United States Holocaust Memorial Museum Oral History Interview Slovak Witnesses Documentation Project
United States Holocaust Memorial Museum Rozhovor s Helenou Belunkovou RG-50.688.0022.01.02 Dobrý deň prajem. Dobrý deň. Ako sa voláte? Helena Belunková. Kedy ste sa narodili? Dvadsať tretieho jedenastý tisíc deväť sto dvadsať. Kde ste sa narodili? V Raslaviciach. Paní Belunková, vy si iste spomínate, že my sme tu pred pár týždňami vás navštívili. Áno. Rozprávali sme sa vtedy spolu. Áno. A vy ste nám porozprávali vaše spomienky na období Slovenského štátu a druhej svetovej vojny. Áno. My sme dnes za vami prišli znovu, aby sme si tie spomienky, o ktoré ste sa s nami podelili, o ktoré ste sa podelili... aby sme si ich nahrali na videozáznam, na videokameru. Áno. Chcem sa vás opýtať, vy keď ste boli mladé dievča, chodili ste do školy tu v Raslaviciach? Áno, áno. Mali ste nejaké židovské kamarátky, židovské spolužiačky? Mala som, mala som... mala som tri, tie židovské dievčaťa boli. Kto to bol? Jedna bola... sa volala Araňa, Leňa i Maňa, a to boli toho... dlž... oni mali mäsnu... Reichmannovo sa volali, dievčaťa. A ešte dvaja, Leňa i Maňa, pošli do Ameriky, už tu neboli, ale ta Araňa ostala s nami.
My sme kamarátili spolu, sme chodili do školy spolu, i na prechádzky, nás učitelia vzali na prechádzky dakde... sme si hrali s nima, kamarátstvo bolo veľké medzi nami. Ony boli tri sestry, áno? Hej. A dve tie sestry odišli do Ameriky? Do Ameriky odišli. To bolo ešte pred...? Ešte pred vojnou. Ešte pred vojnou? Pred vojnou bolo ešte, hej, hej, oni mali tam ešte jednu sestru, a ta ostala aj do Ameriky. A ostala už iba ta Araňa, ta vaša kamarátka? Hej, hej, už len matku mali, otca ja nepamätám, asi nemali, už zomrel... neznám. No... A to bola taká vaša blízka kamarátka, ta Araňa? V lavici jednej sme sedeli, hej, v lavici jednej sme sedeli. Hej... Dobrá bola. Pak ešte mali chlapcov, bol Braun Adolf, Zigler bol, tiež pošiel do Ameriky... A jeden ešte, volal sa Stašek, odišiel do Ameriky... zárodky... tam sa zabil. A ten Zigler bol jeho lekárom. Tu? Tam v Amerike. V Amerike. V Amerike, hej. V Amerike, v Amerike, on keď bol chorý, tak ho ošetroval. A tam sa oni stretli v tej Amerike, áno? Hej, hej, hej. No ako hovorím, sme žili... a spoločne sme žili, nebola žiadna výnimka, že ten taký a ten taký... Si židovský... to všetko bolo jedno. A aké židovské rodiny tu ešte žili v Raslaviciach? Juj, tak veľa, tak asi dvadsať jeden lebo koľko ich žilo. A spomínate si aj na mena a čo robili? Hej... Každý žid mal obchod, každý... či to bol bohatý či chudobný, každý mal obchod. A každý trímal... a žili... dobre žili. Však boli... Kaufmann bol, Herško bol, Ziegler bol, Neumann bol, potom ten... Rachmanov bol, troje rodiny, ale každý mal mäsnu. Tri bratři boli a každý mal mäsnu. A ešte
bol aj Kaufmann, i ten mal mäsnu. A tu žili... a ľudia kupovali, my sme nekupovali, bo to doma chovali si kuričku či zajace či tak... Ale v sobotu večer, už po šábes, po sobota, už potom volali mäso... a mali takú miesičku lebo taký papier a ten ho ďubal... vzal pol kila... nebolo peniazi, tak sa nedalo viacej kúpiť. No aj tak dobre bolo, bola polievka, zrobili polievky a my sa najedli všetky deti. Hej... Tak, tak, tak... A že sa tie obchodíky uživili, když ľudia tak málo kupovali a bolo ich tu tak veľa? Viete... hej... hej... jedni židi mali role, i kravy mali daktoré, jak bol boháč, mal aj trinásť, pätnásť kráv, dojky a mlieko odvážali, dávali hentam tu. Atlas mal veľké role, mal pastiera ku kravom, aj dvoch gazdoch ku koňom mal, štyri kone mal. To gazdoval vo veľkom... No tak... Pomáhal ten jeden druhému, pomáhali sa, tam mali suseda, sa volal Reši Ungeser, na košer reze, aj tak rezal. Čo trebalo, všetko rezal. Nebolo čo robiť, tak hovoril mojej materi, bĺch rezal, nemám čo robiť, starej dajte čo prirobiť. Tak šiel medzi druhých židoch, ďalej išiel, ďalej išiel... tak potom mu tam dali peniaze, židi mu dali. To potom už veselo bolo, a tom mal... jedenásť detí mal, veľa... No každý mal, i žilo sa dobre. On rezal kura, aj barany, čo bolo treba, všetko rezal, zrazu mal platené asi hej, to musel mať platené. No takže mali sebe dobre. A aké tu boli ešte ďalšie židovské obchody? Obchody, mali mäsny, i ten Herško mal mäsnu, ten Špangelec sa volal, rezník, tak ten mal, čo rezal. Potom bol Weistreich, ten vykupoval kravy. Westreich? Westreich. Hej, on bol často tu. Marko, ten vykupoval vajca, i išiel po valoch a vykupoval vajca... oddávali tieto vajca. Potom henteram bol... ich rodec bol, jedna sodárka bola, to boli vdovy. Ta robila takú kypiacu vodu, čo sa... hej, v takej fľaše, čo syčalo, to bolo... to bolo dobré také... A malinovky také dobré boli, také malinovky celkom dobré, bolo veľa kyslíku do toho... to bolo chutné, že. No a potom ktoré ešte tam... Neumann mal obchod... henten mal doktorát v Bardejov... v Prešo... tam v Amerike... Ako sa volal, už som zapomenula. No mám napísané na papieriku, tak keby som bola znala... Som bola všetky znala a každý, čo kto mal. A každý mal obchod, ktorý predával tote rohlíky, perece, dakto mal látky, látky predával... obchod s látkami, šaty predával, no. Mal Džukar, ale neviem jeho meno, Džukara sme ho volali. Neviem, ako sa volal, nemali deti. No potom už išli všetky het, i zobrali ich všetky, to už bolo... to už sa chystala vojna. To už potom každý bol... a ta... Relika... Atlas, čo mal, tute cihly robil, mal tehly, mal dievča i chlapca mal. No dievča pošlo do Maďarska, no a chlapca tu potom odhalil tutem, čo vzali ho. A to bol ten istý Atlas, čo mal tie role, ste spomínali? Ktorý? Lebo vraveli ste, že ten Atlas bol gazda, že mal role... Role... To bol ten istý, čo mal tu tehelňu?
Nie to bol... To bol druhý. To bol Jura a ten bol Adolf. Oni boli bratia? Neznám, že by boli bratia, neznám, že by sa boli znášali, to vypadalo. Mali rovnaké mena? Hej, hej, ešte bola dcérka Atlasová, Relika bola Atlasová. No, pošli do Košíc, jedna pošla do Košíc, ta Relika pošla do Košíc, i s mužom, tam potom bývali, no a mali jedno dievča, to dievča pošlo do Ameriky, tam sa vydalo, tak oni pošli na návštevu, takže ostali tam. No ale keď ona... on mal svojich rodičov pri sebe, v Amerike, tak to už tam nechceli, štyri ľudia, staré, tak potom išli nazad. A potom tade kde pošli, neznám... Potom už sme nemali... ale chodili dlho na Rastavec, na cintír židovský. No dlhé roky chodili. A to už bolo až po vojne? Po vojne, po vojne, po vojne bolo. A mali ste aj židovských susedov, tam, kde vy ste bývali? Hej, hej, to celý šor bol židovský, celá ulica bola židovská. Celé tuda od mosta, dva chyže boli také, a to všetko židovské bolo, jedna strana, druhá strana. Medzi týma boli také... neboli židovské, ale to bolo málo, to samé židovské boli. Hej, mal veľa. Cez dvadsať rodín bolo ich, hej. A čím to bolo, že vy ste žili na tej židovskej ulici vlastne? My pohoreli hore, my v dvadsať pätým roku pohoreli, tak sme potom kúpili tuto dolu, tuto kúpili. Tam ste sa k nim pristehovali? Hej, hej. Potom... oni už tam bývali asi, už tam bývali, ja neznám, ja som tiež bolo malá, oni už boli staršie, ja som bola mala, to všetci bardz... Jeden mal kúpeľňu, čo sa kúpali židi tam, čo sa chodili kúpať. Mal kúpeľňu zrobenú v zemi a tam sa chodili kúpať, už v piatok po obede každý sa šiel okúpať, hej. Každý mal a z toho žil, tak dobrý tak... mali starý kostol, potom si zrobili nový kostol... Mali nový kostol, krásný, no je tak... teraz tam majú obchod dajaký,majú... neznám, aký obchod tam majú. A vaši rodiča čo robili?
Môj otec bol cestár. Cestár? Hej, on na dráhe uprel... no a mama gazdovali, že už mal druhú mamu. No takže tu... a dobre mali, dobre žili tu, dome... sa navštevovalo, po dome... Aké ste mali vzťahy, alebo vaši rodiča, aké mali vzťahy s tými židovskými susedmi? Oj tak dobré, dobre. Na fašengy, dvoje fašengy, nám poslali koláča, jeden, druhý, tretí, štvrtý sa rozdelil, nám poslali... Keď mali Veľkú noc, poslali nám také suché placky, židovské placky, nie, to kopu nám poslali. I ta rodina, tato rodina... Špangeletovo, Gelbovo, tento... Herško sa volal, potom Kleinovo, Atlasovo... tak desať ľudí, tak to bolo dobré. My čakali, kedy nám dajú. Hej... Bolo dobre s nima žít, oni vše pomohli, znáte. Keď ste nemali peniaze, tak sa dalo pořídiť. Aj my, ako pohorelo, to už bolo potom všude, všetko pohorelo. Nemal čo... tak išiel požičať do Atlasa, nie, bo do daktorého, to bolo jasné, že je bohatý, že má, že dá. Že tak pomáhali si navzájom? Hej, pomáhali gazdom, pomáhali gazdom, mali... no tak láska bola medzi nima. Potom keď zgazdoval ten gazda, tak im vracal peniazi, alebo Atlas robil tehly, tak to ako pohorelo, tak musel aj tehly brať, tak ten pomáhal a cihly podával. Napájal a podával. Hej, takže takto ľudia spomínajú v dobrom, v predobrom spomínajú. Aj ste sa nejako navštevovali, v domácnostiach, v domoch svojich? Židi... susedia prišli, susedia prišli. Susedia prišli na návštevu? Hej, poje... hej... hej... tak prišli. Jeden chodil, volal sa Klein, no ten chodil karty hrať do nás, chodili do nás karty hrať, do dreveného chodili, a on prišiel za nami s nimi karty hrať, hej. Každý večer prišiel, to už bol taký vítaný, to už chlapi ho čakali, A kde je? Kde je? Nepríde... Príde! bo ešte bol v kostole, sa modlil, tak prišiel... to šlo načas. Kde je ten učiteľ, tam chodil učiteľ... päť dcér, šesť dcér, karty hrali. Toto už taká zhoda bola tam u nás. Hej... A čo sa stalo, že potom sa niečo zmenilo? To pošli het, ich zobrali židov het... Prišla vojna, zobrali všetko het. No tak mali, že budú brať židov, cigánov i Čechoch. Tak židoch i Čechoch vyhnali... Čechoch vyhnali do jedného, bolo veľa ich tu na Slovensku. Kde bol lepší onen, úrad, tak už tam sedel Čech. No potom vyhnali všetky, no tak Čechoch pozbierali a nie sú tu... ten rozkaz, kto... Som si to bardz nevšímalo, bo bolo také neveľké, také trinásť, štrnásť... To už náš zaujímalo teďka hej kamarátky a také, nie, to nezaujímalo vám. To potom sa dohovárali, že... z dedín, ako brali tých židoch, to bolo hrúza, to bolo nedobré. Úplne nedobré koukat na to. A ešte pred tým, ako ich zobrali, zmenil sa nejako tu život ich nejako v Raslaviciach? Všimli ste si, že by sa niečo dialo, nejaká opatrenia proti židom, nejaké zmeny?
Nie bardz... nie bardz. Boli tu tie gardisti. A takú moc mali, čo ja znám, že... Všetko brali het, prvše brali chlapcov, mládencov, rukovali. No a jednou sme... išiel vlak a ja som s kamarátkou, Poďme kukať, ako to tam vypadá na tej stanici, tak sme na stanici videli, každá matka... jedna matka na stanici svojho syna objala, bozkala ho. Ja som... to sme na vagón dobre nevideli, no a ten prišiel, čo ten vlak sprevádzal, tote vojsko, tote gardy... sprevádzali ten vlak. No tak to teraz uderil ju chrbte tou puškou. Tu matku? Tu matku, hej, uderil moc, no. To sme museli, to sme sa báli. No a potom plakala ta, hej, tak ju priviedli do Atlasky, a tam ona potom prenocovala, hej. Bili ju, tou pažbou, tou puškou. No, tak ta matka chcela svojho syna objať, sa lúčila s ním, lebo to už, že idú... to neznali, čo znali...? Ona sa s ním chcela rozlúčiť a...? Rozlúčiť, hej. A on ju udrel? Oni boli oblapení a on, že vlak už mal jest, odchod, a ona ešte ho trímala, no tak ich... no... Tak to buchol, tak ona spadla až na zem. A kto, kto ju udrel, kto to bol? No to ja neznám, to z Raslavíc nebol, lebo ten vlak sprevádzali gardisti. To od Bardejova išiel vlak a od každej stanice židovskej, kde nastupovať mali, tak tam vlak stanul a nastupovali. A to vlastne nebol žid hore, či bol žid, neznám. To nebol odtiaľto z Raslavíc? Prosím? On nebol odtiaľto z Raslavíc? Nie, nie, nie. Nie, nie, to bol celkom druhé, celkom druhé bol. No ale naši raslavické hľadali ich, tých chlapcoch, a toho Abramova Jury našli za komínom, tam bol skrytý. Tak čo, vzali ho a bolo, to už nemal pomoci, ako ho vzali. Ten... A kto, kto ho zobral? To vám neviem povedať, či to bol Paľko Juskúv, či to bol Janoško... neznám, ktorý to bol, neznám, kto ho zobral. A to bol gardista, ktorý ho zobral? Gardista, všetko, všetko... oni im pomáhali, nikto raz už nežije, nikto raz nežije z týchto gardistov. To ja sledujem... no tak no, poznám každého, že. A oni už nie, nikto nie. Nikto nežije. Koľko tu bolo gardistov v Raslaviciach?
No všetky, všetky chlapi tu boli. No bo to tu bol malý, to nebol tak veľký, ako teraz. Bol malý... Každý chcel byť gardista, no tak také ak honor to bol, také ak honor to bolo. No tak... Aj si spomínate na mena, ako sa volali? Joj, tak ten Packa, Jarira, Janoško, Opet... Opet, Opet, potom bol Gaži... hm... Palko, už som hovorila, Palko Juskúv, Kontura, Stachura... bolo ich dosť. No tak... boli všetky chlapi, bolo všetko. Potom... ktorý ešte tamten?.. nepatrí na mysli, keď nemám zoznam, tak zapomínám trošičku, tak čo zrobím...? Ako chodili oblečení tí gardisti? No mali krátke gerovky, oni nemali dlhé, mali krátke, a každý mal jednakú čiapku oni. Také šilty mali, šilty také. Každý mal toto, ak už... keď bola taková schôdza bo čo, tak sa obliekali do totého. Aj chodili tak po uliciach poobliekaní? Hej. Hej, hej, hej, hej. No a bola slávnosť dajaká, aká slávnosť, to už nepamätám, boli také dievčaťa a tam oni mali mať pochod, oni stáli gardisti pri krčme, tak v jednom šore, všicky, a my mali pochod, ktorý... báby, ženy, dievčaťa i dievky, my všetci, od konce Valama a cez Valy sme išli tak a pochodovali. No tak sme mali radosť, že pochodujeme, sme neznali, čo bude z toho. Tak už sa hútorilo, že sa ich berie, že na roboty ich berie, a šli... to že idú na roboty. No to hej, to zas že ich berú, to už ľudia hádali všelijako. A to, čo ste pochodovali pred tými gardistami, to bola aká slávnosť? Nie, to neviem, neviem si spamätať. Myslím... ako spamätať. No neznám, nebola taká dajaká politická, nebola, to bola katolícka, to bola katolícka, bo politická nebola. To bola katolícka dajaká, alebo aký svätý to bol, ja neznám... nie tam... to bolo skôr také katolícke, ako také štátne. To tu pochodovali po... A oni boli nastúpení pred tou krčmou a vy ste pred nimi pochodovali? Hej. Oni boli na dvore a my sme po ceste pochodovali. My ženy, deti išli, staršie, mladšie... tak to bolo v jari, ešte sneh bol, ešte bola ledovka na dráhe. No a cesta nebola asfaltová, bola len taká... I dolinky boli, i mladší boli, no. A vy ste sa nejako rozprávali s tými gardistami vtedy, rozprávali ste sa s nimi? Vtedy nie, to by sa nerozprávali, keď my šli alebo na poľu nebo kde, tak do farára iba, to neznali... Aké zákony oni mali lebo čo, to my neznali. A pri tej slávnosti ste s nimi neboli, oni sa tam lebo dívali na vás?
Nie, nie, nič sme tam neto... Pochodovali tam, potom išli do domu. My sme popochodovali a každý šiel do domu, to už sa rozchodil každý potom. Tam nebolo nič, tam nemali dajaké... nemali vystúpení, tam nemali nič tam. Nič nebolo. Keď sme tu boli minule, vy ste nám spomínali, že ste aj spievali nejaké pesničky. Hej, hej, hej. Možem...? Pri tej príležitosti... Môžem takú povedať. Povedzte, samozrejme. Preto sa nám na Slovensku, juj... narodil, ktorý? Hlinka. Hlinka narodil, že by u nás na Slovensku gardu založil, garda, garda i vojaci budú pomáhať, Čechov, židov i cigánov budú vyháňať, toto my spievali. To tak, to tak... To ste tam na tej slávnosti spievali? Nie, nie, nie. To sa len tak spievalo, to my nie. Tam to sme pochodovali ticho. Tam ste nespievali nič? Nie, nie, nie. Nespievali. Z kade ta spievanka bola, to ja neznám. A ta slávnosť v ktorom roku to bolo, spomínate si? To roky nepamätám. Koľko ste mali vy rokov? No tak to mala štrnásť lebo pätnásť. Vtedy... Nepamätám, to som si nezapamätala roky, čo... A chodili ste ešte do školy vtedy? Nie, už nie. Nie. Nie, nie, už zo školy von. To sme chodili, do štrnásť rokov sme chodili, potom sme už vyšli zo školy. My nie... Spomínate si ešte na nejaké iné pesničky? Z tých čias?
Ešte tu bola... Od Prešova ide vlak, na ňom sedí Šaňo Mach, všetky židi v Rastavicoch majú veľký strach, počkajte vy židáci, Šaňo Mach vás vyplácí... teď už neznám tu... nepamätám, ak. Ešte to malo ďalej pokračovanie? Ešte raz, dva slova bolo tam povedať. Šaňo Mach ich vyplatí... nebude ani jeden žid na svete, lebo tak nejako to bolo skončeno, to už nespomenú. To už roky, Bože. A to neopakujem, to nespievam, to neznám. A toto ste kedy tak zvykli spievať? No tak deti... dievky... tí tam... zo srandy, no. To nie, že by to bolo povinné spievanie, to nebolo povinné spievanie, ale prišlo tak... taká spievanka, potom zas taká spievanka. To sme dievčaťa, chlapci chodili spolu tancovať na Vala, v nedeľu, ak prišla zima, tak nedeľu sme chodili po chyžoch spievajúci... tak furt nie, furt sme nespievali. Furt sme nespievali... no tak, zapamätala som si ju. Viete, spievanku si zapamätáte, tak aj tuto si uchováte v mysli. To môj brať spieval, chodil do štu... na gymnázium do Prešova, také staré spievanky, to ja pamätám. No, teď to pamätám. A v škole ste sa také pesničky neučili alebo nespievali? Nie, nie, nie. Nie, nie, nie. Alebo nejaké také básničky, riekanky? Nie, o židoch nič. Nič, nič, nič, to nepamätám, ani knižke nebolo o židoch nikde, nie, nie. Alebo o Hlinkovi, alebo o takých predstaviteľoch Slovenského štátu? Ja bola zo školy von, tak to už... Už ste to nie... Už sme neučili také. No a či... nepamätám, že by deti takto mali... či mali... dva boli, brat aj sestra, dievča aj chlapec boli vo škole, ale toto som nečula, že by nejaké... nie... nie... Nie, nie, nie, to nemôžem povedať, bo... nie, že nepamätám, ale nebolo. Tak. A spomínate si, kedy tu v Raslaviciach vznikla slovenská garda? Kedy bola zložená, ta Hlinková garda? No však toto... po velkej, po tej velkej takovej svetovej... po vojne... pred vojnou toto bolo, to pred vojnou bolo, pred vojnou bolo. Gardisti potom brali týchto židovských... no, to bol... V ktorým roku ja znám? Treba štyridsať štvrtým? Alebo štyridsať šiestym? Ja neznám presne... Či ste ešte do školy chodili, alebo...? Nechodila som už do školy, už jak... už nechodila do školy, to som mala štrnásť roky, pätnásť. Jak to už brali židoch het.
Keď ich brali preč, tak ste mali tých štrnásť, pätnásť rokov? Hej, hej, hej, vtedy ich brali, to už som bola veľká, mala som už kamarátku, už som chodila s kúdeľou... na kúdeľou chyžu... tak už to bola veľká som. Ale predtým, keď ešte brali tých židov, tí gardisti tu už boli predtým? Lebo ste vraveli, že všetky chlapi vo Valale boli gardisti... No... no tak toto pred vojnou. Boli tu už skôr, skôr ako brali židov? Pred vojnou...? Pred vojnou boli, pred vojnou museli byť. Pred vojnou muselo byť, bo tak... pred vojnou to bolo. Lebo ste spomínali, že aj chodili v tých uniformách takí poobliekaní. Ako sa správali k ľudom, keď na ulici...? No tak očen dobre, bo však to každý bol z Valalu, tak to každý mal... dobre sa spravovali. Nie... nie, nerobili... nejaké také nepríjemnosti lebo niečo takého nebolo, nič také. Tak to dlho netrímalo, to dlho netrímalo. No také tri, štyri mesiace to trimalo... sa potom rozpadlo. Ak prišla fronta, tak potom sa to všetko rozpadlo. Potom boli tote... ako sú do lesa, ako sa volali? Partizáni? Partizáni, zrazu boli všetci partizáni. I tí gardisti boli partizáni? Hej, no tak kto chcel, do lesa išiel, aj už nenosili tie čiapky, to už nemali, to nemali, nie, nie... Už prestali byť gardisti a začali byť partizáni potom? Partizáni, hej, hej, hej. Už boli partizáni potom. Išli do lesa, aj cigáni šli do lesa, všetko no.. Bol cigánek, a on išiel... on u nás robil, bo bola mäsna, tak pomáhal, vodu nosil, také veci všelijaké, nie... Pomáhal, vyčisťoval... A kričí na ségru, Zbohom paní majstrová, Kde ti ideš? Ja idem za partizánom. No, bol poobliekaný taký ak... úplne... A išiel a tam nebol dobre prijatý, prišiel otrhaný, v otrhaných nohaviciach... No kde si bol, taký otrhaný? Tam ma zvliekli, moje šaty mi zobrali partizáni, aj mi dali také spať, tie potrhané, pretože im trebalo, pre ich.. dobré veci. No tak také... A to, to ako sa blížila fronta, už nedobre bolo, strach bol. Bolo nedobre, už židoch nebolo. Potom po tých židoch, tak potom tak dlho... to až sa... v jari ich brali, ale potom predávali po nich tie nábytky, stoly, stolky, kasne, to všetko predávali. Potom už po nich nie len veci, ale už kupovali aj domy. Chcem sa teraz ešte vrátiť predtým, ako... Hej. Ako židov zobrali a ako predávali tie ich domy. Ako to... chcela by som viacej vedieť o tom, ako sa tu zmenil život na Valale, keď už teda vznikol Slovenský štát ešte pred vojnou. No...
Dokedy ste chodili s tou vašou kamarátkou, s tou Araňou, do školy? Mohla ona potom s vami chodiť do školy? Oni potom sa pošli het, pošli het, židi sa vysťahovali, skoro všetky sa vysťahovali z Valal het. Kde to pošli, ja neznám, kde to pošli, všechno sa vysťahovalo... Tí Reichmannovci sa odsťahovali? Tí všetci, hej. Mamka ešte žila a všetci, i ten brat... kde to pošli, ja neznám, či ich zobrali... bo by bolo čuť... Ich nezobrali? Oni odišli ešte skor, ako...? Hej, hej, hej. Hej, hej, hej. Oni tu veľa, tí Atlasa, tí všetci pošli het. Het... A potom už ste nemali žiadne židovské spolužiačky? Nie, nie. Nie, nie, nie, nie, nie. Iba tu jednu Araňu ste mali a oni odišli? Hej, hej. No a chlapec bol ten Bronův, Aduš bol, aj Ziegler bol, oni ešte ostali. Oni chodili s vami do školy? Do školy, hej, hej, ale tí sa stratili, bo zo školy vyšli, už mali štrnásť roky, vyšli zo školy, tak ja neviem. Neviem, že by ich brali do vagóna, toto ja nepamätám. Nie... nie... nepamätám, že by ich boli brali do vagóna. Zraze odišli het. Kde to po... jeden šiel do Palestíny, jeden do Ameriky, každý už mal cestu, kde pôjde. Tak ktorí ostali tu, boli skrytí, ich ľudia skryli. A tute jedna Atlasova rodina, ta skrytá bola, Bela Atlasov, to bol gazda. To on bol skrytý. A oni sa kde skrývali? No ta... u gazdov, u gazdov, i Atlas, i so ženou, i ten... za komínom, celý čias za komínom boli. Na pôde za komínom, tam im stravovali, tam im dávali, tam im... asi prišli, najedli, neviem, ako. No a tak, ukryli sa. A tuto to bolo, vo Valale? Nie, u nás nie, u nás nie, nie. U nás nie. Tam boli dakde na Geberi, tam dakde boli. Aha. Tam aj poznali... A vy ste sa o tom ako dozvedeli? Že sa skrývali? Jak bolo po vojne, ak prišli.
Aha. Ak prišli. A vtedy, keď sa skrývali, to vy ste o tom nevedeli? Nie, nie, nie, keď by bol vo Valaloch, to by ho boli vzali, to bolo tajné, mocno. No... dajaká stará židovečka bola, na tých, u Vabranovci bola, a tu už sa dala skryť... stará židovečka. A skryla sa, uchránili ju. Po vojne teprve vonka vykukovalo, hej. Hej, a tak... Mali také isté zabezpečené miesto, že ich neuvidia, no. A tu vo Valaloch, v Raslaviciach, skrýval sa niekto tiež? Nie, nie, nepamätám, nie, nie, nie. Nie, nie, nie, nie. Nie, tu bolo takých gardistov... keď po Valaloch, tak západných Valaloch, čo také... mali Valale, chudoba bola, v takých sa skrývali, v veľkých mestách nie. To ta Jury Atlasovo žena, dievka, pošla do Maďarska, jak tam mala brata v Maďarsku, bol na Dunajplavbe, bol kapitán, no tak ona sa robila veľkou dámou, veľkou dámou sa robila. A ona furt, že by sa ukrývala, že by asi nevystrelila... také veci... no taká bola, nemala kamarátku, ona když v sobotu šli na prechádzku židi, deti, ona sama išla. Dole dievčaťa išli spolu, ona sama išla, bola... veľká, veľká paní bola. I vzali ju z tade potom, ona sa skrývala, dlho sa skrývala, furt ju zakrýval. Hovoril, Nevystavuj sa tak na vonka, tak... to bolo jej nátura taká. A toto ste sa odkiaľ dozvedeli? Brat povedal. Jej brat to povedal? Môj brat. Váš brat. No. Môj brat ju zakrýval. Môj brat, hej, on bol v Maďarsku, na Dunajplavbe... v Galovči nebo kde je to dneska... neznám už, nepamätám. Takže on vám to potom porozprával? Hej, hej, ak prišiel, hej. Nemusela isť, ale sama sebe vina bola, nemusela poisť. A vy ste ale spomínali, že gardisti tu na Valale chodili a lapali mladých chlapcov. Hej, hej. To ste videli, ako... ako ich lapali? Ja som nevidela, nevidela, len som čula, že už hľadajú, že ich hľadajú, chlapcov židovských, po Valale. No a to bolo, Kto bude s židmi trímať, aj s židmi pôjde, každý sa bál, nie, povedal, Rad bych bol pomohol, každý sa bál. To bolo prísne povedané, že Takto pôjde s židmi, takto strašili nás, a zda to boli reči, ja neznám. A prečo ich lapali? Bo ich brali do het, do koncentráku ich brali.
Brali ich do toho vagóna? No, no, no, no, no... To bolo vtedy? No, no... V ten istý deň? Ich mali v kostole, v židovským, tam boli, no a ako išiel ten transport, od Bardejova ten vlak, tak ich tam ládovali. Hej, oni išli... A čo vy ste vtedy videli? Čo sa vtedy dialo? Nič som nevidela, nebola som ani na stanici, ani nič, bo som sa bála. Len som videla, ak staré išli matky, s malými deťmi, boli zavreté v kostole, tak to som videla, ak chodili z kostola i išli priamo na stanicu. To som videla, každý malý chlopčík či dievča bolo, malo... také procesie... na chrbte... a čo ich matky, to ja neznám... Bo mohli si najviac vziať so sebou päťdesiat kilo. Viacej nič, päťdesiat kilo, to všetko museli zbaviť. Tak to som videla, i tam som stála, tote veci nie. Už to sme nechceli, báli sme sa isť... aj na stanicu, nikto sme nešli. A to ste odkiaľ videli, z domu svojho? Z domu, z domu, bo to tretia chyža od nás kostol mali, tretia chyža od nás kostol... Tretí dom od vás bol ten ich kostol? Hej, hej, hej, hej. Ja som videla, ako z kostola vychodili, podrazili sa a išli na stanicu takoj. To také mali päťdesiat metre, už takto bola stanica. A kto tam boli medzi tými ľuďmi, čo išli? Kto tam bol? No tak matky boli, s deťmi. Matky s deťmi, to také starší deti, také dievočky brali, také mladší mali štrnásť roky, dvanásť roky, tak tie išli s materami. A tote ta... joj Bože... plano spomínať. Takže ste videli, ako tie matky s tými deťmi idú, z toho... Do vagóna... Z toho kostola... No na stanicu. Na stanicu... No však. A boli tam aj iní ľudia okrem tých žien s tými deťmi? Nie, nie, nie. Starší ľudia tam neboli? No však všetci židi, všetci boli, ja neznám tu...
Medzi nimi? Ako si spomínate na to? Staré boli, však všetko staré bolo, nie? Všetko staré bolo. Ktorá tam také tam... už bolo bardz malo, to už poutekalo het. Takže tam boli... to, čo vy ste videli, tam boli starí ľudia... Starí ľudia s deťmi. A tie deti... Matky s deťmi. A matky s deťmi. Matky s deťmi, matky s deťmi. Mladí už tam neboli, mladí chlapci...? Nie, nie, už neboli. Alebo dievčaťa? To všetko bolo od... het pošlo všetko. Ešte predtým, ako toto ste videli? Ešte pred tým toto všetko, hej. Hej, pošlo preč, chlapci šli, tak dievčatá išli. A tí na ostatku žili s deťmi, no takto... No... A spomínate si, kedy toto bolo? To bolo v jari, neviem, v akom mesiacu, to bolo v jari, bolo to pred Veľkú nocí. No a Veľká noc ta bývava... to mohlo byť v Marcu. Mohlo to byť v Marcu. Ale ktorého, ja už neviem, ktorý rok, čo ja znám. V ktorým... neznám, v ktorým roku to mohlo byť... A kto tam, kto s nimi išiel? No to tie, čo sprevádzali vlak. A to kto bol? No tak tute, čo išli s vlakom, čo brali, na každej stanici stáli, tam bola dajaká židovská rodina, ta nasadla, no a dal šiel vlak. Ale na tu museli... to boli gardisti, tie matky sprevádzali. Tute nešli gardisti, tute matky sprevádzali. Hej, hej. Hej... to neznám, kto ich tam priviedol, to tiež nepamätám. Mali nejaké uniformy oblečené? Nie, to boli také gardisti, gerovky mali a čiapky na hlave. Tí, čo išli s tými...?
Hej, ale nie, Raslavickí nešli s nima. To neboli z Raslavíc? Nie, tu druhé prichodili, s vlakom čo išli. To vlak z Bardejova sprevádzali, to od Bardejova museli isť, gardisti, čo ich sprevádzali. Na stanici nešli, nie. A boli tam aj nejakí vojaci s nimi? No to ja znám... však pušky mali, bo to ja znám, či bi boli strieľali, to ja neznám. Vojenské uniformy si nepamätáte? Nie, nie, nevidela, nevidela mi, nie, nie. Nevidela, len raz som bola na stanici, ako išli, no tu už bola tma, tma už, tma už bola. Už tma, moc už nebolo... A toto, čo vy ste videli, ako idú tí starí ľudia, tie matky s tými deťmi, z toho kostola... Hej. Vy ste videli, aj ako tí gardisti tam išli po nich, ako ich zobrať do toho kostola? Oni tam celou noc boli, celou... Tam pri nich boli? Museli byť. Strážili okolo? Áno, áno, áno. Aha. To boli tam celou noc, večer je tam dali, to už celou noc nespali, môj Bože, to nie je dobré... No a ak bolo osem hodín, tak išli na stanicu. Osem hodín ráno? Hej. Bo išiel ten vlak, čo ich mal brať, no tak zastaval, nasadali. Tam nikto nešiel ani kúkať, nikto ani raz. Nie, nikto nešiel, bo to také bolo dojímavé. A videli ste aj, ako tí židia idú do toho kostola? Tam sa zhromaždili? Nevidela som, toto bolo večer.
Nevidela som, už mali rozkaz, na akú hodinu tam majú zastaviť, neznám... už to... neznám, bo nemal to kto povedať, my sa nepýtali ani nikto neznali. Len my znali, že tam nocujú. To ste nevedeli, že tam nocujú, to ste sa dozvedeli až potom, že...? My sme vedeli, že židi nocujú a že pôjde... že pôjde vlak a bude ich brať. A ktorí to znali, tiež neznám, bo ti gardisti... To si tak povedali ľudia? No, hej. No tak... Ako vyzeral ten sprievod, čo išiel na stanicu? Tak s plačom, s plačom... s plačom, plakali. My plakali, oni plakali. To nebolo... to bolo koukat na to... tie deti boli také malé, slabé, nevyspaté, joj Bože... Aj staré, staré tí už ale tiež... unavené a teraz rozmýšľali, čo bude ďalej, nie... Do akých vagónov ich dávali, ak statok prevážajú. Do takých vagónov išli. A tí gardisti, čo s nimi išli, ako sa k nim správali? Tak to už ja vám neznám povedať. To, čo vy ste videli. Tak tu jednu matku uderil. Ale vtedy, kedy išiel ten sprievod, ako sa správali tí gardisti k nim? Ticho bolo, ticho bolo, neznám nič, že by niekto vykrikoval, oni klidně išli a bolo ticho. No s plačom išli, ale nenadávali, nič tak... ticho... išlo všetko na stanicu. Museli isť, čo mali robiť. Koľko tých gardistov tam bolo s nimi asi? S nima... och to ani neznám, keď boli dvoje, troje, viac ich neboli. Viac ich neboli... išli slušne, tak načo im trebalo? To nie, že by boli robili také čudo, to išli klidně a hotovo, no. A koľko tam bolo tých ľudí v tom sprievode, ktorý išiel? No to mohlo byť tak dvadsať, tridsať... Len... že bolo tridsať... bolo tridsať, s deťmi možno bolo tridsať, no... A oni boli nejako zoradení alebo išli v nejaké skupinke, ako si na to spomínate? To išli za šorem, ak sprievod, tak skupinky išli.
Za šorem? Ako to je za šorem? Za šorem, za šorem to je... toto, ktoré prišlo z božně, to išlo pred nimi, pak ďalej, ďalej, ďalej, naraz nemohli napred isť. Išli jedno za druhým tak, no. Postupne, hej. Postupne, postupne išli, hej. Postupne, ticho bolo, nikto nič, len tak s plačom, to im bolo ľúto, nie. My nemohli ani kukať na to, to sme stáli len tak ako uvarené. Ešte sme mali, čo s nami bude, či nebudú aj nás brať. I my mali strach. A vy ste aj videli, ako ich nakladajú do vagónov, ako nastupujú? Nevidela, nebola som tam, nebola som tam, nie. Tak slušne, šli tam slušne... tak čo môže matka robiť? Nič nemôže. Bude lečo robiť, budú biť. No tak... Znali, oni znali, že to tak vypadá... že uderili... ach joj... A vtedy, keď vy ste sa boli na tu stanicu pozrieť, to bolo ešte predtým, ako...? Predtým, predtým. Koľko asi predtým to bolo? No možno tak dva týždne, tak odišli už matky s deťmi, bo to len vtedy nebolo. A vtedy, keď ste boli na tej stanici, prečo ste tam išli? Sme boli zvedavé, jak to idú, jak to idú, kto ide, nie. Sme boli zvedaví, dva mi boli, viacej nebolo. Ste boli...? Kamarátka a ja. S kamarátkou? S jednou kamarátkou ste tam boli spolu? S jednou, s jednou, s jednou kamarátkou, hej. To sme mali treba pozerať sa, ako to tam vypadá. Jak ju uderil a ona spadla, tak my utiekali sami het. My neznáme ani, ako odišli, ako mašina odišla, neznáme to, to nič... To ste nevideli? Sme utiekli. A ako ich nakladali do vagónov, to ste videli? To však sami išli do vagóna. Teda ako oni nastupovali do vagónov?
Sami, sami išli. Sami išli. Sami išli... Sami išli... do ktorého vagóna, to už asi mali vypočítané, ktoré vagóny... do ktorého majú isť. Či bo... Spomínate si, koľko tam bolo tých vagónov? No tak to štyri, päť bolo. To už bolo celé, už poukázali, ak ten vlak pôjde. A z kade budú brať židov... neznám... neznám. Každý mal asi svoj vagón už, isto, to mohli už mať... židovská rodina jedna vo svojim... nie jedna rodina, celá rodina miesto mať, z celého Valalu. A vtedy, keď ste boli na tej stanici, tam boli celé rodiny tiež? Čo nastupovali do toho vlaku? No to už to neboli celé rodiny, bo už chlapci het, dievčaťa het, chlapi het... ženy s deťmi. Ale vtedy, keď vy ste... to, čo vy ste videli na tej stanici, čo ste teda vraveli, že potom ste rýchlo utiekali preč. No. Vtedy kto nastupoval do toho vlaku? Koho brali vtedy? No matky s deťmi. Nie... mládenci išli, to mládenci išli. Mládencov. Mládenci išli, mládenci išli vtedy, hej. Lebo ta mama sa lúčila s tým synom svojim a ona tu zostala ešte? Hej, ona tu zostala ešte. A oni teda išiel do toho vagóna? Do toho vagóna, hej, hej. Hej... Takže vtedy tam boli iba mládenci samí. Mládenci boli, samí mládenci, ale však ešte šli pred nimi mládenci, bo to chlapci išli. A čo ste vraveli, že sa tu skrývali niektorí, čo ich tí gardisti lapali, tých mládencov, oni sa skrývali potom, ako už tých mládencov odviezli odtiaľto? Vtedy, ak ich mali brať. Vtedy, ako ich mali brať. Hej. A oni už vedeli, že ich budú brať.
Preto sa skrývali, hej. Hej. A odkiaľ to vedeli? Treba hlásené dakedy, toto neznám, kto to hlásil, skade to tu mali, neznám. On znali, čo majú robiť, kedy ich majú brať, kedy ich majú hľadať, koho ešte majú hľadať. Neznám, to neznám to... asi mali vypočítané, že ktoré chlapci žijú v Raslaviciach. A viete, ja ani neznám, že by daktorého boli brali, že oni sami chlapci už prichodili... ja neznám, ja znám, že toho našli za komínom. Toho jedného? Hej, skrýval sa... toho tam našli za komínom. Ten sa ako volal? Atlas, ale meno mal, ako sa volal? To Jurov, Jurov syn, Atlasa Jury syn. To som zabudla, som znala meno, ako sa volal, už nepamätám. Keď by som sa dlho rozmýšľala, možná by som prišla... Tibor! Tibor... Tibor sa volal, Tibor. Tibor, hej. A vraveli ste, že aj dievky mladé takto zobrali, ako tých mládencov osobitne, ste vraveli. No, no, no. To bolo skôr, alebo neskôr? Pred mládencami alebo po mládencoch? Koho vzali? Tie dievky... dievky. Dievky, čo brali... Myslím, že ich brali po mládencoch, po mládencoch. Prví šli chlapci, dievčaťa, pak tie matky. Pak tie matky. Hej, hej, hej, tie partie išli, hej. A videli ste aj, ako aj dievky berú? Nie, nevidela som, ono tiež bolo potratené všetko, to všetko... mládenci, možno, že pár ich bolo, ale to všetko bolo poutekané. To už malo... to prešli Valal. To že berú židov, tak zobrali, čo zobali a utiekali het. A kde ich je, je neznám, do Palestíny ich veľa, tam do Jeruzalema, tam do tie... dakto do Ameriky, dakto do Kanady, kto kde akou rodinu mal, to už seba zavčasu zabezpečili. Oni utiekali... možno už pred rokom, bo už robili dráhy, kde pôjdu. No tak to bolo, v momente sa nikto neporichtuje.
A tie, čo ostali v Raslaviciach židovky, no, tie rodiny, čo sa skrývali, tak všetko chceli mať dobre zaistené, že tam ich bude najistejší. No, to už bolo skoré. A potom, ako zobrali tie matky a deti, zostali tu ešte žiť nejakí židia? Nie, nie, to všetko bolo... To už bolo preč potom? Bolo preč, aj potom... toto jeden prišiel Grosswirth, mal ženu, i dievča jedno, ten sa vrátil po vojne, že tu ordinoval, bol lekárom. To bol lekár? Lekár. On tu bol aj pred tým lekár? Hej. Hej. Hej, hej, hej. Tak on sa vrátil po vojne potom? On musel byť skrytý, že ta vojna neprešla, no a potom ordinoval tu ešte. No a potom ešte u nás chodil na stravu, do Belunka. My sa ho nepýtali nikto nič, kde bol alebo... Nie, nerozprávali ste sa s ním o tom? Nie, nie, nie. Nechceli mu do toho... jeho vec. Hm, hm. To už bola jeho vec, kde ho kto ukryl, potom vyhášali, že keď budete židov kryť, tak ideme... idete s nami, a čo... Každý sa bál. Aj také to robili, že ich ukrývali, na tých starých Valaloch, zapadnutých... a tam sa skrývali. Vraveli ste, že keď ste sa boli na tých mládencov pozrieť, na tej stanici, že tam boli aj nejakí iní... z iných... že nie len iba z Raslavíc, ale že tam boli, v tom vlaku, že tam boli aj nejakí iní. Tam mohli byť, ja neznám vám povedať, bo bola tma, ja ich nepoznám... a ja tiež nepoznám cudzích chlapcoch. A videli ste, že tam bolo viacej ľudí?
Viacej, viacej, hlavne je vystavali z vagóna. Aké... aké to boli vagóny? No tote... to tiež máte tote... čo prevážali statok, tak nemali obláčky... tak musí dýchať... Aha... hm... Tam nemali obláčky... tam každý páchal, hlavu dole mal... no tak čo to... Tam ste videli, že sú vnútri ľudia? Hej, hej. Ako ste vedeli, že sú to židia? No však keď išli so židmi, tak sú židi, když v jednom šli vo vagóne. Museli byť tiež žid, bo takých nebrali, ja znám... Z Raslavíc nebrali takého nejakého, že by boli vzali takého nejakého, čo je nežid. To nie, to nevzali. No tak... Museli židia nosiť aj nejaké označenie? Hej, hej, hej, mali na rukáve... aké to mali? Žltý nápis mali... Žltý, pásky mali, žlté pásky mali. To už znali, že je to žid, bo má žltý pások. Aj vtedy, keď išli na tu stanicu, to čo ste videli, mali na sebe tie označenia? No tak to som... my si nevšímali toho... Isteže mali, isteže mali. To musel mať, no, to musel mať. A kedy ste si to tak všimli, že zrazu začali židia nosiť tie označenia? To sme videli, nie. To chodili ešte židi po Valale, nie, no... tak sme videli. A bol šábes, tak je nahnali polievať dráhu, bo bol veľký prach, motore išli, Nemci... To Nemci už išli, od tridsiateho ôsmeho roku už Nemci išli na Poľsko. No takže bol veľký prach, no takže nahnali židoch polievať, a šábes bol, tak to bolo také nepríjemné... Svietili... No... v sobotu polievať dráhu. A koho nahnali? No židoch.
Všetkých židoch z Valala? No chlapcov. Chlapcov. Chlapcov, chlapcov, chlapcov... To bol... A kto ich tam nahnal? Asi gardisti, pretože bolo pod vojnou. A vy ste to videli, ako oni...? Polievajú? Tam išli? Hej, hej, polievali, videli my, nie. Videli sme... Aj tam niekto strážil, mali tam nejaký dozor, nejaké stráže? No tak mali, mali tam, tí, čo je tam nahnali, tak tam dávali na nich pozor, nie? A ešte bol Atlas, doktor, Bela sa volal, bo i toho Atlasa boli nahnali, i on chudák polieval. On tiež polieval, musel... dobrý bol, veľmi dobrý človek. To bol lekár tu? Tiež lekár. A to viacej krát takto oni museli...? Viacej raz, viacej raz... Koľkokrát asi? Ak už sa kúrilo, tak už volali, toto... celá ulica židovská bola, to tu nedalo dajako volať ich. To zavolali jeden, dva, a to už potom prišli a polievali. Či vodu zo studne brali či kde ju brali, neznám, skade ju brali. A ste ich videli, ako polievajú cestu? Hej, hej, hej. My sme dievčatá špacírovali, sme špacírovali a my sme ustupovali, bo polievali. A ten dozor, ktorý tam s nimi bol, to boli odtiaľto? Hej... Ľudia? Hej, hej, hej. Hej, hej. Aj ste niekoho poznali z nich, kto tam s nimi bol? No však tých gardistov daktorých, lebo... tých gardistov, to boli gardisti...
Bol... bol Packa, Packa bol, Jusko bol... Packa, Jusko, bratia Matysovo boli... Matysovi boli z päť dcér bratia. Každý bol gardista. Taký bol... A tí vaši spolužiaci, čo ste do školy spolu chodili, tí museli nosiť židovské označenie do školy? Ich už nebolo, ich už nebolo. Všetci už boli preč? Boli het, už boli het. A keď ste išli nakupovať do židovského obchodu, tí majitelia tých obchodov, mali na sebe tie označenia? Už nemali obchody. Už nemali tie obchody? Už všetko likvidovali, už nerobili nič, nie, nebolo nič, bolo potrvané družstvo, potravné družstvo, tam sme chodili nakupovať. No a mäso, dlhý čas nebolo nejaké mäso, bo židi už nerobili, nezabíjali, nič, tak potom naši dali mäsiare, oni vyhnali ich, bo boli Česi... oni vyhnali ich... bo ich boli nevyhnali, ale že treba je mäsiara do Valalu. Tak potom.. prebrali jatku... Takže židia ešte tu boli na Valale, ale tie obchody už tu nemohli...? Nie, nie, už nemohli... už nie, už nie. Ich... ich... mať? Kedy, to vám neznám povedať. Mali jeden obchod, volal sa Schilger, on bol Nemec, i toho chceli vziať. Schroger? Schilger sa volal. Schirger? Schilger, hej, a mal obchod s látkami, látky také, tak všetko a pošiel všetko het. Toho chceli vziať prečo? Hej, to bol Nemec, tak i Nemca chceli vybrať, ale nie do židov, druhá partia bola, utiekli sa skryť, bo by ho boli vzali. Tam tak... prenasledovali Nemcov.
A to bolo až po vojne potom, nie? Po vojne... myslím... aj... neviem... to bolo asi pred vojnou. Gardisti boli aj proti nemu, proti tomu Nemcovi? No chceli ho vziať a mal obchod s látkami a krásne látky tam mal. To všetko, čo pobral... musel tiež... likvidoval zavčasu, už v tom obchode chabol, máločo... chabol... Tam bol otvorený obchod... a na Szeged... tam na stanicu... tam bolo veru veľa Nemcov. Tak tam pošiel ku nim. Tam do jednej obce pošiel. Tiež... tiež mal veľký, krásny obchod mal... keby nebol utiekol, tak by ho boli vzali, a keby by ho s Čechami likvidovali, neznám... Česi pošli het všetko, ani jeden Čech neostal. A tu boli Česi na Valale? Hej, hej, hej. Boli žandári, traja nebo štvoro, Nadarik, Musil, kto ešte... viacej, no. Potom bol... na poste bol Čech, na stanici bol Čech, na úrade bol Čech, mali sme tu Čechov. Hej... A tých ako vyhnali? No pošiel het, ako ta spievanka bola, Čechov, židov a cigánov budú vyháňať, no tak. Už vám dostali aj také pozvánky vám povedať. A ste videli, ako odchádzajú? No to oni sami, to bolo pár rodín, sami išli, už mali miesta... Čechov prišlo tute, rodiny mali, miesto mali dajaké doma, tam išli. To už nie... nešli len tak. Hej... hentaké sss... bolo... také... vyhnali ľudí. A ste spomínali, že aj vaše rodina bola tím nejako ohrozená? Nie, my nemali také... my nemali také, nie... Ale ste vraveli, že vy ste mali... ste mali v rodine tiež nejakých Čechov, že potom tu ale mohli zostať. Joj, takto... môj muž, i švagor. Aha. Oni boli Česi, oni z Moravy pochádzajú. Od Hodo... od Hodonína nie, z Vygantic prišli tu. To hm... a to tiež, tu... Ty ideš, ja zostanem, bo ja Slovenka a ty si Čech... A vy ste sa v ktorom roku vydávali? V štyridsiatom druhom, tisíc deväť sto štyridsať dva. A boli vtedy ešte židia vo Valale? Nie, nie. Nie, nie, nie, nič...
Keď ste sa vydávali? Ešte bol ten Grosswirth, doktor bol, Atlasovo už len prišli, tu pokukali na cintír, tak na ten súdny deň... A už to sa tratilo pomaly. Tu viacej nebolo židoch. Tak potom, ako ste sa vydali, už tu neboli židia? Nie, nie. Nie, nie, nie, nie, nie, neboli. Len ten žid, čo doktor bol. A ten Atlas, čo bol, Bela, doktor, taký mladý, tak ten vari, že sa otrávil. Vzal dajakú pilulku a sa otrávil. Asi pravda, tak sa hútorilo. A ten doktor Gross... Grosswirth? Grosswirth. Grosswirth, on tu zostal ešte potom, ako všetci odišli do tých vagónov? Hej... bol skrytý, bol skrytý... Ako ich zobrali? Bol skrytý. On bol skrytý. Hej, lebo by ho boli vzali, keby sa bol ukázal. Oni by ho vzali. Nevzali ho, bol skrytý a potom, ako už sa utíšilo, tak prišiel sem do Raslavíc a tu ordinoval. A potom išiel do Prešova a v Prešove bol doktor u železničiarov. U železničiarov, ale to už bolo po vojne potom? Hej, hej, po vojne už to bolo. Takže cez... cez vojnu on sa ukrýval, nemohol už tu mať tu svoju praxi, tu ordináciu? Nie, nie... nie, nie. Nie, nie, nie, už... No už so všetkým... a ešte ženu mal a dieťa mal. Troje boli, tak sa skryli, tak sa im to podarilo, tak... A vtedy, keď tu židia ešte boli, ale už nerobili, ste hovorila, že už tie svoje obchody nemohli mať otvorené... No... no... Čo robili, sedeli doma? No tak sedeli a čakali, čo bude ďalej, aké pokynu prídu. Aké po... aké ohlasy budú mať.
Tak jedna ku druhému išla, podohovárali sa, tak chyža bola židovská, tak sa tam podohovárali a špekulovali, čo bude... Niekde... to už bolo také... joj... také neľudské, to plano spomínať. A ten pán Klein, ktorého ste spomínali...? No? Ten k vám ešte chodil potom? Na návštevu? On sa... potom už nie, len predtým. Už nie, tak pošiel tiež... tiež nebol. Ale vtedy, keď už tí židia nemohli pracovať, ale ešte tu boli, chodil k vám na návštevu? Ani... ja znám, že to... on dlho... tak celú jednu zimu, celú jednu zimu chodil. No... Aj v jari ich brali. A on cez zimu k vám chodil na tie karty? Hej, hej, cez zimu chodil, hej, hej. Chodil... A videli ste ho aj s tou hviezdou? S tím označením židovským? Nenosil ešte vtedy. Nenosil? Nenosil, ešte nenosil. Vtedy ešte nenosil. A vy ste spomínali, že u vás bolo rádio doma? Hej, hej, hej, hej, hej. Hej... My mali prví rádio, otec kúpil, hej. Tak chodili tu, že prišli na správy, nie, na správy, poslúchali sme... aj chlapi robili, aj chlapi chodili do nás. I karty hrali, ako už potom... potom... potom už mobilizácia bola nie, no a všetci chlapi z Valalu už mali rukovať het. A večer išiel dajaký vlak no a... vlak... a naraz začali Prešov bombardovať. To bolo jasno... znáte... jasno... to ste videli i... na zemi... Poutekali z vagónov, všetci poutekali het, no... nepošli nikde. I to tu ostalo potom už. Oni boli partizáni, do lesov... daktorí boli doma, daktorí šli do lesa, také to bolo, také všelijako pomiešané.
Hej. Sa poskrývali vtedy. Hej, hej, hej. Musíme si urobiť prestávočku, paní Belunková, lebo potrebujeme vymeniť kazetu. Dobre no... už nahútorila...?