Všeobecný úvod do sviatostí

Sviatosti uvádzania do kresťanského života Všeobecný úvod do sviatostí 1. Sviatosti a Ježiš Kristus Základom našich sviatostí je Ježiš Kristus, jeho slová a skutky ktoré konal počas svojho pozemského života. Veľmi dobre to vyjadrujú slová pápeža Leva Veľkého, ktorý povedal: To, čo bolo na Kristovi počas života viditeľné, prešlo do sviatostí (KKC 1115). - -ohlasovanie Božieho kráľovstva, ktoré je symbolom nastolenia novej Božej vlády, teda obnovenia vzťahov medzi Bohom a človekom a medzi ľuďmi navzájom. - inými slovami, spása človeka a celého ľudstva. Celý Ježišov život smeroval k tomuto cieľu. Celé toto jeho správanie je sviatostným znamením našej spásy 1. Kristus je vďaka svojmu vteleniu prvou veľkou sviatosťou (znamením našej spásy), ktorá má schopnosť založiť Cirkev ako sviatosť a zároveň aj ostatné sviatosti ako znamenia Ježišovho spásneho konania pre nás 2. Liturgia a tradícia stále chápala sviatosti v prepojení s Ježišovými skutkami. Sviatosti cirkvi nie sú ničím iným ako liturgickým vyjadrením toho, čo Ježiš konal pre nás. Toto je zvlášť evidentné pri liturgickom slávení eucharistie, ale aj pri iných sviatostiach. Kristus však, vďaka svojmu životu, je základom všetkých sviatostí. Každá sviatosť čerpá svoju originalitu z tohto zdroja. Preto mnohí cirkevní otcovia videli prameň sviatostí v prebodnutom Kristom boku, z ktorého vytiekla krv a voda. V tomto zmysle môžeme tvrdiť, že sviatosti boli ustanovené Ježišom Kristom 3. => Základom sviatostí je Ježiš Kristus (akoby Ním ustanovené) a zveril ich Cirkvi. 2. Sviatosti ako viditeľné znamenia našej spásy. Aby sme pochopili sviatosti ako určitý druh znamenia, je potrebné naučiť sa vnímať veci a ľudí nielen z funkčného pohľadu (človek ako pracovná a ekonomická jednotka), ale aj z pohľadu srdca. Pre človeka, ktorý sa dokáže pozerať na svet pohľadom srdca, dostávajú veci, ktoré nás obklopujú zvláštny posvätný charakter. Veľmi dobre to vidieť na nasledujúcom príklade. Na stole leží krásna kytica ruží. Ak je človek roztržitý ani si ju nevšimne. Ak je ľahostajný, nič mu nepovie. Ak je človek pozorný, možno si všimne ich farbu a druh. Ale zároveň môže vidieť aj viac: prostredníctvom kvetov položených na jeho stole môže vidieť človeka, ktorý ju tam položil. Ľudská komunikácia by sa nezaobišla bez znamení a symbolov. Slovo, ktoré vyslovujem, je znamením toho, čo si myslím. Gesto, ktoré uskutočňujem, je znamením toho, čo cítim alebo čo chcem. Znamenia spájajú ľudí medzi sebou, umožňujú vzájomné stretnutia, vytvárajú komunikáciu Aj komunikácia medzi Bohom a človekom využíva znamenia a symboly, ktoré umožňujú vytvárať dialóg a spoločenstvo s Bohom (communio). Sviatosti sú znamenia, ktoré nám sprostredkúvajú stretnutie s Božím tajomstvom. Súčasný Katechizmus katolíckej cirkvi definuje sviatosti ako viditeľné znaky neviditeľných Božích milostí. Sviatosť ako znak obsahuje slovo, gesto a zároveň predpokladá zodpovedného vysluhovateľa a prijímateľa, ktorému je sviatosť určená. Prostredníctvom sviatostí sa Ježiš stáva symbolicky prítomný tu a teraz. Sviatosti sú teda viditeľnými znakmi našej spásy, ktorú nielen naznačujú, ale aj uskutočňujú. 1 Por. B.SESBOÜÉ, Credere, Brescia 2000, s. 445. 2 Por. B.SESBOÜÉ, Credere, Brescia 2000, s. 445. 3 Por. B.SESBOÜÉ, Credere, Brescia 2000, 445 447; E. SCHILLEBEEXKX, Cristo sacramento dell incontro con Dio, Roma 1962, s. 158-170. 1

Sviatosti sú zároveň aj zakladajúcimi znakmi spoločnosti cirkvi. Prostredníctvom sviatostí sa stávame členmi Cirkvi, tvoríme súčasť Kristovho tela. 3. Sviatosti a milosť Sviatosti sú znamenia, ktorých cieľom je niečo komunikovať Ako sme už spomínali, sviatosti sú viditeľné znaky neviditeľných Božích milostí, ktorých základomí je Ježiš Kristus (akoby Ním ustanovené) a zveril ich Cirkvi. Komunikujú nám teda Božiu milosť. Čo je to Božia milosť, ako ju máme chápať? Aby sa nás Božia láska skutočne dotkla, aby medzi nami a medzi Bohom mohol vzniknúť vzťah spoločenstvo (communio), Boh musí premeniť, pretvoriť naše vnútro. Musí nás urobiť schopnými prijať Božiu lásku, aby sme mohli podľa nej žiť. Tento účinok Božej milosti sa v oblasti teológie nazýva milosť posväcujúca - gratia santificante, pretože vďaka jej účinku sa človek stáva svätý, spasený a slobodný 4. Láska vo všeobecnosti má tvorivú silu. Dá sa to pozorovať aj na láske medzi ľuďmi. Vedomie, že som milovaný, vytvára vo mne silu a energiu, ktoré pred tým neboli prítomné. Láska vytvára radosť, nádej, schopnosť riskovať, dôveru a zároveň nás robí aj slobodnými. Mohli by sme povedať, že láska je sila, ktorá prechádza z milujúcej osoby na osobu milovanú a pretvára ich životy. Účinok Božej milosti je dvojaký: vďaka Božej milosti - človek sa stáva slobodný od hriechu a zároveň - schopný konať dobro. Naše dobré skutky sú teda ovocím pôsobenia Božej milosti v nás. V tomto duchu môžeme Božiu milosť definovať ako dar slobody od hriechu pre dobro 5.. => Sviatosti sú viditeľné znaky nevidteľenj Božej milosti, ktorých základom je Ježiš Kristus (akoby Ním ustanovené) a zveril ich Cirkvi Počet a rozdelenie sviatostí 4 Počet a rozdelenie sviatostí: Tridentský koncil r. 1547 slávnostne vyhlásil, že sviatostí je sedem (krst, birmovanie, eucharistia, sviatosť zmierenia, pomazanie chorých, sviatosť posvätného stavua, manželstvo a) iniciačné sviatosti (sviatosti uvedenia do kresťanského života) krst birmovanie sviatosť oltárna b) sviatosti uzdravenia sviatosť zmierenia pomazanie chorých c) sviatosti služby kresťanskému spoločenstvu sviatosť posvätného stavu manželstvo 5. Sviatosti a sväteniny Okrem sviatostí poznáme aj sväteniny. Sú podobné ako sviatosti. Nesmú sa však s nimi zamienať! Čo majú spoločné a aký je medzi nimi rozdiel? Sviatosti ustanovil Ježiš Kristus, sväteniny sú ustanovené cirkvou 4 Por. G. GRESHAKE, Questioni attuali sulla dottrina della grazia, PUG, Roma 2000, s. 23-25. 5Por. G. GRESHAKE, Questioni attuali sulla dottrina della grazia, PUG, Roma 2000, s. 45-49. 2

Majú čo do kvality odlišný účinok (Sviatosti sú pre kresťana nevyhnutné k spáse, sväteniny nie) Sviatosti, aj sväteniny sú viditeľné, zmyslami vnímateľné znaky, ktoré sprostredkujú Božiu milosť, ale: Sviatosti sprostredkujú milosť posväcujúcu Sväteniny len rozličné druhy milosti pomáhajúcej. Sväteniny sú ustanovené pre dobro/posväcovanie života veriacich a fungovanie a potreby cirkvi Sväteniny vedú k prijatiu sviatostí a podporujú sviatostný život kresťana Pri sväteninách ide o požehnania, posvätenia (ľudí a vecí, napr. chrám, organ, ruženec, ), verejné sľuby (rehoľné sľuby) a prísľuby, obrady liturgických alebo cirkevných služieb (lektorát, akolytát, katechisti). 6. Sviatosti a môj postoj Sviatosť je Boží dar, ktorý si vyžaduje odpoveď viery. Božia ponuka spásy nie je len čistou informáciou, ale výzvou, ktorá si vyžaduje aj našu odpoveď. Domnievať sa, že sviatosti môžeme sláviť bez vnútornej pripravenosti, bez ochoty k úprimnému obráteniu, znamená chápať sviatosti ako mágiu. Sviatosti nie sú automat, do ktorého stačí vhodiť mincu, aby fungoval. Vyžadujú slobodnú vnútornú otvorenosť voči Bohu. Čo sa stane, keď človek pristupuje k sviatostiam, ale vo svojom vnútri nie je disponovaný prijať ich? Kristus prichádza, ale prichádza akoby ku zatvoreným dverám a opakuje sa situácia, keď prišiel do svojho a vlastní ho neprijali (Jn1,11). Ku sviatostiam nie je možné pristupovať ľahostajne, alebo ako neveriaci, pretože sviatosti sú sviatosťami viery. Čo to znamená? Znamená to, že vieru nie len predpokladajú, ale ju aj živia! Len vo viere môžeme sláviť sviatosti ako osobné stretnutie sa s Kristom. Zároveň prostredníctvom sviatostí naša viera rastie. Prehlbuje sa tak náš vzťah s Bohom, ale zároveň aj náš vzťah s ostatnými ľuďmi. Sviatosti teda prispievajú aj k budovaniu Cirkvi ako spoločenstva 6. Otázky na uvažovanie: Uvedomujem si, že každé prijatie sviatosti je mojím osobným stretnutím s Kristom? Ako sa naň pripravujem? Viem ďakovať za sviatosti? Aký je môj postoj k sväteninám? Otázky na vedomosti: : Ako by ste opísali vzťah medzi sviatosťou a Ježišom Kristom? Ako vysvetlíš, že sviatosti sú viditeľné znaky neviditeľnej Božej milosti? Čo je to Božie milosť, milosť posväcujúca? Aká je úloha viery pri prijímaní sviatosti? Sviatosť krstu Krst je sviatosťou kresťanskej identity. Je to prvá sviatosť, prostredníctvom ktorej sa začleňujeme do Cirkvi. 1. Symbolizmus vody Kresťanmi sa stávame pri krste, ktorý je darom od Boha. Aký je význam krstu? Slovo krst pochádza z gréckeho slova baptizein, čo znamená ponoriť, alebo pohrúžiť. Na začiatku kresťanstva obrad krstu spočíval v ponorení kandidáta do vody. Od tohto slova potom aj mnohé jazyky západnej Európy odvádzajú svoje pojmy tal. battesimo fr. baptême, špan. bautismo, angl. baptism a pod.) 6 Por. F. KUNETKA, Svátosti dary Slova, které se stalo telem. Dogmaticko liturgická studie, Olomouc, s. 23-26. 3

Krst je fenomén, ktorý nemá pôvod v kresťanstve. Bol známy aj Hebrejom a vôbec orientálnemu človeku. Pre orientálneho človeka sa spájal s vedomím očisťovania. Úzko súvisel s vodou, ktorá na blízkom východe pre svoj nedostatok mala nesmiernu hodnotu. Voda z náboženského hľadiska mala vždy dvojaký význam. Na jednej strane je symbolom nového života, pretože život bez vody neexistuje Z biblického pohľadu svet a život v ňom bol stvorený tak, že Boh oddelil horné vody od spodných. Voda je však zároveň aj symbolom smrti. Hlavne morské vody pre semitské národy odjakživa symbolizovali smrť. V SZ môžeme nájsť niektoré predobrazy sviatostného krstu, ktoré naznačujú niektoré jeho charakteristiky v Novom Zákone. potopa sveta (očistenie sveta od hriechu) prechod cez Červené more (únik zo zajatia a neslobody do zasľúbenej zeme) obriezka (ktorou Žid viditeľne manifestoval svoju príslušnosť k vyvolenému národu) Jánov Krst pokánia v Jordáne (pokánie človeka a túžba po odpustení hriechov) Symbolizmus života a smrti sa viaže na očistný charakter vody. Vo všeobecnom náboženskom povedomí obrad ponorenia do vody vyjadruje zničenie, zrušenie histórie, pretože voda všetko rozpúšťa a rozkladá. Zároveň voda má schopnosť aj všetko očistiť, obnoviť a znovu zrodiť. Kresťanská tradícia nadviazala na túto symboliku, ale s určitým rozdielom. Ponorenie sa do krstenej vody súvisí so smrťou a zmŕtvychvstaním Ježiša Krista 7. 2. Pôvod a význam krstu V Evanjeliách neexistuje žiadna epizóda, pri ktorej by Ježiš ustanovil krst. Z Nového zákona sa dozvedáme, že aj Ján krstil v rieke Jordán. Udeľoval krst vodou, aby vzbudil pokánie. Aj Ježiš sa podrobil Jánovmu krstu, aby nám dal príklad. On, ktorý bol bez viny, sa prostredníctvom krstu spája so všetkými hriešnikmi, stáva sa jedným z nich a zároveň ich pozýva, aby boli solidárni s ním, konali spravodlivo a verili v skutočný začiatok Božieho kráľovstva. Ježiš dáva Jánovmu krstu nový význam. Premieňa krst vodou na krst vodou a Duchom Svätým. Pri Ježišovom krste sa Duch Svätý objaví v podobe holubice a pripomína Ducha Božieho, ktorý sa na začiatku stvorenia vznášal nad vodami (Por. Gen1,2). Ježišov krst v rieke Jordán je zároveň aj podobenstvom o jeho umučení a zmŕtvychvstaní: zostúpenie do rieky naznačuje jeho smrť, vystúpenie jeho zmŕtvychvstanie. Krst v Ježišovom mene sa stáva základnou sviatosťou pre všetkých, ktorý sa k nemu hlásia. On sám prikázal svojim apoštolom: Choďte a učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého (Mt 28,19) 8. Pavol vo svojej katechéze ( Rim 6,4-7)zdôrazňuje fakt, že krstom sa spájame spolu s Kristom na kríži, aby sme spolu s ním zomreli a boli pochovaní. Ale krstom sa zároveň stávame účastní aj na Kristovom zmŕtvychvstaní, teda na jeho novom živote. Spolu s ním sme zomreli, aby sme spolu s ním mohli žiť. Krstom máme teda účasť na novom Božom živote a právom sa môžeme nazývať Božími deťmi (1Jn 3,1) 9. Tento význam krstu bol veľmi jasne vyjadrený v pôvodnom obrade, ktorý bol slávený ponorením krstenca do vody. Krstiteľnice v ranom kresťanstve mali formu malého bazénu, ktorý mal v niektorých prípadoch pôdorys kríža. Krstenec do nej vchádzal po schodoch z jednej strany, vo vnútri bol ponorený do vody a von vychádzal druhou stranou. Zostúpenie do krstiteľnice a ponorenie do vody symbolizovalo smrť - ponorenie sa do Kristovej smrti. Východ druhou stranou symbolizoval zmŕtvychvstanie a zároveň aj začiatok nového života. 3.Účinky sviatosti krstu Zmýva pokrstenému dedičný hriech a všetky osobné hriechy (človek sa stáva slobodný od hriechu) Stáva sa adoptívnym Božím dieťaťom a bratom/sestrou Ježiša Krista Pokrstený dostáva v krste dar Ducha Svätého posväcujúcu milosť, ktorou získava účasť na spoločnom živote s Bohom a milosti (pomáhajúce) potrebné k tomu, aby si toto spoločenstvo s Bohom v sebe udržal 7 Por. B.SESBOÜÉ, Credere, Brescia 2000, s. 451 452. 8 Por. B.SESBOÜÉ, Credere, Brescia 2000, s. 452 453. 9 Por. CONFERENZA EPISCOPALE ITALIANA, Venite e vedrete. Il catechismo dei giovani 2, Roma 1997, s.252-253. 4

Začleňuje človeka do spoločenstva bratov a sestier veriacich v Ježiša, teda do Cirkvi Vtláča nezmazateľnú pečať (nezmazateľný duchovný znak, charakter) do duše človeka, ktorý je neklamným dôkazom o tom, že patríme Kristovi 4. Slávenie sviatosti krstu 4.1Sviatostný znak Podstatný obrad sviatosti krstu spočíva v tom, že sa voda trikrát leje na hlavu kandidáta. V latinskej cirkvi vysluhovateľ toto trojnásobné liatie vody sprevádza slovami: M., ja ťa krstím v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Vo východných liturgiách je katechumen obrátený na východ a kňaz hovorí: krstí sa Boží služobník M. v mene Otca i Syna i Svätého Ducha. A pri vzývaní každej osoby Najsvätejšej trojice ho ponorí do vody a opäť ho z nej vyzdvihne (Por. KKC 1239-1240). 4.2 Kto môže krstiť? Riadnymi vysluhovateľmi krstu sú biskupi a kňazi. V latinskej cirkvi aj diakoni. V prípade nevyhnutnosti môže krstiť každý aj nepokrstený človek, ak má potrebný úmysel robiť to ako Katolícka cirkev a použije správnu formu voda + slovná formula (Por. KKC 1256). 4.3 Kto môže prijať krst? Sviatosť krstu môže prijať každý človek, ktorý nie je pokrstený (Por. KKC 1246). Udeľuje sa iba raz v živote. Neexistuje nijaké opakovanie krstu, nijaké prekrstenie. Iba ak vzniknú pochybnosti o správnosti udelenia krstu, smie sa ale aj v tom prípade len podmienečne - zopakovať. Každý krst je platný, keď sa vykonáva liatím vody a v mene trojjediného Boha 10. Dospelý kandidát, ak chce prijať krst, stáva sa katechumenom a jeho obdobie prípravy sa nazýva katechumenát. Umožňuje mu dozrieť vo viere a postupne je zasväcovaní do tajomstva spásy a do mravného života podľa evanjelia (Por. KKC 1248-1249) 11. Krst detí Krstom deti získavajú účasť na Božom kráľovstve. Praktizoval sa už od raného kresťanstva. Cirkev zobrala celkom vážne Kristove slová: Ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do kráľovstva Božieho. Sviatosť krstu je Cirkvou chápaná ako nevyhnutná podmienka ku spáse. Krst je sviatosťou viery. U dospelého kandidáta sa vyžaduje, aby skôr ako príjme sviatosť krstu, vyznal svoju vieru. Ako je to v prípade malých detí, ktoré nemôžu vyznať svoju vieru? Krst detí sa neudeľuje nezávisle od viery. Je to viera rodičov a krstných rodičov, ktorá poskytuje istú záruku, že dieťa bude vychované vo viere. Tam, kde nie je takýto predpoklad, nesmie sa krst zo strany Cirkvi udeliť (Por. KKC 1250-1252) 12. 5. Nevyhnutnosť krstu ku spáse Všetci ľudia sú povolaní ku spáse. Toto univerzálne povolanie potvrdzuje Sväté písmo v prvom liste Timotejovi: Boh chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu (1Tim 2,4). Dôležitú úlohu 10 Por. F. KRENZER, Zajtra sa bude opäť veriť, Bratislava 1991, s. 211. 11 Por. F.COURTH I sacramenti, Brescia 1999, s. 160-161. 12 Por. F. KRENZER, Zajtra sa bude opäť veriť, Bratislava 1991, 212-213;. F.COURTH I sacramenti, Brescia 1999, s. 162-167. 5

v našom procese spásy zohráva viera: Bez viery je nemožné páčiť sa Bohu. Lebo kto prichádza k Bohu, musí veriť, že je a že odmieňa tých, čo ho hľadajú (Heb 11,6). Vieru spečatíme viditeľným spôsobom pri krste, ktorý sa nazýva aj sviatosťou viery. Krstom našu vieru potvrdíme, ale zároveň pôsobením krstnej milosti naša viera rastie. Krst je potrebný ku spáse pre všetkých, ktorí dospeli k plnému poznaniu Evanjelia. Ježiš to potvrdil slovami: Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený; ale kto neuverí, bude odsúdený (Mk 16,16). Kto musí prijať sviatosť krstu, ak chce byť spasený? Poznanie pravdy o sebe, svete, Bohu a odpoveď môjho Ja na spoznané nie je jednorázová záležitosť, ale v podstate celoživotný proces. Človek, ktorý úprimne hľadá pravdu, sa snaží nachádzať odpovede na nové otázky, ktoré sa vynárajú pri jeho hľadaní vynárajú. Zmysel života, viera v Boha, spása duše, stoja na vrchole tejto pyramídy otázok. Hľadajúci nepokrstený človek môže a má jedného dňa dospieť k vedomiu, že preto, aby dosiahol spásu, musí prijať krst. Krst je potrebný ku spáse pre všetkých tých, ktorí dospeli k plnému poznaniu Evanjelia, ktoré je radostnou zvesťou o láske Boha k človeku a o spáse človeka. Okrem riadnej formy sviatostného krstu vodou ešte poznáme aj nesviatostné formy krstu: krst krvi a krst túžby. (Aj) V prvotnej Cirkvi bolo relatívne častou skúsenosťou, že katechumen pripravujúci sa na krst podstúpil pre svoju vieru mučenícku smrť, alebo niektorý katechumen pripravujúci sa na krst nečakane zomrel. Cirkev pevne verí, že v týchto prípadoch takíto katechumeni dosiahli spásu, hoci ešte neboli riadne pokrstení. Ak katechumen zomrel mučeníckou smrťou pre Krista, bol pokrstený krstom krvi a ak zomrel nečakane prirodzenou smrťou, hovorí cirkev o krste túžby. KKC 1258: Cirkev bola vždy pevne presvedčená, že tí, čo pre vieru podstupujú smrť, hoci aj neprijali krst, sú pokrstení svojou smrťou za Krista a s Kristom. Tento krst krvi, ako aj túžba po krste, prinášajú ovocie krstu bez toho, že by boli sviatosťou. Otázky na uvažovanie: Som kresťanom som, alebo sa ním stávam? Čo znamená byť kresťanom? Objavil som už hodnotu kresťanstva? Viem, kedy som sa stal kresťanom a ďakujem za to Bohu? Otázky na vedomosti: Prečo je krst sviatosťou viery? Aký význam má voda v Písme a aký pri krste? Aké sú účinky sviatosti krstu, krstnej milosti? Kto môže krst prijať? Pre prečo sa praktizuje krst malých detí? Kto môže sviatosť krstu vyslúžiť? Môže niečo krst nahradiť? Aký je sviatostný znak krstu? Prečo je krst nevyhnutný ku spáse? Sviatosť birmovania 1. Význam a účinky sviatosti birmovania Názov birmovanie pochádza z latinského slova confirmatio a znamená potvrdenie, alebo posilnenie. Ak sa v krste zrodíme pre nový život, vo sviatosti birmovania dostávame dar Ducha Svätého, aby sme potvrdili a podporili novosť života a umožnili tak pevnejšie spojenie s Cirkvou. Sviatosť birmovania nás vedie k uvedomeniu si našej viery a robí nás schopnými žiť ju zodpovedne. Preto sa nazýva aj sviatosťou kresťanskej zrelosti. Akým spôsobom je prepojený dar Ducha Svätého, ktorý dostávame pri krste s tým, ktorý dostávame neskôr pri birmovke? Krst - stávame Božími deťmi. Rodí sa v nás nový život. 6

Birmovanie - Duch Svätý udelí osobné poslanie a umožní nám premieňať neustálu novosť života do konkrétneho poslania v konkrétnej komunite. Božie dieťa je povolané, aby sa stalo svedkom. Človek, ktorému bolo odpustené a stal sa novým stvorením, je povolaný ohlasovať to svojím životom. Ten, kto bol pripojený k Božiemu ľudu, musí tvoriť jeho súčasť aktívnym a zodpovedným spôsobom. Sviatosť birmovania v nás potvrdí a prehĺbi účinky krstnej milosti a zároveň posilní našu vieru. S týmto je spojené nové zaviazanie sa ku svedectvu viery na verejnosti ako aj prijatie vlastného poslania v Cirkvi 13. 2. Účinky sviatosti birmovania môžeme zhrnúť nasledovne: 1. Vzrast a prehĺbenie krstnej milosti. Kresťan sa stáva dospelým a zodpovedným za prežívanie svojej viery, ale zároveň aj spoluzodpovedným za poslanie Cirkvi. Každý veriaci sa podľa svojich darov a schopností stáva Kristovým apoštolom a hlásateľom Evanjelia vo svete, v zamestnaní, v politike, v rodine, v spoločnosti, na ulici atď. (por. KKC 1303). 2. Získavame nezmazateľný duchovný znak charakter, ktorý je znamením, že sme boli označený pečaťou Ducha Svätého, aby sme sa stali Kristovými svedkami (por. KKC 1304). 3. Slávenie sviatosti birmovania 3.1.Znaky birmovania: pomazanie krizmou. Pomazanie znamená duchovnú pečať. Pomazanie olejom má v biblickej a antickej symbolike mnoho významov. Olej je znakom hojnosti a radosti, očisťuje a robí pružným (podľa praxe v minulosti zápasníci sa natierali olejom, aby unikli protivníkovi), ale je aj znakom uzdravenia. Pomazanie krizmou pri birmovaní je znakom posvätenia. Birmovanec týmto pomazaním dostáva znak pečať Ducha Svätého. Táto pečať znamená, že kresťan úplne patrí Kristovi, je navždy v jeho službe, ale zároveň má prisľúbenie Božej ochrany (por. KKC 1293-1296). 3.2.Obrad birmovania Sviatostný znak: a) matéria: krizma (olej zmiešaný s balzamom, posvätený biskupom na Zelený štvrtok), ktorou biskup v tvare kríža pomaže čelo birmovanca b) forma: slová birmovnej formuly (v latinskej cirkvi: M., prijmi znak daru Ducha Svätého. Birmovanec odpovie: Amen.) V latinskom obrade pri birmovaní kladie biskup na birmovanca ruku, pomaže ho na čele krizmou (olej zmiešaný s balzamom) a hovorí: Prijmi znak daru Ducha Svätého. Vo východnom obrade sviatosť birmovania udeľuje kňaz. Pomazanie myronom (krizmou) sa koná po modlitbe epiklézy na významnejších častiach tela: na čele, na očiach, na nose, na ušiach, na perách, na prsiach, na chrbte, na rukách a na nohách. Každé pomazanie sa sprevádza formulou: pečať daru Svätého Ducha (por. KKC 1300). 13 Por. P. MIKLUŠČÁK, Teológia sviatostí I, Spišská Kapitula 1995, s. 69. 7

3.3 Kto môže udeliť sviatosť birmovania? Prvotným vysluhovateľom je biskup. Vo východných cirkvách udeľuje sviatosť birmovania kňaz, ktorý krstí. Robí to však svätou krizmou, ktorú posvätil biskup. Tak sa zvýrazní apoštolská jednota Cirkvi. V latinskom obrade je riadným vysluhovateľom birmovania biskup. V prípade potreby môže dať splnomocnenie kňazom, ale pokiaľ je to možné, má ho udeľovať on sám (por. KKC 1312-1314). 3.4 Kto môže prijať sviatosť birmovania? Sviatosť birmovania môže a má prijať každý pokrstený, ktorý ešte nebol birmovaný. Vo východných cirkvách sa sviatosť birmovania udeľuje bezprostredne po krste a po nej nasleduje účasť na Eucharistii. V západnej cirkvi sa táto sviatosť udeľuje po dosiahnutí veku používania rozumu. Kandidát birmovania má vyznať svoju vieru, byť v stave milosti, mať úmysel prijať túto sviatosť a zároveň byť pripravený svedčiť o svojej viere pred svetom (Por. KKC 1306-1311). Otázky na uvažovanie: Uvedomujem si, že pri sviatosti birmovania prijímam zodpovednosť za cirkev? Ako sa angažujem v miestnej Cirkvi? Prosím Ducha Svätého o pomoc pre svoje každodenné štúdium, prácu, stretnutia? Prečo by si odporúčal prijať sviatosť birmovania svojmu priateľovi? Otázky na vedomosti: Vysvetlite význam sviatosti birmovania a určiť jej účinky. Ako sa slávi sviatosť birmovania: aký je význam pomazania, v čom spočíva podstatný obrad, kto je právoplatným vysluhovateľom a kto môže prijať sviatosť birmovania. Eucharistia Eucharistia je prameňom a vrcholom všetkých sviatostí! Z nej všetky sviatosti vychádzajú a k nej všetky sviatosti smerujú. Prečo? Kým prostredníctvom ostatných šiestich sviatostí nám Ježiš udeľuje nejakú svoju milosť, v tejto sviatosti je sám prítomný! V tejto sviatosti je darom samotný Darca Samotný pojem eucharistia pochádza z gréckeho slova eucharistein, ktoré môžeme preložiť ako vzdávanie vďaky. Na označenie eucharistie používame aj rôzne iné pojmy ako napr.: svätá omša, Pánova večera, alebo Pánova obeta (porov. KKC 1328-1332). Ak však chceme pochopiť, čo v skutočnosti eucharistia je, ak chceme preniknúť do jej tajomstva, musíme sa na eucharistiu pozerať v súvislosti s celými dejinami spásy. Celé dejiny spásy sú v eucharistii a eucharistia je v nich celá prítomná: najskôr ako predobraz, potom ako udalosť, a nakoniec ako sviatosť 14. 1.Eucharistia ako predobraz V Starom zákone je eucharistia prítomná ako predobraz. Predobraz je to, čo predchádza a pripravuje udalosť.. 14 Porov. CANTALAMESSA, R.: Tajomstvo poslednej večere, Bratislava: Serafín, 2001, s.6. 8

Manna - ktorou sa izraelský národ živil na púšti (porov. Ex 16,4; Jn 6,31- spomína Ježiš). Obetovanie Izáka- obeta vlastného syna. Obetovanie veľkonočného baránka. Vo vzťahu k nemu sa aj Ježiš nazýva Božím Baránkom: Obetovanie baránka sa stalo spásou Izraela, baránkova smrť darovala život národu a krv zastrašila anjela smrti 15. V Ježišovej dobe slávenie Veľkej noci bolo pamiatkou nielen na odchod z Egypta, ale aj na všetky ostatné Božie zásahy v dejinách Izraelského národa. Zvlášť si pripomínali štyri najdôležitejšie udalosti štyri najdôležitejšie noci sveta: noc stvorenia, kedy zažiarilo svetlo v temnotách; noc, kedy Abrahám obetoval svojho syna Izáka; noc, kedy Izrael vyšiel z Egypta a budúcu noc, kedy príde Mesiáš 16. Židovské slávenie Veľkej noci teda nebolo iba pamiatkou, ale aj očakávaním. Paradoxom je, že keď prišiel skutočný Mesiáš, tak ho nespoznali. Zajali ho, zabili a to práve na veľkonočné sviatky. Tým sa naplnilo to, na čo sa čakalo obetovanie pravého Božieho Baránka 17. 2.Eucharistia ako udalosť Teraz žijeme v čase, kedy Eucharistia už nie len predobrazom, ale skutočnosťou. To čo bolo v Starom zákone naznačené ako predobraz, sa stalo skutočnosťou. Pôvodný význam Veľkej noci však nebol zrušený, ale naplnený novým významom. Apoštol Pavol to vyjadril slovami: veď bol obetovaný náš veľkonočný Baránok Kristus (1Kor 5,7). Otázka znie: Ktorá udalosť z Ježišovho života je základom eucharistie? Evanjeliá nám ponúkajú dve rôzne odpovede, ktoré sa navzájom dopĺňajú. Evanjelista Ján dáva dôraz na Ježišovu obetu na kríži. Podľa neho eucharistia bola ustanovená na kríži - v momente, keď bol obetovaný pravý Boží Baránok. Ostatný traja evanjelisti - Marek, Matúš a Lukáš - kladú dôraz na poslednú večeru. Podľa nich pri tejto večeri, keď Ježiš ustanovuje eucharistiu, sa napĺňa nový význam Veľkej noci. Večera u synoptikov predchádza a uskutočňuje veľkonočnú udalosť Kristovho obetovania na kríži. Mohli by sme to prirovnať k symbolickým prorockým úkonom: prorocké znamenia sú konkrétnym uskutočnením Božieho slova a sú to udalosti, ktoré predchádzajú dejiny predpovedané Božím slovom 18. Keď Ježiš ustanovuje eucharistiu, zvestuje prorockým spôsobom to, čo sa v krátkom čase stane a sviatostným spôsobom predchádza udalosti svojej smrti a zmŕtvychvstania. V obidvoch prípadoch, u synoptikov aj u Jána, máme do činenia s tou istou udalosťou. Ján však dáva väčší dôraz na skutočnú Ježišovu obetu (kríž) a synoptici viac zdôrazňujú jeho tajomnú obetu (poslednú večeru). V obidvoch prípadoch ale ide o tú istú udalosť, ktorou je Kristova obeta. Udalosť, ktorá je základom eucharistie je Ježišova smrť a zmŕtvychvstanie. Nazývame ju udalosťou, pretože je to niečo, čo sa uskutočnilo v dejinách, v konkrétnom čase a priestore. Je to niečo, čo sa odohralo iba raz a neopakovateľne: Kristus sa však teraz na konci vekov zjavil raz navždy, aby obetovaním seba zničil hriech (Heb 9,26).. Eucharistia sa rodí z lásky - pretože nás tak miloval. Kristus nás miluje a vydal seba samého Bohu za nás ako dar a obetu ľúbeznej vône (Ef 5,2). Toto je najvýstižnejšie vyjadrenie dôvodu a podstaty eucharistie. Eucharistia je dielom a darom celej Najsvätejšej Trojice. Celá Trojica má účasť na ustanovení eucharistie: Syn sa obetuje, obetuje sa Otcovi a obetuje sa v Duchu Svätom. 19. Na kríži sa nám dáva poznať trojjediný Boh ako LÁSKA. 15 CANTALAMESSA, R.: Tajomstvo poslednej večere, Bratislava: Serafín, 2001, s.7. 16 Porov. CANTALAMESSA, R.: Tajomstvo poslednej večere, Bratislava: Serafín, 2001, s.8. 17 Porov. CANTALAMESSA, R.: Tajomstvo poslednej večere, Bratislava: Serafín, 2001, s.8. 18 CANTALAMESSA, R.: Tajomstvo poslednej večere, Bratislava: Serafín, 2001, s.10. 19 Porov. CANTALAMESSA, R.: Tajomstvo poslednej večere, Bratislava: Serafín, 2001, s.12-13. 9

3.Eucharistia ako sviatosť V súčasnosti prežívame tretie obdobie dejín spásy. Eucharistia je tu prítomná ako sviatosť. v znamení chleba a vína, ako ju ustanovil Ježiš pri poslednej večeri slovami: Toto robte na moju pamiatku 20. Je to príkaz, ktorý je zároveň aj prísľubom: Kedykoľvek budeme robiť toto na jeho pamiatku, bude aj on medzi nami. Vynára sa nám otázka: Aká súvislosť existuje medzi historickou obetou Ježiša na kríži a svätou omšou? Udalosť kríža sa uskutočnila len raz - pred 2000 rokmi. To, čo sa odohráva počas slávenia sv. omše je obnovenie tejto udalosti. Na vyjadrenie tohto tajomstva nám môžu pomôcť dve slová: sprítomňovať a sláviť. Sv. omša sprítomňuje túto udalosť tým, že ju slávi (nie opakuje!) a slávi ju tým, že ju sprítomňuje (nie len pripomína!). Udalosť sa stala len raz, sviatosť sa koná pri každom slávení sv. omše. Vďaka sviatosti môžeme byť aj my prítomní na Kristovej obeti, ktorá sa uskutočnila v dejinách len raz - pred 2000 rokmi 21. 4.Definícia a prepodstatnenie. Def.: Eucharistia je skutočné Telo ježiša Krista pod spôsobom chleba a skutočná Krv Ježiša Krista pod spôsobom vína Ako je to možné, že je Ježiš ukrytý v chlebe a víne? Ako sa to dá vysvetliť? Podľa Aristotela každé bytie pozostáva z matérie a formy. Zjednodušene povedané: matéria je to, z čoho sa dané bytie skladá (napríklad stôl je z dreva, drevo je matériou stola; kniha je z papiera, papier je matériou knihy). Forma je to, ako dané bytie navonok vyzerá (napríklad stôl je svetlohnedý, má svoje rozmery, hmotnosť..., jedna kniha je čo do formátu väčšia, iná menšia, majú rôzne počty strán... a pod.) Matéria a forma je prejavom podstaty každého bytia. Chlieb má isté charakteristiky (istú matériu a formu), na základe ktorých vieme určiť že je to chlieb. Chlieb je chlebom preto, že je z cesta, čiže z múky a vody. Víno má tiež svoje charakteristiky: hroznovú šťavu, ktorá prešla alkoholickým kvasením. Chlieb má teda podstatu chleba a víno má podstatu vína. Preto sú chlebom a vínom. Je logické, že človek (za normálnych okolností) nemôže mať inú ako ľudskú podstatu, pes inú ako psiu podstatu, chlieb podstatu chleba a víno podstatu vína... Vo svätej omši však dochádza k zázraku: všemohúci Boh v okamihu, keď kňaz vyriekne slová premenenia, zázračne zmení podstatu chleba a vína na telo a krv Ježiša Krista, ale vonkajšie spôsoby (matéria a forma) zostávajú tie isté. Čiže čo do podstaty je chlieb od okamihu premenenia vo svätej omši Ježišovým telom a víno Ježišovou krvou. Ale navonok (matériou a formou) zostávajú chlebom a vínom. Táto zmena podstaty sa po latinsky nazýva transubstantiatio (slovensky prepodstatnenie). 5. Sviatostný znak, vysluhovateľ, prijímateľ 5.1 Sviatostný znak pri sviatosti Eucharistie Matéria Eucharistie je: pšeničný nekvasený chlieb a hroznové víno (biele alebo červené) bez ďalších prísad. Formou Eucharistie sú slová premenenia, ktoré povie vo svätej omši biskup, resp. kňaz nad chlebom: VEZMITE A JEDZTE Z NEHO VŠETCI, a nad vínom: TOTO JE MOJE TELO, KTORÉ SA OBETUJE ZA VÁS VEZMITE A PITE Z NEHO VŠETCI TOTO JE KALICH MOJEJ KRVI, KTORÁ SA VYLIEVA ZA VÁS I ZA VŠETKÝCH 20 Porov. CANTALAMESSA, R.: Tajomstvo poslednej večere, Bratislava: Serafín, 2001, s.13. 21 Porov. CANTALAMESSA, R.: Tajomstvo poslednej večere, Bratislava: Serafín, 2001, s.14. 10

NA ODPUSTENIE HRIECHOV. JE TO KRV NOVEJ A VEČNEJ ZMLUVY. TOTO ROBTE NA MOJU PAMIATKU. 5.2 Vysluhovateľ Eucharistie Pri sviatosti Eucharistie rozlišujeme takzvaného aktívneho vysluhovateľa (ten, ktorý má moc premieňať chlieb a víno na Telo a Krv Ježiš Krista) a pasívneho vysluhovateľa (ten, ktorý môže rozdávať sväté prijímanie ľuďom). Aktívnym vysluhovateľom je len biskup a presbyter. Pasívny vysluhovateľ môže byť riadny rozdávateľ prijímania (biskup, presbyter a diakon), alebo mimoriadny rozdávateľ (akolyta, alebo ktorýkoľvek rehoľník, resp. laik, s povolením biskupa, vo výnimočných prípadoch aj celebranta) 5.3 Kto môže prijať Eucharistiu? Len pokrstený človek, ktorý je v stave milosti posväcujúcej (teda nie je v stave ťažkého hriechu, ak je v stave ťažkého hriechu, musí prijať sviatosť zmierenia). Ak príjme Eucharistiu niekto v stave ťažkého hriechu, pácha ďalší ťažký hriech: svätokrádež. Na prijatie Eucharistie je tiež potrebné sa patrične pripraviť. Pred prijímaním je potrebné mať túžbu po osobnom stretnutí s Ježišom v tejto sviatosti, vzbudiť si ľútosť nad ľahkými hriechmi a zachovať eucharistický pôst (hodinu pred prijímaním nič nejesť, piť možno len čistú vodu, lieky nerušia eucharistický pôst). Je tiež vhodné a potrebné pamätať na primerané a slušné oblečenie. Po svätom prijímaní je zase potrebné nezabudnuť na svojho hosťa a zotrvať s ním v modlitbe. Dvakrát na sv. prijímanie možno ísť len s podmienkou, že druhýkrát sa človek zúčastní celej sv. omše. 6.Slávenie eucharistie Slávenie eucharistie predstavuje výnimočné miesto stretnutia sa s Kristom. Zároveň je prameňom a vrcholom nášho kresťanského života.. Len ak objavíme túto spojitosť medzi eucharistiou a naším životom, môže sa stať eucharistia prameňom nášho života a zároveň náš život sa stane eucharistickým. Svätá omša Def.: Svätá omša je sprítomnením obety Ježiša Krista na Kalvarii, ale nekrvavým spôsobom. Je sprítomnením, nie len spomienkou! Ježiš Kristus je súčasne pravý Boh a pravý človek. Ako človek trpel v čase a súčasne ako Boh je nad časom a priestorom (u Boha je večne TERAZ, preto aj jeho obeta na kríži z Božieho pohľadu sa odohráva TERAZ a svätá omša je jej sprítomnením tu na zemi). Analogicky: Ako keď v divadle sa divák stáva súčasťou deja, ktorý sa odohráva na javisku, tak aj pri svätej omši sa človek tajomne stáva účastným prostredníctvom úkonov, ktoré kňaz robí, na obeti Ježiša Krista!!! 11

6.1 Štruktúra svätej omše SO sa skladá z dvoch hlavných, samostatných ale rovnako dôležitých častí: a) Bohoslužba slova (alebo Liturgia slova), ktorá sa odohráva na ambone b) Bohoslužba obety (alebo Liturgia Eucharistie), ktorá sa odohráva na oltári. Štruktúru SO dopĺňajú úvodné obrady a záverečné obrady. BOHOSLUŽBA OBETY BOHOSLUŽBA SLOVA (na oltári) Úvodné obrady (na ambóne) 1. obetovanie Pozdrav 1. čítanie 2. premenenie (Eucharistická kňaza responzóriový žalm modlitba: a) prefácia, b)anamnéza c) Úkon (2. čítanie) epikléza, d) premenenie e) príhovory kajúcnosti Verš pred evanjeliom f) doxológia) (Glória) Evanjelium 3. prijímanie (a)otčenáš, b)obrad Modlitba (Homília) pokoja, c)baránok Boží, d) prijímanie, dňa (Krédo) e) modlitba po prijímaní) Spoločné modlitby veriacich Záverečné obrady Oznamy Požehnanie Rozpustenie ľudu a) Vstupný obrad Slávenie eucharistie sa otvára prežehnaním. Symbolika kríža vyjadruje postoj viery, modlitby a poklony. Čelo symbolizuje sídlo rozumu, hruď sídlo srdca, plecia nasadenie k práci a účinkovaniu 22. Potom kňaz pozdraví spoločenstvo, ktoré pozdrav opätuje. Nasleduje modlitba pokánia. Je to modlitba, v ktorej prosíme o Božiu milosť. V celých dejinách kresťanstva pravdepodobne neexistuje modlitba, ktorú by sa ľudia modlili častejšie a vrúcnejšie ako modlitbu Pane zmiluj sa. Je to nárek človeka s kajúcim srdcom. Táto modlitba je možná iba vtedy, ak sme ochotní priznať si vlastné chyby a previnenia voči Bohu a blížnym. Zároveň je potrebné, aby sme si uvedomili nielen vlastnú vinu, ale aj vinu celej spoločnosti a prijali svoju spoluzodpovednosť za zlo, ktoré nás obklopuje. Modlitba pokánia sa rodí z kajúceho srdca. Kajúce srdce je srdcom, ktoré neprenáša vinu na druhých, ale uznáva vlastnú vinu a hriešnosť sveta a je pripravené prijať Božiu milosť 23. Len kajúce srdce je schopné prijať Božiu milosť.. Chválospev Sláva Bohu na výsostiach je oslavou Boha a Krista. Vyjadruje radosť pri zvestovaní Ježišovho narodenia. Dejiny označujú tento spev ako ďakovný a slávnostný chválospev. Nasleduje modlitba dňa. Samotnú modlitbu možno rozdeliť na tri časti: výzva kňaza, ticho, samotná modlitba. Kňaz najskôr vyzýva veriacich, aby sa zjednotili. Potom nasleduje ticho. V rámci posvätného ticha by si mali veriaci, prítomní na eucharistickej liturgii, formulovať svoj vlastný úmysel. Toto je to správne miesto, a nie v prosbách veriacich! Za tým nasleduje samotná modlitba, ktorá okrem iného obsahuje úmysel celého spoločenstva 24. Spoločenstvo potvrdí túto modlitbu slovkom amen. Tým sa končí vstupný obrad. b) Liturgia slova Bohoslužba slova sa skladá z viacerých častí: 1. čítanie, medzispev, 2. čítanie, alelujový verš, evanjelium, homília, credo, prosby. Čítania zo Starého a Nového zákona, Evanjelium a kázeň sa nám ponúkajú, aby sme si naplno uvedomili prítomnosť Krista v našom živote. Každý deň sa nám ponúkajú iné čítania, ktoré nás sprevádzajú 25. Ich hlavnou úlohou nie je to, aby nás informovali a poúčali ale hlavne, aby nám sprostredkovali prítomnosť samotného Krista. 22 Porov. ŠTRBÁK, M.: Liturgia Eucharistie, Ružomberok: PFKU, 2005, s.11-12. 23 Porov. NOUWEN, H.J.M.: S hořícim srdcem, Praha: Paulínky, 2000, s.22-23. 24 Porov. ŠTRBÁK, M.: Liturgia Eucharistie, Ružomberok: PFKU, 2005, s.28-29. 25Na základe odporúčaní Druhého vatikánskeho koncilu bol určený nasledovný poriadok. V rámci nedelí a sviatkov sa strieda trojročný cyklus čítaní: rok A (Matúšovo evanjelium), rok B (Markovo evanjelium) a rok C (Lukášovo evanjelium). Jánovo evanjelium sa číta na sviatky a vo veľkonočnom období. V 12

Božie slovo je posvätné. To znamená, že sprítomňuje to, čo naznačuje. Keď sa Ježiš prihováral dvom emauzským učeníkom a vysvetľoval im Písma, ktoré sa vzťahovali na neho, zahorelo im srdce. Zažívali jeho prítomnosť. Prostredníctvom svojich slov sa im skutočne sprítomnil. Toto znamená, že Božie slovo je posvätné, ktoré nám skutočne sprítomňuje Krista. Najdôležitejšie miesto v rámci bohoslužby slova má čítanie evanjelia. Liturgický postoj pri počúvaní evanjelia je státie. Tri krížiky - na čele, ústach a hrudi sú známe od 9. storočia. Krížik znamená pripravenosť prijať počuté Slovo, vyznať ho a predovšetkým verne ho v srdci chrániť 26. Po evanjeliu nasleduje homília (kázeň), ktorej úlohou je aktualizácia prečítaného Božieho slova pre každodenný život a po homílii credo. Credo nie je len suchým zhrnutím náuky Cirkvi. Je to vyznanie viery. Viera okrem poznania zahŕňa aj ľudský postoj, je vyjadrením dôvery. Je to naše áno, ktoré hovoríme tomu, kto sa nám sprítomnil v Božom slove. Credo je pozvaním Krista do svojho života. Mali by sme povedať verím Ti, zverujem sa Ti celý/á 27. c) Liturgia eucharistie Liturgiu eucharistie môžeme rozdeliť na tri hlavné časti: príprava obetných darov, eucharistická modlitba, prijímanie. Počas prípravy obetných darov sa v obetnom sprievode prinášajú na oltár obetné dary: chlieb a víno. Spolu s chlebom a vínom sa prinášajú na oltár dary pre chudobných a pre Cirkev. Z tohto dôvodu sa v niektorých kostoloch vyberajú peniaze do košíka, ktoré sa potom využívajú na charitatívne účely, alebo pre potreby Cirkvi. Tým sa vyjadruje, že slávenie eucharistie nesmie ostať len vnútornou záležitosťou, ale musí sa odzrkadliť aj vo všedných dňoch. Sprievodné modlitby, ktoré prednáša kňaz pri pozdvihovaní, majú svoj pôvod v židovskej modlitbe, ktorá sa prednášala pred paschou (na Veľkú noc). Môžeme ju označiť ako modlitbu obety. Umytie rúk má symbolický význam, ide o prirodzený pocit, že sa máme dotýkať vzácnych vecí čistými rukami. K slávnostnému a svätému činu sa vstupuje jedine po očiste od všedného dňa a v slávnostnom rúchu (preto napr. slávnostný ornát i nedeľné šaty) 28. Na konci prípravy obetných darov vyzve kňaz veriacich k modlitbe, aby Boh prijal spoločnú obetu. Modlitbou nad darmi sa končí prvá časť liturgie Eucharistie. Nasleduje eucharistická modlitba. Uvádza sa prefáciou slávnostnou piesňou vďaky a chvály, ktorá sa mení podľa sviatočného obdobia. Končí sa trojnásobným prevolávaním Svätý (Sanctus). Táto modlitba nie je iba spomienkou na serafínov, ktorí spievali hymnus, ale na tomto mieste sa má pozemská cirkev zúčastniť na nebeskom speve (zažiť nebo ), čím tento spev dostáva samostatný význam. Celé zhromaždenie by sa malo zúčastniť na speve Sanctus 29! Eucharistické modlitby sú rozličné. Každá z nich však obsahuje nasledujúce základné prvky: epiklézu, inými slovami vzývanie Ducha Svätého, ktorý svojím pôsobením premieňa svet; anamnézu sprítomnenie udalostí Veľkej Noci; prosby 30. Centrom každej eucharistickej modlitby sú slová, ktoré Ježiš povedal pri poslednej večeri: Toto je moje telo, ktoré sa obetuje za vás... Toto je kalich mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás i za všetkých na odpustenie hriechov. Nimi sa sprítomňuje samotná Kristova obeta na kríži a jeho zmŕtvychvstanie. Z chleba a vína sa stávajú, podľa Ježišových slov, jeho telo a jeho krv zmluvy. Ježiš sa sprítomňuje v svojom prechode z tohto sveta ku svojmu Otcovi, aby zmluvou spojil Boha so všetkými ľuďmi 31. Treťou časťou liturgie eucharistie je prijímanie. Začína sa modlitbou Otče náš, ktorá platí pre prijímajúcich ako modlitba pri stole, predovšetkým pre jej štvrtú prosbu: chlieb náš každodenný daj nám dnes 32. Na túto modlitbu nadväzuje obrad pokoja, po ňom úkon lámania chleba, počas ktorého období cez rok platí dvojročný cyklus. Striedajú sa synoptické evanjeliá a výber zo Starého a Nového zákona. Systém čítaní v období cez rok je lectio continua, čítanie kapitoly, za kapitolou; list za listom. Porov. ŠTRBÁK, M.: Liturgia Eucharistie, Ružomberok: PFKU, 2005, s.34. 26 Porov. ŠTRBÁK, M.: Liturgia Eucharistie, Ružomberok: PFKU, 2005, s.39. 27 Porov. NOUWEN, H.J.M.: S hořícim srdcem, Praha: Paulínky, 2000, s.40-45. 28 Porov. ŠTRBÁK, M.: Liturgia Eucharistie, Ružomberok: PFKU, 2005, s.50. 29 Porov. ŠTRBÁK, M.: Liturgia Eucharistie, Ružomberok: PFKU, 2005, s.56. 30 Porov. ŠTRBÁK, M.: Liturgia Eucharistie, Ružomberok: PFKU, 2005, s.59-60. 31 Porov. CONFERENZA EPISCOPALE ITALIANA, Io ho scelto voi. Il catechismo dei giovani 1, Roma: Elle Di Ci 1993, s.156. 32 Porov. ŠTRBÁK, M.: Liturgia Eucharistie, Ružomberok: PFKU, 2005, s.97. 13

veriaci spievajú Baránok Boží.... Nato sa kňaz osobnou modlitbou pripravuje na prijímanie. Potom nasleduje pozvanie k prijímaniu slovami Jána Krstiteľa (Jn 1,29), na ktoré zhromaždený ľud spolu s kňazom pokorne odpovedá slovami stotníka: Pane nie som hoden... (Mt 8,8). Prijímaním sa spájame s Kristom, vytvárame s ním spoločenstvo a máme účasť na jeho osude: Spolu s ním sme pribití na kríž, uložení do hrobu, s ním sme vzkriesení, aby sme mohli sprevádzať stratených pocestných na ich cestách 33. Prijímanie vytvára nové spoločenstvo aj medzi nami navzájom. Kristus, ktorý v nás prebýva, nás spája úplne novým spôsobom s ostatnými ľuďmi. Pretože sme jedli jeho telo a pili jeho krv, stávame sa jedným telom. Prijímanie vytvára spoločenstvo, pretože Boh, ktorý v nás žije, nám umožňuje spoznávať ho v našich blížnych. Naša účasť na vnútornom živote Boha nás vedie na novú cestu účasti na živote druhých 34. d) Záverečné obrady Tieto obrady pozostávajú z kňazovho pozdravu a požehnania a z prepustenia, ktorým sa zhromaždenie rozpúšťa. Tento záverečný moment je veľmi dôležitý. Eucharistia je ukončená poslaním: Iďte v mene Božom. V latinčine to znie: Ite, missa est a doslova by sme to mohli preložiť ako Iďte, toto je vaše poslanie 35. Slávenie eucharistie teda nekončí prijímaním tajomným spojením s Bohom, ale poslaním. Poznali sme Krista a toto poznanie nie je určené len nám, aby sme si ho ukryli ako nejaké tajomstvo. S týmto poznaním musíme ísť ďalej a svedčiť o ňom. Najskôr sme poslaní k svojím najbližším: k rodine, k priateľom a k tým, ktorí sú dôvernou súčasťou nášho života. Svedčiť o našej skúsenosti s Kristom medzi tými, ktorí nás veľmi dobre poznajú, je vždy to najťažšie. Až keď dokážeme vytvoriť puto lásky s tými, ktorí tiež spoznali Krista, potom ako spoločenstvo môžeme ísť k ostatným ľuďom, ktorí ho ešte nepoznajú. Sme poslaní, aby sme žili eucharisticky, to znamená s horiacim srdcom a otvorenými očami a ušami 36. Pri sv. omše máme základné liturgické úkony: státie, sedenie a pokľaknutie pri premenení a pri slovách. Hľa, Baránok... e) Liturgické úkony Kľačanie - Gréci a Rimania odmietali kľačať s odôvodnením, že, je to pre slobodného muža nedôstojné. Kresťania kľačíme pred Kristovou pokorou a láskou. Je prejavom kresťanskej kultúry, ktorá premieňa inú kultúru svojím novým hlbším poznaním a skúsenosťou Boha. Kľačanie nepochádza z hocakej kultúry. vychádza z Biblie a z poznania Boha. V Apokalypse kniha nebeskej liturgie sa spomína 24x. Poklona je základným úkonom, ktorý sa dotýka celého človeka, pred prítomnosťou živého Boha sa musíme skloniť na kolená. Predstavuje sklonenie vlastných síl pred živým Bohom, uznanie, že všetko, čo sme, máme od neho. Krn 6,13- Šalamún posviacka chrámu., Ezd 9,5.J. Ratzinger: Kto sa učí veriť, priúča sa aj kľačať. Státie a sedenie. Liturgia a kultúra. Státie klasický spôsob pri modlitbe Anna 1 Sam 1,26 NZ, Mt 6,5, Mk 11,25. U kresťanov veľkonočný spôsob modlitby. Státie predstavuje úkon víťaza - stáť Ježiša po pravici Otca. Keď stojíme, uvedomujeme si našu jednotu s Kristovým víťazstvom. Počúvanie evanjelia postojačky prejav bázne, ťahá nás hore, odhodlanosť vyplniť jeho volanie. Lotosové sedenie do litugie nepatrí. V indickej religiozite znamená meditatívny postoj. 33 NOUWEN, H.J.M.: S hořícim srdcem, Praha: Paulínky, 2000, s.55. 34 Porov. NOUWEN, H.J.M.: S hořícim srdcem, Praha: Paulínky, 2000, s.56. 35 Porov. NOUWEN, H.J.M.: S hořícim srdcem, Praha: Paulínky, 2000, s.61. 36 Porov. NOUWEN, H.J.M.: S hořícim srdcem, Praha: Paulínky, 2000, s.59-71. 14

Kľačanie a státie patria medzi jedinečné a nenahraditeľné formy kresťanských postojov pri modlitbe. v zameraní sa na Božiu tvár. Jn 14,9 Liturgia pritiahne človeka len vtedy, keď nebude hľadieť len sama na seba, ale na Boha, keď dovolí, aby vstúpil a konal On sám. Jednota rítu nám umožňuje ozajstnú skúsenosť tohto communio. f)liturgický rok Pojem liturgický rok nie je možné pochopiť bez vysvetlenia pojmu dejiny spásy. Dejiny spásy, to je pojem označujúci Božie pôsobenie a realizáciu jeho plánu spásy človeka v ľudskej histórii. Tento plán Boh začal realizovať hneď v okamihu prvého pádu človeka (prvotný hriech), cez prisľúbenie záchrany Adamovi Gn 3,15 pokračuje vyvolením Abraháma za praotca vyvoleného národa... (Starý zákon). Ich spoločným menovateľom je očakávanie príchodu Mesiáša, ktorý má spasiť - zachrániť ľudstvo. Ústredným okamihom dejín spásy je príchod Ježia Krista na svet a najmä jeho mučenícka smrť na kríži a zmŕtvychvstanie, jeho vystúpenie do neba a zoslanie Svätého Ducha na päťdesiaty deň po zmŕtvychvstaní (Nový zákon). Po zoslaní Ducha Svätého dejiny spásy ľudského pokolenia pokračujú tzv. časom CIRKVI. Tajomstvo Ježišovej smrti a zmŕtvychvstania je však ústredným bodom Božieho plánu spásy. Liturgický rok je sprítomnením a pripomenutím tajomstva dejín spásy. Ústrednou udalosťou liturgického roku je Veľkonočné trojdnie, kedy sa sprítomňuje ústredné tajomstvo záchrany ľudského pokolenia: smrť a zmŕtvychvstanie Ježiša Krista, ktoré potom pokračuje VEĽKONOČNÝM OBDOBÍM, ktoré trvá 50 dní a končí sa sviatkom Zoslania Ducha Svätého (Turíce). Prípravou na sprítomnenie tohto ústredného tajomstva dejín spásy je obdobie VEĽKÉHO PÔSTU, ktoré trvá štyridsať dní (začína sa na Popolcovú stredu a končí sa na Zelený štvrtok po omši svätenia olejov v biskupskom chráme). Kľúčovou myšlienkou tohto obdobia je volanie po osobnom obrátení človeka a jeho príprava na prežívanie ústredného veľkonočného tajomstva liturgického roka. Analogicky druhým veľkým momentom dejín spásy je príchod Spasiteľa na svet, bez ktorého by nemohlo dôjsť k vykúpeniu človeka. Toto tajomstvo je predmetom sprítomnenia vo VIANOČNOM OBDOBÍ, ktoré sa začína na vigíliu Narodenia Pána a končí sa Nedeľou Krstu Krista Pána (trvá cca tri týždne). Na príchod Spasiteľa vo vianočnom období sa pripravujeme ADVENTOM, ktorý symbolizuje obdobie Starého zákona, kedy vyvolený izraelský národ očakával príchod Mesiáša. Adventné obdobie trvá štyri nedele. Zvyšný čas liturgického roku sa nazýva Cezročné obdobie. V cezročnom období sa nezdôrazňuje žiadny špecifický aspekt, žiadne tajomstvo dejín spásy. Toto obdobie sa delí na dve etapy: prvá trvá od konca vianočného obdobia a končí sa v utorok pred Popolcovou stredou, druhá etapa sa začína v pondelok po sviatku Zoslania Ducha Svätého a končí sa v sobotu pred prvou adventnou nedeľou. Prvá etapa je akýmsi pripomenutím Ježišovho verejného účinkovania a ohlasovania Božieho kráľovstva, druhá etapa je pripomenutím obdobia (času) Cirkvi, ako novozákonného Božieho ľudu. Do priebehu liturgického roka sú zaradené sviatky Panny Márie a svätých. Liturgické farby: Jednotlivé obdobia liturgického roku sú príznačné aj farbami liturgického rúcha celebranta: 15

a) biela (zlatá) farba je farbou radosti, farbou veľkonočného a vianočného obdobia a sviatkov Ježiša Krista, Panny Márie a svätých vyznavačov (t.j. tých, ktorí nezomreli mučeníckou smrťou). b) fialová farba je farbou pokánia a vzťahuje sa na adventné a veľkopôstne obdobie. c) zelená farba je farbou pokoja a nádeje a používa sa v období cez rok d) červená farba je farbou ohňa a krvi a preto sa používa na oslavu sviatku Zoslania Ducha Svätého a pri spomienke na svätých mučeníkov. 7. Slávenie a život Slovo eucharistia by sme mohli preložiť aj ako vďakyvzdanie. Žiť eucharisticky znamená prežiť svoj život v neustálej vďačnosti. Ježiš nám ponúka eucharistiu, aby nám umožnil vybrať si vďačnosť. Gestá a postoje, ktoré sú súčasťou slávenia eucharistie, majú hlboko ľudský význam. Počas slávenia eucharistie prosíme Boha o odpustenie, počúvame Ježišove slová, pozývame ho do svojho života, prijímame ho a sme poslaní hlásať svetu radostnú zvesť. Tieto momenty sú súčasťou ľudskej existencie. Celý ľudský život je obsiahnutý v eucharistii. Porovnáme aspoň niektoré prvky, ktoré sú súčasťou ľudskej existencie s momentmi liturgického slávenia 37. LITURGICKÉ SLÁVENIE ŽIVOT Ľútosť Pochopenie prosiť Boha a blížnych o odpustenie vzájomne sa prijať, pochopiť Počúvanie Božieho slova rozpoznanie prítomnosti Komunikácia počúvať druhých, viesť s nimi dialóg Vyznanie viery pozvanie Krista do svojho života Dôvera Nechať vstúpiť druhých do svojho života Prijímanie jesť z toho istého chleba piť z toho istého kalicha Poslanie byť poslaní do sveta a stať sa svedkami Prijímať a dávať prijímať s vďačnosťou, dávať sa so štedrosťou Premieňať svet byť nositeľmi novosti, iniciátormi kultúry Otázky na uvažovanie: Rád sa zúčastňujem sv. omše? Viem, čo sa tam deje? Viem, prečo si mám pred svätostánkom pokľaknúť? Ako sa pripravujem na sv. prijímanie? Otázky na vedomosti: Vieš identifikovať niektoré predobrazy eucharistie prítomné v Starom zákone? Ako by si vysvetlil súvislosť medzi historickou obetou Ježiša na kríži a slávením eucharistie? Čo nazývam prepodstatnením? Vymenujte a charakterizujte jednotlivé časti svätej omše. Ktoré sú liturgické úkony? Čo označuje liturgický rok a ako sa delí? 37 Porov. CONFERENZA EPISCOPALE ITALIANA, Io ho scelto voi. Il catechismo dei giovani 1, Roma: Elle Di Ci 1993, s.166-167. 16