Dokumenty pápežov: Ján Pavol II

Podobné dokumenty
Prezentácia programu PowerPoint

Predslov Štýl tohto výkladu sa možno mnohým bude zdať zvláštny; bude sa im zdať príliš prísny na to, aby mohol byť formačný, a príliš formačný na to,

Prezentácia programu PowerPoint

Prezentácia programu PowerPoint

Ježišu, dôverujem ti! Nedeľa Božieho milosrdenstva 3. apríla 2016 HODINA MILOSRDENSTVA (pre 3 čítajúcich) 14:55 hod. Vyloženie Najsvätejšej oltárnej s

Microsoft Word - Document4

zvesti-apríl2015

Zdravé sebavedomie odzrkadľuje spôsob, akým vidíme sami seba. Ak sa chceme stať sebavedomejšími ľuďmi, musíme zmeniť to, čo si myslíme sami o sebe, ak

Microsoft Word - bd7c-847f-df2b-6465

8 Týždeň od 18. do 24. februára 54 Svätý Duch a duchovné dary Texty na tento týždeň 1Kor 12,4 7.11; Ef 4,7; 1Kor 12,14 31; Rim 12,3 8; 1Ján 4,1 3 Zákl

Microsoft Word - prakticka teologia_seminarka

Micheas.doc

Microsoft Word - MÁJOVÉ POBOŽNOSTI

Microsoft Word - Pastoračné dokumenty Jána Pavla II.doc

Pobožnosť na vigíliu Narodenia Pána (v rodinách)

C:/Users/benny/Desktop/2018_01/2018_01.sla

Program pešej púte Bratislavská Kalvária - Lurdská jaskyňa - Železná studnička - Kačín - Marianka. Pešiu púť tvorí 10 zastavení: Počas pochodu budeme

Prezentácia programu PowerPoint

Pracovný list č

Mária - Krestania

LINEAMENTA 2015

Komisia pre náboženské vzťahy so Židmi Poznámky k správnemu spôsobu predstavovania Židov a judaizmu v ohlasovaní a v katechéze Rímskokatolíckej cirkvi

BIBLICKÝ VEČER

1 DIECÉZNA ŠKOLA VIERY 7. téma: MANŽELSTVO V tejto katechéze nás budú sprevádzať dve otázky, na ktoré sa budeme snažiť dať odpoveď. Prvá, prečo Boh st

Prezentácia programu PowerPoint

O JEDNOTE CIRKVI. (Satis Cognitum. Encyklika pápeža Leva XIII. 1896) Ctihodným bratom: patriarchom, primasom, arcibiskupom, biskupom a iným vrchným pa

Microsoft Word - Čnosti.doc

Kat Infolist 17 tyzden 11

SPRAVODAJCA SLOVENSKÉHO ZDRUŽENIA CIRKVI ADVENTISTOV S.D. d e c e m b e r O d k i a ľ kam? Hagar...! Odkiaľ prichádzaš a kam ideš?... Navráť s

ZBIERKA ZÁKONOV SLOVENSKEJ REPUBLIKY Ročník 1949 Vyhlásené: Vyhlásená verzia v Zbierke zákonov Slovenskej republiky Obsah tohto dokumentu m

Krížová cesta Otcov

Prezentácia programu PowerPoint

Popolcová streda – 13

Academia Mystagogica Sprievodca inteligentnej spirituality Je absolútne zásadné byť najskôr človekom Veru, veru, najskôr sa musíme snažiť byť dobrými

1,4 milióna hladujúcich detí 1,4 milióna príbehov Aj vďaka Vašej podpore to môžu byť príbehy so šťastným koncom Priniesol som ho do nemocnice v náručí

osnovy nav 5. roč.

Microsoft Word - posolstvo synody

4. Aktivity Klubu pacientov SMyS [režim kompatibility]

Oznamy

WALLMAPU

Všetci by sme mali byť feminist(k)ami (Ukážka)

Popolcová streda – 13

Ako ziskat uspokojenie a radost zo zivota_ 2015_117x179_DO TLACE.indd

t_spiritualita_evanjelizacie

Poďakovanie za 13. slovenskú púť do Lúrd Mnohí ľudia cestujú za hranice svojej vlasti, aby spoznávali prírodnú krásu, históriu a kultúru iných krajín,

Microsoft Word - UO iŠkVP primárne vzdelávanie NBV kat.

Zastupujeme ľudí s mentálnym postihnutím a ich príbuzných ĽUDIA S MENTÁLNYM POSTIHNUTÍM A ICH PRÍBUZNÍ: VYUŽIME EURÓPSKE VOĽBY 2019 NA MAXIMUM Inclusi

Identifikačný štítok TIMSS & PIRLS 2011 Dotazník pre žiaka 4. ročník Národný ústav certifikovaných meraní vzdelávania Pluhová 8, Bratislava IEA

ALBATROS_MEDIA

Dejepis extra 12/2018 Časopis nie iba pre tých, čo majú radi históriu... Pred budovou Národnej banky Slovenska.

Microsoft Word - Dokument2

Novéna k Duchu Svätému II. Kráľovná novien, ktorú napísal sv. Alfonz Mária de Liguori Pozostáva z rozjímaní na každý deň novény od sviatku Nanebovystú

ETV 6

Prípravka pre pôstny modlitebný týždeň 2013

Provence

ZÁKON č. 226/1994 Z.z. NÁRODNEJ RADY SLOVENSKEJ REPUBLIKY z 18. augusta 1994 o používaní a ochrane olympijskej symboliky a o Slovenskom olympijskom vý

Microsoft Word - lutost.doc

Letné aktivity 2019 Motto letných aktivít : Čo môžem urobiť ja, aby som pretváral svet okolo seba? Júl 2019 Prvý týždeň: prihlasovanie sa na

Rímskokatolícky farský úrad; Farnosť sv. Jozefa robotníka; Nábrežie Jána Pavla II. č. 3; Svit; Tel.: ; Mobil: ; Mail:

F a r s k ý l i s t Gréckokatolícka cirkev, Farnosť Povýšenia sv. Kríža, Prešov-Sekčov Úvodník ročník X. Zdá sa mi, že život Cirkvi

ZET

Bulletin16-17.indd

Poď za mnou Joseph Aubry, SDB DOKUMENTY Lumen Gentium...2 Perfectae caritatis...7 TEOLÓGIA REHOĽNÉHO ŽIVOTA 1 Postavenie rehoľného stavu v Cirkvi poku

Microsoft Word - 6 Výrazy a vzorce.doc

SuhrnKrestanstva

Predmetová anketa

Kresťanský diskusný mesačník XII. ročník 2/2019 Biblické ženy-mária

Prítomnosť príbuzných postihnutého pri kardiopulmonálnej resuscitácii

Apoštolské hnutie Božieho milosrdenstva Od chvíle keď sa ukázal Denníček sv. Sestry Faustíny, mnoho ľudí sa pýta, či taká kongregácia existuje, kde sa

(07) Rekonštrukcia Mierového námestia kamenná dlažba alebo trávnik? sa na mestskom úrade v Trenčíne uskutočnilo stretnutie zástupcov volnéh

SPRAVODAJ Rímskokatolícka farnosť Kráľovnej pokoja Košice Juh 12/ Bratislavská sviečková manifestácia z 25. marca 1988 vstúpila do dejín

Október-_Rim_4_-_1_Kor_1.doc

BULLETIN Jún

Školský vzdelávací program: 2010/2011

STAUROS Č. 6 marec/apríl 2019 Informátor gréckokatolíckej farnosti Bratislava - Staré Mesto slovíčko o SLOVE Určite sme už mnohí počuli o tzv. kríze s

10 tipov pre tvoj forex úspech

STAUROS Č. 18 august/september 2016 Informátor gréckokatolíckej farnosti Bratislava - Staré Mesto slovíčko o SLOVE Spisovateľ Max Lucado v jednej zo s

5 TVORIVOST Tvorivosť môžeme všeobecne charakterizovať ako vrodenú schopnosť človeka, ktorej cieľom je produkovať nové nápady, riešenia, myšlienky, kt

Microsoft Word - pe453195_sk.doc

(Microsoft Word - 5.èíslo Budatínka)

GEN

Dúfam, že toto budú moje vnučky (a vnukovia) vedieť o Združení pomoci Julie B. Becková Generálna prezidentka Združenia pomoci Od toho dňa ako začalo b

Pre náročných

CM_PETI

O D V O D N E N I E

Úvodné komentáre k čítaniam Tretej veľkonočnej nedele roku B (Biblická nedeľa) 1. čítanie: Sk 3, Prvé čítanie nám podáva vybraný úryvok z r

A4_01_OBR_SK_HL_CZ_KCZ_KSK_DSK_HOT.qxd

3. DEŇ DEVIATNIK MODLITIEB K SVÄTÉMU MARTINOVI za posvätenie a upevnenie spoločenstva miestnej cirkvi 1 Základná štruktúra deviatnika 1.Hymnus k sv. M

Pokračujte v trpezlivosti Prezident Dieter F. Uchtdorf Druhý radca v Prvom predsedníctve Lekcie, ktoré sa naučíme z trpezlivosti, budú kultivovať našu

Kreatívna kampaň pre

Microsoft Word - Čnosti.doc

Rada Európskej únie V Bruseli 30. júla 2015 (OR. en) SN 4357/1/15 REV 1 POZNÁMKA Predmet: Kódex správania predsedu Európskej rady SN 4357/1/15 REV 1 p

PREDCHÁDZAME PORUCHÁM UČENIA

Inovované učebné osnovy ETICKÁ VÝCHOVA ISCED2 Učebná osnova predmetu ETICKÁ VÝCHOVA v 5. ročníku základnej školy Výchovno-vzdelávacie ciele a obsah vz

BIBLE_kniha_SSV.indb

Microsoft Word - manual_ESS_2010

DOHOVOR RADY EURÓPY O PREDCHÁDZANÍ NÁSILIU NA ŽENÁCH A DOMÁCEMU NÁSILIU A O BOJI PROTI NEMU Istanbulský dohovor V BEZPEČÍ V BEZPEČÍ PRED STRACHOM PRED

Metodický list k pracovnému listu Atóm I.

Microsoft Word - a13_45.SK.doc

Názov témy: JEŽIŠ JE HOSŤOM U ZACHEJA

Prepis:

O dôstojnosti a povolaní ženy Ján Pavol II (dokumenty pápežov) strana 1/26 Dokumenty pápežov: Ján Pavol II. APOŠTOLSKÝ LIST PÁPEŽA JÁNA PAVLA II. MULIERIS DIGNITATEM O DÔSTOJNOSTI A POVOLANÍ ŽENY pri príležitosti Mariánskeho roku Preklad: Slovenský ústav svätého Cyrila a Metoda, Rím 1991 CTIHODNÝM BRATOM, MILOVANÝM SYNOM A DCÉRAM POZDRAV A APOŠTOLSKÉ POŽEHNANIE! ÚVOD Znamenie čias 1. Dôstojnosť ženy a jej povolanie, hoci boli stále predmetom ľudského a kresťanského uvažovania, nadobudli v posledných rokoch osobitnú dôležitosť. Dôkazom toho, okrem iného, sú rôzne prejavy učiteľského úradu Cirkvi použité vo viacerých dokumentoch Druhého vatikánskeho koncilu, ktorý v záverečnom posolstve hovorí: Prichádza hodina, vlastne nadišla hodina, keď sa povolanie ženy realizuje v plnosti, keď žena v ľudskej spoločnosti nadobúda význam, lesk a možnosti, aké dosiaľ nikdy nedosiahla. V tejto dobe, keď ľudstvo prechádza prudkými zmenami, duchom evanjelia preniknuté ženy môžu veľmi pomôcť ľuďom, aby neochabovali. 1 Slová tohto posolstva zhrňujú to, čo už Koncil vyjadril predovšetkým v pastorálnej konštitúcii Gaudium et spes 2 a v dekréte o apoštoláte laikov Apostolicam actuositatem. 3 Podobné myšlienky sa objavovali už pred Koncilom, napríklad vo viacerých prejavoch pápeža Pia XII. 4 a v encyklike pápeža Jána XXIII. Pacem in terris. 5 Po Druhom vatikánskom koncile môj predchodca Pavol VI. poukázal na význam tohto "znamenia čias", keď svätú Teréziu z Avily a svätú Katarínu Sienskú vyznačil titulom Učiteľky Cirkvi 6 a okrem toho na žiadosť účastníkov Biskupskej synody roku 1971 ustanovil mimoriadnu komisiu, ktorá by študovala súčasné problémy týkajúce sa opravdivého povznesenia, dôstojnosti a zodpovednosti ženy. 7 Pavol VI. v jednom prejave medziiným povedal: V kresťanskom náboženstve, viac než v ktoromkoľvek inom, žena má už odprvoti zvláštne dôstojné postavenie, o ktorom nám Nový zákon podáva mnoho dôležitých svedectiev (...); jasne z nich vysvitá, že žena bola povolaná, aby bola článkom živej a činnej štruktúry kresťanstva, a to v takej miere, že dosiaľ neboli asi všetky jej schopnosti ešte vyjadrené. 8 Otcovia nedávnej Biskupskej synody (v októbri 1987), ktorá v dvadsiatom roku po Druhom vatikánskom koncile rokovala o povolaní a úlohe laikov v Cirkvi a vo svete, znovu študovala otázku o dôstojnosti a povolaní ženy. Okrem iného vyslovili žiadosť, aby sa dôkladne preskúmali antropologické a teologické základy, potrebné na vyriešenie otázok týkajúcich sa významu byť ženou a byť mužom. Treba totiž poznať dôvody a výsledky stvoriteľského plánu Božieho, podľa ktorého človek jestvuje iba ako muž a žena. Len ak vychádzame z týchto predpokladov, ktoré umožňujú poznať hĺbku dôstojnosti a povolania ženy, môžeme hovoriť o jej účinnej prítomnosti v Cirkvi a v spoločnosti. O tomto bude reč v prítomnom dokumente. Posynodálna adhortácia, ktorá bude uverejnená po tomto dokumente, bude sa venovať smerniciam pastoračného rázu čo do úlohy ženy v Cirkvi a v spoločnosti, o ktorých 1 Koncilové posolstvo ženám (8. decembra 1965): AAS 58 (1966), 13-14. 2 Porov. Druhý vat. konc., past. konšt. o Cirkvi v dnešnom svete Gaudium et spes, 8; 9; 60. 3 Porov. Druhý vat. konc., dekrét o apoštoláte laikov Apostolicam actuositatem, 9. 4 Porov. Pápež Pius XII, Príhovor k delegátkam kresťanských spoločenstiev Talianska (21. októbra 1945): AAS 37 (1945), 284-295; Príhovor k delegátkam na Stretnutí Všeobecnej únie organizácií katolíckych žien (24. apríla 1952): AAS 44, 420-424; a (29. septembra 1957): AAS 49 (1957), 906-922. 5 Porov. Pápež Ján XXIII., enc. Pacem in terris (11. apríla 1963): AAS 55 (1963), 267-268. 6 Vyhlásenie sv. Terézie z Avily, panny, za Učiteľku všeobecnej Cirkvi (27. septembra 1979): AAS 62 (1970), 590-596; vyhlásenie sv. Kataríny Sienskej, panny, za Učiteľku všeobecnej Cirkvi (4. októbra 1970): AAS 62 (1970), 673-678. 7 AAS 65 (1973), 284 n. 8 Pápež Pavol VI., Príhovor k účastníčkam na Národnom stretnutí Združenia talianskych žien (CIF), (6. decembra 1976): Insegnamenti di Paolo VI, XIV (1976), 1017.

O dôstojnosti a povolaní ženy Ján Pavol II (dokumenty pápežov) strana 2/26 smerniciach synodálni Otcovia vyslovili veľmi významné úvahy, pričom, pravda, mali na zreteli aj príspevky laických poslucháčov - žien a mužov - pochádzajúcich z jednotlivých cirkví všetkých svetadielov. Mariánsky rok 2. Posledná synoda sa konala v Mariánskom roku, ktorý poskytol mimoriadny podnet nastoliť túto tému, ako to jasne vysvitá aj z encykliky Redemptoris Mater. 9 Táto encyklika rozvíja a aktualizuje náuku Druhého vatikánskeho koncilu, ktorá sa nachádza v ôsmej hlave dogmatickej konštitúcie o Cirkvi: Lumen gentium. Táto hlava má významný nadpis: O preblahoslavenej Panne Márii, Matke Božej, v tajomstve Ježiša Krista a Cirkvi. Panna Mária - tá biblická žena (porov. Gn 3,15; Jn 2,4; 19,26) - bola hlboko zapojená do spasiteľného tajomstva Kristovho, a preto je jedinečným spôsobom prítomná aj v tajomstve Cirkvi. Veď Cirkev je v Kristovi akoby sviatosťou úzkeho spojenia s Bohom a jednoty celého ľudského pokolenia. 10 Táto osobitná prítomnosť Matky Božej v tajomstve Cirkvi nás pohýna uvažovať o mimoriadnom spojení tejto ženy s celou ľudskou rodinou. Tu ide o každého a o každú, o všetkých synov a dcéry ľudského pokolenia, u ktorých sa po celé veky uskutočňuje ono základné a prvotné dedičstvo biblického pôvodu: Boh stvoril človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril: stvoril ich muža a ženu (Gn 1,27). 11 Táto večná pravda o človeku - totiž o mužovi a žene - je natrvalo vtlačená do skúsenosti všetkých ľudí a súčasne je tajomstvom, ktoré nachádza pravé osvetlenie iba v tajomstve Vteleného Slova (...). Kristus naplno zjavuje človeka človeku a jeho vznešené povolanie - ako to učí Koncil. 12 Či v tom zjavení človeka človeku netreba vidieť vyhradené a výsadné miesto aj pre onú ženu, ktorá je matkou Ježiša Krista? Či Kristovo posolstvo, zhrnuté v evanjeliu, ktorého pozadím je celé Písmo Starého i Nového zákona, nemôže veľa povedať Cirkvi a ľudskému pokoleniu o dôstojnosti a povolaní ženy? Práve toto bude témou prítomného dokumentu, ktorá vhodne zapadá do kontextu Mariánskeho roku, keď sa uberáme ku koncu druhého a k začiatku tretieho tisícročia od Kristovho narodenia. A zdá sa nám veľmi vhodné dať tomuto textu slohom a obsahom ráz meditácie. I. ŽENA - MATKA BOŽIA (BOHORODIČKA - THEOTÓKOS) 1. Spojenie s Bohom 3. Keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy. Týmito slovami v Liste Galaťanom (4,4) apoštol Pavol spája hlavné obdobia, ktoré zreteľne vymedzujú splnenie tajomstva, čo si Boh predsavzal uskutočniť (porov. Ef 1,9). Syn, večné Božie Slovo jednej a tej istej podstaty s Otcom, sa ako človek rodí zo ženy, keď prišla plnosť času. Táto udalosť nás vedie k ťažisku dejín človeka na zemi chápaných ako dejiny spásy. Je významné, že Apoštol nemenuje Ježišovu Matku jej vlastným menom Mária, ale ju nazýva ženou, čo sa celkom zhoduje so slovami protoevanjelia v Knihe Genezis (porov. Gn 3,15). Táto žena totiž je zapojená do najdôležitejšej spásonosnej udalosti, ktorá určuje plnosť času. Táto udalosť sa odohráva v nej a skrze ňu. Takto sa začína hlavná udalosť, hlavné dejstvo spásy, veľkonočné Pánovo tajomstvo. No vari bude užitočné uvažovať o ňom, vychádzajúc z duchovných dejín človeka chápaných v tom najširšom zmysle, ako ich ponímajú rozličné náboženstvá na tomto svete. Pripomeňme si tu slová Druhého vatikánskeho koncilu: Ľudia čakajú od rozmanitých náboženstiev odpoveď na hlboké záhady ľudského položenia, ktoré dnes ako kedysi znepokojujú ľudské srdce: Čo je človek, aký zmysel a cieľ má náš život, čo je dobro a čo je hriech, odkiaľ a načo prichádzajú utrpenia, aká cesta vedie k opravdivému šťastiu, čo je smrť, súd a posmrtná odmena, aké je napokon ono vrcholné a nevýslovné tajomstvo, ktoré sprevádza našu existenciu, v ktorom sa rodíme a ku ktorému smerujeme?. 13 Už odpradávna až dodnes u rozličných národov sa stretáme s pojmom o akejsi tajomnej sile v priebehu a v príbehoch ľudského života, ba dokonca aj o najvyššom Bytí, aj pod menom Otec?. 14 Na tomto veľkom javisku stavajú sa nám pred oči túžby ľudského ducha, ktorý hľadá Boha - a zavše akoby ho chcel nahmatať (porov. Sk 17,27) -, oná plnosť časov, o ktorej hovorí Pavol vo svojom Liste, vyjadruje odpoveď samého Boha, toho totiž, v ktorom žijeme, hýbeme sa a sme (porov. Sk 17,28). To je Boh, ktorý mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril v minulosti našim Otcom ústami Prorokov. V poslednom čase prehovoril k nám ústami Syna 9 Porov. enc. Redemptoris Mater (25. marca 1987): 46, AAS 79 (1987), 424 n. 10 Druhý vat. Konc., dogm. konšt. o Cirkvi Lumen gentium, 1. 11 Vysvetlenie antropologického a teologického významu tejto zásady možno nájsť v prvej časti stredajších Príhovorov, ktorých témou bola teológia tela, z 5. septembra 1979: Insegnamenti II, 2 (1979), 234-236. 12 Druhý vat. konc., past. konšt. o Cirkvi v dnešnom svete Gaudium et spes, 22. 13 Druhý vat. konc., vyhlásenie o postoji Cirkvi voči nekresťanským náboženstvám Nostra aetate, č. 1. 14 Tamže, č. 2.

O dôstojnosti a povolaní ženy Ján Pavol II (dokumenty pápežov) strana 3/26 (porov. Hebr 1,1-2). Poslanie tohto Syna, spoločnej podstaty s Otcom, ako človeka narodeného zo ženy, je najvyšším a rozhodným stupňom zjavenia, v ktorom sa Boh predstavuje ľudskému pokoleniu. Toto zjavenie je spásonosnej povahy, ako učí Druhý vatikánsky koncil: Boh vo svojej dobrote a múdrosti chcel zjaviť seba a vyjaviť tajomstvo svojej vôle (porov. Ef 1,9) a v tom tajomstve majú ľudia skrze Krista, vtelené Slovo, v Duchu Svätom prístup k Otcovi a účasť na Božej prirodzenosti (porov. Ef 2,18; 2Pt 1,4). 15 Uprostred tejto spásonosnej udalosti stojí žena. Zjavenie, v ktorom sa Boh predstavuje ako nevyspytateľná jednota v Trojici, je naznačené už v nazaretskom zvestovaní. Hľa, počneš a porodíš syna a dáš mu meno Ježiš. On bude veľký a bude sa volať Synom Najvyššieho. Ako sa to stane, veď ja muža nepoznám? Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni. A preto tvoje dieťa bude sväté, bude sa volať Synom Božím. (...) Lebo Bohu nič nie je nemožné (Lk 1,31-37). 16 Je ľahké uvažovať o tejto udalosti v rámci dejín Izraela, vyvoleného národa, ktorého Mária je dcérou, ale ľahké je rozmýšľať o ňom aj so zreteľom na všetky cesty, po ktorých ľudské pokolenie od vekov hľadá odpoveď na najvážnejšie a zároveň na najvyššie otázky, ktoré ho trápia. Či nie v nazaretskom zvestovaní nachádzame úvod k onej rozhodnej odpovedi, s ktorou sám Boh ide v ústrety nepokoju ľudského srdca? 17 Tu nejde iba o Božie slová zjavené prorokmi, ale v momente tejto odpovede sa skutočne Slovo stalo telom (porov. Jn 1,14). Týmto Mária dosahuje také spojenie s Bohom, čo prevyšuje každé očakávanie ľudského ducha a predovšetkým dcér toho vyvoleného národa, ktoré podľa prisľúbenia mohli dúfať, že niektorá sa z nich raz stane matkou Mesiáša. Ktorá z nich by sa však opovážila tušiť, že prisľúbený Mesiáš bude Synom Najvyššieho? Podľa monoteistickej viery Starého zákona na to sa nemohlo ani pomyslieť. Mária iba mocou Ducha Svätého, ktorý ju zatônil, mohla prijať to, čo je nemožné u ľudí, ale je možné u Boha (porov. Mk 10,27). 2. Bohorodička 4. Týmto spôsobom plnosť času poukazuje na vynikajúcu dôstojnosť ženy. A táto dôstojnosť dáva najavo jej povýšenie k spojeniu s Bohom v Ježišovi Kristovi, ktoré tvorí najvyšší životný cieľ každého človeka tak na zemi, ako aj so zreteľom na večnosť. Pod týmto zorným uhlom žena je vzor a pravzor celého ľudského pokolenia; je vzorom ľudskej prirodzenosti, ktorú rovnako vlastnia všetci ľudia, aj mužovia aj ženy. Nazaretská udalosť však vyzdvihuje taký spôsob spojenia so živým Bohom, akého je schopná iba žena: spojenie matky so svojím dieťaťom; veď Nazaretská Panna sa stáva skutočne matkou Boha, Bohorodičkou. Túto pravdu prijala kresťanská viera už odprvoti a Efezský koncil ju slávnostne vyhlásil (r.431). 18 Tento koncil postavil do pravého svetla základný význam materstva Panny Márie proti mienke Nestora, ktorý Máriu pokladal iba za matku Ježiša ako človeka. Mária však pri Zvestovaní odpovedala svojím fiat - staň sa!, a tak počala syna, ktorý je Synom Božím, jednej podstaty s Otcom. Je teda skutočne matkou Boha, keďže materstvo sa vzťahuje na celú osobu, nie iba na telo, ani nie iba na ľudskú prirodzenosť. A tak meno a či názov Bohorodička Matka Boha - sa stalo vlastným menom spojenia s Bohom, ktoré bolo dopriate Panne Márii. Mimoriadne spojenie Bohorodičky s Bohom, ktoré vynikajúcou mierou spôsobuje a zdokonaľuje nadprirodzené predurčenie k spojeniu každého človeka s Otcom (ako syna v Synovi ), je čírou milosťou, a teda darom Ducha. Zároveň však odpoveďou viery Mária vysloví svoje slobodné rozhodnutie, teda svoju úplnú ženskú účasť na udalosti vtelenia, a svojím fiat - nech sa stane Mária sa stáva skutočným subjektom svojho spojenia s Bohom, ktoré sa uskutočňuje v tajomstve vtelenia Slova, ktoré je jednej podstaty s Otcom. Celá Božia činnosť v ľudských dejinách rešpektuje a zachováva slobodu ľudskej vôle. To isté sa stalo v Nazarete pri Zvestovaní. 15 Druhý vat. konc. dogm. konšt. o Božom zjavení Dei Verbum, 2. 16 Podľa cirkevných Otcov prvé zjavenie o Trojici v Novom zákone bolo pri Zvestovaní. V istej homílii, ktorú pripisujú sv. Gregorovi Divotvorcovi, sa číta: Ty jasom svetla žiariš v najvyššom duchovnom kráľovstve. V tebe je oslávený Otec, ktorý je bez počiatku; jeho moc ťa zatienila; v tebe sa vzdáva poklona Synovi, ktorého si porodila podľa tela; v tebe je oslávený Duch Svätý, ktorý v tvojom lone spôsobil narodenie veľkého Kráľa; ó Milostiplná, skrze teba mohla byť vo svete poznaná Svätá Trojica spoločnej podstaty (Druhá homília na sviatok Zvestovania Panne Márii: PG 10, 1169. Porov. aj sv. Andrej z Kréty: Hom. na sviatok Zvestovania preblahoslavenej Panne Márii: PG 97, 909.) 17 Porov. Druhý vat. konc., vyhlásenie o postoji Cirkvi voči nekresťanským náboženstvám Nostra aetate, 2. 18 Teologická náuka o Bohorodičke (Theotókos), vysvetlená od mnohých Otcov a definovaná na koncile v Efeze (DS 251) a v Chalcedonii (DS 301); znovu bola nastolená na Druhom vat. koncile v 7. hlave dogm. konšt. o Cirkvi Lumen gentium, 52-69. Porov. enc. Redemptoris Mater (25. marca 1987), 4, 31. 12 a poznámky 9,78-83.

O dôstojnosti a povolaní ženy Ján Pavol II (dokumenty pápežov) strana 4/26 3. Slúžiť znamená kraľovať 5. Táto udalosť sa odohráva medzi osobami; je to rozhovor. Tento rozhovor anjela s Máriou plne pochopíme, len ak ho sústredíme na pozdrav: milosti plná. 19 Celý dialóg pri Zvestovaní odhaľuje podstatný význam tejto udalosti: význam nadprirodzený a charizmatický (kecharitoméne). Ale milosť, to jest nadprirodzená Božia činnosť, nikdy nevylučuje prírodu ani ju neničí, ba ju zdokonaľuje a zošľachťuje. Preto oná plnosť milosti, udelená Panne z Nazareta, nakoľko mala byť Theotókos Bohorodičkou, súčasne znamená plnosť dokonalosti toho, čo žene patrí ako vlastné, čo tvorí jej ženskosť. Tu vlastne do určitej miery nachádzame vrchol a pravzor osobnej dôstojnosti ženy. Keď Mária na slová nebeského posla odpovedá nech sa mi stane, tým ako milosti plná chce vyjadriť svoj postoj voči daru, ktorý jej Boh zjavil, a povie: Hľa, služobnica Pána (Lk 1,38). Tento výraz nesmieme obrať o jeho hlboký zmysel alebo ho zúžiť, umelo ho vylúčiac zo súvisu celej udalosti a z obsahu pravdy, ktorú Boh zjavil o sebe a o človeku. Slová služobnica Pána vystihujú úplné povedomie Panny Márie, že voči Bohu je iba stvorením. No slovo služobnica na konci rozhovoru pri Zvestovaní charakterizuje celý priebeh dejín Matky a Syna. Veď tento Syn, pravý Syn Najvyššieho a s ním jednej podstaty, viac ráz o sebe povedal, najmä vo vrcholných chvíľach svojho poslania, že neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil (porov. Mk 10,45). Kristus si je stále vedomý, že je sluhom Pánovým podľa Izaiášovho proroctva (porov. 42,1; 49,3-6; 52,12), ktoré obsahuje základný zmysel jeho mesiášskej úlohy, totiž vedomie, že je Vykupiteľom sveta. Mária sa zapojila do Kristovej mesiášskej služby už od prvej chvíle svojho Božieho materstva, svojho spojenia so Synom, ktorého Otec poslal na svet, aby sa skrze neho svet spasil (porov. Jn 3,17). 20 A táto služba je základom jeho kráľovstva, v ktorom slúžiť znamená kraľovať. 21 Kristus, sluha Pánov, zjaví všetkým ľuďom kráľovskú dôstojnosť služby, do ktorej sa úzko zapája povolanie každého človeka. Teda celkom vhodne začíname túto úvahu o Mariánskom roku, majúc pred očami Ženu - Bohorodičku. Tu však vidíme aj podstatné hľadisko úvahy o dôstojnosti a povolaní ženy. Nie je možné myslieť, povedať a urobiť niečo vzhľadom na dôstojnosť a povolanie ženy, ak odvrátime myseľ, srdce a konanie od tohoto hľadiska. Dôstojnosť každého človeka a povolanie, ktoré zodpovedá tejto dôstojnosti, majú svoju poslednú príčinu v spojení s Bohom. Mária - biblická Žena - je najdokonalejším vyjadrením tejto dôstojnosti a tohto povolania. Veď každý človek - či muž a či žena - je stvorený na Boží obraz a na Božiu podobu. A nikto nemôže nájsť svoju dokonalosť mimo rámca tohto obrazu a tejto podoby. II. BOŽÍ OBRAZ A BOŽIA PODOBA 1. Kniha Genezis 6. Treba sa nám pozastaviť pri onom biblickom počiatku, v ktorom zjavená pravda o človeku ako o "Božom obraze a Božej podobe" je nemeniteľným základom každej kresťanskej antropológie. 22 Boh stvoril človeka na svoj obraz; na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril (Gn 1,27). Táto krátka správa obsahuje základné antropologické pravdy: človek je vrcholom a korunou všetkých stvorených bytostí vo viditeľnom svete; ľudské pokolenie, ktoré sa začína stvorením muža a ženy, korunuje celé dielo stvorenia; obaja majú ľudskú prirodzenosť rovnako muž i žena, obaja boli stvorení na Boží obraz. - Tento Boží obraz a túto Božiu podobu, podstatné pre človeka, muž a žena ako manželia a rodičia, podávajú ďalej svojmu potomstvu podľa príkazu: Vzrastajte a množte sa! Naplňte zem a podmaňte si ju! (Gn 1,28). Stvoriteľ zveril vládu nad zemou ľudskému pokoleniu, všetkým ľuďom, všetkým mužom a všetkým ženám, ktorí majú dôstojnosť a svoje povolanie od spoločného Pôvodcu. V Knihe Genezis nachádzame aj iný opis stvorenia človeka, muža a ženy (porov. 2,13-25), na ktorý sa odvoláme neskôr. Ale už tu treba zdôrazniť, že pravda o prirodzenosti človeka ako osobe vysvitá z biblického záznamu. Človek je osobou, tak muž ako žena; obaja totiž boli stvorení na obraz, na podobu osobného Boha. Človek však - na rozdiel od všetkých živočíchov, nevynímajúc ani obdarených zmyslami (animalia) - podobá sa Bohu tým, že je obdarený 19 Porov. enc. Redemptoris Mater (25. marca 1987), 7-11 a texty Otcov v poznámke 21. 20 Porov. tamže, 39-41. 21 Druhý vat. konc., dogm. konšt. o Cirkvi Lumen gentium, 36. 22 Porov. sv. Irenej, Adversus haereses V, 6,1; V, 16,2-3; S.Ch. 153, 72-81 a 216-221; sv. Gregor Nazianský, De hom. op., 16; PG 44, 180; In Cant. hom. 2: PG 44, 805-808; sv. Augustín, In Ps., 4,8: CCi 38,17.

O dôstojnosti a povolaní ženy Ján Pavol II (dokumenty pápežov) strana 5/26 rozumom (animal rationale). 23 A pre túto svoju schopnosť muž a žena môžu vládnuť nad viditeľným svetom (porov. Gn 2,23). V druhom opise stvorenia človeka (porov. Gn 2,18-25) štýl reči, ktorý podáva pravdu o stvorení najmä ženy, je odlišný, trochu voľnejší; možno povedať, že je skôr rozprávačský a obrazný, tak trochu podobný reči vtedy známych mýtov. No medzi oboma textami nejestvuje nijaká podstatná nezhoda. Druhý text Knihy Genezis (2,18-25) pomáha lepšie pochopiť, čo nachádzame v stručnej správe prvej kapitoly (1,27-28), a keď ich čítame súbežne, druhý text nám pomáha hlbšie porozumieť základnú pravdu o človeku stvorenom na Boží obraz a na Božiu podobu ako muž a žena. Podľa druhého opisu Genezis (2,18-25) ženu Boh stvoril z jedného mužovho rebra a predstavil ju ako druhé ja, ako spoločníčku muža, ktorý uprostred okolitých živočíchov je sám, a ani v jednom z nich nenašiel sebe primeranú pomocníčku. Takto stvorenú ženu muž ihneď uzná, že toto je napokon kosť z jeho kostí a telo z jeho tela (porov. Gn 2,23), a práve preto sa volá žena. Toto slovo v biblickej reči znamená jej podstatnú totožnosť s mužom, iš-iššah, čo terajšie reči vo všeobecnosti nevedia vyjadriť: Bude sa volať mužena (iššah), lebo z muža (iš) vola vzatá (Gn 2,23). Biblické texty prinášajú dosť výpovedí, aby sme si uvedomili a uznali podstatnú rovnakosť muž a ženy, čo sa týka ich ľudskej prirodzenosti. 24 Obaja už od počiatku sú osoby, na rozdiel od ostatných živých bytostí ich okolia. Žena je druhé ja v spoločnej ľudskej prirodzenosti. Už odprvoti ich vidno ako jednotu dvoch, a to znamená prekonanie pôvodnej osihotenosti, v ktorej muž nenašiel pomocníčku sebe podobnú (Gn 2,20). Je tu reč iba o pomoci v práci a v podmanení zeme? (porov. 1,28). - Bezpochyby ide tu najmä o spoločníčku života, s ktorou sa muž ako s manželkou môže spojiť, a tak sa s ňou stať jedným telom, a preto opustí svojho otca a svoju matku (porov. Gn 2,24). Teda biblický opis stvorenia muža a ženy Bohom hovorí súčasne aj o ustanovení manželstva ako nevyhnutnej podmienke na odovzdávanie života novým pokoleniam ľudí, na ktoré je usmernené svojou prirodzenosťou manželstvo a manželská láska: Vzrastajte a množte sa! Naplňte zem a podmaňte si ju! (Gn 1,28). 2. Osoba - spoločenstvo dar 7. Keď sa vo svetle pravdy o Božom obraze a o Božej podobe (porov. Gn 1,26-27) zahĺbime do celej rozpravy Knihy Genezis a ju rozoberáme (2,18-25), môžeme plnšie pochopiť, v čom spočíva charakteristika ľudského bytia ako osoby, ktorou obaja - muž a žena - sa podobajú Bohu. Každý človek totiž je na Boží obraz, lebo je obdarený rozumom a slobodnou vôľou, súc mu podobný tým, že môže poznávať a milovať. Ďalej čítame, že človek nemôže byť sám (porov. Gn 2,18); môže jestvovať iba ako zjednotenie dvoch, teda s inou ľudskou osobou. Ide tu totiž o vzájomnosť muža so ženou a ženy s mužom. Byť osobou na Boží obraz a na Božiu podobu si vyžaduje aj byť vo vzájomnom vzťahu, v zjednotení s druhým ja. To zasa je prípravou na ono zjavenie, v ktorom sa Boh dáva poznať ako Trojjediný, ako žijúca jednotnosť Otca, Syna i Ducha Svätého. Na prvých stranách Biblie sa to nehovorí priamo. Celý Starý zákon je predovšetkým zjavením pravdy o jedinosti a jednosti Boha. Do tejto základnej pravdy o Bohu Nový zákon prináša zjavenie nevyspytateľného tajomstva o vnútornom živote Boha samého. Boh, ktorý sa skrze Ježiša Krista dáva ľuďom poznať, je jednotnosť v Trojici, jednotnosť v spolubytí. Odtiaľ dopadá nové svetlo aj na Boží obraz a na Božiu podobu v človeku, o čom hovorí Kniha Genezis. To, že človek stvorený ako muž a žena, je obrazom Božím, znamená nielen to, že každý z nich jednotlivo sa podobá Bohu, súc obdarený rozumom a slobodnou vôľou; znamená to tiež, že muž a žena stvorení ako jednota dvoch v spoločnej ľudskej prirodzenosti, sú povolaní žiť v spoločenstve lásky a tak predstavovať vo svete to spoločenstvo lásky, ktoré je v Bohu a v ktorom sa navzájom milujú tri Osoby v hlbokom tajomstve jediného božského života. Otec, Syn a Duch Svätý, jeden Boh pre jedinosť božstva, sú osoby pre svoje nevyspytateľné božské vzťahy. Iba takto je pochopiteľnou pravda, že Boh je láska v sebe samom (porov. 1Jn 4,16). Boží obraz a Božia podoba v človeku stvorenom ako muž a žena, (pre analógiu, ktorú môžeme predpokladať medzi Stvoriteľom a stvorením) vyjadrujú teda aj jednotu dvoch v spoločnej ľudskej prirodzenosti. Táto jednota dvoch, ktorá je výrazom vospolnosti medzi osobami, poukazuje aj na to, že v stvorení človeka je zobrazená aj podobnosť s jednotou v Bohu (communio). Táto zobrazená podobnosť je osobnou vlastnosťou obidvoch, muža a ženy, a zároveň povolaním na určitú úlohu. V tomto Božom obraze a v Božej podobe, ktoré už od počiatku nosí v 23 Osoba je nedeliteľná podstata rozumovej prirodzenosti : Manlius Severinus Boethius, Liber de persona et duabus naturis III: PL 64, 1343; porov. sv. Tomáš Akvniský, Summa Theologiae Ia, q. XXIX, art. I. 24 Medzi cirkevnými Otcami, ktorí hlásajú základnú rovnosť muža a ženy pred Bohom, porovnaj Origenes, In Iesu Nave X, 9: PG 12, 878; Klement Alexandrijský, Paed. I, 4; S.Ch. 70, 128-131; sv. Augustín, Sermo 51 II, 3: PL 38, 334-335.

O dôstojnosti a povolaní ženy Ján Pavol II (dokumenty pápežov) strana 6/26 sebe ľudské pokolenie, spočíva základ celého ľudského ethosu. Starý aj Nový zákon rozvíjajú tento ethos, ktorého vrcholom je prikázanie lásky. 25 Na základe jednoty dvoch muž a žena sú už odprvoti povolaní nielen aby žili jeden pri druhom alebo aby boli spolu, ale sú povolaní aj žiť vzájomne jeden pre druhého. Z toho vysvitá aj význam onej pomoci, o ktorej sa zmieňuje Kniha Genezis (2,18-25): Urobím mu pomocníčku, ktorá mu bude podobná. Že žena má byť pomocou mužovi a že muž taktiež má byť jej pomocou, biblický kontext to zdôrazňuje predovšetkým preto, že sú ľudské osoby. To im určitým spôsobom umožňuje vždy viac a viac sa poznať a zvýrazniť v sebe úplný zmysel svojej ľudskej prirodzenosti. Je ľahko pochopiť, že v tomto základnom postoji ide o pomoc z oboch strán, o vzájomnú pomoc. Človečenstvo znamená povolanie k medziosobnému spoločenstvu. Text Genezis (2,18-25) pripomína, že manželstvo je prvou a v určitom zmysle najvážnejšou dimenziou tohto povolania. Celé dejiny človeka na zemi sa rozvíjajú v oblasti tohto povolania. Podľa zásady, že v medziosobnom spoločenstve jeden má byť pre druhého, v postupe dejín sa rozvíja a vzájomne doplňuje to, čo je výhradne mužské a čo je výhradne ženské. Totiž Boh to chce. Biblické texty počínajúc Knihou Genezis nám stále umožňujú nachádzať terén, v ktorom väzí pravda o človeku; terén spoľahlivý a neotrasný uprostred toľkých premien ľudského života. Táto pravda patrí aj do dejín spásy. O tejto veci je veľmi významná výpoveď Druhého vatikánskeho koncilu. V kapitole O ľudskom spoločenstve pastorálnej konštitúcie Gaudium et spes čítame: Keď sa Pán Ježiš modlí k Otcovi aby všetci jedno boli..., ako i my sme jedno? (Jn 17,21-22), otvára obzory nedostupné ľudskému rozumu, naznačujúc, že jestvuje určitá podobnosť medzi jednotou Božských osôb a jednotou Božích detí v pravde a láske. Toto podobenstvo vyjavuje, že človek - jediný tvor na zemi, čo Boh chcel kvôli nemu samému - nemôže nájsť v plnej miere sám seba, iba ak v nezištnej samožertve. 26 Týmito slovami koncilový text stručne vyslovuje pravdu o mužovi a o žene - pravdu načrtnutú už v prvých hlavách Knihy Genezis - ako hlavnú zložku biblickej a kresťanskej antropológie. Človek - či muž a či žena - je jediné stvorenie viditeľného sveta, ktoré Boh - Stvoriteľ chcel kvôli nemu samému : je teda osobou. Byť osobou znamená snažiť sa o vlastné zdokonalenie (koncilový text hovorí nájsť seba samého ); a to sa nemôže uskutočniť, iba ak v úprimnom darovaní seba. Príkladom tohto výkladu o osobe je sám Boh ako Trojica, ako spoločenstvo Osôb. Povedať, že človek je stvorený na obraz a na podobu tohto Boha, znamená to isté ako povedať, že aj človek je povolaný byť pre iných, stať sa darom. Toto sa vzťahuje na každú ľudskú bytosť, tak na ženu ako na muža, ktorí to uskutočňujú každý podľa svojej osobitosti. V úvahe o dôstojnosti a o povolaní ženy táto pravda o človeku je nutným východiskom. Už Kniha Genezis poukazuje na určitú zásnubnú povahu vzťahov medzi osobami: a na tomto podklade sa rozvinú pravdy o materstve a o panenstve ako o dvoch svojráznych rozmeroch povolania ženy, osvetlených Božím zjavením. Tieto dva rozmery dospejú k svojmu vrcholu v postave Nazaretskej ženy, Matky-Panny, keď nadíde plnosť časov (porov. Gal 4,4). 3. Antropomorfizmus biblickej reči 8. Správa o človeku ako o Božom obraze a o Božej podobe, a to hneď na začiatku Svätého písma, má aj iný zmysel. Táto skutočnosť je kľúčom na porozumenie a chápanie biblického zjavenia ako reči Boha o sebe samom. Hovoriac o sebe či skrze prorokov, či v svojom Synovi (porov. Hebr 1,1-2), ktorý sa stal človekom, Boh hovorí ľudskou rečou, používa ľudské výrazy a rečové obrazy. Ak tento hovorový štýl je poznačený istým antropomorfizmom, to je preto, že človek je podobný Bohu, stvorený na jeho obraz a na jeho podobu. Preto aj Boh je do určitej miery podobný človeku a iba pomocou tejto podobnosti ho ľudia môžu poznať. Zároveň však biblická reč je dostatočne precízna, aby vymedzila hranice, v ktorých Boh je podobný človeku, hranice analógie. Ak však je skutočnou podobnosť človeka s Bohom, biblické zjavenie tvrdí, že ešte skutočnejšou je tu nepodobnosť, 27 ktorá jestvuje medzi stvorením a Stvoriteľom. Teda Boh pre človeka stvoreného na jeho podobu, neprestáva byť tým, ktorý prebýva v neprístupnom svetle (1Tim 6,16); je odlišnej podstaty, je úplne iný. Túto úvahu o hraniciach analógie - o hraniciach podobnosti človeka s Bohom v biblickej reči - treba mať na zreteli aj vtedy, keď na rozličných miestach Písma (najmä v Starom zákone) nájdeme prirovnania, ktoré Bohu pripisujú mužské alebo ženské vlastnosti. V nich nachádzame nepriame potvrdenie pravdy, že obaja - muž i žena - sú 25 Sv. Gregor Nazianský tvrdí: Boh je láska, ba priam prameň vzájomnej lásky. Tak totiž hovorí aj slávny Ján, keď píše, že Láska je z Boha a že Boh sám nie je nič iné ako láska. Stvoriteľ aj toto znamenie vtlačil nám do obličaja, keď povedal: Podľa toho vás poznajú, že ste mojimi učeníkmi, ak sa budete navzájom milovať. A preto ak nám chýba táto vzájomná láska, ťahy celého obrazu vyblednú (De hom. op. 5: PG 44, 137). 26 Druhý vat. konc., past. konšt. o Cirkvi v dnešnom svete Gaudium et spes, 24. 27 Porov. Nm 23,19; Oz 11,9; Iz 40,18; 46,5; okrem toho porov. aj Štvrtý lat. koncil (DS 806).

O dôstojnosti a povolaní ženy Ján Pavol II (dokumenty pápežov) strana 7/26 stvorení na Boží obraz a na Božiu podobu. Ak jestvuje podobnosť Boha s ľuďmi, je pochopiteľné, že posvätné knihy používajú výrazy, ktoré mu pripisujú aj mužské aj ženské vlastnosti. Spomenieme tu niekoľko jednotlivých miest z proroka Izaiáša: Povedal Sion: Opustil ma Pán a Pán na mňa zabudol. - Či zabudne žena na svoje nemluvňa a nemá zľutovanie nad plodom svojho života? A keby ona zabudla, ja na teba nezabudnem (49,14-15). A inde: Ako keď niekoho matka teší, tak ja poteším vás, a budete potešení v Jeruzaleme (66,13). - Aj v Žalmoch Boh sa prirovnáva k starostlivej matke: Ako nasýtené dieťa v matkinom náručí, ako nasýtené dieťa, tak je moja duša vo mne. Dúfaj, Izrael, v Pána! (131,2-3). Na rozličných miestach Písma láska Boha, starostlivého o svoj národ, sa predstavuje ako láska matky: Boh - ako matka - nosil vo svojom lone ľudské pokolenie, najmä svoj vyvolený národ, porodil ho v bolestiach, kŕmieval ho a potešoval (porov. Iz 42,14; 46,3-4). Mnohé miesta predstavujú Božiu lásku ako lásku mužskú manžela a otca (porov. Oz 11,1-4; Jer 3,4-19), ale zavše medzitým aj ako ženskú lásku matky. Táto vlastnosť biblickej reči a jej antropomorfický štýl rozprávania o Bohu nepriamo poukazuje aj na tajomstvo večného plodenia, čo patrí do vnútorného života Boha. Ale toto plodenie nemá ani mužské ani ženské vlastnosti, je výlučne božskej povahy, je vonkoncom duchovné, lebo Boh je Duch (Jn 4,24), a nemá nijakú telesnú vlastnosť ani ženskú, ani mužskú. Teda aj otcovstvo v Bohu je iba božské, bez telesnej mužskej charakteristiky, aká patrí k ľudskému otcovstvu. Len v tomto zmysle Starý zákon hovorí o Bohu ako o Otcovi a oslovuje ho ako Otca. Ježiš Kristus oslovoval Otca Abba, Otče (Mk 14,36) a túto pravdu položil do základu svojho evanjelia ako normu kresťanskej modlitby. On, jednorodený Syn, jednej podstaty s Otcom, poukazoval na Božie otcovstvo v takom zmysle, ktorý presahuje telo a ľudskú prirodzenosť, v zmysle čisto božskom: Hovorieval tak ako Syn, spojený so svojím večným Otcom v tajomstve božského plodenia, a takto robil aj ako opravdivý ľudský syn svojej panenskej matky Márie. Hoci večnému plodeniu Slova nesmieme pripisovať ľudské vlastnosti a hoci Božie otcovstvo nie je mužskej telesnej povahy, predsa v Bohu musíme hľadať dokonalý vzor každého plodenia v ľudskej oblasti. Zdá sa, že takto máme chápať výrok z Listu Efezanom: Zohýnam kolená pred Otcom, od ktorého má meno každé otcovstvo na nebi i na zemi (3,14-15). Každé plodenie v stvorenom svete má za svoj prvotný vzor ono plodenie, ktoré je v Bohu a je čisto božské, teda duchovné. Tomu dokonalému a nestvorenému vzoru sa podobá každé plodenie v stvorenom svete. Preto všetko v ľudskom plodení, tak zo stránky muža ako zo stránky ženy, tak ľudské otcovstvo ako i materstvo, má v sebe podobu, čiže analógiu s božským plodením a s otcovstvom, ktoré je v Bohu, celkom odlišné od ľudského: čisto duchovné a podstatne božské. Naopak, v ľudskom poriadku plodenie je vlastné jednote dvoch ; obaja sú rodičmi, aj muž aj žena. III. EVA MÁRIA 1. Počiatok a hriech 9. Človek však, ktorého Boh stvoril v spravodlivosti, zneužil hneď na počiatku dejín pod vplyvom Zlého svoju slobodu tým, že sa postavil proti Bohu a chcel dosiahnuť svoj cieľ mimo Boha. 28 Učenie posledného koncilu týmito slovami spomína zjavenú náuku o hriechu a zvlášť o tom prvom, ktorý je prvotným hriechom. Biblický počiatok - totiž stvorenie sveta a človeka vo svete - obsahuje pravdu o tomto hriechu, ktorý možno nazvať aj hriechom začiatku človeka na zemi. Aj keď Kniha Genezis sa vyjadruje obraznou rozprávacou formou, ako v opise stvorenia človeka ako muža a ženy, jednako však odhaľuje takzvané tajomstvo hriechu, a ešte presnejšie tajomstvo zla vo svete, ktorý Boh stvoril. Pri čítaní o tajomstve hriechu nemožno nebrať zreteľ na celú pravdu o obraze a podobe s Bohom, ktorá je základom biblickej antropológie. Táto pravda hovorí o stvorení ako o mimoriadnom dare Stvoriteľa; a v tom dare je zahrnutý nielen podklad a prameň bytostnej dôstojnosti človeka - muža a ženy - v stvorenom svete, ale aj počiatok povolania oboch k účasti na vnútornom živote samého Boha. Vo svetle zjavenia čin stvorenia zároveň znamená aj začiatok dejín spásy. Do tohto začiatku sa vpisuje hriech, ktorý sa predstavuje ako vzbura a odpor. Paradoxne sa môže povedať, že hriech opísaný v Knihe Genezis (hl. 3) potvrdzuje pravdu o Božom obraze a o Božej podobe v človeku, totiž slobodnú vôľu, ktorú človek môže použiť na dobro, alebo aj zneužiť na zlo - proti Božej vôli. Podľa svojho podstatného významu hriech je však popretím toho, čím Boh je voči človeku ako Stvoriteľ, a tiež toho, čo Boh chce pre človeka odprvoti a naveky. Stvoriac muža a ženu na svoj obraz a na svoju podobu, Boh chce pre nich plnosť dobra, t.j. nadprirodzenú blaženosť, ktorá pochádza z účasti na jeho živote. Človek dopustiac sa hriechu, odmieta tento dar a zároveň sám chce byť ako Boh, poznajúci dobro i zlo (Gn 3,5), totiž rozhodujúc o dobre a o zle bez ohľadu na Boha, svojho Stvoriteľa. Prvotný hriech má svoj ľudský rozmer, svoje vnútorné 28 Druhý vat. konc., past. konšt. o Cirkvi v dnešnom svete Gaudium et spes, 13.

O dôstojnosti a povolaní ženy Ján Pavol II (dokumenty pápežov) strana 8/26 vysvetlenie v slobodnej vôli človeka a má v sebe aj určité diabolské znamenie, 29 ako jasne hovorí Kniha Genezis (3,1-5). Hriech trhá pôvodnú jednotu, ktorej sa človek tešil v stave prvotnej spravodlivosti, totiž v stave spojenia s Bohom, ktoré je zdrojom súladu v duchovnej oblasti ľudskej osoby, vo vzájomnom vzťahu muža so ženou (v spoločenstve osôb communio personarum ) a napokon v pomere k vonkajšiemu svetu, k prírode. Biblický opis prvého hriechu v Knihe Genezis (hl. 3) určitým spôsobom rozdeľuje úlohy, ktoré v ňom hrali muž a žena. Neskôr tieto úlohy pripomenú niektoré biblické texty, ako napríklad Pavlov Prvý list Timotejovi: Prvý bol stvorený Adam, až potom Eva. A nie Adam bol zvedený, ale žena sa dala zviesť a padla do hriechu (2,13-14). Ale niet pochyby - nezávisle od tohto rozdelenia úloh vo svätopísemnej rozprave -, že ten prvý hriech je hriechom človeka, ktorého Boh stvoril ako muža a ženu. Je to tiež hriech prarodičov, v ktorom je vtlačená jeho dedičná vlastnosť. V tomto zmysle ho nazývame dedičným hriechom. Tento hriech, ako už bolo povedané, nemožno správne pochopiť, ak neberieme zreteľ na tajomstvo stvorenia človeka - muža a ženy - na Boží obraz a na Božiu podobu. A z tohto hľadiska možno pochopiť aj tajomstvo nepodobnosti s Bohom, ktorá je obsiahnutá v hriechu a ktorá sa prejavuje v zle dejín tohto sveta, tej nepodobnosti s Bohom, ktorý jedine je dobrý (porov. Mt 19,17), ktorý je plnosťou dobra. Ak táto nepodobnosť hriechu s Bohom, so samou Svätosťou, predpokladá "podobnosť" v oblasti slobody a slobodnej vôle, môže sa pre tento dôvod povedať, že nepodobnosť s Bohom, obsiahnutá v hriechu, je tým zhubnejšia a žalostnejšia. Treba aj priznať, že týmto Boh - ako Stvoriteľ a Otec - je zasiahnutý, urazený, a v skutku je urazený v samom srdci toho daru, ktorý patrí do večného Božieho úmyslu s človekom. Ale súčasne aj človek - muž a žena - je zasiahnutý zlobou hriechu, ktorého je pôvodcom. Biblický text Knihy Genezis (hl. 3) poukazuje na to slovami, ktoré jasne opisujú nové položenie človeka uprostred stvoreného sveta. Poukazuje na námahu, s ktorou si človek bude zaobstarávať veci potrebné k živobytiu (porov. Gn 3,17-19), ako aj na veľké bolesti, v ktorých žena bude rodiť svoje deti (porov. Gn 3,16). Konečne všetko toto dovŕši smrť, ktorá zakončí ľudský život na zemi. Takto človek, nakoľko je prach, vráti sa do zeme, z ktorej bol vzatý : Prach si a do prachu sa vrátiš (Gn 3,19). Pravdivosť týchto slov potvrdzujú veky. No nechcú povedať, že Boží obraz a Božia podoba v človeku - v mužovi i v žene - boli hriechom zničené; ale chcú povedať, že boli zatemnené 30 a určitým spôsobom zmenšené. Hriech totiž človeka zmenšuje, ako to pripomína aj Druhý vatikánsky koncil. 31 Ak človek už samou prirodzenosťou ako osoba je Božím obrazom a Božou podobou, tak jeho veľkosť a jeho dôstojnosť sa zdokonaľuje v zmluve s Bohom, v spojení s Bohom, čo usmerňuje človeka k onej základnej jednote, ktorá patrí k intímnej povahe tajomstva samého stvoriteľského činu. Táto jednota, toto spojenie zodpovedá hlbokej pravde o všetkých rozumom obdarených tvoroch, najmä o človeku, ktorého spomedzi všetkých stvorení už od počiatku Boh vo svojej večnej láske povýšil v Ježišovi: V Kristovi (...) si nás ešte pred stvorením sveta vyvolil (...) v láske a podľa dobrotivého rozhodnutia svojej vôle predurčil, aby sme sa skrze Ježiša Krista stali jeho adoptovanými synmi (porov. Ef 1,4-6). Svätopísemská náuka vo svojom celku nás oprávňuje tvrdiť, že spomenuté predurčenie zahrňuje všetkých ľudí bez rozdielu, každého muža a každú ženu. 2. On bude nad tebou vládnuť 10. Biblický opis v Knihe Genezis načrtáva pravdu o následkoch hriechu človeka, a poukazuje aj na narušenie onoho pôvodného osobného vzťahu medzi mužom a ženou, ktorý zodpovedá osobnej dôstojnosti oboch. Človek mužského i ženského pohlavia je osoba, teda jediný tvor na zemi, čo Boh chcel kvôli nemu samému ; a zároveň toto stvorenie, jedinečné a neopakovateľné, nemôže nájsť v plnej miere samo seba, iba ak v nezištnej samožertve. 32 Tu spočíva dôvod spoločenstva, v ktorom sa prejavuje jednota dvoch, osobná dôstojnosť aj muža aj ženy. Keď teda v biblickom opise čítame slová adresované žene, že bude túžiť po svojom mužovi a že on bude nad ňou vládnuť (porov. Gn 3,16), badáme narušenie a stále nebezpečenstvo hroziace tejto jednote dvoch, ktorá zodpovedá dôstojnosti Božieho obrazu a Božej podoby v oboch. Ale toto nebezpečenstvo je vážnejšie u ženy. Lebo do onoho byť úprimným darom, čo značí žiť pre iného, sa vkráda nadvláda: On bude nad tebou vládnuť. Táto nadvláda poukazuje na narušenie a otrasenie základnej rovnosti, ktorú muž a žena majú v jednote dvoch, a to je na ujmu najmä ženy, pretože iba rovnosť, vyplývajúca z dôstojnosti oboch ako osôb, môže vzájomné vzťahy utvárať v duchu pravého spoločenstva osôb. Ale ak porušenie tejto rovnosti, ktorá totiž ako dar a právo pochádza od Boha Stvoriteľa, je na ujmu ženy, súčasne umenšuje aj opravdivú dôstojnosť muža. Tu 29 Diabolicus diabolský z gréčtiny diaballo rozdeľujem, oddeľujem, očierňujem. 30 Porov. Origenes, In Gen. hom. 13,4: PG 12, 234; sv. Gregor Naz., De Virg. 12; S.Ch.: 119, 404-419; De beat. VI: PG 44, 1272. 31 Porov. Druhý vat. konc., past. konšt. o Cirkvi v dnešnom svete Gaudium et spes, 13. 32 Porov. tamže, 24.

O dôstojnosti a povolaní ženy Ján Pavol II (dokumenty pápežov) strana 9/26 sa dotýkame najcitlivejšieho bodu týkajúceho sa toho ethosu, ktorý Stvoriteľ už na počiatku pri samom čine stvorenia vložil do oboch, stvorených na jeho obraz a na jeho podobu. Toto tvrdenie Knihy Genezis (3,16) má veľký význam, veľkú váhu. Obsahuje totiž poukaz na vzájomný vzťah medzi mužom a ženou v manželstve. Je tu reč o žiadostivosti vzbudenej v podmienkach manželskej lásky, z čoho vyplýva, že na úprimný sebadar ženy má zo strany muža odpovedať podobný dar a doplnenie. Iba na tomto základe obaja, najmä však žena, môžu objaviť seba ako pravú jednotu dvoch, ako to zodpovedá dôstojnosti ľudskej osoby. Manželské spojenie vyžaduje úctu a zdokonalenie pravej osobnej dôstojnosti oboch. Žena sa nemôže stať predmetom mužskej panovačnosti a mužovho vlastnenia. No slová biblického textu sa priamo vzťahujú na dedičný hriech a na jeho trvalé následky v mužovi a v žene. Zaťažení dedičnou hriešnosťou nosia v sebe trvalý zárodok hriechu, čiže náklonnosť porušiť a prestúpiť ten mravný poriadok, ktorý zodpovedá rozumovej bytosti a ľudskej dôstojnosti. Táto náklonnosť sa prejavuje trojakou žiadostivosťou, v ktorej apoštolský list rozoznáva žiadostivosť očí, žiadostivosť tela a pýchu života (porov. 1Jn 2,16). Slová Knihy Genezis (3,16) poukazujú, ako táto trojaká žiadostivosť, ináč zárodok hriechu, bude zaťažovať vzájomné vzťahy medzi mužom a ženou. Tieto isté slová sa vzťahujú priamo na manželstvo, ale nepriamo aj na rozličné úseky spoločného života: na podmienky, v ktorých žena trpí ujmu alebo podceňovanie len preto, že je ženou. Zjavená pravda o stvorení človeka mužského a ženského pohlavia je hlavným argumentom proti všetkým situáciám, ktoré samy v sebe sú nesprávne a zhubné, no obsahujú a vyjadrujú pravdu o dedičstve hriechu, ktoré v sebe nesú všetky ľudské bytosti. Knihy Svätého písma na rozličných miestach hovoria o takýchto situáciách: a zároveň zdôrazňujú potrebu sa obrátiť, čiže očistiť sa od zla, oslobodiť sa od hriechu, od toho, čo iného uráža, čo ponižuje človeka, a to nielen urazeného, ale aj urážajúceho. Toto je nezmeniteľné posolstvo slova, ktoré Boh zjavil. Tu pramení biblický ethos platný navždy. 33 Otázka o právach ženy v našej dobe nadobúda novú dôležitosť v širokej oblasti práv ľudskej osoby. Objasňujúc túto často hlásanú tému a pri rozličných príležitostiach zdôrazňovanú, biblické a najmä evanjeliové posolstvo zachováva a obraňuje pravdu o jednote dvoch, čiže o dôstojnosti a o povolaní, ktoré vyplývajú z osobitnej rozdielnosti a z osobitnej povahy muža a ženy. Preto ani oprávnený nesúhlas ženy so slovami on bude nad tebou vládnuť (Gn 3,16) nepripúšťa, aby sa ženy pomužštili. Žena sa nemôže v mene emancipácie spod mužovho panstva domáhať prisvojenia si mužských vlastností, lebo by sa to protivilo jej ženskej originalite. Jestvuje oprávnená obava, či takto sa žena zdokonalí, alebo či sa, naopak, neznešvári a nestratí to, čo je jej vlastnou vznešenosťou. Táto jej vznešenosť je totiž vysoká. Zvolanie prvého muža v opise stvorenia, len čo uvidel prvú ženu, je zvolaním obdivu a očarenia, ktoré sa ozýva celými dejinami človeka na zemi. Dary, ktoré zdobia ženskú prirodzenosť, určite nie sú menšie od darov, ktoré dostal muž, ale sú odlišné. Teda žena, ostatne ako aj muž - ako osoba - má chápať svoje uplatnenie, svoju dôstojnosť a svoje povolanie podľa týchto darov, podľa dôstojnosti ženskej prirodzenosti, ktorú dostala pri stvorení a ktorú dedí ako svojské zvýraznenie Božieho obrazu a Božej podoby. Iba takto možno premáhať ono dedičstvo hriechu, na ktoré poukazujú slová Písma: Budeš túžiť po svojom mužovi, ale on bude nad tebou vládnuť. Oslobodenie od tohto neblahého dedičstva je úlohou každého človeka v každej dobe, tak muža ako ženy. Lebo koľkokrát si muž dovolí nejaký čin, ktorým poruší dôstojnosť a povolanie ženy, koná proti svojej dôstojnosti a proti svojmu povolaniu. 3. Protoevanjelium 11. Kniha Genezis svedčí o hriechu, o zle na počiatku človeka, a o jeho následkoch, ktoré zaťažujú celé ľudské pokolenie, no zároveň obsahuje aj prvú zvesť o víťazstve nad zlom, nad hriechom. Túto zvesť prízvukujú slová, ktoré čítame v Knihe Genezis 3,15 a ktoré sa obyčajne volajú protoevanjelium : Nepriateľstvo ustanovujem medzi tebou a ženou, medzi tvojím potomstvom a jej potomstvom; ono ti rozšliape hlavu a ty mu zraníš pätu. Je pozoruhodné, že zvesť o Vykupiteľovi sveta, obsiahnutá v týchto slovách, sa vzťahuje na ženu. Na začiatku Protoevanjelia sa o nej hovorí ako o matke toho, ktorý bude vykupiteľom človeka. 34 A ak sa vykúpenie malo dosiahnuť bojom proti zlu, nepriateľstvom medzi potomstvom ženy a potomstvom toho, ktorý ako otec lži (Jn 8,44) je prvým pôvodcom hriechu v dejinách človeka, toto nepriateľstvo bude aj medzi ním a ženou. V týchto slovách sa otvára perspektíva celého Zjavenia, najprv ako prípravy na evanjelium, potom ako samotného evanjelia. V tejto perspektíve sa navzájom spájajú pod menom ženy dve ženské postavy: Eva a Mária. Slová Protoevanjelia vo svetle Nového zákona priliehavo vyjadrujú účasť ženy na spásonosnom zápase Vykupiteľa s pôvodcom zla v dejinách človeka. 33 Naozaj, Otcovia IV. storočia, odvolávajúc sa na Boží zákon, vážne sa postavili proti vtedy zaužívanému pohŕdaniu voči ženám vo zvyklostiach a v civilných zákonoch svojho času. Porov. sv. Gregor Naz., Or. 37,6: PG 36, 290; sv. Hieronym, Ad Oceanum ep. 77,3: PL 22,691; sv. Ambróz, De instit. virg. III, 16: PL 16,309; sv. Augustín, Sermo 132, 2; PL 38, 735, Sermo 392, 4: PL 39, 1711. 34 Porov. sv. Irenej, Adv. haer. III, 23,7; S.Ch. 211, 462-465; V, 21,1; S.Ch. 153, 260-265; sv. Epifan, Panar. III, 2,78: PG 42, 728-729: sv. Augustín, Enarr. in Ps. 103, s. 4,6: CCL 40, 1525.

O dôstojnosti a povolaní ženy Ján Pavol II (dokumenty pápežov) strana 10/26 Prirovnanie Evy k Márii je stále prítomné v úvahách o poklade viery, prijatej z Božieho zjavenia, a jednou z najobľúbenejších tém Otcov, cirkevných spisovateľov a popredných teológov. 35 Obyčajne pri tomto porovnaní vyniká rozdielnosť, protiklad. Eva ako matka všetkých žijúcich (Gn 3,20) je svedkom o biblickom počiatku, ktorý obsahuje pravdu o stvorení človeka na Boží obraz a na Božiu podobu a pravdu o prvotnom hriechu. Mária je svedkom o novom počiatku a o novom stvorení (porov. 2Kor 5,17). Ba ona sama, ako prvá vykúpená v dejinách spásy, je novým stvorením, je plnou milosti. Je ťažko pochopiť, prečo slová Protoevanjelia natoľko zdôrazňujú ženu, ak sa nepripustí, že ňou sa začína nová a rozhodná zmluva medzi Bohom a ľudským pokolením, Zmluva vo výkupnej krvi Kristovej. Táto zmluva sa začína ženou, ženou v zvestovaní v Nazarete. Tu je úplná novosť evanjelia. Ináč aj v Starom zákone Boh zasahuje do dejín svojho národa prostredníctvom žien, ako boli napríklad matka Samuelova, matka Samsonova; ale na uzavretie zmluvy s ľudským pokolením si poslúžil mužmi, ako je napríklad Noe, Abrahám, Mojžiš. No na začiatku Novej zmluvy, ktorá má byť večnou a neodvolateľnou, stojí žena: Nazaretská Panna. Toto je dôkazom, že v Kristovi už... niet muža a ženy (Gal 3,28). V ňom bol zásadne prekonaný vzájomný rozpor medzi mužom a ženou, ktorý je dedičstvom prvotného hriechu. Apoštol totiž napísal: Vy všetci ste jeden v Kristovi Ježišovi (Gal 3,28). Tieto slová hovoria o pôvodnej jednote dvoch, ktorá je neodlučiteľne spätá so stvorením človeka, muža a ženy, na Boží obraz a na Božiu podobu, podľa vzoru najdokonalejšieho spoločenstva Osôb, a tým vzorom je sám Boh. Pavlove slová pripomínajú, že tajomstvo vykúpenia človeka v Ježišovi Kristovi, Máriinom Synovi, je pokračovaním a obnovou toho, čo v tajomstve stvorenia zodpovedalo večnému plánu Boha Stvoriteľa. Práve preto v deň stvorenia človeka, muža a ženy, Boh videl všetko, čo urobil; a bolo to veľmi dobré (Gn 1,31). Vykúpenie v istom zmysle prinavrátilo do pôvodného stavu dobro, ktoré bolo podstatne umenšené hriechom a jeho dedičnosťou v dejinách človeka. Žena Protoevanjelia je vpísaná do perspektívy vykúpenia. Prirovnanie Evy k Márii možno chápať aj v tom zmysle, že Mária prijíma na seba a osvojuje si tajomstvo ženy, ktorého počiatkom je Eva, matka všetkých žijúcich (Gn 3,20); prijíma a osvojuje si ho predovšetkým v samom vnútri tajomstva Krista nového Adama (porov. 1Kor 15,45), ktorý do svojej osoby prijal prirodzenosť prvého Adama. Lebo podstata Novej zmluvy spočíva práve v tom, že Syn Boží, spoločnej podstaty s Otcom, sa stáva človekom: prijíma ľudskú prirodzenosť do jednoty s božskou Osobou Slova. Ten, čo vykonáva dielo vykúpenia, je zároveň aj pravý človek. Tajomstvo spásy sveta predpokladá, že Boh Syn vzal na seba ľudskú prirodzenosť ako dedičstvo po Adamovi, čím sa stal vo všetkom podobný jemu a každému človeku, pravda, okrem hriechu (Hebr 4,15). Tak v plnej miere odhalil človeka človeku a dáva mu najavo vznešenosť jeho povolania - ako učí Druhý vatikánsky koncil. 36 Takto mu pomohol nanovo objaviť, čo je človek (porov. Ž 8,5). Vo vieroučnom podaní a v kresťanských úlohách všetkých generácií sa prirovnanie Adama ku Kristovi často spája s prirovnaním Evy k Márii. Ak sa o Márii píše aj ako o novej Eve, aké významy môže mať táto podobnosť? Sú mnohoraké. Treba sa nám však pozastaviť najmä nad tým, ktorý v Márii vidí úplné zjavenie celého obsahu biblického slova žena : zjavenie zosúladené s tajomstvom vykúpenia. Mária v určitom zmysle znamená prekročenie tej hranice, o ktorej hovorí Kniha Genezis (3,16), a návrat k začiatku, v ktorom žena bola taká, aká bola zamýšľaná v diele stvorenia, teda vo večnej myšlienke Boha, v lone Najsvätejšej Trojice. Mária znamená nový počiatok dôstojnosti a povolania ženy, 37 všetkých žien a každej osobitne. Aby sme to pochopili, môžu nám poslúžiť slová, ktoré evanjelista vkladá Márii do úst po Zvestovaní a po Alžbetinom pozdrave: Veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný (Lk 1,49). Tieto slová sa bezpochyby vzťahujú na jej počatie syna, ktorý je Synom Najvyššieho (Lk 1,32), svätým Božím, ale zároveň môžu znamenať aj objavenie vlastného ženského človečenstva. Veľké veci mi urobil : je to objavenie celej vznešenosti, celej osobnej dôstojnosti ženskej prirodzenosti, celej odvekej originálnosti ženy, akou ju Boh chcel, osobou pre ňu samu, ktorá nachádza seba samu v úprimnom darovaní sa. Toto spoznanie vyplýva z jasného uvedomenia si Božieho daru, Božej štedrosti. Táto uvedomenosť už na začiatku bola zatemnená hriechom, takmer až udusená, ako dosvedčujú slová prvého pokušenia z úst otca lži (porov. Gn 3,1-5). Príchodom plnosti časov (porov. Gal 4,4), keď sa v dejinách ľudského pokolenia začalo uskutočňovať tajomstvo vykúpenia, táto uvedomenosť sa s celou svojou silou prejaví v slovách svätopísemskej ženy 35 Porov. sv. Justín, Dial cum Thryph. 100: PG 6, 709-712; sv. Irenej, Adv haer. III, 22,4; S.Ch. 211, 438-445; V, 19,1; S.Ch. 153, 248-251; sv. Cyril Jeruz., Catech., 12.15: PG 33, 741; sv. Ján Zlat., In Ps. 44,7: PG 55, 193; sv. Ján Dam., Hom. 2 in dorrm. B.M.V., 3; S.Ch. 80, 130-135; Ezychius Jeruz., Sermo 5 in Deiparum: PG 93, 1464n; Tertulián, De carne Christi, 17: CCL 2, 904n; sv. Hieronym, Epist. 22,21: PL 22,408; sv. Augustín, Sermo 51 2-2: PL 38, 335; Sermo 232, 2: PL 38, 1108; Kard. I. H. Newman, A Letter to the rev. E. B. Pusey, Lomgmans, London 1865; M. I. Scheeben, Handbuch der katholischen Dogmatik V/1 (Freiburg 1954), 243-266; V/2 (Freiburg 1954), 306-499. Porov. Druhý vat. konc., dogm. konšt. o Cirkvi Lumen gentium, 56. 36 Druhý vat. konc., past. konšt. o Cirkvi v dnešnom svete Gaudium et spes, 22. 37 Porov. sv. Ambróz, De instit. virg. V, 33: Pl 16, 313.