SLOVENSKÁ KOMISIA BIOLOGICKEJ OLYMPIÁDY IUVENTA Biologická olympiáda, kategória E, 41. ročník, školský rok 2006/2007 Rastliny a zvieratá našich lesov (38. ročník) METODICKÝ LIST (1. ČASŤ) FAREBNÝ LES kategória mladších a starších žiakov Úvodná časť metodického listu je určená hlavne pedagógom, aby si doplnili poznatky o rôzne zaujímavosti a mohli nimi zaujať deti. Niektoré časti úvodu vysvetľujú niektoré časti textu o predpísaných druhoch drevín, pokiaľ sú stručnejšie spomenuté pri konkrétnych drevinách ešte raz, je to preto, aby bola komunikácia s metodickým listom jednoduchšia. 1. Deti majú vedieť o predpísaných druhoch poznatky primerané ich veku (prevažne v rozsahu školských učebníc) z toho aj organizátor robí testy. Ostatné poznatky sú pre zaujímavosť, aby deti mali možnosť dozvedieť sa o príslušnom druhu aj niečo viac, ak majú záujem. Napríklad o liečivých a iných účinkoch rastlín sú podrobnejšie údaje uvedené preto, lebo sú kompilátom z viacerých hodnotných publikácií a môžu prakticky poslúžiť, ale súťažiacim deťom stačí, keď budú vedieť, či sú liečivé, prípadne i jedovaté a ako ich možno využiť mimo liečiteľstva (v kozmetike, v domácnosti, v homeopatii). 2. Vedecké názvy rastlín a živočíchov sa deti nemajú učiť, sú uvedené na to, aby deti vedeli, že sa používajú, aby si podľa nich mohli nájsť obrázky v cudzojazyčnej literatúre a aby si zvykli na to, že sú v texte a že sa s nimi stretnú i pri iných prírodovedných súťažiach. 3. Hlavným účelom súťaže je naučiť žiakov (3.) a 4. ročníka ZŠ poznať 24 druhov rastlín a živočíchov a žiakov 5. ročníka 36 druhov, v priebehu celého školského roka. Tak ako živočíchy, i rastliny sú živé organizmy, ktoré potrebujú živiny a vodu, rozmnožujú sa, rôznym spôsobom sa bránia proti vplyvom prostredia, majú choroby, parazitov, navzájom sa znášajú, alebo neznášajú atď. Lenže nevedia ani štekať, ani mravčať, ani kikiríkať, ani rozprávať, nebehajú za nami, nepýtajú sa von z bytu alebo do bytu, preto sa mnoho ľudí ku nim správa tak, ako keby boli neživé. Telá rastlín, podobne ako telá živočíchov, pozostávajú z rôznych orgánov. Na rozdiel od živočíšnych súčastí tela orgány rastlín môžu byť viacúčelové. Na to, aby splnili iný účel ako pôvodne určený, sú rôznym spôsobom prispôsobené, alebo i premenené. Listy, ktoré sú pôvodne orgánom dýchania a spracovania energie a živín, môžu mať i funkciu ochrany, opory, prípadne i iné funkcie. Úlohu ochrany majú listy premenené na tŕne, alebo listy obohatené (spolu so stonkami) o pŕhlivé chlpy (pŕhľava). Listy premenené na šupiny, tzv. listence, chránia púčiky. Na mieste, z ktorého vyrastá stopka listu, majú niektoré rastliny malé zelené prílistky rôzneho tvaru tiež bývalé listy. Oporou rastlín sú listy premenené na úponky, ktorými sa rastliny pridŕžajú podkladu (t.j. inej rastliny s pevnejšou stonkou, plota, múru, skaly a pod.), a tak šplhajú za svetlom. Listy cibule sa stali zásobným orgánom. Ich spodné časti zdužnateli (ukladajú sa do nich zásoby) a sedia na skrátenej stonke na podcibulí. Ihličie ihličnatých drevín to sú tiež premenené listy, ktoré na rozdiel od listov listnatých
drevín neopadávajú hromadne každý rok (okrem smrekovca opadavého), ale postupne v priebehu 4-11 rokov ako u ktorého stromu. Listy mäsožravých rastlín dopĺňajú bežnú výživu rastlín o látky, ktoré rastlina získa z tiel uloveného hmyzu. Niektoré mäsožravé rastliny majú listy premenené na krčiažky, v ktorých je tráviaca tekutina. Na okraji krčiažka je sladký nektár, ktorý láka hmyz. V takýchto lapačoch hynú niekedy i škorpióny a malé jašterice (snažia sa uloviť hmyz na okraji krčiažka a spadnú dnu). Niektoré druhy pavúkov striehnu na stenách týchto nebezpečných pascí, aby ulovili hmyz prv ako ho uloví krčiažtek. Rastlina zvaná mucholapka má listy premenené na sklápacie pasce, ozubené na okraji, ktorými chytá hmyz, niekedy i malé žabky (dotyk spôsobí sklapnutie). Vo vode rastúca bezkorenná bublinatka má na stonkách a listoch ponorených pod vodou malé mechúriky. Sú to premenené časti listov, ktoré sú naplnené vodou. Na začiatku kvitnutia sa naplnia vzduchom a vyzdvihnú rastlinu, aby sa vynorila nad hladinu a aby hmyz mohol opeľovať kvety, keď rozkvitnú. Hlavnou úlohou mechúrikov je však lov drobných vodných živočíchov. Korene rastlín nielen sajú z pôdy vodu a v nej rozpustené látky. Okrem toho upevňujú rastlinu v zemi (strom, ktorého korene zasahujú do zeme len plytko, ľahšie vyvráti silný vietor ako taký, ktorého korene siahajú do veľkej hĺbky). Rastliny koreňmi vylučujú do zeme látky, ktoré nepotrebujú a ktoré iným rastlinám škodia, alebo vyhovujú. V závislosti od takejto činnosti vznikajú tzv. rastlinné spoločenstvá. Na určitom mieste s určitými podmienkami (teplota, prístup svetla, vlhkosť pôdy a vzduchu, obsah živín v pôde atď.) žije spoločnosť rastlín, ktoré sa navzájom znášajú a ktorým vyhovujú dané podmienky rastliny vlhkej lúky, pasienka, listnatého lesa, lužného lesa, močiara, piesočnatej stráne, stepi, púšte, slaniska a pod. Niektoré rastliny vytvárajú korene i na stonkách a ako rastú do dĺžky, postupne zakoreňujú v zemi, takže živiny nemusia putovať z pôvodného ústredného koreňa cez celú dĺžku stonky, ktorá stále rastie. Iné sa prichytávajú na kmeňoch stromov a koreňmi, ktoré z nich visia, zachytávajú vlhkosť zo vzduchu. Takéto rastliny sa nazývajú epifytmi. Patrí medzi ne mnoho druhov tropických orchideí. Stonky rastlín nesú listy, kvety a plody, okrem toho obsahujú cievy. Tie vedú vodu z koreňov do listov a asimiláty (cukry, škrob a iné zlúčeniny, ktoré sa tvoria v listoch) vedú na miesta, na ktorých ich rastlina potrebuje, alebo do zásobných orgánov. Stonky niektorých rastlín sú premenené na podzemky. Podzemok rastie pod povrchom pôdy, vyrastajú na ňom korene a prezimujúce púčiky, z ktorých na jar vyrastajú nové nadzemné stonky a tie nesú listy, kvety a plody. Takto sa rastlina rozmnožuje z podzemka. Jahody sa rozmnožujú okrem semien i poplazmi, čo sú tiež premenené stonky. Zdužnatené stonky sú zásobným orgánom, napr. u kalerábu, ktorý je stonkovou hľuzou. Na smrekovci vznikajú premenou stonky skrátené konáriky, ktoré vyzerajú ako bradavice a vyrastajú z nich zväzočky ihlíc, aj kvety tvaru šišiek. Nazývajú sa brachyblastmi. Na iných rastlinách môžu byť stonky premenené na tŕne, alebo úponky. Keď rastline zakrpatejú listy, ich funkciu preberá stonka (na prútnatci metlovitom, kaktusoch). Stonka s listami sa nazýva byľ, stonka bez listov, zakončená kvetom alebo súkvetím, sa nazýva stvol. Dutá stonka s plnými kolienkami sa nazýva steblo. Stonky bylín sú šťavnaté a na zimu odumierajú (výnimkou sú listnaté byliny zelené i v zime, napr. čemerica, ktorá kvitne v zime, zimozeleň, kopytník a iné). Stonky listnatých drevín sú drevnaté a z väčšiny na jeseň opadávajú listy a na jar im vyrastajú nové. Výnimkou je napr. brečtan a za miernych zím i zob vtáčí. Rastliny používajú kvety na rozmnožovanie. Súčasťou kvetu sú samčie ( chlapčenské ) pohlavné orgány tyčinky a samičie ( dievčenské ) pohlavné orgány piestiky. Na vrchole piestika je lepkavá blizna, na ktorej sa zachytávajú peľové zrnká z tyčiniek. Ktorej kvetinke sa prilepí na bliznu peľ, z tej vyrastie po odkvitnutí plod (jablko, slivka, lieskový orech, tobolka maku). Ktorej sa neprilepí, tá uschne a tým končí. V plodoch sú semená, ktorými sa rastliny rozmnožujú. Z každého semienka môže za vhodných podmienok vyrásť nová rastlinka.
Niektoré rastliny majú obojpohlavné kvety, napr. tulipán. V jednom kvete má i piestik (uprostred kvetu), aj tyčinky (sú v kruhu okolo piestika a navrchu majú žlté alebo čierne peľnice s peľom). Všetky tieto rozmnožovacie orgány sú chránené farebnými okvetnými lístkami tulipánu, ktoré sa otvárajú, keď je vhodné počasie, keď lieta hmyz a prenáša peľ z jedného kvetu na druhý a zatvárajú sa keď napr. prší a pohlavné orgány by mohli zmoknúť. Kvety niektorých ďalších druhov rastlín sú jednopohlavné iba tyčinkové (samčie), alebo iba s piestikmi (samičie). Ak sú na celej rastline iba samčie alebo iba samičie kvety, rastlina je dvojdomá ( samci sú v jednom dome, samice v druhom). Vtedy je to rastlina samec alebo rastlina samica pŕhľava dvojdomá je takouto bylinou. Ak sú na jednej rastline aj samčie aj samičie jednopohlavné kvety, je to jednodomá obojpohlavná rastlina. Opelenie prenos peľu z jedného kvetu na iné, zabezpečuje väčšinou hmyz. No sú i také netrpezlivé rastliny ako napr. lieska, ktorá kvitne občas už vo februári. Hmyz tak skoro lieta iba ak je mimoriadne teplé počasie (a to ešte veľmi nebýva), aj to len niektoré druhy hmyzu, nie práve opeľovače. Vtedy pomôže vietor. Samčie kvety liesky sa nazývajú jahňady, sú podlhovasté, visia na strome a keď zafúka vietor, žltý peľ sa z nich práši a poletuje okolo. Samičie kvety (vyzerajú ako púčiky s trčiacimi červenými lepkavými fúzmi, t.j. bliznami) čakajú len na to, kedy sa na ne prilepia poletujúce peľové zrnká. Preto lieska kvitne prv ako jej vypučia listy, aby listy nezavadzali pri opeľovaní, aby sa peľ nezachytil na nich namiesto na kvetoch. Aj niektoré iné druhy drevín, ktoré kvitnú jahňadami, opeľuje vietor. Ak kvitnú neskôr a vetru môže vypomáhať občas i hmyz, vyrastajú im listy v čase kvitnutia kvetov (ešte sú malé, nezavadzajú príliš). Okrem hmyzu a vetra môžu opeľovať rastliny i niektoré druhy vtákov (kolibríky) a netopierov ich potravou je nektár (sladká šťava) kvetov, ktorý získavajú dlhým zobákom alebo dlhým jazykom, pričom sa zababrú od peľu a prenášajú ho na ďalšie kvety. Niektoré druhy vodných rastlín môže opeľovať i voda, príležitostne i niektoré suchozemské rastliny (záružlie močiarne). Semená, ktoré dozrejú na rastlinách, sa potrebujú dostať do pôdy, aby z nich vyrástli nové rastlinky. Na breze alebo javore dozrieva naraz množstvo semien. Keby všetky popadali pod strom a tam vyrastali, navzájom by si prekážali. Preto majú semená mnohých rastlín lietacie zariadenie, prostredníctvom ktorého ich vietor zanesie ďalej od materskej rastliny a od konkurencie. Semená javora, brezy, hrabu, brestu a iných drevín majú krídla rôzneho tvaru a pevnosti. Semená rôznych druhov bylín (púpava a rôzne druhy astrovitých rastlín) aj drevín (topole a vŕby) majú páperisté chocholce. Semená niektorých druhov rastlín majú olejovitý (pečeňovník), alebo mäsitý (blyskáč) výrastok, ktorý chutí mravcom. Mravce odnášajú takéto semená od materských rastlín na miesta, ktoré pokladajú za vhodnejšie, tam výrastky skonzumujú, na semienko sa vykašlú, a to môže pokojne zakoreniť a vyrásť na rastlinku. Netýkavka alebo tekvičník svoje semená vystreľujú do určitej vzdialenosti. Kotúč poľný sa po dozretí semien zámerne nechá odlomiť silnejším vetrom, ktorý rastlinu kotúľa po lúkach a poliach, pričom sa semená trúsia na zem. Na Ukrajine sa táto rastlina nazýva stepný bežec. Semená niektorých rastlín (lipkavce, lopúchy, dvojzuby a iné) sa rôznymi háčikmi prichytávajú na srsť zvierat alebo odev ľudí a nechávajú sa prenášať na iné miesta. Lesné čerešne, trnky, plánky, divé hrušky a iné dužinaté plody jednoducho popadajú na zem. Tam ich nájdu medveď, jazvec, diviak alebo iná zver a pohlcú ich i s kôstkami a jadierkami. Po čase semená vypadávajú na druhom konci jazveca a väčšina môže začať fungovať. Podobným spôsobom vtáky roznášajú semená rôznych bobúľ, ktorými sa živia. Bobule imela a imelovca, poloparazitov, ktoré rastú na stromoch, sú lepkavé. Roznášajú ich vtáky ich semená sú obalené lepkavým slizom i po prechode zažívacím traktom vtáka a prilepia sa na konár stromu, kde môžu zakoreniť. Okrem toho ich vtáky môžu prenášať i prilepené na perie. Z vtákov okrem iných aj orešnice perlavé si robia zásoby semien (vo Vysokých Tatrách napr. i semien limby) v štrbinách medzi skalami, alebo v zemi. Potom na niektoré zásobárne zabudnú a z tých po čase vyrastajú stromy. Semená kotvice plávajúcej
roznáša voda, podobne kokosové orechy, ktoré sa po páde zo stromu dostanú do mora a precestujú i 2000 kilometrov kým sa zas dostanú na suchú zem (na ostrovoch, na ktorých sopečný výbuch zničil všetku vegetáciu, po čase vyrástli kokosové palmy z orechov, ktoré pricestovali ). Niektoré druhy hmyzu sú príčinou tzv. hrčiek (česky hálok) na drevinách. Samička hmyzu znesie vajíčka na kvety, listy, alebo konáriky. Larvy, ktoré sa vyliahnu, pohryzú príslušnú rastlinu a do rany napľujú. Podobne ako keď komár, blcha, ploštica alebo iné domáce zviera chce cicať krv a aby ostala tekutá, napľuje do tela, do ktorého zabodne ciciak. Sliny spôsobia vznik vyrážky a svrbenie. Sliny lariev, ktoré pohrýzli príslušnú drevinu, spôsobujú hrčky alebo niečo na spôsob malého nádoru, alebo na listoch na spôsob vyrážok rôzneho tvaru. V hrčke potom larvička žije počas svojho vývinu, živí sa vnútornou časťou hrčky a je dosť dobre chránená pred prípadnými záujemcami o ľahko dostupný obed. Hrčky nespôsobujú rastlinám nejaké badateľné problémy. Na listových stopkách topoľa vlašského (s výrazne ihlancovitou korunou) sú bežné hrčky spôsobené voškami. Sú pravdepodobne na všetkých listoch každý rok, a topoľu to zrejme nevadí. Kmene drevín bývajú na povrchu rozpukané do rôznych tvarov, najmä na spodnej časti, prípadne sa olupuje v šupinách a plátoch rôzneho tvaru a veľkosti. Táto rozpukaná, najvrchnejšia časť kôry sa nazýva borka a býva charakteristická pre jednotlivé druhy drevín. Dobrému znalcovi drevín stačí vidieť kus kôry a vie presne povedať, z ktorej dreviny je. Borovica čierna (Pinus nigra) Strom, ktorý dorastá do výšky 30-40 (50) metrov s mohutnou korunou premenlivého tvaru. Kôra je zelenkastosivá až hnedosivá. Borka (na kmeni) je sivá, až černastosivá, hlboko rozpukaná. Listy sú premenené na ihlice, ktoré vyrastajú vo dvojiciach na skrátených konárikoch, majú polkruhovitý prierez a po troch až piatich rokoch opadávajú. V porovnaní s ihlicami borovice sosny majú ihlice borovice čiernej dvojnásobnú dĺžku. Borovica čierna kvitne v máji-júni. Kvety sú zoskupené do súkvetí šištíc. Sú jednodomé, jednopohlavné (samčie a samičie).vyrastajú na tohoročných konároch samičie (vajcovité, červené až fialovasté) na koncoch konárov, samčie (valcovité, tupé, žlté) na báze konárov (pri kmeni). Samčie kvety tvoria veľké množstvo peľu, ktorý včely zbierajú len ak je nedostatok iných druhov peľu. Po oplodnení sa samičie šištice menia na zelené šišky, ktoré dozrievajú v jeseni druhého roka a opadávajú v treťom roku. Semená šišiek majú blanité krídla, ktoré im umožňujú využívať vietor a tak sa dostať ďalej od materského stromu. Podľa niektorých botanikov sa borovica čierna začala pestovať na Slovensku v roku 1759 a jej pôvodným domovom je južná Európa, Španielsko, Sicília a Malá Ázia. Podľa iných jej výskyt na niektorých miestach Malých Karpát naznačuje možnosť, že sa i v minulosti vyskytovala na našom území. V porovnaní s borovicou lesnou (sosnou) má vyššie nároky na teplo, preto sa jej darí najmä na výslnných miestach, ale dobre znáša i mrazy. Zo všetkých druhov borovíc má najmenšie nároky na vlhkosť. Používajú ju na zalesňovanie suchých svahov. V liečiteľstve sa používalo ihličie borovíc už v staroveku. Varením v lúhu sa z neho pripravovala tzv. lesná vlna, ktorou sa plnili hlavnice pre chorých a obkladali údy postihnuté reumatizmom. Rozvarené ihličie sa dávalo do kúpeľov, prípadne ním kŕmili kozy ich mlieko potom používali ako liek proti tuberkulóze. Narezávaním možno získať z rôznych druhov borovíc tzv. terpentínový balzam, ale nie z každého druhu. Najlepší je zo sosny. Z neho sa získava terpentínová silica, ktorá sa pridáva do mastí proti reumatizmu a neuralgickým bolestiam a prípadne do kúpeľov. Neriedená spôsobuje ťažko sa hojace rany.
Ľudovým liečiteľom, ktorí odporúčajú pri niektorých chorobách vnútorné použitie výťažkov z borovíc, sa treba vyhýbať, pretože ich pacient by si mohol veľmi poškodiť obličky. Z ihličia a nezrelých šišiek, alebo i z dreva niektorých druhov borovíc sa tiež získavajú terpentínové silice základná surovina na výrobu voňavých látok do kozmetických prípravkov. Vlastnosti dreva borovice čiernej sú podobné vlastnostiam dreva sosny, ktoré je veľmi trvácne najmä vo vlhkom prostredí. Dôkazom sú zrubové domy v Škandinávii a viac ako 800- ročné drevené doštené kostoly v Nórsku. V minulosti sa miestnosti osvecovali lampami s borovicovým olejom a borovicovými fakľami. Zvláštnym úkazom je žltý sírový dážď, ktorý možno pozorovať i v niekoľkokilometrovej vzdialenosti od lesa, ak je správne nasmerovaný vietor dážď jemných peľových zrniek borovíc a smrekov v čase ich kvitnutia. Slovenský názov borovice čiernej je odvodený od tmavozelených ihlíc a čiernosivého kmeňa. Slovenský názov je doslovným prekladom vedeckého názvu. Borievka obyčajná (Juniperus communis) Ker, alebo 8-12 metrov vysoký strom, ktorý má často viac kmeňov. Kôra je hnedá, až sivohnedá, borka je sivohnedá, rozpukaná v pruhoch a čiastočne sa odlupuje. Listy sú premenené na tuhé, pichľavé ihlice dĺžky 1-2 cm, odstávajúce od konárika skoro kolmo. Vyrastajú v trojpočetných praslenoch (vyrastajú v kruhu z jedného miesta na konáriku, v trojiciach praslen môže byť i viacpočetný). Opadajú po štyroch rokoch. Borievky sú dvojdomé dreviny, niektoré jedince i jednodomé, ale to je zriedkavé. Kvitnú v apríli až máji. Kvety sú zoskupené do jednopohlavných súkvetí šištíc (samčích a samičích). Samčie šištičky, dlhé 3-4 milimetre, sú žlté, vajcovité, vyrastajú v pazuchách ihlíc. Objavujú sa už v jeseni predchádzajúceho roka. Aj samičie šištičky vyrastajú v pazuchách ihlíc a tiež sú drobné, ale zelenkasté a podobajú sa púčikom. Plod sa nazýva šišková bobuľa. Je 6-8 mm veľká, guľovitá, zelená, po dozretí tmavomodrá až černastá, modrasto osrienená. Vyrastá na krátkej stopke a dozrieva v jeseni druhého roka, alebo až na jar v treťom roku. Obsahuje 1-3 hnedé semená. Borievka je svetlomilná, znáša veľmi vysoké aj veľmi nízke teploty, nevyžaduje úrodnú pôdu. Dobre znáša zamokrenú aj suchú pôdu. Vyskytuje sa v nízkych i vysokých polohách, ale nerovnomerne. Na niektorých miestach je hojná, inde, kde sú rovnaké podmienky, nerastie. Príčinou sú ľudské zásahy. Celkovo sa vyskytuje častejšie postupne smerom z juhu na sever a zo západu na východ. Na Slovensku od najnižších polôh až do priemernej nadmorskej výšky 1300, najviac 1500 metrov. Na plochách zničených pasením vytvára až porasty. V liečiteľstve sa borievka používala málo, až v stredoveku Arabi zaviedli slávne liečivo borievkový lekvár niekde sa používa dodnes. Dovtedy ju používali občas ako kadidlo vykiadzali ňou obydlia a zaháňali hady. V súčasnosti sa liečebne používajú plody a silica (výťažok), niekedy aj drevo, ale to skôr ako prísada do čajovinových zmesí, napr. do Species urologicae Planta pomocného lieku pri chorobách močových ciest, okrem toho i do protireumatických a krvčistiacich čajovín. Plody majú podobné použitie ako drevo, ale silnejšie účinky, okrem iného i protibakteriálne (fytoncídne) a dezinfekčné. Nesmú sa užívať dlho, ani vysoké dávky, pretože poškodzujú obličky. Pripravujú sa z nich i odvary na osviežujúce a protireumatické kúpele. Používajú sa i vo veterinárnej medicíne, v homeopatii sa z nich pripravuje esencia, ale iba z čerstvých. Podobne ako plody sa používa i silica, ktorá je i žalúdočným prostriedkom (podporuje trávenie). Okrem liečiva sú plody borievky i koreninou pridávajú sa do prívarkov, šalátov, zálevov, zeleninových prípravkov, najmä do kyslej kapusty, okrem toho sa používajú pri príprave diviny a mastného bravčového a baranieho mäsa.
Prvým výrobcom borovičky (pripravenej tiež z plodov borievky) je údajne Šebastián Laur zo Spišskej Belej. Bratom borovičky je anglosaský gin a príbuzný je francúzsky genievre, alebo nemecký Steinhoger. Ľudových názvov borievky je viac, jedným z nich je jalovec. Ostružina malinová (malina) (Rubus idaeus) Ker s plaziacimi sa koreňmi, z ktorých vyrastajú nové výhonky. V roku, v ktorom vyrastú, sú jalové, v ďalšom roku zdrevnatejú, kvitnú a prinášajú plody. Po odkvitnutí a dozretí plodov dvojročné výhonky odumierajú, jednoročné prezimujú a na rozdiel od černíc im opadajú listy. Na rúbanisku môže jedna rastlina za niekoľko rokov koreňovými výhonkami vytvoriť rozsiahly porast. Listy sú nepárno perovité, zložené z jedného až troch párov lístkov a z koncového nepárneho lístka ma stopke. Spodná strana listov je bielo plstnatá, čím sa odlišujú od listov černíc (ostružina krovitá, ostružina ožina). Obojpohlavné biele kvety tvoria súkvetia. Vyrastajú z pazúch listov na dlhších ohnutých stopkách. Rastlina kvitne v máji a júni, vo vyšších polohách v júli. Včelám poskytuje množstvo nektáru i peľu. Malinový med je svetlý, pokladajú ho za lepší ako lipový. Za vhodného počasia dá jeden hektár malín asi 50-100 kg medu. Malina, ktorú väčšina ľudí pozná ako plod, je v skutočnosti plodtsvom. Plodstvo pozostáva z drobných guľovitých plodov kôstkovičiek, ktoré sú na spoločnom suchom, kužeľovitom lôžku. Kríku sa dobre darí na výživných pôdach. V liečiteľstve sa používajú listy, do čajovinových zmesí priemyselne vyrábaných dietetických, močopudných, žlčopudných a sťahujúcich, do detského čaju a do domácich krvčistiacich čajov. Z fermentovaných listov sa robí chutný zdravý čaj. Malinový sirup sa používa na prifarbenie a prichutenie rôznych liekov a ako nápoj pri horúčkach. Už antickí lekári používali malinovú šťavu proti tráviacim ťažkostiam. Prvé plantáže malín v záhradách zakladali stredovekí mnísi. Vedecký názov Rubus pravdepodobne vznikol z latinského ruber (červený) a názov idaeus je údajne odvodený od hory Ida, ktorá je v Malej Ázii. V staroveku na ňu chodili výpravy zberačov malín. Jarabina vtáčia (Sorbus aucuparia) Strom, vysoký 15-20 metrov, niekedy len ker. Kôra je červenohnedá, neskôr hnedosivá, lesklá, borka je tmavosivá, tvorí stĺpiky, ktoré sa odlupujú. Listy sú nepárno perovité, zložené zo 4-7 párov lístkov s kratučkými stopkami, skoro sediacich a z koncového nepárneho lístka. Obojpohlavné biele kvety vyrastajú v súkvetiach, ktoré majú priemer 10-15 cm. Majú špecifickú vôňu s prímesou pachu rýb. Strom kvitne v máji júni až do júla. Včelám poskytuje med i žltý peľ. Med je červenožltý, po vykryštalizovaní hrubo zrnitý a má silnú arómu. Plod je červená, zriedkavo žltá malvica s dvoma troma až štyrmi semenami, ktoré majú tvar kvapky, sú hnedé, lesklé. Malvice dozrievajú v septembri októbri. Mladé jarabiny znášajú zatienenie, staršie sú svetlomilné, odolné voči mrazom, nemajú veľké nároky na obsah živín v pôde, znášajú sucho, ale aj nadbytok vlahy. U nás sa vyskytujú v nížinách i vo vyšších polohách, až do priemernej nadmorskej výšky 1540, najviac 2010 metrov. Malvice obsahujú kyselinu parasorbínovú, ktorá potláča klíčivosť semien, čím si jarabina zrejme zabezpečuje zníženú konkurenciu iných drevín a sama môže osídľovať na vývratiskách celé plochy, čo aj robí.
V liečiteľstve sa používajú plody ako mierne preháňadlo a močopudný prostriedok, okrem toho proti reumatizmu a obličkovým kameňom a pre obsah vitamínu C aj proti skorbutu (malvice obsahujú dvakrát toľko vitamínu C ako citróny). Obsahujú aj sorbit, ktorý sa používa ako výživný prostriedok pre diabetikov, okrem toho ako náhrada glycerínu vo farmácii a v kozmetike. Čerstvé plody sa v minulosti jedli a vyrábal sa z nich ocot a pálenka, čo sa v severských krajinách robí dodnes. V ľudovom liečiteľstve sa odvarmi z jarabiny liečili pľúcne choroby nielen ľudí, ale i dobytka. Na Slovensku sa z malvíc jarabiny pálila silná pálenka, ktorá sa používala ako liek proti dyzentérii užívala sa po lyžiciach. Výlisky plodov sú hodnotným vitaminóznym krmivom pre domáce kopytníky, listami možno kŕmiť kozy a ovce. Napriek všetkým minulým i súčasným jarabinovým úspechom v liečiteľstve dnešná medicína neodporúča konzumovať väčšie množstvo čerstvých plodov, lebo nie sú celkom neškodné semená obsahujú malé množstvo látky, ktorá odštepuje jedovatý kyanovodík, okrem toho i kyselina parasorbínová môže byť toxická (jedovatá). Borkou jarabiny vtáčej sa farbí vlna na hnedo a červeno. Drevo je výborným materiálom na sústružnícke práce. V germánskej mytológii bola jarabina zasvätená bohu hromu Donarovi a stala sa predmetom mnohých povier a ság. Vedecký názov jarabiny Sorbus môže pochádzať z latinského slova sorbere = jesť (jedlé plody), alebo z arabského slova sorbet = jarabina, alebo z keltského slova sor = trpký. Druhový názov aucuparia je odvodený z latinského slova aucupium = chytanie vtákov plody jarabiny sa používali ako vnadidlo pri chytaní živých vtákov na chov a predaj (tak ako sa i dnes chovajú napr. kanáriky a papagáje). Dub zimný (Quercus petraea) Strom vysoký 30 metrov. Kôra je hnedosivá, neskôr sivá, borka je hnedosivá až černastá, rozpukaná na ploché, obdĺžnikovité pásy. Listy sú jednoduché, laločnaté, stopkaté, na báze (pri stopke) klinovito zúžené. Stopka je dlhá 1-3 cm. (Pre porovnanie, stopky listov duba letného sú kratučné a báza tvorí dva laloky, spomedzi ktorých trčí stopka). Dub je jednodomá drevina. Samčie kvety vyrastajú v súkvetiach jahňadách, samičie sú jednotlivé a po 2 až 5 vyrastajú na kratučkých stopkách. (Samičie kvety duba letného sú na dlhých stopkách.) Kvety kvitnú v máji, v čase keď vyrastajú i listy o niečo neskôr ako kvety duba letného, niekedy aj o dva týždne neskôr. Opeľujú sa hlavne vetrom, včelám poskytujú množstvo dobrého, okrovožltého peľu. Na listoch nájdu včely med produkovaný voškami. Plod je veľká súdkovitá nažka, tzv. žaluď, ktorá sedí v šupinatej čiaške s kratučkou stopkou, niekedy bez stopky. (dub letný má žalude na dlhých stopkách). Dub zimný je svetlomilný, nemá veľké nároky na úrodnosť a vlhkosť pôdy. U nás sa vyskytuje od najnižších polôh do priemernej nadmorskej výšky 680, najviac 1145 metrov. Tvorí zmiešané porasty s hrabom a bukom. V liečiteľstve sa používa hlavne kôra, menej listy a žalude. Kôra hlavne na obklady a kúpele proti omrzlinám, opuchom, hemoroidom a na výplachy. Zriedkavo sa používa i vnútorne proti žalúdočným a črevným katarom a hnačkám. Na tento účel sa viac používajú listy. Žalude sa pražia a používajú na spôsob kávy. Možno ich použiť v detskej praxi proti hnačkám, prípadne sa miešajú s kakaom a cukrom na výživný prostriedok. V kozmetike sa odvar kôry používa proti zápalom slizníc a pokožky, pri ošetrovaní omrzlín a popálenín a ako prostriedok proti poteniu nôh. Dubová kôra sa smie zbierať len so súhlasom lesnej správy a len zo stromov určených na tento účel. Peľ duba zimného môže u niektorých ľudí vyvolať alergiu. Už v staroveku sa používali odvary z dubovej kôry, alebo listov liečebne dub má vysušujúcu silu, odvar treba dávať tým, ktorí trpia na žalúdok, dyzentériu a chrlenie krvi, pitý
v mlieku kráv pomáha od jedov. Aj žalude sa už vtedy používali ako potrava. Všetky národy si odjakživa vysoko cenili dub ako symbol sily a krásy lesa. Listy a žalude boli znakom lesníkov a poľovníkov a staroveké národy zasväcovali dub svojmu najvyššiemu bohu. V gréckej dodonskej veštiarni sa veštilo podľa šumu starého duba. Dub je pomaly rastúci strom. Môže dosiahnuť vek 600-800, až 1000-1200 rokov. Jeho drevo sa používa v nábytkárstve a v stavebníctve. Je veľmi tvrdé, vhodné na výrobu schodísk a parkiet. Mnohé vodné hrady a staré domy v Holandsku majú základy z dubového dreva, ktoré je veľmi trvanlivé a vo vode nehnije. Používa sa i na vodné stavby, výrobu podvalov, sudov a pod.. Mladá kôra sa používa v garbiarstve. Na väčšine drevín sa vyskytujú tzv. hrčky na listoch, konárikoch, kvetoch. Spôsobujú ich larvy rôznych druhov hmyzu pohryzú príslušnú časť stromu a ich sliny, ktoré sa dostanú do rany, spôsobia vznik hrčky niečoho na spôsob nádoru, v ktorom žije dotyčná larva chránená pred inými druhmi hmyzu (lumky, osy), pred pavúkmi a vtákmi. Hrčky bývajú rôznej veľkosti a tvaru a na duboch ich býva 6-7 druhov od rôznych druhov hnyzu. Z nich najznámejšie sú tzv. dubienky guľaté, hladké útvary z dubienok a zo žaluďov sa kedysi vyrábal atrament. Vedecký názov duba sa asi odvodzuje z keltského quer = krásny a cuez = strom. Lipa malolistá (Tilia cordata) Strom, dosahujúci výšku až 40 metrov. Kôra je svetlohnedá až hnedá, neskôr hnedosivá, borka je plytko rozpukaná, tmavosivá, až černastá. Listy sú jednoduché, stopkaté, tvaru srdca, podľa čoho lipa dostala i vedecký názov (cor = srdce). Kedysi bol i slovenský názov stromu lipa srdcovitá, neskôr ho botanici zmenili na lipu malolistú. Od iných druhov lipy sa odlišuje tým, že v pazuchách žiliek na rube listov má hrdzavé chĺpky. Na jar, keď listy vyrastajú, sú chĺpky ešte biele, postupne zhrdzavejú. (U nás sú vysadené i cudzokrajné druhy lipy, našou je ešte lipa veľkolistá Tilia platyphyllos). Obojpohlavné žltobiele kvety vyrastajú v súkvetiach. Kvitnú v júni až júli, dávno po rozvití listov a asi o dva týždne neskôr ako kvety lipy veľkolistej. Súkvetie má dlhú stopku, ku ktorej je prirastený veľký jazykovitý žltozelený listeň. Kvety poskytujú včelám množstvo veľmi dobrého medu. Strom starý 50-100 rokov poskytne až 10 kg, jeden hektár lipového lesa až 1000 kg. Lipový med považujú včelári aj užívatelia za mimoriadne cenný. Plody sú krídlaté nažky krídlo tvorí už spomínaný listeň. Semeno je hnedé, vajcovité. Nažky dozrievajú v septembri. Lipa znáša zatienenie, najmä v mladosti. K pôde je vcelku ľahostajná, hoci najhojnejšia je na hlbokých, vzdušných a čerstvých pôdach. Vyskytuje sa i na plytkých pôdach, na suťoviskách s javormi, brestami a jaseňom, ale i v lužných lesoch s dubom letným. U nás rastie od najnižších polôh do priemernej nadmorskej výšky 870, najviac 1130 metrov. V liečiteľstve sa používa čaj z lipového kvetu pri chorobách z prechladnutia, na podporu trávenia, proti kŕčom, neurasténii, málokrvnosti, je aj močopudný. Okrem toho sa používa na kloktanie, do ústnych vôd a do kúpeľov. Kvety sa pridávajú do protireumatických, odtučňujúcich a preháňajúcich čajovín (zbierajú sa celé súkvetia aj s listeňom). Peľ lipy malolistej môže u niektorých ľudí vyvolať alergiu. Drevné uhlie z lipového dreva sa tiež používa liečebne vnútorne. Kedysi sa ním zasýpali rany a kožné vyrážky. Kúsky uhlia sa používajú na kreslenie. V minulosti bolo i zložkou pušného prachu.. V kozmetike sa zápar z lipového kvetu používa na čistenie a omývanie pleti prepožičiava jej zlatistý nádych, okrem toho má i mierne protizápalové účinky a chráni citlivú pokožku pred infekciou. Používa sa i vo vlasovej kozmetike a vo forme obkladov sa odporúča proti pehám.
Drevo lipy s obľubou používajú stolári, rezbári a tokári je mäkké, hladké a ľahké. Lyko sa používa na viazanie zeleniny, kytíc a na výrobu hrubých tkanín. V staroveku kôru lipy používali proti malomocenstvu, listy proti opuchom v ústach a na nohách, šťavu proti vypadávaniu vlasov. Kôra a drevo sa používali na upevňovanie zlomenín. Starovek, ani stredovek nepoužíval liečebne kvety lipy. Ján Kollár opísal lipu ako symbol Slovanstva. Vedecké pomenovanie Tilia údajne pochádza z gréckeho ptilon = krídlo (listeň na stopke kvetu). Brečtan popínavý (Hedera helix) Vždyzelená drevnatá liana, ktorej stonka a konáre môžu dorastať do dĺžky 20 metrov. Plazí sa po zemi, alebo sa pridŕža múrov, skál, alebo kmeňov stromov priliepavými, nerozkonárenými, husto zoskupenými korienkami. Priliepavé korienky nemajú iný účel, výživu rastliny zabezpečujú sacie korene, ktoré sú v zemi. Jednoduché listy sú dvojakého tvaru. Na stonke a nekvitnúcich konároch sú troj- až päťlaločnaté a na kvitnúcich konároch sú vajcovité, až kopijovité. Na jeseň neopadávajú, brečtan ostáva zelený aj cez zimu. Obojpohlavné zelenkasté kvety vyrastajú v súkvetiach na koncoch výhonkov. Kvitnú v septembri až októbri. V tomto čase, keď už kvitne málo rastlín, brečtan poskytuje včelám a iným druhom hmyzu množstvo nektáru a peľ. Plod je guľovitá bobuľa, v zrelosti modrastočierna, na vrchole má útvar podobný anténke. Obsahuje 3-5 vajcovitých semien. Zelené plody prezimujú a dozrievajú v marci apríli v nasledujúcom roku. Brečtan je relatívne teplomilným druhom. Znáša väčšie zatienenie, ale kvitne iba vtedy, keď má dostatok svetla. Vyžaduje dostatočné množstvo živín v pôde. Je citlivý na nízke teploty. V súčasnosti je najviac rozšírený na skalnatých stanovištiach, kde tvorí husté zárasty, ale je častý aj v listnatých lesoch teplejších oblastí. V liečiteľstve sa používajú laločnaté listy brečtana buď ako prímes čajovín, alebo sa z nich pripravujú tablety a iné formy liekov proti čiernemu kašľu a zápalom priedušiek (bronchitídam). Okrem schopnosti odhlieňovania dýchacích orgánov má brečtan i protikŕčové účinky, upokojuje a možno ho použiť i proti opuchom. V homeopatii sa z čerstvých výhonkov pripravuje esencia, ktorá má podobné účinky ako lieky pripravené z listov. V ľudovom liečiteľstve sa listy používali aj proti reumatizmu, dne, bolestiam žlčníka pri žlčníkových kameňoch, na povzbudenie činnosti pečene a žlčníka a proti tuberkulóze. (V súčasnosti sa výskum v medicíne a farmácii zameriava na možnosť používať výťažky z brečtanu znova aj proti TBC). Zvonka sa zápary dávali na rany, prášok z listov sa používal proti plesňovému dávky použité ochoreniu vlasovej pokožky u detí. Okrem toho sa prípravky z brečtanu používali proti vyrážkam a kožným ochoreniam a na ničenie vonkajších parazitov vší a ploštíc. Brečtan pôsobí i na krvný obeh, zužuje cievy a spomaľuje tep srdca. Vyššie dávky použité liečebne, môžu údajne spôsobiť otravu. Podľa údajov z literatúry deti, ktoré jedli plody brečtanu mali hnačku a dávili. Deti, ktoré chodili do chovateľských záujmových útvarov Iuventy, v zime nakŕmili chrčky listami brečtanu a chrčky uhynuli. V našich podmienkach kmeň brečtanu dorastá len do určitej hrúbky ostáva pomerne tenký. V južnejších krajoch sa kmene, najmä pne rozrastajú do značnej hrúbky. Kedysi sa z nich robili čaše, z ktorých sa pili lieky pri rôznych zápaloch. Po narezaní kmeňa vyteká z rastliny gumoživica, ktorá sa užívala ako liek. V staroveku si brečtan veľmi vážili, pretože udusil oheň ktorý zoslal Zeus, aby naľakal Semele, matku boha Dionýza (Bakcha). Semele sa tak zľakla, že predčasne porodila. Zeus si dal dieťa zašiť do boku a donosil ho. Dospelý Dionýzos a členovia jeho družiny sa potom zdobili vencami z brečtanu. Rastlina sa neskôr stala symbolom uznávaných básnikov a jej
pomenovanie možno odvodiť rôzne: z gréckeho aédón = kantor, spevák i básnik, z keltského hedea = povraz (pre tvar stonky), alebo z gréckeho hedra = sedadlo, pretože sa upevňuje korienkami o skaly. Helix je pravdepodobne odvodené od helissó = krútiť, vinúť. (Vedecký názov slimáka záhradného, ktorý má skrútenú ulitu, je Helix pomatia). Baza červená (Sambucus racemosa) Vysoký ker, alebo malý stromček, dorastajúci do výšky 1,5-3-4 metre. Kôru má červenohnedú až sivohnedú, alebo až tmavohnedú. Stržeň býva škoricovohnedej, alebo žltohnedej farby. (Stržeň je na priereze stredná časť kmeňa a konárov, u bazy pomerne mäkká, používa sa pri mikroskopovaní, keď niekto potrebuje veľmi tenké rezy biologického materiálu skúmaný objekt dá medzi dva kúsky stržňa bazy a reže žiletkou). Listy sú nepárno perovité, zložené z 1-3 párov lístkov, stopkaté. Prílistky sú malé, zelené, koncom leta zosychajú a opadávajú. Obojpohlavné žltozelené kvety vyrastajú v súkvetiach krátko pred vypučaním listov, alebo vyrastajú súkvetia i listy súčasne (ako ktorý rok). Plod je červená guľatá kôstkovica, s dvoma-troma vajcovitými kôstkami. Kôstkovice dozrievajú v júli-auguste. Polotôňomilná mrazuvzdorná drevina, rastie na humóznych, dostatočne vlhkých pôdach, ale vie sa prispôsobiť i suchším pôdam. Často sa vyskytuje na rúbaniskách a lesných čistinkách. V nížinách je zriedkavá, vyskytuje sa v zmiešaných a ihličnatých lesoch, najčastejšie od nadmorskej výšky 500, priemerne do 1300, najviac 1670 metrov. Vo vyšších polohách zastupuje bazu čiernu, ktorá je zas zriedkavá v nadmorskej výške viac ako 500 metrov. Pre lesné čistiny vyšších polôh je charakteristické zoskupenie bazy červenej, maliny, černice, vŕby rakyty a starčeka hájneho. Drevina sa nepoužíva ani v medicíne ani v ľudovom liečiteľstve, ale listy a plody obsahujú látku, ktorá môže uvoľňovať kyanidové zlúčeniny, alebo dokonca kyanovodík. Následky konzumovania plodov sa prejavili iba u precitlivených osôb hnačkami, dávením a niekedy bolesťami hlavy. dodatok pre kategóriu starších žiakov: Brest hrabolistý (Ulmus minor) Strom dorastajúci do výšky 30-40 metrov, niekedy len ker. Kôra je sivohnedá, borka hlboko rozpukaná, tmavohnedá až černastá. U krovitých foriem sa po dĺžke výhonkov a starších konárov tvoria viac, alebo menej výrazné, pravidelné korkovité krídla, ktoré miznú pri dospievaní stromu. Listy sú jednoduché, s krátkou stopkou. Pre rozlíšenie od listov hrabu, prípadne iných drevín, ktorých listy majú pílkovitý okraj okraj listov brestu je dvojito pílkovitý (na väčších zuboch píly sú menšie zúbky), okrem toho mnoho listov brestu je pri stopke nesúmerných (na jeden bok sú vyklenuté viac ako na druhý). Na niektorých listoch, ak sú zatienené, sa pri špici tvoria obyčajne dva rohy z každej strany listovej čepele jeden. Drobné červenkasté kvety nevyrastajú v súkvetiach, ale vo zväzočkoch, všetky na krátkych stopkách na bokoch konárikov z minulej vegetácie (nie tohoročných). Sú polygamické, tj. zmiešané obojpohlavné s jednopohlavnými (samčími a samičími). V jednom zväzočku býva 6-20 kvetov. Kvitnú v marci-apríli, prv ako vypučia listy. Poskytujú včelám med i peľ, najmä mnoho voškového medu. Plod je malá, šošovicovitá, hnedá nažka dookolakrídlatá, t.j. umiestnená skoro uprostred svetlohnedého blanitého, vajcovitého krídla. Nie je celkom v prostriedku, je posunutá ku hornej tretine krídla. Nažky dozrievajú v máji a od polovice mája už opadávajú. Do júna opadajú.
Polotôňomilná drevina, náročná na obsah živín v pôde, ale dosť prispôsobivá. V lesostepiach, na teplých suchých stanovištiach sa vyskytuje častejšie ako ker, v lužných lesoch ako strom. U nás ju nachádzame od najnižších polôh do nadmorskej výšky priemerne 650, najviac 890 metrov. V liečiteľstve sa používa kôra z mladších konárikov v ľudovom liečiteľstve proti hnačkám a poruchám trávenia, zriedkavejšie ako močopudný, potopudný a antireumatický prostriedok, okrem toho ako kloktadko pri zápaloch hrdla a ústnej dutiny, na hnisavé rany a na kúpele pri hemoroidoch. Väčšinou sa nepoužíva samostatne, ale v zmesi s kôrou iných drevín s podobnými účinkami. V medicíne sa používa tinktúra získaná z kôry brestu kombinovaná s tinktúrami z dubovej kôry, fialky trojfarebnej a z vňate hrdobarky páchnúcej proti niektorým alergickým kožným ochoreniam. V homeopatii sa z čerstvej vnútornej kôry mladých konárikov pripravuje esencia používaná proti chronickým kožným vyrážkam. Drevo brestov je pevné, tvrdé, kvalitou sa skoro vyrovná dubovému. Používa sa v nábytkárstve a rezbárstve, ale možno ho použiť i na vodné stavby, parkety, dyhy a na podobné účely. Kôra sa používa v kožiarskom priemysle. V staroveku sa z brestov robili trestajúce palice z praxe trestov je známy dobový výrok pingere pigmentis ulmeis = maľovať brestovými farbami (zrejme na zadok a chrbát). Vedecké pomenovanie brestu pochádza pravdepodobne z keltského elm. Jarabina brekyňová (brekyňa) (Sorbus torminalis) Menší strom dorastá do 15-25 metrov. Kôra je červenohnedá až tmavohnedá. Kmeň je pomerne vysoko pokrytý borkou s drobnými šupinami. Konáre sú v mladosti zelenkasté, neskôr zmenia farbu na červenohnedú. Listy sú jednoduché, stopkaté, perovito laločnaté so špicatými lalokmi. Na jeseň sa sfarbujú do červena. Obojpohlavné biele kvety vyrastajú v súkvetiach (chocholíkovitých metlinách). Kvitnú v máji-júni. Plod je elipsovitá až hruškovitá malvica, kožovito hnedá, svetlo bodkovaná, s dvoma až štyrmi podlhovasto trojhrannými semenami. Dozrieva v septembri. Svetlomilná drevina, za mlada znáša zatienenie. Rastie na skalnatých stráňach a lesostepiach na teplých suchých podkladoch a vo svetlejších teplejších listnatých lesoch na hlbokých, dobre prevzdušnených pôdach bohatých na výživné látky. U nás vystupuje do nadmorskej výšky priemerne 600, najviac 800 metrov. Rastie veľmi pomaly, dožíva sa 100-150 rokov. Drevo má veľmi ťažké, tvrdé, ružovkasté, bez zafarbeného jadra. Je ťažko štiepateľné, v surovom stave veľmi pracuje. Hodí sa na stolárske a kolárske výrobky. Z mladých konárov sa získava žlté a červené farbivo. Pravdepodobný pôvod vedeckého názvu Sorbus je uvedený pri druhu jarabina vtáčia. Vzhľadom na pôvodné používanie plodov brekyne sa predpokladá, že torminalis je odvodené z latinského tormina = hryzenie. Gaštan jedlý (Castanea sativa) Strom, ktorý môže dorásť do výšky 30-40 metrov. Kôra je hnedastosivá. Borka je tmavohnedá, hlboko rozpukaná, neopadáva. Listy sú jednoduché, tuhé, kožovité, s chlpatými stopkami, na okraji ostnato zubaté. Stredná žilka na vrchnej strane je tiež chlpatá. Prílistky rýchlo opadávajú. Kvety sú jednodomé, jednopohlavné aj obojpohlavné. Vyrastajú na dlhých vzpriamených jahňadách. Tvoria na nich zoskupenia klbká samčích je 7 v jednom klbku, samičie bývajú 3 v spoločnej čiaške. Jahňady vyrastajú na tohoročných výhonkoch. Na vrcholových častiach výhonkov sú obojpohlavné jahňady, pod nimi sú také, na ktorých sú len
samčie kvety. Na obojpohlavných jahňadách sú samičie kvety na spodnej časti (pri stopke), nad nimi sú klbká samčích kvetov. Gaštany kvitnú v júni. Včelám a iným druhom hmyzu poskytujú med. Plod (gaštan) je vajcovitá nažka, tmavohnedá, lesklá, na vrchole striebristo plstnatá. Nažky sú po 2-3 uzavreté v guľovitej ostnatej čiaške, ktorá puká troma-štyrmi chlopňami. Plody dozrievajú v septembri až októbri. Gaštan je polotôňomilná drevina, rastie na kyslých, dostatočne hlbokých a vlhkých pôdach. Nie je našou pôvodnou drevinou, k nám ho údajne priviezli Rimania. Jeho domovinou je južná Európa a západná Ázia presnejšie hranice pôvodného areálu rozšírenia je teraz už ťažko určiť. Na Kaukaze tvorí porasty v kombinácii s hrabom, brekyňou, čerešňou vtáčou a jedľou Nordmannovou v nadmorskej výške 1000-1200 metrov. Severná hranica súčasného výskytu plodiaceho gaštana ide južným Poľskom, na západ cez severné Čechy a stredné Nemecko do severného Francúzska. V liečiteľstve sa proti hnačkám používali plody, v súčasnosti sa občas používa odvar z kôry. Najpoužívanejšou časťou dreviny sú listy lieči sa nimi čierny kašeľ a iné choroby dýchacích ciest, pri ktorých je potrebné zbaviť sa hlienov, okrem toho reumatizmus. Používa sa zápar, ale vo farmácii sa získava z listov i extrakt V Amerike už dávno liečili čierny kašeľ listami miestneho druhu gaštana. Homeopatická medicína ordinuje listovú drogu v esencii proti suchému a čiernemu kašľu, proti úsadu a niektorým druhom opuchov. Už v staroveku používali gaštan liečebne a z tej doby je známy recept na nápoj z listov a kôry proti moru dobytka. Gaštan jedlý poskytoval ľuďom potravu už dávno. V severnom Taliansku sa našli doklady o gaštanovníkoch, ktoré rástli už v kolových stavbách z doby bronzovej. Pyrenejský poloostrov sa rovnako chváli nálezmi dreva a plodov gaštanov z rozhrania neolitu a doby bronzovej. Drevo stromu je veľmi husté, hustejšie ako veľmi kvalitné dubové drevo. V južnej Európe sa z neho robili prvé vínne sudy. Traduje sa, že prvá väzba strechy na svätopeterskej bazilike v Ríme bola zhotovená z kaukazských gaštanovníkov. Jedlé pečené gaštany boli v antike pokrmom vidieka, rozomieľali sa na múku a mestskí kuchári vymýšľali rôzne recepty na gaštanové plnky a príkrmy. Vedecké pomenovanie gaštana odvodené z gréčtiny je údajne odvodené z pomenovania mesta Kastana v starovekej Tesálii, okolo ktorého rástlo mnoho gaštanových stromov. Podľa inej verzie je pomenovanie odvodené z gréckeho názvu stromu kastanon. Druhový názov sativa = pestovaný, vysádzaný, pochádza z latinčiny. Jaseň mannový (Fraxinus ornus) CHRÁNENÝ DRUH Strom, dorastajúci do výšky 8-15 metrov, často iba ker. Kôra je svetlosivá, neskôr hnedá až tmavosivá, jemne rozpukaná, pukliny sú belavé. Výhonky sú na priereze okrúhle, ale často i štvorhranné, olivovozelené až hnedasto sivozelené. Listy sú nepárno perovité, zložené z 3-4 párov lístkov a z nepárneho koncového lístka. Voňavé biele kvety vyrastajú v bohatom súkvetí metline, na koncoch konárikov. Na jednom strome sú v niektorých súkvetiach obojpohlavné kvety, v iných jednopohlavné samčie a samičie kombinované s obojpohlavnými. Opeľuje ich hmyz. Kvitnú v apríli-máji a súčasne vyrastajú listy. Plod je jazykovitá krídlatá nažka. Semeno je veľké, vajcovité, pozdĺžne pruhované. Dozrieva v auguste. Jaseň mannový sa vyskytuje na výslnných kamenistých stráňach a na lesostepiach. Je odolný voči suchu, takže ho využívajú na zalesňovanie extrémne suchých stanovíšť. Južné Slovensko je severnou hranicou jeho rozšírenia. Jaseň mannový je juhoeurópskym stromom. Na miestach, na ktorých je poranený, vyteká šťava, ktorá stuhne, zbiera sa a používa jednak v liečiteľstve ako laxatívum (preháňadlo), jednak ako sladidlo. Sú i iné dreviny, ktoré obsahujú hodne cukru, napr.
v horúcich trópoch používali na sladenie šťavu získanú z narezávaných mladých výhonkov určitého druhu palmy, v Arábii poznajú stuhnutú sladkú šťavu tamarišky mannodarnej (tamarix mannifera). Jej tenké konáriky nabodne malý červec (druh hmyzu) a vytečenú sladkú šťavu ešte i v súčasnosti zbierajú pred východom slnka. Chudobní Arabi ju zajedajú chlebom. Aj manna, ktorá podľa Starého zákona padala z nebies aby si ju mohli v púšti zbierať biblickí Židia, keď odišli z Egypta a živiť sa ňou, bola údajne z tamarišky, ale je pravdepodobnejšie, že to nebola manna (v dnešnom význame slova), ale jedlý, po dažďoch sa rýchlo šíriaci lišajník druhu Sphaerothallia esculenta, ktorý vietor často odtrháva a zanáša ďaleko do púšte. Až dodnes býva núdzovou potravou kočovníkov. Drevo má podobné vlastnosti ako drevo jaseňa štíhlaho. Hodí sa na rôzne rezbárske a stolárske práce. V Taliansku z jaseňa mannového získavajú liečivú mannu, ktorá vyteká z poranených miest kmeňa. Narezávať začnú 8-10-ročné stromy. Podľa určitých pravidiel každé ráno narežú strom a zbierajú vytečenú šťavu. Po 12-20-ročnom dojení sa stromy vyrúbu a zasadia sa mladé. Za najlepší obchodný druh sa považuje sicílska manna biele, alebo žltobiele kryštalické kusy. Priemerná manna obsahuje asi 50% mannového cukru (manitolu), dobrá manna až 90%. Najmenej hodnotná ja mazľavá hmota manna communis seu manna pinguis. V detskej praxi sa používa ako preháňadlo buď čistý manitol, alebo 10% roztok manny v cukrovom sirupe. Vedecký nárov Fraxinus sa odvodzuje z gréckeho fraxis = oplotenie, pretože z jaseňa štíhleho (druh príbuzný jaseňu mannovému) sa robili koly a tyče do plotov. Fraxis sa prekladá aj ako štiepateľný, čo je druhá alternatíva vedeckého názvu (jaseň štíhly sa ľahko štiepe). Man je hebrejské slovo a znamená dar z nebies (Židom putujúcim púšťou). Použitá literatúra: - Baloun J., Jahodář L., Leifertová I., Štípek S., 1989: Rostliny zpusobující otravy a alergie, Avicenum, Praha - Chorvátová Zuzana, 1991: Kozmetické príprabvky z rastlín recepty a návody, Príroda, Bratislava - Kresánek J., Krejča J., 1977: Atlas liečivých rastlín a lesných plodov, Osveta, Martin - Májovský J., Krejča J., 1976: Rastliny lesov 1, Obzor n. p., Bratislava - Májovský J., Krejča J., 1978: Rastliny lesov 2, Obzor n. p., Bratislava - Pagan J., Randuška D., 1987: Atlas drevín 1, Obzor n. p., Bratislava - Pagan J., Randuška D., 1988: Atlav drevín 2, Obzor n. p., Bratislava - Stichmann Marny U., Kretzschmar E., Stichmann W., 1997: Nový sprievodca prírodou, Slovo s. r. o., Bratislava Autor: prom. biol. Eva Repková Recenzent: RNDr. Agnesa Knezlová Vydal: Iuventa 2006