SAVVATIJSKÝ ROZKOL Miroslav Humenský Pravoslávna bohoslovecká fakulta PU Данная статья изображает внутреннее положение Православной Церкви в межвоенном периоде, особенно на территории Чехии и Моравии. Ведущими лицами этого периода являлись владыка мученик Горазд II. (Павлик) и архиепископ Савватий (Врабец). Именно между нима произошли юрисдические раздоры касающийся территории Чехословакии, которые вызвали тнз. Савватийский раскол. Pravoslávna Cirkev v ČSR Pravoslávna Cirkev v Československu prežíva svoje znovuzrodenie na prelome 19. a 20. storočia. Teritórium Čiech a Slovenska je v tomto smere veľmi zvláštne. Po príchode sv. bratov Cyrila a Metoda sa Pravoslávie dostáva medzi slovanské národy a s veľkým nadšením ho prijímajú. Po sv. Rastislavovi sa dostáva na trón Svätopluk, a ten má na slovanskú misiu odlišný názor. Po veľkom úspechu a prijatí Pravoslávia sa dostávajú žiaci sv. bratov do veľkej nemilosti svetskej moci. Knieža Svätopluk vyháňa učencov z Veľkej Moravy a tým je ich misia na našom území značne poznačená. Školy končia svoju činnosť a sťahujú sa južnejšie na územie dnešného Bulharska. Svätopluk misiu odovzdáva do rúk frankov, z ktorých najhorlivejší je Wiching. Pravoslávna Cirkev sa počas trvania uhorského a neskôr rakúskouhorského impéria dostáva do veľkej nemilosti. Fakt, že rímska cirkev používa pre zjednotenie formu únie, svedčí o tom, že na území Uhorska muselo byť Pravoslávie a pravoslávne hnutie. Po niekoľkostoročnom útlaku sa Pravoslávie opäť dostáva do povedomia ľudí. 109
Po skončení 1. sv. vojny sa rozpadáva Rakúsko-Uhorsko a triešti sa na malé štátiky, ktoré ho tvorili. Jedným z nástupnických štátov je aj Československo, ktoré tvorilo Čechy, Morava, Sliezsko, Slovensko a Podkarpatská Rus. Po politickom uvoľnení nastáva aj náboženské a ľudia sa opäť navracajú do lona sv. Pravoslávnej cirkvi. Proces prijímania veriacich je na oboch stranách rieky Moravy odlišný. Kým na Slovensku sú to väčšinou bývali gréckokatolíci, v Čechách a na Morave sú to konvertiti z rímskokatolíckej cirkvi. V povojnovom období v prostredí českej katolíckej cirkvi vzniká mohutné náboženské hnutie, ktoré poslalo v roku 1919 do Ríma delegáciu katolíckych kňazov, ktorí žiadajú o obnovenie prvotného cirkevného usporiadania, zrušenie celibátu a zavedenie bohoslužby v českom jazyku. Stanovisko pápeža Benedikta XV. bolo úplne zamietavé. Mnoho veriacich hromadne opúšťa katolícku cirkev a 8. januára 1920 si zakladajú vlastnú národnú Cirkev československú. Pápež na tento akt reagoval tak, že 15. januára novú cirkev odsúdil a odpadlíkov exkomunikoval. V Cirkvi československej existovali dva smery: jeden orientovaný plne pravoslávne a druhý liberálne-radikálny, ktorého predstaviteľom bol dr. Karel Farský. Vodcom pravoslávnej frakcie sa stal kňaz Matěj Pavlík, vďaka ktorému sa v máji 1921 väčšina zúčastnených delegátov snemu Cirkvi československej vyslovila za prijatie pravoslávneho učenia a pre zjednotenie sa s Pravoslávnou Cirkvou. Druhý snem Cirkvi československej v auguste 1921, na ktorom bol aj srbský biskup Dositej, prijal vierouku v takej podobe, v akej je vyjadrená 7. všeobecnými snemami. Duchovný Matěj Pavlík prijal 110
Pravoslávie, potom mníšsky postrih s menom Gorazd, v monastieri Krušedol vo Fruškej Gore a dňa 25. septembra 1921 bol v Belehrade chirotonizovaný na právoplatného biskupa Pravoslávnej Cirkvi v ČSR. Dôkazom toho, že to bola veľká udalosť, bolo aj to, že medzi biskupmi sa nachádzal aj sv. Nikolaj Srbský. 1 V Prahe, hlavnom meste ČSR, dňa 15. júna 1922 začína svoju činnosť novostanovená organizácia Česká náboženská obec pravoslavná v Prahe (ČNOP), ktorá vznikla z bývalého občianskeho a nepolitického spolku Pravoslavná beseda (založená v roku 1903), premenovaného neskôr v roku 1920 na Československú obec pravoslavnú. Jej prvým predsedom sa stal archimandrita Savvatij (Vrabec). 2 Arcibiskup Savvatij vlastným menom Jindřich Vrabec sa narodil v roku 1880 v Prahe na Žižkove v rodine, ktorá prijala Pravoslávie a jeho otec bol, dokonca, členom spolku Pravoslavná beseda. V rokoch 1903-1907 absolvoval Duchovnú akadémiu v Kyjeve. V roku 1907 bol vysvätený na jeromonacha a pôsobil ako misionár vo volyňskej eparchii medzi tamojšími Čechmi a v roku 1914 bol povýšený do hodnosti archimandritu. Po tom, čo obnovili organizáciu pravoslávnych v Prahe, odišiel v roku 1921 späť do vlasti a pôsobil po boku Miloša Červinky. 3 1 Pozri IVAN, R.: Obnova Pravoslávia na území Slovenska v 20. storočí. Prešov 2007, s. 46 47. 2 Tamže, s. 38. 3 Pozri MAREK, P. BUREHA, V.: Pravoslavní v Československu v letech 1918-1953. Brno 2008, s. 441 442. 111
Po ustanovujúcich voľbách do ČNOP sa jej predsedom stal archimandrita Savvatij. Koncom augusta bol tento akt oficiálne uznaný a potvrdený príslušnými orgánmi štátnej správy. Členovia ČNOP informovali o týchto voľbách nielen Belehrad, ale aj carihradského patriarchu Meletia, predsedu Synodu biskupov Ruskej pravoslávnej cirkvi v zahraničí so sídlom v Sremských Karlovciach. Archimandrita Savvatij sa niekoľkokrát obrátil na srbskú pravoslávnu cirkev so žiadosťou o vysviacku, ale až do začiatku roka 1923 vôbec neodpovedali na písomné a ani ústne odkazy. 4 Na jeseň 1922 sa pravoslávne cirkevné obce z Podkarpatskej Rusi obrátili na metropolitu Antonija v Sremských Karlovciach, ale ten ich odkázal na ČNOP v Prahe a zároveň im navrhol archimandritu Savvatija, aby si ho zvolili za svojho biskupa, ktorý by pôsobil aj v autonómnej Podkarpatskej Rusi. 5 Českí pravoslávni veriaci požiadali carihradského patriarchu, aby uznal voľbu Savvatija na biskupa pre teritórium Čiech, Moravy a Sliezska, a aby sa ujal jeho vysvätenia. K prípisu súčasne doložili memorandum 28 cirkevných obcí z Podkarpatskej Rusi, ktoré vyjadrili prianie pripojiť sa k ČNOP v Prahe a podieľať sa na budovaní jednej Pravoslávnej cirkvi na území jedného štátu. Na začiatku roku 1923 Savvatij spoločne s Červinkom započali kroky potrebné k ceste do Turecka. Savvatij sa v Červinkovom sprievode vydal na cestu do Carihradu 26. februára 1923 a bez väčších komplikácií sa ocitli na mieste 4 Pozri MAREK, P. BUREHA, V. DANILEC, J.: Arcibiskup Sawatij (1880-1959). Olomouc 2009, s. 41 47. 5 Pozri IVAN, R.: Obnova Pravoslávia na území Slovenska v 20. storočí. Prešov 2003, s. 87. 112
1. marca. Hneď na to 3. a 4. marca Savvatij prijíma chirotóniu z rúk konštantinopolského patriarchu Meletia a ďalších metropolitov v chráme sv. Georgija. Vzhľadom na to, že k náboženskej obci sa prihlásili aj veriaci z Podkarpatskej Rusi, sa patriarcha rozhodol, že archimandritu Savvatija povýši na arcibiskupa pražského a celého Československa. 6 Celú túto udalosť zavŕšil patriarcha svojim tomosom zo dňa 6. marec 1923, ktorým zriadil Pravoslávne arcibiskupstvo Československa, ktoré bolo zložené z troch eparchií: pražskej, moravskej a karpatoruskej, pričom biskup sídlil v Prahe a bol ním vladyka Savvatij. Týmto činom sa územie celého Československa dostáva do jurisdikčného rozkolu, kedy na našom území pôsobili dve jurisdikcie: srbská a konštantinopolská. Carihradský patriarcha sa obhajoval 28. pravidlom 4. všeobecného snemu, ktoré okrem iného hovorí: ПосемY т0кмw митрополjты џбластей, понтjйскіz, ґсjйскіz и3 fракjйскіz, и3 тaкожде є3пjскопы ў и3ноплемeнникwвъ вышеречeнныхъ џбластей, да поставлsютсz t вышеречeннагw свzтёйшагw прест0ла свzтёйшіz кwнстантіноп0льскіz цrкви. 7 To znamená, že konštinopolský patriarcha mal právo menovať biskupov u и3ноплемeнникwвъ. V tom čase teda u novoobjavených krajinách, napr. u Germánov, Arabov a pod. No na druhej strane, 6 Pozri MAREK, P. BUREHA, V. DANILEC, J., cit. dielo, s. 44 45. 7 КНИ~ГА ПРА~ВИЛЪ СВZТЫ~ХЪ ҐПО~СТОЛWВЪ, СВZТЫ~ХЪ СОБО~РWВЪ ВСЕЛЕ~НСКИХЪ И# ПОМЭ~СТНЫХЪ, И# СВZТЫ~ХЪ NТЕ~ЦЪ, Издание Свято-Троицкой Сергиевой Лавры 1992, с. г. 113
Československo bolo jedným z nástupníckych štátov Rakúsko-Uhorska a to patrilo pod jurisdikciu Srbskej pravoslávnej cirkvi. Pravoslávna Cirkev v ČSR dostala týmto počinom ranu pod pás a nastal tvrdý tzv. Savvatijovský rozkol. Pôvodná zákonná jurisdikcia Srbskej právoslávnej cirkvi na teritóriu ČSR bola narušená nezákonnou jurisdikciou Konštantinopolského patriarchátu, čo prinieslo nepokoje, rozdelenie a nenávisť vo vnútri Pravoslávnej cirkvi. Neurovnal to ani list arcibiskupa Savvatija zo dňa 8. 9. 1923 adresovaný srbskému patriarchovi Dimitrijovi, v ktorom mu popisoval postavenie Pravoslávnej cirkvi v ČSR. V tomto liste mu oznámil, že ustanovuje vladyku Venjamina (Fedčenkova), bývaleho biskupa sevastopoľského (RPCZ), s vedomím Carihradu. 8 Postupne pod správu arcibiskupa Savvatija prechádzali všetky obce Podkarpatskej Rusi, tým že vladyka Venjamin vysväcuje laikov málo teologicky ale aj svetsky vzdelaných. Vďaka intervencii zo srbskej strany a priklonením sa štátnych úradov na jej stranu, musel biskup Venjamin opustiť Československo po ôsmich mesiacoch svojej činnosti. Vladyka Gorazd pri odchode z Církve československé nebol prijatý za člena ČNOP, pretože nepredložil prepúštací list zo strany Srbskej cirkvi. Duchovní, s ktorými predtým biskup Gorazd spolupôsobil v Cirkvi ceskoslovenskej a ktorí sa rozhodli prijať sv. Pravoslávie, boli dňa 10. augusta 1924 arcibiskupom Savvatijom prijatí 8 Pozri IVAN, R., cit. dielo, s. 8. 114
do ČNOP ako laici a následne aj ním boli vysväcovaní na pravoslávnych duchovných, t.j. diakonov a kňazov carihradskej jurisdikcie. 9 Napriek nezhodám vo vnútri Cirkvi vladyka Savvatij sa stáva ústrednou osobnosťou pri vzniku Ladomírovského monastiera. V roku 1922 sa pravoslávni obyvatelia z Ladomírovej, vedení senátorom Lažom, obrátili k Českej pravoslávnej náboženskej obci v Prahe s prosbou o odporúčanie. Savvatij im odporučil archimandritu Vitalija Maximenka, ktorý žil v Juhoslávii. Ten na Slovensko prišiel v roku 1923 s ďalšími mníchmi a v Ladomirovej vybudoval monastier. 10 Misia bola založená, už spomínaným, o. archimandritom Vitalijom Maximenkom, ktorý prichádza na odporúčanie vladyku Antonija (Chrapovického). Pôsobiť tu začína 25. 3. 1923. Dňa 29. októbra 1923 založenie misie oficiálne potvrdil aj vladyka Savvatij. Základy hlavnej časti monastiera, chrámu, posvätil vikárny biskup Venjamin (Fedčenkov) dňa 21. novembra 1923. Úloha štátu v Savvatijovskom rozkole Veľmi zaujímavý je postoj predstavieľov vlády ČSR voči osobe arcibiskupa Savvatija a Pravoslávnej Cirkvi celkovo. Po obnovení Českej náboženskej obce pravoslávnej (ČNOP) plne podporuje jej činnosť a poskytuje jej finančné prostriedky. Pri ceste do Konštantinopolu poskytuje archimandritovi Savvatijovi a Milošovi Červinkovi peňažný obnos 12 000 Kčs na cestovné výdavky. Po príchode späť uznáva 9 Pozri IVAN, R., cit. dielo, s. 92. 10 GERKA, M.: Slovinský anjel Z dejín pravoslávnej cirkevnej obce Slovinky. Slovinky 2009, s. 39. 115
jurisdikciu konštantinopolskej cirkvi. Po niekoľkých rokoch vláda rokuje s Juhosláviou a ratiikujú zmluvu oboch štátov v Belehrade dňa 12. januára 1924. Spomínaná dohoda upravovala otázky týkajúce sa vzťahov protestantských cirkví v Kráľovstve SHS a pravoslávnej na území Československa. Podľa uzatvorenej dohody: 1. Podkarptaská Rus mala dosiahnuť plnú autonómiu a právo mať svojho biskupa pod dohľadom Srbskej cirkvi 2. vláda ČSR mala uznať jurisdikciu Srbskej cirkvi ako cirkvi materskej nad celým územím ČSR 3. carihradský tomos o zriadení pražského arcibiskupstva mal byť považovaný za neplatný 4. mali sa nutne zriadiť dve cirkevné ústavy: a, pre česko- slovenskú pravoslávnu Cirkev v Čechách, Morave, Sliezsku a na Slovensku b, pre ruskú pravoslávnu cirkev v Podkarpatskej Rusi 5. záujmy Československej republiky museli byť zabezpečené zriadením spoločnej Synody pre obidve spomenuté časti cirkvi 11 Úpadok Savvatijovho vplyvu Na základe tejto dohody sa ľady pohýnajú do predu, ale len veľmi pomalým tempom. Vládnym výnosom zo dňa 23. 3. 1926 prestáva byť arcibiskup Savvatij duchovným správcom. Na nových voľbách do ČNOP v roku 1926 sa už novým duchovným vodcom stáva kánonický biskup Gorazd, ktorý rýchlo buduje českú pravoslávnu eparchiu. 11 Pozri IVAN, R., cit. dielo, s. 92. 116
Postupne aj cirkevné obce pod správou konštantipolského patriarchátu prechádzajú do správy srbského biskupa a Savvatij stráca vplyv. Po vzniku protektorátu Čechy a Morava, Savvatij opäť cíti šancu a zasiela žiadosť na protektorárne Ministerstvo školstva a národnej osvety v Prahe o zrušenie potvrdenia pravoslávneho biskupa Gorazda duchovným správcom ČNOP v Prahe. Žiadosť bola zamietnutá ako bezdôvodná. 12 Po odchode vikárneho biskupa Venjamina sa Slovensko a Podkarpatská Rus ocitli bez biskupa. Duchovenstvo pod správou arcibiskupa Savvatija si uvedomilo svoju pozíciu a spolu s duchovnými srbskej jurisdikcie na území Podkarpatska zvolali na deň 9. jún 1924 do Chustu zhromaždenie. Tu bolo prijaté rozhodnuti o ich znovuzjednotení so Srbským patriarchátom a o pozvaní biskupa Dositeja na územie Slovenska a Podkarpatskej Rusi. V roku 1938 zostalo na Podkarpatskej Rusi v jurisdikcii arcibiskupa Savvatija 18 duchovných z celkového počtu 112 pravoslávnych kňazov, ktorí boli zaopatrení iba svojimi cirekvnými obcami či monastiermi. 13 Aj na tomto príklade je možné vidieť, že akonáhle Cirkev dostáva relatívnu slobodu, nastávajú iné problémy, ktoré je oveľa tažšie prekonať problémy vo vnútri Cirkvi. Zoznam bibliografických odkazov: GERKA, M.: Slovinský anjel - Z dejín pravoslávnej cirkevnej obce Slovinky. Slovinky 2009. ISBN 978-80-970166-6-1. 12 Tamže, s. 93. 13 Pozri IVAN, R., cit. dielo, s. 95 96. 117
IVAN, R.: Obnova Pravoslávia na území Slovenska v 20. storočí (dizertačná práca). Prešov 2003. КНИ~ГА ПРА~ВИЛЪ СВZТЫ~ХЪ ҐПО~СТОЛWВЪ, СВZТЫ~ХЪ СОБО~РWВЪ ВСЕЛЕ~НСКИХЪ И# ПОМЭ~СТНЫХЪ, И# СВZТЫ~ХЪ NТЕ~ЦЪ, Издание Свято-Троицкой Сергиевой Лавры. 1992. ISBN 5-85280-135-6. MAREK, P. BUREHA, V.: Pravoslavní v Československu v letech 1918 1953. Brno 2008. ISBN 978-80-7325-171-0. MAREK, P. BUREHA, V. DANILEC, J.: Arcibiskup Sawatij (1880 1959). Olomouc 2009. ISBN 978-80-244-2434-7. 118