Katedra telesnej výchovy a športu Fakulty humanitných vied UMB v Banskej Bystrici

Katedra telesnej výchovy a športu Fakulty humanitných vied UMB v Banskej Bystrici 2009 ROZVOJ PROFESIONÁLNYCH KOMPETENCIÍ UČITEĽOV TELESNEJ VÝCHOVY NA ZÁKLADNÝCH A STREDNÝCH ŠKOLÁCH Z ÚPOLOVÝCH ŠPORTOV Zborník recenzovaných vedeckých a odborných prác z problematiky úpolov, vydaný z grantovej úlohy KEGA 3/6017/08 1

Predolympijské džúdó a jeho zakladateľ Džigoró Kanó Reguli Zdenko Katedra gymnastiky a úpolů, Fakulta sportovních studií, Masarykova univerzita, Česká republika Klíčová slova: džudo, vznik Úvod V súčasnosti (na OH 2004 v Aténach) sa môžeme stretnúť s piatimi úpolovými športami, ktoré sú zaradené do programu letných olympijských hier. Sú to zápas, šerm, box, džúdó a taekwondo. Ak hovoríme o úpolových športoch, mnohokrát vyvoláme predstavu najmä úpolových športov (a bojových umení) pochádzajúcich z Ázie. Najmä po roku 1989 sa v Československu etablovali rôzne úpolové športy z Japonska, Číny, Thajska a podobne (Reguli, 2005). Najdlhšiu tradíciu z ázijských úpolových športov, už z počiatku 20. storočia má u nás džúdó. Podmienky predolympijského a raného olympijského Japonska Japonsko bolo po svojej izolácii voči medzinárodným vplyvom pod tlakom vtedajších mocností. Najmä USA, otvorené v roku 1868. Bol zrušený šógunát, vláda vojenskej šľachty a postupne zavedená konštitučná monarchia. Japonsko bolo chudobnou, agrárnou krajinou, bez zavedenej infraštruktúry, či moderného školstva. Postupné prijímanie aspektov nejaponskej kultúry sa odrazilo aj v prístupe k športu. Japonská olympijská história začala v roku 1909. Džigoró Kanó bol vybraný ako zástupca Japonska do Medzinárodného olympijského výboru. Prví dvaja japonskí športovci (Mišima (beh 100, 200 a 400m) a Kanakuri (maratón), vedúci výpravy Dž. Kanó) sa zúčastnili 5. OH v roku 1912 v Štokholme (Bergvall, 1913). Japonskí športovci síce nezaznamenali nijaký úspech, ten prišiel až na OH 1920, kde získalo Japonsko striebro v tenise (Olympic Games Antwerp, 1957). Na OH 1924 v Paríži už Japonsko získalo medaily v atletike, plávaní 33

a v zápasení vo voľnom štýle (Avé, 1924). Japonsko sa postupne stalo lídrom východoázijského športu. Šport vláda používala ako nástroj štátnej ideológie (Abe et al., 2000). Pri rokovaní IOC pri príležitosti otvorenia OH v Los Angeles 12. júla 1932 Japonsko vyjadrilo prianie usporiadať olympijské hry na ázijskom kontinente. IOC na žiadosť Dž. Kana a S. Kišiho rozhodlo o usporiadaní OH 1940 v prospech Japonska s odôvodnením:...japonsko v r. 1940 oslavuje 2600. výročie založenia cisárstva...organizuje svetovú výstavu...žiadosť je podporená japonskými politickými a športovými autoritami... (Report, 1940, s. 3). Toto rozhodnutie je z mnohých ohľadov prekvapivé. Po smrti premiéra Kata (mimochodom spolužiaka Dž. Kana z Tokijskej školy cudzích jazykov (Kano, 1989)) Japonsko vstupovalo stále hlbšie do prehlbujúcej sa krízy. Nasledovala banková kríza (1927), neustále mocenské boje ekonomických spoločenstiev zaibacu, militarizácia, nacionalizácia a fašizácia štátu. Na začiatku roku 1932 bola dokončená okupácia Mandžuska (Reischauer a Craig, 2000). Japonsko sa teda nejaví ako stabilný štát schopný realizovať myšlienky olympizmu a pripraviť mierové a priateľské stretnutie športovcov celého sveta. Predpokladáme, že úporná snaha Japonska o zaujatie dominantného postavenia bola vyjadrovaná aj prostredníctvom štátnej športovej politiky, čo sa dá nepriamo dokumentovať aj sledovaním štátnej finančnej podpory japonským účastníkom olympijských hier od roku 1924. Mnoho krajín sa v tej dobe radikalizovalo a po olympijských hrách v roku 1936 v Berlíne mali byť tokijské olympijské hry ďalšími hrami v nacionalisticky orientovanom štáte. V rokoch nasledujúcich po roku 1932 niektorí členovia IOC vyjadrili pochybnosti o správnosti myšlienky usporiadať OH 1940 v Tokiu. Dž. Kanó v týchto rokoch veľa cestoval a jednotlivých členov IOC, ako aj iné vplyvné osobnosti neúnavne presviedčal o schopnosti Japonska usporiadať OH. Konečný súhlas padol až na rokovaní IOC v Káhire v roku 1938. Džigoró Kanó umrel na spiatočnej ceste z tohto rokovania (Svinth, 2004). Na OH 1940 v Tokiu sa mali predstaviť ako ukážkové (teda nezaradené do OH) aj nové športy, ktoré mali v Japonsku obrovskú popularitu. Jeden zahraničný baseball a jeden domáci budó (Report, 1940). V rámci bojových umení, budó, sa mali predstaviť najmä kendó (japonský šerm), džúdó, a kjúdó (lukostreľba). Boli tu ale aj ďalšie disciplíny ako iai- 34

džucu (tasenie meča), šuriken-džucu (hádzanie čepelí), naginata džucu (šerm halapartňou), sumó a podobne. Džúdó teda nehralo hlavnú rolu v predstavovaných aktivitách. Z istého pohľadu by sa mohlo zdať zvláštne, že vedúca osobnosť japonského športu a olympizmu, Džigoró Kanó, ktorý bol zakladateľom džúdó, sa nesnažila presadiť, rsp. vyhradiť džúdó výnimočné miesto. Sme presvedčení, že zaradenie džúdó nebolo cieľom Džigora Kana. Potvrdil to aj G. Koizumi (in Svinth, 2004), ktorému v r. 1936 pri návšteve Londýna Kanó povedal: džúdó nie je šport, ani hra. Považujem ho za princíp života, umenie a vedu Len jedna z tréningových metód džúdó, randori, môže byť klasifikovaná ako šport. Z tohoto pohľadu je už pochopiteľné, prečo sa Kanó, ako člen organizačného výboru OH 1940 snažil presadiť ukážky japonských bojových umení v celej ich komplexnosti. Nešlo o uprednostnenie konkrétneho, vlastného úpolového systému, ale ukážku kultúrneho dedičstva Japonska, s jeho tradičnými a výchovnými prvkami. Džigoró Kanó a Kódókan džúdó Kanó preukázal organizačné schopnosti, talent systematizovať a presviedčať autority už na konci 19. storočia. Ako univerzitný študent sa stretol s niektorými tradičnými japonskými bojovými umeniami. Postupne rozpoznal, že pre uchovanie tohto kultúrneho dedičstva je potrebné vytvoriť inštitúciu založenú na princípoch výchovy človeka v nových podmienkach, s využitím starých pohybových prostriedkov. Založil inštitúciu Kódókan džúdó, ktorá na konci 19. a začiatku 20. storočia zjednodušila a systematizovala techniky neozbrojeného boja. Kanóova myšlienka bola vytvoriť výchovný systém založený na dosiahnutí cieľov v mravnej výchove, telesnej výchove a sebaobrane (Kanó, 1937). Kódókan džúdó malo ašpiráciu vytvoriť štandard pre jednotlivé rozdielne školy džúdžucu podobne, ako to bolo v tom čase v kendó. Kódókan džúdó sa plne etablovalo medzi tradičnými japonskými bojovými disciplínami ako kendó, kjúdó, sumó a podobne. Kanó bol intelektuál, jeden z mála, ktorému sa podarilo dosiahnuť univerzitné vzdelanie, ktoré bolo spoplatnené. V polovici 19. stor. len 45% chlapcov navštevovalo základnú školu (Pictorial, 1994). Kanó graduoval v politických vedách a ekonómii a počas svojich školských štúdií sa stretol s mnohými ľuďmi, ktorí sa neskôr stali rozhodujúcimi v riadení Japonska, jeho politiky, ekonomiky a kultúry. Ako sám Kanó spomína (Kanó, 1989), boli medzi nimi 35

napríklad Kató, neskorší premiér, členovia parlamentu Okubo a Jamaguči, Sueoka a Cuboi, vplyvní profesori a akademickí funkcionári a mnohí ďalší. Kódókan džúdó, škola, ktorá bola založená v roku 1882 bola navštevovaná neskôr rovnako vplyvnými ľuďmi. Kanó preukázal už v tomto období (mal iba 21 rokov) schopnosť presvedčiť mladých ľudí so skúsenosťami z rôznych starších foriem džúdžucu, aby sa zúčastnili vyučovania. V ďalšom období sa stali Kanóvimi spolupracovníkmi pri rozvoji džúdó. Bojové umenie bolo len súčasťou, akýmsi spojovacím článkom všeobecného vzdelania, ktoré bolo poskytované žiakom Kódókan džúdó. Škola bola internátneho typu, ako bolo zvykom v tradičných japonských školách bojových umení. Medzi učiteľom a žiakmi bola vytvorená silná vertikálna spoločenská štruktúra, čo je v Japonsku typické ešte aj dnes (Nakane, 1987). Študovať v škole Kódókan džúdó znamenalo veľký morálny záväzok. Každý zo žiakov (po otvorení v roku 1882 deväť žiakov) musel písomne potvrdiť dodržiavanie zásad školy (Kanó, 1989), s určeným etickým kódexom. Okrem svojej súkromnej školy Kódókan bol Kanó zamestnancom univerzity Gakušuin (dnes pedagogická fakulta Tokijskej univerzity), v ktorej sa stal tajomníkom a neskôr v roku 1885 vo veku 25 rokov prorektorom (Kano, 1990). Táto skutočnosť pozitívne ovplyvnila jeho kontakty so štátnou administratívou. V prvých desaťročiach od jeho vzniku sa v džúdó začal preferovať zápas (randori), ktorý bol sprvu len jednou z metód tréningu. Zručnosť v randori bola aj rozhodujúcim momentom pre preukázanie efektívnosti Kódókan džúdó oproti metódam výcviku v Kitó rjú džúdžucu, ktoré Kanó študoval (Kano, 1990). Na konci 80-tych rokov tiež došlo k oddeleniu Kanóvej súkromnej školy poskytujúcej všeobecné vzdelanie a Kódókan džúdó. Dôležitým faktorom vo vývoji džúdó a jeho prijatí ostatnými školami džúdžucu bolo založenie Dainihon butokukai (1990), inštitúcie pre rozvoj 8a uchovanie bojových umení. Pravidlá randori podľa butokukai boli takmer zhodné s pravidlami Kódókan džúdó a Kanó sa neskôr stal vedúcim sekcie džúdžucu (Nagaki, 1998). Kódókan džúdó začalo mať veľký vplyv na výchovu mládeže, ktorá bola v súlade so štátnou politikou. Ako o Kódókan džúdó napísal A. Svojsík (1913, s. 544) učí malé tamní lidičky, aby se nabáli odpůrců sebevětších a silnějších. Vyjadruje to snahu Japonska na začiatku 20. 36

storočia o samostatnosť, získanie medzinárodného rešpektu a zaradenie sa medzi vplyvné a uznávané mocnosti. Džigoro Kanó na konci dvadsiatych rokov ustanovil skupinu starších žiakov (tzv. Skupina pre výskum klasických bojových umení), ktorí mali študovať rôzne bojové umenia tak, aby mohli byť neskôr začlenené do Kódókan džúdó. Činnosť tejto skupiny je dobre zdokumentovaná v aikidó (Ueshiba, 1983). Jeden z členov tejto skupiny M. Močizuki (1983) o vzťahu súťažného športu a džúdó hovorí: Deň, keď sa japonské bojové umenia stanú športmi, bude dňom ich smrti... Ak by mala rieka japonských bojových umení vtiecť do oceánu športových aktivít, tak skôr než stihne plynúť čo len 100 metrov, rozplynie sa v slanej vode. Džigoró Kanó si zrejme uvedomoval možný zánik klasických bojových umení, ako aj nebezpečenstvo jednostranného, súťažného chápania džúdó. Jeho predstava bola vytvoriť organizovaný systém, schopný udržať kultúrne dedičstvo bez nutnosti priameho odovzdávania z učiteľa na žiaka, ako bolo zvykom v tradičných školách bojových umení. To znamená zaradiť ďalšie formy neozbrojeného i ozbrojeného boja do Kódókan džúdó. Smrť Džigora Kana v roku 1938 a následný niekoľkoročný útlm rozvoja však znamenali koniec týmto snahám. Závery Hanson-Lowe (1991) upozorňuje na zmeny vo všeobecnom ponímaní, ktoré sa po šesťdesiatych rokoch udiali v džúdistickom hnutí. Je tu zreteľný odklon od Kanóovej myšlienky džentlmenského boja. Tak, ako v minulosti bolo cieľom zvíťaziť s určitou noblesou, stalo sa neskôr dôležité len vyhrať, a to akokoľvek. Z poznámok Dž. Kana vyplýva (Draeger, 2005), že už v 20-tych a 30-tych rokoch odhalil nebezpečenstvo prevládnutia godan džúdó (nízkeho) nad džódan džúdó (vysokým). Jeho obavy sa vo veľkej miere naplnili, takže v druhej polovici dvadsiateho storočia sme svedkami rozvoja takmer výlučne zjednodušeného (o výchovné ciele) džúdó. Výskum Svitha (2004) dokazuje, že Kanó, aj keď dôsledne splnil svoju povinnosť presadiť nomináciu Japonska ako hostiteľa olympijských hier, si neprial zaradenie džúdó do OH. Smrť Džigora Kana, nasledujúce roky vojnového a povojnového útlmu, ako aj dominantný vplyv moderného športu spôsobil odklon od džúdó, ako ho vytvoril jeho zakladateľ Džigoró Kanó. 37

Literatúra Abe, I., Kiyohara, Y., Nakajima, K. (2000). Sport and Physical Education under Fascistization in Japan. In: InYo: The Journal of Alternative Perspectives on the Martial Arts and Sciences. http://ejmas.com/jalt/ ISSN 1492-1669 Avé, M. A. (1924). Les Jeux de la VIIIe Olympiade Paris 1924: rapport officiel. Paris : Libraire de France, 1924. 852 s. Bergvall, E. (ed.). (1913). The Fifth Olympiad: The Official Report Of The Olympic Games Of Stockholm 1912. Stockholm : Wahlström & Widstrand, 1913. 1117 s. Draeger, D. F. (2005). An Analysis of Competition. In: Judo Information Site, 2005. http://judoinfo.com/draeger.htm (2005-03-15) Hanson-Lowe, J. (1991). Interview with Dr. John Hanson-Lowe. Stanley Pranin (interviewer). In: Aiki News, 1991, 87, 54-61 Kano, J. (1937). Judo (Jujutsu). Tokyo : Board of tourist industry Japanese government railways 1937. 70 s. Kano, J. (1989). Founder of judo: Jigoro Kano autobiography I. In: Aiki News, 1989, 80, 6-13 Kano, J. (1989). Founder of judo: Jigoro Kano autobiography II. In: Aiki News, 1989, 81, 48-54 Kano, J. (1989). Founder of judo: Jigoro Kano autobiography III. In: Aiki News, 1989, 82, 50-56 Kano, J. (1990). Founder of judo: Jigoro Kano autobiography IV. In: Aiki News, 1990, 83, 64-69 Kano, J. (1990). Founder of judo: Jigoro Kano autobiography V. In: Aiki News, 1990, 84, 28-31 Kano, J. (1990). Founder of judo: Jigoro Kano autobiography VI. In: Aiki News, 1990, 85, 66-69 Kano, J. (1990). Founder of judo: Jigoro Kano autobiography VII. In: Aiki News, 1990, 86, 54-57 Kano, J. (1991). Founder of judo: Jigoro Kano autobiography VIII. In: Aiki News, 1991, 86, 70-73 Mochizuki, M. (1983). Interview with. In Aiki News, 1983, 54, 3-13 Nagaki, K. (1998). Randori and the Unification of Jujutsu Disciplines by the Kodokan. Judo Research and Development Group, Inc., Los Angeles, CA, 1998. http://judoinfo.com/randori1.htm (2003-12-01) Nakane, Ch. (1987). Japonská spoločnosť. Bratislava : ÚML ÚV KSČ 1987. 127 s. Olympic Games Antwerp 1920: Official Report. (1957). Brussels : Belgium Olympic Committee headquarters 1957. 176 s. Pictorial encyclopedia of Japanese culture. (1994). Tokyo : Gakuen 1994. 130 s. Reguli, Z. (2005). Úpolové sporty (distanční studijní text). Brno : Masarykova univerzita, 2005. 133 s. ISBN 80-210-3700-8 Reischauer, E. O., Craig, A. M. (2000). Dějiny Japonska. Praha : Lidové noviny 2000. 441 s. 38

Report of the Organizing Committee on its work for the XIIth Olympic Games of 1940 in Tokyo until the Relinquishment. (1940). Tokyo : The Organizing Committee of the XIIth Olympiad. 1940. 181 s. Svinth, J. R. (2004). Fulfilling His Duty as a Member: Jigoro Kano and the Japanese Bid for the 1940 Olympics. In Journal of Combative Sport, May2004, ISSN 1492-1650. http://ejmas.com (2005-10-14) Svojsík, A. (1913). Japonsko a jeho lid. Praha : Svojsík 1913. 564 s. Ueshiba, K. (1993). The Founder of Aikidó Morihei Ueshiba: Jigoro Kano sensei. In Aiki News, 1993, 59, 14-18 39

Pre-Olympic judo and its founder Jigoro Kano Zdenko Reguli Key words: judo, history Summary Judo was introduced in the modern Olympic games in 1964 in Tokyo. Author trays to analyse pre-olympic image of judo, in way as it was designated and taught by its founder Jigoro Kano. There is big difference between pre-olympic judo of Jigoro Kano and todays Olympic judo. 40