Ročník XXI. Júni Číslo 6. á POSOL BOŽSK. SRDCA JEŽIŠOVHO. Slová sv. Otca pápeža, ktorými požehnáva priateľov nášho Posla i Dla žiadosti milých s

Prepis

1 Ročník XXI. Júni Číslo 6. á POSOL BOŽSK. SRDCA JEŽIŠOVHO. Slová sv. Otca pápeža, ktorými požehnáva priateľov nášho Posla i Dla žiadosti milých synov našich žiadame všetko dobré a tpa* iitéľné od Pána a udělujeme s celou láskou apoštolské požehnanie." Vo Vatikáne, dňa 25. januára 1905., Pius PP. X, 1 / MT jláva Tebe večný Pane! /Tvojmu Eva Tel Srdcu sláva! Ktoré nás vždy láskou vrelou V sebe skrytých máva. Milé Srdce Ježišovo, Nech si chváli každý, Lebo Jeho požehnanie -Je potrebné navždy. Sladké Srdce Ježišovo Nech každý miluje, Bo len Ono nás zachráni iced už iný nie. Božské Srdce Ježišovo Podte oslavujme, Ved sa Ono potrieb našich Neomylne ujme. Sláva teda večný Pane, Tvoj mu Srdcu sláva! Ktoré nás vždy láskou vrelou V sebe skrytých máva! P. Trenčan.

2 Hlavný úmysel na júni. (Vyvolený a požehnaný sv. Otcom) -«* " ; v ;Š&tä í.\ 1/,¾ :--=¾ 7 Dekret o prvom sv» prijímaní dietok. «ápež Pius X vydal dekret o prvom svätom prijímaní dietok. Biskupi sú povinní toto nariadenie v známosť dať nielen farárom a kňažstvu ale i veriacim. Toto nariadenie má sa každý rok veľkonočnom čase prečítať v materinskej reči. To je vola pápeža Pia X. Kedy majú sa deti pripúšťať k prvému svä- :- tému prijímaniu? -:- To musíme sa pýtať Cirkve, ktorá stráži a neomylne vysvetľuje»**"š.*-vs"... - učenie Kristovo.Nezabúdajme nikdy, že Syn Boží prikázal svojej Cirkvi, aby povedala všetkým ľodom až do skončenia sveta, čo majú veriť a činiť, aby prišli do neba. Snem Tridentský teda hovorí ohľadom Sviatosti oltárnej: Ježia Kristus chce), aty táto Sviatosť prijímala sa sfa duševný pokrm duše a sťa protijed, ktorým bývame* očistení od svojich každodenných pokleskov a zachránení od smrteľných hriechov. To je teda učenie Cirkve: Sväté prijímanie je. od Krista Ježiša ustanovený prostriedok, ktorým máme dušu kŕmiť, seba od všedných hriechov očisťovať a sa od pádu do ťažkého hriechu chrániť. Čo musíme z tohoto učenia súdiť? Celkom istotne musíme z toho to súdiť, že, jaknáhle sú deti schopnéhrešiť, máme ich pripustiť k svätému prijímaniu. To zdá sa mi byť rozumným. Preto Lateránský snem v Ríme roku 1215 vydal nasledujúci príkaz cincevný: Každý veriaci, obého pohlavia, keď prišieľ do veku rozoznania, musí sa najmenej raz v roku nariadenému kňazovi zo svojich hriechov vyspovedať

3 a snažiť sa naloženú pokutu čo najlepšie vykonať. Podobne má najmenej vo veľkonočnom čase pobožné prijať Sviatosť oltárnu, leda že mu farár radf, aby sväté prijímanie z rozumných príčin odročil na nejaký čas. Kto sú teda dfa všeobecného snema cirkevného tí, ktorí sa majú najmenej raz v roku zo svojich hriechov vyspovedať? Všetci veriaci, obého pohlavia, kecf došly veku rozoznania. Snem Tridentský potvrdzuje tento príkaz snema Lateránského, keď praví: Kto hovorí, že kresťania obého pohlavia, všetci a každý, keď prišli do veku rozoznania, nemusia každý rok najmenenej okolo veľkej noci dfa predpisu našej svätej matky, svätej Cirkvc prijímať, ten nech je vytvorený, Každý zrejme vidí, že tu je príkaz Cirkve, dfa ktorého všetci veriaci, keď prišli do veka rozoznania sú povinní najmenej raz v roku vyspovedať sa a prijímať. Ale ktorý že je to ten vek rozoznania, čo obyčajne menujeme vekom uživania rozumu? Samo sebon sa rozumie, Že ten vek nie je pre všetkých rovnaký. Jaknáhle deti tofico rozoznávajú, že hrešiť môžu, musia sa i pripustiť k svätému prijímaniu. Ale jako môžeme poznať, že dieťa je vo veku rozoznania a môže hrešiť? Ta nemáme bladeť na roky, lež na vyvinutie rozumu. Keď deti pochopujú, že lož a neposlušnosf je zlá vec, alebo keď niečo nepočestného činiac, zapíria sa, vtedy s istoton môžeme povedať, že sú schopné hrešiť.. Svätý Tomáš praví: Keď deti započnú nejako rozum užívať, tak že môžu pojať nejakú pobožnosť k prevelebnej Sviatosti, môže sa im dať sväté prijímanie. A svätý Antonín praví: Ale keď dieťa je schopné ťažký hriech spáchať, vtedy je povinné spovedať sa, teda i prijímať. Teda, keď deti započínajú dľa sv. Tomáša nejako rozum užívať, keď dfa sv. Antonina sú schopné ťažko zhrešiť, vtedy musia sa pripustiť k svätému prijímaniu. Dajme to, že na našej farnosti nachodia sa šesť, sedemročné deti, ktoré ale užívajú rozum, akým právom môžete im odopreť tak silnú a tak drahocennú pomoc svätého prijímania? Potom: to musime vedeť, že sväté sviatosti účinkujú neodvisle od našej vnímavosti, a preto, keď neklademe žiadnej prekážky, obdržujeme vždy tú posväcujúcu milosť, ktorú každá sviatosť prináša. Nuž ale prekážkou, ktorá nás zbaviť môže milosti svätého prfmania, je ťažký hriech.

4 i' A toho nebezpečenstva nemáme sa čo báť u detí, ktorých duša je čistá a nevinná. Vek rozoznania pre svätú spoveď a prijímanie je ten, v ktorom dieťa započína rozoznávať, tojest okolo siedmeho roku, dačo neskorej alebo skorej teda i Siesty rok. Od toho času započína povinnosť spovedať sa a prijimať. A jaká náboženská vedomosť požaduje sa od dieťaťa k prvému svätému prijímaniu? Požaduje sa vedeť tie tajomstvá svätej viery, ktoré sú potrebné vedeť k spaseniu a aby eucharistický chlieb vedelo rozoznať od obyčajného, telesného chleba, aby mohlo veku svojmu primeranou pobožnosťou pristúpiť k stolu Pánovmu. Ktoré sú tie tajomstvá, ktoré nevyhnutne treba vedeť a veriť k spaseniu? To sú nasledujúce pravdy, totiž po prvé, že je jeden Boh v troch osobách, Otec, Syn a Duch svätý. Po druhé: že Syn boží stal sa človekom a zomrel na kríži, aby nás vykúpil. Po tretie: že je nebe pre dobrých a peklo pre zlých. Nezabúdajme teda na deti. Jaknáhle rozoznávajú a zhrešiť môžu, pripúšťajme ich k svätému prijímaniu. Jak často majú deti prijímať? Na túto otázku odpovedám: Predovšetkým máme vedeť, že sviatosti sú viditeľné, pôsobné znaky milosti, ustanovené od Ježiša Krista k spaseniu našich duší. Všetky sviatosti prinášajú posväcujúcu milosť, bez ktorej nikdo nemôže byt spasený.. Ježiš Kristus chce nám teda túto milosť zvláštne udeliť skrze sväté sviatosti. A to sa i na deti poťahuje. Medzi kresťanmi nachodia sa mnohí, ktorí sa málo zaujimajú detí. Ale niesú-li deti stvorené pre nebe, jako druhí Iudia? Nie sú-li tiež vykúpené predrahou krvou Ježišovou, jako my? Nje sú li sväté sviatosti i pre ne ustanovené, jako pre všetkých? Nemôžu-li i deti zhrešiť a naveky zahynúť? Keby deti po dosiahnutí užívania rozumu častejšie přijímaly, mnohé ťažké hriechy by boly zamedzené, mnohé hriešne obyčaje udusené a mnohé zlé náklonnosti zahladené. Mnohé deti by snadnejšie zachránily svoju nevinnosť a čistotu srdca. Probujte len častejšie púšťať deti k svätému prijímania a obdivovať budete podivné účinky, ktoré sväté prijímanie pôsobí v dušiach detí. Potcrn je isté, že Ježiš Kristus a Cirkev žiadajú časté

5 sväté prijímanie; že Cirkev i od kňazov požaduje, aby často a horlivé kázali o častom, každodennom prijímaní. Prečo? Poneváč práve Sviatosť oltárna bola ustanovená, aby bola duševným pokrmom našej duše, aby sme sa od našich každodenných pokleskov očisťovali a od ťažkých hriechov zachránili. Nuž či deti nemajú tiež ratovať dušu? Či tieto duše nepotrebujú pokrmu, ktorý máme vo svätom prijímaní? Či deti po užívaní rozumu nemusia tiež bojovať proti pokušeniam a náklonnosťam? Či nemusia i deti každý deň sa modliť: Neuvod nás do pokušenia, ale zbav nás od zlého? I prečo by nemalý i deti, jako všetci veriaci, často ba každý deň prliimať? Pápež Pius X. žiada časté sväté prijímanie od všetkých veriacich, nech sú bárjakého stavu. Ale k tým zaiste patria i deti. Je teda isté, že náš Spasiteľ Ježiš Kristus a katolícka Cirkev vrelé žiadajú, aby deti často ba i každý deň prijimaly. Budte presvedčení, že časté sväté prijímanie je najhlavnejším prostriedkom, aby sa celá farnosť zase v Kristu obnovila. Ale aby deti boly predsa dostatočne pripravené, majú už rodičia ich doma poučovať, koho majú prijať vo svätej hostil, majú v dietkach túžbu budiť a lásku k Pánu Ježišovi v prevelebnej Sviatosti. Rodičia majú svoje dietky ihned, čo počnú rozoznávať dobré od zlého, viesť len k dobrému slovom i príkladom, majú ich učiť modlitby, mřjú ich vodiť do kostola, aby viděly, jako dospelí pristupujú k-stolu Pána a im míuvif, že majú byť hodné, aby čo skorej mohly tiež prijať Pána Ježiša do svojho srdca. Nezabúdajme teda na deti! Dajme si dobrý pozor, aby nám J;žiš K'istus na súdnom dni nevyčítal, že sme posvätenie a spásu detí zanedbali, ktorým on sám za svojho pozemského živcta tak dojímavú a uežnú iásku preukazoval. Hlavný úmysel na jéli: Missie na východe. Srdce Ježišovo. Ježišu, tvoje Srdce je ranené aby viditeľná rana ukázala nám neviditeľnú ranu tvojej lásky. I kto by nemiloval tak ranené srdce? Kto by ncch:el jeho láskj cdmeniť láskou. Sv. B rnard.

6

7 Na prvý piatok mesiaca. (1. júna.) Najsv. Srdce Ježišovo, žriedlo lásky a bolasti. Láska všetko znáša, všetko pretrpí. rlevej, než bol Mojžiš otvoril svojou palicou Fudu Izraelskému cestu cez Červené more, jedol on a Tad verkonočného baránka a nekvasené chleby. Tak posilnení týmto obrazným pokrmom dali sa na cesto, a keď prekonali šťastne všetky obťažnosti, vošli do zasľúbenej zeme, ktorú Josue rozdelil medzi dvanásť pokolenie. Milý křesťane, ked ti tento priebeh zo starého Zákona na pamäť privádzam, nechcem zaujímať mysef tvoju Mojžišom, ale tým, ktorého obrazom bol Mojžiš, tojest Ježišom Kristom, Synom božím, pravým a jediným naším vodcom a zákonodarcom. Lebo ked mal opustiť tento svet a ísť k Otcovi -svojmu, drievej nežli palicou svojou krížom cez červené more najbolastnejšieho utrpenia sebe i nám cestu k nebeskej Palestíne ukázať chcel, je'dot i On s učeníkmi svojmi baránka veľkonočného día predpisu zákona. A teraz len hľaď do jeho božského Srdca a vio! s jakými citami asi pozeralo na tohoto baránka, ktorý bol na drevenom kolíku upevnený a v podobe kríža rozpiaty. Počuj, čo o tom praví u5ený vykladatel svätéoo Písma Kornelius a Lapide: Videl Pán v tom baránkovi svoje vlastné križovanie, pri ktorom mal sám byť podobným spôsobom rozpiaty, klincami pribitý a na ohni bolasti a ešte viac na ohni lásky na kríži pečený. Baránka tohoto jedol Kristus Pán día židovského zvyku stojačky, mal bedrá podpásané a držal palicu v ruke, ani čo by bol na cestu pripravený. A ked bol učeníkom nohy umyl a ku stola sa navrátil, vzal nekvasený chlieb do rúk svojich a dával ho svojim apoštolom a pravil: Vezmite a jedzte, toto je telo moje. O môj Ježišu! Čo to činíš? Čo je človek, že lio zve-

8 68 lebnješ? alebo čo prikladáš k nemu Srdce svoje? Prečo chceš vyčerpať všetku, moc svoju? Čo ti za to svet dobrého učinil? Keď si v Betleheme na svet prišiel, dal tí svet miesto paláca biednu maštaľ. A keď si odchádzal, za to, že si všetkým dobré činil, nemocných uzdravoval, mrtvých vzkriesil, posadlých oslobodzoval, hriešnikom odpúšťal, za to ti osidlá strojil a chcel ťa zničiť. A teraz, keď "máš svet opustiť, teraz pripravuje ti ťažký kríž, aby si zomrel smrťou najohavnejšou. A ti predsa, Ježlšu, chceš nevďačnému svetu tomu seba samého zanechať a to na všetky časy, dokial trvať bude? Čo len myslíš, premilé Srdce, nevidíš všetky tie urážky, ktoré ty od rozličných ludí v tejto Sviatosti stále budeš zakusovať? A predsa ty chceš ostať? Ale láska Srdca Pána ide svojou cestou a volá! Divte sa nebesia volá: Toto je telo moje", a hneď na to: To čiňte na moju pamiatku.* Nech smilníci a nečistí štekajú, nech celé peklo vypluje zlosť svoju proti Srdcu Pána v najsvätejšej Sviatostí. Táto zlosť je málo mocná. Láska božského Srdca predsa víťazí. Láska mnoho môže všetko premáha. Tak ako tá skala, na ktorú Mojžiš v púšti dvakrát uderil, hojnosť sladkej vody vydala a Iud sa napojil, tak i najsladšie Srdce je vždy hotové ochotne nám slúžiť. Neodpudilo hriešnu Magdalenu, neodohnalo malomocných, neopovrhlo ženou krvotokom trpiacou,, neoslyšalo prosby slepých, chromých a nemocných. Deň čo deň zahrňuje nás milosťami, ktoré z najsvätejšej Sviatosti prýšťaju jakoby z hojného prameňa. Tu prichádza mi na myseľ tá nádherná hostina, ktorú král Assvérus dal všetkým svojim kniežaťom a služobníkom a síce za' celého pol roka, aby tak verejne ukázal všetkým bohatstvá, moc a slávu. I kráľovnú Vasthi pozval,. aby s kofunou na hlave podiel mala na hostine a aby všetci videli jej krásu. Ale Vasthi odoprela a pozvaním pohŕdala. Pod touto hrdopyšncu kráľovnou právom rozumie sa židovská synagoga. Lebo národ židovský pred všetkými ostatnými je pozvaný k božskej hostine Tela Pána; ale nechcel to pozvanie prijať, pohŕdal ním a hovoril: Tvrdá je to reč, ktože ju môže počúvať." Ako bol ten národ už jednúc mannou, pokrmom nebeským pohŕdai, hovoriac: Duša naša je vysušená, oči naše nevidia nič iného, nežli tú mannu," tak pohŕdal i týmto presvätým pokrmom; ba zo všetkých sil snažil sa a snažuje sa do teraz, aby moc: toho svätého tajomstva zničil. Odtiaľ pochádzajú tie smutné udalosti, z ktorých vidno, jakými nepria.rml naj-

9 1S9 svätejšej Sviatosti sú do teraz zaslepení židia. Zaiste všetko to videl Ježiš a predsa zanechal nám svoje telo a krv svoju na pamiatku a za pokrm. Jaká to láska! On je pastierom, ktorý napája svoje stádo svojou vlastnou krvou. Zaiste známo je ti, čo Kristus Pán vo svätom evanjeliume výprava o marnotratném synovi, ktorému sa znechutil dom a stôl otcovský a ktorý bažil po cudzích rozkošiach, vzal svoj podiel a odišiel do cudziny so sebe rovnými kamarátmi. Aíe nevodilo sa mu, jako si bol myslel. Upadol v krátkom čase do takej núdze, že, aby sa aspoň hladu ochránil, dal sa za pasáka a s ušípanými otruby jedol; ale ani toho nemal dosyta. Hľa, jak spravedlivá to odplata! Ten, ktorý zapovrhol skvelý dom i stôl otcovský, musí teraz v chlieve u koryta krotiť svoj hlad. Keby ste si ten príklad hlboko zaštepili do pamäti všetci rozkoše chtiví a svet milujúci, ktorým podobne nie je po chuti stôl Pána a to preto, aby sa volnejšie v kale svetskej radosti válaf mohli. Ale všetko je len do času. I pre nich nadejde -čas, keo* hladovať budú, jako marnotratný syn. Ja pravím vám, nikto z tých. ktorí boli pozvaní, neokúsi večery mojej. Tieto slová Spasiteľove budú im osudné. Ale tá výstraha platí i všetkým kacierom a ľahostajným kresťanom. Lebo pýtajme sa ich, kedy počali žiť taký živoť? Či nie vtedy, keó" začali stolu Pánovmu vyhybovaf a vždy rietšie a ľahostajnejšie k nemu pristupovať? O jak ďaleko.ste odstúpili od Srdca Pánovho! Tak sa šľapete po jeho nesmiernej láske! Čo musí to Srdce vo Sviatosti oltárnej od vás znášať? Jak často bol už Kristus v tejto Sviatosti zneuctený, psom zahodený, do stoku vrhnutý, nožami a dýkami až do krvi pobodaný, nohami šľapaný a podobným hrozným spôsobom mučený. O tomto zneuctení a (pohanění vedelo najsvätejšie Srdce veľmi dobre až vtedy pri založení najsvätejšej Sviatosti, ale láska jeho zvíťazila, lebo zostáva a zostať chce medzi nami po všetky časy až do skončenia sveta. Preto volá svätý Ján Zlatoústý: O dobrý Ježišu, kto je vstave, aby vyprával o moci tvojej a jazykom zvestoval všetku chválu tvoju?" Z toho učme sa, jak úctivé a s jakou poníženosťou máme sa klaňať najsvätejšej Sviatosti, čím viacej táto býva od nevďačných ludí pohaněná a tupená. Vt ď sám Boh prikázal: Bohu, Pánu svojmu budeš sa klaňať a jemu samému slúžiť. Preto vídat v mnohých chrámoch nad svätostánkom najsvätejšie Srdce Ježišovo žiarou obklopené, aby jak kňaz, 'tak ľud pri obete svätej omše tým mocnejšie a úprimnej- 2

10 17 lie Pána Bohu sa klaňali a nemuseli s Jakubom povedať. V pravde, Boh je na tomto mieste a ja som to nevedel. G křesťane katolíku, prečo stojíš tu tak netečné? Pýtaj sa len zvierat a poučia ťa. K objasneniu tejto pravdy udám niektoré príklady. Svätý František Serafinský bol z lásky k božskému Baránkovi kúpil na trhu baránka a vyslobodil bo od smrti. Tento baránok kedykoľvek šiel s pánom svojim k svätej omši alebo do kostola, vždy najsvätejšej Sviatosti učinil poníženú poklonu. V Gente vo Florensku ukradli bohapráznici z kostola otcov Augústianov kalich so svätými hostlami, ktoré nä poli zakopali. Ovce a kozy, ktoré pastier na pasinu hnal, keď prišli k miestu, kde sväté hostie zakopané boly, žalostne blečali a na kolená padali. Tak bolo zjavené miesto svätých hostii, ktoré kňažstvo za slávneho prôvodu zanieslo do kostola. Na pamiatku tejto udalosti bolo zavedené braterstvo predrahej krve. To sa udalo roku Kacier Borovil jazdil jednúc v Bologne na osie okolo kostola, kde svätý Anton Paduanský dával požehnanie sa svätou hostiou. Osol padol na kolená a klaňal sa. Tento zázrak tak pohnul zatvrdlivého neverca, že vrátil sa do lona Cirkve a od tej de by vrúcne uctieval najsvätejšia Sviatosť. Hľa, křesťane, nerozumné zvieraťa učia ťa, jako mášnetiť Krista vo svätom tajomstve a jako máš milovať jeho najsvätejšie Srdce pre jeho lásku. Daj si teda na tom poučení čo najviac záležať a přičiň sa túto úctu i pri iných! rozširovať a upevňovať. Nasleduj príklad svätého Bonaventuru, ktorý praví, že by si bol Žiadal byť kopijou, ktoroa vojak Srdce Pána Ježiša prebodnul, že by nebol vyšiel nikdy z najsvätejšieho Srdca, lež by si bol v ňom stály byť vyvolil. A ked na smrť oslabnul a pre silné vracanie nemohol prijať najsvätejší pokrm, prosil, aby aspoň sväté ciborlum k nemu doniesli, aby prítomnosťou Pána Ježiša bol posilnený v poslednej hodine. Jeho žiadosti bolo vyhoveno. A sotva že priniesli k nemu svätú hostiu, otvorilo sa srdce jeho v podobe ruže červenej, a telo Pánovo do seba prijalo. S radosťou a nebeským potešením vyvolal nemocný: Teraz prepustíš služobníka svojho, Pane, v pokoji, a vydychnul svoju svätú dušu. Chcešli tiež ľahkou, blaženou smrťou zomreť, miluj a uctievaj Srdce Pána svojho vo Sviatosti oltárnej a najdeš, čoho si žiadaš.

11 1-ho júna sv. omša na česť božskému Srdcu a za odberateľov Posla. 2. júna sv. omša na česť nepoškvrnenému Srdcu Panny Marie za obrátenie hriešnikov a za horliteľov a horliteľky Posla. Utrpenie a smrť P. Ježiša. Ježiš oznamuje svoje blízke»«odlúčenie.»«ed Spasiteľ predpovedal svojím apoštolom, že ho jedon z nich zradí, bezpochybne povstalo v ich duši smutné tušenie, že sa od nich odlúči. A teraz jasne im praví, že toto odlúčenie skoro nastane. Synáčkovia ešte chvíľku som s vami. Budete ma hľadať, a jako som hovoril židom: Kam ja idem, vy nemôžete prísf, tak teraz hovorím i vám." To boly boľastné slová pre apoštolov, ktorí mali zostať sami, bez svojho majstra vo svete, v ktorom mail len málo prívržencov a veľmi mnoho nepriateľov. To mali za nemožné. A Ježiš uľavuje Im tú horkú zvěst a spolu vyjadruje svoju nežnú a vrelú lásku k nim ked ich týmto sladkým slovom: Synáčkovia" oslovuje. Len tu tak nežným slovom oslovuje Ježiš svojich učeníkov. Oh ich stokrát a tisíckrát vrúcnejšie {miluje, než matka miluje svoje dieťa, a teraz má sa od nich odlúčiť. Tu býva i jeho srdce mäkým, ako srdce matky, ktorá sa rozžehnáva so svojmi dietkaml. Preto potrebuje najnežnejší výraz, čo Tudia majú. Ešte chvíľku som s vami." Tým to povedá: Nie dni, lež len hodiny lúčia ma od smrti. Ovšem po mojom zmrtvýchvstání zase ma uvidíte, ale tie dni nebudú patriť viacej k môjmu pozemskému životu, lebo vtedy budem viesť nový život vo sláve.

12 172 Budete ma hľadať, budete vrúcne túžiť, aby ste zase boli (pri mne, ale jako som hovoril židom v chráme: Kam ja idem, vy nemôžete prísť, tak teraz hovorím i vám", zaiste v celkom inom smysle, lebo ja teraz idem za vás na smrť a skrze smrť do svojej slávy, vy ale máte na zemi ešte veľkú prácu vykonať, až prídete tam, kde ja budem. Tieto slová nášho božského Spasiteľa musia naše srdcia potešiť a i posilniť. Lebo i nás miluje Spasiteľ s najvrelejšou láskou, opravdivé priateľskou láskou, jestli že žijeme v stave posväcujúcej milosti. Božský Spasiteľ ukojí i našu túžbu po spojení sa s ním v nebeskej sláve, keď dokonáme šťastne prácu svojho pozemského života. I teda zmužile a vytrvale konajme prácu tohoto nášho pozemského života. Príkaz lásky. Spasiteľ neoznamuje svojim milým učeníkom svoje lúčenie, aby im spolu nepovedal, jako majú žiť po jeho odchode a hodnými sa učiniť kráľovstva božieho. On praví: Nové prikázanie vám dám, aby ste sa vospolok milovali; jako som ja vás miloval, aby ste sa i vy spolu milovali." Láska, praví sv. Pavel, je vyplnením zákona. A síce láska k Bohu je vyplnením povinnosti, ktoré máme naproti Bohu, a láska k blížnemu je vyplnením povinnosti naproti blížnemu. Preto dáva Pán svojím učeníkom lásku, zvláštne vzájomnú láskn sťa pravidlo pre ich budúci život. On ich poučuje, jako sa majú vospolok milovat: Jako som ja vás miloval." A jako miloval Ježiš svojich učeníkov? Svätý Tomáš praví: Kristus miloval nás bez našich zásluh, účinlive, v pravom poriadku. Kristus nás miloval bez našich zásluh. I učeníci Ježišovi nemajú hľadeť pri svojej láske na to, či jeden alebo druhý z nich je viac alebo menej hoden svojej lásky, nie, každý z nich je povolaný, aby kráľovstvo Kristovo rozšíril, preto majú sa vospolok rovnakou láskou milovať. Kristus nás učinlive miloval. I láska učeníkov má sa osvedčiť v skutkoch. Nemajú závideť jeden druhému, keď sa mu darí, lež majú jeden druhého podporovať v práci. Kristus miloval nás v pravom poriadku. On miloval náš pre Boha, nakoľko sme obrazami božími a skrze milosť dětinstva božieho jemu podobnými. Tak i ich láska má sa tiež v láske božej zakladať a z nej pochádzať. A preto menuje Ježiš tento svoj príkaz lásky novým príkazom. \Jí v starom Zákone síce bol ten príkaz daný, lebo v tretej knihe Mojžišovej čítame: Milovať budeš blížneho

13 173 svojho, jako seba samého." Ale zákonníci obmedzovali tento príkaz na židov, kým kresťanská láska zahrňuje všetkých ľudí. K tomu v novom Zákone sa nielen vôbec prikazuje blížneho milovaf, ale nakladá sa blížneho zo srdca milovať, lebo i Kristus ho miloval tak, že i svoj život dal zaň. Príkaz lásky k blížnemu je teda nový príkaz ohľadom na pojem a pohnútku lásky. I cieľ kresťanskej lásky je o veľa vznešéjnejšim od cieľa starozákonnej lásky. Kým starozákonný príkaz lásky naproti blížnemu mal zo účeľ len žida užšie spojiť so židom a vyvolený národ zdržať od obchodu s pohanmi; kresťanská láska však má za účeľ vzájomné posvätenie v úplnom smysle. Lebo kto blížneho opravdivé miluje, ten miluje i Boha, lebo blížny nosí na sebe obraz boží a Boh prikázal blížneho milovaf. Láska fe zvláštnym znamením Krista. I ten teda, ktorý chce byť pripočítaným k stádu Kristovému musí byť označený tým znamením. Svätý Ján Zlatoústy pýta sa: Prečo chce Pán, aby sme sa skrze lásku rozoznávali od druhých? Preto, poneváč láska je celkom zvláštnym znamením, po ktorom poznávame svätých, lebo láska označuje svätosť a skrze lásku zvláštne príde sa k spaseniu. Nosíme-li 1 my tento príznak učeníkov Ježišových? Môže-li sa i o nás povedať, čo pohania s udivením vraveli o ptvých kresťanov: HFa, jako sa vospolok milujú a jak hotoví sú jeden za druhého zomreť? Nezabúdajme, čo svätý Augustin píše: Len láska rozoznáva synov božích od synov diablových. Pán Ježiš predpovedá Petrovi, že ho trikráť zapre. Tu riekol Ježišovi Šimon Peter: Pane kam ideš? Ježiš odpovedal: Kam ja idem, nemôžeš teraz za mnou ísť, ale pôjdeš pozdejšie. Riekol mu Peter: Prečo by som nemohol teraz isť za tebou? Svoj život položím za teba. Ježiš odpovedal: Svoj život položíš za mňa? Veru, veru, povedám ti: Neodspieva kohút, a ty trikrát ma zapřeš. Rozhovory tredzi Ježišom a Petrom sú zajímavé. Pri každom takom rozhovore osvedčuje sa Peter plným viery, vrelej lásky k svojmu majstrovi, a hotovým ku každej obete. Tak i teraz. Slová Spasiteľa: Ešte chvíľku som s vami. Budete ma hľadať, ale jako som hovoril židom: kam ja idem, vy nemôžete prísť, tak teraz hovorím i vám." Tieto Slová sužovaly verného učeníka Petra. On započne báť sa, že konečne predsa môže sa uskutočniť, že jeho majster bude trpeť a zomre. Preto nedáva mu to žiadneho pokoja

14 a pri prvej príhodnej príležitosti pýta sa ho: Pane kam ideš j?" Spasiteľ odpovedá: Čo som práye teraz vám všetkým hovoril, to teraz hoyorim tebe osobne. Kam ja idem, ty teraz nemôžeš prísť. Lebo ja Idem na smrť krížovú a skrze smrť do svojej slávy. Tam ty teraz nesmieš prísť, lebo ty máš ešte na zemi vykonať vážnu prácu. Tam ty tíraz ani nemôžeš prísť, bo chybuje ti potrebná duševná sila. Ale k tvojmu potešeniu dávam ti prípoved, že pozdejšie přijdeš za mnou, na smrť kríža a potom budeš so mnou oslavený. Ale Peter neupokojil sa s obdržanou odpoveďou Spasiteľa i pýta sa ho ďalej: Prečo by som nemohol teraz ísť za tebou?" Veď milujem ťa s tak silnou a horúcou láskou, že úprirríne môžem povedať: Pane, hotový som ísť s tebou i do žalára i na smrť." Ubohý Petre, jak chytro s boľasťou a zahanbením poznáš, že si sa sklamal, že si mal volať milosť na pomoc, a nie spoliehať sa na svoje sily. A čo by sa bolo s tebou stalo, keby tvoj láskavý majster nebol orodoval za teba. Tu určite predpovedá Ježiš Petrovi: Povedám ti, Petre, že dnes nezaspieva kohút, kým trikrát nezapřeš, že ma poznáš." Tieto slová úžasne dojaly apoštolov a zvláštne Petra. Z toho vidíš milý křesťane, jak jasne Spasiteľ všetko predvidel a predpovedal, čo naňho a jeho učeníkov príjde. To náležité splnenie predpovedy Spasiteľa je dostatočným dôkazom i bez zázrakov, že je poslaný od Boha a že je Syn boží. My právom haníme Petra, že si slová svojho majstra, v ktorého božstvo veril, tak málo vážil, a seba tak vysoko cenil, Keďby bol o sebe menej myslel, a slovo Ježišovo vyšej cenil, bol by sa od hlbokého pádu zachránil. Ale keď Petra haníme, či nemusíme spola i seba samých haniť. Peter bol predsa silný vo viere, horúci v láske k Ježišovi, a predsa padol. Jak veľmi my musíme sa báf, že padneme, ktorí sme slabí vo viere a hádam nemáme žiadnej úprimnej lásky k Bohu. Učme sa, čoho sa Peter naučil z horkej zkušenosti, nespollehávať sa na svoje sily, ktoré sú slabé a krehké a neohrožené skladať dôvera na pomoc milosti božej. Všetko môžem skrze toho, ktorý ma posilňuje. Bedlime a buďme opatrní, aby sme si nepôsobili nebezpečenstvá a pokušenia, a modlime sa, aby Pán vo všetkých pokušeniach nám na pomoc prišiel a budeme od hriechu zachránení.

15 175 Pán Ježiš teší a napomína Petra, I riekol Pán: Simoně, Šimone, hfa satan vypýtal si vás, aby vás preosieval ako pšenicu; ale ja prosil som za teba, aby neprestala tvoja viera; a ty, ked sa niekdy obrátíš, utvrdzuj svojich bratov. (Luk. 22., 31., 32) To povedal Ježiš verejne k uponíženiu svojho prvého apoštola. Ako jednúc prosil satan Pána Boha o dovolenie, aby Joba pokúšal, a Pán Boh dal mu tú moc, aby Job s jeho milosťou bojoval, zvíťazil, pekelného pokušiteľa zahanbil a Boha zvelebil, tak vypýtal si i vás, aby vás, mojich tak vyznačených, omilostených, a k najvyššej hodnosti v mojom kráľovstve povolaných učeníkov, ktorí sú ustano-í vení, aby vieru hlásali, rozširovali a čisto zachovali, ohľadom viery pokúšal. A Boh mu to vo svojej múdrosti dovolil. Ty síce Šimone tomuto pokušeniu podhladneš, lebo primálo bojíš sa slabosti tvojho tela a priveľa dôveruješ v seba, čo by si mal od pomoci božej očakávať, ale k tvojmu potešeniu povedäm ti, že nepodľahneš mu docela a navždy, lebo som prosil za teba, aby neprestala tvoja viera, aby si vieru v srdci neporušenú zachoval, ked aj ústami zo strachu pred Iudmi zapřeš, že ku mne patríš, z hlbokého pádu chytro zase vzdvihneš sa a potom s pomocou milosti na vždy neohrožené svojich bratov vo viere posilníš a utvrdíš. 1 tuná vyplňuje, čo prorok Izaiaš o ňom predpovedal: Trstiny nalomenej nedoláme, a knota dymiaceho neuhasí. A ked sa pýtame, prečo sa Spasiteľ zvláštne na Petra obracia a sa zvláštne modlí za jeho vieru, ačkoľvek satan vypýtal si všetkých apoštolov, aby ich preosieval ako pšenicu? Nuž preto, že Peter bol hlavou apoštolov a určený bol skalou, na ktorej celá Cirkev spočíva. Preto skrze neho bývajú všetci napomenutí, skrze neho všetci utvrdení. Ale uvážme rozkaz, ktorý dal Spasiteľ Petrovi, ked mu pravil: Utvrdzuj svojich bratov. I koho-že má utvrdzovať? Svojich bratov, najprv teda ostatných apoštolov, potom ale i všetkých veriacich; lebo i títo skrze svätý krsť bratia Ježiša Krista a nasledovne sú i bratia Petra a i týchto pokúšať bude satan, jako to Kristus predpovedal a apoštol! hlásali. V čom má ich utvrdiť? Samo sebou sa rozumie, vo viere. Ved Spasiteľ preto modlil sa za Petra, aby jeho viera neprestala, a i slabších bratov mohol vo viere utvrdiť.

16 176 Akým spôsobom má Peter utvrdlť vo viere svojich? bratov? Tým, že ich výstraha a zachraňuje od odpadnutia, že od Boha zjavené pr vdy s neomylnou istotou hlása, a protivné bludy zatracuje. Jak dlho má Peter utvrdzovať svojich bratov vo viere? Dokiaľ trvá jemu sverený úrad. Ten úrad však bude trvať* až do skončenia sveta. Lebo Peter stál na čele apoštolov, ked Spasitel dal im prípoved: Ja som s vami po všetky dni, až do skončenia sveta." Rozkaz bratov utvrdzovať vo viere teda nielen Petrovi je daný, lež i všetkým jeho ná-.stupcom v pastierskom úrade. O jak povinní sme svojmu božskému Spasiteľovi za tú modlitbu, ktorú vykonal ako človek za Petra. Lebo táto jeho účlnlivá modlitba vydobyla Petrovi milosť, že jeho viera v Ježiša čo Syna božieho, ktorého opätne verejne vyznal,, neprestala, že sa po zapření ihneď obrátil. Táto modlitba ježiíova a s ňou spojená prípoved ručí nám, že i viera nástupcov svätého Petra v pastierskom úrade nikdy neutrpí újmy, že všetko, čo nástupe! Petrovi hlásajú celej Cirkvi čo článok viery, je od Boha zjavená pravda. Ale i my nezabúdajme na rozkaz, ktorý Spasiteľ dal Petrovi:: Utvrdzuj svojich bratov. Lebo, jako Peter a jeho nástupci tým rozkazom sú povinní celú Cirkev vo viere utvrdzovať, slávnostne hlásať čo je pravda a čo blud; tak i my sme povinní učiaceho Petra počúvať a skrze neho sa dať vo viere utvrdiť. O Petrovi celkom zvláštne platí, čo Spasiteľ povedal vôbec o cirkevných predstavených : Kto Cirkev nepočúva, nech je ti jakó pohan a verejný hriešnik." Pán Ježiš predpovedá nenávisť a prenasledovanie so strany sveta. Ježiš ďalej mluví svojím učeníkom. Keď som vásposlal bez mešca a bez kapsy a bez obuvy, či vám niečo chybělo?" A oni riekli: Nič." (Luk. 22, 35.) Vskutku poslal Pán Ježiš svojich učeníkov, keď im naložil, aby hlásali v judsku, že zblížilo sa kráľovstvo božie, nedal im ničoho k výžlvnosti. On, v ktorého rukách sú srdcia ľudské, učinil, že srdcia mnohých boly náklonné učeníkom na jich missionských cestách a že preto vždy nalezli prístrešie a i pokrm a nápoj. Preto odpovedal), že im nikdy ničoho nezbývalo. Teraz malo byť ináč. Preto riekol dalej: Ale teraz, kto má mešec, nech vezme podobne i kapsu; a kto nemá, nech predá svoj plášť a kúpi si meč. Lebo povedárr.

17 17? vám, že ešte to musí sa vyplniť na mne, čo je písané: A-" 1 pripočítaný bol k nešľachetníkom. Lebo to, čo sa mňa týka, berie svoj koniec." (Luk. 22, ) Čo Pán Ježiš tupovedá o mešci, kapse a o zadovážení si meča, má sa rozumět obrazne. Smysel týchto slov je: Keď budem pripočítaný k nešľachetníkom, a vydýchol som život svoj na potupnom dreve, budete i vy, lebo ste moji učeníci, pripočítaní k zločincom a potupení. Preto budete trpef mnohé nedostatky a znášať utrpenia a prenasledovania, tak že mešec a kapsa bude vám potrebná, aby ste si v čas núdze potravnú zásobu zadovážili a meč, aby ste sa bránili. Zkrátka pcvedal im Ježiš, že ich doteraz na ich missionských cestách všade prijímali, po jeho smrti však bezbož"- nosť bude ich všade prenasledovať. Učeníci nerozumeli týmto slovám Pánovým, ba mysleli, že odteraz skutočne majú sa mečom opásať a preto riekli: Pane, hľa, toť dva meče." Ako by chceli povedať: Pane, my sme už ozbrojení a hotoví sme k poslednému boju. A Ježiš odppvedal: Dosť je", lebo vedel, že k obrane svojej nepotrebuje mečov. V mravnom smysle šťastný* je ten zomierajúci, ktorý môže povedať, že je dvoma mečami zaopatrený, že jedným mečom odtnul od seba všetky zemské veci, a druhým odlúčil sa od všetkej náklonnosti k zemským veciam. Nie je to velká vec, ked človek skrze smrť všetko zanechá, ved smrť bez tak i proti našej volt všetko, čím sme za života vládli, zhabe. Ale je kresťanská múdrosť, ked všetko radi opúšťame, a nesmútime nad tým, čo zanechať musíme. Ako cestovný nesmúti, ked hospodu zanecháva, ale teší sa, čím dalej Ide k svojmu cieľu. Tak 1 my kresťania, ked máme odcestovať do večnosti, máme sa tešiť a nermútiť, že opúšťame celý svet. A opúšťame svet, ked odhodíme od seba nielen zemské dobrá, ale i náklonnosť k ním. To sú tie dva duševné meče, ktorými svätý Pavel rozrezal všetky putá, ktoré bo putaly k pozemským veciam. Ešte jedno musím poznamenať. Cirkev totiž nemá potrebovať meč, aby rozšírila královstvo božie na zemi, ale predsa úlohou je svetskej vlády, ktorej dal Boh meč, aby ona Cirkev mečom bránila a proti bezbožnosti zastávala. Lebo Cirkev má povinnosť a právo hlásať na ceiom svete evanjelium. Ked teda Štát povinný je brániť vôbec právo, vtedy povinný je i brániť práva Cirkve Kristovej. Modlimeže sa zvláštne teraz, pilne a vrúcne, aby Pán Boh osvietil panovníkov štátov, že by túto svoju povinnosť poznali a* d ľa nej jednali.

18 Úcta k nepoškvrnenému Srdcu Panny Marie. ed sa pobožnosť k božskému Srdcu Ježiša v Cirkvi rozšírila, netrvalo dlho, že bola i pobožnosť k najsvätejšiemu a nepoškvrnenému Srdcu Marie zavedená. Sviatok najčistejšieho Srdca Panny Marie slávi sa v sobotu hned po sviatku Srdca Ježišovho; toho roku teda 16. júna. Prečo práve ten deň je vyvolený k tomu sviatku, snadné dá sa videť, ked úcta oboch svätých Sŕdc útle spola patrí. K odporúčaniu pobožnosti k Srdcu Panny Marie musím poznamenať, že táto pobožnosť je dobre odôvodnená. Viditelným predmetom tejto pobožnosti je Srdce Marie v jeho vlastnom význame sťa čiastka presvätého tela Marie. A toto telesné Srdce Panny Marie zaslúži našu úcta, lebo v nepoškvrnenom,počatí Panny Marie je dušou a skrze dušu Panny Marie posvätené. Sv. Tomáš praví: Milosť posvätila nielen dušu, ale i telo Panny Marie, aby mohla Slovo večné, Syna božieho odiať svojim telom. Srdce Mariino má vrelú účasť na živote a čnosťach Matky božej. Toto Srdce skvěje sa teraz v nebi vedľa Srdce Ježišovho v oslávenom blesku; lebo ved je po celom katolíckom kresťanstve rozchýrená viera, že sväté telo Panny Marie nevidelo porušenia, lež zúčastnilo sa jako oslávené telo Kristové na nebeskej oslave. Ešte viac je najsvätejšie Srdce Panny Marie predmetom nášho uctenia v jeho mravnom význame, totiž sťa obraz jej duše, jej veľkej lásky k Bohu a k ľudom. Duša jej skrze zázrak milosti zostala čistou od dedičného hriechu. Ani len najmenší tieň osobného hriechu nešpinil jej čistotu, žiadna neporiadna náklonnosť nevyrušila jej pokoj, žiadna nedokonalosť nekalila lesk jej krásy. Ona boľa výbornou nádobou pobožnosti, v ktorej bola plnosť milosti, bola zlatým domom, v ktorom kvitlý v nebeskej kráse všetky čnosti, tak že dľa učenia svätých otcov prevyšovala milosťou a svätosťou všetkých anjelov a svätých. Všetky prirodené a nadprirodené čnosti dajú sa priviesť na lásku, ktorá preto p)atí sťa matka a královna všetkých čností. Preto obraz srdca predstavuje nám zvláštne lásku. Láska k Bohu bola v Srdci Panny Marie tak veľká, ;že svätý Bernard a svätý Alfonz tvrdia, že Maria je je-

19

20 180 dinká na. zemi, ktorá celkom dokonale splnila prikaz Boha milovať z celého srdca a celou dušou a celou mysľou a všetkými silami. Podobne docela dokonale vyplnila Maria druhý hlavný" prikaz blížneho milovat, ako seba samého. O tom povedá svätý Alfonz: Hocaj by sme chceli spojiť lásku ř - ktorú majú všetky matky k svojim dietkam všetci manželia k svojim manželkám a všetci anjeli a svätí k f voji m ctiteľom, i v tedy všetka tá láska predsa by nedosiahla ani toho stupňa lásky, ktorú má Maria k jednej jedinej duší. Taká láska zaiste zaslúži našu vzájomná lásku a úctu. Pobožnosť k najsvätejšiemu Srdcu Marie však nie je len dobre odôvodnená, ale je 1 Pánu Bohu veľmi prijemná.. Kto Ježiša miluje, miluje i jeho svätú Matku; a kto Maria miluje, miluje i Ježiša. To boly obvyklé slová blahoslavenej služobnej Armelly. S ňou súhlasia všetci zbožní kresťania. Preto je príliš slušné, aby sme i Srdcu Marle, ktoré je Srdcu Ježišovmu najbližšie a stalo sa mu najpodobnejším, našu úctu preukazovali. Skrze česť, ktorú preukazujeme Srdcu Matky božej, ctime i Srdce Syna Božieho. Lebo praví svätý Bernhard všetka chvála, ktorú Matke udeľujeme, padá na syna. Pobožnosť k najsvätejšiemu Srdcu Panny Marie je najlepším prostriedkom prospeť v pobožnosti k božskému Srdcu. Skrze Srdce Matky nájdeme prlstupok k Srdcu jej Syna. Ďalej, pobožnosť k nepoškvrnenému Srdcu Panny Marie je pre nás veľmi spasiteľná. Ona budí v zbožných ctiteľoch obdivenie a nasledovanie a naplňuje ich duše láskou a dôverou. Ved vznešené príklady mohutne ťahajú, a koho pôvab čností Panny Marie pritiahne, ten hľadá ich aj nasledovať. Ďalej, kto často uvažuje, jak srdečnou láskou k nám ľudom je naplnené Srdce Panny Marie, ten berie i veľkú dôveru k nej. Kto ale má pevnú dôveru a nepochybujr, ten obdrží všetko, čo prosí. Pravá pobožnosť k najsvätejšiemu Srdcu Panny Marie teda donáša nám najkrajšie ovocie. Konečne, pobožnosť k nepoškvrnenému Srdcu Panny Marie je času príhodná. Prúd bludovery a nevery,. rozkolníctva a neprávosti hrozí zaliať celý svet. Co by mohlo ho vhodnejšie zastaviť? Len ked mimo Srdca Ježišovho postavíme sťa silnú hať zvláštne najsvätejšie Srdce Marie, Srdce tej Matky a Panny, ktorá vo svojom Synovi bez prosenia potiera hlavu starého hada. Matke božskej,, dľa svätého Alfonza, je svereno milosrdenstvo a nie súd,

21 a svätá Cirkev praví vo svojich kňazských hodinkách o Marii. Ty samá zmarila si všetky kacírstva sveta." Tieto štyri dôvody nech nás silne povzbudia, aby sme nepoškvrnenému Srdcu Marie priniesli poplatok našej úcty; 0 úžitku tejto pobožnosti povedá svätý Ignác, zakladateľ Spoločnosti Ježišovej: Od môjho obrátenia nosieval esom ustavične s tou myšlienkou a žiadosťou na mojej hrudi, na mojom srdci medailu najsvätejšieho Srdca Panny Marie, aby Maria matka moja, ktorej som sa docela venoval, učinila moje srdce vo všetkých jeho myšlienkach, žiadosťach a odhodlaniach svojmu najsvätejšiemu Srdca čo najpodobnejším. A to najsvätejšie Srdce vyprosilo ml od Boha mnohé zvláštne a znamenité milosti. Pred niekoľko rokmi prišiel jedného dňa k bráne jedného kláštora veľký hriešnik a mluvil k rehoľnému kňazovi, ktorého volal: Dôstojný Pane, pred štrnásť dňami bol som po dlhom čase zase na kázni. Kňaz kázal: je-li kto bárjak veľký hriešnik a zhola nemodlí sa a nič dobrého nečiní, predsa nech sa ešte modlí: Sladké Srdce Marie, buď mojou spásou!" Keď som to počul, myslel som si: Takým hriešnikom si 1 ty, a tú modlitbičku môžeš sa snadné modliť. A od štrnásť dní sa ju každý deň dvadsaťkrát pomodlil. Teraz nedáva ml naša milá Pani žiadneho pokoja. Ona ma k Vám hnala. Dôstojný Pane, pomôžte mi hneď teraz k dobrej životnej spovedi. Samo sebou sa -rozumie bolo ubohému hriešnikovi pomoženo. S milosťou a pokojom v srdci odišiel. 1 jako máme ctiť Srdce Panny Marie? Každé ráno k obyčajnej rannej modlitbe pridaj ešte zvláštnu modlitbu na česť čistému a nepoškvrnenému Srdcu Panny Marie, asi vzývaj Marie týmito slovami: Sladké Srdce Marie, buď mojou spásou!" Odpustky tristo dní máš za každý raz. Plnomocné odpustky raz v mesiaci môžu všetci získať pod známymi podmienkami, keď sa ju za jeden mesiac každý deň pomodlili. (Pius IX. :30. sept. 1852) Pričiňuj sa nasledovať vznešený čnostný príklad najčistejšieho Srdca Marie a ho potešiť malými obetami sebapremáhania, umŕtvenia, trpezlivosti, poslušnosti a milosrdenstva. Veľmi odporúčam, aby si sa na sviatok nepoškvrneného Srdca Marie pripravil devätdňovou pobožnosťou a v ten deň (16. júna) pristúpil k svätým sviatosťam. =4¾^

22 Čertík v črievici. vätý Coemgen zakladatel a predstavený klážtora Glendalongh zomrel 3. júna r V skutkoch svätých od Bolandistov čítame,, že ked až bol hodne starý, napadla ho podivuhodná vandrovná chuf. Cesta viedla ho vedia svätého pustevnika Garbana. Kam-Že, mužu boží? oslovil ho pustevník. Čo, ty semtam vandruješ? Ver mi, lepšie je verne zotrvat v Kristo ma jednom mieste; než v starom veku ešte sem-tam cestovať. Alebo či si voľakedy počul, že vták vo vzlete kluje svoje vajičká. Coemgen spásne zahanbený vrátil sa. Predsa napřeď ešte chcel navštíviť slepého svätého Berchana. Ten prijal ho veľmi priateľský a dal zaprášenému pútnikovi pripraviť teplý kúpeľ. Čo to tam sedí na črievicách toho zbožného púinika? pýtal sa starý pustevník. Celkom iste myslím, že je to čertí: Čo tu hľadáš, prekliaty? Ako sa ty opovážiš dotknúť sa črievic svätého muža? Preč s tebou! zakrykol na čertíka v črievici. Na to čert odpovedal drze: Nijako sme ho nemohli primať k zlému, len na oko dobrým. I tak som teda vhupnul do jeho črievice a sviedol som ho k nábožnému putovaniu. To povedal a kvapne ztratil sa. Ale 1 svätý Coemgen dôkladne vyzdravel zo svojho nezdravého vandrovného pudu, vrátil sa domov a budúcne zostal vo 'svojej tichej celie v bázni a láske božej až po svoj blažený konec. Hádam i za našich dní vláči sa ešte kedy-tedy taký čertík v črievici. A hádam i práve tam, kde by sa človek ani nepozdal, v kostole a na posvätných miestach a pri svätom prijímaní, ked sa ta ide nie pre čest božiu, lež pre chválu ľudskú alebo z iných marných príčin. Niekdy práve tak sedí na fajnových topánkach, jako na drevených črievicách starého Coemgena. Boh vidí, chráň sa hriechu! Za oných časov starodávnych u ľudí podľa viery mravných, od mala dával rodič synom len takú radu pred zlým činom: Boh vidí, chráň sa hriechu!

23 Svätý Jozef patrón manželov. ez vzájomnej lásky je manželský sväzok ťažký, ba neznesitelaé jarmo. Mužovia milujte svoje manželky a nebučíte k ním trpkí." (Svätý Pavel ku Kolosanom.) A jaké vlastnosti má mať manželská láska? Má byt rozumná, čistá a svätá láska, jak sluší na sluhov Ježiša Krista. Tak miloval svätý Jozef svoju nevestu, najblahoslavenejšiu Pannu Mariu, a i ona venovala mu tak čistú a nežnú lásku, že oba spolu boli takmer jedno srdce a jednaduša. A jak sa nemali vzájomne a nežne milovať, ked boli docela jednakých pováh a mali jednaké vlastnosti? Oba pochádzali z kráľovského rodu, oba mali rovnako málo pozemských statkov, a čo viac, oba boli sebe skoro rovní na čnosti a svätosti. Áno, môžeme povedať, že domček Nazaretský skrýval v sebe najšťastnejších manželov. Tu nebolo slyšať, že by jeden na druhého bol žaloval, tu nebolo pozorovať, že by jeden druhému bol nejako ublížil, alebo ho zarmútil. Reči, ktoré spolu mluvili, boly láskavé; pobmy, ktorvm na seba hľadeli, javily vzájomnú priaznivosť. Čo Jozef chcel, chcela aj Maria, a čo Maria si priala, to prial si i Jozef. Jaká to šťastná domácnosť! Ale jako to vyzerá v mnohých kresťanských domácnostvách? Panuje v nich tiež vždy láska a priaznivosť? Jak šťastní boli by ľudia, kedby všetky kresťanské domy boly tak sporiadené, jako dom svätého Jozefa a Marie, kedby vo všetkých rodinách panovala úprimná, svätá láska a srdečná priaznivosť! Kde panuje medzi manželmi úprimná láska a vernosť, tam panuje i pokoj a svornosť, tam je i čistá, nekalná radosť. Sváry, podozrievania a žiarlivosť, ktoré život ztrpčuje nemajú tam miesta. Tu sa znáša jarmo manželské nielen s trpezlivosťou a oddanosťou, ale 1 s opravdivou radosťou a spokojnosťou. Ale jak smutne to vyzerá v manželstvách, kde sa nenachádzajú tieto čnosti, kde manželia nie sú láskou a vernosťou k sebe naklonení! V pravde-

24 život takých manželov je nad mierou tráplivý majú a na svete pravé peklo. Pozrime zase do.domenčeka Nazaretského, jak šťastliví boli jeho obyvatelia. Tam.neprestajne panovala svätá radost a ten pokoj, aký. svätí p3žívajú v nebi. Ale uvážme i vernosť svätého Jozefa, ktorá vždycky zachovával k svojej milovania hodnej neveste tak v Nazarete, jak v cudzine. Nikdy ju neopustil. Vždy bol s ňou, či navštívila svoju pribuznú Alžbetu, či šla do chrámu; sprevádzal ju na úteku do Egypta., na zpiatočnej ceste do Judska, pri jej každoročnom púte do Jeruzalema. \Ztratili Ježiša, Jozef však neposlal ju samotnú, aby ho hľadala, ale ide s ňou. Nie je k nej ľahostajným, nezanecháva ja, aby sa sama o sebe starala, je jej ustavičným ochrancom. Ľúbezné jej slová ulavovaly mu jeho namáhavú prácu, až pomyslenie na Mariu a jej nežnú lásku pôsobuje, že radostne znáša nepríjemnosti života a ťažkosti svojho povolania. Ako manželia, majú si vzájomne stálu vernosť preukazovať, aby tu na zemi v blaženom pokoji žili, podobne i my máme Ježišovi svedomité zachovať vernosť, ktorú sme mu pri svätom krste a pri prvom svätom přijímáni sľúbili. Manželia majú sa i vzájomne ctiť, akže chcú, aby medzi nimi svornosť, láska a vernosť panovala. Muž má svoju manželku považovať za svoju pomocniou a nie za svoju otrokyňu. Podobne žena má svojho manžela mať za svojho spoločníka, svojho ochrancu a hlavu rodiny. Kde tomu tak je, kde jeden k druhému povinnosti svoje verne plní a práv si neošobuje, ktorých nemá; kde manželka váži si svojho manžela, jema v dovolených veciach je poddaná, kde muž práva svoje, ktoré má, láskavé užíva, tam bude zaiste medzi nimi pravá svornosť, čistá láska a stála vernosť. Tak bolo to v domčeku Nazaretskom. Maria preukazovala svojmu ženíchovi úctu, bola mu poddaná, neostýchala sa mu preukazovať i najnepatrnejšie služby. A i svätý Jozef toto nežné a úctivé chovanie odplácal rovnakou mierou. O tom kto by pochyboval. Život svätého Jozefa je bohatý na krásnych príkladoch úcty, ktorú ^larii preukazoval. Ale najjasnejšie dokázal, jak si Mariu vážil, vtedy, keď spozoroval, že je v požehnanom stave, ačkofvek ešte nevedel o tajomstve vtelenia Syna božieho. Jak šetrne mal sa tu k Panne Marii! Nedal vzniknúť v srdci svojom žiadnemu zlému podezreniu. Nečinil jej žiadne výčitky, nejavil žiadnej žiarlivosti. Bol síce nepokojným a pochyboval, ale nesúhlasil s tým; nezjavil sa svojím po- - chybováním nikomu, len uzavrel sám v sebe, že sa vzdiali

25 a tajne utečie, aby česť jeho nevešti neutrpela. Trpí všetko a mlčí. O keby všetci manželia podobnú vážnosť a šatrnosť k sebe mali, jak šťastným by bol Ich manželský stav l A jak blažené by žili ľudia na svete, keby jeden, druhého šetril a povinnú úctu jeden druhému preukazoval! Svätý Jozffe vymôž u Srdca Ježišovho všetkým, aby tvoje šlapaje nasledovali, seba vernou a čistou láskou milovali, až ich smrť rozlúči a tak za hodných uznaní boli podiel mať na nebeskej hostine nepoškvrneného Baránka. IIIIMII!IIIIIIIIIIIIIIIIIIIMIIIMIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIimilHIIMIIIIMIIIIIIIIIIIIIt zrninu: Mesačný ochranca. iimiiie IIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIIMIIIMIIIIIIIIIIIIIIHIIIIIIIIIMIIIIIIIIIIIIIM;MIIIIII ^ rantts (16. júna.) ento svätý narodil sa roku v dedine Foncouverte v južnom Francúzsku. Rodi- 1 čia jeho boli vznešení fudia, ktorí pravej viere verní zostali, kým vtedy kacírstvo mocne sa šírilo po krajine. Oni vychovávali i svoje dieťa v bázni božej a František prijímal s láskou krásny príklad a slovo svojich rodičov. A tak naleznul Duch> boží pre svoju milosť pripravené jeho srdce. Láska k Bohu sv.- Františka. Už v deťskom veku zaľúbenie mal František v modlitbe a službách božích. Keď ešte nemal ani päť rokov, prišlo mu na myseí a na ústa slovo, že jednúc bude zatratený. Pravda, Že on tomu ešte nerozumel, čo to znamená, na veky byť zatrateným. Matka počujúc to slovo z úst Františka, ustrnula a riekla mu: Dieťa moje, Boh chráň ťa od toho nešťastia! Potom mu vysvetlila, že zatratený bude na veky z neba vytvorený a od Boha cdlúčený, a že bude museť hrozné muky trpeť na tele a na duši. Teraz myšlienka na večné zatratenie Františka hlboko zatriasla, hlasne vykrýkol: O nebe! a polomrtvý klesnul. Keď zase ožil, okrial, začal dlho a horko plakať. Matka mnoho potrebovala, aby ho upokojila. Ale od tej doby bola mu myšlienka, od milého Boha naveky byť odlúčeným, vždycky hroznou a strašnou.

26 Najradšej zaoberal sa s Bohom v modlitbe. K hračkám a zábavám nemal žiadnej náklonnosti. A keď sa modlieval, bol tak utiahnutý a sobraný duchom, že ani dospelý nemohol to lepšie činif. Latinské školy chodil v Beziersu, kde Jezuiti učili. K vôli Boha učil sa veľmi usilovne a žil čnostne a zbožne. Aby neprišiel do nebezpečenstva Boha obraziť, vyhyboval každej zlej alebo nebezpežnej spoločnosti. K tomu i mnohých ináč nevinných radostí sa zriekaval. Najradšej šiel do kostola k Bohu. Po nedeľach a sviatkoch skoro celý slobodný čas strávil v pobožných cvičeniach, alebo šiel na viac svätých omší, alebo doma čítal nábožné knihy, alebo rozmýšľal o svätých pravdách. V tieto dni videli ho často v kostole, alebo kaplnke samotného kfačaf v dajakom kútiku. Tu bol celý pri Bohu v modlitbe a tak plný radosti, že často musel plakať. Bolo mu tak, ako je dieťaťu, keď po dlhom čase zase môže byť doma pri otcovi a matke. Láska k blížnemu svätého Františka. Medzi jeho spolužiakmi.nachodili sa poniektorí, ktorí z neho posmech robili. Čnostný život nábožného Františka bol im akoby ustavične trestná kázeň. On však znášal všetko trpezlivé jakoby ničoho neslyšal a nebadal a nedal sa ich posmievanítn odviesť a odstrašiť, aby Bohu verne slúžil. Ba snažil sa svojich kamarátov napraviť a vzdelať, Ich zachrániť od hriechu alebo od príležitosti k hriechu a napomenúť k dobrému. Mluvieval im o Bohu a božských veclch. A že jeho srdce bolo plné lásky k Bohu, to boly i jeho slová pravdivé a vrelé a rozhrialy i srdcia jeho spolužiakov. Tu šestoria z nich a to pobožnější spolčili sa s nim a František utvoril s nimi malé družstvo, predpísal im denuý poriadok a jako majú žif, čo oni náležité zachovali. Všetci spolu žili v jednom dome dľa Istých pravidiel. Každá hodina mala svoje určité zamestnanie. V ustavený čas modlili sa, v iný čas zase študovali, čítali pri obede nábožné knihy, zpytovali každý deň večer svedomie, prijímali často sväté sviatosti, varovali sa neslušných a zbytočných rečí a vychádzali z domu len, keoľ išli do kostola, alebo do školy. František málo mlúvil, ale jeho príklad mocne pôsobil na ostatných; pritom bol veľmi skromný a preto radi mali ho jeho kamaráti a ochotne dali sa viesť od neho.

27 187 Obetavá láska svätého Františka. Nemôžeme milovať Boha a blížneho, ked nechceme isa nikda ničoho zrieknuť. Boh požaduje poniektorú obetu, a tak i blížny. K tomu udelil mu Duch svätý nové milosti. Tak na príklad za prvých rokov, ked ešte bol v rodičovskom dome, mal učitela, ktorý bol veľmi prchlý, rozmarný a omrzlý, František naproti bol tichý a ostýchavý, preto musel od neho mnoho trpef. Ale to všetko ticho jako baránok znášal a ani len slovom sa na to neponosoval. František pestoval i svätú, krásnu čnosť čistoty. A vedel, že pobožnosť k Matke božej k zachovaniu tej čnosti je mohutným prostriedkom, 1 preto už od dětinstva choval k nej nežnú lásku a úctu. Aby ešte lepšie ozbrojil dušu svoju proti nebezpečenstvám, uctieval i anjela st ľ ážcu, ktorého ochranu zkúsil v nasledujúcej príhode Bolo to jednu nedeľu, čo šiel na pole a pod tiennym stromom zaspal a sníval. Vo sne vstal a šiel vždy dalej a dalej, o sebe však nevedel ničohc. I razom cítil, že ho jakási roka chytila a zastavila. Na to sa prebudil. Tu desil sa, ked videl pred sebou rieku Orbe a stál už".celkom na jej kraji a to na tom mieste, kde breh bol strmý a. voda hlboká. Ešte len jeden krok, a on by sa bol snívajúc svrhol do rieky. Ked videl to nebezpečie a vôkol seba nevidel nikoho, ktorý by ho bol mohol zbudiť, chválil a zveleboval František Pána a dakoval svätému anjelovi strážcovi; lebo bol presvedčený, že len skrze neho ušiel blízkej smrti. Tak žil František Regis až do svojho osemnásteho roku. Teraz povolal ho Pán Boh do Spoločnosti Ježišovej. «Svätý František missionár. Roku 1616 vstúpil František v Toulouse do Spoločnosti Ježišovej. Po dvojročnom noviciate poslali ho predstavení na dalšie štúdia do Toursu, kde sa usilovne učil, v nedeľu a sviatky pripojil sa k missionárom, ktorí chodili do okolných obcí a pomáhal im ochotne konať ich záslužný úrad. Roku 1630 bol vysvätený za kňaza a venoval sa úrada missionárskemu, a sotrval v ňom až do smrti. Vo venci čností toho apoštolského kňaza skvelý sa obzvláštně veliká láska k Bohu a ľudom a jeho nepremožiteľná trpezlivosť. Z lásky k Bohu varoval sa úzkostlivé i najmenších hriechov a hľadal zamedzovať, aby ľudia nehrešili. Predlžoval svoje modlitby a nábožné rozjímania pozde do noci a žiadal si len Čo možne najviac trpeť a rzomreť pre Krista.

28 188 Lásku k blížnemu osvedčoval skutkami duchovného a telesného milosrdenstva. Zakladal na podporu chudobných a na pomoc a útechu väzňov spolky a útulne pre spustlé ženštiny, aby, keď by sa polepšily, udržaly sa na. dobrej ceste a sa zachránily od nového pádu. Menoval sa a bol pravým otcom chudobných. Nevyčerpatelná bola jeho trpezlivosť. Ked sa snažil rozlučovať neporiadne manželstva a napraviť ženské osoby oddané smilstvu, zakúsil pri tom mnoho protivenství a krívd. Istý muž, ktorý žil v hriešnom pomere s osobou, ktorú usiloval František priviesť na cestu pokánia, uderil ho do tváre. Svätý nastavil mu ihned trpezlivé i druhé líce ů a riekol: ak treba dám i svoj život, jestli bude možne touto obetou prekaziť ďalšie hrešenie a obrazanie Boha- Iný v neprávosťačh zanořený muž hodil Františka do kaluže a šľapal po ňom,"a po chvíli sběhli sa niektorí súdruhovia jeho a začali horlivého missionára biť, až ho skorozabili! So párkrát vrhli sa na Františka nenapravitelní smilníci, kládli dýku na jeho prsia a hrozili mu smrťou, jestliže neprestane im prekážky robiť v páchaní obrúbených neprávostí. František trpezlivé znášal všetky tieto útoky, stále zostával pokojným, pohŕdal vyhrážkami a nedával saj odvrátiť od toho, čo uznával za prospešné ku cti a sláve-' božej a pre spasenie svojich blížnych. Nikdy sa nesťažoval ani nežaloval na útočníkov, a keď niektorý z nich mal byť pre svoju opovážlivosť potrestaný, primlúval sa za neho, aby zaslúžený trest mu bol odpustený. Celých desať rokov pracoval František vo vinici Pána: Koncom roku 1640 prisľúbil ešte konať sv. missie v obci Lalovesci ležiacej v horách. Z vnuknutia božieho tušil konec života svojho i najprv vykonal v Anízu životnú' spoveď. Potom vydal sa 22. decembra na cestu obťažnú. Zapotený, donútený bcl prenocovať v otvorenom salaši na. hcrách. Tu sa nachladnul a zachvátila ho zimnica a druhého dňa dovliekol sa len s najväčším namáhaním do obce,, kde ho množstvo veriacich čakalo. František, ked videí tento zástup, nedbal na nemoc a slabosť svoju a ihneď vystúpil na kazateľnu a začal konať svoj missionársky úrad. Potom spovedal celý deň a celú noc. Na božie narodenie ä na Štefana kázal zase po trikrát a po kázní spovedal až omdlel a bol zanesený do farského domu. Ale sotva prestala mdloba, vyspovedal ešte niekoľko kajúcnikov, a ked cítil, že mdloba znovu sa vracia, dal sa zaopatriť svätými sviatcsfami a chystal sa na smrť. Dňa*31, decembra riekol prítomnému farárovi: jak šťastne a re

29 189 -ílostne umieram! Vidím Ježiša i Mario, a už sostupujú ku mne a idú mi v ústrety, aby ma zaviedli do vlasti vy volených! Potom pohliadnul k nebu a vyslovil svoje posledné slová: Ježišu Kriste, Vykupíteľu, odporúčam ti dušu svoju a odovzdávam ju do rúk tvojich." Usnul blažené v Pánu v 43 roku svojho života. Boh oslávil jeho hrob zázrakmi, ktorými slepí, hluchí, chromí a iní nemocní náhle uzdraveli. Preto vyhlásil ho roku 1737 pápež Klement XII. za svätého a pápež Benedikt XIV. položil výročná pamiatku jeho na deň 16. júna. Sv. František Regis horel horúcou láskou k Bobu a z tejto lásky horlil pre spasenie duší ľudských neostýchal sa žiadnych obetí, aby odvrátil ľudí od hriechov a viedol ich na cestu svätých čností. Nech je nám tento apoštolský kňaz príkladom svätej lásky k Bohu! Mesačný ochranca na júli: Sv. Pambo, pustevník. Čítanie pre vojakov. aši statní vojaci na bojišti a vo špitáfoch trpia velký nedostatok dobrého čítania. To vidno z nepočetných dopisov, v ktorých sa ponosujú, že za celé týždne ba i za celé mesiace nemajú čo poriadneho čítat. Aby sa tomu súrnemu nedostatku odpomohlo a spolu i statným bojovníkom za ich obety aspoň dáka povďačnosf sa preukázal?, podnik na celkom kresťanskej dobročinnosti a vla;tenickom smý&fäní založený posielal od viac než dvoch rokov bojovníkom dobré čítanie -vo všetkých rečiach monarchie. A takým spôsobom už vyše dvoch millionov knižiek a sošitov dostalo sa do rúk statných vojakov, ktorým bolo mnoho útechy a neoceniteľnej pomoce poskytnuté, začo oni vrelé ďakujú. Ale poneváč vojna sa predlžuje a podnik vždy ťažšie môže príjsť k dobrému čítaniu vo slovenskej reči, i prosí ctených čitateľov Posla, aby mu v tom ohľade prispeli na pomoc. Zvláštne žiadané sú kalendáre (hoci staré a dobre zachované), rozprávky, povesti, cestopisy, obrázkové časopisy a náboženské knihy, spevníky. To môže sa v balíkoch po 5 kilov poslať s poznámkou: Liebesgaben fur Soldaten portofrei (milodary pre vojakov bez poštového) na adressu: Zentralstelle fiir Soldatenlekture Wíen, IX./4, Canisiusgasse Nr. 16.

30 190 Hodným zúčastněním sa na svätej omši býva obeta svätej omše tvojím skutkom. (Pokračovanie.) amäta! si štvrté. Ked ráno a večer modlíš sa alebo ináč Bohu sa klaniaš, ho zvelebuješ, mu ďakuješ, ho o odpustenie prosíš, to je ovšem teraz tvoja modlitba; ale táto tvoja modlitba len za seba nie je obeta Kristova. Týmito tvojimi modlitbami neobnovuje sa krížová obeta Krista Pána, a obetu Kristovu nemôžeš tým ešte učiniť svojou obetou. Ako teda a čím môžeš to učiniť? Po piate povedám: obeta svätej omše býva trojnásobne tvojou obetou. Aby si v pravde povedať mohol, to alebo to je tvoja obeta, musíš ovšem niečo, čo je tvoje, obetovať, bud to Že to už máš, alebo že ti to druhý dá. Dajme tomu, že by si rád dať kostolu sto korún, ale ich nemáš. I daruje ti voľakto tých sto korún k tomu ciefu, aby si obetovať mohol, a ty skutočne obetuješ ich kostolu; tu môžeš zaiste v celky pravom smysle povedať: To je moja obeta, to ja obetujem. I jakože? Je-fi Kristus ako obeta'skutočne tvojou? Áno zcela iste. Lebo on sa ti seba samého daroval, aby si ho obetoval. Snem Tridentský, kecf jedná o svätej omši, hovorí medzi iným: Kristus Pán ustanovil pri poslednej večeri seba samého sťa nového baránka veľkonočného, aby Cirkvi svojej neveste zanechal viditeľnú obetu. Táto obeta teda je skutočne obeta Cirkve. Darom Kristovým je jej obetou. A niesu len kňazi cirkvou, ale sú i všetci veriaci kresťania. Ked Spasiteľ prichádza v premenení, takmer

31 hovorí: Tu som ako vaša obeta, vezmite ma a obetujte ma. Nuž vecf i ty milý čitatelů patríš k veriacim kresťanom, k Cirkvi Kristovej. Teda i ty môžeš v pravde povedať: Ako sa mi Kristus pri premenení dáva na pokrm, tak dáva sa mi i na obetu. Čo 'je mi dané, to je moje. On teda vo svätej omši je i mojou obetou, jako je mi vo svätom prijímaní mojim pokrmom. K tomu prichádza ešte druhé. Ty by si sa nachodil v cudzine a volakto z tvojej spoločnosti poberá sa do tvojej domtviny a ly mu povieš: Bucf tak láskavý a pozdrav mi všetkých mojich, a keď on to skutočne vykoná, vtedy ty si vlastne ich pozdravil. Zaiste pozdrav bol tvoj, hoc aj si ich nie sám, lež skrze druhého pozdravil. Teraz viď: kňaz je k tomu ustanovený, aby zastával veriacich. Jemu je daná svätá obeta, aby ju priniesol nie len k blahu veriacich, lež i v jich mene na miesto nich. A to i činí, keď opätne hovorí: My tvoji služobníci, tvoj svätý ľud, obetujeme. Ačkoľvek teda len kňaz v zvláštnom smysle vykonáva obetu, predsa i ty môžeš nie sice v rovnom ale predsa v pravom smysle povedať: svätá omša je moja obeta : kňaz ju prináša miesto mňa. Teraz ešte tretie, a tým vysvetlím ti dôkladne jednu pravdu. Z katechismu vieš, že sú i cudzie hriechy, ktoré sice druhí páchajú, ktoré ale tým, že sa na nich nejakým spôsobom zúčastňujeme, ostávajú i našimi hriechami a nám pričítané bývajú. Na príklad, ty by si cestoval do cudzej krajiny, kde sa ešte pohania nachádzajú a prišiel by si ta práve v ten čas, keď chystajú sa obetu doniesť svojmu falošnému bohu. Keďby si sa tomu len z holej všetečnosti prizeral, to by podistým ešte ncbcl hriech, aai zúčastenie na modloslužbě. Ale keďby si modloslužebnú obetu v srdci za slušná uznával a jú chválil, a s druhými pred modloslužobným obrazom kľakol a s nimi sa modlil, ta by si celkom iste ťažký hriech spáchal. Hoc aj by si sám nepoložil obetu na oheň, predsa by si modlářstvo spáchal a musel by si povedať: to bola teraz moja modloslužebná obeta, ja som ju doniesol. A jako činíme zlé, čo druhý činí, svojim, keď sa zúčastňujeme na zlom, tak môžeme i súčastenstvím učiniť dobré čo druhý činí, svojim. A to sa práve stáva pri obete svätej omše. Súčastenstvím na obete svätej omše činíš ju v pravom smysle svojou. Ty môžeš v svojom srdci žiadať touto obetou Bohu klaňať sa, mu ďakovať, ho prosiť a smieriť: ty môžeš sa tešiť tomu, že Boh touto obetou býva čo najdokonalejšie ctený a zvelebovaný, mô-

32 žes pri nej byť prítomný i s telom a pobožné modliť sa, môžeš hádam kňazovi 1 almužnu dať, aby odslúžil svätá omšu za teba. Takým spôsobom bývaš spoluobetujúcim. Teraz rozumieš, ako, v jakom smysle sa kňaz modlí, aby Boh ráčil jeho a tvoju obetu prijať so zaľúbením. Ako a prečo môžeš obetu svätej omše menovať svojou obetou. O jednom anglickom zbožnom kiálovi výprava sa, že mu bolo zo zvlástaej výsady dovoleno, aby pri premenení, keď kňaz svätú hostiu pozdvihoval, svojimi rukami držal ruku kňaza a tak s ním pozdvihol k Bohu svätú hostiu. Zaiste rád by si bol, keby si ty to mohol činiť. Tým by ti živo prišlo na zreteľ, že skutočne 1 ty s kňazom a skrze jeho ruky prinášaš svätú obetu, že je i tvojou obetou. Ale hoc z\ nie si tak zbožným kráľom, predsa môžeš pri každej omši to činiť s veriacim rozumom a pobožnou vôlou a tak môžeš s kňazom spoluobetovať. Poďakovania bez mena, alebo len so začiatočnými písmenami mena, nebývajú v Posle uverejnené jako sa to už mockrát ohlasovalo. Nagysenkócz: B. T. Za veľké milosti v mnohých fažkosťach. Polusle: M. M. 2a vyslyšanie prosby. K. Z. Za obdržané milosti. Alsóosťorany : M. S. Za vyzdravenie z dvojročnej, ťažkej nemoce. Oszada,: F. Sz. Za obdržanú pomoc. Felsózubrica: M. Z. Za vyzdravenie z kŕčovej nemoce. Felsôleszéte: A. B. Za šťastlivý pôrod. M. O. Za šťastný návrat syna s bojišfa. A. S. Za vyslyšanie žiadosti. Lujzahuta: L. W. Za vyslyšanie. Unin: D. J. Za vyzdravenie. Kiszuczaujhely: I. K. Za pomoc a zachránenie na bojišti za desať mesiacov. Zsarnóc: G. K. Za zachránenie od veľkej zkázy a za mnohé milosti. Ôzdogh: Z. S. Za vyzdravenie a za pomoc vo vážnej záležitosti. Ocskó: M. Št. Za vyzdravenie dieťaťa z nemoce, čo mu už ani lekár netrúfal. Títo všetci ďakujú božskému Srdcu, P. Marii a oným svätým, ktorých vzývali, že ich přímluvou a užívaním vody sv. Ignáca pomoc našli.