátnymi orgánmi alebo súkromnými osobami v súlade s postupmi mediácie a zmierovacieho konania upravenými jednotlivými členskými štátmi. 3. Na rozdiel od predchádzajúceho nariadenia (ES) č. 1347/2000 v odôvodnení č. 5 nariadenia (ES) č. 2201/2003 sa uvádza, že nariadenie upravuje opatrenia na ochranu dieťaťa nezávisle od konaní v manželských veciach, a teda uplatňuje sa aj vo vzťahu k nezosobášeným párom, nemanželským deťom a vlastným deťom jedného z manželov narodených v predchádzajúcich vzťahoch. V tom istom zmysle pozri Haagsky dohovor z roku 1980. 9
2. Potreba zavedenia opatrení Únie proti medzinárodným únosom detí. V posledných rokoch došlo k dramatickému nárastu počtu prípadov medzinárodných únosov detí osobami, ktoré ich majú v starostlivosti. Deje sa to aj napriek tomu, že väčšina štátov ratifikovala Haagsky dohovor z roku 1980 o únosoch detí. Tento dohovor je jednou z najdôležitejších multilaterálnych dohôd o ochrane detí a vychádza z predpokladu, že rozhodnutie o návrate osoby môže byť vydané súdom štátu, na územie ktorého bolo dieťa premiestnené. V prípadoch, keď jeden z rodičov neoprávnene premiestnil dieťa do iného štátu, ktorý je zmluvnou stranou Haagskeho dohovoru, dieťa musí byť bezodkladne vrátené späť do miesta predchádzajúceho bydliska. To však nevylučuje, že v osobitných prípadoch nebude možné nariadiť návrat dieťaťa (článok 13 dohovoru 4 ). Pravidlá Európskej únie neskôr prispeli k posilneniu ochrany poskytovanej Haagskym dohovorom. 4. Článok 13: Bez ohľadu na ustanovenie predchádzajúceho článku justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu nemusí nariadiť návrat dieťaťa, ak osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá nesúhlasí s jeho vrátením, preukáže, že: a) osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá mala dieťa v osobnej starostlivosti, v čase premiestnenia alebo zadržania opatrovnícke právo skutočne nevykonávala, alebo že súhlasila, či následne sa zmierila s premiestnením alebo zadržaním, alebo b) existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie. Justičný alebo správny orgán môže odmietnuť nariadiť návrat dieťaťa aj vtedy, ak zistí, že dieťa nesúhlasí s návratom, a ak dosiahlo vek a stupeň vyspelosti, v ktorom je vhodné zohľadniť jeho názory. Pri hodnotení okolností uvedených v tomto článku justičné a správne orgány vezmú do úvahy informácie o sociálnom prostredí dieťaťa, ktoré poskytol ústredný orgán alebo iný príslušný orgán štátu obvyklého pobytu dieťaťa. 2.1. Kritérium súdnej právomoci podľa nariadenia (ES) č. 2201/2003 pre oblasť medzinárodných únosov detí. Nariadenie č. 2201/2003 upravuje jednotné kritériá na určenie súdu príslušného na rozhodovanie v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností vrátane prípadov medzinárodných únosov detí. Vo všeobecnosti platí, že nariadenie dáva prednosť osobnému kritériu obvyklého pobytu pred kritériom štátnej príslušnosti (tradične uplatňovaným v krajinách s tradíciou civil law) alebo kritériom lex fori (najmä v krajinách s tradíciou common law). Konkrétne, pokiaľ ide o rozluku, rozvod a anulovanie manželstva, nariadenie stanovuje súbor kritérií založených na bydlisku jedného z manželov alebo na spoločnej štátnej príslušnosti (článok 3). 10
V oblasti rodičovských práv a povinností voči dieťaťu nariadenie stanovuje všeobecnú právomoc súdu podľa miesta, v ktorom má dieťa obvyklý pobyt v čase začatia súdneho konania (článok 8). Napokon, s osobitným zreteľom na predpokladané prípady únosov detí nariadenie zavádza osobitnú právomoc súdu príslušného podľa miesta obvyklého pobytu dieťaťa bezprostredne pred jeho premiestnením alebo zadržiavaním (článok 10). Článok 11 nariadenia v súvislosti s rozhodnutím o návrate ďalej uvádza, že súd príslušný podľa tohto nariadenia môže rozhodnúť (na základe rozhodnutia vydaného súdom určeným v zmysle Haagskeho dohovoru z roku 1980) v prípade, ak prvý súd odmietol návrat dieťaťa do členského štátu, v ktorom malo obvyklý pobyt (na základe článku 13 dohovoru). Nasledujúce rozhodnutie, ktorého cieľom je zabezpečiť návrat dieťaťa, je vykonateľné, ak je k nemu pripojené osvedčenie podľa článku 42 nariadenia. Nariadenie teda poskytuje doplnkovú ochranu vo vzťahu k ustanoveniam dohovoru. Avšak ani uvedená dodatočná záruka niekedy nespĺňa požiadavku úplnej ochrany záujmov dieťaťa. Môže ísť napríklad o situáciu, keď na základe ustanovení tohto nariadenia nemožno namietať výkon rozhodnutia o návrate vydaného v súlade s článkom 11 nariadenia, ak sa rozsudok osvedčil podľa článku 42 nariadenia, hoci je rozhodnutie spojené so závažným porušením základných práv. Napríklad v nedávnom prípade predloženom Súdnemu dvoru 5 v rámci druhého konania o návrate začatého v súlade s článkom 11 nariadenia súd nevypočul dieťa, ktoré bolo vypočuté v rámci prvého konania o návrate podľa Haagskeho dohovoru. Pri vypočutí dieťa vyjadrilo svoje želanie zostať v krajine svojho súčasného pobytu. Súdny dvor však rozhodol, že namietať výkon rozhodnutia o návrate, osvedčený v súlade s článkom 42, nie je možné za nijakých okolností, a to ani v prípade, ak je rozhodnutie spojené so závažným porušením základných práv. Obdobné prípady boli predložené aj mediátorovi Európskeho parlamentu pre oblasť medzinárodných únosov detí rodičmi (ďalej len mediátor ). Európska komisia v súčasnosti vypracúva štúdiu zameranú na získavanie informácií o praktickom vykonávaní nariadenia č. 2201/2003 a zbere štatistických údajov, ktoré zahŕňajú aj údaje o počte prípadov medzinárodných únosov detí. Na základe tejto štúdie Komisia zverejní v roku 2012 správu o vykonávaní uvedeného nariadenia a rozhodne o prípadných návrhoch zmien. 5. Pozri rozsudok z 22. decembra 2010, Aguirre Zarraga, C-491/10 PPU. 11
3. Od mediácie v občianskych a obchodných veciach k mediácii v rodinných veciach. Medzinárodná mediácia v rodinných veciach by mala byť predmetom osobitnej právnej úpravy, ktorá by zohľadňovala charakteristické črty a požiadavky v tejto oblasti. V súčasnosti sa na európskej úrovni uplatňuje smernica 2008/52/ES 6 o určitých aspektoch mediácie v občianskych a obchodných veciach. Odôvodnenie 10 smernice uvádza, že smernica by sa nemala uplatňovať na práva a povinnosti, o ktorých strany nemôžu samostatne rozhodovať podľa príslušného rozhodného práva. Takéto práva a povinnosti sa vyskytujú najmä v rodinnom práve a pracovnom práve. Osoba mediátora sa v tejto súvislosti javí ako obzvlášť dôležitá. Rozvíjanie a posilňovanie jeho funkcie je preto žiaduce. V súlade s týmto prístupom Európska komisia vo svojom oznámení z februára 2011 s názvom Program EÚ v oblasti práv dieťaťa zdôraznila potrebu spolupráce s členskými štátmi s cieľom aktualizovať prehľady vnútroštátnej legislatívy týkajúcej sa povinnosti poskytovať výživné, mediácie a uznávania a výkonu rozhodnutí vo veciach rodičovskej zodpovednosti. Pokiaľ ide o únosy detí, Komisia sa zaviazala venovať osobitnú pozornosť informáciám poskytovaným mediátorom. V tomto zmysle sa vyjadril aj Európsky parlament. Vo svojom uznesení zo septembra 2011 o vykonávaní smernice o mediácii v členských štátoch, jej vplyve na mediáciu a jej uplatňovaní súdmi sa zdôrazňuje, že: strany, ktoré sú ochotné pracovať na vyriešení svojho prípadu, budú pravdepodobne skôr spolupracovať než konať proti sebe; domnieva sa, že tieto strany sú preto často otvorenejšie voči zohľadneniu stanoviska druhej strany a voči práci na základných otázkach sporu; domnieva sa, že častou výhodou je aj zachovanie vzťahov, ktoré mali strany pred začatím sporu, čo je osobitne dôležité v rodinných záležitostiach, ktoré sa týkajú detí. V unesenie z októbra 2011 o alternatívnom riešení sporov v občianskych, obchodných a rodinných veciach sa okrem upozornenia na činnosť mediátora Európskeho parlamentu pre oblasť medzinárodných únosov detí rodičmi zdôrazňuje kľúčová úloha určitých typov ARS (alternatívnych riešení sporov) v rodinných sporoch, v prípade ktorých môže znížiť psychologickú ujmu, pomôcť stranám opäť začať komunikovať, a najmä tým prispieť k zabezpečeniu ochrany detí. 12 6. Ú. v. EÚ L 136, 24.5.2008, s. 7.
Mediácia ako alternatívny spôsob riešenia prípadov medzinárodných únosov detí. 4. Mediácia je forma alternatívneho riešenia sporov, ktorej cieľom je určiť možnosti ich pozitívneho riešenia. Prostredníctvom asistencie tretej strany, tzv. mediátora, má podporiť strany sporu v tom, aby našli vzájomne prijateľné a uspokojivé riešenie. V prípadoch medzinárodných únosov detí je cieľom mediácie dosiahnutie vzájomnej dohody rodičov vo výlučnom záujme detí. V týchto prípadoch je hlavnou úlohou mediátora mimosúdnymi prostriedkami zabezpečiť, aby bol zohľadnený najlepší záujem uneseného dieťaťa, a zabrániť tak emocionálnemu a psychickému napätiu detí a rodičov vyplývajúcemu z často dlhého a ťaživého súdneho konania. Úloha mediátora Európskeho parlamentu pre oblasť medzinárodných únosov detí rodičmi. 5. Keď sa manželstvo alebo iný spôsob spolužitia páru rôznych národností rozpadne, často sa jeden z manželov rozhodne vrátiť do krajiny pôvodu, alebo sa usadí v inom členskom štáte alebo v štáte mimo Európy odlišnom od štátu, v ktorom má pobyt druhý z manželov. Ak má pár deti, príslušný súdny orgán stanoví manželom práva osobnej starostlivosti o dieťa a práva styku s dieťaťom. Žiaľ, môže sa stať, že jeden z rodičov, ktorý nemá dieťa v osobnej starostlivosti, ho unesie alebo odmietne vrátiť po pravidelnej návšteve alebo rodič, ktorý sa stará o dieťa, sa s ním presťahuje na iné miesto, a tým bráni druhému rodičovi v práve na styk s dieťaťom. V týchto prípadoch nejde len o porušovanie rodičovských práv, ale predovšetkým o porušenie základného práva dieťaťa na pravidelný styk s oboma rodičmi. Práva dieťaťa: Článok 24 Charty základných práv Európskej únie Deti majú právo na takú ochranu a starostlivosť, ktorá je potrebná pre ich blaho. Môžu slobodne vyjadrovať svoje názory. Tieto názory sa berú do úvahy pri otázkach, ktoré sa ich týkajú, s prihliadnutím na ich vek a vyspelosť. Pri všetkých opatreniach prijatých orgánmi verejnej moci alebo súkromnými inštitúciami, ktoré sa týkajú detí, sa musia v prvom rade brať do úvahy najlepšie záujmy dieťaťa. Každé dieťa má právo na pravidelné udržiavanie osobných vzťahov a priamych stykov s obidvoma svojimi rodičmi, ak to nie je v rozpore s jeho záujmom. 13
V záujme vyriešenia týchto konfliktov je možné obrátiť sa na súd, alebo tiež začať mediačné konanie prostredníctvom mediátora, ktorého úlohou je poskytovať pomoc rodičom pri hľadaní najlepšieho riešenia v záujme detí. Mediácia spočíva v poskytovaní informácií o rozhodnom práve, odporúčaniach a návrhoch na urovnanie sporu a dosiahnutie dohody. Veľkou výhodou tohto postupu je obvyklá snaha rodičov, ochotných pristúpiť na mediáciu, dodržiavať dohodu, ktorá je výsledkom spoločnej vôle, presnejšie a dôslednejšie než rozhodnutie uložené súdnym orgánom. 6. Ako sa obrátiť na mediátora Európskeho parlamentu pre oblasť medzinárodných únosov detí rodičmi. Občania sa môžu obrátiť na mediátora prostredníctvom faxu, poštou, e mailom a telefonicky. Kontakty sú zverejnené na webových stránkach Európskeho parlamentu, v časti o mediátorovi, kde možno nájsť informácie o službách tohto úradu: Länk: www.europarl.europa.eu/parliament/public/staticdisplay.do?language=sk&id=154 Mediátorka Európskeho parlamentu pre oblasť medzinárodných únosov detí rodičmi Roberta ANGELILLI Bât. Altiero Spinelli 09E130 Kontakty: Simona Mangiante ASP5G302 60, rue Wiertz / Wiertzstraat 60 B-1047 Bruxelles / Brussels E-mail: MediationChildAbduct@europarl.europa.eu Tfn: +32 (0)2 28 43 613 Fax: +32 (0)2 28 46 952 14
Ako prebieha mediácia a v čom spočíva. 7. a/ po prijatí podnetu od občana úrad mediátora najprv predbežne posúdi žiadosť; b/ ak neexistujú právne skutočnosti, ktoré vylučujú konanie (napr. naplnenie skutkovej podstaty trestného činu), mediácia sa formálne začne a strany podpíšu vyhlásenie o tom, že súhlasia s riešením sporu v mediačnom konaní; c/ začne sa dialóg so stranami prostredníctvom konferenčných hovorov a poštovej a e-mailovej korešpondencie a určia sa základné body rokovania ; d/ po dosiahnutí zhody v určitých bodoch dohody sa vypracuje návrh dohody, ktorý bude predmetom diskusie pri konečnom schválení dohody mediátorom; e/ mediácia sa uskutoční v sídle Európskeho parlamentu za prítomnosti strán (niekedy prostredníctvom videokonferencie/telefonickej konferencie), pracovníkov úradu mediátora a právnych zástupcov, prípadne zástupcov zvolených stranami; f/ v prípade videokonferencie/telefonickej konferencie sa strany zúčastňujú konania v úradných priestoroch konzulátov, ambasád alebo zastupiteľstiev Európskej únie; g/ po dosiahnutí mediačnej dohody strany a mediátor podpíšu dohodu, ktorá tým nadobúda oficiálny charakter. Mediačná dohoda má charakter súkromnej zmluvy medzi stranami. Vzájomná zhoda strán pri vyjadrení ich súhlasu s bodmi prediskutovanými v rámci mediačného konania je prvkom právnej legitimity dohody. Pomoc poskytnutá mediátorom pri dosiahnutí dohody strán je zárukou jej legitimity, keďže zaručuje, že všetko, čo bolo dohodnuté, spĺňa kritériá zákonnosti a spravodlivosti. Takto uzatvorená mediačná dohoda môže byť na podnet strán schválená príslušnými súdmi v členských štátoch pôvodu a/alebo pobytu strán a kde je to vhodné, môže tvoriť základ pre rozluku alebo rozvod manželstva dohodou. Službu mediácie môžu občania využiť bezplatne. Európsky parlament disponuje kanceláriou zriadenou ad hoc, v ktorej pôsobia právni experti, ktorí dokážu poskytnúť stranám potrebnú podporu pri vykonávaní štruktúrovanej a legitímnej dohody inštitucionálne garantovanej mediátorom. 15
8. Prípady predložené mediátorovi. Od septembra 2009 do decembra 2011 bolo úradu mediátora doručených deväťdesiatosem (98) žiadostí: Desať (10) prípadov mediácie: dva boli vyriešené v rámci konaní, ktoré sa uskutočnili v sídle Európskeho parlamentu v Štrasburgu v júni 2010, resp. v septembri 2011. V ďalších dvoch prípadoch sa umožnilo opätovné nadviazanie kontaktu medzi rodičom, ktorému bolo odopreté právo styku, a jeho deťmi. Ostatných 6 prípadov je v štádiu rokovaní. Štyridsaťdva (42) prípadov poukazuje na nezrovnalosti alebo odchýlky pri uplatňovaní Haagskeho dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí signatárskymi štátmi. Štyridsaťpäť (45) prípadov poukazuje na neuplatňovanie alebo nesprávne uplatňovanie nariadenia č. 2201/2003 (Brusel II a) členskými štátmi alebo neuznanie rozhodnutia vydaného príslušným súdom v jednom členskom štáte, pokiaľ ide o starostlivosť o dieťa a/alebo právo styku. V 1 prípade bola predmetom konania medzinárodná adopcia. Diplomatický zásah mediátora v tejto veci viedol k ukončeniu konania v primeranej lehote. 16
Mediácia Taliansko Slovensko Príklady mediácie Spor talianskeho otca a slovenskej matky sa týkal zverenia ich dvoch detí vo veku 5, resp. 7 rokov, narodených v Taliansku a prenesených ich matkou na Slovensko, do osobnej starostlivosti a práva styku s nimi. Okolnosti prípadu Manželský pár býval v Taliansku až do dňa, keď matka odišla aj s deťmi na Slovensko, aby navštívila chorého otca. Pobyt presiahol očakávaný čas a otcovi, ktorý zostal v Taliansku, bola odopieraná akákoľvek forma styku s deťmi. Matka následne jasne prejavila svoju vôľu nikdy sa nevrátiť do Talianska a nechať si deti na Slovensku, kde začala žiť s novým partnerom. Otec podal v Taliansku návrh na začatie konania o rozvode a trestné oznámenie na matku za únos dieťaťa. Matka medzičasom taktiež podala návrh na začatie konania o rozvode na Slovensku. Vznikol tak kompetenčný spor, v dôsledku ktorého sa právny zástupca otca obrátil na úrad mediátora s cieľom dosiahnuť riešenie v najlepšom záujme oboch detí prostredníctvom rokovaní s druhým rodičom. Konanie Po preskúmaní žiadosti strán a právneho základu veci začal mediátor rokovania s rodičmi, ktoré viedli k začatiu mediačného konania v sídle Európskeho parlamentu v Štrasburgu (jún 2010). Konanie prebiehalo v týchto fázach: telefonický konferenčný hovor medzi otcom prítomným v Štrasburgu za účasti jeho právneho zástupcu a talianskym veľvyslancom na Slovensku, kde bola prítomná matka a jej právnik, tlmočník a konzul; identifikácia strán a formálne začatie konania; diskusia o návrhu mediačnej dohody, ktorý sa dosiahol v uplynulých mesiacoch, a rokovania o niektorých sporných bodoch mediačnej dohody; 17
dosiahnutie mediačnej dohody (osem hodín telefonického spojenia); podpísanie mediačnej dohody, ktorým bolo konanie formálne ukončené; základné body mediačnej dohody: právo osobnej starostlivosti, právo styku s dieťaťom a vyživovacia povinnosť. Príklady mediácie Mediácia Izrael Francúzsko/Nemecko Spor medzi ženou židovského pôvodu s dvojitým francúzsko-nemeckým občianstvom a izraelským mužom s bydliskom v Tel Avive. Okolnosti prípadu Žena, ktorá sa obvykle zdržiavala vo Francúzsku, otehotnela s izraelským mužom počas krátkeho pobytu v Tel Avive. Pár nikdy nežil v spoločnej domácnosti a dieťa žilo v prvých rokoch svojho života s matkou, najprv vo Francúzsku a potom v Kanade. Otec totiž prerušil vzťah s matkou dieťaťa už po prvých dvoch týždňoch tehotenstva s tým, že dieťa nechce, a zároveň jej prvýkrát oznámil, že je v manželskom zväzku s inou ženou. O dva roky sa žena, ktorá medzitým žila a pracovala v Kanade, stala účastníčkou konania o zverenie dieťaťa do osobnej starostlivosti, ktoré začal jeho otec pred rabínskym súdom v Izraeli návrhom, aby dieťa bolo zverené do jeho starostlivosti a vzdelávané podľa zásad židovského náboženstva. Žena spočiatku súhlasila s presťahovaním aj s dieťaťom do Izraela, aby umožnila účasť otca na živote dieťaťa, ako aj jeho náboženskú výchovu. Pre zhoršenie choroby svojej matky, ktorá žije v Paríži, sa žena niekoľko mesiacov po usadení v Tel Avive rozhodla navštíviť ju spolu s dieťaťom a zdržiavať sa vo Francúzsku, aby jej pomáhala. Otec na ňu okamžite podal trestné oznámenie pre medzinárodný únos dieťaťa. Následne sa žena zastúpená právnym zástupcom obrátila na mediátora. 18
Konanie Po preskúmaní žiadosti strán a právneho základu prípadu začal mediátor rokovania s rodičmi, ktoré viedli k začatiu mediačného konania v sídle Európskeho parlamentu v Štrasburgu (september 2011), ktoré prebiehalo v týchto fázach: konferenčný videohovor zo sídla Európskeho parlamentu v Štrasburgu so zastupiteľstvom Európskej únie v Izraeli, kde boli prítomné strany a právny zástupca jednej z nich; identifikácia strán a formálne začatie konania; diskusia o návrhu mediačnej dohody, ktorý sa dosiahol v uplynulých mesiacoch, a rokovania o niektorých sporných bodov mediačnej dohody; viacero podstatných bodov návrhu mediačnej dohody bolo zmenených v dôsledku priamej konfrontácie strán; dosiahnutie mediačnej dohody (po deviatich hodinách spojenia); ppodpísanie mediačnej dohody, ktorým bolo konanie formálne ukončené; základné body mediačnej dohody (43 článkov), v ktorej boli definované a odsúhlasené okrem iného tieto body: 1. určenie pobytu dieťaťa v Izraeli; 2. spoločná starostlivosť a výkon rodičovských práv a povinností; 3. výchova dieťaťa podľa zásad a predpisov židovského náboženstva; 4. vyživovacia povinnosť; 5. právo styku s dieťaťom; 6. predloženie prípadného sporu, ktorý by mohol vzniknúť pri uplatňovaní dohody, rozhodcovi vymenovanému na základe dohody strán pod dohľadom mediátora. 19
8.1.1. Žiadosti, ktoré poukazujú na nezrovnalosti pri uplatňovaní Haagskeho dohovoru. Väčšina žiadostí predložených úradu mediátora poukazuje na nezrovnalosti pri uplatňovaní a/alebo vykonávaní Haagskeho dohovoru. Cieľom dohovoru je zabezpečiť urýchlený návrat detí neoprávnene premiestnených z miesta obvyklého pobytu, a to prostredníctvom spolupráce príslušných ústredných orgánov v každom štáte, ktorý je signatárom dohovoru. Rodičia, ktorí sa obrátia na úrad, sa často sťažujú na nedostatočnú spoluprácu medzi ústrednými orgánmi jednotlivých štátov, ako aj na tendenciu každého orgánu chrániť svojho občana aj napriek tomu, že došlo k únosu. Inokedy sa vyskytnú situácie, keď sú deti vrátené do štátu ich obvyklého pobytu bez ohľadu na to, že pretrváva objektívne riziko, že dieťa môže po návrate utrpieť fyzické alebo psychické ujmy (alebo pri opakovaní výnimky podľa článku 13 Haagskeho dohovoru). Ako zasahuje mediátor v týchto prípadoch: zaslanie listu adresovaného ústredným orgánom štátov, ktoré sú signatármi dohovoru, na účely oznámenia o nezrovnalostiach pri vykonávaní ustanovení tohto dohovoru a naliehania na včasné obnovenie zákonnosti; predloženie parlamentných otázok Rade a Komisii s cieľom oznámiť zistené odchýlky ďalším inštitúciám a zvýšiť informovanosť v otázke možnej stratégie zásahu; uskutočnenie mediačnej činnosti v širšom zmysle so všetkými dotknutými orgánmi, stranami a právnikmi, s cieľom prispieť k riadnemu a rýchlemu ukončeniu prebiehajúcich konaní, ktoré majú cezhraničné dôsledky. 20
Žiadosti, ktoré poukazujú na nezrovnalosti pri uplatňovaní nariadenia č. 2001/2003 (Brusel II a). 8.1.2. Nariadenie Brusel IIa upravuje právomoc súdov, uznávanie a výkon rozhodnutí v oblasti rodinného práva a výkonu rodičovských práv a povinností. Obsahuje nové ustanovenia týkajúce sa únosu dieťaťa, ktoré posilňujú pravidlá stanovené Haagskym dohovorom z roku 1980 v prípadoch týkajúcich sa signatárskych štátov. Podstatná časť prípadov predložených mediátorovi poukazuje na vážne problémy v oblasti justičnej spolupráce medzi členskými štátmi. Žiadosti obsahujú väčšinou sťažnosti týkajúce sa prípadov, keď jeden členský štát zamietne uznanie a výkon konečného súdneho rozhodnutia vydaného iným členským štátom, ak v zmysle ustanovení nariadenia neexistujú legitímne dôvody zamietnutia. Nedodržiavanie týchto ustanovení vytvára značnú právnu neistotu vo všetkých dotknutých prípadoch so škodlivými následkami pre zúčastnené deti Ako zasahuje mediátor v týchto prípadoch: predloženie parlamentných otázok Komisii s cieľom oznámiť zistené porušenia nariadenia Brusel IIa a dosiahnuť začatie konania o porušení povinnosti proti dotknutému členskému štátu; ponuka služieb právneho poradenstva stranám, pokiaľ ide o nástroje EÚ zamerané na ochranu detí, ako aj mediácia so zúčastnenými orgánmi, stranami a právnymi zástupcami strán. 21
Na úrad mediátora sa obrátilo 98 manželských párov, teda 196 občanov. 40 z krajín mimo Európskej únie (partneri občanov EÚ, s ktorými mali jedno alebo viac detí); a 156 občanov EÚ s touto štátnou príslušnosťou: 22
Predmetom predložených prípadov sú medzinárodné únosy 123 detí, z toho: 76 dievčat 47 chlapcov v priemernom veku 3 až 11 rokov 23
9. Ďalšie aktivity mediátora Európskeho parlamentu pre oblasť medzinárodných únosov detí rodičmi. Úrad mediátora Európskeho parlamentu pôsobí v súčinnosti so všetkými inštitúciami, najmä s Komisiou, Radou, Radou Európy a Súdnym dvorom, a neustále s nimi spolupracuje. Ďalšou kľúčovou aktivitou je spolupráca s príslušnými vnútroštátnymi ústrednými orgánmi zriadenými na základe Haagskeho dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí. Veľmi dôležitá je aj neustála výmena informácií a spolupráca s mimovládnymi organizáciami pôsobiacimi v tejto oblasti, ako aj s odborníkmi v oblasti mediačného procesu, psychológmi, detskými psychiatrami, pedagógmi, sociálnymi pracovníkmi, právnikmi a sudcami, rovnako ako spolupráca s Interpolom a vnútroštátnymi policajnými zložkami. 24
25
ZHRNUTIE a. Čo je to medzinárodný únos dieťaťa O medzinárodnom únose dieťaťa hovoríme, ak: dieťa bolo neoprávnene premiestnené do zahraničia, čiže unesené z miesta obvyklého pobytu, rodičom, ktorý nevykonáva rodičovské práva a povinnosti v plnom rozsahu sám; dieťa nebolo vrátené do krajiny svojho obvyklého pobytu rodičom, ktorý nevykonáva rodičovské práva a povinnosti v plnom rozsahu sám, v rozpore s právom osobnej starostlivosti o dieťa alebo s právom styku s dieťaťom. b. Medzinárodné a európske právne predpisy o medzinárodných únosoch detí Na účely boja proti rastúcemu fenoménu medzinárodných únosov detí boli prijaté tieto medzinárodné akty: Dohovor o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí (Haag, 25. októbra 1980): dohovor upravuje možnosť rodiča, ktorému bolo unesené dieťa, podať návrh na začatie konania o návrate dieťaťa (napr. keď jeden z rodičov nezákonne premiestni alebo zadržiava dieťa v inej krajine) alebo návrh na priznanie práva styku s dieťaťom. Cieľom je chrániť dieťa pred vykorenením spôsobeným jeho premiestnením alebo zadržiavaním mimo krajiny obvyklého pobytu. Nariadenie Brusel II a (ES, č. 2201/2003, z 27. novembra 2003) o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností: nariadenie stanovuje pre oblasť únosov detí vykonateľnosť rozhodnutí vydaných sudcom v krajine obvyklého pobytu dieťaťa. Neobsahuje však nijaké ustanovenia o vykonateľnosti rozhodnutia orgánu jedného členského štátu o práve styku s dieťaťom. Dohovor Organizácie Spojených národov o právach dieťaťa prijatý 20. novembra 1989 v New Yorku: predstavuje najkomplexnejší nástroj ochrany a podpory práv detí. c. Ako môže rodič zabrániť únosu svojho maloletého dieťaťa? informovať sa o platných ustanoveniach v oblasti práva osobnej starostlivosti a práva na styk s dieťaťom; ak by dieťa malo z nejakého dôvodu vycestovať do zahraničia, presvedčiť 26
druhého rodiča, aby podpísal záväzok vrátenia sa do krajiny obvyklého pobytu dieťaťa v stanovenom dátume; požiadať príslušného sudcu, aby vydal osobitné rozhodnutie, ktoré zakazuje vycestovanie dieťaťa do zahraničia; overiť si, či bol zákaz vycestovania zaznamenaný do evidencie na hraniciach; odvolať súhlas, aby bol pas vydaný na dieťa odňatý; zabezpečiť, aby počas výkonu práva na styk s dieťaťom priznaného rodičovi, ktorý nemá dieťa v osobnej starostlivosti, nedošlo k nezákonnému zadržiavaniu dieťaťa dlhšie ako v stanovenom období. d. Čo môže rodič urobiť po únose informovať príslušné vnútroštátne orgány, aby kontaktovali veľvyslanectvá alebo konzulárne úrady v krajinách, do ktorých mohlo byť dieťa pravdepodobne premiestnené; obrátiť sa na ústredný orgán štátu obvyklého pobytu dieťaťa, ktorý je príslušný podľa Haagskeho dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí a/alebo podľa nariadenia (ES) č. 2201/2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností; bezodkladne podať oznámenie súdnym alebo policajným orgánom, ktoré sú príslušné podľa miesta obvyklého pobytu dieťaťa; obrátiť sa na všeobecný súd, ktorý je príslušný podľa miesta obvyklého pobytu dieťaťa, aby rozhodol o výlučnom práve osobnej starostlivosti v rámci postupu pre naliehavé prípady; požiadať príslušný súd o pozastavenie výkonu rodičovských práv rodiča, ktorý sa dopustil trestného činu únosu; obrátiť sa na mediátora Európskeho parlamentu pre oblasť medzinárodných únosov detí rodičmi na účely začatia mediačného konania v rodinných veciach. 27
USMERNENIA: MEDIÁTOR EURÓPSKEHO PARLAMENTU PRE OBLASŤ MEDZINÁRODNÝCH ÚNOSOV DETÍ RODIČMI 1. POJMY 1.1 Na účely konaní vedených mediátorom Európskeho parlamentu pre oblasť medzinárodných únosov detí sa rozumie: a/ mediátorom mediátor Európskeho parlamentu pre oblasť medzinárodných únosov detí, ktorého strany požiadali, aby viedol mediačné konanie. b/ mediáciou mimosúdne konanie zamerané na dosiahnutie dohody za účasti mediátora v najlepšom záujme uneseného dieťaťa (unesených detí). 2. PÔSOBNOSŤ MEDIÁTORA Do pôsobnosti mediátora patrí poskytovanie týchto služieb: pomôcť stranám dosiahnuť uzatvorenie mediačnej dohody; poskytnúť informácie o rozhodnom práve; oznámiť príslušným orgánom nedostatky zistené pri uplatňovaní medzinárodných a európskych nástrojov v oblasti medzinárodných únosov detí. 3. NEZÁVISLOSŤ A NESTRANNOSŤ Mediátor je povinný vykonávať svoju činnosť úplne nezávisle a tak, aby bola zabezpečená jeho nestrannosť, a so súhlasom oboch strán. Mediátor musí vždy vystupovať voči stranám nestranne a snažiť sa tak pôsobiť. Musí sa usilovať pomôcť všetkým stranám mediačného konania rovnako. 4. DOHODA, KONANIE A VYRIEŠENIE SPORU 4.1. Konanie Mediátor je povinný uistiť sa, že zúčastnené strany rozumejú charakteru mediačného konania a úlohe mediátora a strán. 28
Mediátor je povinný uistiť sa, že strany ešte pred začatím mediácie pochopili podmienky mediačnej dohody vrátane ustanovení o povinnosti mlčanlivosti zo strany mediátora a strán a výslovne s nimi súhlasia. Mediátor by mal viesť konanie vhodným spôsobom s ohľadom na okolnosti prípadu vrátane prípadnej nerovnováhy vo vzťahoch moci, prípadných prianí strán a osobitných právnych predpisov, ako aj potreby rýchleho vyriešenia sporu. 4.2. Spravodlivosť konania Mediácia sa musí vykonávať predovšetkým so zreteľom na záujmy zúčastnených detí. Mediátor sa musí uistiť, že všetky strany majú rovnakú možnosť zasiahnuť do konania. Bez ohľadu na povinnosť strán plniť svoje záväzky vyplývajúce z mediácie, a najmä z dohody, ktorou sa vyriešil spor, môže mediátor ukončiť mediačné konanie, ak: má rozumné dôvody domnievať sa, že ďalšie pokračovanie konania len ťažko povedie k vyriešeniu sporu; strany navrhujú včleniť do dohody nezákonné ustanovenia. 4.3. Ukončenie konania Mediátor je povinný prijať všetky primerané opatrenia na zabezpečenie, aby dohoda medzi stranami bola dosiahnutá na základe informovaného súhlasu a aby strany rozumeli jej podmienkam. Strany môžu odstúpiť od mediácie kedykoľvek bez udania dôvodu. 5. MLČANLIVOSŤ Mediátor je povinný zachovávať mlčanlivosť o všetkých informáciách vyplývajúcich z mediácie alebo súvisiacich informáciách vrátane okolnosti, že mediácia prebieha alebo prebehla, s výnimkou prípadov, keď to vyžaduje zákon alebo ochrana verejného poriadku. Nijaké dôverné informácie poskytnuté mediátorovi jednou stranou nemôžu byť oznámené druhej strane bez súhlasu tejto strany. 29
Článok 10 nariadenia (ES) č. 2201/2003 Súdna právomoc v prípadoch únosu dieťaťa V prípade neoprávneného premiestnenia alebo zadržiavania dieťaťa si súdny orgán členského štátu, v ktorom malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred svojím neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, zachováva právomoc, až kým dieťa nenadobudne obvyklý pobyt v inom členskom štáte a: a. každá osoba, orgán alebo iný subjekt, ktorý vykonáva opatrovnícke právo, sa zmieril s premiestnením alebo zadržaním; b. dieťa sa zdržiavalo v tomto inom členskom štáte najmenej jeden rok po tom, ako sa osoba, orgán alebo iný subjekt, ktorý vykonáva opatrovnícke právo, dozvedel, alebo mohol dozvedieť, o mieste pobytu dieťaťa, dieťa sa usadilo v novom prostredí a je splnená najmenej jedna z týchto podmienok: i/ do jedného roka odvtedy, ako sa nositeľ opatrovníckeho práva dozvedel, alebo mohol dozvedieť o mieste pobytu dieťaťa, nebola podaná žiadosť o návrat dieťaťa na príslušné orgány členského štátu, do ktorého bolo dieťa premiestnené, alebo v ktorom je zadržiavané; ii/ nositeľ opatrovníckeho práva vzal späť svoju žiadosť o návrat a v lehote stanovenej v bode i) nebola podaná nová žiadosť; iii/ konanie na súde členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, sa skončilo podľa článku 11 ods. 7; iv/ súdy členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, vydali rozsudok o opatrovníckom práve, z ktorého nevyplýva povinnosť návratu dieťaťa. 30
Foto: Parlamento Europeo