Obsah

SLOVENSKÁ TECHNICKÁ UNIVERZITA V BRATISLAVE MATERIÁLOVOTECHNOLOGICKÁ FAKULTA V TRNAVE KATEDRA PRIEMYSELNÉHO INŽINIERSTVA A MANAŽMENTU MARKETINGOVÉ AKTIVITY V OBLASTI ENVIRONMENTÁLNEJ POLITIKY PRIEMYSELNÉHO PODNIKU Projekt doktorandskej dizertačnej práce Meno: Ing. Domingos JACINTO Školiteľ: Doc. Ing. Peter SAKÁL, CSc. Rok: 2002

Obsah 1 Úvod... 2 2 Vymedzenie pojmov environmentalistiky, environmentálneho manažérstva a marketingu... 5 2. 1 Základné pojmy environmentalistiky... 5 2.2 Environmentálna politika Európskej únie... 11 2.2.1 Štátna environmentálna politika SR... 16 2.2.2 Zameranie a zásady štátnej environmentálnej politiky SR... 16 2.3.1 Environmentálny manažment firmy... 18 2.3.2 Systém environmentálneho riadenia podniku... 21 2.3.3 Environmentálny audit... 24 2.4 Marketing... 27 2.4.1 Podstata, ciele a marketingový manažment... 27 2.5 Vývoj marketingu v 20. storočí... 32 3 Environmentálne orientovaný marketing... 34 3.1 Podstata vzniku, úlohy a činnosti... 34 3.2 Environmentálne marketingové stratégie... 38 3.3 Environmentálny vhodný výrobok ( EVV )... 45 4 Environmentálny marketingový mix... 46 4.1 Cena v environmentálnom marketingu... 49 4.2 Distribúcia v environmentálnom marketingu... 51 4.3 Komunikácia v environmentálnom marketingu... 53 4.3.1 Styk s verejnosťou (public relations)... 55 4.3.2 Reklama v environmentálnej komunikácii... 57 4.3.3 Podpora predaja... 59 4.3.4 Osobný predaj... 60 STRUČNÁ CHARAKTERISTIKA DOKTORANDSKEJ PRÁCE... 65 CIELE DOKTORANDSKEJ PRÁCE... 65 Zoznam použitej literatúry...62 Ciele a tézy doktorandskej práce...64 1

1 Úvod V súčasných trhových podmienkach sa podniky alebo firmy pri svojom presadzovaní stretávajú čoraz častejšie s fenoménom tzv. konkurencie a to doma či v zahraničí. Keďže cieľom každého podnikateľského subjektu je uspokojovanie potrieb zákazníkov, získavanie vedúcej trhovej pozície (alebo prinajmenšom udržať doterajší získaný podiel na trhu), dosahovanie zisku a likvidity. Jedným z najdôležitejších nástrojov pri etablovaní podniku na trhu je marketing. Marketing v tomto prípade nemožno chápať ako agresívnu predajnú politiku. Marketing treba chápať ako neoddeliteľnú súčasť činnosti firiem. Tým, že predstavuje predovšetkým podnikateľskú filozofiu a koncepciu riadenia, založenú na systematickom prístupe k zákazníkovi, marketing umožňuje lepšie reagovať a uspokojovať potreby trhu. V posledných rokoch zaznamenávame rozšírenie marketingu na spoločnosť ako celok, nielen na trh. Znamená to, že podniky si uvedomujú dôležitosť toho, ako ich vnímajú a posudzujú nielen spotrebitelia, ale aj široká verejnosť. Ešte donedávna sa mnohé podniky stavali proti spoločenským tlakom, trendom a zákonom limitujúcim marketingové aktivity. Dnes však vedia, že viaceré spoločenské zmeny, zmeny hodnôt, či spotrebiteľských preferencií môžu znamenať jedinečnú podnikateľskú príležitosť. Dôležitým spoločenským faktorom, ktorý v súčasnosti ovplyvňuje marketingové plánovanie a proces jeho implementácie je práve životné prostredie (ŽP) (environment). Environmentálne faktory ovplyvňujúce všetky rozhodnutia týkajúce sa podnikateľských nákladov počnúc zdrojmi nerastných surovín, preferenciou znečisťovania a manažmentom odpadov až po výskum a vývoj, administratívu a marketing. Vzťah medzi ochranou ŽP a marketingom nie je jednoznačný. Ochrancovia ŽP majú výhrady k marketingu ako trhovo orientovanej filozofii práve pre individuálny charakter a nerešpektovanie celospoločenských požiadaviek. Najčastejšie je táto výhrada formulovaná ako vytváranie reálne neexistujúcich potrieb, resp. nahradzovanie potrieb spoločenskými normami. Vďaka tomu potom prichádza k uspokojovaniu potreby nie najvhodnejšou formou z pohľadu celospoločenského, ale v podobe, ktorá prináša najväčší individuálny úžitok. Do istej miery nemožno poprieť pravdivosť týchto výhrad. Okrem negatívnych aspektov je na miesto spomenúť aj pozitívne pôsobenie marketingu. Marketing pomáha 2

vytvárať širokú ponuku kvalitných výrobkov, ktorých rastúca kvalita vedie k zníženiu spotreby zdrojov a negatívnych vplyvov na ŽP. Rastúci význam ekologických požiadaviek a zvyšovanie počtu štátnych legislatívnych zásahov do oblasti komercionalizácie výrobkov a teda do oblasti marketingového pôsobenia vyvolali aj v marketingovej vede reakciu. Preto dnes sa upozorňuje na potrebu dodržiavania v marketingovej stratégii a taktike požiadavky ochrany ŽP. Okrem toho environmentálne požiadavky otvorili priestor na vznik nových výrobkov, poskytujúcich spotrebiteľov alternatívu uspokojenia potreby pri ktorej by jeho negatívne pôsobenie na ŽP bolo minimalizované. Otázky ŽP sa stali natoľko dôležitými, že manažéri musia veľmi zodpovedne pristupovať k následkom marketingových rozhodnutí o výrobku a ich dosahu na kvalitu ŽP. Musia posudzovať vlastnosti výrobkov a obalov aj z environmentálneho hľadiska. Potrebujú zvyšovať ceny, aby pokryli výdavky na ŽP, hoci sa môže stať, že výrobok sa bude ťažšie predávať. V tomto prípade nie sú existujúce postupy klasického marketingu vyhovujúce (dostatočné). Preto sa v marketingu vytvárajú nové prístupy environmentálny marketing. V súčasných ekonomických podmienkach si významná časť podnikateľskej sféry uvedomuje, že v konkurencii obstojí iba vtedy, ak bude disponovať kvalitným fungujúcim marketingovým manažmentom rešpektujúcim nielen ekonomickým aspektom, ale aj spoločenským (environmentálnym). Keďže nároky na ochranu ŽP sú čoraz väčšie a marketing sa stále vyvíja týmto smerom, rozhodol som sa zaoberať touto problematikou aj v projekte mojej doktorandskej práci. Konkrétne sa budem zaoberať problematikou: Marketingové aktivity v oblasti environmentálnej politiky priemyselného podniku. Cieľom projektu doktorandskej dizertačnej práce je teoreticky vymedziť pojem environmentálny vhodný výrobok, vymedziť pojem environmentálny marketing, jeho podstatu, úlohy funkcie a postavenie v manažmentu priemyselného podniku. Tento cieľ chcem dosiahnuť realizáciou nasledovných čiastkových cieľov: 1. Objasniť pojmy environmentalistiky, environmentálneho manažérstva a marketingu. Vymedziť ich úlohy a ciele, popísať vývoj marketingu v 20. storočí. 2. Charakterizovať environmentálny orientovaný marketing, jeho podstata, úlohy a činnosti. Definovať environmentálny vhodný výrobok (EVV). 3. Analyzovať ciele a úlohy zložiek environmentálneho marketingového mixu. Postup spracovania projektu dizertačnej práce vyplýva z charakteru, stanového cieľa, ktorý má teoretický charakter. Tento cieľ je dosiahnuteľný iba pomocou dôkladného 3

a systematického spracovania dostatočného množstva poznatkov z oblasti environmentálneho marketingu (environmental marketing) resp. environmentálneho manažérstva. Ako zdroj informácií na spracovanie tohto projektu som si zvolil slovenskú a zahraničnú literatúru uvedenú v zozname použitej literatúry. V úvode projektu doktorandskej práce sa zamýšľam nad dôležitosťou uplatnenia spoločenských resp. environmentálnych aspektov v marketingu. V druhej kapitole objasňujem pojmy environmentalistiky, vymedzujem základné úlohy štátnej environmentálnej politiky SR a environmentálnej politiky EÚ. Taktiež vysvetlím priority a ciele štátnej environmentálnej politiky. Ďalej objasňujem pojmy environmentálne manažérstvo, systém environmentálneho riadenia podniku (EMS) a environmentálny audit. Na koniec charakterizujem marketing, podstatu a ciele marketingového manažmentu. V tretej kapitole objasňujem pojem environmentálne orientovaný marketing. Vysvetlím podstatu vzniku, úlohy a činnosti. Zároveň opisujem niektoré environmentálne marketingové stratégie. Nakoniec vymedzujem pojem environmentálny vhodný výrobok (EVV). Vo štvrtej kapitole vymedzujem pojem environmentálny marketingový mix a analyzujem dôležitosť všetkých jeho zložiek. V záverečnej časti projektu doktorandskej dizertačnej práce určujem ciele a navrhujem tézy doktorandskej práce. Projekt doktorandskej dizertačnej práce je súčasťou riešenej grantovej úlohy VEGA č. 1/9099/02: Environmentálne orientovaný manažment marketing a logistika strategických podnikateľských jednotiek.. 4

2 Vymedzenie pojmov environmentalistiky, environmentálneho manažérstva a marketingu 2. 1 Základné pojmy environmentalistiky Ekológia je vedná disciplína, ktorá skúma vzťahy medzi živými organizmami alebo skupinami organizmov a prostredím, v ktorom žijú. Organizmus utvára s prostredím dialektický celok založený na procesoch vzájomného pôsobenia. Ekológia patrí medzi prírodné biologické vedy a označuje sa ako veda o životnom prostredí. Pojem ekológia zaviedol do literatúry až v 2. polovici minulého storočia nemecký zoológ Haeckel (1866) [42]. Skúmajú sa napríklad vzťahy medzi jednotlivými organizmami alebo jedincami toho istého druhu (tzv. autekológia), alebo naopak skúmajú sa vzťahy celých skupín organizmov k prostrediu (synekológia). Žiadny živý organizmus nežije izolovane. Každý jedinec žije na určitom mieste, ktoré mu poskytujú podmienky existencie, má svoj životný priestor čiže biotop. Topograficky vymedzený biotop určitého organizmu označujeme pojmom stanovište. Všetky populácie, ktoré žijú na určitom území, vytvárajú zložité vzťahy v rámci rôznych spoločenstiev. Ak berieme pri ich štúdiu do úvahy iba vzťahy medzi rastlinami, hovoríme o fytocenóze, ak skúmame vzťahy medzi živočíchmi, hovoríme o zoocenóze. Všetky živé organizmy žijúce spoločne na určitom území tvoria biocenózu. Priestorové a časové usporiadanie, v ktorom sú integrované živé organizmy, sa označuje ako ekosystém. Je to základná jednotka, v ktorej dochádza k obehu látok a prevodu energií a ktorá ako celok je v styku so svojím okolím. Tento pojem zaviedol britský biológ Tanoley v r. 1936. Je to komplex utvorený živými organizmami biocenózou a neživým prostredím biotopom (ekotopom). Z hľadiska vzniku delíme ekosystémy na [42]: prírodné: les, jazero, rieka, poloprírodné: pod ľudským vplyvom alebo prirodzeným spôsobom vzniknuté pasienky, lúky a pod., kultúrne: polia, sady, vinice, urbanizované: sídliskové, priemyselné, rekreačné a iné plochy. V ekosystéme rozoznávame teda zložky neživé abiotické, kam patria faktory klimatické, reliéfové a pôdne. 5

Biotické zložky ekosystému rozdeľujeme z hľadiska svojej funkcie na tri typy: producentov, konzumentov a reducentov (rozkladačov), ktorí predstavujú živú hmotu ekosystému, tzv. biomasu. Producenti sú autotrofné organizmy, ktoré si pomocou slnečného žiarenia, oxidu uhličitého a vody v procese fotosyntézy vytvárajú organické látky potrebné na svoj život (zelené rastliny a riasy). Konzumenti sú heterotrofné organizmy, ktoré získavajú energiu a látky na stavbu svojho tela požieraním iných živých organizmov (bylinožravce, mäsožravce a všežravce). Reducenti sú organizmy, ktoré sa živia tým, že rozkladajú mŕtve telá ostatných živých organizmov okrem biologických zložiek, ako sú voda, oxid uhličitý, sírovodík, amoniak a pod. (mikroorganizmy ako plesne, baktérie a kvasinky). Producenti, konzumenti a reducenti utvárajú s abiotickými zložkami základ kolobehu látok v ekosystéme. Bioenergetické premeny v ekosystémoch sú realizované ich biotickou časťou pomocou potravových reťazcov. Presun energie v potrave od jej zdroja v rastlinách cez organizmy, ktoré ich požierajú a samy sú požierané, sa nazýva potravinový reťazec. Počet stupňov potravového reťazca je obyčajne obmedzený na 4 5 stupňov. (Príklad na pasienkový potravinový reťazec: pšenica hraboš lasica kaňa). Základnou vlastnosťou ekosystému je jeho schopnosť odolávať zmenám a zotrvávať v rovnovážnom stave v homeostáze. Z tejto schopnosti vyplýva určitá stabilita ekosystému. Pojem stabilita však neznamená, že sa parametre systému nemenia. Práve naopak, menia sa viac-menej stále, ale iba v určitých hraniciach. Hovoríme, že systém vykazuje dynamickú rovnováhu vnútornými autoregulačnými mechanizmami. Stabilita ekosystému má z hľadiska ŽP veľký význam, lebo čím je homeostáza ekosystému väčšia, tým väčšmi dokáže ekosystém odolávať zmenám, ktoré naň pôsobia. Ekosystém je tým stabilnejší, čím z väčšieho počtu prvkov sa skladá. Súbor niekoľkých ekosystémov tvorí krajinu. Súhrn všetkých ekosystémov tvorí biosféru, ktorá je najväčším ekosystémom našej Zeme. Na konferencii UNESCO v r. 1967, podľa profesora Wika [42] je životné prostredie tá časť sveta, s ktorou je sledovaný objekt v stálej interakcii (pôsobení), čiže ktorú používa, ovplyvňuje a ktorej sa prispôsobuje. V r. 1979 na konferencii v Tbilisi sa prijala nová, tzv. tbiliská definícia [42]. Podľa tejto definície sa životné prostredie pokladá za systém zložený z prírodných, umelých a zo 6

sociálnych zložiek materiálneho sveta, ktoré sú alebo môžu byť s uvažovaným objektom v stálej interakcii. Najdôležitejšou súčasťou prírodného prostredia z hľadiska existencie človeka a živých organizmov je biosféra. Za horné pásmo biosféry možno pokladať atmosféru do výšky 12 000 14 000 m. Vo vode siaha život do hĺbky asi 10 000 m, v pôde do 20 30 m. Prvá medzinárodná konferencia o životnom prostredí bola zorganizovaná OSN v Štokholme v r. 1972. Konferencia prijala celý rad závažných dokumentov [42]: Deklaráciu o životnom prostredí, ktorú schválilo v tom istom roku 27. Valné zhromaždenie OSN. Obsahom deklarácie je právo človeka na primerané životné prostredie. Zásady na jej realizáciu obsahuje 26 článkov. Akčný program, ktorý predstavoval 109 odporučení vyzývajúcej vlády v medzinárodnej sústave OSA, ako aj mimovládne organizácie na spoluprácu pri riešení problémov životného prostredia. Bol tiež vydaný návrh na zriedenie Programu OSN pre životné prostredie (UNEP). Sídlom sekretariátu programu sa stalo Nairobi v Keni. Hlavným cieľom UNEP-u je podporovať rozvoj medzinárodnej spolupráce v oblasti ochrany životného prostredia, sledovať vývoj stavu ŽP na Zemi a zabezpečovať, aby všetky vlády venovali týmto otázkam potrebnú pozornosť. Prínosom prvej konferencie o životnom prostredí bolo, že v mnohých krajinách boli zriadené funkcie ministrov životného prostredia, boli vypracované oficiálne projekty týkajúce sa životného prostredia a ochrana životného prostredia sa dostávala do legislatívy. V širšej miere sa problematikou životného prostredia začali zaoberať ekonómovia. Na základe príslušných poznatkov boli prijímané prvé zásady ekologickej politiky, podľa ktorej od polovice sedemdesiatych rokov platí zásada, podľa ktorej znečisťovateľ životného prostredia musí za znečisťovanie platiť. Táto povinnosť sa po r. 1979 rozširuje aj na spôsobené ekologické havárie a neskoršie aj na náhodné znečistenia. Na konferenciu v Štokholme nadviazali mnohé ďalšie medzinárodné akcie. Boli to napríklad: Konferencia o ľudských sídlach (UNCHS), konaná v kanadskom Vancouveri v roku 1976, Konferencia o bezpečnosti a spolupráci v Európe (KBSE) konaná v Helsinkách v roku 1975, 7

Konferencia UNESCO-UNEP o výchove k starostlivosti o životné prostredie, ktorá sa konala v roku 1977 v Tbilisi, V Ženeve v r. 1979 pri príležitosti schôdzky na vysokej úrovni v rámci Európskej hospodárskej komisie OSN bola prijatá Dohoda o diaľkovom znečisťovaním ovzdušia, presahujúce hranice štátu, ktorú podpísalo 35 štátov. Predmetom dohody je obmedzovanie emisie škodlivín. Dôležitým záverom Štokholmskej konferencie bolo aj vytvorenie zásad spolupráce s ostatnými orgánmi a organizáciami OSN. Ide napr. o Svetovú zdravotnícku organizáciu WHO, Svetovú meteorologickú organizáciu WMO, Organizáciu spojených národov pre výživu a poľnohospodárstvo FAO a Organizáciu spojených národov pre výchovu vedu a kultúru UNESCO. Významná je aj spolupráca s mimovládnymi medzinárodnými organizáciami, z ktorých najvýznamnejšia je Medzinárodná únia pre ochranu prírody a prírodných zdrojov IUCN, ktorá vedie Červenú knihu ohrozených živočíchov. Táto únia spracovala Stratégiu ochrany prírody, ktorej akčné programy financuje Svetový fond na ochranu prírody WWF. V máji r. 1982 sa uskutočnila druhá medzinárodná konferencia OSN o životnom prostredí v Nairobi za účasti 108 štátov sveta. Táto konferencia prijala Svetovú chartu ochrany prírody, schválenú v novembri toho istého roku Valným zhromaždením OSN. V decembri 1983 ustanovilo Valné zhromaždenie OSN Komisiu pre životné prostredie a rozvoj, ktorá mala pomôcť vyriešiť 3 dôležité úlohy [42]: Prešetriť kritické problémy životného prostredia a rozvoja a formulovať realistické návrhy na ich riešenie. Navrhnúť z tohto hľadiska nové formy medzinárodnej spolupráce. Zvyšovať poznanie a angažovanosť v činnosti jednotlivcov dobrovoľných organizácií podnikov, ústavov a vlád. Komisia bola nezávislou inštitúciou a začala pracovať v Ženeve 1. 10. 1984 a počas svojho trvania zasadala v rôznych častiach sveta, aby sa mohla dobre oboznámiť s ekologickými problémami všetkých svetových regiónov. Dôležitým výsledkom práce tejto komisie bolo definovanie pojmu trvalo udržateľný rozvoj a vymedzenie jeho 8 základných princípov, ktorými by sa mali riadiť všetky krajiny. Podľa správy uvedenej komisie sa pod pojmom trvale udržateľný rozvoj rozumie taký rozvoj, pri ktorom každá súčasná generácia bude uspokojovať svoje potreby bez toho, aby pritom ohrozila schopnosti budúcich generácií uspokojovať ich potreby. 8

Základné princípy trvalo udržateľného rozvoja [42]: 1. Oživiť svetový hospodársky rast Priemyselné krajiny musia prispievať k oživeniu svetového hospodárskeho rastu a zároveň podporovať hospodársky rast v rozvojových krajinách. Chudoba rozvojových krajín je hlavným pôvodcom znehodnoteného životného prostredia, ktoré svojou degradáciou ovplyvňuje nielen veľký počet obyvateľov týchto krajín, ale súčasne ohrozuje celú ľudskú spoločnosť. 2. Zmeniť kvalitu hospodárskeho rastu Oživený rast by mal byť rastom nového druhu, t.j. rastom, ktorý nemožno charakterizovať iba štandardnými ekonomickými ukazovateľmi, ale aj stavom zásob prírodných zdrojov, lepším rozdelením príjmov, nižšou pravdepodobnosťou prírodných katastrof a priemyselných rizík, dokonalejšou zdravotnou starostlivosťou a zachovávaním kultúrneho a prírodného bohatstva. 3. Zachovávať a obohacovať základňu prírodných zdrojov Aby bolo možno zachovať životné prostredie a prírodné zdroje, treba efektívnejšie využívať energiu, vodu i suroviny. V praxi to znamená znížiť spotrebu prírodných zdrojov na jedného obyvateľa a podporovať zavádzanie ekologicky čistých produktov a technológií. Je takisto potrebné včas dobre odhadnúť účinky nových výrobkov a technológií. 4. Zabezpečiť udržateľnú úroveň populácie Je potrebné zabezpečiť rovnováhu medzi populáciou a prírodnými zdrojmi a upraviť populačné prírastky vzhľadom na možnosti ekonomiky. 5. Novo orientovať techniku a odstraňovať riziká Technický rozvoj musí byť orientovaný tak, aby sa venovala väčšia pozornosť ekologickým faktorom. V národnom a medzinárodnom meradle je potrebné zaviesť inštitucionálne mechanizmy, ktoré budú hodnotiť všetky zásahy do prírodných systémov, ako i potenciálne účinky nových technických zariadení a nových technológií skôr, ako sa začnú realizovať. 6. Pri rozhodovaní integrovať ekologické a ekonomické aspekty Ekologické a ekonomické ciele sa musia vzájomne podporovať. Tí, ktorí zodpovedajú za hospodárske plány, postupy a metódy, musia zodpovedať i za ich účinky na prírodné zdroje ako na zdroj kapitálu svojej krajiny. Zároveň sa musia orientovať skôr na príčiny ako na príznaky ekologických škôd. 9

7. Reformovať medzinárodné hospodárske vzťahy Zavádzať také obchodné, kapitálové a technologické toky, ktoré budú zlučiteľnejšie s požiadavkami starostlivosti o životné prostredie a o prírodné zdroje. Pomáhať rozvojovým krajinám rozšíriť predpoklady na obohatenie a diferenciáciu svojej ekonomickej a obchodnej základne a na zabezpečenie sebestačnosti. 8. Upevniť medzinárodnú spoluprácu Vo všetkých oblastiach medzinárodného rozvoja sa musí priznať vyššia priorita monitorovaniu, hodnoteniu a výskumu životného prostredia a prírodných zdrojov, ich obhospodarovaniu a rozvoju. V praxi to znamená, že sa všetky krajiny musia zamerať na dokonalejšiu prácu mnohostranných inštitúcií, na dodržiavanie medzinárodných pravidiel v takých oblastiach, ako sú obchod a investície, a na uznanie významu mieru a bezpečnosti. K správam, ktoré Komisia pre životné prostredie a rozvoj uverejnila, okrem správy Naša spoločná budúcnosť patria aj Energetika 2000, Priemysel 2000 a Výživa 2000. Takisto bola uverejnená i správa skupiny odborníkov na medzinárodné právo s názvom Právne zásady ochrany životného prostredia a udržateľného rozvoja Tretia celosvetová konferencia OSN pre životné prostredie a rozvoj UNCED 92, nazývaná tiež Summit Zeme sa konala 3. 14. júna 1992 v Rio de Janeiro. Bola najväčšou udalosťou OSN v r. 1992 a zúčastnilo sa na nej 178 štátov, z ktorých 120 bolo zastúpených svojimi najvyššími predstaviteľmi. V Riu bolo prijatých 5 dokumentov [42]: Rio deklarácia o životnom prostredí a rozvoji, ktorá vznikla namiesto očakávanej právne záväznej Charty Zeme. V Rio deklarácii vystupuje do popredia otázka spolupráce všetkých štátov pre zachovanie života na Zemi. Rámcový dohovor spojených národov o klimatických zmenách, ktorý sa zaoberá príčinami globálneho otepľovania atmosféry, príčinami ozónovej diery, ale najmä potrebnými opatreniami na zlepšenie situácie. Dohovor o biodiverzite. Biodiverzita znamená variabilitu všetkých žijúcich organizmov, zahŕňa rôznorodosť, rozmanitosť v rámci druhu, medzi druhmi i medzi ekosystémami. Právne nezáväzné vyhlásenie o zásadách riadenia, zachovania a udržateľného rozvoja všetkých typov lesov. Agenda 21 je najrozsiahlejším a najdôležitejším dokumentom a vo svojej podstate predstavuje prvý celosvetový plán na aplikáciu trvale udržateľného rozvoja. Obsahuje spolu 500 strán a je rozdelená na štyri časti. 10

Prvá časť sa zaoberá sociálnymi a ekonomickými aspektmi trvale udržateľného rozvoja. Medzi ťažiskové body tejto časti patrí boj proti chudobe a otázky populačnej explózie. Jednoznačne sa preukázalo, že nadmerný rast obyvateľov je rozhodujúcim faktorom degradácie životného prostredia. Ďalšou veľkou prekážkou na uplatňovanie trvale udržateľného rozvoja sú nevhodné výrobné a spotrebné návyky, ktoré sú osobitne silné v rozvojových krajinách. Účinnosť výroby je potrebné zvyšovať predovšetkým z hľadiska optimálneho využitia prírodných zdrojov. V druhej časti dokumentu sa rozoberajú klasické otázky manažmentu a zachovania prírodných zdrojov (napr. ochrana atmosféry, boj proti odlesňovaniu, starostlivosť o rozvoj horských oblastí, poľnohospodárstva atď.). Tretia časť dokumentu sa týka posilnenia vplyvu veľkých skupín (Major Groups) a ich začlenenia do riadenia a rozhodovania. Ide napr. o organizácie žien, mládeže, pôvodného obyvateľstva, miestnych správ a pod. Štvrtá časť sa zaoberá prostriedkami realizácie trvale udržateľného rozvoja v praxi. Týka sa využívania prostriedkov technicko-technologického charakteru, ale aj morálnych, ekonomických a právnych. 2.2 Environmentálna politika Európskej únie Z politického i z právneho hľadiska sa environmentálna politika Spoločenstiev líši od ostatných opatrení Európskej únie (EU), ako sú napríklad spoločná poľnohospodárska politika, politika obchodu a prepravy. Zakladajúca listina Európskeho hospodárskeho spoločenstva (EHS), tzv. Rímska zmluva z marca 1957, neobsahuje ani len zmienku o spoločnom ekologickom riešení zhoršujúceho sa životného prostredia v EHS. Vysvetlenie vyplýva z faktu, že idea environmentálnej politiky alebo ochrany životného prostredia, ako ju chápeme dnes, v tom čase vôbec neexistovala. Formulácia prvej environmentálnej politiky Európskych hospodárskych spoločenstiev sa datujú od roku 1972. 15 rokov po podpísaní Rímskej dohody sa hlavy európskych štátov a vlád po prvýkrát dohodli na spoločnej ekologickej politike v rámci EHS, na summite v Paríži 1972. Podpísaním Parížskej dohody predstavitelia štátov združených v Európskom spoločenstve dali najavo svoje presvedčenie o tom, že hospodársky rast by mal rovnako prispievať k vyššej kvalite života a tým súčasne venovať väčšiu pozornosť aj ochrane životného prostredia. Ako dôsledok podpísania Parížskej dohody, v roku 1973 vznikol environmentálny program v spoločnej koordinácii štátov Európskych hospodárskych 11

spoločenstiev spolu s programom na spoločný postup v oblasti sociálnej a regionálnej politiky. Začiatky uplatňovania environmentálnej politiky EHS kolidovali s ekonomickou a ropnou krízou v rokoch 1973 1974. Zavádzanie reštrikcií a iné zaťažovanie podnikov počas krízy spôsobilo to, že zavádzanie princípov ochrany životného prostredia bolo oveľa komplikovanejšie, ak nie úplne nemožné. Politika na ochranu životného prostredia vznikla následne ako reakcia na obdobie extrémne rýchlej industrializácie počas 60. rokov nášho storočia. Zvýšený záujem a zdôraznenie dôležitosti environmentálnej politiky v Európskych hospodárskych spoločenstvách vyústil zavedením dôležitej samostatnej kapitoly o ochrane životného prostredia v Dohode Single European Act. Rôzne faktory spôsobili zvýšený záujem o ekologickú problematiku v EHS. Prvým z faktorov je nepopierateľne dynamický prístup Komisie, ktorá iniciovala rozhovory a navrhovala riešenia k veľkému množstvu ekologických návrhov v rámci EHS. Druhým faktorom, ktorý tiež prispel k zvýšeniu pozornosti venovanej ekologickej problematike, bol rastúci záujem verejnosti vo väčšine členských štátov Európskeho hospodárskeho spoločenstva hlavne o otázky týkajúce sa ochrany prírodných zdrojov. Tretím faktorom, ktorý nepopierateľne potvrdil závažnosť ekologickej problematiky a zároveň podčiarkol jej dôležitosť, bola séria výstražných ekologických katastrof v posledných rokoch. Prvá spoločná akcia na ochranu životného prostredia v rámci EHS sa uskutočnila v roku 1978, neskôr v roku 1983, 1985. V roku 1983 Stuttgart European Council podčiarkol dôležitosť ochrany životného prostredia na všetkých úrovniach, pričom zdôraznil vážne nebezpečenstvo ohrozujúce európske lesy. V marci 1985 European Council na svojom bruselskom zasadaní rozhodol o implementácii environmentálnej politiky ako podstatnej časti každej ekonomickej, priemyselnej, poľnohospodárskej a sociálnej politiky Európskych spoločenstiev (ES). Jednou z dôležitých charakteristík dohody je spôsob, akým sa implementuje environmentálna politika v rámci ES. Rozhodnutie o legalizácii a implementácii politiky o ochrane životného prostredia vyžaduje jednomyseľné hlasovanie všetkých členských krajín a požiadavka kvalifikovanej väčšiny je v tomto prípade nedostatočná. Dôsledkom tohto spôsobu hlasovania je, že existuje permanentné úsilie hľadať ten najlepší kompromis. Tento spôsob hlasovania, na druhej strane (a to sa stáva dosť často), vedie k dohode, ktorej základom je najnižší možný parameter alebo štandard, ak nie aj jej úplné fiasko. 12

Následne, niektoré členské štáty ES považujú dohodnuté opatrenia na ochranu životného prostredia za nedostatočné a zavádzajú vyššie ochranné normy, ktoré sú iné ako tie zavedené Komisiou ES. Tieto štandardy potom nie sú nič viac ako len minimálnou hranicou, ktoré musí každá krajina ES rešpektovať. Zároveň však neexistuje strop alebo horný limit ekologických normatívnych opatrení. Nedostatočná harmonizácia ekologických štandardov spôsobuje veľké množstvo problémov na spoločnom vnútornom trhu Európskych spoločenstiev, a to na medzinárodnej, ako aj medzipodnikovej úrovni, keďže ekologické normy majú ďalekosiahly ekonomický dosah. Od roku 1984 existuje v rámci ES program na finančnú podporu v oblasti rozvoja ekologicky neškodných technológií a v oblasti ochrany niektorých biotopov. Paralelne s rozvojom ekologickej legislatívy sa prijal program ekologického výskumu a rozvoja. Veľká časť tohto programu je venovaná výskumu bezpečnosti nukleárnych zariadení a výskumu jadrového odpadu. Centrum výskumu je mesto Ispra v Taliansku. Ďalšia oblasť aktivít spojených s ochranou životného prostredia sa týka zvýšenia informovanosti verejnosti o ekologickej problematike a zvýšenej participácie v hľadaní riešení kontroly znečisťovania životného prostredia. To bolo dôvodom na usporiadanie kampane v rokoch 1987 1988 vo forme Európskeho ekologického roku. Cieľom tejto kampane bolo poukázať na fakt, že hospodársky rozvoj a ochrana prírody sú kompatibilné. Krajiny EÚ teoreticky možno rozdeliť na tri kategórie. Prvá z nich zahŕňa tzv. ekologické krajiny, ktoré môžeme charakterizovať ako najpokročilejšie v ochrane životného prostredia. Táto kategória zahŕňa Nemecko, Holandsko a Dánsko. Tieto krajiny majú tendenciu považovať environmentálnu politiku EÚ za nedostačujúcu v porovnaní s opatreniami, ktoré by si tieto krajiny predstavovali ako ideálne. Druhá kategória zahŕňa krajiny, ktoré môžeme označiť ako neutrálne Francúzsko, Luxembursko, Taliansko a Belgicko. Tieto krajiny vo väčšine prípadov akceptujú návrhy EÚ bez väčších problémov alebo námietok. Tretia kategória zahŕňa Veľkú Britániu a Írsko, ktoré považujú ekologické štandardy EÚ za príliš reštriktívne a za zbytočne striktné. 1. História environmentálnej politiky EÚ [42]: Obdobie rokov 1957 1972: Žiadna uvedomelá a koncepčná ochrana životného prostredia. Rímska zmluva sa životným prostredím vôbec nezaoberala. 13

Snaha vytvoriť spoločné normy na ochranu spotrebiteľov a odstrániť prekážky voľného pohybu tovarov (napr. nakladanie s nebezpečnými látkami). Obdobie rokov 1973 1986: 1. až 3. environmentálny akčný program (1973 1976, 1977 1981, 1982 1986): Zoznam opatrení na riešenie environmentálnych problémov. 10 zásad environmentálnej politiky ES: prevencia je lepšia ako ex post riešenie problémov, dosahy na životné prostredie je potrebné posudzovať v čo najskoršej fáz rozhodovania, potreba zdokonaľovať vedecké poznanie v oblasti životného prostredia, zásada znečisťovateľ platí, aktivity jedného členského štátu nesmú poškodzovať životné prostredie druhého štátu, politika ochrany životného prostredia musí rešpektovať záujmy rozvojových krajín, ES musia podporovať celosvetové riešenie environmentálnych problémov, potreba výchovy životného prostredia je vec každého, princíp subsidiarity riešenia na vhodnej úrovni, národné programy na ochranu životného prostredia by mali byť harmonizované v rámci ES. Obdobie rokov 1987 1992: Jednotný európsky akt začlenil do Rímskej zmluvy kapitolu Životné prostredie. Nové ciele pre ES: Zachovávať, chrániť a zlepšovať kvalitu životného prostredia. Prispievať k ochrane ľudského zdravia. Zabezpečovať šetrné zaobchádzanie s prírodnými zdrojmi. Novo sformulované princípy environmentálnej politiky EÚ: Princíp prevencie, znečisťovateľ platí, princíp integrácie, princíp subsidiarity, 14

princíp vysokej úrovne ochrany. 4. environmentálny akčný program (1987 1992): Úlohy ES: účinná implementácia environmentálneho práva ES (efektívnosť), regulácia všetkých zdrojov znečistenia životného prostredia (úplnosť), zlepšenie prístupu verejnosti k informáciám o životnom prostredí, vytváranie pracovných príležitostí. Obdobie rokov 1993 1997: Maastrichtská zmluva nové zmeny v Rímskej zmluve týkajúce sa životného prostredia v EÚ: podpora opatrení a medzinárodnej úrovni zameraných na globálne problémy životného prostredia, nový princíp opatrnosti (precautionry principle, Vorsorgeprinzip), zdôraznenie potreby integrácie, rozšírenie princípu subsidiarity, zavedenie pojmu trvalo udržateľný rast. 5. environmentálny akčný program (1993 2000): Zásadný odklon od predchádzajúcich akčných programov vychádza z princípu trvalo udržateľného rozvoja a aplikuje ho vo všetkých oblastiach. Témy: klimatické zmeny, čistota ovzdušia, ochrana prírody a biodiverzity, hospodárenie s prírodnými zdrojmi, mestské prostredie, pobrežné zóny, hospodárenie s odpadmi. Ciele: znížiť okysľovanie prostredia (SO2, Nox), znížiť znečistenie ovzdušia (prach, dioxín, Pb, Cd, Hg), minimalizovať produkciu odpadov, 15

podporovať recykláciu surovín, využívať čistejšie palivá, začleniť životné prostredie do vnútroštátnej fiškálnej politiky. Cieľové skupiny/sektory: priemysel, energetika, doprava, poľnohospodárstvo, turizmus. Pre každú cieľovú skupinu sú vymedzené problémové okruhy, ciele, aktivity. Nástroje: právne nástroje stanovenie úrovne ochrany, trhové nástroje stimulovanie výrobcov a spotrebiteľov k zodpovednému využívaniu prírodných zdrojov a k predchádzaniu znečistenia a odpadov, podporné nástroje monitoring a informatika, vedecký výskum, plánovanie. 2.2.1 Štátna environmentálna politika SR Slovensko v 20. storočí charakterizujú výrazné sociálno-ekonomické a politické zmeny s nepriaznivým dosahom na ŽP. Dlhodobá a pretrvávajúca nešetrná exploatácia prírodných zdrojov, rozsiahle znečisťovanie ovzdušia, vody a pôdy, vnášanie množstva cudzorodých látok do prostredia, nedomyslené zásahy do krajiny, hromadenie odpadov, zastaranosť technológií a infraštruktúry zapríčinili celkový zhoršený stav životného prostredia. V dôsledku týchto príčin, ako aj v intenciách záverov z konferencie OSN o životnom prostredí a rozvoji zameraných najmä na dosiahnutie trvalo udržateľného rozvoja (Summit Zeme 92). Vláda SR svojím uznesením č. 619/1993 schválila koncepčné riešenie problémov životného prostredia v dokumente Stratégia, zásady a priority štátnej environmentálnej politiky. 2.2.2 Zameranie a zásady štátnej environmentálnej politiky SR Na základe analýzy stavu ŽP SR sa štátna environmentálna politika bude vo všeobecnosti zameriavať na [42]: 16

- Zníženie negatívneho účinku, vplyvu znečisteného a poškodeného životného prostredia na vek a zdravie obyvateľstva. - Zabránenie ďalšieho vzniku neželaných zmien ekosystémov a devastácie krajiny. - Zainteresovanie znečisťovateľov a poškodzovateľov životného prostredia na zlepšení jeho stavu. - Racionálnejšie využitie energie a surovín uplatnením environmentálne vhodných technológií i dopravy. - Šetrné využívanie prírodných zdrojov a uplatnenie netradičných zdrojov energie (slnečnej, veternej, geotermálnej a pod.). - Zvýšenie environmentálneho vedomia obyvateľstva, zvýšenie informovanosti o stave životného prostredia. - Dopracovanie systému právnych, ekonomických nástrojov v procese za dosiahnutím trvale udržateľného rozvoja. Preferenciu teda dostávajú také aktivity, ktorými možno dosiahnuť najväčší a najrýchlejší efekt v zlepšovaní stavu životného prostredia a v znižovaní jeho dosahu na vek a zdravotný stav obyvateľstva, ako aj celkovú globálnu environmentálnu bezpečnosť. V praktickej realizácii štátnej environmentálnej politiky sa bude uplatňovať týchto 10 zásad: 1. Preferovanie preventívnych opatrení pred nápravnými, t.j. prenesenie ťažiska z odstraňovania následkov poškodzovania životného prostredia na odstraňovanie jeho príčin. 2. Štátna environmentálna politika sa bude uplatňovať vo všetkých odvetviach hospodárstva i v zainteresovanej terciárnej sfére a stane sa súčasťou koncepcií, postupov a opatrení všetkých rezortov. 3. Riešenie environmentálnych problémov je nutné chápať ako súčasť riešenia ekonomických problémov spoločnosti. Stav životného prostredia je odrazom ekonomiky a pod. 4. Terajšia spoločnosť nesie zodpovednosť za životné prostredie budúcich pokolení. Je nežiadúce prenášať zodpovednosť za nepriaznivý stav životného prostredia a jeho vplyvy len na predchádzajúce generácie. 5. K riešeniu problémov životného prostredia je potrebné pristupovať komplexne a systémovo. 17

6. Poškodzovateľ alebo znečisťovateľ životného prostredia uhrádza všetky výdavky spojené s odstránením poškodenia. 7. Pri zásahoch do životného prostredia je potrebné zvažovať posudzovanie vplyvov na zdravie ľudí, krajinu, zložky životného prostredia. Momentálny zisk nesmie viesť k niekoľkonásobne vyšším výdavkom v blízkej budúcnosti alebo k nenávratným stratám. 8. Starostlivosť o životné prostredie je potrebné chápať ako jednu z podmienok vplývajúcich na zdravie obyvateľstva. Prevenciou sa predíde výdavkom spojených s dodatočnou liečebnou terapiou. 9. Chrániť kvalitu pôdy a lesov podmieňujúcich stabilitu ekosystémov biologickú rôznorodosť, výživu a existenciu života. 10. Uplatniť úctu k všetkým formám života a k všetkým prírodným a ku kultúrnym hodnotám. Ani vlastnícke právo neoprávňuje vlastníka na poškodzovanie a ničenie týchto hodnôt a na znečisťovanie životného prostredia. 2.3 Environmentálne manažérstvo 2.3.1 Environmentálny manažment firmy Za environmentálny manažment firmy možno chápať ako riadenie, ktoré firme umožňuje dosiahnuť a systematicky kontrolovať činnosti v oblasti ŽP, a to v rozsahu, ktorý si firma určila. Zavedenie a využívanie systému environmentálneho manažmentu (EMS), neprináša okamžitú redukciu nepriaznivých environmentálnych vplyvov. Evolúcia environmentálneho manažmentu Pre každé obdobie vývoja je charakteristická určitá koncepcia riadenia, pričom dnes je snaha vytvoriť tzv. integrovaný systém riadenia pre celkovú kvalitu a ochranu ŽP. Komplexný environmentálny manažment kvality (TQEM) je v tomto prípade integrovanou súčasťou komplexného manažmentu kvality (TQM). Základným predpokladom TQM je, aby vo všetkých úsekoch firmy vzniklo a realizovalo sa vedomie vysokej kvality. Podľa globálnej iniciatívy environmentálneho manažmentu (GEMI) združenie profesionálnych environmentálnych manažérov, sú 4 základné princípy TQEM [5]: 1. princíp identifikácie zákazníkov, 18

2. princíp nepretržitého zdokonaľovania, 3. princíp správneho riešenia problémov, 4. princíp systémového prístupu k práci. Princíp identifikácie zákazníkov Celková kvalita je definovaná požiadavkami zákazníka. Pojem kvality má v systéme TQEM podstatne širší význam. Kvalita sa vzťahuje na: externých zákazníkov kvalita výrobku, procesu, vonkajších vzťahov s externým zákazníkom, interných zákazníkov interné väzby, napr. medzi jednotlivými oddeleniami firmy, úrovňami manažmentu a pod., podľa princípu uplatňovaného vo vzťahu zákazníci dodávatelia Myšlienka interného zákazníka je základným prvkom pri uplatnení orientácie na zákazníka v celom procese interných výkonov firmy. Každý jednotlivý proces (výskum, vývoj, výroba) má právo dostať od každého predchádzajúceho stupňa výkon v požadovanej kvalite. Týmto spôsobom je zabezpečená kvalita finálneho produktu požadovaná zákazníkom. Princíp nepretržitého zdokonaľovania Tento princíp je založený na systematickej snahe zamestnancov firmy stále zlepšovať a hľadať nové alternatívy zastaraných vnútrofiremných procesov. Princíp správneho riešenia problémov V systéme TQEM je veľmi podstatné rozoznávať a eliminovať problémy skôr ako sa vyskytnú. Najlepším spôsobom ako zabrániť rastúcim problémom je vyhnúť sa ich vzniku, čo sa v systéme TQEM realizuje prenášaním zodpovednosti na jednotlivých zamestnancov. TQEM predpokladá, že každý zamestnanec firmy na každej úrovni riadenia prijme zodpovednosť za kvalitu produktov firmy. Princíp systémového prístupu k práci Spočíva v nazeraní na jednotlivé prvky manažmentu ako na samostatné systémy. Systém zahŕňa ľudí a všetky zariadenia, ktoré im napomáhajú dosiahnuť požadovaný cieľ. Základom tohto princípu TQEM je rýchle a presné rozdelenie úloh a požiadaviek kladených 19

na jednotlivé systémy vrátane určenia zodpovednosti, pričom rozhodovacie postupy a dosiahnuté výsledky každého systému možno analyzovať. Uvedené princípy tvorby TQEM predstavujú dôležité východiská na úspešnú implementáciu environmentálnych marketingových stratégií, ktoré napomáhajú realizovať interné činnosti firmy kvalitnejšie, rýchlejšie a s nižšími nákladmi. Základným trendom environmentálneho manažmentu je smerovanie k environmentálnemu manažmentu kvality. Východiskom environmentálneho manažmentu kvality sú princípy environmentálneho manažmentu, ktoré kladú dôraz na podstatnú zmenu v riadení firmy, a to zmenu vzťahov vedenia k zamestnancom, zákazníkom, spotrebiteľom, a samozrejme k ŽP. Na základe poznania výhod a nevýhod spojených s prenesením požiadavky ochrany ŽP si vytvára firma postoj k environmentálnym požiadavkám, ktorý je základom environmentálne orientovanej podnikateľskej (marketingovej) stratégie. Najčastejšie sa rozlišujú tri úrovne environmentálneho manažmentu: 1. defenzívna úroveň, 2. ofenzívna úroveň, 3. preventívna úroveň. Defenzívna úroveň Firmy zohľadňujú v procese rozhodovania environmentálne vplyvy firmy a svojich produktov len do úrovne, ktorú požaduje zákon, t.j. zabezpečuje súlad s existujúcou legislatívou a štandardmi. Podnikateľská stratégia takejto firmy je reaktívna. Ofenzívna úroveň Pre ofenzívnu úroveň je typická proaktívna stratégia charakteristická substitúciou vstupov, segregáciou odpadov a implementáciou menej významných zmien v procesoch s časovou návratnosťou investícií. Preventívna úroveň Firma, ktorá hľadí ďalej do budúcnosti identifikuje a využíva nové podnikateľské príležitosti súvisiace so ŽP. Sústreďuje sa na neustále nachádzanie a zavádzanie efektívnejších a čistejších technologických procesov, prevenciu znečisťovania a súčasne nezabúda na environmentálne vzdelávanie a promotion environmentálne vhodných výrobkov. 20

Podnikateľská stratégia na preventívnej úrovni je typická tým, že firma stanovuje ciele presahujúce existujúcu legislatívu a štandardy. 2.3.2 Systém environmentálneho riadenia podniku Zavádzanie EMS Najzávažnejším zdrojom negatívnych vplyvov na ŽP je hospodárska, predovšetkým však priemyselná činnosť ľudstva. Vo svete sa preto rozširuje nový prístup k starostlivosti o ŽP práve v hospodárskej sfére. Jeho podstatou je podnecovanie vnútornej aktivity podnikateľských subjektov, ktorých činnosť môže mať negatívny vplyv na stav ŽP. Táto aktivita má svoj pôvod v politike Európskej únie pre oblasť ŽP, ktorá v roku 1993 vydala významný dokument Nariadenie Rady EHS č. 1836/1993 o dobrovoľnej účasti podnikov priemyselného charakteru, v systéme environmentálneho riadenia a environmentálneho auditu EMAS. Toto nariadenie nadobudlo platnosť vo všetkých krajinách EÚ v apríli 1995. K budovaniu týchto systémov pristupujú organizácie dobrovoľne. Môžu ich zavádzať čiastočne alebo postupne. Ak sa však podnik prihlási do EMAS, musí splniť presne definované povinnosti, aby mohol byť zaregistrovaný kompletným orgánom, čím sa potvrdzuje jeho účasť v systéme. Základná koncepcia environmentálne orientovaného riadenia podniku vyžaduje [42]: Analýzu už existujúcich aktivít ŽP. Zakotvenie ochrany ŽP do podnikovej podnikateľskej stratégie. Spojenie všetkých podnikových aktivít ochrany ŽP do jedného integrovaného konceptu: Ochrana ŽP vo výrobe. Ochrana ŽP v nadväznosti na výrobok (recyklačný koncept a pod.). Ochrana ŽP nielen vo výrobe produktu, ale aj v následných službách. Optimálne využitie podnikateľských aktivít ochrany ŽP v konkurenčnom prostredí. Vybudovanie environmentálneho manažmentu ako integrovanej súčasti podnikového manažmentu. Integrácia nákladov na ochranu ŽP do celkových nákladov podniku. Rozvoj internej a externej informačnej politiky podniku pri ochrane ŽP. 21

Systémové zabudovanie ochrany ŽP do rozvojových, plánovacích, výrobných procesov, t.j. podniková stratégia, logistika, nákup, predaj, marketing a podobne. So zavedením EMS priamo súvisí vykonávanej interných alebo externých auditov. V tomto prípade audit znamená systematické periodické hodnotenie, ako systém ekologického manažérstva funguje v konkrétnej prevádzke či celej firme. V súčasnosti sú systémy environmentálneho manažérstva (EMS) štandardizované Medzinárodnou normalizačnou organizáciou ISO (International Standards Organization), ktorá postupne spracovala sústavu noriem ISO 14 000 pod všeobecným názvom Environmentálne manažérstvo. Medzinárodné normy ISO 14 000 svojou štruktúrou tvoria komplexný systém, ktorý možno využiť v organizáciách priemyslu, poľnohospodárstva, energetiky, obchodnej sféry služieb, ale aj v samosprávnych celkoch. Normy radu ISO 14 000 [46]: Dávajú praktické návody na vytváranie a zlepšovanie systému environmentálneho manažérstva. Poskytujú prostriedky, pomocou ktorých sa môžu hodnotiť vnútorné i vonkajšie špecifické aspekty systémov environmentálneho manažérstva organizácie. Poskytujú dôsledné a spoľahlivé nástroje na určenie environmentálnych aspektov výrobkov. Sú systémovo založené a podporované dokumentovanými postupmi. Chronologický postup budovania EMS pozostáva z nasledujúcich etáp, pričom každá etapa pozostáva z niekoľkých čiastočných krokov [46]: a) prípravná etapa zavádzania EMS Úvodné rokovanie so zákazníkmi informačná kampaň, vyjasnenie požiadaviek a prístupov na zavedenie EMS, rozhodnutie vrcholného vedenia podniku podporovať budovanie EMS. Vykonanie začiatočného auditu vlastné zhodnotenie. Jeho obsahom je analýza stavu ochrany ŽP v podniku, súlad praxe s legislatívou v oblasti ochrany ŽP, stav technickej a organizačnej dokumentácie. Zistenie kritických miest z hľadiska ekológie, ale aj z hľadiska vnútropodnikovej komunikácie, vzájomných vzťahov a pod. Návrh zásadných krokov na realizáciu EMS na základe nezrovnalostí praxe v podniku a požiadaviek ochrany ŽP. 22

b) I. etapa ekologická politika Určenie ekologickej politiky vyplývajúcej zo stratégie a filozofie podniku. Vypracovanie programu ochrany ŽP a určenie cieľov na základe výsledkov začiatočného hodnotenia a ekologickej politiky. Vyškolenie pracovníkov podniku na rôznych úrovniach riadenia v oblasti ochrany ŽP v súvislosti so zavádzaním EMS. c) II. etapa akčný plán Vypracovanie programu riadenia, určenie zodpovednosti a právomoci na jednotlivých pracoviskách. Hodnotenie a registrácia vplyvov na ŽP. Návrh opatrení na zavedenie EMS. Pomoc pri zavedení požadovanej ekologickej dokumentácie. Spracovanie príručiek EMS. d) III. etapa audit Ekologické vyhlásenie správa o stave ŽP. Záverečný audit. Záverečná správa ako predpoklad na certifikáciu vrátane overenia fungovania a efektívnosti systému. e) IV. etapa certifikácia Certifikácia vybudovaného systému riadenia ŽP autorizovanou organizáciou. Zavádzanie ekologicky orientovaného systému manažmentu je dlhodobý proces. Jeho cieľom je kontinuálne zlepšovať ekologický profil firmy. Výhody pre firmu budú prichádzať postupne. EMS je dobrovoľný systém s výrazne preventívnym a strategickým charakterom. Rozsah a podmienky zavedenia tohto spôsobu riadenia budú v každom podniku individuálne v závislosti od charakteru výroby, dodávateľsko-odberateľských vzťahov, veľkosti firmy a podobne. Veľkú časť krokov zavádzania EMS si firma môže zabezpečiť vlastnými silami, niektoré činnosti však zvyčajne musí prenechať kvalifikovaným odborníkom z firiem, ktoré sa špecializujú na služby v oblasti ŽP. Tí môžu spolupracovať s firmou na rôznych úrovniach realizácie EMS [42]. vstupné konzultácie, určenie problémov, začiatočné hodnotenie a vytýčenie politiky a stratégie firmy, vyhodnotenie a evidencia vplyvov na ŽP a návrh opatrení, 23

vykonávanie a spracovanie výsledkov auditu, zavedenie kompletného systému environmentálne orientovaného riadenia. EMS sa v širokej podnikovej praxi môže uplatniť iba vtedy, ak prínosy z jeho zavedenia, certifikácie a udržiavania prevážia vynaložené náklady. Za možné prínosy v tomto zmysle sa dajú považovať [42]: optimalizácia používaných postupov, procesov a činností a z toho vyplývajúce obmedzenia negatívnych vplyvov na ŽP, zníženie rizika vzniku environmentálnych havárií, za ktoré podnik nesie zodpovednosť, zníženie pravdepodobností sankčných postihov za poškodenie zložiek ŽP, zlepšenie imidžu subjektu a s tým súvisiace posilnenie pozície na zahraničnom či domácom trhu, zvýšenie dôveryhodnosti zo strany vlastných zamestnancov, zlepšená komunikácia s orgánmi štátnej správy, samosprávy a s verejnosťou, ľahší postup k úverom finančných zdrojov. 2.3.3 Environmentálny audit Hlavným cieľom environmentálneho manažmentu je poskytnúť štruktúrovaný a súhrnný mechanizmus na zabezpečenie toho, že činnosti a produkty firmy nebudú mať negatívne vplyvy na ŽP. Významným nástrojom, ktorý možno použiť s cieľom redukovať environmentálne vplyvy je environmentálny audit. Ide o nástroj, ktorý sa využíva na zvýšenie vedomia podniku a z dlhodobého hľadiska umožňuje redukovať negatívne vplyvy podnikateľských činností na ŽP. Môžeme ho považovať za nástroj manažmentu na meranie environmentálneho stavu určitého podnikateľského subjektu. Audit možno využiť ako metódu stanovenia a redukcie rizík, vyplývajúcich z meniacich sa vonkajších, vnútorných podmienok podniku. Využíva sa hlavne na prevenciu a predchádzanie takýmto rizikám. Tam, kde už riziká vznikli napriek všetkým uskutočneným opatreniam, využíva sa audit na redukciu vzniknutých následkov. Audit predstavuje overovanie, porovnávanie výsledkov s očakávaniami cieľa so skutočnosťou. Environmentálny audit stanovuje, či podnik a jeho technický systém fungujú v súlade s legislatívnymi požiadavkami a firemnou politikou. Je kvalitatívna kontrola z hľadiska environmentálneho. Týka sa tak procesov s environmentálnymi vplyvmi v rámci 24

podniku, ako aj samotných produktov v celom reťazci ich použitia a manipulácie s odpadom, keď sa produkt dostane mimo dosahu priamej firemnej kontroly. Pri realizácii environmentálneho auditu zohľadňujeme nasledujúce aspekty [12]: či je možnosť výskytu environmentálnych hrozieb (rizík), ak áno akých, identifikovať, ktoré investície na ochranu ŽP sú prioritné, aké ďalšie kroky treba uvolniť, aby sa redukovalo znečistenie ovzdušia a vody a redukovala tvorba odpadov, fungovanie firmy musí byť efektívne nielen z hľadiska nákladov, ale aj z environmentálneho hľadiska. Interné informácie Manažment Zadanie cieľov Zber údajov Analýza a spracovanie Závery a odporučenia Externé informácie Obr.1: Príklad realizácie environmentálneho auditu [16] Environmentálny audit sa od iných ďalších foriem odlišuje formou realizácie, pretože sa uskutočňuje systematickým spôsobom, pričom jeho výsledky sú zdokumentované. Environmentálny audit sa vykonáva pravidelne a objektívnym spôsobom, t.j. osoby uskutočňujúce audit nesmú byť v priamom vzťahu s aktivitami, ktoré sú predmetom auditu. Environmentálny audit by nemal zaujímať defenzívnu pozíciu k predmetu auditu. Audit by mal byť v kompetencii samotnej podnikateľskej jednotky, mal by byť dobrovoľný a uskutočňovať sa len pre potreby podniku. To znamená, že výsledky auditu sa nemôžu použiť mimo podniku (napr. na súdne stíhanie) Hlavnou výhodou environmentálneho auditu je prispieť k ochrane ŽP. S tým súvisí aj ďalšia prednosť menšie vystavenie sa súdnym stíhaniam a regulačným rizikám (napr. penále, dodatočné obmedzenia) v súvislosti s nedodržiavaním základných ekologických predpisov. Proces auditu zaručuje [16]: 25