MAĎARSKÁ MENŠINA NA SLOVENSKU PO ROKU Štefan Šutaj

MAĎARSKÁ MENŠINA NA SLOVENSKU PO ROKU 1945 Štefan Šutaj Košice 2015

Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v košiciach Filozofická fakulta MAĎARSKÁ MENŠINA NA SLOVENSKU PO ROKU 1945 Štefan Šutaj Moderné vzdelávanie pre vedomostnú spoločnosť/ Projekt je spolufinancovaný zo zdrojov EÚ

Rozvoj inovatívnych foriem vzdelávania a podpora interdisciplinarity štúdia na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach (RIFIV), ITMS 26110230101. MAĎARSKÁ MENŠINA NA SLOVENSKU PO ROKU 1945 Vysokoškolské učebné texty Autor: 2015 prof. PaedDr. Štefan Šutaj, DrSc. - Katedra histórie, Filozofická fakulta Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach Recenzenti: Mgr. Zlatica Saposová, PhD. doc. PhDr. Soňa Gabzdilová, CSc. Jazykový korektor: Mgr. Monika Hudáková 2015 Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, Filozofická fakulta Všetky práva vyhradené. Toto dielo ani žiadnu jeho časť nemožno reprodukovať, ukladať do informačných systémov alebo inak rozširovať bez súhlasu majiteľov práv. Za odbornú stránku publikácie zodpovedá autor. ISBN 978-80-8152-269-7

OBSAH NA ÚVOD... 5 1 KONCEPCIE RIEŠENIA MAĎARSKEJ OTÁZKY NA SLOVENSKU PO DRUHEJ SVETOVEJ VOJNE... 13 2 RIEŠENIA MAĎARSKEJ OTÁZKY NA SLOVENSKU VYPLÝVAJÚCE Z MEDZINÁRODNÝCH DOHÔD... 29 2.1 Dohoda o prímerí s Maďarskom a Maďari na Slovensku... 29 2.2 Výmena obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom a návrat krajanov zo zahraničia... 33 2.3 Parížska konferencia 1946 a maďarská menšina na Slovensku... 42 3 OPATRENIA VOČI MAĎARSKEJ MENŠINE NA SLOVENSKU... 67 3.1 Štátne občianstvo obyvateľstva maďarskej národnosti... 67 3.2 Reslovakizácia... 73 3.3 Nútené presídlenie Maďarov do Čiech... 83 3.4 Konfiškácie poľnohospodárskeho majetku Maďarov na Slovensku... 87 3.5 Konfiškácia hnuteľného a nehnuteľného majetku Maďarov na Slovensku... 91 3.6 Ľudové súdnictvo a maďarská menšina... 94 4 ZMENA POSTAVENIA OBYVATEĽSTVA MAĎARSKEJ NÁRODNOSTI PO FEBRUÁRI 1948... 98 4.1 Ukončenie výmeny obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom... 100 4.2 Štátne občianstvo Maďarov po februári 1948... 102 4.3 Reslovakizácia... 109 4.4 Nútené presídlenie a Akcia Juh... 111 4.5 Poľnohospodárske reformy a maďarská menšina po februári 1948... 113 4.6 Majetok Maďarov a jeho osudy v komunistickom režime na Slovensku... 115 4.7 Ľudové súdnictvo a jeho komunistická transformácia... 116 4.8 Komunistické riešenie postavenia maďarskej menšiny... 118 5 FEDERALIZÁCIA A DEMOKRATIZÁCIA, SNAHA O DEMOKRATIZÁCIU ŽIVOTA V SLOVENSKEJ SPOLOČNOSTI A MAĎARSKÁ MENŠINA... 124 5.1 Zmeny v národnostnej politike a snahy o reformu v komunistickej strane a v štáte... 129 5.2 Zmeny v Csemadoku... 133 5.3 Príprava zákona o národnostiach... 137

6 NORMALIZÁCIA A POSTAVENIE MAĎARSKEJ MENŠINY NA SLOVENSKU... 147 6.1 21. august 1968. Dozvuky demokratizácie verejného života a opatrenia v oblasti národnostnej politiky... 147 6.2 Správa národnostných vecí... 153 6.3 Pokusy o napĺňanie ústavného zákona o národnostiach... 157 6.4 Nástup k ostrej normalizácii a maďarská otázka... 163 6.5 Rada vlády SSR pre národnosti a cesta k normalizácii... 170 NAMIESTO ZÁVERU... 172

NA ÚVOD Predkladaná publikácia je určená pre študentov predmetov, ktoré sa vyučujú na Katedre histórie Filozofickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika. Je doplnkovým materiálom pre slovenské dejiny po roku 1945, Československo v rokoch 1948 1989 aj k predmetu Slovensko v povojnovom Československu (dekréty E. Beneša). Cieľom predkladanej publikácie je prístupnou formou, ale so zachovaním vedeckého štýlu a poznámkového aparátu, sprístupniť udalosti týkajúce sa postavenia maďarskej menšiny na Slovensku po druhej svetovej vojne. Dvadsiate storočie bolo storočím globálnych geopolitických mocenských konfliktov a etnických vojen, resp. vojen, v dôsledku ktorých sa formovali národné štáty. Jedným z kritérií úspešnosti politickej reprezentácie národa sa stala práve existencia národného štátu. V strednej Európe dochádzalo v predchádzajúcich obdobiach k prelínaniu tu žijúcich etník a hranice nástupníckych národných štátov boli určované nielen na základe etnických, ale aj geografických, hospodárskych a geopolitických kritérií. V dôsledku toho sa na ich územiach vytvárali početné etnické skupiny, ktorých materský štát bol za hranicami štátu, v ktorom žili. Takýmto typom menšiny sa stala aj maďarská menšina na Slovensku. Maďarská menšina je na Slovensku najpočetnejšou národnostnou menšinou. Jej vznik súvisí s historickým vývojom po rozpade Rakúsko-Uhorska a s vytvorením nástupníckych národných štátov, teda aj Československa a Maďarska. 1 Pre Slovensko bol slovensko-maďarský vnútroštátny pomer v novom štáte spolu so vzťahom s Čechmi najvýznamnejší. Nie je možné, aby medzi dvoma tak dlho spolu či vedľa seba žijúcimi národmi nevznikali nedorozumenia, ktoré sa vtláčajú do historickej pamäti obyvateľstva a prenášajú sa z generácie na generáciu. Najmä také skutočnosti, ktoré sa negatívne zapísali do pamäti národa, majú dlhšiu trvácnosť, vytvárajú bariéry v ďalších vzťahoch, plodia nové krivdy. Vzťah medzi maďarským a slovenským obyvateľstvom v Uhorsku poznamenalo okrem iného aj pomaďarčovanie slovenského obyvateľstva, prebiehajúce sčasti ako prirodzená asimilácia, sčasti ako vynútený asimilačný proces pod vplyvom administratívnych opatrení štátnej moci. Pomaďarčovanie sa prejavilo úbytkom obyvateľstva slovenskej národnosti. Inteligencia slovenského pôvodu v Uhorsku sa z existenčných dôvodov hlásila k maďarskej národnosti. Táto asimilovaná skupina obyvateľstva sa dostala do nového štátu, štatisticky ako obyvateľstvo maďarskej národnosti, s absolvovanými maďarskými školami a bilingválnou komunikáciou v rodine. V štátnych službách, ktoré novovytvorený československý štát preberal, bolo predovšetkým obyvateľstvo, ktoré sa hlá- 1 Podrobnejšie o tejto problematike napr.: ŠUTAJ, Štefan HOMIŠINOVÁ, Mária SÁPOSOVÁ, Zlatica ŠUTAJOVÁ, Jana. Maďarská menšina na Slovensku v procesoch transformácie po roku 1989 (identita a politika). Prešov : Universum, 2006; ŠUTAJ, Štefan. Maďarská menšina na Slovensku v odbornej literatúre po roku 1989. In Šutaj, Štefan. (ed.). Národ a národnosti na Slovensku stav výskumu po roku 1989 a jeho perspektívy. Prešov : Universum, 2004, s. 102-117. 5

silo k maďarskej národnosti a neraz bolo lojálne skôr k predchádzajúcemu štátnemu útvaru. Vznikom Československej republiky sa výrazne zmenilo postavenie časti obyvateľstva, ktoré sa na jeho území hlásilo k maďarskej národnosti a malo aj maďarské etnické cítenie. Pre stanovenie slovensko-maďarskej hranice bolo dôležité, že sa v priebehu historického vývoja jednoznačne nevyprofilovala slovensko-maďarská etnická (jazyková) hranica. Zmenou štátnych hraníc sa zo súčasti vládnuceho maďarského národa v Uhorsku stala menšina, ktorá musela bojovať o svoj status. Je prirodzené, že sa zmenou hraníc, na základe rozhodnutia mocností, nevytvoril vzťah k novému štátu. Po stabilizácii slovensko-maďarskej hranice sa Maďari na slovenskej strane hranice usilovali udržiavať kontakty s materským národom a zároveň mohli využívať možnosti na uplatňovanie svojich práv na kultúrne spolky, používanie jazyka, politické strany, vydávanie tlače a literatúry a pod. V prípade vytvorenia možnosti však ich politické reprezentácie neváhali postaviť návrat k materskému štátu na najvyšší rebríček hodnôt. Naznačené alternatívy sa stali súčasťou maďarskej menšinovej politiky a na Slovensku sa od roku 1918 prejavovali v rôznych podobách. Konflikt statusu menšiny a etnických hodnôt sa stal predmetom politických koncepcií na jednej aj druhej strane hraníc. Tieto konflikty mali rôzne formy od konfrontačných (politika iredentizmu a revizionizmu na maďarskej strane) k politike euroregionalizmu či regionalizmu (napr. v politike predsedu československej vlády M. Hodžu v rokoch 1935 1938). Pozícia maďarskej menšiny v Československu po roku 1918 sa teda vyvíjala komplikovane. Kľúčovým bodom celej situácie bol už spomínaný fakt, že Maďari na Slovensku sa z pozície vládnuceho národa dostali do pozície menšiny. Od neho sa odvíjali alternatívy pozície Maďarov na Slovensku, ktoré by sme mohli pomenovať ako konflikt medzi akceptovaním štátnej príslušnosti k novému štátnemu útvaru a očakávaním zmien hraníc alebo ho môžeme vnímať ako konflikt medzi lojalitou k novému štátu a príslušnosťou k materskému národu. V prípade vytvorenia optimálnych podmienok vzťah medzi lojalitou k štátnemu útvaru a maďarskou národnou identitou nemôžeme považovať za destabilizujúci faktor. Dosiahnuť tento stav však bolo pre vtedajšie politické reprezentácie nereálne (ani si to nestavali za cieľ). Nestabilita štátnych hraníc bola tiež jedným z faktorov, ktoré sťažovali adaptáciu obyvateľstva maďarskej národnosti a spôsobovali problémy pri formovaní jeho vzťahu k Československu. Nová hranica nemohla bezprostredne prerušiť hlboké väzby (rodinné, príbuzenské, priateľské) k Maďarom za hranicami ani narušiť silné citové väzby k maďarskému národu. Nielen Maďarsko, ale aj mnohí Maďari za hranicami chápali po prvej svetovej vojne oddelenie od materského národa ako dočasné. Za prirodzenú považovali existenciu celého národa v jednom štátnom celku. Aj ich lojalita voči čsl. štátu bola teda podmienečná a nikdy nie bezhraničná. Medzivojnová európska menšinová politika garantovaná mierovými zmluvami a Spoločnosťou národov sa snažila vytvárať podmienky, v ktorých by etnické menšiny mali garantované 6

kolektívne práva. 2 Tie mali potom vytvárať rámce pre lojalitu voči novým štátnym útvarom, kde tieto menšiny žili. Samotné historické rámce pre maďarskú menšinu však obsahovali nepriaznivé historické dedičstvo. Maďarská politika pred rokom 1918 sa dlhodobo vyznačovala presadzovaním takého modelu občianstva, ktorý za dominantnú považoval príslušnosť k štátnemu útvaru k Uhorsku (Maďarsku) chápanému ako štát uhorského (maďarského) politického národa. Tento princíp bol nadriadený etnicite nemaďarských národov a bol zameraný na lojalitu k uhorskému (maďarskému) štátu. Na tejto lojalite bol založený aj národnostný zákon z roku 1868, ktorého články definovali pozíciu jednotného politického národa 3 a deklarovali pri tomto ponímaní významné práva aj pre ďalšie etniká žijúce v štáte. Ich implementácia a kroky uhorských vlád znamenali realizáciu kultúrno-jazykového prístupu k problematike národa, a teda popieranie existencie iných národov ako maďarského v Uhorsku. 4 Maďarizácia si svoju najväčšiu daň vybrala až koncom 19. a začiatkom 20. storočia. S týmto morálnym deficitom vstupovalo maďarské etnikum do nového štátneho útvaru národného štátu fiktívneho československého národa. V rámci takéhoto mechanizmu politickí predstavitelia maďarskej menšiny na Slovensku pred druhou svetovou vojnou podporovali politiku iredentizmu. 5 Najmä v druhej polovici 30. rokov časť z nich podporovala politické koncepcie, podľa ktorých ČSR bola umelo vytvorený štátny útvar, komplikujúci vzťahy medzi najsilnejšími krajinami Európy. Tento štát podľa ich názoru nedostatočne zabezpečoval podmienky pre rozvoj inonárodných menšinových skupín na svojom území. V konečnom dôsledku v rôznych obdobiach, s rôznou intenzitou podporovali jeho rozbitie a následné pričlenenie teritórií, ktoré boli z väčšej či menšej časti obývané obyvateľstvom maďarskej národnosti, k Maďarsku. Tým sa dostávali do konfliktu s integritou štátu, v ktorom žili, a do konfliktu s oficiálnou štátnou mocou. Snahou štátu bolo teda oslabiť väzby vo vnútri maďarského národného spoločenstva na Slovensku, posilňovať odstredivé tendencie u skupiny obyvateľstva, ktorej maďarstvo bolo vynútené predprevratovým režimom a narúšať väzby s materským maďarským národom. Tento demaďarizačný proces sa bezprostredne prejavoval v oblastiach s vyššou ingerenciou štátu, teda v oblasti verejnej správy a všetkých sférach štátneho aparátu, ako aj v oblasti kultúry, školstva a vedy. Na vykonávanie štátnej služby sa vyžadovala znalosť štátneho jazyka, štát obmedzoval maďarské národnostné školstvo (najmä vysoké a stredné školstvo) i kultúrne inštitúcie. Zákon o štátnom občianstve z roku 1920 spájal jeho priznanie s radom okolností (domovské právo, bydlisko, zamestnanie, rodisko), čo sťažovalo získanie štátneho občianstva príslušníkom menšín. Po vytvorení Československej republiky časť obyvateľstva opustila územie republi- 2 Podrobnejšie: FERENČUHOVÁ, Bohumila. Stav výskumu medzinárodnej ochrany menšín na Slovensku po roku 1989. In Šutaj, Štefan (ed.). Národ a národnosti. Stav výskumu po roku 1989 a jeho perspektívy. Prešov : Universum, 2004, s. 13-31. 3 SZARKA, László. Slovenský národný vývin národnostná politika v Uhorsku. Bratislava : Kalligram, 1999, s. 164-177. 4 ČAPLOVIČ, Dušan ČIČAJ, Viliam KOVÁČ, Dušan LIPTÁK, Ľubomír LUKAČKA, Ján. Dejiny Slovenska. Bratislava : Academic Electronic Press, 2000, s. 200. 5 DEÁK, Ladislav. Hra o Slovensko. Bratislava : Veda, 1991. 7

ky (do konca decembra 1920 105-tisíc osôb), ďalších okolo 45-tisíc obyvateľov nedostalo čsl. štátne občianstvo. Jazykový zákon z roku 1920 stanovil zásadu, že v obciach, kde žilo najmenej 20% príslušníkov národnostnej menšiny, sa má úradovať aj v jazyku menšiny a určoval, že na školách pre príslušníkov etnických menšín sa má vyučovať v ich jazyku a ich kultúrne inštitúcie sa majú spravovať v jazyku menšiny. V obciach, kde bolo najmenej 40 školopovinných detí, mala byť zriadená národná škola. Garantovanie týchto práv sledovala Spoločnosť národov. Práve na ňu sa najčastejšie obracali predstavitelia maďarskej politiky so svojimi sťažnosťami na porušovanie menšinových práv, zákonov alebo medzinárodných zmlúv. Napriek tomu, že nový štát v zásade odmietal kultúrne dedičstvo Uhorska, aj v ďalších odvetviach kultúry sa mohol vývoj nepriamo opierať o inštitúcie, ktoré tu existovali predtým. 6 Československý štát sa snažil vytvárať bariéry proti vnútornému posilňovaniu výlučnosti menšiny a snažil sa obmedzovať prvky, ktoré symbolizovali spoločné vedomie komunity a jeho spolupatričnosť s maďarským národom. Československé úrady, zdôvodňujúc svoje kroky obavou z rozvratu štátu maďarskou iredentou a revizionizmom, zakázali aj dovoz tlače z tejto krajiny. Obmedzovali vydávanie tlačovín. 7 Oslavy sv. Štefana mohli mať len čisto cirkevný charakter. 8 Elena Mannová pri hodnotení kultúrneho života v Bratislave po skončení prvej svetovej vojny uviedla, že kontinuita kultúrneho vývoja Nemcov a Maďarov nebola v podstate vážne narušená. V činnosti pokračovali mnohé staré spoločenské, umelecké, vedecké, športové kluby [...]. Z mnohých hlásení Policajného riaditeľstva cítiť prirodzenú a oprávnenú obavu pred maďarským nacionalizmom. I každoročné májové akadémie tohto spolku (Pozsonyi/Polgári torna egyesület pozn. Š.Š.) považovali za hlučné nacionalistické demonštrácie. Policajné riaditeľstvo nedovolilo prednášky maďarských štátnych príslušníkov v tunajších maďarských spolkoch s odôvodnením, že čsl. verejnosť to zle znáša. 9 Slovenskí historici s obľubou hodnotili pozíciu maďarskej menšiny v medzivojnovom ČSR ako výhodnú v porovnaní so situáciou v Maďarsku. Česko-slovenský štát, ktorého zriadenie bolo najliberálnejšie a najdemokratickejšie v tomto priestore, poskytol maďarskej národnostnej menšine toľko národných, jazykových 6 GABZDILOVÁ, Soňa. Inštitucionálne zabezpečenie kultúrneho života maďarskej menšiny na Slovensku 1948-1989. In Gajdoš, Marián Matula, Pavol (eds.). Niektoré otázky vývoja národnostných menšín na Slovensku. Košice 1997, s. 115-135; LISZKA, József. Národopis Maďarov na Slovensku. Komárno-Dunajská Streda, Fórum inštitút pre výskum menšín, Lilium Aurum, 2003, s. 51-59. Napr. múzeá vytvorené v Košiciach (1872), v Rimavskej Sobote (1882) a Komárne (1886). V ČSR boli vytvorené ďalšie regionálne múzeá v Leviciach (1927), v Šamoríne (1929) a v Nových Zámkoch (1935). 7 TAJTÁK, Ladislav a kol. Dejiny Rožňavy. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo, 1978, s. 109. 8 MICHELA, Miroslav. Svätoštefanská idea a jej odraz vo formovaní identít obyvateľstva na Slovensku ako predmet výskumu. In. Marušiak, Juraj Ferencová, Michaela (eds.). Teoretické prístupy k identitám a ich praktické aplikácie. Bratislava : Veda, 2005, s. 124. 9 MANNOVÁ, Elena. Spolky čertove volky, ale aj škola demokracie. In Salner, Peter a kol. Taká bola Bratislava. Bratislava : Veda, 1991, s. 70. 8

a kultúrnych práv, že maďarské obyvateľstvo mohlo bez problémov rozvíjať svoj vlastný národný i politický život. 10 Pri stanovovaní hraníc či už po prvej, alebo druhej svetovej vojne sa vzhľadom na silnú etnickú zmiešanosť územia, na ktorom po tisíc rokov žili Slováci i Maďari, vychádzalo z princípu, že nie je možné určiť hranice len na etnickom základe. V samotnom Maďarsku v medzivojnovom období nebolo a to ani podľa významných maďarských historikov takej spoločenskej triedy, vrstvy alebo skupiny, ktorá by sa bola zmierila s hranicami z Trianonu a neexistovala taká legálna politická strana, ktorá by nežiadala revíziu trianonského verdiktu. 11 Samotné včleňovanie území obývaných obyvateľstvom maďarskej národnosti bolo problematické. Dokladujú to informácie z viacerých oblastí južného Slovenska. Politickí predstavitelia maďarskej menšiny bez ohľadu na svoju politickú orientáciu a sama menšinová verejnosť dávali od počiatku ČSR najavo, že tento štát vznikol proti ich vôli. 12 Na etnickom princípe boli organizované početné kultúrne, spoločenské, športové organizácie. Menšinové politické strany vrátane maďarských strán na Slovensku získavali pravidelne vo voľbách väčšinu hlasov menšinového obyvateľstva. 13 Maďarská menšina mala vytvorené vlastné politické strany, ktoré mali zastúpenie v parlamente. Z nich najsilnejšia bola Krajinská kresťansko-socialistická strana a Maďarská národná strana, ktoré sa pod tlakom Budapešti aj vnútropolitickej situácie spojili do spoločnej Zjednotenej krajinskej kresťansko-socialistickej a maďarskej národnej strany v roku 1936. V obecných voľbách v roku 1938 získala väčšinu hlasov maďarskej menšiny. 14 Zintenzívnila sa spolková činnosť, množili sa výzvy k národnej jednote a zjednoteniu s Maďarmi v materskej zemi. 15 Po Mníchovskej dohode, v období tesne pred začiatkom vojny, viedol medzinárodný tlak k okliešteniu Slovenska o jeho južnú časť. Hlavnými heslami, pre ktoré našlo Maďarsko podporu Nemecka a Talianska pre revíziu trianonských hraníc, bol princíp etnicky spravodlivých hraníc. Po Mníchove nasledova- 10 KOVÁČ, Dušan. Národnostné menšiny na križovatke medzi vnútornou a zahraničnou politikou. In Haraksim, Ľudovít (ed.). Národnosti na Slovensku. Bratislava : Veda, 1993, s. 12. 11 Magyarország a XX. században. Budapest : Kossuth Kiadó, 1985, s. 124. 12 ZEMKO, Milan. Politické strany a ich voličstvo v novozámockom a košickom volebnom kraji v parlamentných voľbách za prvej Československej republiky. In Švorc, Peter Danilák, Michal Heppner, Harald (eds.): Veľká politika a malé regióny. (Malé regióny vo veľkej politike, veľká politika v malých regiónoch. Karpatský priestor v medzivojnovom období (1918 1939). Prešov Graz : Universum, 2002, s. 202; OLEJNÍK, Milan.Transformácia identity spišských Nemcov v závislosti na meniacich sa štátoprávnych a sociálnych podmienkach Slovenska v 20. storočí. In Bačová, Viera Kusá, Zuzana (eds). Identity v meniacej sa spoločnosti. Košice : Spoločenskovedný ústav SAV, 1997, s. 145-154. 13 Na príklade košického a novozámockého volebného kraja to dokazujú výsledky sčítaní obyvateľstva v predmníchovskom Československu a výsledky parlamentných volieb v týchto krajoch, ako ich uvádza: ZEMKO, Milan. Politické strany..., s. 200-211. 14 DEÁK, Ladislav. Zjednotenie maďarských opozičných strán roku 1936 na Slovensku. In Historický časopis, roč. 46, 1998, č. 4, s. 583-587; ZELENÁK, Peter. Maďarská strana. In Lipták, Ľubomír (ed.). Politické strany na Slovensku 1860 1989. Bratislava : Archa, 1992, s. 241-244. 15 DEÁK, Ladislav. Maďarská menšinová politika v Česko-Slovensku v čase Mníchova. In Haraksim, Ľudovít (ed.). Národnosti..., s. 59. 9

la v novembri 1938 Viedenská arbitráž, ktorá rozhodla o pripojení južného Slovenska k Maďarsku. 16 V niektorých obciach, ktoré zostali Slovensku, sa uskutočnili podpisové akcie za ich pripojenie k Maďarsku. 17 Obyvateľstvo maďarskej národnosti často nadšene vítalo prichádzajúce maďarské jednotky, stavalo slávobrány, zdobilo okná maďarskými symbolmi a prejavovalo radosť nad odchodom československých vojsk. Počas Slovenského štátu v rokoch 1939 1945 sa vzájomné vzťahy medzi Slovenskom a Maďarskom prísne riadili zásadou reciprocity. Práva národnostných menšín uvedené v Ústave Slovenskej republiky platili, ak také isté práva mala aj slovenská menšina na území materského štátu príslušnej národnostnej menšiny. Na území autonómneho Slovenska, neskôr Slovenskej republiky, ostala 65-tisícová maďarská menšina. Počas trvania Slovenskej republiky mala maďarská menšina v sneme jedného poslanca Jánosa Esterházyho, politickú činnosť vyvíjala Maďarská strana na Slovensku, ktorá bola nástupníckou stranou ZMS. Menšina mala k dispozícii 35 ľudových škôl, dve meštianske školy, jednu dvojročnú obchodnú školu, jednu štvorročnú obchodnú akadémiu a jedno reálne gymnázium, v maďarčine vychádzalo 10 titulov novín a časopisov. Slovenské štátnobezpečnostné orgány sledovali všetkých bývalých dôstojníkov maďarskej a nemeckej národnosti, ich korešpondenciu, ako aj osoby, ktoré sa s nimi stýkali. Rovnaká pozornosť sa mala venovať aj maďarským štátnym zamestnancom, študentom a politickým funkcionárom. 18 Veľká časť dospelého obyvateľstva maďarskej národnosti sa hlásila k Maďarskej strane na Slovensku. Stranu v niektorých oblastiach podporovalo aj obyvateľstvo nemaďarskej národnosti. Spory medzi štátmi sa prenášali aj do problémov vo vnútri Slovenskej republiky. Autoritatívny režim dôsledne strážil všetky aktivity, ktoré niesli znaky maďarskosti (maďarské bohoslužby, spievanie maďarskej hymny, vyvesovanie maďarských zástav, kroje či stuhy v maďarských národných farbách, svätoštefanské oslavy, divadelné predstavenia, literárne a športové súťaže či tanečné zábavy). Sledovaní boli obyvatelia s promaďarskou orientáciou vrátane kňazov. 19 Zapojenie sa 4000 5000 osôb maďarskej národnosti do Slovenského národného povstania je považované za istý znak lojality voči Československu. 20 16 KLIMKO, Jozef. Politické a právne dejiny hraníc predmníchovskej republiky (1918 1938). Bratislava : Veda, 1986, s. 122; DEÁK, Ladislav. Slovensko v politike Maďarska v rokoch 1938-1939. Bratislava : Veda, 1990, s. 123. 17 HETÉNYI, Martin. Promaďarské duchovenstvo a náboženské pomery na pozadí vzťahu štátneho aparátu a maďarskej menšiny 1938 1945. In Studia historica Nitriensia 12, Nitra : FF UKF Nitra, 2005, s. 112. 18 PEKÁR, Martin. Región Šariša v čase medzi Mníchovom a 14. marcom 1939. In Švorc, Peter Danilák, Michal Heppner, Harald (eds.): Veľká politika a malé regióny..., s. 225. 19 Podrobnejšie: HETÉNYI, Martin. Promaďarské duchovenstvo a náboženské pomery..., s. 109-149. 20 Pozri JANEK István. Účasť Maďarov v SNP a v partizánskych bojoch. In Lacko, Martin (ed.). Slovenská republika 1939 1945 očami mladých historikov III. Trnava : Katedra histórie FF UCM Trnava, 2004, s. 119-134. 10

Obdobie Slovenskej republiky možno celé označiť za jeden veľký konfliktný bod vo vzťahu medzi slovenskou majoritou a maďarskou minoritou. 21 Problém hlásenia sa k slovenskej a maďarskej národnosti z oboch strán slovensko-maďarských hraníc je problémom neujasnenej, často štátmi priamo či nepriamo vynucovanej identity. Asimilácia je v dejinách stredoeurópskeho regiónu významným faktorom etnického vývoja. V mnohých prípadoch však nejde o vnútornú zmenu národnej identity u jednotlivých osôb, ale o štatistickú asimiláciu. Etnická identita, ktorú môžeme chápať ako prežívanie členstva a lojality k skupine, ku ktorej podľa svojho úsudku jedinec patrí svojím pôvodom, 22 teda nie je vždy v súlade s deklarovanou etnickou príslušnosťou, či vypísaním štatistického dotazníka pri sčítaní obyvateľstva. Etnicitu jedinca môžeme sledovať prostredníctvom niektorých znakov, ako napr. etnický pôvod, jazyk, kultúrne zvyklosti atď. Je však právom jedinca určiť si svoje miesto v etnickom spektre. Prirodzený princíp bol v 20. storočí, najmä v povojnovom vývoji, nahradený princípom štátnej intervencie do etnickej príslušnosti jedinca. Južné Slovensko je z toho hľadiska ideálnym miestom k asimilačným procesom. Vedľa seba žijú Slováci a Maďari dlhé storočia. Existuje bezprostredné prepojenie kultúr, napr. v oblasti ľudovej, vidieckej architektúry, ľudovej stravy, folklóru a spôsobu života. Základnou bariérou je jazyk. Medzi slovenským a maďarským jazykom nie je, ani čo sa týka stavby jazyka, ani slovnej zásoby, veľa zhodných prvkov. Napriek už vymenovaným rozdielom oboch jazykov časť obyvateľov na juhu Slovenska, Maďarov aj Slovákov, ovláda obidva jazyky. Popri etnickej asimilácii v regióne existovala v 20. storočí aj zmena národnosti, ktorá bola dôsledkom politického násilia. Asimilované osoby vnútorne zostávali súčasťou pôvodnej kultúry, v rodinnej komunikácii používali pôvodný jazyk, hlásili sa však k inej, pre nich výhodnejšej národnosti, spoločensky žiaducej alebo v najbližšom okolí dominantnej. Táto asimilácia je dôsledkom politických tlakov, zmien hraníc a následne dôsledkom uplatňovania princípu ekonomickej a politickej výhodnosti pri deklarovaní národnosti. V predmníchovskom Československu sa vytvorili podmienky pre zastavenie promaďarského asimilačného procesu. Do ČSR sa dostala na jeho južných hraniciach aj časť obyvateľstva, o ktorej maďarskom etnickom pôvode nebolo pochýb, ale aj časť obyvateľstva, ktorá sa síce hlásila k maďarskej národnosti, ale jej maďarskosť bola dôsledkom či už prirodzenej, alebo síce dobrovoľnej, ale politickými a ekonomickými podmienkami vynútenej asimilácie v Uhorsku. Počas predmníchovskej ČSR nastal proces resimilácie tohto obyvateľstva. Vzhľadom k liberálnym podmienkam, ktoré existovali pre život menšín v predmníchovskom Československu, tento proces nenahradil straty, ktoré utrpelo slovenské etnikum v dôsledku dlhodobej maďarizácie. Ako písal český demograf Vladimír Srb, v predmníchovskej republike miera asimilácie v prospech 21 PEKÁR, Martin. Postavenie maďarskej menšiny v prvej Slovenskej republike stav výskumu a jeho perspektívy s ohľadom na konfliktné body. In Šutaj, Štefan (ed.). Národ a národnosti na Slovensku stav výskumu po roku 1989 a jeho perspektívy. Prešov, Universum, 2004, s. 131. 22 BAČOVÁ, Viera. Etnická identita a historické zmeny. Výskum obyvateľov vybraných obcí Slovenska. Bratislava : Veda, 1996. 11

väčšinového československého etnika bola minimálna. Zaisťovali to okrem iného mierové zmluvy, Saintgermainská a Trianonská, aj dobre vybavené menšinové školstvo. Predstavy o možnej národnostnej homogenizácii štátu boli nereálne. 23 Situáciu v prihlasovaní sa k národnosti významnou mierou ovplyvnili udalosti po Viedenskej arbitráži z novembra 1938, keď nové politické podmienky zmenili nielen hranice, ale aj to, že obyvateľstvo tzv. spornej národnosti sa opäť začalo hlásiť k maďarskej národnosti. 24 V povojnovom vývoji sa veľmi silne presadil princíp štátnej intervencie do etnickej príslušnosti jedinca. Od vzniku Československej republiky počet obyvateľov hlásiacich sa k maďarskej národnosti na Slovensku percentuálne klesal (s výnimkou roku 1961). Tabuľka 1 Početnosť maďarskej menšiny na Slovensku 25 národn. 1910 1930 1950 1961 1970 1980 1991 Slováci % Maďari % 1684681 57,7 885 397 30,3 2250616 67,7 585 434 17,6 2982524 86,8 354 532 10,3 3560216 85,3 518 782 12,4 3878904 85,5 552 006 12,2 4317008 86,5 559 490 11,2 4519328 85,7 567 296 10,8 Celkom 2918824 3324111 3492317 4174046 4537290 4991168 5274335 Po poklese absolútneho počtu obyvateľstva maďarskej národnosti do roku 1961, ktorý bol spôsobený najprv prirodzeným prekláňaním (termín použitý V. Srbom) národnosti pomaďarčeného obyvateľstva v predmníchovskej republike a neskôr realizovanou výmenou obyvateľstva medzi ČSR a Maďarskom (1946 1948) a štátom organizovanou reslovakizačnou akciou, zaznamenávame od roku 1970 v absolútnych číslach nárast obyvateľstva maďarskej národnosti. Táto tendencia sa však nepotvrdila pri sčítaní obyvateľstva v roku 2001 ani v roku 2011. Pokles počtu obyvateľov maďarskej aj slovenskej národnosti v niektorých obciach je možné zdôvodniť aj migračnými procesmi do väčších miest, pričom nie je možné úplne vylúčiť ani prípady zmeny národnosti či asimilácie. Je nepopierateľným faktom, že v konsolidovaných pomeroch sa minoritné obyvateľstvo prispôsobuje majoritnému, prebieha prirodzený asimilačný pohyb a veľmi záleží na usmerňovaní tohto procesu vládnucim režimom, ale aj na vnútornej kohéznosti etnickej skupiny. 23 SRB, Vladimír. Asimilace a překlánění národnosti obyvatelstva v Československu ve světle sčítání lidu 1950-1991. In Demografie, roč. 38, 1996, č. 3, s. 157. 24 Typickým príkladom je situácia prihlasovania sa k národnosti v Košiciach: ŠUTAJ, Štefan. Ethnic Development in Košice after 1945. In Studia historycze, roč. LVI, 2013, č. 4 (224), p.31-44; SÁPOSOVÁ, Zlatica REGINÁČOVÁ, Nikola. Historicko-demografický vývoj populácie Košíc v 19. a 20.storočí. In Šutaj, Štefan Dzurikaninová, Nikoleta (eds.). Štruktúry a fragmenty historického vývoja Košíc. Košice : UPJŠ, 2014, s. 75-104. 25 Národnostná štruktúra obyvateľstva SR. (predbežné výsledky sčítania 1991). Bratislava : Slovenský štatistický úrad, 1992; Sčítanie obyvateľov, domov a bytov 2001. http://www.statistics.sk/webdata/slov/scitanie. 12

1 KONCEPCIE RIEŠENIA MAĎARSKEJ OTÁZKY NA SLOVENSKU PO DRUHEJ SVETOVEJ VOJNE V priebehu druhej svetovej vojny sa rodili predstavy o budúcej Európe a svete. Ich súčasťou boli koncepcie smerujúce k odmietnutiu ochrany národnostných menšín zakotvenej v medzinárodných dohodách z medzivojnového obdobia. Malo to zabezpečiť stabilitu štátov strednej Európy ako štátov národných, bez národnostných menšín. Po skončení druhej svetovej vojny sa Československo malo obnoviť ako národný štát Čechov a Slovákov. Pri sledovaní problematiky maďarskej menšiny musíme brať do úvahy situáciu, ako sa vyvíjala z hľadiska československých reálií aj z hľadiska situácie na Slovensku. Predstavitelia dočasného čsl. zriadenia v Londýne uvažovali o spôsobe, ako zabezpečiť pokračovanie čsl. štátu po skončení vojny. 26 Usilovali sa už v čase vojny načrtnúť riešenie problému menšín v budúcej ČSR tak, aby ďalšie generácie nemuseli riešiť menšinové problémy prinášajúce vojnové konflikty. Vychádzali z presvedčenia, že národnostné menšiny zapríčinili rozbitie ČSR. Pre londýnsky exil, reprezentovaný Edvardom Benešom, bolo prioritou riešenie nemeckej otázky, ale uvažovali aj o postavení Maďarov na Slovensku. Aj keď sa prítomnosť maďarskej menšiny v ČSR považovala vláda za menej nebezpečný problém, vyhradila si právo postupovať voči Maďarom tak, ako voči Nemcom. 27 Slovensko v novej politike mohlo nadviazať na progresívny vývoj na povstaleckom území, kým v Maďarsku sa nepodarilo politickým elitám realizovať prechod k víťaznému bloku. Na rozdiel od Československa (Slovenska) zostalo v bloku porazených krajín, s ktorými sa neskôr pripravovali mierové zmluvy. Slovenská národná rada (SNR) sa po vypuknutí Slovenského národného povstania (SNP) vyhlásila za jediný orgán oprávnený hovoriť a konať v mene slovenského národa. Zároveň na území Slovenska prebrala všetku zákonodarnú a výkonnú moc, ktorú mala uplatňovať až do doby, pokiaľ si slovenský národ demokraticky nezvolí svojich zástupcov. SNR vyjadrila aj snahu postupovať v úplnej zhode s čsl. zahraničným odbojom, ale do prijatia politických dohôd o usporiadaní vzťahu Čechov a Slovákov riadila vnútropolitické záležitosti na Slovensku. Po vypuknutí SNP boli okrem Hlinkovej slovenskej ľudovej strany a jej podriadených organizácií (Hlinkovej gardy a Hlinkovej mládeže), nariadením Slovenskej národnej rady č. 4/1944 Zb. n. SNR z 1. septembra 1944 rozpustené aj v Slovenskom štáte pôsobiace strany menšín, Maďarská strana (podľa nariadenia Magyar Nemzeti Párt) a Deutsche Partei. Majetok strán a združení uvedených v nariadení bol konfiškovaný v prospech štátu. Riešeniu maďarskej otázky v období SNP sa nemohla venovať náležitá pozornosť. Najdôležitejšia bola 26 ŠUTAJ, Štefan MOSNÝ, Peter OLEJNÍK, Milan. Prezidentské dekréty Edvarda Beneša v povojnovom Slovensku. Bratislava : Veda, 2002; ČIERNA-LANTAYOVÁ, Dagmar. Tradícia a dejiny. Vybrané kapitoly zo slovensko-maďarských a slovensko-ruských vzťahov (1934 1949). Bratislava : Historický ústav SAV vo vydavateľstve Typosetprint, 2009. 27 ČIERNA-LANTAYOVÁ, Dagmar. Tradícia a dejiny..., s. 19, 21. 13

v tom čase situácia na fronte. Vzťahy nielen k susedom, ale aj k rôznym skupinám obyvateľstva neboli preto jednoznačne sformulované žiadnym politickým subjektom ani spoločnou povstaleckou reprezentáciou. To sa dotýkalo aj zámerov voči obyvateľstvu maďarskej národnosti. Napriek tomu, je možné povedať, že povstalecká garnitúra nepredpokladala represívne opatrenia voči obyvateľstvu Slovenska pre jeho národnosť. Jednoznačne sa uvažovalo o kategórii zradcov, kolaborantov, ktorých sa rôzne opatrenia mali výrazne dotknúť. Za takýchto mali byť považovaní nielen tí, ktorí sa exponovali pri obsadzovaní územia južného Slovenska horthyovským Maďarskom, ale aj tí, ktorí sa v radoch premníchovských maďarských politických strán aktivizovali za rozbitie ČSR a anexiu častí jej územia. Na základe mnohých prameňov je možné povedať, že pozícia maďarskej menšiny na Slovensku nebola braná ako jednoznačne deštruktívna voči štátu. O postojoch tej časti obyvateľstva maďarskej národnosti, ktorá sa dostala po Viedenskej arbitráži na územie Maďarska neboli v kruhoch novej politickej reprezentácie spoľahlivé informácie. Časť maďarského obyvateľstva sa zapojila aj do ozbrojeného odporu proti fašizmu. Ich úloha bola v závislosti od situácie v neskorších obdobiach neúmerne glorifikovaná, ale aj úplne zatracovaná. 28 Už v tom čase by sme mohli vo vzťahu k maďarskej menšine v činnosti SNR sledovať základné prvky riešení, ktoré však neboli sformulované v ucelenej podobe: obnova hraníc z obdobia predmníchovskej republiky; poskytnutie menšinových práv obyvateľstvu maďarskej národnosti; odsun tzv. anyásov späť do Maďarska; 29 výmena obyvateľstva medzi ČSR a Maďarskom; konfiškácia majetku zradcov a kolaborantov maďarskej národnosti; vnútorné presídľovanie (do vnútrozemia Slovenska); rozpustenie fašistických strán a organizácií; potrestanie fašistov, zradcov a kolaborantov maďarskej národnosti. V Slovenskom národnom povstaní sa vytvorili dve politické strany, Komunistická strana Slovenska (KSS), ktorá vznikla spojením komunistov a sociálnych demokratov a Demokratická strana (DS), ktorá vznikla zoskupením skupín a smerov, ktoré sa z rôznych príčin dostali do opozície voči režimu Slovenskej republiky. Názory jednotlivých politických strán sa v ťažiskových otázkach riešenia maďarskej problematiky významne nelíšili. Aj v tejto otázke, podobne ako v iných, však dochádzalo k postupnému vyjasňovaniu a formovaniu línie, ktorá bola typická pre jednotlivé strany, zohľadňovala ideové rozdiely a východiska a programové ciele. V Slovenskom národnom povstaní ani KSS ani DS nepredložili požiadavku odsunu menšín z územia republiky. V programových zásadách DS bol vyslovený predpoklad, že ak by nebolo možné inonárodné menšiny vymeniť za Slovákov v zahraničí, dostanú také práva, aké im zaručí 28 Píše o tom napr. ČIERNA-LANTAYOVÁ, Dagmar. Národnostná politika na slobodnom území Slovenska (august 1944 marec 1945). In 25 rokov československo- maďarskej historickej komisie. Bratislava : Veda, 1985, s. 47-62. 29 Anyási označenie sa používalo pre maďarských štátnych príslušníkov, ktorí sa na obsadené územie presťahovali po 2. 11. 1938. 14

medzinárodný poriadok a aké budú mať Slováci v domovských štátoch menšín. 30 Prejav Vavra Šrobára na zasadaní Zboru povereníkov (ZP) 17. októbra 1944, kde sa dožadoval rozšírenia hraníc na úkor Maďarska, 31 nemôžeme považovať za typický pre zameranie Demokratickej strany ani predstaviteľov slovenskej politiky. Anton Granatier, člen DS, v jednej zo svojich prednášok po roku 1945 o problematike maďarskej menšiny na Slovensku hovoril, že v Banskej Bystrici sa o maďarskom probléme na oslobodenom Slovensku neuvažovalo. Klub DS v tom čase vytvoril iba komisiu, ktorá mala navrhnúť spôsob správy južného, vtedy ešte okupovaného Slovenska. Iba vo vojenských kruhoch sa už v čase povstania diskutovalo o probléme hraníc. 32 V politike povstaleckých predstaviteľov KSS boli zvýrazňované rozdiely v prístupe k Maďarom, ale aj k Nemcom antifašistom a fašistom, ale to isté je možno povedať aj o názoroch v DS, aj keď najmä povojnová komunistická propaganda tento aspekt jednoznačnejšie zdôrazňovala. Na konci roku 1944 vychádzala koncepčne čsl. londýnska reprezentácia z rovnakého prístupu voči Nemecku a Maďarsku, čo odôvodňovala, ako bolo uvedené aj v nóte zo 14. novembra 1944 odovzdanej sovietskemu vyslancovi pri čsl. vláde v Londýne Viktorovi Z. Lebedevovi tým, že rozdiel medzi politikou Nemecka a Maďarska bol len vo veľkosti krajiny a vplyve na vývoj v Európe. Tlmočila v nej záujem ČSR ako krajiny, ktorú Maďarsko napadlo, zúčastniť sa na stanovení podmienok, ktoré budú uložené nepriateľskému štátu Maďarsku. 33 Memorandum čsl. MZV z 23. novembra 1944 zaslané zástupcom ZSSR, Veľkej Británie a USA 34 obsahovalo analýzu národnostných koncepcií a čsl. vláda si v ňom vyhradila právo postupovať voči maďarskej menšine podobne ako voči nemeckej menšine. Memorandum vychádzalo z toho, že transfer nemusí byť nevyhnutne uskutočňovaný neľudským spôsobom. Snaha vysídliť maďarské obyvateľstvo sa stala súčasťou čsl. plánov na riešenie menšinovej problematiky a prejavila sa pri rokovaniach o Dohode o prímerí s Maďarskom. Štátny tajomník na ministerstve zahraničných vecí (MZV) v Londýne Hubert Ripka 30. decembra 1944 na rokovaní so sovietskymi diplomatmi, veľvyslancom ZSSR vo Veľkej Británii Fedorom T. Gusevom a Ivanom A. Čičajevom o príprave dohody o prímerí tlmočil čsl. požiadavky, aby : 1. Maďarsko opustilo so svojimi vojskami územie, ktoré zabralo v roku 1938 a v marci 1939; 2. zrieklo sa Viedenskej arbitráže a aktu z marca 1939, aby ich uznalo za násilné a uznalo integritu čsl. predmníchovských hraníc; 3. do podmienok prímeria bola vsunutá zásada transferu a výmeny obyvateľstva; 4. uznalo, že vojnový stav s ČSR začal 7. októbra 1938 (od prvého agresívneho 30 ŠUTAJ, Štefan. Slovenské občianske politické strany v dokumentoch (1944 1948). Košice : Spoločenskovedný ústav SAV, 2002. Publikácia je dostupná na internete http://www.svusav.sk/data/uploads/publikacie/sops.pdf 31 Prečan, Vilém (ed.). Slovenské národné povstanie. Dokumenty. Bratislava : VPL, 1965, s. 718. 32 SNA Bratislava, f. Slovenská liga, kart. 7. 33 Archív Ministerstva zahraničných vecí Českej republiky Praha (AMZV), f. Londýnsky archív tajný, kart. 153. Nótu, uloženú v tajných spisoch Londýnskeho archívu v AMZV ČR spomína ČIERNA-LANTAYOVÁ, Dagmar. Tradícia a dejiny..., s. 17. 34 ČIERNA-LANTAYOVÁ, Dagmar. Podoby česko-slovensko-maďarského vzťahu 1938 1949. Bratislava : Veda, 1992, s. 56-57. 15

aktu voči ČSR); 5. sa Maďarsko zaviazalo odčiniť škody, ktoré spôsobilo ČSR. Požiadal ich, aby tlmočili tieto požiadavky sovietskej vláde a odvolával sa na memorandum, ktoré čsl. vláda pripravila k podmienkam prímeria s Nemeckom a Maďarskom. Čsl. veľvyslanec v Moskve Zdeněk Fierlinger odovzdal memorandum k prímeriu s Maďarskom aj americkému veľvyslancovi Wiliamovi A. Harrimanovi. Ten ho informoval, že so Sovietmi je všetko dohodnuté, rokuje sa len o druhoradých otázkach. Fierlinger osobitne uvádzal, že sa v návrhu nespomínala Mníchovská dohoda a to, že mu Harriman prisľúbil, že čsl. memorandum preštudujú a prípadne podajú nové návrhy. Harriman sa domnieval, že myšlienku transferu je ťažko formulovať v dohode o prímerí a že je o tom treba uvažovať pri mierových rokovaniach. 35 Napriek tomu, že sa ČSR po druhej svetovej vojne obnovila ako jednotný štát, v dôsledku rozdielneho vývoja v rokoch 1939 1945 sa uplatňovalo rozdielne zákonodarstvo v Čechách a na Slovensku. Na Slovensku neplatili všetky dekréty prezidenta E. Beneša a to od prvého nariadenia SNR z 1. septembra 1944 o vykonávaní zákonodarnej, vládnej a výkonnej moci na Slovensku. Nariadením č. 30/1945 Zb. nar. SNR z 21. apríla 1945 o zákonodarnej moci na Slovensku stanovila SNR rozdiel medzi zákonmi celoštátnej povahy a ostatnými záležitosťami. Podľa tohto nariadenia vykonávala SNR zákonodarnú moc na Slovensku v duchu úprimnej zhody s prezidentom a vládou Československej republiky. Zákonodarnú moc vo veciach celoštátnej povahy vykonával prezident po dohode so SNR formou ústavných dekrétov a dekrétov prezidenta republiky, v ktorých muselo byť uvedené, že sa vydávajú po dohode so SNR. Kompetencie centrálnych orgánov a slovenských národných orgánov boli neskôr často predmetom sporu medzi ministerstvami a slovenskými povereníctvami, ktoré mali na Slovensku postavenie národných vládnych orgánov. Už v júni 1945 síce boli kompetencie centrálnych a slovenských národných orgánov upravené Prvou pražskou dohodou, napriek tomu existovalo množstvo sporných bodov v uplatňovaní kompetencií jednotlivými inštitúciami a existovali aj významné rozdiely v legislatíve. Manifest SNR zo 4. februára 1945 ešte tiež neuvažoval o radikálnom riešení maďarskej otázky (o transfere). Predpokladal, že exponenti maďarizácie a feudálno-fašistického režimu, ktorý na obsadené územie Slovenska po roku 1938 poslala peštianska vláda, musia odísť ta, odkiaľ prišli. Postavenie tunajších maďarských občanov bude závisieť na tom, ako si určia svoj pomer k slovenskému národu, k novému Československu a ich demokratickej a slovanskej orientácii. 36 Koncepcia budovania povojnového Československa vychádzala z princípu budovania národného štátu Čechov a Slovákov bez neslovanských menšín, ktoré sa podľa predstaviteľov štátu kompromitovali spoluprácou s Nemeckom a Maďarskom a boli nelojálne voči ČSR a boli označované za jednu z hlavných príčin jej rozpadu. Na základe povojnového zákonodarstva (dekrétov, neskôr zákonov) 35 AMZV ČR Praha, f. Londýnsky archív tajné, kart. 153. Depeša č. 311/45 z 9.1.1945. 36 Klimeš, Miloš Lesjuk, Petr Malá, Irena - Prečan, Vilém (eds.). Cesta ke květnu. I. 2. svazek. Praha : ČSAV, 1965, s. 487. 16

sa uplatňovali represívne opatrenia voči obyvateľstvu nemeckej a maďarskej národnosti (strata čsl štátneho občianstva, konfiškácia majetku, odsun Maďarov do Čiech). Opatrenia voči obyvateľstvu maďarskej národnosti (konfiškácia pôdy, ľudové súdnictvo) sa realizovali prostredníctvom nariadení SNR. 37 Za medzník pri postupnom zjednocovaní opatrení londýnskej exilovej vlády, neskôr čsl. vlády pod vedením Z. Fierlingera a SNR, môžeme považovať rokovania o vládnom programe (Košický vládny program), ktoré sa uskutočňovali v dňoch 22. 29. marca 1945 v Moskve. Predmetom rokovaní bol program činnosti československej vlády na oslobodenom území. Politickým vyjadrením zmien vo vzťahu k maďarskej a nemeckej menšine, ktoré priniesli moskovské rokovania bola VIII. kapitola Košického vládneho programu (KVP). Podľa nej malo byť čsl. štátne občianstvo zabezpečené len antifašistom maďarskej a nemeckej národnosti, u ostatných sa malo štátne občianstvo zrušiť a osoby nemeckej a maďarskej národnosti mohli optovať pre ČSR, pričom si čsl. úrady mali ponechať právo rozhodnúť individuálne o každej žiadosti. V hospodárskej oblasti Košický vládny program (KVP) predpokladal konfiškáciu poľnohospodárskeho majetku a uvalenie národnej správy na ostatné majetky občanov nepriateľských štátov, teda aj Maďarska, a podobný postup predpokladal aj v otázke majetkov tých obyvateľov ČSR nemeckej a maďarskej národnosti, ktorí sa kompromitovali spoluprácou s nemeckým a maďarským režimom tak, ako u ostatných zradcov národa. Stranícko-politická štruktúra Slovenska sa aj po oslobodzovaní územia formovala z dvoch povstaleckých politických strán Komunistickej strany Slovenska a Demokratickej strany. Obe strany postupne prijali koncepciu budovania čsl. štátu bez nemeckej a maďarskej menšiny a tomu prispôsobovali aj svoju členskú základňu. V máji 1945 prijalo Predsedníctvo SNR rozhodnutie, že do politických strán nemajú byť prijímaní žiadni Maďari a Nemci. Prijímaní mali byť len výnimočne, a to predovšetkým bojovníci proti fašizmu a účastníci povstania. Ostatní, ak už boli prijatí, mali byť z politických strán vylúčení. Nesmel sa uskutočňovať nábor do politických strán medzi osobami maďarskej a nemeckej národnosti. 38 Napriek tomu, podľa údajov vedúceho legitimačného odboru KSS, bolo v strane po roku 1945 evidovaných 3803 po maďarsky hovoriacich členov. 39 Už počas Slovenského národného povstania bolo prijaté nariadenie č. 5/1944 Zb. n. SNR o poštátnení školstva na Slovensku. Nariadenie č. 6/1944 Zb. n. SNR zrušilo školy všetkých kategórií a stupňov nemeckej a maďarskej menšiny okrem ľudových škôl, ktoré boli zriadené po 6. októbri 1938. Tak isto bolo zakázané vykonávať náboženské obrady v nemeckej a maďarskej reči v cirkevných zboroch, v ktorých sa zaviedli po 6. októbri 1938. Na základe nariadenia č. 37 ŠUTAJ, Štefan MOSNÝ, Peter OLEJNÍK, Milan. Prezidentské dekréty... 38 SNA Bratislava, f. Úrad Predsedníctva Zboru povereníkov (ÚP ZP). Zápisnica zo zasadania Zboru povereníkov 5. 11. 1945; JABLONICKÝ, Jozef. Slovensko na prelome. Bratislava : VPL, 1965, s. 402. 39 SNA Bratislava, f. ÚV KSS, generálny tajomník, č. 31/47. 17

51/1945 Zb. n. SNR z 25. mája 1945 boli rozpustené aj všetky spolky na území vrátenom z Maďarska. Majetok rozpustených spolkov prechádzal na štát. Aj keď to nebolo v nariadení uvedené a nariadenie ani nespomínalo rokovací jazyk spolkov, spolky boli rozpustené, ak nebol už zo stanov zjavný ich národný charakter, alebo ak ich členstvo bolo v prevažnej väčšine maďarskej alebo nemeckej národnosti. 40 Slovenskí politickí predstavitelia postupne preberali londýnskomoskovský koncept riešenia menšinovej problematiky, operacionalizovali ho vo svojej rétorike a včlenili do politických plánov aj činov. V článku XV Košický vládny program stanovoval: Zatvoria sa všetky nemecké a maďarské školy v českých a slovenských mestách... apokiaľ ide okultúru, vládny program stanovoval, že zreviduje sa náš vzťah k nemeckej a maďarskej kultúre odhaľovaním jej reakčných prvkov vo všetkých odboroch. Od júna 1945 bolo maďarské národnostné školstvo v súlade s vládnou politikou zlikvidované. Žiactvo nemalo možnosť vyučovať sa v škole v materinskom jazyku, mnohí rodičia svoje deti do slovenských škôl neposielali, na niektorých miestach ani slovenské školy neexistovali. Aj na vysoké školy sa mohli zapísať len tí Maďari a Nemci, ktorí mali úradne overené potvrdenie o protifašistickej činnosti, resp. osvedčenie o nadobudnutí štátneho občianstva. 41 Vmaďarskej reči sa uskutočňovali iba stretnutia v rámci rôznych foriem nedeľných škôl predovšetkým v rámci reformovanej cirkvi. Bolo prijaté nariadenia o prepustení štátnych zamestnancov maďarskej národnosti, boli zatvorené maďarské školy, ktoré do júna 1945 mohli existovať tam, kde boli do 6. októbra 1938. 42 Zo strany Povereníctva školstva a osvety (PŠaO) bola v prvom období po vojne zreteľná tendencia ponechať maďarské národnostné školstvo v duchu demokratickej zásady: slovenské dieťa patrí do slovenskej školy a maďarské do maďarskej. 43 Povereníctvo školstva a osvety vydalo 7. marca 1945 obežník o zápise žiactva a organizovaní národných škôl na vrátenom území v duchu uvedenej zásady. V ďalšom období, a to nielen v súvislosti s prijatím KVP, nastal však postupný odklon od tohto princípu. Aj po tom, keď bolo maďarské národnostné školstvo na Slovensku fakticky likvidované, 44 sa len v 96 školách vyučovalo náboženstvo kalvínskych žiakov v slovenskej reči. V 224 školách na to neboli podľa cirkevných predstaviteľov vhodné rečové predpoklady a vyučovanie sa uskutočňovalo v maďarskom jazyku. V 136 nedeľných školách sa uskutočňovalo vyučovanie náboženstva, z nich len v 18 v slovenskom jazyku a v 118 v maďarskej reči. Týmto spôsobom kalvínska cirkev na Slovensku zabezpečovala čiastočné vyučovanie žiactva v ma- 40 ŠA Košice, pobočka Košice-okolie, f. ONV Moldava, Inv. č. 147, kart. 63. 41 SNA Bratislava, f. Povereníctvo školstva a osvety (PŠaO). kart. 2. List PŠaO a osvety vysokoškolskému odboru z 21. 5. 1946. 42 Podrobnejšie: ŠUTAJ, Štefan. Maďarská menšina na Slovensku v rokoch 1945 1948. Východiská a prax politiky k maďarskej menšine na Slovensku. Bratislava : Veda, 1993; GABZDILOVÁ, Soňa. Maďarské školstvo na Slovensku v druhej polovici 20. storočia. Dunajská Streda : Lilium Aurum, 1999. 43 GABZDILOVÁ, Soňa. Školy s maďarským vyučovacím jazykom na Slovensku po druhej svetovej vojne. Košice : Spoločenskovedný ústav SAV, 1991. 44 Kalvínske hlasy, roč. XIX, č. 9, 15. 5. 1948. 18

ďarskom jazyku, aj keď len v oblasti náboženskej výchovy. Aj v združeniach a biblických krúžkoch mládeže Reformovanej kresťanskej cirkvi na Slovensku sa zo 135 v 99 rozprávalo po maďarsky. 45 Až nariadením PŠaO z 8. apríla 1947 mali duchovní maďarskej a nemeckej národnosti zakázané vyučovať náboženstvo na školách. Školstvo na Slovensku bolo v kompetencii štátu. Slovenská národná rada vydala 16. mája 1945 nariadenie č. 34/1945 Zb. n. SNR o poštátnení školstva na Slovensku a dňa 26. mája 1945 už aj nariadenie č. 47/1945 Zb. n. SNR o poštátnení majetku pri školách bez akéhokoľvek rokovania so zástupcami cirkví. Bezprostredne po prijatí KVP pripravil minister financií V. Šrobár návrh na vyvezenie 400-tisíc Maďarov z ČSR. Predpokladal, že z každej obce by sa vyviezlo 70% Maďarov, ktorým by sa konfiškoval ich majetok. So sebou by si mohli zobrať iba základné veci a potraviny na jeden týždeň. Povinnosťou maďarskej vlády by bolo nahradiť im konfiškovaný majetok, ktorý by sa zároveň zarátal na účet reparácií, ktoré malo Maďarsko platiť ČSR na základe dohody o prímerí. Šrobár vychádzal zo základnej tézy, že Maďari rozbíjali republiku. Opieral sa o údajné Stalinove slová Zbavte sa teraz Maďarov, nikdy viac sa Vám taká priaznivá okolnosť nenaskytne! Zbavte sa všetkých! a vlastné presvedčenie, že viac nebude takej príležitosti zbaviť sa Maďarov. 46 So Šrobárovým návrhom sa podľa listu štatistika Pavla Horvátha a predsedu Slovenskej ligy a predstaviteľa DS A. Granatiera stotožnilo aj Predsedníctvo SNR a predseda vlády Z. Fierlinger na stretnutí 13. apríla 1945. Horváth a Granatier potom požiadali o audienciu prezidenta E. Beneša a tam kritizovali Šrobárov návrh. 47 Odmietali najmä Šrobárov spôsob riešenia. Požadovali, aby sa problém maďarskej menšiny riešil civilizovaným spôsobom na základe dohody ČSR a Maďarska o výmene obyvateľstva. Upozornili, že by bolo problematické označiť maďarské strany za iredentistické a bolo by problematické odrieknuť sa občianskych práv, aké sme dôsledne dosiaľ prízvukovali. Žiadali, aby stanovisko predsedníctva SNR bolo dôsledne revidované a uvedené do súladu s medzinárodným postavením Československej republiky vminulosti, súčasnosti a dohľadnej budúcnosti. Musí nám ísť o dobré meno obnoveného štátu, o dobré meno národa a o budúci mier a tiež o priateľské vzťahy so susednými štátmi a národmi. Keď sme vyhrali vojnu usilujme sa vyhrať aj mier. Zároveň prezidenta informovali, že sa dlhodobo zaoberajú problematikou a disponujú prepracovaným návrhom na riešenie maďarskej otázky, ktorého základom je výmena obyvateľstva medzi ČSR a Maďarskom a repatriácia krajanov z Rumunska, Bul- 45 ŠA Prešov, pobočka Prešov, f. Gréckokatolícke biskupstvo, kart. 982, č. 2142; SNA Bratislava, f. PŠaO, inv. č. 2, fasc. 313. 46 Národní archiv České republiky Praha (NA ČR), f. 100/24, sv. 45, a.j. 856. Celý dokument bol prvýkrát publikovaný v roku 1993 v práci: ŠUTAJ, Štefan. Maďarská menšina na Slovensku..., s. 181-183, neskôr ho publikovala VADKERTY, Katalin. Maďarská otázka v Československu 1945 1948. Dekréty prezidenta Beneša a ich dôsledky na deportácie a reslovakizáciu. Bratislava : Kalligram, 2002. 47 Archiv Ústavu Tomaša Garyka Masaryka (AÚTGM) Praha, f. Edvard Beneš II., kart. 331. Záznam o pripomienkach k vysídleniu Maďarov, predložený na audiencii u E. Beneša 4. 5. 1945 P. Horváthom a A. Granatierom. 19