Nezlomilo ho ani väzenie

Prepis

1 Projekt Nenápadní hrdinovia Nenápadná osobnosť Jána Eugena Kočiša titulárneho abrittského biskupa Autori: Beáta Uhrinová, Martin Vanečko Gymnázium P. O. Hviezdoslava Kežmarok Október 2011

2 Obsah Predhovor 3 Úvod 4 1 Gréckokatolícka cirkev na Slovensku, politická a spoločenská situácia 5 2 Charakteristika osobnosti Eugena Jána Kočiša Životopisné údaje Po novembri Dôsledky pôsobenia skúmanej osobnosti Uväznenie a súdne procesy Dôsledky akcie P na život Jána Eugena Kočiša Vplyv na postoje okolia, ako vnímajú danú osobnosť príbuzní, susedia, 15 4 Čo mi dalo spracovanie témy a zapojenie sa do projektu nenápadní hrdinovia 18 5 S čím sme mali pri príprave práce problémy 18 6 Zoznam bibliografických odkazov použitej literatúry: 20 7 Zoznam príloh 21 2

3 Predhovor Naším nenápadným hrdinom je gréckokatolícky kňaz biskup Ján Eugen Kočiš. Prvýkrát sme sa s ním stretli v júni 2011 na Gréckokatolíckom arcibiskupstve v Prešove a stretnutie nebolo plánované. Stretli sme sa s ním po rozhovore s vladykom J. Babjakom, ktorého sme oslovili kvôli projektu o práve na vierovyznanie, na ktorom sme vtedy pracovali. Stretnutie s biskupom Kočišom bol,,bonus, za naše čakanie a ponúkol nám ho o. Novický. Nevedeli sme vtedy o ňom veľa. Pohľad na starého muža bol príjemný. Z jeho očí sála láska k blížnemu. Pri prvom pohľade na biskupa bolo jasné, že je to pokorný človek, ktorý má životné skúsenosti, ale napriek tomu nezanevrel na život ani na vieru a stále dokáže rozdávať lásku, pomoc a pochopenie. S tým nám vyšiel v ústrety, ochotný sa nám venovať v ničím a nikým neobmedzovanom čase. Ochotne nám opísal celý svoj život, to, ako bol demokraticky odsúdený do väzenia a ďalšie míľniky svojho života. Kládli sme mu otázky a on sa rozhovoril, natáčali sme a prestávku sme urobili len vtedy, keď bolo potrebné vymeniť baterku v kamere. Pýtali sme sa na to, odkiaľ pochádza, kde vyrastal a študoval, kde pracoval a na čas, ktorý bol v PTP, na jeho kňazskú vysviacku a väznenie. Na všetky otázky sme dostali vyčerpávajúce odpovede, niekedy až ohromujúce či dych vyrážajúce. Stretnutie sme si vážili, urobilo na nás dojem, počúvali sme o mnohom, čo sme ešte nikdy nepočuli. Naša projektová vedúca nám navrhla, či sa nechceme jeho osobnosťou zaoberať v projekte Nenápadní hrdinovia. Bola to pre nás aj možnosť využiť skúsenosti z projektovej práce a dozvedieť sa viac od vzácneho človeka, akým otec Kočiš určite je. Nasledovala ďalšia návšteva v Prešove, telefonáty, internetová komunikácia. Touto cestou sa chcem poďakovať všetkým, ktorí nám pri našej práci pomáhali, osobitne pri prístupe k dokumentom: PhDr. Jánovi Ondriašovi z ÚPN v Bratislave, ktorý nám pomohol radami a pripravil nám prístup do archívu ÚPN, Mgr. P. Pytlíkovi, archivárovi, ktorý umožnil prístup do archívu našej bývalej spolužiačke A. Brčiakovej, Alžbetke za jej námahu pomôcť nám na diaľku, o. M. Novickému za jeho ochotu, J. Živčákovi, ktorý nám doniesol materiály z Prešova, keď na ďalšiu návštevu už nebol čas. Dnes sme radi, že sme prijali návrh zapojiť sa do projektu a ďakujeme za to M. Goceliakovej, ktorá viedla naše kroky od myšlienky až k jej realizácii. 3

4 Úvod Ústava Československej republiky z 9. mája 1948 upravovala otázku slobody svedomia a vyznania v troch paragrafoch: Sloboda svedomia a vyznania 15 (1) Sloboda svedomia sa zaručuje. (2) Svetový názor, viera alebo presvedčenie nemôže byť nikomu na ujmu, nemôže však byť dôvodom na to, aby niekto odopieral plniť občiansku povinnosť uloženú mu zákonom. 16 (1) Každý má právo vyznávať súkromne i verejne akúkoľvek náboženskú vieru alebo byť bez vyznania. (2) Všetky náboženské vyznania a bezvyznanie sú si pred zákonom rovné. 17 (1) Každý má voľnosť vykonávať úkony, spojené s akýmkoľvek náboženským vyznaním alebo bezvyznaním. Výkon tohto práva však nesmie byť v nezhode s verejným poriadkom ani dobrými mravmi. Nedovoľuje sa zneužívať ho na nenáboženské účely. (2) Nikto nesmie byť priamo ani nepriamo nútený na účasť na takom úkone. Aj Ústava Československej socialistickej republiky z 11. júla 1960 garantovala náboženskú slobodu. Článok 32 (1) Sloboda vyznania je zaručená. Každý môže vyznávať akúkoľvek náboženskú vieru, alebo byť bez vyznania, aj vykonávať náboženské úkony, pokiaľ to nie je v rozpore so zákonom. (2) Náboženská viera alebo presvedčenie nemôže byť dôvodom pre to, aby niekto odopieral plniť občiansku povinnosť, ktorá je mu uložená zákonom. Práva na slobodu vyznania boli v ústavách zakotvené, ale zákon limitoval tieto práva ustanovením, že hranicou náboženskej slobody je súhlas so zákonom a vytváral aj priestor pre štátny dozor nad cirkvami v podobe napr. štátneho súhlasu pre kňazov ap. Štát napriek v Ústave deklarovaným právam, teda bez zákonných ustanovení, rozhodol o osude gréckokatolíckej cirkvi. 4

5 1 Gréckokatolícka cirkev na Slovensku, politická a spoločenská situácia Po druhej svetovej vojne sa udalosti vyvíjali pod vplyvom novej politickej situácie. Stále rastúci vplyv Moskvy na povojnový vývoj v Československu znamenal aj zosilnenie šírenia pravoslávia. Už v roku 1946 Moskva vyslala do Prahy pravoslávneho metropolitu exarchu J. Voroncova, ktorý začal za podpory štátu organizovať silnú protigréckokatolícku kampaň, ktorá vyvrcholila násilným zrušením Gréckokatolíckej cirkvi a jej pripojením ku pravoslávnej. Podľa schematizmu z roku 1948 mala gréckokatolícka cirkev na Slovensku 239 farností, filiálok a veriacich prevažne na východnom Slovensku. Štatistika zo sčítania obyvateľstva k 1. marcu 1950 vykazovala gréckokatolíkov na Slovensku, čo predstavovalo 6,42 % z celkového počtu obyvateľstva. 1 Akcia P prebehla podľa vopred pripraveného scenára na Prešovskom pseudosobore dňa 28. apríla Znamenala začiatok útrap biskupov, duchovenstva a veriacich, ktorí sa s postupom komunistickej zlovôle nestotožnili. Len menšia časť kňazov a veriacich podľahla hrubému nátlaku a prijala pravoslávie. Štátna bezpečnosť veriacich rozdelila do troch skupín. Podľa tohto delenia prvá skupina prijala rozhodnutie zinscenovaného soboru a s ním aj pravoslávie, druhá skupina uprednostnila Rímskokatolícku cirkev, kým veriaci z tretej, najreakčnejšej skupiny si náboženské obrady (napríklad krsty, sobáše a pohreby) vykonávali sami na cintorínoch, pri krížoch alebo tajne v domoch; niekedy medzi nich prichádzali ukrývajúci sa gréckokatolícki kňazi, a tí im vysluhovali sviatosti a liturgické obrady apríla 1950 v deň tzv. Prešovského soboru bola zlikvidovaná gréckokatolícka cirkev, biskupi Pavol Gojdič, OSBM a Vasiľ Hopko boli spolu s mnohými kňazmi uväznení. Mnohí kňazi prestúpili do pravoslávnej cirkvi, tí, ktorí to odmietli, boli prenasledovaní a donútení odsťahovať sa do českého pohraničia ( do roku 1952 tak vysťahovali viac ako sto rodín kňazov). 1 1 BARNOVSKÝ, Michal: Gréckokatolícka cirkev na Slovensku po druhej svetovej vojne, hu/sites/default/files/13_sz_barnovsky.pdf 2 LETZ, Róbert: Prenasledovanie kresťanov na Slovensku v rokoch In: MIKLOŠKO, F. SMOLÍKOVÁ, G. SMOLÍK, P.: Zločiny komunizmu na Slovensku (1). Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška,

6 Aj keď gréckokatolícka cirkev de facto zanikla, de iure neprestala existovať... celá Akcia P bola v rozpore s existujúcou ústavou a cirkevným právom. Podľa platného Kódexu východného cirkevného práva mohol cirkevný snem výlučne zvolávať iba biskup, čo sa, žiaľ, neuskutočnilo. Následne sa hrubo porušilo aj jedno zo základných ľudských práv právo na slobodu vierovyznania. Nešlo o slobodnú voľbu, ale o násilný akt prestupu z jednej viery na druhú. 3 Vzťahy medzi už zaniknutou cirkvou a štátom boli komplikované. Duchovní, ktorí odmietli prestup k pravosláviu, mali problémy s justíciou, boli zbavení štátneho súhlasu a presídlení do Čiech alebo na západné Slovensko, aby sa tým obmedzil ich vplyv na východnom Slovensku. Silné obmedzenie vplyvu cirkví viedlo tak ako aj u ostatných cirkví k inscenovaným procesom s často vykonštruovanými obvineniami, k internovaniu kňazov a rehoľníkov, rušeniu reholí, zatvoreniu seminárov, prenasledovaniu a väzneniu kňazov, k nespočetným súdnym procesom a pod. Osemnásť rokov gréckokatolícka cirkev na Slovensku právne nejestvovala, tí, ktorí jej ostali verní, schádzali sa tajne na bohoslužbách, krstili, sobášili, pôsobili medzi veriacimi. Osudy 254 gréckokatolíckych kňazov, ktorí neprestúpili na pravoslávie a ostali verní svojej cirkvi, zachytil terajší vladyka Mons. ThDr. Ján Babjak SJ PhD v v dvojzväzkovej knihe Zostali verní, zachytil osudy tých, ako hovorí v úvode: ktorých pevné charaktery sa osvedčili v ohni skúšok a utrpení počas dlhých rokov. Pre nich bolo najdrahšie zachovať si vieru a žiť podľa nej. Preto sú veľkými vzormi a povzbudením pre všetkých ľudí. 4 Išlo o sféru vplyvu. Cirkvi, pôsobiace v našej krajine, mali hlavu v kapitalistickom svete, v Ríme, vo Vatikáne. Štát to chcel najprv odskúšať na menšinovej cirkvi, na gréckokatolíckej cirkvi. My sme padli 28. apríla 1950, tzv. prešovským soborom. Pred tým Veľkým soborom cirkevní tajomníci a ŠtB-áci chodili po farách a zisťovali situáciu a lákali kňazov rôznymi ponukami. Najprv to bolo sľubmi: budete mať dobré platy, pôjdete na vyššie miesta. Prišli s autom Tatra, dali kľúče pred kňaza, že: pozrite sa, to auto je Vaše, necháme Vám ho, len tu podpíšte. Prinášali peniaze: , , , milión! To, bolo neslýchané! Jeden kňaz, ktorý dostal ponuku LUPČO, Martin PhDr., Veľký sobor v Prešove a likvidácia gréckokatolíckej cirkvi, 29. apr 2010, 4 BABJAK, Ján SJ, Zostali verní (Osudy gréckokatolíckych kňazov, 1. zväzok), nezisková organizácia PET- RA, Prešov,

7 korún, sa rozplakal a povedal:,,buď tie naše peniaze za nič nestoja, alebo je naša viera taká drahá. Keď toto nefungovalo, začali sa vyhrážať: Vyvezieme Vás na Sibír, nikdy viac neuvidíte svoju manželku, Vaše deti sa nedostanú do škôl a už nikdy viac sa Vaša rodina nestretne. Každý gréckokatolícky kňaz dostal lístky pre celú svoju rodinu do Čiech, do vyhnanstva. A pristavili im jeden vagón, nákladný vozeň na najbližšiu zástavku od ich bydliska a tam mali do určitého času, napríklad do 24 hodín naložiť svoje veci. Povedali im, že všetko majú pripravené, ale nič nemali pripravené. Keď cirkevný tajomník mal trošku svedomie, kňaz mal pripravený nejaký byt (obyčajne po cigánoch, vlhký), ale niektorí nemali nič. Prišli tam a nevedeli kam sa podieť.(príloha č. 1, Babjak) Pražská jar 1968 dala šancu na obnovu pôvodného stavu, vstup vojsk Varšavskej zmluvy zmrazil všetky nádeje. Gréckokatolícka cirkev bola síce povolená, ale k navráteniu majetku nedošlo v plnom rozsahu a prenasledovanie zo strany štátnych orgánov znemožňovalo akýkoľvek rozvoj. Gréckokatolícky klérus sa mohol formovať iba v jedinom - a to rímskokatolíckom seminári, ktorý na Slovensku existoval. Po zmene politických pomerov v rokoch mohlo konečne dôjsť k úplnej rehabilitácii gréckokatolíckej cirkvi a rozvinutiu jej činnosti vo všetkých dimenziách. Obnovila sa činnosť kňazského seminára i bohosloveckej fakulty, vzniklo viacero cirkevných škôl. V posledných rokoch sa ustálila aj územná organizácia. Súčasným arcibiskupom so sídlom v Prešove, je vladyka Ján Babjak, SJ. 21. februára 1997 bol zriadený Košický apoštolský exarchát, ktorý bol 30. januára 2008 povýšený na eparchiu, jej sídelným biskupom je vladyka Milan Chautur, CSsR. Bratislavská eparchia bola zriadená 30. januára 2008 vyčlenením z Prešovského arcibiskupstva, za jej prvého biskupa-eparchu bol menovaný o. Peter Rusnák. Do Prešovskej archieparchie patria gréckokatolíci žijúci na území Prešovského kraja, do Košickej eparchie sú začlenení katolíci byzantského obradu bývajúci na území Košického kraja. Stredné a západné Slovensko patrí pod správu Bratislavskej eparchie. 7

8 2 Charakteristika osobnosti Eugena Jána Kočiša Pri spracovaní životopisných údajov sa práca opiera o rozprávanie otca biskupa pri osobných stretnutiach a o zverejnené biografie v knižných publikáciách alebo na internetových stránkach. 5 Životopis biskupa Kočiša, zostavený na základe štúdia týchto zdrojov a rozhovorov s ním je pokusom o celistvejší pohľad na jeho udalosťami naplnený život, život kňaza, ktorý na prvé miesto v svojom konaní kládol a kladie svoju službu človeku v znamení viery, ktorej ostal verný po celý život. 2.1 Životopisné údaje Mons. Ján Eugen Kočiš, emeritný biskup abrittský, narodil sa 25. júna 1926 v Pozdišovciach, okres Michalovce v rodine kolesára Juraja Kočiša a Márie, rod. Koščákovej, ako najmladšie z ôsmich detí. Keď mal dva roky, rodina sa presťahovala do Vojčíc, okres Trebišov, otec pracoval v trebišovskom cukrovare. Od 1938 do roku 1942 navštevoval Meštiansku školu v Trebišove, neskôr Učiteľskú akadémiu v Michalovciach, kde roku 1946 maturoval. Po maturite rok pracoval ako učiteľ v Malej Tŕni. Potom sa rozhodol pre štúdium teológie na Bohosloveckej fakulte v Prešove. Štúdium a vysvätenie prekazili udalosti po prešovskom sobore. Diecézny biskup Peter Pavol Gojdič OSBM internovaný v biskupskej rezidencii prepašoval predstaveným kňazského seminára list, v ktorom žiadal, aby pripravili bohoslovcov na neverejné svätenie. Plánované vysvätenie Eugena Kočiša a Mikuláša Chanáta sa už neuskutočnilo, seminár bol 21. apríla obsadený Štátnou bezpečnosťou. Kočiš zo seminára odišiel a pokúšal sa nájsť zamestnanie. Ján Eugen ho našiel v Bystrom nad Topľou, kde pracoval v učtárni cementárne. Tu sa naňho uskutočnil zásah. Jemu sa však pred zatykačom podarilo ujsť. Odišiel do Fulianky a odtiaľ po niekoľkých dňoch k rodičom bohoslovca Jozefa Mašleja do Šarišských Michalian. Do Bystrého sa nevrátil, nastúpil do zamestnania v Trebišove do mäsopriemyslu. Zakrátko na to dostal povolávací rozkaz na vo BABJAK, Ján SJ.: Zostali verní; II. zväzok, Osudy gréckokatolíckych kňazov; Vydavateľstvo PETRA, s ; Prešov,

9 jenskú službu. Bol zaradený do PTP (Pomocného technického práporu) v Libavé na Morave. Potom pracoval na výstavbe trate na Sázave. Počas vianočnej dovolenky sa pripravoval na tajné svätenie, kňazskú vysviacku neverejne prijal 1. januára 1951 v nemocničnej kaplnke v Rožňave ako neženatý gréckokatolík z rúk rožňavského rímskokatolíckeho biskupa Róberta Pobožného, pretože biskupi Gojdič a Hopko boli už v tom čase internovaní. Ako novokňaz sa vrátil do Čiech na stavbu trate Sázava - Velké Losenice, odkiaľ bol preložený do vojenského priestoru Libavá, kde pracoval v lese, potom na stavbe v Kúpeľoch Jeseník, ďalej bol presunutý na vojenskú pílu v Plumlově a odtiaľ po roku na šachtu do Orlovej a Karvinej. Ako politicky nespoľahlivý bol , po troch rokoch a štyroch mesiacoch prepustený do civilu.. Po príchode z PTP bol zamestnaný v pekárni vo Vranove nad Topľou. Ako kňaz v tom čase tajne pôsobil napríklad v Slavkovciach, Dúbravke, Tokajíku, Ruskom Kručove, Stropkove a Trebišove. Roku 1955 po opakovanom varovaní pred hroziacim zatknutím sa rozhodol, že sa bude skrývať. Po kratších pobytoch na rôznych miestach sa dostal do obce Ložín v Michalovciach. Tu prežil 22 mesiacov a odtiaľ chodil na pastoračné cesty do okolitých dedín. 7 februára 1958 ho ŠtB chytila v Dúbravke, bol zatknutý a odvedený do krajskej väznice v Prešove. 13. júna 1958 ho súdili na Krajskom súde v Prešove, odsúdili ho na tri roky, krajský prokurátor sa odvolal, nové pojednávanie vo februári 1959 znamenalo ďalší rok väzenia. Po opakovaných súdoch v Prešove a v Prahe na Paknráci bol odsúdený na štyri roky, z ktorých si odsedel dva. Ako väzeň pracoval v uhoľnej šachte v Rtyni v Podkrkonoší. Prepustený bol po amnestii 7. februára Po prepustení z väzenia sa vrátil domov na Slovensko, ale v dôsledku vedľajšieho trestu, ktorý dostal od Najvyššieho súdu v Prahe a to zákaz pobytu v krajoch Prešov a Košiciach, musel do 24 hodín opustiť východné Slovensko. Tak sa dostal do Plynostavu Pardubice, kde ako kopáč pracoval od prepustenia z väzenia do 30. apríla Počas tohto obdobia sa otec Kočiš pridal do radov tajnej cirkvi a ešte pred obnovením Gréckokatolíckej cirkvi bol 3. decembra 1967 biskupom Félixom Dávidkom vysvätený za biskupa. Štátny súhlas na vymenovanie za riaditeľa biskupskej kancelárie ani po opakovaných žiadostiach nedostal pre nevyhovujúci politický profil. V júni roku 1968 po obnovení činnosti Gréckokatolíckej cirkvi sa zapojil do aktívnej pastoračnej práce. Od roku 1969 až do roku 1990 bol veľmi blízkym spolupracovníkom ordinára Mons. Jána Hirku ako aktuár a ceremoniár (príloha č.2) na biskupskom úrade v Prešove. Roku 1970 bol vymenovaný za konzistoriálneho radcu Prešovskej gréckokatolíckej diecézy(príloha č.3), roku 1975 za titulárneho arcidekana prešovskej gréckokatolíc- 9

10 kej diecézy (príloha č.4), roku 1977 za eparchiálneho sudcu. V roku 1986 sa zriekol tohto úradu s odvolaním na otázku svedomia. V tomto období sa zrejme ŠtB pokúšala získať Kočiša pre tajnú spoluprácu, bol zavedený spis o jeho preverovaní a bol vedený ako kandidát tajnej spolupráce, uskutočnili s ním ako sa uvádza v zázname prvý spravodajský kontakt, cieľom ktorého bolo opoznať menovaného a zistiť jeho reagenciu na rozhovor s pracovníkmi ŠtB a pripraviť dôvod ďalšieho stretnutia. 6 Spis bol uzavretý s poznámkou, že sa zmenilo jeho postavenie (príloha č. 5), čo potvrdzuje, že sa im to nepodarilo. 2.2 Po novembri 1989 bol Eugen Kočiš menovaný do viacerých funkcií, ktoré boli vyjadrením jeho vernosti gréckokatolíckej cirkvi. V januári 1993 bol menovaný riaditeľom vikariátu pre gréckokatolíkov v Českej republike a poverený ho viesť podľa pokynov I. Ljavinca (príloha č.6). Po zriadení apoštolského exarchátu ho roku 1996 vladyka Ivan Ljavinec vymenoval za generálneho vikára. V Prahe pôsobil 17 rokov. Roku 1996 sa Mons. Kočiš stal zodpovedným redaktorom časopisu Jedinym sercem. Roku 1991 požiadal Ministerstvo spravodlivosti o rehabilitáciu a odškodnenie. Roku 1992 bolo jeho požiadavke vyhovené. Za svoje zásluhy a činy pri obnove Grécko katolíckej cirkvi bol 23.marca 2002 vymenovaný za pražského preláta. Roku 2003 bol Mons. ThDr. Ladislavom Hučkom menovaný generálnym vikárom Apoštolského exarchátu gréckokatolíckej cirkvi v ČR (príloha č.7). Svätá stolica zverejnila jeho biskupskú vysviacku 24. apríla 2004, vtedy sa stal pomocným pražským biskupom. 24.apríla 2004 bol pápežom Jánom Pavlom II. vymenovaný za titulárneho biskupa abrittského a pomocného pražského (príloha č.7). Biskupské svätenie prijal 15. mája 2004 v Prahe a bol menovaný biskupským vikárom pre integráciu a formáciu kňazov (príloha č.9 a č.10). V lete 2010 sa otec biskup Ján Eugen Kočiš presťahoval späť do Prešova. Býva v priestoroch Arcibiskupského paláca. Aktívne sa zúčastňuje na cirkevných podujatiach po boku vladyku Jána Babjaka. 2. januára 2011 oslávil v Katedrálnom chráme sv. Jána Krstiteľa 60. rokov kňazskej služby. 6 Návrh na uloženie spisu PO KTS z

11 3 Dôsledky pôsobenia skúmanej osobnosti Už když jsem šel na svěcení, vědel jsem, že to smrdí vězením E.J.Kočiš Eugen Ján Kočiš je aj dnes osobnosť nenápadná. Skromný človek, ktorý so zvláštnym humorom dokáže komentovať prežité roky. 3.1 Uväznenie a súdne procesy Samotná skutočnosť, že biskup Kočiš bol v čase, keď bola zrušená gréckokatolícka cirkev seminaristom bohosloveckého ústavu, z neho robila osobu nepriateľskú štátu. Dôsledkom tvz. prešovského soboru bolo aj zrušenie kňazského seminára a Bohosloveckej vysokej školy v Prešove. Otec Kočiš si spomína na svoje posledné stretnutie s biskupom Gojdičom, keď mu dovolili asistenciu pri liturgii na Veľkú noc. Biskupa Gojdiča vtedy strážili príslušníci ŠtB, striedali sa po ôsmich hodinách. Napriek tomu sa mu podarilo doručiť list. v ktorom žiadal, aby pripravovali na neverejné svätenie ďalších bohoslovcov a podarilo sa mu doručiť predstaveným kňazského seminára list, v ktorom žiadal, aby pripravili bohoslovcov na neverejné svätenie. Vybrali Mikuláša Chanátha a Jána Eugena Kočiša. Eugen Kočiš sa v apríli 1950 pripravoval na svoje tajné svätenie za kňaza seminár obsadili príslušníci ŠTB. Rektor seminára, pomocný biskup Dr. Vasiľ Hopko, dekan akadémie Dr. Miron Podhájecký a špirituál seminára Ivan Ljavinec boli uväznení a svätenie sa už nemohlo uskutočniť. Seminaristi museli po obsadení seminára ŠtB nedobrovoľne opustiť seminár, mnohí boli vyvezení do rôznych táborov, niektorí sa ukrývali pred bezpečnosťou. Eugenovi Kočišovi sa spolu s jeho spolužiakmi podarilo zo seminára nepozorovane odísť. Prerušenie štúdia znamenalo aj povinnosť nastúpiť na vojenskú službu. Nakoľko sa E. Kočiš nezdržiaval po odchode z ústavu v mieste svojho trvalého bydliska, bol mu povolávací rozkaz odovzdaný neskôr, tak ako ostatným, so zaradením do PTP. Namiesto dvoch rokov vojenskej služby to boli v jeho prípade tri roky a štyri mesiace tvrdej manuálnej práce na rôznych miestach na trati Sázava - Velké Losenice, vojenský priestor Libavá, kde pracoval ako lesný robotník, na stavbe v Kúpeľoch Jeseník, vo vojenskej píle v Plumlově, uhoľnej šachte Orlová a Karviná. Fotografia z 8. septembra 1953 z Karvinej potvrdzuje slová vladyku Kočiša Boli sme tzv. vojaci. Ale v skutočnosti v pracovnom tábore ako politicky nespoľahliví (príloha č. 12). 11

12 Aj po prepustení z PTP, keď pracoval ako robotník v pekárni, sa Eugen Kočiš venoval naplno svojmu skutočnému povolaniu. Taká činnosť bola štátom hodnotená ako tzv. marenie štátneho dozoru nad cirkvami, bol na to zákon. Slobodu tak riskoval nielen Kočiš, ale i ľudia, pre ktorých vysluhoval sviatosti. Od júla 1955 do februára 1958 sa potom musel skrývať, ako sám hovorí, donútili ho k tomu okolnosti. Aj v tejto dobe naďalej tajne vykonával kňazskú službu. O tomto období hovorí, že to bolo ťažšie ako väzenie, po procese vedel, na koľko ho odsúdili, ale v tomto období, keď sa skrýval, vedel, že ho hľadajú, ohrozoval aj tých, u ktorých sa skrýval. Po procese zistil, že kvôli nemu nikoho nezatkli, hoci takých prípadov bolo veľa (príloha č. 11). 7. februára bol 1958 bol zatknutý a nasledovali súdne procesy. Prenasledovanie kňazov a aktívnych veriacich malo zastrašiť a zlomiť všetkých tých, čo chápali poslanie kresťana aktívne. ŠtB už v priebehu roka 1957 rozpracovala a v roku 1958 realizovala niekoľko prípadov z cirkevnej oblasti. Akcia,,Evička bola zameraná proti gréckokatolíckemu bohoslovcovi Eugenovi Kočišovi, ktorý sa ukrýval od roku 1955 a prijal tajnú kňazskú vysviacku. 7 Krajský súd v Prešove po predchádzajúcom vyšetrovaní, vypočúvaní, vyniesol 13. júna 1958 na hlavnom pojednávaní prvý rozsudok: Eugena Kočiša obvinili ho z trestného činu združovania proti republike podľa 79 tr. zákona a marenia dozoru nad cirkvami podľa 173 tr. Zákona, z.č.86/1950. Krajský súd ho súdil spolu s Michalom Ihnátom. Obaja boli uznaní vinnými. Eugen Kočiš bol obvinený, že od roku 1951 do 1955 bol na rôznych miestach Slovenska v styku s tajne vysväteným bývalým gréckokatolíckym generálnym vikárom Jánom Ljavincom. Podľa jeho inštrukcií utvrdzoval gréckokatolíckych veriacich, kňazov a bohoslovcov, aby zotrvali v svojej viere a kňazov presviedčal o tom, aby vracali dekréty pravoslávnemu biskupstvu. Týmto spôsobom narušoval súžitie veriacich zjednotenej cirkvi a narúšal konsolidáciu pomerov na východnom Slovensku a s Ljavincom sa spolčil v úmysle podvracať ľudovodemokratické štátne zriadenie. Tak sa zdôvodňuje jeho trest (príloha č. 13). Odsúdený bol na 18 mesiacov, Michal Ihnát na dva a pol roka. Trestné stíhanie pre trestný čin marenia dozoru nad cirkvami bolo proti nemu zastavené. Krajský prokurátor sa proti rozsudku odvolal a jeho prípadom sa zaoberal Najvyšší súd v Prahe. Na odvolacom konaní v Prahe zrušili rozsudok Krajského súdu v Prešove 7 LETZ, Róbert. Prenasledovanie kresťanov na Slovensku v rokoch Zločiny komunizmu na Slovensku (1). Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 2001, s ISBN

13 a odsúdili ho podľa 79 na trest odňatia slobody na tri roky. Súd vyniesol aj ďalšie vedľajšie tresty: podľa 43 a 44 tr. z. bol odsúdený tri roky straty občianskych práv, podľa 53 na zákaz pobytu v krajoch Prešov a Košice na päť rokov a podľa 53 na prepadnutie vecí. (to zdôvodnil súd tým, že ide o veci, ktoré mu ako kňazovi slúžili na páchanie trestnej činnosti). Najvyšší súd došiel k záveru, že obžalovaný Kočiš sa trestnej činnosti dopustil z nepriateľstva k ľudovodemokratickému zriadeniu, mal tesné spojenie s Jánom Ljavincom, s ktorým sa zúčastnil na rozvetvenej protištátnej činnosti. Tento záver pre súd potvrdzuje aj skutočnosť, že obžalovaný Kočiš sa po zatknutí a odsúdení I. Ljavinca a jeho spoločníkov dlhšiu dobu ukrýval a vykonával úkony gréckokatolíckeho kňaza. V rozsudku sa uvádza, že Najvyšší súd mu podstatne zvýšil výmeru trestu preto, že zistil, že Krajský súd v Prešove neprihliadol náležite k okolnostiam, ktoré obžalovanému priťažovali, teda to, že svojím trestným činom prejavil nepriateľstvo k ľudovodemokratickému poriadku. Vedľajší trest- zákaz pobytu v Prešovskom a Košickom kraji sa zdôvodňuje tým, že návrat by mohol zmariť prevýchovný proces (výkon trestu) a je v záujme štátu, aby veriac, ktorí dali podnet k zlúčeniu gréckokatolíckej a pravoslávnej cirkvi neboli ovplyvňovaní takými kňazmi, ako je obžalovaný Kočiš (príloha č.14). Na podnet Najvyššieho súdu nasledovalo po prerokovaní sťažnosti, ktorú podal generálny prokurátor na porušenie zákona ďalšie pojednávanie, na ktorom sa zrušilo aj uznesenie Najvyššieho súdu z 13. augusta Ten nariadil Krajskému súdu v Prešove, aby vec znovu prerokoval a rozhodol. Krajský súd na hlavnom pojednávaní 25. februára 1959 uznal obžalovaného Eugena Kočiša vinným z trestného činu marenia dozoru nad cirkevnými spoločnosťami podľa 72 tr. zák. za to, že do r do 7. februára 1958 vykonával bez štátneho súhlasu náboženské úkony v domoch veriacich, nebol zapojený do pracovného procesu a ukrýval sa, teda zámerne sa vyhýbal práci. Za to bol odsúdený na dodatočný trest v trvaní jedného roka. V rozsudku sa uvádza: Po zhodnotení vyše popísaných okolností, krajský súd mal zato, že obžalovaný už bol odsúdený pre trestný čin podvracania republiky podľa 79 tr. zák. z roku 1950 na trest odňatia slobody v trvaní 1 roka bezpodmienečne a k vedľajším trestom, mal zato, že teraz uložený trest ako dodatkový v trvaní 1 roka bezpodmienečne bude pre obžalovaného v budúcnosti nielen slúžiť ako výstraha, ale tiež bude slúžiť uložený trest ako výchovný prostriedok. 8 8 Rozsudok krajského súdu v Prešove z dňa 25. februára

14 Obžalovaný sa odvolal, ale Najvyšší súd 7. mája 1959 odvolanie zamietol. Z trestu štyri roky strávil Eugen Kočiš vo väzení dva roky, vzťahovala sa na neho amnestia prezidenta republiky z 9. mája Dôsledky akcie P na život Jána Eugena Kočiša Cieľom akcie P bola postupná likvidácia gréckokatolíckej cirkvi v Československu. Príbeh Eugena Kočiša poukazuje na to, že sa to mocenskému aparátu nepodarilo. Otec biskup patrí k tým gréckokatolíckym kňazom a veriacim, ktorí sa svojej viery napriek nepriaznivým okolnostiam nevzdali, ostali svojej viere verní. Kňazi vysluhovali sviatosti, ako to robil aj on na rôznych miestach. Aj takíto ľudia, ku ktorým patrí určite Ján Eugen Kočiš, tvoria ako nenápadní hrdinovia naše dejiny. 14

15 3.3 Vplyv na postoje okolia, ako vnímajú danú osobnosť príbuzní, susedia, rovesníci Josef Kajnek, vysvätený 26. júla 1976 v Prahe pomocný biskup - generální vikár Hradce Králové, prebošt katedrálnej kapituly, člen zboru poradcov, člen kňazské rady, člen ekonomické rady diecézy Na naše otázky odpovedal listom: Jsem kutnohorák a když jsem byl ještě malý kluk, ministrant, tak jsem se setkal s panem biskupem Eugenem na faře u pana faráře Müllera, který mi potom řekl, že tento muž je biskupem. Pracoval v Kutné Hoře a okolí v nějakém podniku, který dělal výkopové práce na kanalizaci nebo plyn. Také jsem později slyšel od farníků z Hradce Králové, že bydlel (také jako dělník u tohoto podniku) ve věži kostela Božského Srdce, kde je velmi jednoduchý byt a měl tam několik velmi dobrých přátel. Po mnoha letech jsem se s ním setkal u sv. Klimenta v Praze, kde mne pozval na juliánské velikonoce vladyka Ivan Ljavinec a tam pan biskup Eugen světil pokrmy, které si lidé na bohoslužby přinesli. Tehdy říkal, že se musí hodně kropit, aby měl lid jistotu, že je vše dobře posvěcené. Pan biskup Eugen je jistě člověk Boží, protože pro Ježíšovu církev mnoho vytrpěl a zůstal radostným člověkem (z internetovej komunikácie). 85- ročný vladyka Eugen Kočiš žije v budove Arcibiskupského úradu v Prešove. Tam je v neustálom kontakte s ľuďmi. Vladyka Babjak sa stretáva so všetkými zamestnancami úradu každý deň o 12. hodine na spoločnú modlitbu. Eugen Kočiš tu nikdy nechýba. Všetci sa tu k nemu správajú s úctou, ktorá mu patrí, napr. Mgr. Marek Novický, ordinovaný v Prešove, od roku 2010 osobný tajomník vladyku Jána Babjaka, nám povedal: Otca biskupa Kočiša poznám rok, je pre mňa takým vzorom. Napriek tomu, že má mnohé zdravotné problémy, ak je nejaká posviacka, chodí s arcibiskupom na všetky akcie. On je taká, môžeme povedať, chodiaca encyklopédia, vie o minulosti veľmi veľa, sám ju zažil. A vždy bol taký, že bol triezvy v názoroch. Vedel zhodnotiť, kedy sa má ozvať, kedy sa nemá ozvať, vedel sa tváriť, že veci nepočúva, pritom ich počul...(nahrávka, príloha č.11). 15

16 Jedným z pôsobísk tajnej pastorácie E. Kočiša bola aj obec Kojšov. Oslovili sme terajšieho farára v obci: Marek Horňák, prijal kňazskú vysviacku 7.apríla 1974 z rúk vladyku Milana Chautura v Košiciach. Od roku 1997 je farárom vo farnosti Kojšov. Marek Horňák pozná otca biskupa Kočiša, povedal o ňom: Je to človek viery, lásky, úprimného a veselého srdca. Je nenáročný a skromný. V kronike gréckokatolíckej fary v Kojšove je zachytené: V rokoch , keď bola Gréckokatolícka cirkev oficiálne zakázaná, sa veriaci stretávali na miestnom cintoríne, kde si vybudovali malú kaplnku. Chrám aj faru spravovala Pravoslávna cirkev. V tomto smutnom období chodili tajne vysluhovať sviatosti mnohí kňazi, napr. otec biskup Mons. Ján Eugen Kočiš, o. Štefan Lazor, o. Dionýz Rokický. Peter Geletka, vysvätený v Prešove, špirituál kňazského seminára Prešov, duchovný správca poverený duchovnou správou nemocníc mesta Prešov, od roku 2008 výpomocný duchovný v Žakovciach, okre Kežmarok: Poznám otca Kočiša osobne ešte zo študentských čias. Je to svätý kňaz a vplýva na mňa veľmi pozitívne. (nahrávka, príloha č. 11 Pavol Chanáth, st., vysvätený 9. júna 1974 v Prešove, pôsobil vo viacerých farnostiach aj ako okresný dekan bardejovského dekanátu, ako sudca DCS, od roku 2005 je správcom gréckokatolíckej farnosti v Snakove. S otcom biskupom Kočišom sa Pavol Chanáth stretol ako bohoslovec roku 1968 a odvtedy pri rôznych príležitostiach. Stretáva ho aj teraz, napr. roku 2010 sa biskup Kočiš zúčastnil na posviacke Chrámu Ochrany Presvätej Bohorodičky v Snakove. P. Chanáth povedal v rozhovore, že Eugena Kočiša charakterizuje aj taká príhoda: nemal auto a stihol v nedeľu aj štyri liturgie, vyslúžil si preto prezývku Kissinger Východu. Vyzdvihol jeho vlastnosti, je to podľa neho človek úprimný, ľudský, nenamyslený, dokázal komunikovať s každým, či to boli bohoslovci, kňazi, veriaci, bol prístupný a otvorený všetkým. 16

17 Strýkom Pavla Chanátha, mladším bratom jeho otca bol Mikuláš Chanáth, bohoslovec, spolužiak Eugena Kočiša. Otec Pavla Chanátha bol tiež kňaz, bol vysvätený ešte v januári 1950, semester pred ukončením seminára, lebo sa už predpokladal neskorší vývin. Mikuláša Chanátha a Eugena Kočiša mali vysvätiť spolu, obidvaja mali súhlas, že môžu byť vysvätení skôr, všetko bolo prichystané, ale vyslanec s mimoriadnymi právomocami biskupa, keď zistil, že sú takí mladí, nevysvätil ich (vraj sa naľakal- ale to nemá P. Chanáth potvrdené), vysvätení boli obaja potom už tajne. Mikuláš Chanáth krátko po vysviacke emigroval (nahrávka, príloha č. 11). Ako pôsobí otec biskup aj dnes na tých, s ktorými sa stretáva? Ján Živčák, študent Filozofickej fakulty v Prešovskej univerzity svoje dojmy zo stretnutia vyjadril: (nahrávka, príloha č. 11) Bola pre mňa veľká česť, že som sa mohol stretnúť s pánom Kočišom, a že som sa mohol aspoň chvíľu rozprávať s takýmto človekom. Pomohlo mi to v takých dvoch veciach: Prvá vec, dozvedel som sa, ako sa cítili gréckokatolícki kňazi, keď sa museli skrývať, a takisto mi to pomohlo aj duchovne, pretože z biskupa Kočiša ide veľká duševná zrelosť, a cítiť, že prežil život s Bohom a prežil ho tak, ako to Boh chcel. Nájsť svedkov čias z obdobia do r. 1989, ktorí s biskupom Kočišom prežili časť jeho rušného života, nie je jednoduché. Sám na tú otázku odpovedá, že už nie je s nikým v kontakte, jeho bývalí spolubojovníci z PTP či z jeho tajnej kňazskej služby už nežijú, nemá ani blízkych príbuzných. Sme preto radi, že sme mohli zachytiť jeho spomienky, spomienky človeka s neľahkým životom, triezvym postojom a stále sviežou mysľou, človeka, ktorý nepodľahol okolnostiam a uchoval si svoju vieru. 17

18 4 Čo mi dalo spracovanie témy a zapojenie sa do projektu nenápadní hrdinovia S našou projektovou prácou sme začali preto, aby sme sa dozvedeli nové veci. Spoznali sme dejiny Gréckokatolíckej cirkvi na živom príklade svedka doby biskupa Ján Eugena Kočiša. Dozvedeli sme sa o živote kňaza, ktorý prežil komunistickú totalitu, zrušenie Gréckokatolíckej cirkvi, vedome sa stal kňazom v dobe, keď kňazská vysviacka znamenala väzenie, vojenskú službu v pomocnom technickom prápore. Poznali sme krutosť štátnych aparátnikov, ŠTB, polície, ktorej jediným cieľom bolo zneškodniť nepriateľa - cirkev. Spoznali sme človeka, ktorý dokázal bojovať so štátom silnejším súperom, nepodrobil sa a zvolil si namáhavejšiu cestu. Osoba nášho svedka nám zosobňuje oddanosť viere, nezlomenú ani rokmi vo väznici, odlúčením od rodného kraja. Štúdium potrebnej literatúry pre našu prácu nám prinieslo poznatky o gréckokatolíckej cirkvi, o ktorej sme takmer nič nevedeli..teší nás, že sme sa o nej dozvedeli viac i preto, že naši starí rodičia sú gréckokatolíkmi, za svojej mladosti nemali možnosť byť na gréckokatolíckej omši, prípadne mali po absolvovaní problémy. Podarilo sa nám vyskúšať nahrať telefónne rozhovory na diktafón, čo sme spočiatku považovali za technicky ťažké. Radi by sme poukázali na chyby bývalého režimu a chceme upriamiť pozornosť na to, aby sa podobné skutočnosti nikdy neopakovali. Nechceme, aby trpel nevinný za to, za čo nemôže. Okrem iného sme získali zručnosť v písaní práce s väčším obsahom, ako slohovú prácu na slovenčine, je to akási predpríprava na Stredoškolskú odbornú činnosť. 5 S čím sme mali pri príprave práce problémy Do projektu sme sa zapojili po ročných skúsenostiach s projektovou prácou, ktorá si tiež vyžadovala vyhľadávanie osobností, rozhovory s nimi, štúdium literatúry a pod. Mysleli sme, že sme na takú prácu pripravení a chceli sme to skúsiť vo dvojici, motivovala nás aj účasť našich starších spolužiačok v predchádzajúcich dvoch ročníkoch projektu. Intenzívne sme pracovali niekoľko posledných týždňov a presvedčili sme sa, aké je to náročné samostatne pracovať. S biskupom Eugenom Košičom sme boli v kontakte aj vďaka o. M. Novickému, ktorého sme viackrát kontaktovali aj telefonicky om. Napriek tomu najzložitejšou úlohou bolo získanie potrebných dokumentov. Nezaobišli sme sa bez pomoci iných. 18

19 Počas písania práce bol naším najväčším protivníkom čas. Bolo potrebné zohnať materiály, z archívov v Prešove a Bratislave a mnohé sme robili takmer na poslednú chvíľu, bojovali sme aj s rôznymi technickými problémami. Napriek všetkému, s čím sme pri príprave práce bojovali, je to pre nás skúsenosť a veríme, že to, čo sme sa naučili, budeme môcť uplatniť nielen v ďalšom štúdiu, ale že nás to bude viesť aj k tomu, aby sme sa viac zaujímali o našu minulosť. Medializovanie skúmanej osobnosti v regionálnych médiách (podľa možností) Toto časťou projektu sme sa zatiaľ nezaoberali. Pokúsime sa časť práce uverejniť v školskom časopise a určite ju pošleme Arcibiskupskému úradu. Osobnosť biskupa Kočiša nie je taká neznáma, ako sa nám to zdalo vtedy, keď sme sa s ním zoznámili. Dostala sa nám do rúk nahrávka Českého rozhlasu Příběhy biskupů Ivana Ljavince a Jána Eugena Kočiše z 22. augusta. 2010, ktorá bola odvysielaná v cykle Příběhy 20. století. Vladyka Babjak venoval v svojej knihe Zostali verní osobitnú kapitolu osobnosti biskupa Kočiša. Myslíme si, že je to málo a dúfame, že sa nám podarí o našej práci nielen napísať, ale aj niekoho presvedčiť, aby nám to uverejnil. 19

20 6 Zoznam bibliografických odkazov použitej literatúry: (1) BABJAK, Ján SJ, Zostali verní, Osudy gréckokatolíckych kňazov, 1. zväzok, nezisková organizácia PETRA, Prešov, 2009 (2) BABJAK, Ján SJ.: Zostali verní; II. zväzok, Osudy gréckokatolíckych kňazov; Vydavateľstvo PETRA, s ; Prešov, 2011 (3) BARNOVSKÝ, Michal: Gréckokatolícka cirkev na Slovensku po druhej svetovej vojne, Dostupné z hu/sites/default/files/13_sz_ barnovsky.pdf (4) Mackovjak, Lukáš Mgr.: Stručná história gréckokatolíckej farnosti v obci Kojšov. Dostupné z: /historia/index.htm (5) LETZ, Róbert: Prenasledovanie kresťanov na Slovensku v rokoch In: MIKLOŠKO, F. SMOLÍKOVÁ, G. SMOLÍK, P.: Zločiny komunizmu na Slovensku (1). Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 2001 (6) Fedor, Matúš.: Kňazi pôsobiaci vo farnosti Rafajovce. Dostupné z: nfo.sk/rafajovce/knazi.html (7) Ján Eugen Kočiš. Dostupné z: Ko%C (8) Česká biskupská konference. Dostupné z: Cesk%C3%A1_biskupsk%C3%A1_konference (9) Ján Eugen Kočiš (1926) Životopis. Dostupné z: witness/index/id/102/page/3?locale=sk_sk (10) Životné jubileum vladyku Jána Eugena Kočiša. Dostupné z: view.php?cisloclanku= (11) Mons. Ján Eugen Kočiš menovaný za titulárneho biskupa abrittského. Dostupné z: (12) DRDA, Adam.: Osudy řeckokatolických kněží v Československu aneb Příběhy biskupů Ivana Ljavince a Jána Eugena Kočiše. Dostupné z: cz/radio_cesko/pribehy/_zprava/osudy-reckokatolickych-knezi-v-ceskoslovenskuaneb-pribehy-biskupu-ivana-ljavince-a-jana-eugena-kocise (13) Mons. Ján Eugen Kočiš. Dostupné z: (14) Návrh na uloženie spisu PO KTS z (15) Rozsudok krajského súdu v Prešove zo dňa 25. februára

21 7 Zoznam príloh Príloha č. 1: Nahrávka rozhovoru s Mons. ThDr. Jánom Babjakom SJ PhD. jún 2011 Príloha č. 2: Menovací dekrét z Príloha č. 3: Menovací dekrét na konzistoriálneho radcu zo Príloha č. 4: Menovací dekrét na titulárneho arcidekana Príloha č. 5: Registračný protokol, KS ZNB- Správa ŠtB Košice, archív ÚPN Príloha č. 6: Menovací dekrét na vikariátneho riaditeľa v Prahe zo Príloha č. 7: Jmenovací dekret na generálního vikáře z Príloha č. 8: Menovanie pápežom Jánom Pavlom II. z roku 2004 Príloha č. 9: Jmenovací dekret na biskupského vikáře z Príloha č. 10: Jmenovací dekret na biskupského vikáře z Príloha č. 11: Nahrávka rozhovoru s Mons. Jánom Eugenom Kočišom, september 2011 s Marekom Novickým, september 2011 s Pavlom Chanátom,, október 2011 s Petrom Geletkom,, október 2011 s Jánom Živčákom, október 2011 Príloha č. 12: Fotografia Eugena Kočiša v Karvinej z Príloha č. 13: Rozsudok Krajského súdu v Prešove z 13:6:1958 Príloha č. 14: Rozsudok Najvyššieho súdu v Prahe z