Vysoká škola múzických umení v Bratislave Centrum výskumu HTF Tanečný kongres Tanec.SK 2016/2017 a odborné sympóziá Absolventi Katedry tanečnej tvorby

Prepis

1 Vysoká škola múzických umení v Bratislave Centrum výskumu HTF Tanečný kongres Tanec.SK 2016/2017 a odborné sympóziá Absolventi Katedry tanečnej tvorby a ich prínos pre rozvoj tanečného umenia na Slovensku Zborník príspevkov z odborného sympózia zamerané na absolventov KTT s pôsobnosťou v oblasti ľudového tanca ako súčasť projektu tretieho slovenského tanečného kongresu s medzinárodnou účasťou 10. februára 2017 Vysoká škola múzických umení, Koncertná sieň Dvorana BRATISLAVA 2017

2 Vydanie publikácie podporil: Zborník je súčasťou výstupu grantového projektu Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky KEGA č. 006VŠMU-4/ Autorky a koordinátorky projektu Tanečný kongres Tanec.SK 2016/2017: Mgr. art. Ivica Liszkayová, PhD. doc. Marta Poláková, ArtD. Realizáciu projektu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia. Zborník sa vydáva ako súčasť materiálov k projektu Tanečný kongres Tanec.SK 2016/2017 Pod záštitou riaditeľa Baletu SND Mgr. art. Jozefa Dolinského a vedúcej dekanky prof. Mgr. art. Iriny Čiernikovej, ArtD. Zostavovateľka zborníka: Mgr. art. Ivica Liszkayová, PhD. Editorky zborníka: Mgr. et Mgr. art. Zuzana Andrejcová Ferusová, Mgr. art. Ivica Liszkayová, PhD. Grafická úprava a zalamovanie elektronického zborníka: Mgr. art. Zuzana Buchová Holičková, ArtD. Za odbornú a jazykovú úpravu príspevkov zodpovedajú autori. ISBN

3 Obsah Obsah... 3 Úvodom... 5 Profesor Štefan Nosáľ Ivana Kleiblová... 7 Pavel Bútor a jeho prínos pre rozvoj tanečného umenia na Slovensku Katarína Babčáková Heda Melicherová Agáta Krausová Ervín Varga choreograf a pedagóg ľudového tanca Slavomír Ondejka Absolventi katedry tanečnej tvorby pôsobiaci v SĽUK-u Stanislav Marišler Absolventi Katedry tanečnej tvorby a ich možnosti uplatnenia v zahraničí (na príklade životnej púte Mgr. art. Lukáša Cabalku) Ján Blaho Marcela Grecmanová tanečnica, pedagogička Emil Tomáš Bartko Helena Žitňanová Michaela Motlochová Danica Pilzová Kristián Kohút Oľga Markovičová Miklós Vojtek Významná osobnosť odborného školstva na Slovensku Zlatuška Vincentová Jana Bílková

4 Výstupy zo sympózia Absolventi Katedry tanečnej tvorby a ich prínos pre rozvoj tanečného umenia na Slovensku s pôsobnosťou v ľudovom tanci z dňa 10. februára 2017 Ivica Liszkayová Výstupy zo sympózia Absolventi Katedry tanečnej tvorby a ich prínos pre rozvoj tanečného umenia na Slovensku s pôsobnosťou v klasickom tanci z dňa 11. februára 2017 Kristián Kohút Životopisy autorov príspevkov

5 Úvodom Mgr. art. Ivica Liszkayová, PhD. Milí tanečníci! Milí priatelia! S radosťou sme vám pripravili druhý elektronický zborník z už tretieho ročníka tanečného kongresu a odborných sympózií z projektu Tanec.SK 2016/2017. V rámci spomínaného projektu sme usporiadali tri odborné sympóziá a jeden dvojdňový kongres s účasťou hostí aj z Česka, s ktorými nás spája spoločná tanečná minulosť. Hlavná téma všetkých udalostí bola: Absolventi Katedry tanečnej tvorby a ich prínos v rozvoji tanečného umenia na Slovensku. Tému sme zvolili v akademickom roku 2016/2017 z dôvodu krásneho 65. výročia samotného vzniku Katedry tanečnej tvorby (1951/1952). Jednotlivé udalosti sa realizovali v priebehu polroka a navzájom na seba nadväzovali. Za obdobie šesťdesiatich piatich rokov existencie KTT absolvovali na jedinej slovenskej katedre pre tanečné umenia takmer štyri stovky úspešných absolventov. Sú to absolventi pre všetky zamerania: pedagogické aj choreografické, vo viacerých umeleckých druhoch: klasického tanca, ľudového tanca, moderného aj súčasného tanca, ale aj pre deti a mládež so všeobecným zameraním. Zámerom uskutočnených udalostí bolo pripomenúť si podiel jedinej existujúcej vysokoškolskej katedry pre tanečné umenie pri formovaní a ovplyvňovaní vývoja v tanečnej oblasti na Slovensku vo všetkých sférach a umeleckých inštitúciách. Z tohto dôvodu sme zrealizovali odborné sympóziá zamerané podľa oblastí na absolventov pôsobiacich v tanečnom školstve, na oblasť odborníkov pôsobiacich v oblasti ľudového tanca a samostatne na odborníkov pôsobiacich v oblasti klasického tanca. Tanečný kongres zavŕšil sled sympózií a venoval sa najvýraznejším osobnostiam Katedry tanečnej tvorby. Do druhého e-zborníka sme spracovali príspevky z dvoch sympózií, ktoré sa konali vo februári 2017 ako súčasť projektu Tanec.SK 2016/2017 so zacielením na absolventov s pôsobnosťou v oblasti ľudového a klasického tanca. 5

6 Boli sme potešení, že projekt Tanec.SK 2016/2017 sa od svojho prvého ročníka 2014 ujal, a veľký počet prihlásených príspevkov v treťom ročníku deklaroval záujem odborníkov o takúto odbornú udalosť. Potešil nás záujem z vašej strany na panelových diskusiách. Bolo nám cťou privítať všetkých rečníkov v priestoroch najvyššej umeleckej vzdelávacej inštitúcie Slovenska, v prekrásnych priestoroch Koncertnej siene Dvorana Vysokej školy múzických umení. 6

7 Profesor Štefan Nosáľ Ivana Kleiblová Abstrakt Príspevok je venovaný osobnosti profesora Štefana Nosáľa, choreografa a umeleckého vedúceho umeleckého súboru Lúčnica, absolventa, dlhoročného pedagóga a vedúceho Katedry tanečnej tvorby Hudobnej a tanečnej fakulty VŠMU. V článku sa nachádzajú základné informácie o jeho živote, diele a práci v umeleckom súbore. Kľúčové slová Štefan Nosáľ, život, Katedra tanečnej tvorby VŠMU, tvorba, Lúčnica, prínos, osobné postrehy. Úvod Profesor Štefan Nosáľ. Nie je jednoduché nájsť iný, nový uhol pohľadu, ako prezentovať jeho život, dielo a prínos. O jeho živote, tvorbe a práci bolo napísaných viacero publikácií, odborných článkov, sám o nich hovoril v televíznych rozhovoroch či portrétoch. Rovnako nie je ľahké vyhnúť sa zbytočnému pátosu, glorifikácii, ale zároveň sa vysloviť so zaslúženým rešpektom a uznaním, ktoré mu prináležia. Príspevok nemá ambíciu podrobne referovať o živote profesora Štefana Nosáľa, o jeho ceste k ľudovému umeniu, analyzovať jeho dielo, či čokoľvek z toho hodnotiť. Ide len o základné informácie s niekoľkými osobnými postrehmi na základe niekoľkoročnej vlastnej skúsenosti, pretože jeho život a dielo hovoria samy za seba. 7

8 Život Dňa uplynulo 90 rokov od narodenia Štefana Nosáľa v Hriňovej (okres Zvolen). Detstvo a mladosť spojené s týmto krajom sú opísané v knihe profesora Môj život Lúčnica i v biografii napísanej formou rozhovorov Čarodejník Lúčnice Drahoslava Machalu. Vzhľadom na osobné skúsenosti s jeho rodným krajom a ľuďmi si dovolím porovnanie či vyjadrenie, že hriňovská laznícka nátura sa nezaprie. Pracovitosť, húževnatosť, odolnosť, individualizmus, tvrdosť, priamosť, niekedy dosť pichľavá. Je pravdepodobné, že tento regionálny povahový vklad stojí v samom pozadí úspechu a života i tvorby profesor Štefana Nosáľa. Ako chlapec z lazov sa dostal na školy vo veľkom meste, najskôr na gymnázium v Banskej Bystrici a neskôr do Bratislavy na Fakultu inžinierskeho staviteľstva, ktorú absolvoval roku Prvá pohnútka venovať sa ľudovému umeniu a tancu prišla po zhliadnutí inscenácie Rok na dedine Karola Zachara a Ivana Terena v SND. Neskôr sa stal členom mužskej skupiny Odzemkári, kde vo vedení nahradil Juraja Kubánku, ktorý odišiel roku 1949 formovať nový tanečný súbor SĽUK. Odzemkári sa po spojení s Národopisnou skupinou Živeny Oľgy Chodákovej postupom času pretransformovali do súboru v roku 1950 pomenovanom Lúčnica. Tu bol Štefan Nosáľ roku 1953 menovaný umeleckým vedúcim tanca a choreografom. Roku 1957 absolvoval štúdium choreografie na Katedre tanečnej tvorby VŠMU dielami Radvanský jarmok a Zbojnícka rozprávka, kam nastúpil v roku 1966 na podnet vtedajšieho rektora Rudolfa Mrliana najskôr ako externý pedagóg, potom sa stal interným pedagógom a po určitom čase získal docentúru. Práca na škole ho priviedla k hlbšiemu odbornému štúdiu, čo viedlo aj k písaniu odborných textov týkajúcich sa choreografie ľudového tanca. V roku 1980 sa stáva profesorom a v roku 1984 vychádza celoštátna vysokoškolská učebnica Choreografia ľudového tanca, ktorá je doposiaľ jediná literatúra tohto zamerania a rozsahu. Dvadsať rokov, od roku 1972 do 1992, bol vedúcim Katedry tanečnej tvorby. Pôsobil tu aktívne, i keď externe, až do roku Jeho študentmi boli Pavol Bútor, Ján Jamriška, Jaroslav Moravčík, Ervín Varga, Vladimír Marušin, Ondrej Šoth, Alena Pitoňáková, 8

9 Ján Ďurovčík, Miroslava Sekanová-Palanová, Martin Urban, Ľubica Mešková- Žišková, Pavol Pitoňák a ďalší. Okrem choreografickej a umeleckej činnosti v umeleckom súbore Lúčnica sa venoval aj tvorbe pre iné umelecké telesá a inštitúcie doma i v zahraničí SND (Krútňava, Beg Bajazid, Jánošík, legendárne Na skle maľované), SĽUK, PUĽS, Národné divadlo v Prahe (Radúz a Mahuliena), pre Kráľovskú operu v Antverpách, Medzinárodné ľudové tanečné divadlo v Amsterdame, Štátny súbor v Tunise, Tamburitzu v Pittsburghu (USA) a ďalšie. Ďalej pracoval pre film a televíziu (Rodná zem, Rok na dedine, Chorea guernica, Chorea amore, Tanečné miniatúry, Tri lásky, Sváko Ragan, filmové spracovanie opery Svätopluk a ďalšie). Bol autorom programov a členom programových rád folklórnych festivalov vo Východnej, Detve a Strážnici. Celkovo vytvoril vyše 100 tanečných diel rôzneho rozsahu, niektoré z nich sú na scéne bez dlhšej pauzy viac alebo takmer 50 rokov Cepíkový (1961), Čirčianka (1966), Na detvianskych lazoch (1967), Pri ľane a Sviatok na Zemplíne (1968), Širákový (1970), Šarišská polka a Palicový (1972). Tvorba a dielo Autorský rukopis Štefana Nosáľa sa vyznačuje rešpektovaním pôvodného materiálu do maximálnej možnej miery, ktorú dovoľuje scénické spracovanie zvolenej témy, bohatá priestorová kresba, ideálna súhra všetkých zložiek pohybovej, hudobnej i výtvarnej. Z hľadiska priestorovej kresby je okrem jej bohatosti kladom aj plynulosť prechodov medzi jednotlivými priestorovými útvarmi, jej prirodzenosť aj keď v štylizovanej podobe a nachádzanie inej možnosti zobrazenia, podania známeho a používaného útvaru z pôvodného prostredia. Pravdepodobne sa danosť vnímania a spracovania priestoru choreografa výraznejšie rozvinula štúdiom deskriptívnej geometrie na gymnáziu a neskôr štúdiom na Fakulte staviteľstva. Po emocionálnej a tematickej stránke sa diela Štefana Nosáľa vyznačujú širokým záberom. Od dôstojných a obradových (napr. spracovanie chorovodných a svadobných obradových tancov, Vitaj jar, Svadba spod 9

10 Poľany, Svadobná rozlúčka), cez baladické a veľmi dojímavé až sugestívne príbehy (Ej, husári), k energickým a žartovným (Širákový, Naša koza, Romanes a ďalšie). Samostatnú pozornosť si zaslúžia tance profesora Nosáľa s pracovnou tematikou a to predovšetkým Pozdišovskí hrnčiari a V kúdeľnej izbe, kde sú tanečnice nielen vykonávateľkami, ale aj nástrojmi či materiálom pracovného procesu. Z hľadiska tanečného motívu a jeho prezentácie nedochádza k vysokému pretransformovaniu prerobeniu motívu štylizáciou. Motívy, resp. ich pôvodná východisková forma, sú rozpoznateľné a pre tanečníka z amatérskeho folkloristického prostredia ľahšie osvojiteľné. To, čo sa pri prvom pohľade môže zdať pre choreografa, ktorý sa venuje vyššej štylizácii ľudového materiálu, ako nevýhoda, teda amatérsky tanečník so svojimi relatívnymi obmedzeniami, sa mne osobne zdá jedným z dôvodov nadčasovosti Nosáľových tancov, kde motív blížiaci sa pôvodine nepodlieha v takej miere trendom v spracovaní ľudového tanca a je tak stále divákovi prístupný. V jednotlivých choreografiách výkony sólistov len prirodzene, nenásilne vyčnievajú nad výkonmi a prezentáciou ostatných tanečníkov, sólové party nie sú časovo ani motivicky predimenzované a zbor neplní iba funkciu málo aktívneho, doplnkového pozadia v priebehu celého tanca. To vytvára z tancov kompaktný vyvážený celok, a nielen ekvilibristické sóla pospájané krokovými vsuvkami zboru. V jednotlivých sólových vstupoch sa môžu prezentovať tanečníci s rôznorodými schopnosťami. Z hľadiska tanečného pedagóga-repetítora táto skutočnosť umožňuje v tancoch veľkých foriem uplatnenie pre tanečníkov rôznych dispozícií. Mnoho jeho tanečných diel je pri širšom vnímaní vystavaných podobne ako dráma, teda na základe konfliktu či na kontraste aspoň dvoch skupín malí a veľkí (Šarišskí parobci, Započinka, Javorinské, Širákový atď.), dvoch dedín či regiónov (Svadba spod Poľany, opäť Započinka a Javorinské, Po valasky od zeme, Horehronci, Jarné ihry atď.), starí a mladí (Romanes) a pod. Podľa môjho názoru je jedným z mála choreografov, ktorý dokázal vytvoriť ženské tance na umelecky vysokej úrovni, odpovedajúcej v súbore ich mužským náprotivkom po tematickej, interpretačnej a výpovednej stránke. 10

11 Ani podrobná analýza či pochopenie podstaty tvorby Štefana Nosáľa nie je zárukou vytvorenia niečoho podobného. Tu prichádza rozdiel medzi choreografickým remeslom a choreografickým talentom. Remeslu sa dá naučiť, ale pri týchto umeleckých školách talent škola neurobí. Škola ich môže len rozvinúť (Štefan Nosáľ, z knihy Čarodejník Lúčnice Drahoslava Machalu, 2007). Lúčnica V prípade profesora Štefana Nosáľa je nemožné oddeľovať život, Lúčnicu a školu. Navzájom spolu úzko súviseli, ovplyvňovali sa i dopĺňali. Predovšetkým život a Lúčnica. Sám vyjadril tento vzťah v názve svojej biografickej knihy Môj život Lúčnica. Ako umelecký vedúci Lúčnice pôsobí profesor Štefan Nosáľ už 64 rokov. Nielen v našich reáliách, ale aj vo svetových, je výnimočné, keď umelecké teleso formuje a vedie jeden umelecký šéf kontinuálne počas takého dlhého obdobia. Koľko energie, systematickej práce, zodpovednosti, sebamotivácie, sebareflexie, invencie a hľadania nových podnetov pracovných i tvorivých pre seba, ale aj spolupracovníkov i členov súboru, sa za tými rokmi skrýva. Profesor Nosáľ pravidelne chodil na všetky tréningy tanečného súboru, poľavil až v posledných desiatich rokoch. Zhliadol takmer každé predstavenie. U tanečníkov vždy kládol dôraz nielen na interpretačné zvládnutie tanca a adekvátny výraz, ale aj na pochopenie, uvedomenie si jeho obsahu, ktorý mu dával v čase jeho vzniku, pretože v procese osvojovania ďalšími generáciami sa mohol daný význam vytratiť či ostať nepochopený a následne by mohol byť mladými tanečníkmi interpretovaný nesprávne, plytko, prvoplánovo. Individualita tanečného prejavu jednotlivca je pre neho veľmi dôležitá a smerodajná. V tanečno-pedagogickom procese sa snažíme po interpretačnej stránke nového tanečníka prispôsobiť tanečnému prejavu súboru, ale zároveň v ňom zanechať či rozvinúť to, prečo je ako osobnosť zaujímavý. Na individualite jednotlivcov Štefan Nosáľ takisto staval a nechával sa ňou inšpirovať pri svojej tvorbe. 11

12 Okrem požiadaviek na interpreta ohľadne technických, výrazových a ďalších tanečných atribútov, má profesor Nosáľ nároky aj na estetické predpoklady tanečníkov, predovšetkým tanečníc, čo sa stalo súčasťou značky Lúčnice. Nie je to veľmi demokratické ohľadne prístupnosti ľudového tanca pre všetkých, ale je to súčasťou nárokov Nosáľa na úroveň scénickej prezentácie jeho diel. Viacerí autori sa pri charakteristike špecifík umeleckého súboru Lúčnica zhodujú v bode, že jednou z jeho devíz je kolobeh mladých tanečníkov, ktorí prichádzajú do súboru s elánom, nadšením i ambíciami. Sú na nich kladené profesionálne nároky, čo sa týka tanečných výkonov, ale aj disciplíny. Strávia tu niekoľko rokov, ktoré väčšina z nich označuje za najkrajšie, odovzdajú svoju energiu a po odchode nachádzajú uplatnenie v iných, ale aj príbuzných oblastiach života. V súvislosti s pracovným nasadením profesora Nosáľa je pravdepodobne vhodné spomenúť slová jeho otca, Jána Nosáľa, ktoré uvádza v jednej zo svojich biografických kníh: Hýbať sa nám treba, lebo zhynieme!. To sa pravdepodobne stalo vlastným aj pre Štefana Nosáľa. Po dlhších prestávkach, počas letných prázdnin alebo vianočných sviatkov, prichádzal pán profesor často s novými nápadmi, ktorý tanec alebo program obnoviť, čo pripraviť na ďalšiu sezónu, alebo ako upraviť nejaký z tancov v aktuálnom repertoári, lebo sa mu zazdalo, že už je pre súčasnú dobu pridlhý a nie všetko v ňom má opodstatnenie. My sme sa ešte spamätávali z uplynulého obdobia, a on namiesto oddychu pozeral videozáznamy a uvažoval nad zlepšeniami. Záver Je mnoho hľadísk, z ktorých by sme mohli nazerať na život, prínos a predovšetkým tvorbu profesora Štefana Nosáľa. Viaceré oblasti si zaslúžia podrobnejšie spracovanie. Na niektoré z nich tu nebolo dosť priestoru, napríklad na spolupracovníkov profesora Nosáľa, spolutvorcov hudobných skladateľov, kostýmových výtvarníkov (za všetkých spomeniem aspoň 12

13 Svetozára Stračinu a Šarlotu Kiššovú), asistentov a ich vzájomnú umeleckú i pracovnú interakciu. Ďalej na pedagogickú činnosť, študentov, vplyv na folkloristické hnutie i choreografickú tvorbu v súboroch, prácu vo filme či divadle atď. Profesor Nosáľ je osobnosťou, ktorá nielen v rámci Lúčnice, ale samozrejme aj ako pedagóg Katedry tanečnej tvorby VŠMU formoval, ovplyvnil a inšpiroval mnohých. Nielen študentov, tanečníkov, ale aj spolupracovníkov a divákov. Literatúra BARTKO, Emil T.: Podoby tanečného umenia na Slovensku Bratislava: Divadelný ústav, ISBN Kolektív autorov: Lúčnica 50 rokov krásy. Bratislava: Feeling spol. s r. o., ISBN MACHALA, Drahoslav: Čarodejník Lúčnice. Bratislava: Perfect, a.s., ISBN NOSÁĽ, Štefan: Choreografia ľudového tanca. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo, ISBN

14 Pavel Bútor a jeho prínos pre rozvoj tanečného umenia na Slovensku Katarína Babčáková Abstrakt Príspevok predstavuje osobnosť tanečníka, choreografa, dramaturga, kultúrno-osvetového pracovníka Pavla Bútora a jeho prínos pre tanečné umenie prostredníctvom charakteristiky jeho tvorivej umeleckej a kultúrnoosvetovej činnosti. Bol vynikajúcim interpretom, tvorcom, dramaturgom, ako aj organizačným pracovníkom a odborným metodikom v oblasti folklórneho hnutia. Tanečné umenie obohatil ako tanečník, choreograf, režisér, ale aj ako inšpiratívny pedagóg a človek. Kľúčové slová Pavel Bútor, choreograf, ľudový tanec, Folklórny súbor Dimitrovec, Folklórny súbor Lipa, Umelecký súbor Lúčnica, kultúrno-osvetový pracovník, Národné osvetové centrum, Folklórny festival Východná. Úvod Pavel Bútor sa narodil 6. februára 1948 v Rimavskej Sobote Pavlovi a Irene rod. Greksákovej z Kokavy nad Rimavicou. Aktívne členstvo rodičov v miestnej folklórnej skupine a ich vzťah k umeniu ho ovplyvnili od detstva a neopustili po celý plodný život. S manželkou Editou mali dvoch synov Pavla a Petra, ktorí sa rovnako vydali na umeleckú dráhu. Bol držiteľom Medaily Daniela Gabriela Licharda, ocenenia Národný poklad Slovenska za celoživotný výrazný umelecký prínos v interpretačných, zberateľských, pedagogických, choreografických, kultúrno-osvetových i režijných dielach venovaných uchovávaniu, rozvíjaniu a reprezentácii slovenskej tradičnej ľudovej kultúry a čestným občanom milovanej Kokavy. 14

15 Paľo Bútor tanečník a choreograf Ako malý chlapec začal tancovať vo folklórnom súbore Pionier, neskorší Kokavan, ktorý pôsobil v miestnej škole ( ). Málokto vie, že v detstve sa venoval i hre na husliach. Počas štúdia na gymnáziu v rokoch tancoval vo FS Čierťazeň, kde jeho tvorbu i pohľad na inscenovanie folklóru ovplyvnil choreograf Mikuláš Senko. Zúčastnil sa s ním prvých zájazdov do krajín západnej Európy. V rokoch pôsobil ako tanečník v prešovskom PUĽS-e a následne počas základnej vojenskej služby v rokoch vo VUSPaT Jánošík v Brne. Počas štúdia choreografie u profesora Štefana Nosáľa na Katedre tanečnej tvorby Vysokej školy múzických umení v rokoch bol tanečníkom, sólistom v Umeleckom súbore Lúčnica, s ktorým precestoval 23 krajín celého sveta. V tomto období ako tanečník účinkoval i v niekoľkých tanečných televíznych filmoch (Tanečné miniatúry, Chorea amore, či Ej, husári, kde hral hlavnú úlohu). V Lúčnici, podobne ako vo folklórnych súboroch Zobor z Nitry a Vršatec z Dubnice nad Váhom, vznikli jeho prvé choreografie. Časť jeho diplomovej práce pod názvom V Raslaviciach pri muzike interpretovaná členmi FS Zobor bola na festivale Akademický Zvolen v roku 1974 ocenená ako najlepšia choreografia. Bútorova bohatá choreografická tvorba predstavuje viac ako 60 choreografií ľudového tanca v profesionálnych, poloprofesionálnych telesách (SĽUK choreografia Tance z Tekova či US Lúčnica a dodnes uvádzaná choreografia Vyhadzovaná) a v popredných folklórnych súboroch z celého Slovenska. Patria medzi ne FS Hriňovčan (choreografia Po hriňovsky), FS Kopaničiar (Horehronský dupák), FS Kokavan (Na priadkach, Odzemok, Šuchon a drgon, Vinšovníci, Tance z Vyšnej Slanej, Zo Zemplína, Cigánsky, Hry), FS Nový Tekov (Tekovské čardáše), FS Ponitran (Tance od Nitry), FS Rimavan (Zvoncový), FS Šarišan (Bunkošový), FS Vepor (Párové tance z Klenovca), FS Vršatec (Naprostred Kokavy), FS Zemplín (Detvianska nálada), FS Zobor (Myjavské nálady, Na Kokave, Na Zemplíne, Po detviansky, Verbunk z Požitavia, V Raslaviciach pri muzike, Zrkadlový z Kruče). Spolupracoval i s folklórnymi súbormi v zahraničí Gornik z Českého Těšína, Naděje z Paríža ( ), Limbora z New Yorku (1975), Mladé srdcia zo Sydney a Skupina Ľ. Štúra z Melbourne ( , 2001), ako aj s folklórnymi súbormi u Lužických Srbov ( ). 15

16 Jeho život bol však najužšie spätý s FS Dimitrovec, ktorého umeleckým vedúcim sa stal roku V súbore, ktorý od roku 1992 niesol názov FS Lipa, pôsobil však aj ako choreograf, pedagóg, organizačný vedúci a často i ako krojár či psychológ. Vytvoril tu takmer 30 choreografií (spomeňme aspoň pásmo fašiangových zvykov z Dobrej Nivy pod názvom Chodenie s Urbanom, štylizovaný obraz chorovodov zo Sedlíc Idú dievky, idú..., spracovanie tanečných typov a nahrávok J. Kroku Češľaka pod názvom Regrútska muzika zo Zamutova, výtvarne efektné Tekovské kolesá, Tance zo Zohora, pracovnú tematiku inscenovanú v choreografii S plátnom či pásmo Z kokavských kolešní). V najplodnejšom období súbor patril medzi špičku folklórnych kolektívov na Slovensku a v rámci súdobej kategorizácie niekoľkokrát obhájil zaradenie do pásma A. Na medzinárodnom folklórnom festivale v Mexiku v roku 1980 súbor pod jeho vedením získal cenu novinárov Zlatá Palma, roku 1981 získal najvyššie ocenenie Zlatá valaška na festivale horských krajín v poľskom Zakopanom, roku 2004 súbor získal 2. miesto na medzinárodnom festivale v sicílskom Agrigente a roku 2010 získal prvé miesto v tanečnej súťaži v rámci medzinárodného festivalu v kórejskom meste Cheonan. Bútor pri tvorbe choreografií spolupracoval s autormi hudobných úprav Ivanom Dubeckým, Štefanom Molotom, Mariánom Járekom, Mariánom Ježekom, Jozefom Pamětickým a Jánom Kružliakom mladším i starším. Návrhy krojov v scénickej podobe tvorila Šarlota Kiššová. Bútor priam zbieral, veľmi dobre poznal a cenil si tradičný odev musel mať na tanečníkovi formu. Bútor spolupracoval i s ďalšími choreografmi (V. Kyseľ, E. Varga, J. Lehocký, J. Kubánka, E. Varga, V. Michalko, I. Béreš) a priestor dával i erudovaným tanečným pedagógom (J. Ševčík, P. Homolka, J. Plevnik, E. Mezeiová, A. Kotlárik, A. Krausová). Úzko spolupracoval s bývalou sólistkou a neskoršou pedagogičkou i organizačnou pracovníčkou Slavomírou Ondriskovou, s bývalým sólistom, neskorším pedagógom Viliamom Korenčíkom a pravou rukou mu bol masér, obuvník, poštár, malý veľký človek Jozef Kováč. Bútor veľmi rád sledoval akýkoľvek žáner tanečného umenia, rád chodil na balet a poznal divadelné, literárne i operné diela považoval ich za základ inšpirácie umeleckej tvorby. Ľudové umenie mal rád v jeho tradičnej podobe, 16

17 pri inscenovaní však zrejme vplyvom doby a prostredia, v ktorom sa počas štúdia formoval jeho umelecký vkus, využíval princípy vysokej štylizácie. Vysoká technická náročnosť a umelecká forma odevu bola vždy doplnená kontrastmi (podľa neho základom choreografie) tak v hudobnej dramaturgii diela, ako i v priestorových formáciách a zmenách dynamiky pohybu i zvuku. Paľo Bútor kultúrno-osvetový pracovník a dramaturg Po ukončení štúdia na VŠMU od roku 1974 pracoval Bútor na Krajskom osvetovom stredisku v Banskej Bystrici ako metodik pre ľudový tanec a zároveň bol tanečným pedagógom vo FS Partizán, ktorý viedol jeho spolurodák, kmotor, choreograf Igor Kovačovič. Od nastúpil do ZK ROH CHZJD v Bratislave ako zástupca vedúceho závodného klubu a vedúceho choreografa súboru Dimitrovec, ktorým bol ďalší jeho rodák, choreograf Vladimír Kyseľ. Po zmene štruktúry podniku v porevolučnom období bol krátko nezamestnaný a často spomínal na rekvalifikačný kurz kuriča, ktorý s jemu vlastným humorom absolvoval. V roku 1991 prednášal predmet Ľudový tanec na Vysokej škole pedagogickej v Nitre na Katedre folkloristiky a regionalistiky. V rokoch pôsobil ako riaditeľ SĽUK-u a podľa jeho výpovedí sa snažil zlepšiť postavenie tanečníkov a takpovediac reformovať krojovú základňu. Od roku 2001 pracoval v Národnom osvetovom centre v Bratislave ako metodik, odborný pracovník pre folklór. Práci na poli folklórneho hnutia sa venoval i ako inštruktor, člen poradných zborov pre ľudový tanec, člen odborných porôt regionálnych, krajských i celoštátnych kôl súťaží sólistov tanečníkov, folklórnych súborov, detských folklórnych súborov i folklórnych skupín. Obzvlášť úzka spolupráca sa rozvinula so spoluorganizátormi súťaže Šaffova ostroha v Dlhom Klčove, kde ako metodik Hornozemplínskeho osvetového strediska pôsobil jeho brat Štefan Kocák. Aktívne spolupracoval pri realizácii akreditovaných školení Pedagóg tanca a Choreografia ľudového tanca, organizovaných Národným osvetovým centrom v spolupráci s VŠMU. Bútor bol i členom programových komisií renomovaných folklórnych festivalov. V rokoch bol predsedom programovej komisie Západoslovenských folklórnych slávností v Myjave. Od roku 1971 bol členom programovej rady, v rokoch bol riaditeľom a v rokoch 17

18 predsedom programovej rady Folklórneho festivalu Východná. K divácky najpríťažlivejším programom festivalu v tomto období patrilo predstavenie Činohry SND muzikálu Na skle maľované (2004), ktorý vo Východnej oslávil svoju tridsiatku. Bútor bol autorom a režisérom desiatok programov na folklórnych podujatiach a festivaloch (Folklórny festival Východná, Kopaničiarske slávnosti v Myjave, Folklórne slávnosti pod Poľanou, v Detve, Festival ľudovej kultúry Koliesko v Kokave nad Rimavicou). Výnimočný program vytvorili spolu s profesorom Oskarom Elschekom pri príležitosti zápisu fujary do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva v Paríži v roku Záverom alebo Paľo Bútor: človek milión V roku 1995 pristúpil Bútor k spolupráci s FS Javorček pri Domove sociálnych služieb pre deti a dospelých, ktorý organizačne viedol Ján Škott. Systematická dlhoročná práca v oblasti integrácie zdravotne postihnutých prostredníctvom arteterapie v rámci integrovaných nácvikov a predstavení pod názvom Pokoj ľuďom dobrej vôle..., ktoré zhliadli vo vyše 45-tich mestách a obciach na celom Slovensku počas obdobia takmer 20-tich rokov, znamenala množstvo námahy, času, odriekania, trpezlivosti, ale aj úcty a ľudskej lásky. Zážitky a skúsenosti, ktoré desiatkam tanečníkov a hudobníkov i stovkám divákov tieto predstavenia, a najmä cesty, nácviky a zákulisie sprostredkovalo, formovalo z pedagogického hľadiska takmer nedoceniteľne. Paľo Bútor, ako sa sám podpisoval i na úradných listoch a toto spojenie (Povedal som ja! Ja som Paľo Bútor!) používal ako argument na čokoľvek, mal však výnimočné ľudské vlastnosti. Poznal mená a rodinných príslušníkov takmer všetkých členov súboru v niekoľkých generáciách; zaujímal sa a pomáhal riešiť aj ich súkromné problémy. Nachovať mančaft počas sústredení a zájazdov, postarať sa o dôstojné podmienky a poriadok považoval za osobnú zodpovednosť. Hoci z jeho povestných tréningových výrokov je ten Keď nevládzeš, pridaj! jeden z mála publikovateľných, podporovať mladých a inšpirovať ich bolo preňho životným krédom možno preto, že niečo z mladíckej neformálnosti v ňom vždy zostalo. Zomrel 5. júla 2013 v Bratislave, krátko pred úvodnou znelkou FFV. Odišiel tak, akoby nemohol vydržať v nemocničnej posteli, kým jeho mladí tanečníci autorsky i organizačne pracujú na festivale, ktorý predtým programovo riadil. 18

19 Svoj vzťah k nemu pri príležitosti jeho 50. výročia dokresľuje i postoj k ľudovému umeniu, ktoré jeho život celoživotne ovplyvňovalo: Keď som v roku 1964 po prvý raz tancoval ako tanečník detského folklórneho súboru Kokavan z Kokavy nad Rimavicou na doskách vo Východnej, vôbec som netušil, že na festivale vo Východnej ešte budem tancovať ako člen Lúčnice, že budem Východnej pomáhať, tvoriť, pripravovať nové programy, režírovať, šéfovať programovej rade, jednoducho že budem jedným z mnohých zapálených nadšencov, ktorí 50 rokov budovali Východnú ako festival. Čo znamená pre mňa Folklórny festival Východná? Je neodmysliteľnou súčasťou môjho života, ktorý som celý zasvätil folklóru. Je živou spomienkou na priateľstvá, ktoré vznikali počas festivalových dní a víkendových ciest. Je živou spomienkou na ľudí, ktorí ma zasväcovali do kolosu Východnej. Je živou spomienkou na tých, ktorí nám boli blízki, ktorí boli vynikajúcimi priateľmi a ktorí už nie sú medzi nami. Je živou spomienkou na mnohé krásne programy, ale aj na tie menej vydarené. Je živou spomienkou na mnohé ročníky v daždi pri vynikajúcich ľudových hudbách. Je spomienkou na roky, keď okolo Východnej nie všetko išlo ľahko, keď ju mnohí zatracovali a odpisovali. Folklórny festival Východná ma naučil počúvať a vnímať múdrych ľudí a priblížiť sa im v čistote srdca, ktoré bilo pre tradície. Východná ma mnohému naučila a pomohla mi pozerať sa na folklórne dianie na Slovensku inými očami práve cez rozličné typy programov, cez vynikajúcich tanečníkov, muzikantov a spevákov. Východná je v mojom srdci ako dar životobudič. Vždy sa objaví ako symbol našej tradičnej kultúry, každý rok priťahuje nové a nové generácie, ktoré prinášajú do Východnej nové a nové pocity niečoho krásneho, čistého a zrozumiteľného pre každého človeka, ktorý má úctu k človeku. Literatúra 1. KROTÁKOVÁ, J. KOTÁL, M.: Pavel Bútor. In: Encyklopédia scénického folklorizmu Slovenska. Bratislava: NOC (pripravuje sa) 2. Dimitrovec. Bratislava: CHZJD, 1988 (bulletin FS) 3. (online), (cit.: ) 4. ZÁLEŠÁK, C.: Folklórne hnutie na Slovensku. Bratislava: Obzor, s. ISBN

20 Heda Melicherová Agáta Krausová Abstrakt Interpretka ľudového tanca národná umelkyňa, tanečná pedagogička, dramaturgička RTVS, archivárka Heda Melicherová patrí medzi najuznávanejšie tanečné osobnosti v oblasti ľudového tanca v Slovenskej republike. Príspevok mapuje niekoľko oblastí jej profesionálnej činnosti. Kľúčové slová Interpretka ľudového tanca zaslúžilá umelkyňa, herečka, pedagogička ľudového tanca, dramaturgička, archivárka. Úvod Mala som 16 rokov, keď som v septembri 1981 nastúpila do folklórneho súboru Szőttes v Bratislave, už do prebiehajúceho procesu prípravy celovečerného filmu Sa pala tute phirav/všade idem za tebou 1. Nikdy nezabudnem na ženu, ktorá počas skúšok videla v mojich očiach strach, prišla ku mne a len prostredníctvom pár jednoduchých a milých viet v mojom materinskom jazyku ma upokojila. Dlho som nevedela pospájať jej tvár a hlas s legendárnou tanečnicou ľudového tanca a dramaturgičkou uvedeného filmu. Bola to Heda Melicherová, ktorej sa chcem poďakovať aj formou tohto príspevku za jej ľudskosť a láskavosť. 1 Film bol natočený v októbri 1981, dramaturgia H. Melicherová, choreografia J. Quittner. 20

21 Začiatky Heda Melicherová sa narodila 20. mája 1932 v Bratislave. Matka Alžbeta Melicherová (rod. Fialová) sa po narodení dvoch detí 2 plne venovala ich výchove. Otec Jozef Melicher pracoval v Československej televízii. Jej detstvo bolo poznačené vojnou: Prežila som vojnu, bombardovanie, povodeň [...] a všetky tie okolnosti. (H. M.) Kardinálne osobnostné znaky ako temperament a dynamickosť sa u nej prejavili už v útlom detskom veku, a preto ju rodičia v duchu kultivovania jej osobnosti zapísali do Baletnej školy Gerdy Garajovej v Živnodome 3 v Bratislave, kde podľa jej výpovede tancovala 2 3 roky. Vrodené špecifické anatomicko-fyziologické predpoklady ju predurčili na tanečnú dráhu, avšak táto významná tanečná dráha bola skoro v zárodku ukončená. Mali sme aj matiné v Národnom divadle. Tancovala som na špičkách a tancovala som aj Cínového vojačika z Luskáčika. A pretože moji rodičia neboli nijakí zapálení pre to, aby som ja bola tanečnicou, tak ani na predstavení neboli. Boli tam mamičky, ktoré boli nadšené, doniesli na javisko bonboniéru, kvety. Mne neprišiel nikto blahoželať, tak som bola presvedčená, že neviem tancovať. Pekne som sa vytratila z javiska von a povedala som si, že v živote nebudem tancovať. (H. M.) Po absolvovaní povinnej školskej dochádzky pokračovala v štúdiu na Rehoľnom slovenskom dievčenskom gymnáziu uršulínok 4 v Bratislave. Na žiadosť rodičov prestúpila do 2. ročníka odbornej školy pre dievčenské povolania 5, kvôli získaniu zručností a základných vedomostí o strihaní a technike šitia, ktoré tvorili predpoklad pre jej ďalšie štúdium módneho návrhárstva v Brne. 2 Brat H. Melicherovej Jozef Melicher. 3 V súčasnosti v budove sídli divadlo Nová scéna. 4 Škola v Bratislave od 17. storočia poskytovala edukáciu pre dievčatá zo šľachtických, meštianskych a chudobných rodín. 5 v Bratislave 21

22 Interpretka SĽUK-u/zaslúžilá umelkyňa Osud však zasiahol a jej životná a profesionálna dráha nabrala iný smer. Na tejto škole bola jej triednou učiteľkou Š. Mitická-Kiššová, neskoršia známa návrhárka krojov. Na jej návrh sa hlásila cez prázdniny na prax k E. Holéczyovej, módnej návrhárke. Po vojne a povodni doma naše financie neboli dobré... preto mi povedala (ed. pozn. triedna učiteľka Š. Kiššová) 6, že cez prázdniny si môžem ísť pár korún zarobiť k E. Holéczyovej 7 [...] tam si ma zobrala na skúšku [...] a o nejakých pár dní som dostala korešpondenčný lístok [...] že môžem nastúpiť kedy chcem [...]. Ale v tom čase som dostala aj správu od svojej triednej učiteľky, že sa založil v Sliači súbor 8, [...] že sa zbierajú mladí ľudia 9 [...] a iste by som si za tie dva mesiace rada zatancovala [...] a jej pomohla pri výrobe krojov. (H. M.) A tak 13. júna 1949 sa začala jedna pozoruhodná, veľmi úspešná interpretačná epocha, ktorej vyvrcholením bolo štátne ocenenie zaslúžilá umelkyňa v roku 1966 za interpretáciu scénického ľudového tanca. Čo inšpirovalo mladé mestské dievča uvažovať o dráhe profesionálneho tanečníka ľudového tanca? Podľa H. Melicherovej jednak na ňu vplývali dynamizujúce osobné vlastnosti Š. Kiššovej, ktorá svoje študentky viedla k harmonickej jednote telesných a duševných vlastností 10, a druhým rozhodujúcim momentom bola návšteva divadelného prestavenia Rok na dedine v Slovenskom národnom divadle 11, 6 Š. Mitická-Kiššová, vedúca krojovej dielne v SĽUK-u, kostýmová výtvarníčka. 7 E. Holéczyová ( ), textilná výtvarníčka, dramatička, scenáristka. V rokoch návrhárka Výšivkárskeho družstva Detva v Bratislave. 8 Slovenský ľudový umelecký kolektív. Prvé vystúpenie bolo 29. augusta 1949 pod Zvolenským hradom na oslavách piateho výročia Slovenského národného povstania. (Mrlian, 1955, s. 12) 9 So získavaním členov boli veľké ťažkosti. Ľudia sa pozerali na tanečné umenie ako na niečo podradné. Rodičia sa báli zveriť svojich synov a dcéry do súboru a veľmi mnohí nemali vôbec predstavu o tom, čo takýto súbor bude znamenať. (Tóth, 1955, s. 18) To je dôvod, kvôli ktorému bola pozvaná na dodatočné prijímacie skúšky do súboru, napriek tomu, že si tradičný ľudový tanec neosvojila z autopsie. 10 Svoje študentky učila k úcte k tradíciám, vytvárala pre nich aj choreografické etudy ľudového tanca. 11 Rok Réžia: K. L. Zachar. 22

23 kde ju očaril herecký výkon M. Ťapáka a interpretácia ľudového tanca J. Kubánku. V nasledujúcich 25-tich rokoch v SĽUK-u stvárnila sólistické úlohy v choreografiách Dupák, Kresák, Záletník, Žiarlivosť bez príčiny, Hviezdnatá noc, Vlachiko, Žartovný tanec z Myslavy, Povesť o Jánošíkovi a jeho hôrnych chlapcoch, Podpolianska mlaď 12. Pretože tanec je virtuálne umenie, kúzlo tanečného predstavenia, samotná choreografia, sugestívna osobnosť a pohybová virtuozita interpreta po spadnutí opony ostáva len v spomienkach divákov. Keby neboli k dispozícii audiovizuálne záznamy, našimi zdrojmi by boli iba fotografické materiály a spomienky, napr. J. Kubánku: Heda totiž tancovala vždy s plným srdcom a dušou. To netancovalo len telo, ale celá ľudská bytosť, tancovalo jej vnútro. (J. K.) Resp. ak by sme sa spoliehali na dobovú kritiku: Jej tanečné majstrovstvo bolo charakteristické sviežosťou a bezprostrednosťou tanečného prejavu, majstrovským zvládnutím techniky, výborným vykreslením charakteru tanečných postáv, využívaním širokej škály výrazových prostriedkov v lyrických i dramatických akciách, iskrivým temperamentom, šibalstvom, spojeným s kultivovaným hereckým prejavom. 13 Jej interpretačný prejav sa stal akousi profesionálnou métou aj pre nasledujúce generácie SĽUK-u. Tento všestranný talent objavil aj filmový režisér J. Mach pri natáčaní kultového filmu Rodná zem. Na stvárnenie postavy Verony bol vypísaný celoštátny konkurz 14, na ktorom sa H. Melicherová kvôli zdravotným problémom nezúčastnila. Napriek tomu ju režisér J. Mach pozval do filmového 12 Zdroj: anonym: 13 Zdroj: anonym: Na konkurz sa hlásilo cca. 40 tanečníčok klasického a ľudového tanca a herečky. (H. M.) 23

24 ateliéru vo Vajnoroch, kde po prvotných kamerových skúškach získala rolu, vďaka ktorej sa stala populárnou. Po nakrúcaní, na odporúčanie režiséra a hereckých kolegov, sa úspešne hlásila na divadelnú fakultu (odbor herectvo) na VŠMU 15. V tomto momente sa v role deus ex machina prejavilo vtedajšie vedenie súboru, ktoré ju postavilo pred výber: Buď herectvo, alebo tanec! Opätovne si vybrala tanec. A popri tancovaní v roku 1961 ukončila aj pedagogiku 16 tanca 17 na VŠMU HTF KTT 18. Neobišli ju však ani herecké úlohy 19. V roku 1964 získala hlavnú ženskú rolu v debutovom filme M. Ťapáka o nenaplnenej láske 20, v Balade o Vojtovej Maríne. Nakrútilo sa [...] za šesť či sedem dní. Ja som mala také tri filmovacie dni [...], pretože my, sľukári, sme dosť zájazdovali. Ja som mala málo času na to, aby som v Bratislave mohla nakrúcať. (H. M.) Koncom roka 1975 sa v jej živote končila jedna dlhá, úspešná a krásna etapa, na vlastnú žiadosť odchádzala zo SĽUK-u na výsluhový tanečný dôchodok. Naposledy však ešte zatancovala rolu Rómky vo filme Sváko Ragan a podľa jej slov:... v živote poslednýkrát som tancovala. Toto bola moja labutia pieseň a potom som už išla robiť dramaturgičku v televízii. (H. M.) Dramaturgička RTVS Televízia, ktorá od 50-tych rokov 20. storočia patrí medzi najvýznamnejšie masovokomunikačné prostriedky, má veľké možnosti propagovania, podpory a umeleckého zobrazenia tanečného, výtvarného a hudobného folklóru. 15 Vysoká škola múzických umení v Bratislave. 16 V rokoch zastávala funkciu asistentky choreografa a tanečného pedagóga v SĽUK-u. 17 Vedúci jej diplomovej práce bol Š. Tóth. 18 Vysoká škola múzických umení, Hudobná a tanečná fakulta, Katedra tanečnej tvorby Kozie mlieko; 1953 Rodná zem; 1961 Most na tú stranu; 1963 Povesť o zbojníkoch, 1964 Balada o Vojtovej Maríne; 1974 Trofej neznámeho strelca; 1976 Sváko Ragan. 20 Zdroj: 24

25 Na začiatku však scenáristom, kameramanom a režisérom týchto relácií chýbali jednak skúsenosti s nakrúcaním daného žánru, ale predovšetkým odborný prehľad a seriózny prístup k folklóru 21. Nepriaznivá situácia sa zmenila po roku 1969, keď Košické 22 štúdio 23 začalo venovať osobitnú pozornosť folklóru. Ďalším významným centrom sa po roku 1975 stala Hlavná redakcia literárno-dramatického vysielania v Bratislave. Pracovnú skupinu pre ľudovú kultúru tvorili Ľuba Pavlovičová-Baková 24, Jana Liptáková 25, Edita Lutenková 26 a od roku aj Heda Melicherová, ktorá sa zároveň stala vedúcou skupiny 28. Prvý jej prepis významného diela slovenskej literatúry do televíznej podoby bol citlivo založený na poznatkoch o rodinnom a kalendárnom obradovom cykle a okamžite jej zabezpečil uznanie a celospoločenský úspech. Hneď ako som nastúpila, som si zaumienila, že spravím vianočný program, pretože v tom čase neboli k Vianociam zvykoslovné filmy. Vybrala som si Kukučínove Vianočné oblátky 29 [...] taká malá útla poviedka [...] a obohatili sme túto malú poviedku o ľudové zvyky z Oravy. (H. M.) O obrovskom triumfe spomínaného filmu svedčí aj fakt, že od roku do súčasnosti je vo vianočnom období nepretržite zaraďovaný do programovej štruktúry RTVS 31. Pracovná skupina pod jej vedením počas nasledujúcich 15 rokov pripravovala nespočetné množstvo filmov 32 a dokumentárnych programov 33 o ľudových remeslách a výrobcoch, medailóny nositeľov 21 Zálešák, 1982, s Dnešné Štúdio RTVS Košice. 23 Jana Liptáková (dramaturgička), Juraj Kerekeš (réžia), Mária Prasličková (dramaturgička po roku 1974). 24 Predtým pracovníčka Československého rozhlasu, ktorá do menovanej redakcie nastúpila v roku Bratislavskú redakciu posilnila od roku 1974 po získaní skúseností v danom obore v Košickom štúdiu. 26 Pracovala ako dramaturgička v Hlavnej redakcii hudobného vysielania STV v Bratislave januára Od roku Režisér M. Ťapák, hudba S. Stračina. 30 Rok vzniku filmu. 31 Rozhlas a televízia Slovenska 32 Napríklad: V predvečer (1979), Katedra (1980), Starý včelár (1981), Sa pala tute phirav/všade idem za tebou (1981), Na operáciu s truhlou (1982), Neďaleko do neba (1987). 33 Pri tvorbe dokumentárnych filmov spolupracovala s odbornými pracovníkmi Ústavu hudobnej vedy SAV v Bratislave 33, s vysokoškolskými pedagógmi s odborným zameraním 25

26 ľudových tradícií, spevákov, hudobníkov, tanečníkov; programy s folklórnymi skupinami v ich domácom prostredí, portréty významných umelcov a tvorcov, naštudované programy a záznamy z folklórnych festivalov. Množstvo týchto celovečerných, resp. dokumentárnych filmov, má vysokú umeleckú úroveň, ako napr. medailón J. Kubánku Kropaje potu a krása 34, ktorý bol v Dubline v roku 1978 na medzinárodnom festivale televíznych filmov o ľudovej kultúre nominovaný na Zlatú harfu a získal cenu kritiky a novinárov. Tieto filmy majú významný prínos, okrem umeleckého a edukačného (používajú sa ako účinné audiovizuálne učebné pomôcky 35 ) výskumného (sú odrazom danej doby a sú vhodné na výskum tanečného 36, hudobného a výtvarného folklorizmu 37 ). Jej dlhoročnú erudovanú a koncepčnú umeleckú prácu viackrát ocenilo aj vedenie televízie: získala ocenenie za dramaturgiu medailónu Kropaje potu a krása; ocenenie za dramaturgiu relácie Vianočný koncert; najlepšia relácia roka 2. cena Radosť z nožíka, liesky a vody; čestné uznanie za dramaturgiu filmu Maľované spomienky. V roku 1982 jej Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky udelilo za tvorivý prínos do televíznej tvorby v oblasti ľudového umenia a kultúry najvyššie rezortné vyznamenanie Zaslúžilý pracovník kultúry. Edukačná činnosť Jej životopis by nebol komplexný, keby sme sa nezmienili aj o jej pedagogickej činnosti. Výrazným spôsobom sa zaslúžila o rozvoj vyučovania ľudového tanca v školskom systéme. Hneď po získaní diplomu v rokoch 1962 do roku 1967 zastávala funkciu tanečnej pedagogičky a asistentky choreografa na folklorizmus (napr. prof. PhDr. Oskár Elschek, DrSc., PhDr. Stanislav Dúžek, CSc, prof. PhDr. Milan Leščák, DrSc.). 34 Dramaturgia H. Melicherová, réžia M. Ťapák. 35 Na Katedre etnológie a folkloristiky, FF UKF v Nitre v predmetoch Etnochoreológia, Dejiny a súčasnosť folklorizmu, Tanečné regióny Slovenska, Folklorizmus a umelecká tvorba. 36 Napríklad Šarišské večierky 1977, Tanečné miniatúry 1978, Jarné hry 1978, Maľovaní zbojníci a tí druhí 1978, Z gruna do doliny Napríklad: Okamihy s maliarom 1977, Komu rastie lipa 1978, Drotárstvo 1980, Maľovaný sen Televízna žatva 1978, kategória Hudobné programy. 39 Televízna žatva 1980, kategória Hudobné programy. 40 Súťaž kvality programovej tvorby 1985, spoluautor M. Minárik. 41 Ústřední ředitel Československé televize. 26

27 v SĽUK-u. O jej životnej energii a ochote odovzdávať svoje vedomosti ďalším generáciám svedčí aj fakt, že sa od roku 1962 venovala aj študentom tanečného oddelenia na Konzervatóriu v Bratislave ako externá pedagogička. Začiatky jej pedagogickej činnosti vôbec neboli ľahké, pretože tanec sa vyučoval v troch od seba vzdialených priestoroch, ani časová dotácia pre daný predmet nebola ideálna: Boli tam asi hodina alebo dve venované ľudovému tancu [...] postupne sa mi podarilo presadiť, že toho bolo viac. (H. M.) Namiesto korepetítora svojich študentov mnohokrát musela sprevádzať vlastným spevom. K daným predmetom vypracovala prvé vzdelávacie plány. V roku 1979 stála aj pri zrode a formovaní profilu Hudobnej a tanečnej školy v Bratislave 42, kde bol na jej podnet ľudový tanec zaradený medzi hlavné predmety, ktoré sú do súčasnosti aj súčasťou maturitných skúšok na tanečných konzervatóriách v Slovenskej republike. Sama je zástankyňou a príkladom celoživotného a všestranného vzdelávania, za jednu z edukačných priorít pokladala zaviesť do študijných plánov aj predmet národopis. Archivárka H. Melicherová tento rok oslavuje 85. narodeniny. Napriek zrelému veku ju jej príznačná energia a činorodosť ešte stále poháňajú k aktivite. V roku 2003 sa na pozvanie bývalého riaditeľa P. Litomerického vrátila do svojho milovaného SĽUK-u, kde ako najerudovanejšia pamätníčka a odborníčka do dnešného dňa spracováva archív súboru. Záver Životná dráha H. Melicherovej je pozitívnym príkladom pre každú generáciu. Dokazuje, že pevnou vôľou, vytrvalosťou a celoživotným vzdelávaním je možné prežiť zmysluplný život. Napriek ťažkostiam sa nevzdáva tanca a ako špongia pohlcuje vedomosti, ktoré formujú jej osobnosť. Schopnosť intenzívne prežívať život jej napomáha pohybom dotvárať a pretlmočiť emócie, myšlienky choreografov a filmových režisérov. Ako tanečníčka 42 Dnešné Tanečné konzervatórium Evy Jaczovej v Bratislave. 27

28 dosiahla najvyššie ocenenie, napriek tomu sa ďalej vzdeláva a sama sa stane nositeľkou poznatkov a životných skúseností pre nasledujúce generácie profesionálnych tanečníkov. Po odchode do tanečného dôchodku našla vnútornú motiváciu, neostala žiť v spomienkach, ale práve naopak, začala budovať svoju novú kariéru na základoch prechádzajúcich 25 rokov a stala sa medzinárodne uznávanou dramaturgičkou. A nakoniec sa kruh uzatvára, vráti sa do svojho milovaného súboru a ako erudovaná osoba spracováva archív SĽUK-u. (Počas príspevku dňa bola prezentovaná fotodokumentácia a krátke filmové sekvencie z jej interpretačnej činnosti 43. Text príspevku bol spracovaný aj na základe osobných rozhovorov s H. Melicherovou v dňoch a v archíve SĽUK-u v Bratislave- Rusovciach.) Literatúra 1. BARTKO, E. T.: Podoby slovenského tanečného umenia Bratislava: Divadelný ústav, s. ISBN ZÁLEŠÁK, C.: Folklórne hnutie na Slovensku. Bratislava: Obzor, s. Internetové zdroje: 1. HLÔŠKA, M Heda Melicherová [online]. [s.a.]. [cit ]. Dostupné na: < 43 Archív Katedry etnológie a folkloristiky, FF UKF v Nitre, filmový archív A. Nagya. 28

29 2. REDAKCIA ŽIVOT Sľukárka Heda Melicherová: Neverila mužom [online]. [s.a.]. [cit ]. Dostupné na: < 3. BIOGRAFIE [online]. [s.a.]. [cit ]. Dostupné na: < Audiovizuálny záznam 1. Folklórne pozdravy. Natočené dňa v Nitre v priestoroch UKF (kamera: A. Nagy). Archív Katedry etnológie a folkloristiky FF UKF v Nitre. Príspevok je čiastočným výstupom výskumnej úlohy VEGA 1/0371/17 pod názvom Etnológia v regiónoch. Dejiny slovenskej etnológie od 20. storočia na základe výskumu vybraných osobností z regionálnych inštitúcií. 29

30 Ervín Varga choreograf a pedagóg ľudového tanca Slavomír Ondejka Abstrakt Ervín Varga, pedagóg tanca a choreograf, na Slovensku známy medzi majoritnou časťou spoločnosti, aj medzi maďarskou národnostnou komunitou. Už v mladosti si všimli jeho talent a dali mu možnosť pôsobiť v amatérskom a neskôr profesionálnom svete tanca. Jeho cieľavedomá práca a vizionárstvo boli hnacím motorom pre zmeny vnímania ľudového tanca vo folklórnom hnutí na Slovensku. Kľúčové slová Choreograf, pedagóg ľudového tanca, ľudový tanec, tanečný dom. Úvod Ervína Vargu som spoznal ako pedagóga ľudového tanca na Škole tanca na Košických folklórnych dňoch v roku Neskôr som s ním spolupracoval v roku 1997 ako s choreografom pre FS Hornád v Košiciach 1. Tam sme nadviazali priateľské vzťahy, ktoré sa rozvíjali ďalšou spoluprácou pri príprave metodických materiálov na výučbu tanca 2. Postupom času sa rozvíjalo naše priateľstvo a okrem vedomostí o tanci ma učil aj spolupráci s ľuďmi a konštruktívnemu riešeniu problémov. Dokázal ma viesť ako pedagóga ľudového tanca a vnímať folklórne hnutie ako celok. 1 Vo FS Hornád som pôsobil v umeleckom vedení kolektívu v rokoch autorská spolupráca a interpretácia pri príprave videokazety s nahrávkami tancov z regiónov Zemplín, Šariš a Spiš v roku

31 Myslím, že vo svojej podstate bol vizionárom. Mal predstavy o tom, aký je stav v oblasti folklórneho hnutia, ako by to mohlo byť a robil postupné kroky, ako k tomuto cieľu dospieť. Veľmi som si vážil jeho snahu podať svoje vedomosti ďalej a umožniť nasledujúcej generácii dosiahnuť vyššie ciele. Myslím, že ako interpret, neskôr choreograf a pedagóg bol motivujúcim článkom vo folklórnom hnutí na Slovensku. Ako jeden z prvých urobil kroky k návratu vnímania ľudového tanca ako tanečnej techniky, a teda tanečného prejavu s tradičnými národnými hodnotami , FS Szőttes, FS Új nemzedék interpret Ervín Varga na narodil v Čiernej nad Tisou. Jeho otec pochádzal z obce Kamenec (pri hraniciach s Maďarskom) a jeho mama z Biskupíc pri Fiľakove, kde navštevoval základnú školu. Tu sa učil tancovať v miestnom folklórnom kolektíve. Tanečné vlohy jeho osobnosti sa prejavovali už v mladosti. Talentovaného chlapca si všimol vtedy progresívny choreograf ľudového tanca pôsobiaci v maďarskom umeleckom súbore Szőttes Ján Quittner. Jeho záujmom bolo angažovať talentovaných mladých ľudí, ktorí by boli schopní interpretačne zvládnuť repertoár spracovávaný v tomto kolektíve. Po oslovení sa Varga zúčastnil v lete roku 1970 dvojtýždňového sústredenia v Podunajských Biskupiciach, kde sa učil repertoár súboru. Jeho talent sa zúročil na zvládnutí vyučovaných tancov a získal angažmán na účinkovanie v MUS 3 Szőttes. V tomto čase nastúpil na štúdium na Strednej priemyselnej škole strojníckej a elektrotechnickej v Košiciach. Popri štúdiu tancoval v Košiciach vo folklórnom súbore Új nemzedék (Nové pokolenie). Jeho zanietenie pre ľudový tanec a sila osobnosti sa prejavovali v tom, že takmer každý víkend účinkoval aj v MUS Szőttes. Znamenalo to pre neho každý piatok cestovať z Košíc do Bratislavy, potom so súborom na víkendové turné a v nedeľu večer cestovať späť z Bratislavy do Košíc. Tento hektický život tanečného interpreta u neho trval počas celej strednej školy 4. Sám sa o tom vyjadril takto: Tanec bolo to, čo som chcel robiť v svojom živote a strednú školu som absolvoval 3 Maďarský umelecký súbor 4 Informácie od organizačného vedúceho MUS Szőttes od roku 1970 do súčasnosti Reichera Gellerta (interview január 2017). 31