Chronologický vývoj Európskej rady a Rady EÚ

Prepis

1 CHRONOLOGICKÝ VÝVOJ EURÓPSKEJ RADY A RADY EÚ Rozhodovanie a tvorba právnych predpisov v rámci európskej integrácie

2 Oznam Túto publikáciu vypracoval Generálny sekretariát Rady a slúži výhradne na informačné účely. Nezaväzuje inštitúcie EÚ ani členské štáty. Ďalšie informácie o Európskej rade a Rade nájdete na webovej stránke: alebo ich poskytne oddelenie Generálneho sekretariátu Rady pre informovanie verejnosti: Rue de la Loi/Wetstraat Bruxelles/Brussel BELGIQUE/BELGIË tel. č. +32 (0) fax +32 (0) public.info@consilium.europa.eu Navštívte našu webovú stránku: Ďalšie informácie o Európskej únii sú k dispozícii na Luxemburg: Úrad pre vydávanie publikácií Európskej únie, 2016 Print ISBN doi: /58677 QC SK-C PDF ISBN doi: /2475 QC SK-N Európska únia, 2016 Reprodukcia je povolená len pod podmienkou uvedenia zdroja. Archives nationales (France); Photothèque de la Ville de Luxembourg. Photo: Batty Fischer; Photothèque de la Ville de Luxembourg. Photo: Théo Mey Pri každej reprodukcii tohto materiálu je potrebné požiadať priamo o súhlas držiteľa autorských práv. Fotografia na titulnej strane: Kláštor rádu sv. Hieronýma v Lisabone, Portugalsko, 13. decembra 2007, keď bola podpísaná Lisabonská zmluva Printed in Luxembourg

3 Európska únia CHRONOLOGICKÝ VÝVOJ EURÓPSKEJ RADY A RADY EÚ Rozhodovanie a tvorba právnych predpisov v rámci európskej integrácie

4 Rada ministrov plní úlohu, ktorá zahŕňa koordináciu a mediáciu. Pôsobí na rozhraní dvoch zvrchovaných mocí: nadnárodnej a národnej. Záujmy Spoločenstva musí chrániť rovnako ako záujmy jednotlivých štátov a musí sa usilovať o spravodlivú rovnováhu. Prejav kancelára Konrada Adenauera na prvom zasadnutí Osobitnej rady Európskeho spoločenstva uhlia a ocele (Luxemburg 8. septembra 1952) Photothèque de la Ville de Luxembourg. Photo: Théo Mey

5 < Predchádzajúce dve strany: Kancelár Adenauer (v prvom rade uprostred) a ministri na schodoch Hôtel de Ville v Luxemburgu pred inauguračným zasadnutím Osobitnej rady ESUO (8. septembra 1952)

6 OBSAH Úvod Európska rada 1.1. Európska rada v zmluvách Prvé kroky k samitom EÚ Jednotný európsky akt Maastrichtská zmluva Amsterdamská zmluva a Zmluva z Nice Lisabonská zmluva Predseda Európskej rady Zasadnutia Európskej rady po nadobudnutí platnosti Lisabonskej zmluvy Samity eurozóny Bilaterálne a multilaterálne zasadnutia Rada Európskej únie 2.1. Rada Európskej únie v zmluvách Prvé zmluvy Kríza prázdneho kresla a tzv. luxemburský kompromis Zmluva o zlúčení Maastrichtská zmluva Lisabonská zmluva Príprava práce Rady Coreper Výbory a pracovné skupiny Generálny sekretariát Prílohy I. Zmluvy o EÚ hlavné reformy...39 II. Proces rozširovania...43 III. Chronológia samitových zasadnutí Európskej rady a samitov eurozóny...45 IV. Vývoj systému hlasovania v Rade EÚ...53 V. Generálni tajomníci Rady EÚ a vývoj Generálneho sekretariátu Rady...61 Január 2016 SK Chronologický vývoj Európskej rady a Rady EÚ 5

7 Z rokovaní by mala vyjsť víťazne každá krajina. (...) Ako predseda Európskej rady budem pozorne načúvať každému a dbať o to, aby naše rokovania priniesli výsledky pre všetkých. Veľa sa diskutovalo o tom, aký by mal byť budúci predseda, ale do úvahy prichádza len jeden profil profil, ktorý je prísľubom dialógu, jednoty a činov. Ďakovná reč Hermana Van Rompuya (vľavo) pri príležitosti jeho vymenovania do funkcie prvého stáleho predsedu Európskej rady (19. novembra 2009) Európska únia

8 < Predchádzajúce dve strany: V roku 2012 bola EÚ udelená Nobelova cena za mier ako ocenenie za to, že počas šiestich desaťročí prispievala k zabezpečovaniu mieru a zmierenia, demokracie a ľudských práv v Európe, Oslo, Nórsko (10. decembra 2012). Zľava doprava: predseda Európskej rady Herman Van Rompuy, predseda Komisie José Manuel Barroso a predseda Európskeho parlamentu Martin Schulz preberajú cenu v mene všetkých občanov EÚ.

9 ÚVOD V tejto brožúre sa opisuje vznik a história Európskej rady a Rady EÚ, pričom sa vychádza zo zmlúv EÚ od úplných začiatkov v Paríži až po Lisabonskú zmluvu. Zohľadňuje sa v nej právne aj politické hľadisko. Zameriava sa na každého, kto má záujem o históriu európskej integrácie, najmä na akademikov, výskumných pracovníkov a odborníkov z mediálnej oblasti. Európska rada a Rada EÚ, označovaná aj ako Rada (ministrov) alebo neformálne Rada EÚ, sú dvaja kľúčoví aktéri v procese rozhodovania EÚ. Nemožno ich zamieňať s Radou Európy organizáciou so sídlom v Štrasburgu, ktorá pôsobí v oblasti ľudských práv a kultúry. Európska rada a Rada EÚ ovplyvňujú svojou činnosťou a rozhodnutiami životy všetkých občanov Európy a dianie ďaleko za jej hranicami. Európska rada, ktorú tvoria hlavy štátov alebo predsedovia vlád a ktorej predsedá stály predseda, stanovuje politické smerovanie a pracovné priority EÚ. Pôvodne išlo o samitové zasadnutia hláv štátov alebo predsedov vlád, pričom prvé z nich sa uskutočnilo vo februári 1961 v Paríži. Európska rada bola vytvorená v decembri 1974 a formálne ustanovená ako inštitúcia EÚ Lisabonskou zmluvou. Európska rada zohrávala počas celej tejto dlhej histórie rozhodujúcu úlohu v kontexte európskej integrácie. Jej história odráža históriu EÚ ako celku: jej politík a ambícií, jej kríz a pokroku. Rada EÚ, ktorú tvoria zástupcovia vlád členských štátov a ktorej vo väčšine prípadov predsedá zástupca členského štátu vykonávajúceho šesťmesačné rotujúce predsedníctvo, skúma, rokuje a prijíma právne predpisy EÚ a koordinuje jednotlivé politiky. Vo väčšine prípadov spolurozhoduje s Európskym parlamentom. Hoci sú procesy rozhodovania v Únii 28 členských štátov niekedy zložité, stali sa transparentnejšími a otvorenejšími pre verejnosť. Z politického a administratívneho hľadiska existuje úzky vzťah medzi Radou a Európskou radou. Európska rada však nie je jednoducho nadstavbou Rady ani Radou na vyššej úrovni. Každá z nich plní v rámci inštitucionálnej štruktúry EÚ vlastnú úlohu. Ak by ste sa o histórii Európskej rady a Rady EÚ chceli po prečítaní tejto brožúry dozvedieť viac alebo chceli nahliadnuť do súvisiacich dokumentov, môžete tak urobiť na našich webových stránkach a prostredníctvom nášho archívu Čitatelia by si mali prezrieť najmä súbor troch historických brožúr a prospektov, ktorý možno stiahnuť z webových stránok Rady: Európska rada 50 rokov samitov (december 2011), Rada Európskej únie : šesťdesiat rokov zákonodarstva a rozhodovania (júl 2013) a Únia práva: od Paríža po Lisabon história zmlúv Európskej únie (marec 2012). Január 2016 SK Chronologický vývoj Európskej rady a Rady EÚ 9

10 Európska únia

11 1. EURÓPSKA RADA 1.1. EURÓPSKA RADA V ZMLUVÁCH Prvé kroky k samitom EÚ Hoci fórum pre zbližovanie hláv štátov alebo predsedov vlád nebolo formálnou inštitúciou EÚ až do roku 2009, hlavy štátov alebo predsedovia vlád zohrávali pri zrode a následnom vývoji európskej integrácie zásadnú úlohu. Na pozvanie predsedu francúzskej rady ministrov Guya Molleta sa vedúci predstavitelia šiestich členských štátov Európskeho spoločenstva uhlia a ocele (ESUO) zišli 19. a 20. februára 1957 v Paríži, aby vyriešili zostávajúce otázky v súvislosti s návrhom Rímskych zmlúv. Po nadobudnutí platnosti Rímskych zmlúv (1958) sa prezident Charles de Gaulle vrátil k myšlienke zasadnutia na najvyššej úrovni. Vo februári 1961 usporiadal v Paríži prvé samitové zasadnutie hláv štátov alebo predsedov vlád zo šiestich členských štátov Európskych spoločenstiev. Archives nationales (France) Samitová konferencia 10. a 11. februára 1961 v Paríži, Francúzsko Účelom tohto prvého samitového zasadnutia bolo nájsť metódy organizácie užšej politickej spolupráce 2. Samit tiež ponúkal príležitosť vystúpiť z rámca Spoločenstva, prekročiť ho a riešiť otázky, ktorými sa nezaoberala ani Parížska zmluva, ani Rímske zmluvy, ako boli napríklad niektoré aspekty vzťahov s tretími krajinami. 2 Tlačová správa zo samitu. Január 2016 SK Chronologický vývoj Európskej rady a Rady EÚ 11

12 Na samite v Bonne v júli 1961 sa spomínaných šesť členských štátov zaoberalo myšlienkou prehĺbenej politickej spolupráce a vyhlásilo: Hlavy štátov alebo predsedovia vlád ( ) rozhodli ( ), že budú pravidelne organizovať zasadnutia, ktorých cieľom bude výmena názorov, zosúlaďovanie politík a prijímanie spoločných pozícií v záujme politickej jednoty Európy. 3 Napriek týmto ambíciám bol vývoj smerom k politickej únii poznačený niekoľkými neúspechmi najmä z dôvodu tzv. Fouchetových plánov 4 v rokoch 1961 a 1962, nezhôd v rokoch 1963 a 1967, ktoré sa týkali prvého rozšírenia, a krízy prázdneho kresla v rokoch 1965 a 1966, keď sa Francúzsko rozhodlo nezúčastňovať na zasadnutiach Rady a jej orgánov. V tejto ťažkej politickej atmosfére sa hlavy štátov alebo predsedovia vlád nestretli až do mája 1967, keď sa uskutočnil samit v Ríme, ktorý predstavoval príležitosť formálne osláviť desiate výročie podpísania zmlúv o EHS a Euratome. Išlo o nový impulz, vďaka ktorému Spoločenstvo obnovilo svoju činnosť na samite v Haagu v decembri 1969, na ktorom sa po prvýkrát zúčastnila aj Komisia. Rozhodnutia prijaté počas tohto samitu otvorili cestu okrem iného schváleniu rozhodnutia, na základe ktorého sa pre Spoločenstvo vyčlenili vlastné finančné prostriedky, začatiu spolupráce v oblasti zahraničnej politiky (európska politická spolupráca, ktorá sa začala prvou správou skupiny Davignon ) a pristúpeniu Dánska, Írska a Spojeného kráľovstva. Tieto kroky predstavovali spoločne dokončenie, prehĺbenie a rozšírenie Spoločenstva. Traja noví členovia boli pozvaní na samit, ktorý sa konal v októbri 1972 v Paríži, pred ich oficiálnym pristúpením v januári Na samite v Kodani v decembri 1973 sa ustanovilo, že samity sa budú konať podľa potreby. O rok neskôr bola na samite v Paríži v decembri 1974, ktorý usporiadal francúzsky prezident Valéry Giscard d Estaing, zriadená Európska rada a vymedzená jej úloha. Európska rada bola poverená riešením potreby globálneho prístupu k vnútorným problémom spojeným s budovaním jednotnej Európy a k vonkajším problémom, ktorým je Európa vystavená 5. Táto vyslovene politická úloha predznamenala odklon od prevažne technickej a ekonomickej povahy budovania Európy od roku 1957 a jej doplnenie. Hlavy štátov alebo predsedovia vlád sprevádzaní ministrami zahraničných vecí sa odteraz začali stretávať trikrát ročne a podľa potreby 6. Európska rada zasadala po prvýkrát v marci 1975 v Dubline. Odteraz mala zohrávať zásadnú politickú úlohu pri vývoji európskeho projektu, hoci zmluvne zakotvený právny základ, ktorý jej chýbal, získala o viac ako desať rokov neskôr. 3 Tlačová správa zo samitu. 4 Christian Fouchet bol predsedom výboru zriadeného počas samitu v Paríži vo februári 1961, ktorého úlohou bolo preskúmať problémy v oblasti európskej spolupráce a ktorý hlavy štátov alebo predsedovia vlád na samite v Bonne v júli 1961 poverili, aby im predložil návrhy týkajúce sa prostriedkov, ktoré im umožnia čo najskôr zabezpečiť štatutárny charakter únie ich národov (oficiálne vyhlásenie, Bonn 18. júla 1961). 5 Tlačová správa zo samitu v Paríži. 6 Tlačová správa zo samitu v Paríži. 12 Chronologický vývoj Európskej rady a Rady EÚ SK Január 2016

13 Európska rada sa čoskoro stala nevyhnutnou inštanciou na riešenie zdanlivo neprekonateľných kríz a na transpozíciu ťažko vydobytých riešení a zásadným politickým motorom pre ďalší pokrok smerom k integrácii. Európska únia Európska rada 10. a 11. marca 1975 v Dubline, Írsko V osemdesiatych rokoch minulého storočia to bola Európska rada, ktorá umožnila Európe prekonať prekážky v súvislosti s jej rozpočtom a poľnohospodárstvom. V tomto ohľade bola rozhodujúcim momentom Európska rada vo Fontainebleau v júni Nielenže sa jej podarilo vyriešiť uvedené problémy prijatím balíka opatrení, ale stanovila tiež cestu pre ďalšiu integráciu poverením ad hoc výboru 7, aby jej predložil návrhy na fungovanie európskej spolupráce v oblasti Spoločenstva, ako aj návrhy na fungovanie politickej (...) spolupráce 8. Správa tohto výboru bola predmetom rokovaní na zasadnutí Európskej rady, ktoré sa konalo o rok neskôr, v júni 1985, v Miláne. Na tomto zasadnutí rozhodla väčšina jej členov o zvolaní medzivládnej konferencie (MVK) s cieľom zrevidovať zmluvy so zreteľom na vytvorenie jednotného trhu, fungovanie inštitúcií Spoločenstva, slobodu pohybu a spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku. Zloženie a charakter MVK, hoci sa líši od Európskej rady, boli dostatočne podobné, aby sa ich práca mohla považovať za pokračovanie želania hláv štátov alebo predsedov vlád stať sa hlavným fórom, na ktorom sa rozhoduje o povahe a smerovaní európskej integrácie. 7 Európska rada z Fontainebleau, jún 1984, závery predsedníctva. 8 Výbor Dooge, niekedy nazývaný Spaak II, označuje výbor zriadený na konferencii v Messine v roku Január 2016 SK Chronologický vývoj Európskej rady a Rady EÚ 13

14 Európska únia

15 < Podpisovanie Maastrichtskej zmluvy v Maastrichte, Holandsko (7. februára 1992) Jednotný európsky akt Výsledky práce MVK boli hlavným predmetom rokovaní na samite Európskej rady v Luxemburgu v decembri Politická dohoda v Luxemburgu otvorila cestu prijatiu Jednotného európskeho aktu. V tomto akte, ktorý nadobudol platnosť 1. júla 1987, sa do jedného dokumentu spojili niektoré zmeny zmlúv Spoločenstva a text o spolupráci v oblasti zahraničnej politiky. Jednotným európskym aktom získala Európska rada v súlade s politickou realitou po prvýkrát právny základ zakotvený v zmluve, v ktorej sa ustanovila jej existencia a vymedzilo jej zloženie: Európsku radu tvoria hlavy štátov alebo predsedovia vlád členských štátov a predseda Komisie Európskych spoločenstiev. Pomáhajú im ministri zahraničných vecí a člen Komisie. Európska rada zasadá aspoň dvakrát ročne. V Jednotnom európskom akte sa nevymedzili právomoci Európskej rady ani sa v ňom formálne nepotvrdil jej inštitucionálny štatút. Žiaden z týchto faktorov však nespomalil jej následný prínos k najdôležitejším etapám vývoja pri budovaní Európy. Viaceré zasadnutia Európskej rady predstavovali rozhodujúce kroky na ceste k vytvoreniu hospodárskej a menovej únie (HMÚ), napríklad zasadnutie v Hanoveri v júni Maastrichtská zmluva Počas zasadnutia Európskej rady v Štrasburgu v decembri 1989 sa stanovilo, že v decembri 1990 sa začne medzivládna konferencia o HMÚ. Na mimoriadnom zasadnutí Európskej rady v Dubline v apríli 1990 sa začalo s prípravami medzivládnej konferencie o politickej únii. Obidve medzivládne konferencie sa začali popri zasadnutí Európskej rady v Ríme v decembri Na zasadnutí Európskej rady v Maastrichte v decembri 1991 sa dosiahla dohoda o novej zmluve, nazvanej Zmluva o Európskej únii (Zmluva o EÚ) alebo Maastrichtská zmluva, ktorou by sa obe tieto oblasti spojili do jedného textu. Maastrichtská zmluva nadobudla platnosť 1. novembra Umožnila vytvorenie Európskej únie založenej na rozšírenom pilieri Spoločenstva, ktorý zahŕňal okrem iného vytvorenie hospodárskej a menovej únie, a na dvoch nových pilieroch: spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politike (SZBP) a spolupráci v oblasti spravodlivosti a vnútorných vecí (SVV). V tejto zmluve sa okrem toho vymedzila úloha Európskej rady. Formálne sa ňou ustanovilo, že Európskej rade predsedá hlava štátu alebo predseda vlády krajiny vykonávajúcej predsedníctvo Rady. Okrem toho sa v tejto zmluve so zreteľom na vyvíjajúcu sa úlohu Európskeho parlamentu stanovilo, že Európska rada bude predkladať Európskemu parlamentu správu po každom svojom zasadnutí a výročnú písomnú správu o pokroku, ktorý dosiahla EÚ. Január 2016 SK Chronologický vývoj Európskej rady a Rady EÚ 15

16 V Maastrichtskej zmluve sa tiež po prvýkrát spresnili právomoci Európskej rady: Európska rada dáva Únii nevyhnutné podnety na jej rozvoj a určuje jej všeobecné politické smerovanie. Toto spresnenie bolo obsiahle a výstižné stručne opisovalo úlohu Európskej rady, ktorú zohrávala od roku 1975: vytýčiť cestu vývoja samotnej Únie a vytvoriť strategický politický rámec pre prácu jej inštitúcií. Následné vymedzenie hlavných smerov hospodárskej politiky zo strany Európskej rady malo byť ďalším spresnením tejto úlohy Amsterdamská zmluva a Zmluva z Nice Európska rada, ktorá zasadala v Turíne v marci 1996, poverila MVK revíziou Maastrichtskej zmluvy. Rokovania získali novú dynamiku na mimoriadnom zasadnutí Európskej rady v Dubline v októbri toho istého roku. Nevyriešené otázky sa doriešili na zasadnutí Európskej rady v Amsterdame v júni 1997, vďaka čomu mohla byť Amsterdamská zmluva podpísaná 2. októbra 1997 a platnosť nadobudla 1. mája V Amsterdamskej zmluve sa vymedzili právomoci Európskej únie v oblasti SZBP: Európska rada určuje zásady a všeobecné smerovanie spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky vrátane záležitostí súvisiacich s obranou. Rozhoduje o spoločných stratégiách, ktoré uskutočňuje Únia v oblastiach dôležitých spoločných záujmov členských štátov. Značný význam Európskej únie v tejto politickej oblasti podčiarkli udalosti v bývalej Juhoslávii a prejavil sa na jej zasadnutiach v Pörtschachu (neformálne zasadnutie hláv štátov alebo predsedov vlád, október 1998), Kolíne (jún 1999) a Helsinkách (december 1999). Amsterdamskou zmluvou sa zaviedla funkcia vysokého predstaviteľa SZBP, ktorý zastupuje EÚ na svetovej scéne, a prijalo rozhodnutie, že generálny tajomník Rady EÚ bude takisto vysokým predstaviteľom. Generálny tajomník Rady Jürgen Trumpf sa tak stal prvým vysokým predstaviteľom SZBP, ale v tejto funkcii pôsobil len niekoľko mesiacov. Európska rada vymenovala za generálneho tajomníka Rady a vysokého predstaviteľa na svojom zasadnutí v Kolíne v júni 1999 Javiera Solanu. Obe tieto funkcie začal vykonávať v októbri tohto roka, keď odstúpil z funkcie generálneho tajomníka NATO. Po nadobudnutí platnosti Amsterdamskej zmluvy sa Európska rada na svojom zasadnutí v Tampere v októbri 1999 zaoberala vytvorením priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti v EÚ. Rozhodla, že začne s vykonávaním spoločnej azylovej a migračnej politiky EÚ, a umožnila značný pokrok v oblasti policajnej a justičnej spolupráce ambície, ktorá po teroristických útokoch v Spojených štátoch amerických 11. septembra nadobudla na naliehavosti. Na mimoriadnom zasadnutí Európskej rady v Lisabone v marci 2000 sa prijala stratégia zameraná na zlepšenie konkurencieschopnosti európskeho hospodárstva. V záujme dosiahnutia tohto cieľa sa okrem iného ustanovilo, že na všetkých úrovniach sa zavedie nová otvorená metóda koordinácie, vďaka ktorej Európska rada získa výraznejšie postavenie v oblasti usmerňovania a koordinácie, aby sa zabezpečilo koherentnejšie strategické smerovanie a účinnejšie monitorovanie pokroku. Prijalo sa rozhodnutie, že každý rok na jar sa uskutoční zasadnutie Európskej rady venované tejto otázke. Od roku 1999 začala Európska rada proces reforiem zameraných predovšetkým na rozširovanie EÚ. Po rokovaniach o uvedených otázkach na zasadnutiach Európskej rady v Helsinkách (december 1999), Göteborgu (jún 2001) a Barcelone (marec 2002) vyjadrila Európska rada na zasadnutí v Seville v júni 2002 svoj súhlas so súborom konkrétnych opatrení uplatniteľných bez zmeny zmlúv na organizáciu a fungovanie Európskej rady 16 Chronologický vývoj Európskej rady a Rady EÚ SK Január 2016

17 ( ) a Rady 9. Tieto opatrenia sa týkali prípravy, priebehu a kontinuity práce Európskej rady a jej záverov. Vo vyhlásení č. 22 pripojenom k Záverečnému aktu Zmluvy z Nice z 26. februára 2001 sa ustanovuje: Počnúc rokom 2002 sa jedno zasadnutie Európskej rady počas predsedníctva jedného členského štátu bude konať v Bruseli. Ak úniu bude tvoriť 18 členov, všetky zasadnutia Európskej rady sa budú konať v Bruseli. 10 Zmluva sa uzavrela po štyroch dňoch rokovaní Európskej rady v Nice v decembri Ťažké začiatky Zmluvy z Nice podnietili revíziu pracovných metód a hľadanie postupu, ktorý by bol komplexnejší ako diplomatická porada hláv štátov alebo predsedov vlád. Vo vyhlásení z Laekenu, ktoré sa prijalo na zasadnutí Európskej rady v decembri 2001, sa navrhlo, aby bol zvolaný konvent o budúcnosti Európy. Návrh ústavnej zmluvy, ktorý konvent predložil predsedovi Európskej rady v júli 2003, sa stal základom práce MVK zvolanej v októbri 2003, pričom zmluva bola podpísaná 29. októbra Negatívne výsledky referenda vo Francúzsku a Holandsku však znamenali, že túto zmluvu nebolo možné ratifikovať v roku V reakcii na tento neúspech prijali hlavy štátov alebo predsedovia vlád na zasadnutí Európskej rady v júni 2005 počas luxemburského predsedníctva vyhlásenie, ktorým sa začalo jednoročné obdobie reflexie. V nadväznosti na zasadnutie Európskej rady v júni 2006 počas rakúskeho predsedníctva prijali hlavy štátov alebo predsedovia vlád pri príležitosti 50. výročia Rímskych zmlúv vyhlásenie z Berlína s cieľom postaviť Európsku úniu pred voľbami do Európskeho parlamentu v roku 2009 na obnovený spoločný základ. Európska rada sa na zasadnutí v júni 2007 počas nemeckého predsedníctva dohodla na mandáte MVK poverenej zmenou existujúcich zmlúv. Výsledná zmluva bola podpísaná 13. decembra 2007 v Lisabone Lisabonská zmluva Touto novou reformnou zmluvou sa nahradil návrh Zmluvy o Ústave pre Európu. Zmluva nadobudla platnosť 1. decembra 2009 a zaviedli sa ňou zmeny Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva (Rímskej zmluvy) a Zmluvy o Európskej únii (Maastrichtskej zmluvy). Pri tejto príležitosti sa Zmluva o založení Európskeho spoločenstva premenovala na Zmluvu o fungovaní Európskej únie (ZFEÚ). Cieľom Lisabonskej zmluvy bolo zlepšiť efektívnosť inštitúcií EÚ a zvýšiť ich demokratickosť. Významné zmeny zahŕňali konsolidovanú právnu subjektivitu EÚ a vytvorenie stabilného predsedníctva Európskej rady a funkcie jej predsedu voleného členmi Európskej rady na 2,5-ročné obdobie, ktoré možno jedenkrát obnoviť. Touto zmluvou sa okrem toho vytvorila funkcia vysokého predstaviteľa EÚ pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku (vymenovaného na 5-ročné obdobie, ktorý bude predsedať aj zasadnutiam Rady pre zahraničné veci a bude podpredsedom Európskej komisie) a Európska služba pre vonkajšiu činnosť (ESVČ). Právomoci Európskeho parlamentu sa ďalej rozšírili. Čo sa týka Rady, zaviedlo sa nové pravidlo dvojitej väčšiny, uplatniteľné od 1. novembra 2014 (pozri prílohu IV), a jeho uplatňovanie sa v porovnaní s predchádzajúcim pravidlom rozšírilo na väčší počet oblastí. Charta základných práv Európskej 9 Európska rada v Seville, jún 2002, závery predsedníctva. 10 Európska rada v Solúne v júni 2003 bola poslednou radou, ktorá sa konala mimo Bruselu. Všetky nasledujúce zasadnutia sa budú označovať dátumom a odkazom na predsedníctvo, nie na miesto, až po Lisabonskú zmluvu, v ktorej sa ustanovila funkcia stáleho predsedu. 11 Zasadnutie Európskej rady v Nice zostáva dodnes najdlhšie trvajúcim zasadnutím. Január 2016 SK Chronologický vývoj Európskej rady a Rady EÚ 17

18 únie sa stala právne záväznou a členské štáty po prvýkrát získali právny rámec na vystúpenie z EÚ (článok 50 Zmluvy o EÚ). Európska rada je okrem toho oprávnená konať jednoduchou väčšinou hlasov vo veci rozhodnutia o vytvorení MVK poverenej zmenou zmlúv. Lisabonská zmluva sa nikdy nemala chápať ako samostatný text; konsolidované znenia zmlúv revidovaných Lisabonskou zmluvou boli uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie v roku 2010 a v roku Lisabonskou zmluvou sa Európskej rade oficiálne udelil štatút inštitúcie EÚ. Potvrdilo sa tak existujúce rozlišovanie medzi Európskou radou a Radou EÚ, a znamená to tiež, že Európska rada podlieha všetkým ustanoveniam uplatniteľným na inštitúcie EÚ. V ojedinelých prípadoch, napríklad keď prijíma právne záväzné akty, musí rešpektovať právny základ ustanovený v zmluve a jej akty môžu byť predmetom konaní pred Súdnym dvorom. Proces eliminácie neformálnej povahy samitov sa dokončil tým, že Európska rada ako nová inštitúcia prijala v deň nadobudnutia platnosti Lisabonskej zmluvy vlastný rokovací poriadok Pozri Ú. v. EÚ L 315, , s. 51. Európska únia

19 V rámci inštitucionálnej štruktúry EÚ má Európska rada ako strategická a politická inštitúcia osobitné postavenie. Vymedzuje budúce smerovanie Únie, jej priority a jej politické a hospodárske stratégie. Európska rada však nevykonáva legislatívne funkcie 13 ; vykonávanie príslušných úloh v legislatívnom procese prenecháva Európskemu parlamentu, Rade EÚ a Európskej komisii. Od nadobudnutia platnosti Lisabonskej zmluvy sa Európska rada zapája do všetkých zásadných rozhodnutí, ktoré prijíma EÚ s cieľom riešiť medzinárodné a vnútorné výzvy v hospodárskej, finančnej a menovej oblasti, v oblasti azylu a prisťahovalectva, rozširovania, rozvojovej spolupráce a medzinárodných vzťahov. Jej politické rozhodnutia a vedenie pomáhali od samého začiatku pri dosahovaní pokroku v európskej integrácii, ktorá sa v časoch krízy ukázala ako kľúčová PREDSEDA EURÓPSKEJ RADY Strategická úloha Európskej rady, ktorou bola poverená v Maastrichtskej zmluve a ktorá bola potvrdená v Lisabonskej zmluve, si vyžadovala, aby jej prácu pripravovalo a usmerňovalo stabilnejšie a stálejšie predsedníctvo, než to bolo v prípade rotujúceho predsedníctva Rady. Lisabonskou zmluvou sa preto v rámci jednej z jej najdôležitejších inovácií vytvoril post stáleho predsedu Európskej rady na dobu určitú. Úlohou 14 predsedu Európskej rady je predsedať Európskej rade a posunúť jej prácu vpred, zabezpečiť prípravu a kontinuitu práce Európskej rady a uľahčiť celistvosť a konsenzus. Od predsedu sa vyžaduje, aby po každom zasadnutí Európskej rady predkladal správu Európskemu parlamentu. Zastupuje tiež EÚ navonok spolu s vysokým predstaviteľom a/alebo predsedom Európskej komisie v závislosti od okolností 15. Európskej rade a jej predsedovi pomáha Generálny sekretariát Rady, ale predseda má aj vlastný úrad. Na neformálnom zasadnutí, ktoré sa konalo 19. novembra 2009, vymenovalo 27 hláv štátov alebo predsedov vlád belgického premiéra Hermana Van Rompuya za prvého držiteľa tohto postu 16. Zasadnutie Európskej rady 10. a 11. decembra 2009 bolo posledným zasadnutím, ktorému predsedal prezident alebo predseda vlády členského štátu vykonávajúceho rotujúce predsedníctvo Rady EÚ v rámci prechodných opatrení, konkrétne vtedajší švédsky premiér Fredrik Reinfeldt Konsolidované znenie Zmluvy o EÚ, článok 15 ods. 1 (Ú. v. EÚ C 326, , s. 23). 14 Článok 15 ods. 6 Zmluvy o EÚ. 15 Pozri tiež bod o bilaterálnych a multilaterálnych zasadnutiach. 16 Počas toho istého zasadnutia bola Catherine Ashtonová (UK) vymenovaná za vysokú predstaviteľku EÚ pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku a za podpredsedníčku Európskej komisie. (Skôr ako sa stala podpredsedníčkou, bola vysokou predstaviteľkou.) 17 Zo štátov, ktoré pristúpili k Európskej únii v rokoch 2004 a 2007, vykonávali predsedníctvo Európskej rady v úlohe zástupcov svojich členských štátov iba hlavy štátov alebo predsedovia vlád Slovinska a Českej republiky. Január 2016 SK Chronologický vývoj Európskej rady a Rady EÚ 19

20 Herman Van Rompuy Európska únia Prvé zasadnutie, ktorému predsedal Herman Van Rompuy, bolo neformálnym zasadnutím hláv štátov alebo predsedov vlád 11. februára 2010 v Solvay Library v Bruseli, počas ktorého sa rokovalo o budúcom smerovaní hospodárskych politík EÚ; prvé formálne zasadnutie Európskej rady sa uskutočnilo o mesiac neskôr 25. a 26. marca. Herman Van Rompuy bol opätovne zvolený do tejto funkcie na zasadnutí Európskej rady 1. a 2. marca Od 1. decembra 2014 je predsedom Európskej rady Donald Tusk vtedajší poľský premiér Zasadnutia Európskej rady po nadobudnutí platnosti Lisabonskej zmluvy V rokovacom poriadku Európskej rady, ktorý bol prijatý 1. decembra 2009, sa uvádza, že Rada má zasadať dvakrát za šesť mesiacov (v zásade) v Bruseli. Ak sa v zmluvách neustanovuje inak, jej rozhodnutia sa prijímajú konsenzom. Niekoľko operačných rozhodnutí, ako napríklad pri voľbe predsedu Európskej rady, nominácii Európskej komisie a menovaní vysokej predstaviteľky, možno po nadobudnutí platnosti Lisabonskej zmluvy prijímať hlasovaním kvalifikovanou väčšinou (HKV). Európska únia Zasadacia miestnosť Európskej rady Európska únia Donald Tusk Európska rada stanovuje politický program EÚ prijímaním záverov 19 na každom svojom zasadnutí. V týchto záveroch sa riešia špecifické otázky, ktoré sú pre EÚ predmetom obáv, a načrtávajú sa v nich konkrétne opatrenia, ktoré je potrebné prijať, či ciele, ktoré je potrebné dosiahnuť. V záveroch Európskej rady možno stanoviť aj lehoty na dosiahnutie dohody o konkrétnych politických otázkach alebo na predloženie legislatívnych návrhov. Týmto spôsobom môže Európska rada ovplyvňovať a usmerňovať politický program EÚ. Európska rada prijala na svojom zasadnutí v Bruseli 27. júna 2014 strategický program s dlhodobými opatreniami a zameraním EÚ v prioritných oblastiach. Tento strategický program, ktorým sa riadi činnosť EÚ v období piatich rokov, sa použije na účely plánovania práce Európskej rady a zároveň ako základ pracovných programov iných inštitúcií EÚ. Európska rada má okrem stanovovania politických priorít EÚ prostredníctvom strategického programu a záverov plniť aj formálnu úlohu v rámci európskeho semestra EÚ, ktorý je ročným cyklom koordinácie hospodárskych a fiškálnych politík v EÚ. Európska únia Slávnostný akt odovzdávania funkcie predsedu Európskej rady medzi Hermanom Van Rompuyom a Donaldom Tuskom (1. decembra 2014) 18 Zároveň bola bývalá ministerka zahraničných vecí Talianska Federica Mogheriniová vymenovaná za vysokú predstaviteľku a podpredsedníčku Európskej komisie. 19 Závery Európskej rady: 20 Chronologický vývoj Európskej rady a Rady EÚ SK Január 2016

21 Európska únia Prvé formálne zasadnutie Európskej rady, ktorému predsedal Herman Van Rompuy (25. a 26. marca 2010) Podľa článku 68 ZFEÚ je Európska rada zodpovedná aj za vymedzovanie strategických usmernení v oblasti slobody, bezpečnosti a spravodlivosti. Po prvýkrát sa tak stalo prijatím usmernení v júni Tieto usmernenia boli vypracované v súlade s prioritami strategického programu a týkajú sa aspektov, ako je kontrola hraníc, migračná a azylová politika, policajná a justičná spolupráca Samity eurozóny Vedúci predstavitelia členských štátov eurozóny sa prvýkrát zišli na samite eurozóny 12. októbra 2008 v Paríži, kde sa v reakcii na hospodársku krízu dohodli na spoločnom postupe. Ďalšie samity v tomto zložení sa uskutočnili v Bruseli v marci a máji 2010 a v marci, júli, októbri a decembri V roku 2012 sa riešili otázky eurozóny najmä na úrovni Európskej rady. Popri zasadnutí Európskej rady 1. a 2. marca 2012 podpísalo 25 vedúcich európskych predstaviteľov Zmluvu o stabilite, koordinácii a správe v hospodárskej a menovej únii (ZSKS). Touto zmluvou, ktorá nadobudla platnosť 1. januára 2013, sa okrem iného formalizoval samit eurozóny a post jeho predsedu. Organizácia samitu eurozóny a úloha jeho predsedu sa upravuje v článku 12 ZSKS 20. Po nadobudnutí platnosti ZSKS sa prvý samit eurozóny uskutočnil 14. marca 2013 a prijali sa na ňom okrem iného osobitné pravidlá organizácie rokovaní počas týchto zasadnutí. 20 ZSKS je dostupná na stránke: Január 2016 SK Chronologický vývoj Európskej rady a Rady EÚ 21

22 Na samite eurozóny sa stretávajú aspoň dvakrát ročne hlavy štátov alebo predsedovia vlád členských štátov eurozóny, predseda samitu eurozóny a predseda Európskej komisie. V súčasnosti je predsedom samitu eurozóny Donald Tusk, ktorý je zároveň predsedom Európskej rady. Hoci sa koordinácia hospodárskej a fiškálnej politiky členských štátov eurozóny uskutočňuje predovšetkým v rámci Euroskupiny 21, 19 hláv členských štátov alebo predsedov vlád eurozóny zasadajúcich na samite eurozóny môže poskytnúť ďalšie politické usmernenia v oblastiach, ktoré vzhľadom na rozsiahly mandát ministrov financií nepatria do ich pôsobnosti. Pomáha to pri koordinácii všetkých relevantných politických oblastí nevyhnutnej pre hladké fungovanie HMÚ. V prípade potreby a aspoň raz do roka sa vedúci predstavitelia členských štátov, ktoré nepatria do eurozóny, ale ratifikovali ZSKS, zúčastňujú na samitových zasadnutiach eurozóny pripravovaných Euroskupinou. Keďže otázky spojené s eurozónou majú politický a hospodársky význam pre všetky členské štáty, pravidelne sa o nich rokuje aj na zasadnutiach Európskej rady Bilaterálne a multilaterálne zasadnutia Od nadobudnutia platnosti Lisabonskej zmluvy zastupuje predseda Európskej rady EÚ aj navonok, ak je takéto zastupovanie nevyhnutné na úrovni hláv štátov alebo predsedov vlád 22. V otázkach týkajúcich sa SZBP EÚ tak robí spolu s vysokou predstaviteľkou a na medzinárodných samitoch zvyčajne s predsedom Európskej komisie. Medzinárodné zasadnutia, na ktorých predseda Európskej rady zastupuje EÚ, zahŕňajú bilaterálne a multilaterálne samity organizované EÚ a medzinárodné samity. Bilaterálne samity sa organizujú medzi EÚ a jej strategickými partnermi. Konajú sa pravidelne, zvyčajne raz za rok, s krajinami, ako je Brazília, Čína, Japonsko, Rusko, Južná Afrika a USA. Tieto samity sa uskutočňujú striedavo v Bruseli a v príslušnej krajine. Multilaterálne samity na úrovni EÚ zahŕňajú samity Východného partnerstva, EÚ Afrika, EÚ ASEM (zasadnutie Ázia Európa) a EÚ CELAC (Spoločenstvo štátov Latinskej Ameriky a Karibiku). Ak bola organizáciou takýchto samitov poverená EÚ, tradične ich usporiadal členský štát vykonávajúci rotujúce predsedníctvo Rady EÚ. Od roku 2014 sa však konajú spravidla v Bruseli a predsedá im predseda Európskej rady. Na takých samitoch sa zúčastňujú hlavy štátov alebo predsedovia vlád všetkých členských štátov EÚ, predseda Európskej rady, predseda Európskej komisie a hlavy štátov alebo predsedovia vlád zúčastnených krajín. 21 Euroskupina je neformálny orgán, v rámci ktorého ministri financií členských štátov eurozóny rokujú o záležitostiach týkajúcich sa spoločnej zodpovednosti za euro. 22 Článok 15 Zmluvy o EÚ. 22 Chronologický vývoj Európskej rady a Rady EÚ SK Január 2016

23 Európska únia Prezident Ekvádoru a dočasný predseda CELAC-u Rafael Correa a predseda Európskej rady Donald Tusk na slávnostnom ukončení samitu EÚ CELAC (10. a 11. júna 2015) Na iné medzinárodné samity je EÚ pozývaná buď ako člen, alebo ako účastník, ktorý je kľúčovým medzinárodným aktérom; ide napríklad o samity skupiny G7, G8, G20 a zasadnutia Valného zhromaždenia Organizácie Spojených národov (VZ OSN). V rezolúcii OSN A/65/276, ktorá bola prijatá v máji 2011, sa EÚ vyzýva, aby sa zúčastňovala na všeobecnej rozprave Valného zhromaždenia, a ustanovuje sa v nej právo zástupcov EÚ prezentovať pozície EÚ a jej členských štátov v OSN. Vtedajší predseda Európskej rady Herman Van Rompuy oslovil toto zasadnutie vedúcich svetových predstaviteľov v New Yorku 22. septembra Pred prijatím tejto rezolúcie tlmočili pozície EÚ na zasadnutí Valného zhromaždenia OSN zástupcovia rotujúceho predsedníctva Rady EÚ. Január 2016 SK Chronologický vývoj Európskej rady a Rady EÚ 23

24 Európska únia Herman Van Rompuy na zasadnutí Valného zhromaždenia OSN (25. septembra 2014) 24 Chronologický vývoj Európskej rady a Rady EÚ SK Január 2016

25 2. RADA EURÓPSKEJ ÚNIE 2.1. RADA EURÓPSKEJ ÚNIE V ZMLUVÁCH Prvé zmluvy Prvé zasadnutie Rady sa konalo 8. septembra 1952 v Hôtel de Ville v Luxemburgu. Rada bola druhou inštitúciou, ktorá začala pracovať v súlade so Zmluvou o založení Európskeho spoločenstva uhlia a ocele (ESUO). Táto zmluva bola podpísaná v roku 1951 v Paríži a tvorila inštitucionálny rámec zahŕňajúci Vysoký úrad, Osobitnú radu, Zhromaždenie a Súdny dvor. Hlavnou úlohou Rady bolo kontrolovať činnosť Vysokého úradu vydávaním stanovísk. Na tomto zasadnutí, ktorému predsedal nemecký spolkový kancelár Konrad Adenauer na základe nového systému, v súlade s ktorým členské štáty predsedali Rade striedavo každé tri mesiace sa zúčastnili ministri zahraničných vecí a hospodárstva šiestich zakladajúcich členských štátov (Belgicka, Spolkovej republiky Nemecko, Francúzska, Talianska, Luxemburska a Holandska). Nemecko bolo prvou krajinou, ktorá vykonávala predsedníctvo. Na tomto inauguračnom zasadnutí prijala Rada rokovací poriadok a zriadila sekretariát; za generálneho tajomníka Rady bol vymenovaný luxemburský diplomat Christian Calmes. Ministri sa dohodli aj na štatúte členov Vysokého úradu a Súdneho dvora. Jean Monnet, predseda Vysokého úradu, stručne zhrnul dosiahnuté výsledky svojej inštitúcie a predstavil pracovný program na ďalšie mesiace. Rada tiež rokovala o budúcich vzťahoch novozaloženého Spoločenstva s nečlenskými krajinami, konkrétne so Spojeným kráľovstvom a Spojenými štátmi americkými a s medzinárodnými organizáciami. Počas inauguračného zasadnutia sa vyzdvihla myšlienka, že Spoločenstvo uhlia a ocele je jeden z krokov na ceste k hlbšej európskej integrácii, a z tejto myšlienky vychádzali vo svojich prejavoch aj obidvaja predsedovia. 10. septembra 1952 sa popri zasadnutí Rady uskutočnila konferencia ministrov zahraničných vecí, na ktorej prijali rezolúciu, v ktorej sa Zhromaždenie vyzýva, aby pripravilo návrh zmluvy o vytvorení Európskeho politického spoločenstva, ktoré by malo širšiu členskú základňu a bolo by svojou povahou nadnárodné. Plánované Európske politické spoločenstvo sa nikdy nezrealizovalo. Zmluva, ktorú navrhlo zhromaždenie, vyvolala okamžite po uzavretí vášnivé verejné diskusie a zdĺhavé diplomatické rokovania. Keď 30. augusta 1954 francúzske Národné zhromaždenie neschválilo ratifikáciu Zmluvy o založení Európskeho obranného spoločenstva, na ktoré malo dohliadať Európske politické spoločenstvo, od obidvoch plánov sa postupne upustilo. Namiesto toho si šesť krajín zvolilo cestu postupnej hospodárskej integrácie. Január 2016 SK Chronologický vývoj Európskej rady a Rady EÚ 25

26 Európska únia Slávnostné podpisovanie Zmluvy o EHS a Zmluvy o ESAE v Sala degli Orazi e Curiazi v Ríme, Taliansko (25. marca 1957) MVK pre spoločný trh a Euratom zriadili v Bruseli 26. júna 1956 výbor, v ktorom sa mali začať rokovania o zmluvách známych ako Rímske zmluvy zakladajúce zmluvy Európskeho hospodárskeho spoločenstva (EHS) a Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu (ESAE), ktoré nadobudli platnosť 1. januára Predsedom tohto výboru bol belgický minister zahraničných vecí Paul-Henri Spaak a na jeho rokovaniach sa zúčastnili delegácie šiestich členov ESUO. Nové spoločenstvá mali podobnú inštitucionálnu štruktúru ako ESUO pozostávali zo štyroch inštitúcií: Komisie, Rady, Zhromaždenia a Súdneho dvora, pričom posledné dve inštitúcie využívali spoločne s ESUO. Rovnováha síl medzi dvoma výkonnými orgánmi (Radou a Komisiou) sa však výrazne zmenila Rada získala podobnú úlohu, akú plní dodnes: stal sa z nej kľúčový rozhodovací orgán. Spoločné inauguračné zasadnutie dvoch nových rád sa uskutočnilo 25. januára 1958 v Palais des Académies v Bruseli. Tomuto zasadnutiu predsedal belgický minister zahraničných vecí Victor Larock. Zúčastnili sa na ňom aj predsedovia troch výkonných orgánov: Walter Hallstein (prvý predseda Európskej komisie), Paul Finet (predseda Vysokého úradu ESUO) a Enrico Medi (podpredseda Komisie Euratomu). Bolo potrebné vyriešiť mnoho procedurálnych otázok, pretože rady rozhodovali o svojich zasadacích poriadkoch, počiatočných výdavkoch Spoločenstva, ako aj o štatúte členov oboch Komisií. Ministri sa tiež dohodli na zriadení Výboru stálych predstaviteľov (Coreper), Hospodárskeho a sociálneho výboru a Zhromaždenia. Na rozdiel od trojitej inštitucionálnej štruktúry spoločenstiev rady schválili odporúčanie, aby to isté zloženie 26 Chronologický vývoj Európskej rady a Rady EÚ SK Január 2016

27 úradníkov tvorilo sekretariát všetkých troch Rád 23. Znamenalo to, že existujúci sekretariát Osobitnej rady ESUO pomáhal aj dvom novým inštitúciám. Podobne ako počas inauguračného zasadnutia Osobitnej rady, myšlienka, že dve nové spoločenstvá predstavujú len jeden z mnohých krokov na ceste k vytvoreniu užšej politickej a sociálnej integrácie Európy, bola kľúčovou témou v prejavoch hlavných rečníkov. Predseda Rady Victor Larock povedal: V zmluve o Európskom hospodárskom spoločenstve sa spoločenské ciele v množstve iných tém trocha strácajú ( ), no ak chceme, aby sa obyvatelia našich krajín a celej Európy nadchli pre myšlienky, ktorými sa riadime, tieto otázky nesmieme spúšťať zo zreteľa. Aký by malo zmysel sústrediť sa na podporu výroby, obchodu a slobodného pohybu kapitálu, ak by sa hospodársky pokrok nevyužíval v prospech ľudí? [úvodný prejav belgického ministra zahraničných vecí a úradujúceho predsedu rád Viktora Larocka na inauguračnom zasadnutí rád EHS a ESAE, ktoré sa uskutočnilo 25. januára 1958 v Bruseli (príloha I, CEE EUR/CM/20f/58) 24 ]. Photothèque de la Ville de Luxembourg. Photo: Batty Fischer Zasadnutia Osobitnej rady Európskeho spoločenstva uhlia a ocele sa v rokoch 1952 až 1967 konali v Cercle Municipal v Luxemburgu 23 Zápisnica z inauguračného zasadnutia rád EHS a ESAE, ktoré sa uskutočnilo v Bruseli 25. januára 1958 (CM2 20/1958). 24 Zápisnica z inauguračného zasadnutia rád EHS a ESAE, ktoré sa uskutočnilo v Bruseli 25. januára 1958, príloha I (CM2 20/1958), s. 4. Január 2016 SK Chronologický vývoj Európskej rady a Rady EÚ 27

28 Európska únia Taliansky plagát pri príležitosti podpísania Rímskych zmlúv 28 Chronologický vývoj Európskej rady a Rady EÚ SK Január 2016

29 Kríza prázdneho kresla a tzv. luxemburský kompromis Potreba koordinovať činnosť troch spoločenstiev vznikla bezprostredne po ich založení v roku 1958 a už v roku 1960 rokovali všetky inštitúcie o zlúčení výkonných orgánov. Coreper sa po prvýkrát zaoberal touto témou v novembri Rokovania však neprebiehali bez ťažkostí. Politická atmosféra 60. rokov nebola naklonená kompromisom, čo je zrejmé aj z prvej krízy procesu integrácie, keď sa Francúzsko prestalo zúčastňovať na zasadnutiach Rady. Toto obdobie je známe ako kríza prázdneho kresla. Podstatou krízy prázdneho kresla bola otázka peňazí a právomocí. V zmluvách sa predpokladalo, že v roku 1965 sa dosiahne dohoda o dvoch zásadných otázkach Spoločenstva: financovaní spoločnej poľnohospodárskej politiky (SPP) a častejšom uplatňovaní hlasovania kvalifikovanou väčšinou (HKV) v Rade. Účinnosť nariadení o financovaní SPP mala uplynúť v júli Rok predtým požiadala Rada EHS Komisiu, aby jej predložila návrh financovania SPP na obdobie rokov Vtedajší predseda Európskej komisie Walter Hallstein využil túto príležitosť a navrhol celkovú revíziu finančných štruktúr EHS a právomocí Parlamentného zhromaždenia a samotnej Komisie. Komisia navrhovala vytvoriť systém vlastných zdrojov Spoločenstva nezávislý od príspevkov jednotlivých členských štátov. Hallstein tiež navrhoval rozšíriť rozpočtové právomoci Zhromaždenia a udeliť Komisii väčšie právomoci. Paralelne s týmito rokovaniami inštitúcie EHS pripravovali tretie štádium prechodného obdobia na vytvorenie spoločného trhu. Toto štádium sa malo začať 1. januára 1965, pričom sa predpokladalo, že sa v ňom bude častejšie využívať HKV v Rade. Spoločenstvo, ktoré by malo vlastné zdroje, silnejšia Komisia a všeobecné uplatňovanie hlasovania kvalifikovanou väčšinou boli v protiklade s víziou európskej integrácie francúzskeho prezidenta Charlesa de Gaulla. Táto kríza vyvrcholila 30. júna 1965, keď sa na zasadnutí Rady EHS rokovalo o návrhoch Komisie týkajúcich sa financovania SPP. Európska únia Kríza prázdneho kresla od 1. júla 1965 do 29. januára 1966: Francúzsko sa odmietalo zúčastňovať na zasadnutiach orgánov Spoločenstva v Bruseli 25 Súhrnný záznam z neverejného zasadnutia Výboru stálych predstaviteľov, ktoré sa uskutočnilo v Bruseli 10. novembra 1960 (CM RP/CRS/2), s. 4. Január 2016 SK Chronologický vývoj Európskej rady a Rady EÚ 29

30 Francúzsko, ktoré zastupoval minister pôdohospodárstva Edgar Pisani a minister financií Valéry Giscard d Estaing, dôrazne vyjadrilo svoj nesúhlas s Komisiou a s ostatnými piatimi členskými štátmi. Nasledujúci deň, 1. júla 1965, francúzska vláda povolala stáleho predstaviteľa Francúzska v Bruseli späť do Paríža a oznámila svoj úmysel nezúčastňovať sa na budúcich zasadnutiach Rady a nepodieľať sa na práci Coreperu ani ďalších výborov a pracovných skupín Rady. Politika prázdneho kresla trvala približne šesť mesiacov a ukončilo ju až mimoriadne štvordňové zasadnutie Rady, ktoré sa konalo v Luxemburgu (17. a 18. a 28. a 29. januára 1966). Dňa 29. januára 1966 Rada vydala vyhlásenie, že šesť členských štátov dosiahlo dohodu o budúcich vzťahoch medzi Komisiou, Radou a o uplatňovaní HKV. Táto dohoda je známa ako luxemburský kompromis alebo luxemburské zmierenie 26. V zmysle luxemburského kompromisu, ktorý sa neskôr označoval ako dohoda o nesúhlase, sa Rada v prípade rozhodnutí, ktoré sa majú prijať kvalifikovanou väčšinou a ktoré sa podľa názoru členských štátov týkajú veľmi dôležitých záujmov, bude usilovať o to, aby v rozumnom čase našla riešenia, ktoré by mohli prijať všetci členovia Rady, pričom sa budú rešpektovať ich vzájomné záujmy a záujmy Spoločenstva. Hoci sa Francúzsko domnievalo, že v prípade veľmi dôležitých záujmov musí rokovanie pokračovať, pokiaľ sa nedosiahne dohoda, existovali rôzne názory na to, čo by bolo potrebné urobiť v prípade, keď sa celková dohoda nedosiahne, podľa zápisnice zo zasadnutia. Luxemburský kompromis sa často považuje za dohovor s negatívnym vplyvom na proces európskej integrácie, pretože poskytol jednotlivým členským štátom príležitosť blokovať návrhy a obmedzoval vplyv Komisie. Takýto pohľad však nezohľadňuje zásadný prínos tohto kompromisu: hoci je možné, že so zreteľom na existujúce očakávania spomalil proces integrácie, umožnil jeho pokračovanie tento proces sa vďaka nemu nezastavil. Zakladajúce zmluvy sa odvtedy menili päťkrát. Každou zmenou sa rozšírili oblasti právomocí Spoločenstva a každá z nich viedla k väčšej otvorenosti a transparentnosti jeho postupov. Paralelne sa menil aj počet členov: v siedmich vlnách rozširovania sa k šiestim zakladajúcim členom pridalo ďalších 22 európskych štátov Zmluva o zlúčení Luxemburský kompromis umožnil riešiť otázku koordinácie činností spoločenstiev a ich inštitúcií. Desať rokov po založení troch spoločenstiev došlo k tzv. zlučovaniu výkonných orgánov. Zmluva o zlúčení, známa aj ako Bruselská zmluva (podľa miesta, kde bola podpísaná), nadobudla platnosť 1. júla Ustanovila sa ňou jedna Rada Rada Európskych spoločenstiev, ktorou sa nahradila Osobitná rada ESUO a rady EHS a ESAE. Podobne bola vytvorená jedna Komisia Komisia Európskych spoločenstiev, ktorou sa nahradil Vysoký úrad ESUO a komisie EHS a ESAE. Zhromaždenie a Súdny dvor boli od začiatku spoločné pre všetky tri spoločenstvá. Napriek zlúčeniu výkonných orgánov nedošlo k zlúčeniu zmlúv. Každé spoločenstvo si zachovalo právnu nezávislosť a Rada pokračovala vo vykonávaní činností v závislosti od právomocí inštitúcií, ktorými boli poverené v príslušných zakladajúcich zmluvách. 26 Zápisnica z mimoriadneho zasadnutia Rady EHS, ktoré sa konalo v Luxemburgu 17. a 18. a 28. a 29. januára 1966 (CM2 C/12/66). 30 Chronologický vývoj Európskej rady a Rady EÚ SK Január 2016

31 Maastrichtská zmluva Rada získala súčasné pomenovanie Rada Európskej únie v novembri 1993, keď nadobudla platnosť Maastrichtská zmluva. Maastrichtská zmluva mala v procese európskej integrácie zásadný význam, pretože dodala už existujúcej hospodárskej spolupráci politický rozmer. Táto zmluva je známa vytvorením Európskej únie a jej štruktúry s tromi piliermi: Európske spoločenstvo (prvý pilier), spoločná zahraničná a bezpečnostná politika (SZBP, druhý pilier) a spravodlivosť a vnútorné veci (SVV, tretí pilier). Maastrichtská zmluva tiež otvorila cestu k vytvoreniu európskej hospodárskej menovej únie (HMÚ) a jednotnej meny eura. Kompromisom, ktorý dosiahla Európska rada v Maastrichte, sa majstrovským spôsobom zastrešili existujúce politické štruktúry pod Úniu. V rámci prvého piliera sa zlúčili tri existujúce spoločenstvá a rozšírila politická pôsobnosť procesu hospodárskej integrácie; druhým pilierom sa ďalej rozvinula európska politická spolupráca, ktorá sa po prvýkrát zmluvne spomína v Jednotnom európskom akte; tretí pilier vychádzal zo skúseností získaných v rámci Schengenskej dohody a dohovoru, ktorým sa vykonáva. Pilierovou štruktúrou Maastrichtskej zmluvy sa obmedzila právomoc Európskej komisie, Európskeho parlamentu a Európskeho súdneho dvora ovplyvňovať nové oblasti politík v druhom a treťom pilieri, ktorých medzivládna povaha bola pre Radu zárukou prirodzenej autority. V rámci prvého piliera Európskeho spoločenstva získala Rada prvé skúsenosti s koncepciou spolurozhodovania s Európskym parlamentom. Spolurozhodovací proces, ktorý sa v Lisabonskej zmluve z decembra 2009 premenoval na riadny legislatívny postup, mal pre vyváženie právomocí európskych inštitúcií, ako sa ukázalo, natoľko zásadný význam, že sa stal zmluvne zakotveným štandardným postupom pri prijímaní právnych aktov uplatniteľným vo väčšine oblastí politík Lisabonská zmluva Medzi dve hlavné zmeny, ktoré sa týkajú Rady a ktoré boli zavedené Lisabonskou zmluvou, patrí nový systém hlasovania kvalifikovanou väčšinou a princíp rotujúceho predsedníctva na základe skupín troch predsedníctiev pracujúcich počas 18-mesačného obdobia na realizácii spoločného programu. Za myšlienkou trojice predsedníctiev stál úmysel zvýšiť v priebehu času konzistentnosť a zároveň zachovať priestor pre rozličné národné záujmy, štýly vedenia a politické priority. Tzv. skupina ESBEHU (Španielsko, Belgicko a Maďarsko) bola po nadobudnutí platnosti Lisabonskej zmluvy prvou takouto trojicou predsedníctiev, ktoré navzájom spolupracovali v období od 1. januára 2010 do 30. júna Rozsah uplatňovania HKV 27 sa už výrazne rozšíril Amsterdamskou zmluvou a Zmluvou z Nice. Po Lisabonskej zmluve HKV nahradilo jednomyseľnosť a stalo sa štandardným postupom hlasovania takmer v každej oblasti politiky s výnimkou daní a zahraničnej politiky. Skoršími doplňujúcimi zmluvami sa zaviedol systém váženia hlasov, pričom pri počte hlasov každého členského štátu sa zohľadňovala jeho veľkosť. V rámci tohto systému sa rozhodnutie prijalo len v prípade, keď väčšina členských štátov dosiahla pri hlasovaní istú hranicu. Lisabonskou zmluvou sa zjednodušil systém hlasovania zavedením systému dvojitej väčšiny, pri ktorom sa kvalifikovaná väčšina pri hlasovaní o návrhu Komisie dosiahne vtedy, keď pokrýva aspoň 55 % členských štátov (16 z 28) 27 HKV malo pôvodne svoj právny základ v článku 148 Rímskych zmlúv a prvý systém sa uplatňoval v rokoch 1958 a 1972 (príloha IV). Január 2016 SK Chronologický vývoj Európskej rady a Rady EÚ 31

32 Európska únia Belgicko bolo členom prvej trojice predsedníctiev systému zavedeného Lisabonskou zmluvou a predsedalo zasadnutiam Rady od 1. júla do 31. decembra 2010 predstavujúcich prinajmenšom 65 % obyvateľstva. Hoci sa nový systém uplatňuje od 1. novembra 2014, prechodné obdobie, počas ktorého sa môže uplatniť predchádzajúce váženie hlasov, ak o to členský štát formálne požiada, trvá do 31. marca Nadobudnutím platnosti Lisabonskej zmluvy sa rokovania Rady o právnych predpisoch vrátane rozpráv a hlasovaní vysielajú a touto zmluvou sa tiež formalizovala Euroskupina, ktorej úloha sa ustanovuje v protokole č Prvé takéto neformálne zasadnutie ministrov financií krajín eurozóny sa uskutočnilo 4. júna 1998 v zámku Senningen v Luxembursku. Lisabonskou zmluvou sa ustanovila voľba predsedu Euroskupiny 30 pozície, ktorú po prvýkrát zastával vtedajší predseda luxemburskej vlády Jean-Claude Juncker a od 21. januára 2013 holandský minister financií Jeroen Dijsselbloem, ktorý bol opätovne zvolený do tejto funkcie 13. júla 2015 na dva a pol roka. Hoci je Rada jeden právny subjekt, zasadá v rôznych zloženiach v závislosti od toho, o akej téme sa rokuje. Počet zložení Rady sa po nadobudnutí platnosti Lisabonskej zmluvy zvýšil z deväť na desať, pretože všeobecné záležitosti/vonkajšie vzťahy sa 28 Toto prechodné opatrenie bolo zavedené po tzv. Ioaninskom kompromise s cieľom získať počas rokovaní prevahu nad Poľskom a umožňuje skupine štátov so súčtom hlasov, ktorý sa približuje k úrovni potrebnej na dosiahnutie menšinovej blokácie, požiadať o opätovné preskúmanie rozhodnutia prijatého kvalifikovanou väčšinou v Rade. 29 Ú. v. EÚ C 306, , s Postup voľby predsedu Euroskupiny sa ustanovuje v protokole č. 14 k Lisabonskej zmluve. 32 Chronologický vývoj Európskej rady a Rady EÚ SK Január 2016

33 rozdelili na dve časti. Rotujúce predsedníctvo organizuje a predsedá všetkým zasadnutiam Rady s výnimkou Rady pre zahraničné veci, ktorej predsedá vysoký predstaviteľ. Lisabonská zmluva sa vo všeobecnosti vníma ako zmluva, ktorou sa znížila viditeľnosť ak nie význam rotujúceho predsedníctva Rady, najmä preto, že Európska rada sa sama osebe stala inštitúciou s vlastným predsedom, takže rotujúce predsedníctvo Rady už nepredsedá zasadnutiam Európskej rady 31. Keďže sa Európska rada zameriava na strategické smerovanie, ako aj na naliehavé situácie alebo dokonca krízové riadenie, predsedníctvo Rady zodpovedá za usmerňovanie práce Rady na právnych predpisoch EÚ, pričom zabezpečuje kontinuitu agendy EÚ, riadny priebeh legislatívnych procesov a spoluprácu medzi členskými štátmi PRÍPRAVA PRÁCE RADY Coreper Zmluva o založení ESUO z roku 1952 neobsahovala žiadne ustanovenia o zriadení prípravnej štruktúry Osobitnej rady. Komplexnosť rozhodovacieho procesu tejto novej inštitúcie a potreba rokovať o pozíciách šiestich členských štátov pred formálnymi zasadnutiami, ako aj potreba ich koordinácie viedli vo februári 1953, približne sedem mesiacov po vytvorení Spoločenstva, k zriadeniu koordinačného výboru (Cocor). Cocor nebol stálym orgánom na jeho zasadnutiach v Luxemburgu sa zúčastňovali zástupcovia členských štátov, ktorí prichádzali z hlavných miest, pričom sa obmieňali podľa programu rokovaní. Napriek stále inému zloženiu bol tento výbor pri koordinácii a príprave zasadnutí Rady mimoriadne úspešný, dokonca natoľko, že v roku 1958 sa Zmluvou o založení EHS a Zmluvou o založení ESAE ustanovila možnosť zahrnúť do rokovacieho poriadku Rady ustanovenie o zriadení výboru, ktorý sa bude skladať zo zástupcov členských štátov 32 a ktorého úlohy a právomoci vymedzí príslušná Rada. Menej ako mesiac po nadobudnutí platnosti Zmluvy o EHS a Zmluvy o ESAE sa rady na svojom inauguračnom zasadnutí 25. januára 1958 dohodli, že zriadia Výbor stálych predstaviteľov vlád členských štátov (Coreper) 33. Výbor stálych predstaviteľov, ktorý bol zriadený ako permanentný výbor v Bruseli, pozostáva v skutočnosti z veľvyslancov ich krajín pri EÚ, ktorí tlmočia stanoviská svojich vlád. Pomáha im tím národných expertov vyslaných z domácich ministerstiev do tzv. stálych zastúpení. Coreper bol poverený prípravou práce Rady EHS a Rady ESAE a vykonávaním ďalších úloh, ktoré mu pridelili tieto rady. Dňa 1. júla 1967 po uzatvorení Zmluvy o zlúčení sa existencia Coreperu po prvýkrát ustanovila v primárnom práve. V článku 4 Zmluvy o zlúčení sa odkazuje na Coreper a jeho úlohu ako Výboru stálych predstaviteľov zodpovedného za prípravu práce teraz už jednej Rady. Maastrichtskou zmluvou z roku 1993 sa základ článku 4 začlenil do 31 Model fixného kresla sa už uplatňuje v troch orgánoch: Európskej rade, Rade pre zahraničné veci a Euroskupine. 32 Článok 151 Zmluvy o EHS a článok 121 Zmluvy o ESAE. 33 Zápisnica z inauguračného zasadnutia Rady EHS a Rady ESAE, ktoré sa uskutočnilo v Bruseli 25. januára 1958 (CM2 20/1958), s. 10. Skratka Coreper pochádza z jeho francúzskeho názvu Comité des représentants permanents. Január 2016 SK Chronologický vývoj Európskej rady a Rady EÚ 33

34 Zmluvy o Európskej únii a Amsterdamskou zmluvou z roku 1999 získal Coreper právomoc prijímať procedurálne rozhodnutia. Obe tieto úlohy sa v Lisabonskej zmluve zachovali. Coreper pracoval ako jeden orgán, kým sa v roku 1962 nerozdelil na dve časti z dôvodu intenzívneho pracovného programu: Coreper I sa skladá zo zástupcov stálych predstaviteľov a venuje sa otázkam, ktoré majú skôr technickú povahu; Coreper II pozostáva zo samotných stálych predstaviteľov, ktorí sa venujú práci na horizontálnych politických a hospodárskych otázkach. Pomerne všeobecné vymedzenie hlavnej úlohy Coreperu v zmluvách nevystihuje zásadný význam, ktorý nadobudol v priebehu rokov pri zabezpečovaní hladkého fungovania Rady. Hoci nie je rozhodovacím orgánom EÚ a každú dohodu, ktorú dosiahne, môže spochybniť Rada, ktorá ako jediná má právomoc prijímať rozhodnutia, Coreper zohrával od svojho vzniku zásadnú úlohu pri vedení zložitých a náročných rokovaní. Vďaka dlhým hodinám spoločnej intenzívnej práce získali členovia Coreperu kľúčové skúsenosti, ktoré pomáhajú členským štátom Únie pri hľadaní kompromisov. COREPER I PRIPRAVUJE PRÁCU PRE TIETO ZLOŽENIA RADY: zamestnanosť, sociálna politika, zdravie a spotrebiteľské záležitosti; konkurencieschopnosť (vnútorný trh, priemysel, výskum a kozmický priestor); doprava, telekomunikácie a energetika; poľnohospodárstvo a rybárstvo; životné prostredie; vzdelávanie, mládež, kultúra a šport. COREPER II PRIPRAVUJE PRÁCU PRE TIETO ZLOŽENIA RADY: všeobecné záležitosti; zahraničné veci; hospodárske a finančné záležitosti; spravodlivosť a vnútorné veci. 34 Chronologický vývoj Európskej rady a Rady EÚ SK Január 2016

35 Európska únia Európska únia Príprava na zasadnutie Coreperu 28. septembra 1978 Zasadnutie Coreperu II 17. decembra Výbory a pracovné skupiny Výbory a pracovné skupiny zriaďuje Rada alebo Coreper a ich úlohou je koordinovať činnosť Rady v rôznych oblastiach. Pracovné skupiny pozostávajú z národných expertov špecializovaných na konkrétnu oblasť alebo politiku a ich zasadnutia sú východiskovým bodom rokovaní o danej téme alebo návrhu. Ich úlohou je posúvať rokovania vpred, a to dosahovaním dohôd, kedykoľvek je to možné, a identifikáciou sporných otázok, ktorými sa bude zaoberať Coreper. Ako prvý takýto výbor vznikol Výbor pre obchodné záležitosti. Bol zriadený počas inauguračného zasadnutia Osobitnej rady ESUO 10. septembra a bol poverený úlohou riešiť otázky súvisiace s prechodnými obchodnými ustanoveniami. Výbor pre obchodné záležitosti zasadal po prvýkrát v Luxemburgu 29. novembra Neskôr boli zriadené aj ďalšie výbory na vysokej úrovni. K najznámejšim z nich patrí Osobitný výbor pre poľnohospodárstvo, Hospodársky a finančný výbor, Výbor podľa článku 113 (neskôr článku 133 a dnes Výbor pre obchodnú politiku) a Politický a bezpečnostný výbor. Zriadilo sa aj niekoľko horizontálnych výborov, ktoré úzko spolupracujú s Coreperom, ako napríklad skupina Antici (ktorá pripravuje zasadnutia Coreperu II) a skupina Mertens (ktorá pripravuje zasadnutia Coreperu I) a Skupina priateľov predsedníctva. Vzhľadom na to, že právomoci spoločenstiev sa rozširovali, vznikalo čoraz viac špecializovaných skupín. V súčasnosti existuje viac ako 150 vysokošpecializovaných pracovných skupín a výborov Zápisnica z inauguračného zasadnutia Osobitnej rady ESUO, ktoré sa konalo v Luxemburgu septembra 1952 (CM1 1/1952), s Pozri prehľad prípravných orgánov Rady: Január 2016 SK Chronologický vývoj Európskej rady a Rady EÚ 35

36 Generálny sekretariát Generálny sekretariát Rady (GSR), podobne ako Coreper, sa v zakladajúcich zmluvách spoločenstiev nespomína. Tento sekretariát bol zriadený, ako sa uvádza vyššie, počas inauguračného zasadnutia Osobitnej rady ESUO 9. a 10. septembra Na inauguračnom zasadnutí Rady EHS a Rady ESAE v januári 1958 sa nezriadili nové sekretariáty týchto inštitúcií; namiesto toho sa potvrdilo, že všetkým trom existujúcim radám bude pomáhať to isté zloženie úradníkov. Za generálneho tajomníka bol v roku 1952 vymenovaný Christian Calmes a v roku 1958 sa jeho funkčné obdobie predĺžilo. Odvtedy viedlo generálny sekretariát ďalších sedem generálnych tajomníkov. Od 1. júla 2015 zastáva túto funkciu Jeppe Tranholm-Mikkelsen (pozri prílohu V). V júli 1967, po uzatvorení Zmluvy o zlúčení, sa Generálny sekretariát Rady premenoval na Generálny sekretariát Rady Európskych spoločenstiev. V zmluvách sa však Generálny sekretariát Rady objavil až po nadobudnutí platnosti Maastrichtskej zmluvy v novembri 1993: v článku 151 Zmluvy o EÚ sa formálne uznala jeho existencia a bol poverený úlohou pomáhať Rade. Na začiatku mal sekretariát menej než tucet zamestnancov. Christian Calmes podrobne opísal zloženie sekretariátu v liste Konradovi Adenauerovi zo 17. novembra 1952: V súčasnosti máme 10 zamestnancov s takýmto zaradením: sekretár (L), administrátor (B), kontrolór (pôsobí tiež ako účtovník), archivár (pôsobí tiež ako prekladateľ), dve sekretárky, pisárka na stroji (pôsobí tiež ako telefonistka), pomocný úradník (má tiež na starosti kopírovanie), šofér (pôsobí tiež ako poslíček) a správca (v prípade potreby zastáva aj úradnícke práce). 36 Tento malý administratívny orgán plnil najmä logistické požiadavky súvisiace s organizáciou zasadnutí Osobitnej rady. Odvtedy sa úloha generálneho sekretariátu značne rozšírila. Okrem tradičných sekretárskych úloh, ako je každodenná príprava dokumentov, prekladov a zápisníc, sa GSR začal postupne venovať aj politickým úlohám: udržiava kontinuitu práce Rady v rámci systému rotujúcich predsedníctiev, vďaka ktorému sa každých šesť mesiacov vnesie do programu rokovaní nový impulz a stanovia nové priority pracovného programu Rady, a radí tiež predsedníctvu pri hľadaní kompromisov, vychádzajúc zo svojich znalostí politík, postupov a inštitucionálnych otázok. Narastajúcu ústrednú úlohu GSR potvrdila Európska rada na zasadnutí v Helsinkách v decembri 1999, keď sa Únia pripravovala na rozširovanie 37, a táto úloha sa následne uznala v článku 23 rokovacieho poriadku Rady. V tomto článku sa uvádza, že sekretariát sa aktívne a nepretržite podieľa na organizácii, koordinácii a zabezpečovaní konzistentnosti práce Rady a pomáha predsedníctvu hľadať riešenia Christian Calmes, generálny sekretár Osobitnej rady ministrov ESUO, zaslal kancelárovi a ministrovi zahraničných vecí Spolkovej republiky Nemecko Konradovi Adenauerovi 17. novembra 1952 správu o organizácii zdrojov a zamestnancov sekretariátu (CM ), s Závery predsedníctva, zasadnutie Európskej rady v Helsinkách, 10. a 11. decembra Pozri prílohu III Efektívna Rada pre rozšírenú Európu: hlavné línie pre reformné a operačné odporúčania. 38 Rozhodnutie Rady z 1. decembra 2009, ktorým sa prijíma rokovací poriadok Rady (Ú. v. EÚ L 325, , s. 35), článok 23 ods Chronologický vývoj Európskej rady a Rady EÚ SK Január 2016

37 Európska únia Zamestnanci generálneho sekretariátu počas slávnostného aktu odovzdávania funkcie medzi generálnym tajomníkom Rady Uwem Corsepiusom a Jeppem Tranholmom-Mikkelsenom (17. júna 2015) Úlohou generálneho tajomníka je pomáhať Rade a riadiť GSR. Je zodpovedný za vykonávanie služieb, ktoré GSR poskytuje predsedníctvam Rady a jej prípravným orgánom, ako aj predsedovi Európskej rady, pre ktorého je zároveň generálnym tajomníkom. Okrem toho je zodpovedný za administratívne riadenie GSR v oblasti ľudských a finančných zdrojov. Generálneho tajomníka vymenúva Rada kvalifikovanou väčšinou. Január 2016 SK Chronologický vývoj Európskej rady a Rady EÚ 37

38 Európska únia

39 3. PRÍLOHY I. ZMLUVY O EÚ HLAVNÉ REFORMY Zmluvy sú základom Únie. Rokujú o nich zástupcovia vlád členských štátov a prijímajú ich na základe spoločnej dohody. Podpisujú ich všetky členské štáty a ratifikujú sa v súlade s ústavnými požiadavkami každého členského štátu. Platnosť nadobúdajú na konci tohto procesu, keď sa vykonal každý krok. Zmluva o založení Európskeho spoločenstva uhlia a ocele (ESUO) Parížska zmluva 39, podpísaná 23. júla 1952 v Paríži (Francúzsko), platnosť nadobudla 23. júla 1952, jej platnosť uplynula 23. júla 2002: prvá zakladajúca zmluva spoločný trh pre strategické produkty v tom čase: uhlie a oceľ. Zmluva o založení Európskeho obranného spoločenstva Zmluva o EOS 40, podpísaná 27. mája 1952 v Paríži (Francúzsko), platnosť nenadobudla 41. Zmluva o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva Zmluva o EHS 42, Zmluva o založení Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu Zmluva o ESAE alebo Zmluva o Euratome 43, Dohovor o určitých spoločných inštitúciách Európskeho spoločenstva: Zhromaždenie, Súdny dvor, Hospodársky a sociálny výbor, podpísané 25. marca 1957 v Ríme (Taliansko), platnosť nadobudli 1. januára 1958: dve zakladajúce zmluvy Rímske zmluvy postupné vytváranie všeobecného spoločného trhu (EHS) Európske spoločenstvo pre atómovú energiu (ESAE alebo Euratom) 39 Pôvodné znenia zmluvy a národné ratifikačné listiny, ako aj ďalšie listiny o pristúpení sú uložené v archíve vlády Francúzskej republiky. 40 Tamže. 41 Návrh Zmluvy o EOS bol spojený s návrhom Zmluvy o štatúte Európskeho politického spoločenstva (EPS), ktorý bol prijatý 10. marca 1953 na ad hoc zasadnutí ESUO (predložený ministrom zahraničných vecí ESUO 9. marca 1953). Návrh Zmluvy o EPS sa stal zamietnutím Zmluvy o EOS neplatným. 42 Protokol o štatúte Súdneho dvora Európskeho hospodárskeho spoločenstva bol na rozdiel od ostatných protokolov pripojených k Zmluve o EHS podpísaný 17. apríla 1957 v Bruseli. 43 Protokol o štatúte Súdneho dvora Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu pripojený k Zmluve o Euratome bol podpísaný 17. apríla 1957 v Bruseli. Január 2016 SK Chronologický vývoj Európskej rady a Rady EÚ 39

40 Dohovor o Holandských Antilách, podpísaný 13. novembra 1962 v Bruseli (Belgicko), platnosť nadobudol 1. októbra Zmluva o vytvorení spoločnej Rady a spoločnej Komisie Európskych spoločenstiev Zmluva o zlúčení 44, podpísaná 8. apríla 1965 v Bruseli (Belgicko), platnosť nadobudla 1. júla Zmluva, ktorou sa menia a dopĺňajú niektoré rozpočtové ustanovenia zmlúv ( vlastné zdroje ), podpísaná 22. apríla 1970 v Luxemburgu (Luxembursko), platnosť nadobudla 1. januára Zmluva, ktorou sa menia a dopĺňajú niektoré finančné ustanovenia Zmluvy o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva a Zmluvy o vytvorení spoločnej Rady a spoločnej Komisie Európskych spoločenstiev 45 ( zmluva, ktorou sa menia a dopĺňajú niektoré finančné ustanovenia ), podpísaná 22. júla 1975 v Bruseli (Belgicko), platnosť nadobudla 1. júna Zmluva, ktorou sa menia a dopĺňajú niektoré ustanovenia Protokolu o štatúte Európskej investičnej banky (EIB) 46 : oprávňuje Radu guvernérov meniť vymedzenie zúčtovacej jednotky a metódu konverzie súm do národných mien, podpísaná 10. júla 1975 v Bruseli (Belgicko), platnosť nadobudla 1. októbra Zmluva týkajúca sa Grónska 47, podpísaná 13. marca 1984 v Bruseli (Belgicko), platnosť nadobudla 1. januára Rozhodnutie zástupcov vlád členských štátov o dočasnom umiestnení orgánov a útvarov Spoločenstva (Ú. v. ES 152, ) bolo podpísané a nadobudlo platnosť v rovnaký deň, ako bola podpísaná a nadobudla platnosť Zmluva o zlúčení. 45 Rozhodnutie zástupcov vlád členských štátov z 5. apríla 1977 o dočasnom umiestnení Dvora audítorov (Ú. v. ES L 104, ) bolo podpísané 5. apríla 1977 a nadobudlo platnosť 1. júna Protokol o Štatúte Európskej investičnej banky bol prílohou k Zmluve o EHS. 47 Grónsko formálne vystúpilo z EHS 1. februára Chronologický vývoj Európskej rady a Rady EÚ SK Január 2016

41 Jednotný európsky akt 48, podpísaný 17. februára 1986 (BE, DE, ES, FR, IE, LU, NL, PT, UK) v Luxemburgu (Luxembursko) a 25. februára 1986 (DK, EL, IT) v Haagu (Holandsko), platnosť nadobudol 1. júla 1987: hlasovanie kvalifikovanou väčšinou začiatok zákonodarnej spolupráce medzi Radou a Európskym parlamentom smerovanie k rozsiahlemu vnútornému trhu spolupráca v oblasti zahraničnej politiky prvá zmienka o Európskej rade Zmluva o Európskej únii Zmluva o EÚ alebo Maastrichtská zmluva 49, podpísaná 7. februára 1992 v Maastrichte (Holandsko), platnosť nadobudla 1. novembra 1993: zrod Európskej únie hospodárska a menová únia napredovanie smerom k euru spoločná zahraničná a bezpečnostná politika (SZBP) spravodlivosť a vnútorné veci (SVV) Akt, ktorým sa mení a dopĺňa Protokol o štatúte Európskej investičnej banky alebo Akt umožňujúci zriadenie Európskeho investičného fondu, podpísaný 25. marca 1993 v Bruseli (Belgicko), platnosť nadobudol 1. mája Amsterdamská zmluva podpísaná 2. októbra 1997 v Amsterdame (Holandsko), platnosť nadobudla 1. mája 1999: priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti integrácia schengenského acquis rovnosť medzi mužmi a ženami udržateľný rozvoj vysoká predstaviteľka pre SZBP kapacita krízového riadenia Zmluva z Nice, podpísaná 26. februára 2001 v Nice (Francúzsko), platnosť nadobudla 1. februára 2003: reforma inštitúcií pre budúcu Úniu 27 členských štátov 48 Mení sa ním Zmluva o ESUO, Zmluva o EHS a Zmluva o Euratome. 49 Vzniká Zmluva o Európskej únii; mení sa ňou Zmluva o EHS, pokiaľ ide o vznik Európskeho spoločenstva; mení sa Zmluva o ESUO a Zmluva o Euratome. Január 2016 SK Chronologický vývoj Európskej rady a Rady EÚ 41

42 Zmluva o Ústave pre Európu, podpísaná 29. októbra 2004 v Ríme (Taliansko), platnosť nenadobudla. Lisabonská zmluva, podpísaná 13. decembra 2007 v Lisabone (Portugalsko), platnosť nadobudla 1. decembra 2009: Európska rada sa stáva inštitúciou Európsky parlament sa stáva zákonodarným orgánom rovnocenným Rade zapojenie národných parlamentov právna subjektivita EÚ Charta základných práv Zmluva o stabilite, koordinácii a správe v hospodárskej a menovej únii ZSKS 50, podpísaná 2. marca 2012 v Bruseli (Belgicko), platnosť nadobudla 1. januára Lisabonská zmluva, ktorú podpísali hlavy štátov alebo predsedovia vlád (13. decembra 2007) Európska únia 50 Túto zmluvu už podpísalo 19 členských štátov eurozóny a Bulharsko, Dánsko, Maďarsko, Poľsko, Rumunsko a Švédsko; Česká republika už tiež začala s postupmi vedúcimi k jej podpísaniu. 42 Chronologický vývoj Európskej rady a Rady EÚ SK Január 2016

43 II. PROCES ROZŠIROVANIA Pôvodná Zmluva o ESUO nemala byť nikdy exkluzívnym klubom šiestich zakladajúcich členských štátov. V článku 98 sa uvádza, že o pristúpenie k tejto zmluve môže požiadať každý európsky štát. Napriek podpísaniu nových zmlúv a napriek početným revíziám naďalej platí, že k procesu integrácie sa môžu pridať aj ďalšie európske štáty. V článku 49 Zmluvy o EÚ sa teraz ustanovuje: O členstvo v Únii môže požiadať každý európsky štát, ktorý rešpektuje hodnoty uvedené v článku 2 a zaviaže sa ich podporovať. Zmluva o pristúpení Dánska, Írska a Spojeného kráľovstva 51, podpísaná 22. januára 1972 v Bruseli (Belgicko), platnosť nadobudla 1. januára Zmluva o pristúpení Grécka 52, podpísaná 28. mája 1979 v Aténach (Grécko), platnosť nadobudla 1. januára Zmluva o pristúpení Španielska a Portugalska 53, podpísaná 12. júna 1985 v Madride (Španielsko) a v Lisabone (Portugalsko), platnosť nadobudla 1. januára Zmluva o pristúpení Rakúska, Fínska a Švédska, podpísaná 24. júna 1994 na Korfu (Grécko) 54, platnosť nadobudla 1. januára Zmluva o pristúpení Českej republiky, Estónska, Cypru, Lotyšska, Litvy, Maďarska, Malty, Poľska, Slovinska a Slovenska, podpísaná 16. apríla 2003 v Aténach (Grécko), platnosť nadobudla 1. mája Čo sa týka pristúpenia k ESUO, pozri rozhodnutie Rady Európskych spoločenstiev z 22. januára 1972 o pristúpení Dánskeho kráľovstva, Írska, Nórskeho kráľovstva a Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska k Európskemu spoločenstvu uhlia a ocele (Ú. v. ES L 73, ) (dokumenty týkajúce sa pristúpenia týchto štyroch krajín k Európskym spoločenstvám). Vzhľadom na negatívny výsledok referenda o zmluve o pristúpení v Nórsku 25. septembra 1972 boli zmluva o pristúpení a iné dokumenty týkajúce sa pristúpenia k Európskym spoločenstvám predmetom rozhodnutia Rady Európskych spoločenstiev z 1. januára 1973, ktorým sa upravujú dokumenty týkajúce sa pristúpenia nových členských štátov k Európskym spoločenstvám (Ú. v. ES L 2, ). 52 Čo sa týka pristúpenia k ESUO, pozri rozhodnutie Rady Európskych spoločenstiev z 24. mája 1979 o pristúpení Helénskej republiky k Európskemu spoločenstvu uhlia a ocele (Ú. v. ES L 291, ). 53 Čo sa týka pristúpenia k ESUO, pozri rozhodnutie Rady Európskych spoločenstiev z 11. júna 1985 o pristúpení Španielskeho kráľovstva a Portugalskej republiky k Európskemu spoločenstvu uhlia a ocele (Ú. v. ES L 302, ). 54 Nórsko prerušilo proces ratifikácie po negatívnom výsledku referenda z 28. novembra Vzhľadom na to, že Nórsko zmluvu o pristúpení neratifikovalo, zmluva o pristúpení a iné dokumenty týkajúce sa pristúpenia boli predmetom rozhodnutia Rady Európskej únie 95/1/ES, Euratom, ESUO, ktorým sa upravujú dokumenty týkajúce sa pristúpenia nových členských štátov k Európskej únii (Ú. v. ES L 1, ). Január 2016 SK Chronologický vývoj Európskej rady a Rady EÚ 43

44 Zmluva o pristúpení Bulharska a Rumunska, podpísaná 25. apríla 2005 v Luxemburgu (Luxembursko), platnosť nadobudla 1. januára Zmluva o pristúpení Chorvátska, podpísaná 9. decembra 2011 v Bruseli (Belgicko), platnosť nadobudla 1. júla ROZŠIROVANIE od 6 k 28 členom 1952 BE DE FR IT LU NL 1973 DK IE UK 1981 EL 1986 ES PT 1995 AT FI SE CZ EE CY LV LT 2004 HU MT PL SI SK 2007 BG RO 2013 HR 44 Chronologický vývoj Európskej rady a Rady EÚ SK Január 2016

45 III. CHRONOLÓGIA SAMITOVÝCH ZASADNUTÍ EURÓPSKEJ RADY A SAMITOV EUROZÓNY Medzivládna konferencia hláv štátov alebo predsedov vlád poverená finalizáciou Rímskych zmlúv 18. a 19. februára 1957, Paríž (Matignon), predseda Guy Mollet Samitové zasadnutia hláv štátov alebo predsedov vlád pred vytvorením Európskej rady v decembri a 11. februára 1961, Paríž (Quai d Orsay), predseda Charles de Gaulle 18. júla 1961, Bonn (Godesberger Redoute), predseda Konrad Adenauer 29. a 30. mája 1967, Rím (Capitol), predseda Aldo Moro 1. a 2. decembra 1969, Haag (Ridderzaal), predseda Piet de Jong 19. a 20. októbra 1972, Paríž (International Conference Centre), predseda Barend Biesheuvel 14. a 15. decembra 1973, Kodaň (Bella Center), predseda Anker Jørgensen 19. septembra 1974, Paríž (Palais de l Elysée), predseda Valéry Giscard d Estaing (neformálna večera) 9. a 10. decembra 1974, Paríž (Quai d Orsay), predseda Valéry Giscard d Estaing Pracovné zasadnutie na samitovej konferencii 9. a 10. decembra 1974 v Paríži, Francúzsko Európska únia Január 2016 SK Chronologický vývoj Európskej rady a Rady EÚ 45

46 Zasadnutia Európskej rady a neformálne zasadnutia hláv štátov alebo predsedov vlád od vytvorenia Európskej rady a 11. marca 1975, Dublin (Dublin Castle), predseda Liam Cosgrave 16. a 17. júla 1975, Brusel (Charlemagne Building), predseda Aldo Moro 1. a 2. decembra 1975, Rím (Palazzo Barberini), predseda Aldo Moro 1. a 2. apríla 1976, Luxemburg (Kirchberg Conference Centre), predseda Gaston Thorn 12. a 13. júla 1976, Brusel (Charlemagne Building), predseda Joop den Uyl 29. a 30. novembra 1976, Haag (Ridderzaal), predseda Joop den Uyl 25. a 26. marca 1977, Rím (Palazzo Barberini), predseda James Callaghan 29. a 30. júna 1977, Londýn (Lancaster House), predseda James Callaghan 5. a 6. decembra 1977, Brusel (Charlemagne Building), predseda Leo Tindemans 7. a 8. apríla 1978, Kodaň (Christiansborg), predseda Anker Jørgensen 6. a 7. júla 1978, Brémy (Rathaus), predseda Helmut Schmidt 4. a 5. decembra 1978, Brusel (Charlemagne Building), predseda Helmut Schmidt 12. a 13. marca 1979, Paríž (International Conference Centre), predseda Valéry Giscard d Estaing 21. a 22. júna 1979, Štrasburg (Hôtel de Ville), predseda Valéry Giscard d Estaing 29. a 30. novembra 1979, Dublin (Dublin Castle), predseda Jack Lynch 27. a 28. apríla 1980, Luxemburg (Kirchberg Conference Centre), predseda Francesco Cossiga 12. a 13. júna 1980, Benátky (Fondazione Cini), predseda Francesco Cossiga 1. a 2. decembra 1980, Luxemburg (Kirchberg Conference Centre), predseda Pierre Werner 23. a 24. marca 1981, Maastricht (Stadhuis), predseda Dries van Agt 29. a 30. júna 1981, Luxemburg (Kirchberg Conference Centre), predseda Dries van Agt 26. a 27. novembra 1981, Londýn (Lancaster House), predsedníčka Margaret Thatcherová 29. a 30. marca 1982, Brusel (Charlemagne Building), predseda Wilfried Martens 28. a 29. júna 1982, Brusel (Palais d Egmont), predseda Wilfried Martens 3. a 4. decembra 1982, Kodaň (Eigtveds Pakhus), predseda Poul Schlüter 21. a 22. marca 1983, Brusel (Charlemagne Building), predseda Helmut Kohl 17. až 19. júna 1983, Stuttgart (Neues Schloss), predseda Helmut Kohl 4. až 6. decembra 1983, Atény (Zappeion), predseda Andreas Papandreou 19. a 20. marca 1984, Brusel (Charlemagne Building), predseda François Mitterrand 25. a 26. júna 1984, Fontainebleau (Château de Fontainebleau), predseda François Mitterrand 3. a 4. decembra 1984, Dublin (Dublin Castle), predseda Garret Fitzgerald 29. a 30. marca 1985, Brusel (Charlemagne Building), predseda Bettino Craxi 28. a 29. júna 1985, Milan (Castello Sforzesco), predseda Bettino Craxi 2. a 3. decembra 1985, Luxemburg (Kirchberg Conference Centre), predseda Jacques Santer 26. a 27. júna 1986, Haag (Conference Centre of the Ministry of Foreign Affairs), predseda Ruud Lubbers 5. a 6. decembra 1986, Londýn (Queen Elizabeth II Conference Centre), predsedníčka Margaret Thatcherová 29. a 30. júna 1987, Brusel (Charlemagne Building), predseda Wilfried Martens 55 Uvedené dátumy sú oficiálne zaznamenané dátumy každého zasadnutia. Rokovania pokračovali v niektorých prípadoch aj po uplynutí uvedených dátumov, ak hlavy štátov alebo predsedovia vlád potrebovali dospieť k dohode. Zasadnutia sa zaznamenávajú s označením, ktoré sa používalo v čase uvedenom v záveroch alebo v liste zvolávajúcom zasadnutie. 46 Chronologický vývoj Európskej rady a Rady EÚ SK Január 2016

47 4. a 5. decembra 1987, Kodaň (Eigtveds Pakhus), predseda Poul Schlüter 11. a 12. februára 1988, Brusel (Charlemagne Building), predseda Helmut Kohl 27. a 28. júna 1988, Hanover (Hannover Messe), predseda Helmut Kohl 2. a 3. decembra 1988, Rodos (Palati tou Megalou Magistrou), predseda Andreas Papandreou 26. a 27. júna 1989, Madrid (Palacio de Congresos de Madrid), predseda Felipe González 18. novembra 1989, Paríž (Palais de l Élysée), predseda François Mitterrand (neformálne zasadnutie členov Európskej rady) 8. a 9. decembra 1989, Štrasburg (Palais de la Musique et des Congrès), predseda François Mitterrand 28. apríl 1990, Dublin (Dublin Castle), predseda Charles Haughey (mimoriadne zasadnutie Európskej rady) 25. a 26. júna 1990, Dublin (Dublin Castle), predseda Charles Haughey 27. a 28. októbra 1990, Rím (Palazzo Madama), predseda Giulio Andreotti 14. a 15. decembra 1990, Rím (Palazzo Montecitorio), predseda Giulio Andreotti 8. apríla 1991, Luxemburg (Kirchberg Conference Centre), predseda Jacques Santer (neformálne zasadnutie Európskej rady) 28. a 29. júna 1991, Luxemburg (Kirchberg Conference Centre), predseda Jacques Santer 9. a 10. decembra 1991, Maastricht (Provinciehuis), predseda Ruud Lubbers 26. a 27. júna 1992, Lisabon (Centro Cultural de Belém), predseda Aníbal Cavaco Silva 16. októbra 1992, Birmingham (Birmingham ICC), predseda John Major (mimoriadne zasadnutie hláv štátov alebo predsedov vlád) 11. a 12. decembra 1992, Edinburgh (Holyrood House), predseda John Major 21. a 22. júna 1993, Kodaň (Bella Center), predseda Poul Nyrup Rasmussen 29. októbra 1993, Brusel (Charlemagne Building), predseda Jean-Luc Dehaene (mimoriadne zasadnutie Európskej rady) 10. a 11. decembra 1993, Brusel (Charlemagne Building), predseda Jean-Luc Dehaene 24. až 25. júna 1994, Korfu (Palaia Anaktora), predseda Andreas Papandreou 15. júla 1994, Brusel (Charlemagne Building), predseda Helmut Kohl (mimoriadne zasadnutie Európskej rady) 9. a 10. decembra 1994, Essen (Messe Essen), predseda Helmut Kohl 26. a 27. júna 1995, Cannes (Palais des festivals), predseda Jacques Chirac 22. a 23. septembra 1995, Mallorca (hotel Formentor), predseda Felipe González (neformálne zasadnutie hláv štátov alebo predsedov vlád) 15. a 16. decembra 1995, Madrid (Palacio de Congresos de Madrid), predseda Felipe González 29. marca 1996, Turín (Lingotto), predseda Lamberto Dini 21. a 22. júna 1996, Florencia (Fortezza da Basso/Exhibition Centre), predseda Romano Prodi 5. októbra 1996, Dublin (Dublin Castle), predseda John Bruton (mimoriadne zasadnutie Európskej rady) 13. a 14. decembra 1996, Dublin (Dublin Castle), predseda John Bruton 23. mája 1997, Noordwijk (Grand Hotel Huis ter Duin), predseda Wim Kok (neformálne zasadnutie Európskej rady) 16. a 17. júna 1997, Amsterdam (Nederlandsche Bank), predseda Wim Kok 20. a 21. novembra 1997, Luxemburg (Kirchberg Conference Centre), predseda Jean- Claude Juncker (mimoriadne zasadnutie Európskej rady) 12. a 13. decembra 1997, Luxemburg (Kirchberg Conference Centre), predseda Jean- Claude Juncker Január 2016 SK Chronologický vývoj Európskej rady a Rady EÚ 47

48 2. a 3. mája , Brusel (Justus Lipsius Building), predseda Tony Blair (zasadnutie Rady na úrovni hláv štátov alebo predsedov vlád) 15. a 16. júna 1998, Cardiff (City Hall), predseda Tony Blair 24. a 25. októbra 1998, Pörtschach (Parkhotel Pörtschach), predseda Viktor Klima (neformálne zasadnutie hláv štátov alebo predsedov vlád) 11. a 12. decembra 1998, Viedeň (Hofburg), predseda Viktor Klima 26. februára 1999, Bonn (Gästehaus der Bundesregierung auf dem Petersberg), predseda Gerhard Schröder (neformálne zasadnutie hláv štátov alebo predsedov vlád) 24. a 25. marca 1999, Berlín (Hotel Intercontinental), predseda Gerhard Schröder 14. apríla 1999, Brusel (Justus Lipsius Building), predseda Gerhard Schröder (neformálne zasadnutie hláv štátov alebo predsedov vlád) 3. a 4. júna 1999, Kolín (Der Gürzenich), predseda Gerhard Schröder 15. a 16. októbra 1999, Tampere (Museokeskus Vapriikki), predseda Paavo Lipponen 10. a 11. decembra 1999, Helsinki (Helsinki Fair Centre), predseda Paavo Lipponen 23. a 24. marca 2000, Lisabon (Feira Internacional de Lisboa), predseda António Guterres (mimoriadne zasadnutie Európskej rady) 19. a 20. júna 2000, Santa Maria da Feira (Europarque Centro de Congressos), predseda António Guterres 13. a 14. októbra 2000, Biarritz (Casino municipal de Biarritz), predseda Jacques Chirac (neformálne zasadnutie Európskej rady) 7. a 9. decembra 2000, Nice (Centre des Congrès Acropolis), predseda Jacques Chirac 23. a 24. marca 2001, Štokholm (Stockholm Mässan), predseda Göran Persson 15. a 16. júna 2001, Gothenburg (Svenska Mässan), predseda Göran Persson 21. septembra 2001, Brusel (Justus Lipsius Building), predseda Guy Verhofstadt (mimoriadne zasadnutie Európskej rady) 19. októbra 2001, Ghent (Sint Pietersabdij), predseda Guy Verhofstadt (neformálne zasadnutie hláv štátov alebo predsedov vlád) 14. a 15. decembra 2001, Brusel (Laeken Royal Palace), predseda Guy Verhofstadt 15. a 16. marca 2002, Barcelona (Palau de Congressos de Catalunya), predseda José María Aznar 21. a 22. júna 2002, Seville (Palacio de Exposiciones y Congresos), predseda José María Aznar 24. a 25. októbra 2002, Brusel (Justus Lipsius Building), predseda Anders Fogh Rasmussen 12. a 13. decembra 2002, Kodaň (Bella Center), predseda Anders Fogh Rasmussen 17. februára 2003, Brusel (Justus Lipsius Building), predseda Costas Simitis (mimoriadne zasadnutie Európskej rady) 20. a 21. marca 2003, Brusel (Justus Lipsius Building), predseda Costas Simitis 16. apríla 2003, Atény (Zappeion), predseda Costas Simitis (neformálne zasadnutie Európskej rady) 19. a 20. júna 2003, Solún (Porto Carras), predseda Costas Simitis 4. októbra 2003, Rím (Palazzo dei Congressi), predseda Silvio Berlusconi (neformálne zasadnutie Európskej rady) 16. a 17. októbra , Brusel (Justus Lipsius Building), predseda Silvio Berlusconi 12. a 13. decembra 2003, Brusel (Justus Lipsius Building), predseda Silvio Berlusconi 25. a 26. marca 2004, Brusel (Justus Lipsius Building), predseda Bertie Ahern 56 Išlo o zasadnutie Rady na úrovni hláv štátov alebo predsedov vlád s cieľom prijať rozhodnutia o členských štátoch vstupujúcich do tretej etapy hospodárskej a menovej únie. Schválilo sa na ňom vymenovanie Wima Duisenberga za prvého prezidenta Európskej centrálnej banky. 57 Od októbra 2003 sa všetky formálne zasadnutia Európskej rady konajú v Bruseli. 48 Chronologický vývoj Európskej rady a Rady EÚ SK Január 2016

49 17. a 18. júna 2004, Brusel (Justus Lipsius Building), predseda Bertie Ahern 29. júna 2004, Brusel (Justus Lipsius Building), predseda Bertie Ahern (zasadnutie Rady na úrovni hláv štátov alebo predsedov vlád) a 5. novembra 2004, Brusel (Justus Lipsius Building), predseda Jan Peter Balkenende 16. a 17. decembra 2004, Brusel (Justus Lipsius Building), predseda Jan Peter Balkenende 22. a 23. marca 2005, Brusel (Justus Lipsius Building), predseda Jean-Claude Juncker 16. a 17. júna 2005, Brusel (Justus Lipsius Building), predseda Jean-Claude Juncker 27. októbra 2005, Hampton Court (Hampton Court Palace), predseda Tony Blair (neformálne zasadnutie hláv štátov alebo predsedov vlád) 15. a 16. decembra 2005, Brusel (Justus Lipsius Building), predseda Tony Blair 23. a 24. marca 2006, Brusel (Justus Lipsius Building), predseda Wolfgang Schüssel 15. a 16. júna 2006, Brusel (Justus Lipsius Building), predseda Wolfgang Schüssel 20. októbra 2006, Lahti (Sibeliustalo), predseda Matti Vanhanen (neformálne zasadnutie hláv štátov alebo predsedov vlád) 14. a 15. decembra 2006, Brusel (Justus Lipsius Building), predseda Matti Vanhanen 8. a 9. marca 2007, Brusel (Justus Lipsius Building), predsedníčka Angela Merkelová 21. a 22. júna 2007, Brusel (Justus Lipsius Building), predsedníčka Angela Merkelová 18. a 19. októbra 2007, Lisabon (Feira Internacional de Lisboa), predseda José Sócrates (neformálne zasadnutie hláv štátov alebo predsedov vlád) 14. decembra 2007, Brusel (Justus Lipsius Building), predseda José Sócrates 13. a 14. marca 2008, Brusel (Justus Lipsius Building), predseda Janez Janša 19. a 20. júna 2008, Brusel (Justus Lipsius Building), predseda Janez Janša 1. septembra 2008, Brusel (Justus Lipsius Building), predseda Nicolas Sarkozy (mimoriadne zasadnutie Európskej rady) 15. a 16. októbra 2008, Brusel (Justus Lipsius Building), predseda Nicolas Sarkozy 7. novembra 2008, Brusel (Justus Lipsius Building), predseda Nicolas Sarkozy (neformálne zasadnutie hláv štátov alebo predsedov vlád) 11. a 12. decembra 2008, Brusel (Justus Lipsius Building), predseda Nicolas Sarkozy 1. marca 2009, Brusel (Justus Lipsius Building), predseda Mirek Topolánek (neformálne zasadnutie hláv štátov alebo predsedov vlád) 19. a 20. marca 2009, Brusel (Justus Lipsius Building), predseda Mirek Topolánek 18. a 19. júna 2009, Brusel (Justus Lipsius Building), predseda Jan Fischer 17. septembra 2009, Brusel (Justus Lipsius Building), predseda Fredrik Reinfeldt (neformálne zasadnutie hláv štátov alebo predsedov vlád) 29. a 30. októbra 2009, Brusel (Justus Lipsius Building), predseda Fredrik Reinfeldt 19. novembra 2009, Brusel (Justus Lipsius Building), predseda Fredrik Reinfeldt (neformálne zasadnutie hláv štátov alebo predsedov vlád) 10. a 11. decembra , Brusel (Justus Lipsius Building), predseda Fredrik Reinfeldt 11. februára 2010, Brusel (Bibliothèque Solvay), predseda Herman Van Rompuy (neformálne zasadnutie hláv štátov alebo predsedov vlád) 25. a 26. marca 2010, Brusel (Justus Lipsius Building), predseda Herman Van Rompuy 17. júna 2010, Brusel (Justus Lipsius Building), predseda Herman Van Rompuy 58 Toto zasadnutie Rady na úrovni hláv štátov alebo predsedov vlád bolo zvolané na účely nominácie Josého Manuela Barrosa za predsedu Komisie a s cieľom obnoviť funkčné obdobie Javiera Solanu, generálneho tajomníka Rady/vysokého predstaviteľa pre SZBP, a Pierra de Boissieu, zástupcu generálneho tajomníka Rady. 59 Išlo o posledné zasadnutie Európskej rady, ktorému predsedal prezident alebo predseda vlády členského štátu vykonávajúceho polročné predsedníctvo Rady. Európska rada sa formálne stala inštitúciou EÚ 1. decembra 2009 po nadobudnutí platnosti Lisabonskej zmluvy, ktorou sa vytvorila aj funkcia stáleho predsedu Európskej rady. Európskej rade predsedal v decembri 2009 v rámci prechodných opatrení švédsky predseda vlády Fredrik Reinfeldt. Január 2016 SK Chronologický vývoj Európskej rady a Rady EÚ 49

50 16. septembra 2010, Brusel (Justus Lipsius Building), predseda Herman Van Rompuy 28. a 29. októbra 2010, Brusel (Justus Lipsius Building), predseda Herman Van Rompuy 16. a 17. decembra 2010, Brusel (Justus Lipsius Building), predseda Herman Van Rompuy 4. februára 2011, Brusel (Justus Lipsius Building), predseda Herman Van Rompuy 11. marca 2011, Brusel (Justus Lipsius Building), predseda Herman Van Rompuy (mimoriadne zasadnutie Európskej rady) 24. a 25. marca 2011, Brusel (Justus Lipsius Building), predseda Herman Van Rompuy 23. a 24. júna 2011, Brusel (Justus Lipsius Building), predseda Herman Van Rompuy 23. októbra 2011, Brusel (Justus Lipsius Building), predseda Herman Van Rompuy 26. októbra 2011, Brusel (Justus Lipsius Building), predseda Herman Van Rompuy (mimoriadne zasadnutie členov Európskej rady) 9. decembra 2011, Brusel (Justus Lipsius Building), predseda Herman Van Rompuy 30. januára 2012, Brusel (Justus Lipsius Building), predseda Herman Van Rompuy (neformálne zasadnutie členov Európskej rady) 1. a 2. marca 2012, Brusel (Justus Lipsius Building), predseda Herman Van Rompuy 23. mája 2012, Brusel (Justus Lipsius Building), predseda Herman Van Rompuy (neformálne zasadnutie členov Európskej rady) 28. a 29. júna 2012, Brusel (Justus Lipsius Building), predseda Herman Van Rompuy 18. a 19. októbra 2012, Brusel (Justus Lipsius Building), predseda Herman Van Rompuy 22. a 23. novembra 2012, Brusel (Justus Lipsius Building), predseda Herman Van Rompuy (mimoriadne zasadnutie Európskej rady) 13. a 14. decembra 2012, Brusel (Justus Lipsius Building), predseda Herman Van Rompuy 7. a 8. februára 2013, Brusel (Justus Lipsius Building), predseda Herman Van Rompuy 14. a 15. marca 2013, Brusel (Justus Lipsius Building), predseda Herman Van Rompuy 22. mája 2013, Brusel (Justus Lipsius Building), predseda Herman Van Rompuy 27. a 28. júna 2013, Brusel (Justus Lipsius Building), predseda Herman Van Rompuy 24. a 25. októbra 2013, Brusel (Justus Lipsius Building), predseda Herman Van Rompuy 19. a 20. decembra 2013, Brusel (Justus Lipsius Building), predseda Herman Van Rompuy 6. marca 2014, Brusel (Justus Lipsius Building), predseda Herman Van Rompuy (neformálne zasadnutie hláv štátov alebo predsedov vlád) 20. a 21. marca 2014, Brusel (Justus Lipsius Building), predseda Herman Van Rompuy 27. mája 2014, Brusel (Justus Lipsius Building), predseda Herman Van Rompuy (neformálne zasadnutie hláv štátov alebo predsedov vlád) 26. júna 2014, Ypres (Lakenhalle); 27. júna 2014, Brusel (Justus Lipsius Building), predseda Herman Van Rompuy 16. júla 2014, Brusel (Justus Lipsius Building), predseda Herman Van Rompuy (mimoriadne zasadnutie Európskej rady) 30. augusta 2014, Brusel (Justus Lipsius Building), predseda Herman Van Rompuy (mimoriadne zasadnutie Európskej rady) 23. a 24. októbra 2014, Brusel (Justus Lipsius Building), predseda Herman Van Rompuy 18. decembra 2014, Brusel (Justus Lipsius Building), predseda Donald Tusk 12. februára 2015, Brusel (Justus Lipsius Building), predseda Donald Tusk (neformálne zasadnutie hláv štátov alebo predsedov vlád) 19. a 20. marca 2015, Brusel (Justus Lipsius Building), predseda Donald Tusk 23. apríla 2015, Brusel (Justus Lipsius Building), predseda Donald Tusk (mimoriadne zasadnutie Európskej rady) 25. a 26. júna 2015, Brusel (Justus Lipsius Building), predseda Donald Tusk 50 Chronologický vývoj Európskej rady a Rady EÚ SK Január 2016

51 23. septembra 2015, Brusel (Justus Lipsius Building), predseda Donald Tusk (neformálne zasadnutie hláv štátov alebo predsedov vlád) 15. októbra 2015, Brusel (Justus Lipsius Building), predseda Donald Tusk 12. novembra 2015, Valletta (Mediterranean Conference Centre), predseda Donald Tusk (neformálne zasadnutie hláv štátov alebo predsedov vlád) 29. novembra 2015, Brusel (Justus Lipsius Building), predseda Donald Tusk (zasadnutie hláv štátov alebo predsedov vlád EÚ a Turecka) 17. a 18. decembra 2015, Brusel (Justus Lipsius Building), predseda Donald Tusk Samity eurozóny 12. októbra 2008, Paríž (Palais de l Elysée), predseda Nicolas Sarkozy 25. marca 2010, Brusel (Justus Lipsius Building), predseda Herman Van Rompuy 7. mája 2010, Brusel (Justus Lipsius Building), predseda Herman Van Rompuy 11. marca 2011, Brusel (Justus Lipsius Building), predseda Herman Van Rompuy 21. júla 2011, Brusel (Justus Lipsius Building), predseda Herman Van Rompuy 23. a 26. októbra 2011, Brusel (Justus Lipsius Building), predseda Herman Van Rompuy decembra 2011, Brusel (Justus Lipsius Building), predseda Herman Van Rompuy 30. januára 2012, Brusel (Justus Lipsius Building), predseda Herman Van Rompuy 2. marca 2012, Brusel (Justus Lipsius Building), predseda Herman Van Rompuy 29. júna 2012, Brusel (Justus Lipsius Building), predseda Herman Van Rompuy 14. marca 2013, Brusel (Justus Lipsius Building), predseda Herman Van Rompuy 24. októbra 2014, Brusel (Justus Lipsius Building), predseda Herman Van Rompuy 22. júna 2015, Brusel (Justus Lipsius Building), predseda Donald Tusk 7. júla 2015, Brusel (Justus Lipsius Building), predseda Donald Tusk 12. júla 2015, Brusel (Justus Lipsius Building), predseda Donald Tusk 60 Išlo o jediný samit eurozóny, ktorý sa uskutočnil v dvoch fázach v uvedených dňoch. Január 2016 SK Chronologický vývoj Európskej rady a Rady EÚ 51

52 Európska únia

53 IV. VÝVOJ SYSTÉMU HLASOVANIA V RADE EÚ Právny základ: Rímska zmluva, článok 148 Hlasovanie kvalifikovanou väčšinou v rokoch Členský štát Počet hlasov Nemecko 4 Francúzsko 4 Taliansko 4 Belgicko 2 Holandsko 2 Kvalifikovaná väčšina: 12 hlasov pri návrhu Komisie 12 hlasov aspoň od 4 členov v ostatných prípadoch Luxembursko 1 Spolu 17 Právny základ: Zmluva o pristúpení Dánska, Írska a Spojeného kráľovstva, článok 14 Hlasovanie kvalifikovanou väčšinou v rokoch Členský štát Počet hlasov Nemecko 10 Francúzsko 10 Taliansko 10 Spojené kráľovstvo 10 Belgicko 5 Holandsko 5 Kvalifikovaná väčšina: 41 hlasov pri návrhu Komisie 41 hlasov aspoň od 6 členov v ostatných prípadoch Dánsko 3 Írsko 3 Luxembursko 2 Spolu 58 Január 2016 SK Chronologický vývoj Európskej rady a Rady EÚ 53

54 Právny základ: Zmluva o pristúpení Grécka, článok 14 Hlasovanie kvalifikovanou väčšinou v rokoch Členský štát Počet hlasov Nemecko 10 Francúzsko 10 Taliansko 10 Spojené kráľovstvo 10 Belgicko 5 Grécko 5 Holandsko 5 Kvalifikovaná väčšina: 45 hlasov pri návrhu Komisie 45 hlasov aspoň od 6 členov v ostatných prípadoch Dánsko 3 Írsko 3 Luxembursko 2 Spolu 63 Právny základ: Zmluva o pristúpení Španielska a Portugalska, článok 14 Hlasovanie kvalifikovanou väčšinou v rokoch Členský štát Počet hlasov Nemecko 10 Francúzsko 10 Taliansko 10 Spojené kráľovstvo 10 Španielsko 8 Belgicko 5 Grécko 5 Holandsko 5 Kvalifikovaná väčšina: 54 hlasov pri návrhu Komisie 54 hlasov aspoň od 8 členov v ostatných prípadoch Portugalsko 5 Dánsko 3 Írsko 3 Luxembursko 2 Spolu Chronologický vývoj Európskej rady a Rady EÚ SK Január 2016

55 Právny základ: Zmluva o pristúpení Rakúska, Fínska a Švédska, článok 15 Hlasovanie kvalifikovanou väčšinou: 1995 apríl 2004 Členský štát Počet hlasov Nemecko 10 Francúzsko 10 Taliansko 10 Spojené kráľovstvo 10 Španielsko 8 Belgicko 5 Grécko 5 Holandsko 5 Portugalsko 5 Kvalifikovaná väčšina: 64 hlasov pri návrhu Komisie 64 hlasov aspoň od 11 členov v ostatných prípadoch Rakúsko 4 Švédsko 4 Dánsko 3 Írsko 3 Fínsko 3 Luxembursko 2 Spolu 87 Január 2016 SK Chronologický vývoj Európskej rady a Rady EÚ 55

56 Právny základ: Zmluva o pristúpení Českej republiky, Estónska, Cypru, Lotyšska, Litvy, Maďarska, Malty, Poľska, Slovinska a Slovenska, článok 26 Hlasovanie kvalifikovanou väčšinou: máj 2004 október 2004 Členský štát Počet hlasov Členský štát Počet hlasov Nemecko 10 Rakúsko 4 Francúzsko 10 Dánsko 3 Spojené kráľovstvo 10 Slovensko 3 Taliansko 10 Fínsko 3 Španielsko 8 Írsko 3 Poľsko 8 Litva 3 Holandsko 5 Lotyšsko 3 Grécko 5 Slovinsko 3 Portugalsko 5 Estónsko 3 Belgicko 5 Cyprus 2 Česká republika 5 Luxembursko 2 Maďarsko 5 Malta 2 Švédsko 4 Spolu 124 Kvalifikovaná väčšina: 88 hlasov pri návrhu Komisie 88 hlasov aspoň od 11 členov v ostatných prípadoch 56 Chronologický vývoj Európskej rady a Rady EÚ SK Január 2016

57 Právny základ: Zmluva o pristúpení Českej republiky, Estónska, Cypru, Lotyšska, Litvy, Maďarska, Malty, Poľska, Slovinska a Slovenska, článok 12 Hlasovanie kvalifikovanou väčšinou: november Členský štát Počet hlasov Počet obyvateľov % Členský štát ( 1 000) 61 Počet hlasov Počet obyvateľov ( 1 000) Nemecko ,8 17,88 Rakúsko ,5 1,77 % Francúzsko ,8 13,51 Dánsko ,4 1,17 Spojené kráľovstvo ,2 13,01 Slovensko ,8 1,16 Taliansko ,4 12,67 Fínsko ,6 1,13 Španielsko ,0 9,32 Írsko ,2 0,89 Poľsko ,8 8,27 Litva ,3 0,74 Holandsko ,5 3,53 Lotyšsko ,4 0,71 Grécko ,0 2,40 Slovinsko ,6 0,43 Portugalsko ,3 2,28 Estónsko ,0 0,29 Belgicko ,9 2,26 Cyprus 4 749,2 0,16 Česká republika ,6 2,21 Luxembursko 4 455,0 0,09 Maďarsko ,5 2,18 Malta 3 402,7 0,08 Švédsko ,4 1,95 Spolu ,0 100 % Limit 62 % ,9 62 % 61 Údaje platné v období od 1. januára do 31. decembra Rozhodnutie Rady 2006/34/ES z 23. januára 2006, ktorým sa mení a dopĺňa rokovací poriadok Rady (Ú. v. EÚ L 22, , s. 32). Kvalifikovaná väčšina: 232 hlasov od väčšiny členov pri návrhu Komisie 232 hlasov aspoň od dvoch tretín členov v ostatných prípadoch na žiadosť člena: overenie, či členské štáty hlasujúce za návrh predstavujú aspoň 62 % celkového obyvateľstva Január 2016 SK Chronologický vývoj Európskej rady a Rady EÚ 57

58 Právny základ: Zmluva o pristúpení Bulharskej republiky a Rumunska, článok 22 Hlasovanie kvalifikovanou väčšinou: 2007 november 2009 Právny základ: Lisabonská zmluva, protokol č. 36 o prechodných ustanoveniach, článok 3 Hlasovanie kvalifikovanou väčšinou: december 2009 jún 2013 Členský štát Počet hlasov Počet obyvateľov % Členský štát ( 1 000) 62 Počet hlasov Počet obyvateľov ( 1 000) Nemecko ,7 16,25 Rakúsko ,0 1,68 % Francúzsko ,9 12,98 Bulharsko ,2 1,45 Spojené kráľovstvo ,6 12,51 Dánsko ,5 1,11 Taliansko ,8 12,08 Slovensko ,3 1,07 Španielsko ,3 9,17 Fínsko ,3 1,07 Poľsko ,4 7,65 Írsko ,8 0,91 Rumunsko ,8 4,24 Litva ,8 0,60 Holandsko ,3 3,32 Lotyšsko ,5 0,41 Grécko ,9 2,24 Slovinsko ,8 0,41 Portugalsko ,3 2,19 Estónsko ,7 0,27 Belgicko ,8 2,09 Cyprus 4 862,0 0,17 Česká republika ,4 2,09 Luxembursko 4 524,9 0,10 Maďarsko ,7 1,98 Malta 3 416,1 0,08 Švédsko ,9 1,88 Spolu ,7 100 % Limit 62 % ,4 62 % 62 Údaje platné v období od 1. januára do 31. decembra Rozhodnutie Rady 2013/37/EÚ zo 14. januára 2013, ktorým sa mení a dopĺňa rokovací poriadok Rady (Ú. v. EÚ L 16, , s. 16). Kvalifikovaná väčšina: 255 hlasov od väčšiny členov pri návrhu Komisie 255 hlasov aspoň od dvoch tretín členov v ostatných prípadoch na žiadosť člena: overenie, či členské štáty hlasujúce za návrh predstavujú aspoň 62 % celkového obyvateľstva 58 Chronologický vývoj Európskej rady a Rady EÚ SK Január 2016

59 Právny základ: Zmluva o pristúpení Chorvátska, článok 20 Hlasovanie kvalifikovanou väčšinou: júl 2013 október 2014 Členský štát Počet hlasov Počet obyvateľov % Členský štát ( 1 000) 63 Počet hlasov Počet obyvateľov ( 1 000) Nemecko ,7 16,20 Rakúsko ,0 1,66 % Francúzsko ,9 12,87 Bulharsko ,2 1,44 Spojené kráľovstvo ,6 12,39 Dánsko ,5 1,09 Taliansko ,8 11,97 Slovensko ,3 1,06 Španielsko ,3 9,09 Fínsko ,3 1,06 Poľsko ,4 7,58 Írsko ,8 0,90 Rumunsko ,8 4,20 Chorvátsko ,2 0,86 Holandsko ,3 3,29 Litva ,8 0,59 Grécko ,9 2,22 Lotyšsko ,5 0,40 Belgicko ,3 2,17 Slovinsko ,8 0,40 Portugalsko ,8 2,07 Estónsko ,7 0,26 Česká republika ,4 2,06 Cyprus 4 862,0 0,16 Maďarsko ,7 1,95 Luxembursko 4 524,9 0,10 Švédsko ,9 1,86 Malta 3 416,1 0,08 Spolu ,9 100 % Limit 62 % ,3 62 % 63 Údaje platné v období od 1. januára do 31. decembra Rozhodnutie Rady 2013/37/EÚ zo 14. januára 2013, ktorým sa mení a dopĺňa rokovací poriadok Rady (Ú. v. EÚ L 16, , s. 16). Údaje o počte obyvateľov týkajúce sa Chorvátska, a teda aj zodpovedajúce percentuálne podiely a celkové počty sú len odhadované. Kvalifikovaná väčšina: 260 hlasov od väčšiny členov pri návrhu Komisie 260 hlasov aspoň od dvoch tretín členov v ostatných prípadoch na žiadosť člena: overenie, či členské štáty hlasujúce za návrh predstavujú aspoň 62 % obyvateľstva Únie Január 2016 SK Chronologický vývoj Európskej rady a Rady EÚ 59

60 Právny základ: Lisabonská zmluva, článok 16 Hlasovanie kvalifikovanou väčšinou od 1. novembra 2014 Kvalifikovaná väčšina alebo dvojitá väčšina : 55 % členských štátov zahŕňajúcich aspoň 16 z 28 členov pri návrhu Komisie a/ alebo vysokého predstaviteľa 72 % členských štátov zahŕňajúcich aspoň 21 z 28 členov v ostatných prípadoch členské štáty hlasujúce za návrh predstavujú aspoň 65 % obyvateľstva Únie Hlasovanie kvalifikovanou väčšinou je najpoužívanejší spôsob hlasovania v Rade. Používa sa pri prijímaní rozhodnutí Rady v rámci riadneho legislatívneho postupu, známeho aj ako spolurozhodovací postup. Blokujúca menšina musí zahŕňať aspoň 4 členov Rady, ktorí predstavujú viac ako 35 % obyvateľstva EÚ. Týmto postupom sa prijíma približne 80 % všetkých právnych predpisov EÚ. Ostatnými spôsobmi hlasovania sú: jednoduchá väčšina (15 členských štátov hlasujúcich za návrh) alebo jednomyseľnosť (všetci hlasujú za návrh). Členské štáty môžu do 31. marca 2017 stále požadovať, aby sa pri hlasovaní kvalifikovanou väčšinou použilo predchádzajúce pravidlo, ktorého právnym základom je článok 20 Zmluvy o pristúpení Chorvátska. Na základe tohto pravidla má zástupca každého členského štátu určitý počet hlasov stanovený v zmluvách EÚ. Pri vážení hlasov sa približne odráža počet obyvateľov každého členského štátu. 60 Chronologický vývoj Európskej rady a Rady EÚ SK Január 2016

61 V. GENERÁLNI TAJOMNÍCI RADY EÚ A VÝVOJ GENERÁLNEHO SEKRETARIÁTU RADY Christian Calmes, LU generálny tajomník od 9. septembra 1952 do 14. júna 1973 V novembri 1952 mal GSR 11 zamestnancov. Nicolas Hommel, LU generálny tajomník od 1. júla 1973 do 7. októbra 1980 V júli 1973 mal GSR 974 zamestnancov. Niels Ersbøll, DK generálny tajomník od 8. októbra 1980 do 31. augusta 1994 V októbri 1980 mal GSR zamestnancov. Január 2016 SK Chronologický vývoj Európskej rady a Rady EÚ 61

62 Jürgen Trumpf, DE generálny tajomník od 1. septembra 1994 do 17. októbra 1999 V septembri 1994 mal GSR zamestnancov. Javier Solana, ES generálny tajomník a vysoký predstaviteľ pre spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku od 18. októbra 1999 do 30. novembra 2009 V novembri 1999 mal GSR zamestnancov. Pierre de Boissieu 64, FR generálny tajomník od 1. decembra 2009 do 25. júna 2011 V decembri 2009 mal GSR zamestnancov. 64 Pierre de Boissieu zastával pred nástupom do funkcie generálneho tajomníka funkciu zástupcu generálneho tajomníka od 18. októbra 1999 do 30. novembra Chronologický vývoj Európskej rady a Rady EÚ SK Január 2016

63 Uwe Corsepius, DE generálny tajomník od 26. júna 2011 do 30. júna 2015 V júni 2011 mal GSR zamestnancov. Jeppe Tranholm- Mikkelsen, DK generálny tajomník od 1. júla 2015 V júli 2015 mal GSR zamestnancov. Január 2016 SK Chronologický vývoj Európskej rady a Rady EÚ 63