2 VÝVINOVÁ PODOBA SLOVENSKÉHO LITERÁRNEHO ROMANTIZMU Slovenský literárny romantizmus sa ako súčasť národného obrodenia konštituoval v 30. rokoch 19. storočia a doznieval v 70. rokoch 19. storočia, zaznamenal výrazný zdvih v predrevolučných 40. rokoch a potom v matičných 60. rokoch 19. storočia. V monografii Slovenský literárny romantizmus Cyril Kraus hovorí o štyroch desaťročiach trvania slovenského romantizmu s viacerými vývinovými peripetiami, medzníkom je rozhranie 30. a 40. rokov 19. storočia, keď dochádza ku generačnej výmene (1999, s. 66). Počiatky romantizmu na Slovensku sú kladené do polovice 30. rokov 19. storočia. Nastupujúca generácia slovenských romantikov sa formovala v študentských spoločnostiach (Bratislava, Levoča) a svoje práce publikovala najprv v rukopisných časopisoch a almanachoch, v tlačených študentských almanachoch (Plody, Jitřenka), v českých i slovenských časopisoch (Květy, Hronka, Tatranka) a almanachoch (Zora). Hoci časopisy Hronka a Tatranka vychádzali rovnako v 30. rokoch 19. storočia, ich účasť na etablovaní nového literárneho smeru je neporovnateľná. Kuzmányho Hronka, na rozdiel od konzervatívnej Tatranky Juraja Palkoviča, predstavovala otvorený, liberálny priestor, v ktorom sa popri už etablovanej klasicistickej poetike uverejňovali aj texty so znakmi preromantickými či romantickými, v Hronke debutujú viacerí autori nastupujúceho romantizmu. V almanachu bernolákovcov Zora síce dominuje klasicistická tvorba Jána Hollého, no publikovali tu aj mladí autori. Vlastné vystúpenie mladej generácie predstavuje študentský almanach Plody (1836), ale len niektorí autori sa tu vymykali z rámca klasicisticky orientovanej poézie, rovnako aj v almanachu Jitřenka (1840) písali zväčša pod vplyvom klasicizmu, pričom v básňach Sama Bohdana Hroboňa a Bohuša Nosáka-Nezabudova sú zreteľné spojivá s romantickou poéziou (Sedlák 2009, s. 321). Začiatky romantizmu na Slovensku sa spájajú s tvorbou Karola Kuzmányho, Ľudovíta Žella, Karola Štúra, Andreja Horislava Škultétyho a Ľudovíta Štúra. Zo všetkých menovaných sa o básnickom diele Ľudovíta Štúra konštatuje, že je najzložitejšie, najkultivovanejšie a najosobitejšie (Mráz 1949, s. 160) a Ľudovít Štúr je v období medzi klasicizmom a romantizmom, ale aj v širšom česko-slovenskom kontexte naším najromantickejším poetom (Sedlák 2009, s. 324). Slovenský literárny romantizmus sa naplno rozvinul po uzákonení štúrovskej spisovnej slovenčiny aj vďaka ďalším publikačným možnostiam (almanach Nitra, časopis 23
Slovenské pohľady, noviny Slovenské národné noviny s literárnou prílohou Orol tatranský). Po nútenom odchode Ľudovíta Štúra z miesta námestníka profesora Juraja Palkoviča na bratislavskom lýceu sa centrom diania stalo lýceum v Levoči, kde pracovala Jednota mládeže slovenskej na čele s Jánom Franciscim-Rimavským a kde boli vychovávaní poprední predstavitelia slovenského literárneho romantizmu ako Ján Botto, Pavol Dobšinský či Ján Čajak, výsledkom ich študentskej aktivity boli rukopisné zábavníky Život, Holubica, Považie. Generačné, poetické, umelecké zmeny možno sledovať prostredníctvom vydávaných almanachov, postupnú zmenu poetiky na romantickú odzrkadľujú almanachy Plody (1836), Jitřenka (1840), ale hlavne Hurbanov almanach Nitra (1842, 1844, 1846, 1847, 1853) a časopis Slovenské pohľady (od 1846). Kým počiatky romantickej literatúry sa realizovali v českom jazyku v študentskom hnutí, rozkvet romantickej literatúry sa spája s nástupom novej spisovnej slovenčiny a s oživením činnosti levočského literárneho centra na čele s Jánom Franciscim-Rimavským. Plný nástup romantizmu predstavuje prvá tlačená kniha v štúrovskej slovenčine almanach Nitra II v roku 1844. Reprezentatívnymi autormi slovenského romantizmu sa od polovice 40. rokov 19. storočia stali v priestore poézie Janko Kráľ, Andrej Sládkovič, Samo Chalupka, Ján Botto, Janko Matúška, Ján Francisci-Rimavský, Mikuláš Dohnány, Samo Bohdan Hroboň, Michal Miloslav Hodža a prózy Ján Kalinčiak, Jozef Miloslav Hurban, neskôr Samo Tomášik. Problematickým bodom analýzy vývinových peripetií slovenského literárneho romantizmu sú roky po revolúcii 1848/1849. Označenie porevolučného obdobia ako obdobia doznievania, rozkladu romantizmu 10 bude potrebné prehodnotiť, lebo romantizmus nebol ukončený revolúciou 1848/1849 a ani sa zásadným spôsobom nezmenil. Hoci boli obmedzené publikačné možnosti, navyše v 50. rokoch 19. storočia zomreli výrazní predstavitelia slovenského literárneho romantizmu (Mikuláš Dohnány, Samo Vozár, Ľudovít Štúr), ďalší sa v 50. rokoch 19. storočia odmlčali (Andrej Sládkovič, Janko Kráľ, Samo Chalupka, Bohuš Nosák-Nezabudov) alebo sa už nevenovali umeleckej tvorbe (Ján Francisci- Rimavský, Štefan Marko Daxner), predsa len nemožno hovoriť o rozklade romantizmu, lebo vznikali ďalšie vrcholné diela. Označenie 50. rokov 19. storočia ako rokov suchoty a nemoty (Vlček 1923) platí pre národný, kultúrny a literárny život, ale nie pre literárnu tvorbu, platí z hľadiska kvantity, ale nie z hľadiska kvality (Kraus 1999, s. 137). Literárna 10 Porevolučné obdobie ako obdobie doznievania romantizmu (1849 1875) hodnotil Mikuláš Gašparík (1984), Imrich Sedlák (2009). Martin Michálek (2004) píše o literatúre po roku 1849 (Ľudovít Kubáni, Gustáv Kazimír Zechenter-Laskomerský, Ján Palárik) ako o čase postromantizmu. 24
tvorba romantikov je kontinuálna, v 50. rokoch 19. storočia vychádzajú práce Mikuláša Dohnányho, Jána Kalinčiaka, Jána Palárika, Ctiboha Zocha a Jonáša Záborského. V 60. rokoch 19. storočia sa po páde Bachovho absolutizmu výrazne zlepšili publikačné možnosti (časopisy Sokol, Orol, Černokňažník, almanachy Lipa, Minerva, Tábor), v literatúre je toto obdobie späté s menami ako Jonáš Záborský, Ján Palárik, Gustáv Kazimír Zechenter-Laskomerský, Ľudovít Kubáni, ale aj s tvorbou a publikovaním textov autorov ako Samo Chalupka, Ján Kalinčiak, Ján Botto, ktorý menej aktualizuje a obrazy zakliatej krajiny doplní o slovanskú tematiku (Čierna Hora, Ohlas srbskej piesne, Ohlas ukrajinskej dumy), Janko Kráľ, Jakub Graichman, Samo Bohdan Hroboň, Viliam Pauliny-Tóth, Samo Tomášik, Andrej Sládkovič, Ľudovít Žello. Literatúru matičných rokov Andrej Mráz na rozdiel od predchádzajúcich literárnych historikov hodnotí negatívnejšie, lebo sa príliš podriaďuje utilitárnym cieľom, dosahovaným často zvulgarizovanými prostriedkami (1949, s. 175), romantická slovesná štruktúra sa vyčerpáva a prevažuje konvencia a epigónstvo (Viliam Pauliny-Tóth, Mikuláš Štefan Ferienčík, Jakub Grajchman, Janko Čajak, Daniel Maróthy, Štefan Križan-Žiranský, Bohuš Nosák-Nezabudov). Hoci básne mladších, nastupujúcich básnikov poznačila konvenčnosť, klišéovitosť, príkladom môže byť zbierka Jána Capku Sirôtky, básne Daniela Bacháta (Miloslava Dumného) či zbierky Gustáva Lojka (Hostivíta Tisovského) Hlasy z cudziny, Spomienky, Zvuky gemerské, v ktorých zväčša vlastenecké básne sú odrazom čierno-bieleho videnia a majú epigónsky charakter (Kraus 1999, s. 168), no v 60. rokoch 19. storočia sú publikované vrcholné diela slovenského romantizmu (Samo Chalupka, Ján Botto, Samo Bohdan Hroboň) a aj básne Viliama Paulinyho-Tótha či Jakuba Grajchmana sa vyznačujú tematickou pestrosťou, svojráznou obraznosťou. V poézii romantizmu sa teda udržiava kontinuita s predrevolučnou tvorbou a v próze nemožno o doznievaní ani uvažovať, práve naopak, tu nastáva kvalitatívny i kvantitatívny nárast tvorby. Situácia sa zmenila až po rakúsko-maďarskom vyrovnaní v roku 1867, keď sa zredukoval priestor pre národnú a literárnu prezentáciu. 11 Slovenský literárny romantizmus charakterizuje isté oneskorenie a prelínanie s osvietenstvom, v ktorom má jazyk politický charakter, a na druhej strane isté pozdržanie na jeho konci (udalosti vystúpenia mladej generácie prostredníctvom almanachu Napred vydaného v Prešove v roku 1871 Kolomanom Banšellom a Pavlom Országom). Koniec romantizmu či skôr nástup novej generácie realistov v súlade so súčasnou literárnou 11 Pomerne často analyzované rozdelenie predstaviteľov národného života v druhej polovici 19. storočia na konzervatívnejšiu Starú školu a liberálnejšiu Novú školu, ktorá sa usilovala o spoluprácu s maďarskými liberálnymi politikmi, sa v literárnej tvorbe neprejavilo (Kraus 1999, s. 205). 25
históriou anticipuje už podľa Štefana Krčméryho i podľa Andreja Mráza vydanie prešovského almanachu Napred v roku 1871 a časopisu Dunaj (1874). Andrej Mráz (1949) zachytáva čas dozvukov romantizmu (Andrej Trúchly Sytniansky, Daniel Bachát, Félix Kutlík, Anton E. Timko, Pavel Beblavý a ďalší) ako čas súbežného nástupu novej generácie (Koloman Banšel, Daniel Z. Lauček, Bohuslav Klein-Tesnoskalský, Jozef Škultéty a ďalší). Slovenský literárny romantizmus sa teda situuje do obdobia od konca 30. rokov (čas doznievania klasicizmu, pretrvávania preromantizmu a nástupu romantizmu) až do začiatku 70. rokov 19. storočia, keď sa hlási o slovo generácia realistov a nemožno vymedziť trvanie literárneho smeru konkrétnymi rokmi, lebo neexistuje zlomová udalosť, ktorá by znamenala okamžité ukončenie (alebo začatie) používania určitých (nových) poetických postupov. Periodizácia predstavuje pre literárnu vedu spornú kategóriu kvôli často neliterárnym (ideologickým, politickým) vplyvom, ktoré sa v nej uplatňovali a pokladali sa za určujúce. René Wellek v roku 1970 konštatoval pád pojmu literárna história práve preto, že sa dôraz kládol na slovo história. Problematickosť periodizácie spočíva nielen vo vyhľadávaní neliterárnych medzníkov, ale aj v samotnej etymológii slova periodizácia. Význam slova periodizácia (z gréckeho periodos uzavretý kruh) naznačuje potencionálne riziká pri aplikácii periodizácie na literatúru. Predstava literatúry ako uzavretého kruhu je problematická, lebo literatúru nemožno pokladať v žiadnej jej etape za uzavretú, vždy ide o proces, premenu, metaforicky skôr o špirálu než o uzavretý kruh. Navyše možno uvažovať o opodstatnenosti slova vývin v súvislosti s literatúrou. Vývin je definovaný ako postupný rad zmien, ktoré majú viesť k dokonalejšej forme, čo sa premieta do písania dejín literatúry, konkrétne do očakávania, že jeden literárny smer bude vystriedaný iným, kvalitnejším (romantizmus realizmom) a od Vlčkových Dejín sa autori romantizmu posudzovali podľa toho, nakoľko ich dielo anticipovalo nasledujúce realistické obdobie (Mihalková 2013a), čo výrazne deformovalo hodnotenie tvorby romantikov. Napriek uvedeným výhradám sa literárna história doteraz nevzdala úsilia periodizačne uchopiť literárne javy. Slovenský literárny romantizmus sa periodizačne vymedzoval rôzne, tradične sa vnútorne člení do dvoch alebo do troch etáp. Slovenský literárny romantizmus člení do dvoch etáp: Štefan Krčméry v Dejinach literatúry slovenskej (1976) na Prvý rozkvet štúrovskej generácie a Druhý rozkvet štúrovskej generácie; Milan Pišút a Mikuláš Gašparík vo vysokoškolskej učebnici (1984) na romantizmus (1836 1849) a doznievanie romantizmu (1849 1875), pričom medzník tvorí nie literárna, ale historická udalosť: revolúcia 1848/49, viac sa 26
reflektujú spoločenské, politické, ideové či jazykové premeny, o čom napokon svedčí aj názov kapitoly Literatúra v službách národného obrodenia; Stanislav Šmatlák (2007), keď hovorí o predrevolučnej a porevolučnej slovenskej romantickej literatúre: 1848/49 Predrevolučná tvorba Porevolučná tvorba 30. roky 19. storočia 70. roky 19. storočia Slovenský literárny romantizmus sa člení do troch etapách: v akademických Dejinách slovenskej literatúry (1960, 1965), kde sa rozlišujú počiatky, rozkvet a rozklad romantizmu; v dočasnej vysokoškolskej učebnici (1963), kde sa vymedzuje preromantizmus (1836 1844), slovenská romantická škola (1844 1858) a napokon obdobie medzi romantizmom a realizmom až do roku 1875; v monografii Cyrila Krausa (1999), kde sa konštatuje prítomnosť istých posunov v rámci romantizmu v podobe formovania, dozrievania od 1. polovice 30. rokov do roku 1843, kulminovania (1843 1848/49) a doznievania, rozkladu romantizmu po roku 1849, pričom o doznievaní, úpadku sa hovorí len v súvislosti s tvorbou epigónov; v Dejinách slovenskej literatúry Imrich Sedlák (2009), kde prezentoval slovenský literárny romantizmus (1836 1880) tiež v troch etapách: 2. zrenie a dozrievanie (1843 1860) 1. začiatky (1836 1843) 3. doznievanie (1860 1880) Z periodizácie Imricha Sedláka vypadol ako medzník dovtedy pomerne tradične používaný revolučný rok 1848, Imrich Sedlák sa pritom odvoláva na názor Cyrila Krausa, že nejde o literárny medzník politické i vojenské udalosti síce literárny vývoj prerušili, ale nenarušili. (Sedlák 2009, s. 318). 27
Pracovný list č. 2 Periodizácia slovenského literárneho romantizmu v širších súvislostiach národného obrodenia Štefan Krčméry Dejiny literatúry slovenskej (Bratislava: Tatran 1976) Vek osvety a slovanskej myšlienky (1780 1844) Vek slovenskej myšlienky (1844 1880): Prvý rozkvet štúrovskej generácie Druhý rozkvet štúrovskej generácie Milan Pišút a kol. Dejiny slovenskej literatúry (Bratislava: Obzor 1960, aj Bratislava: SPN 1984) Osvietenstvo (1780 1820) Klasicizmus (20. a 30. roky 19. storočia) Romantizmus (1836 1875): Obdobie demokraticko-revolučného hnutia (1843 1848) Obdobie porevolučné (1849 1875) Milan Pišút Karol Rosenbaum Viktor Kochol Oskár Čepan Dejiny slovenskej literatúry I., II. (Bratislava: Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied 1960, 1965) Základy obrodeneckej literatúry (Počiatky klasicizmu): Nástup osvietenských ideí (1780 1790) Rozvoj literárnej tvorby na prelome storočí (1790 1820) Slovanská myšlienka a prehĺbenie obrodeneckej ideológie v literatúre (Od klasicizmu k romantizmu) (20. a 30. roky 19. storočia) Vyvrcholenie obrodeneckej literatúry (Štúrovský romantizmus): Počiatky štúrovskej literatúry (30. roky 19. storočia) Rozkvet štúrovskej literatúry (1843 1849) Rozklad romantizmu: Po revolúcii roky absolutizmu (1849 1859) Obdobie medzi koncom absolutizmu a rakúsko-uhorským vyrovnaním (1860 1867) Po vyrovnaní epilóg romantizmu (1868 1875) Miloslav Vojtech Ladislav Čúzy Martin Michálek Panoráma slovenskej literatúry (Bratislava: SPN 2004) Obdobie osvietenského klasicizmu (1780 1815) Vyvrcholenie klasicizmu (1815 1840) Preromantizmus (1815 1840) Romantizmus Postromantizmus (1849 1875) Imrich Sedlák a kol. Dejiny slovenskej literatúry I. (Martin; Bratislava: Matica slovenská; LIC 2009) Klasicizmus (1780 1836) Slovenská literatúra v rokoch 1780 1800 Nové ideovo-estetické impulzy v literárnom procese (1800 1818) Vyvrcholenie klasicizmu v tvorbe J. Kollára a J. Hollého (1818 1836) Slovenský literárny romantizmus (1836 1880) Začiatky romantizmu (1836 1843) Zrenie a dozrievanie romantizmu (1843 1860) Doznievanie romantizmu (1860 1880) Analyzujte komparujte pomenujte kritériá, podľa ktorých jednotliví literárni historici postupovali pri riešení problému periodizácie (nájdite ich spoločné menovatele i odlišnosti). Zistite dôvody pre výber jednotlivých periodizačných medzníkov. 28