VYSOKÁ ŠKOLA ZDRAVOTNÍCTVA A SOCIÁLNEJ PRÁCE SV. ALŽBETY BRATISLAVA DETAŠOVANÉ PRACOVISKO SV. LADISLAVA, NOVÉ ZÁMKY INTEGRÁCIA ZDRAVOTNE POSTIH

Prepis

1 VYSOKÁ ŠKOLA ZDRAVOTNÍCTVA A SOCIÁLNEJ PRÁCE SV. ALŽBETY BRATISLAVA DETAŠOVANÉ PRACOVISKO SV. LADISLAVA, NOVÉ ZÁMKY INTEGRÁCIA ZDRAVOTNE POSTIHNUTÝCH OSȎB DO SPOLOČNOSTI 2012 Bc. Daniela Ballayová

2 VYSOKÁ ŠKOLA ZDRAVOTNÍCTVA A SOCIÁLNEJ PRÁCE SV. ALŽBETY BRATISLAVA DETAŠOVANÉ PRACOVISKO SV. LADISLAVA, NOVÉ ZÁMKY INTEGRÁCIA ZDRAVOTNE POSTIHNUTÝCH OSȎB DO SPOLOČNOSTI DIPLOMOVÁ PRÁCA Študijný program: Študijný odbor: Sociálna práca Sociálna práca Školiace pracovisko: Inštitút zdravotníctva a sociálnej práce sv. Ladislava Školiteľ: PhDr. Soňa Holúbková Nové Zámky 2012 Bc. Daniela Ballayová

3 ČESTNÉ PREHLÁSENIE Čestne prehlasujem, že diplomovú prácu som vypracovala samostatne, neporučila som autorský zákon a použitú literatúru som uviedla na príslušnom mieste. Nové Zámky, Bc. Daniela Ballayová

4 POĎAKOVANIE Týmto by som chcela poďakovať školiteľke mojej diplomovej práce PhDr. Soni Holúbkovej za odborné vedenie, konzultácie, pedagogické usmerňovanie a podporu, tiež jej trpezlivosť a ochotu, ktorú mi poskytla pri vypracovávaní diplomovej práce.

5 ABSTRAKT BALLAYOVÁ, Daniela: Integrácia zdravotne postihnutých osôb do spoločnosti. [Diplomová práca]/ Bc. Daniela Ballayová. Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety Bratislava. Inštitút zdravotníctva a sociálnej práce sv. Ladislava. Školiteľ: PhDr. Soňa Holúbková, Stupeň odbornej kvalifikácie: Magister sociálnej práce. Bratislava: Inštitút zdravotníctva a sociálnej práce sv. Ladislava, s. Integrácia zdravotne postihnutých osôb do spoločnosti Diplomová práca je zameraná na objasnenie problematiky zdravotného postihnutia a možností integrácie zdravotne postihnutých osôb do spoločnosti. V práci sa venujeme dôležitosti začlenenia už v rannom detskom veku a integrovaného vzdelávania. Integrované vzdelávanie je začiatkom úspechu integrácie osôb s postihnutím do spoločnosti. Naším cieľom je poukázať na základné sféry života jedincov s postihnutím, kde je dôležité integrovať a vytvárať rovnaké príležitosti pre nezávislý a kvalitný život a tiež potrebnosť a pomoc sociálneho pracovníka pri uskutočňovaní tohto procesu. Práca je rozdelená na dve časti a to na teoretickú a praktickú časť. Teoretická časť pozostáva z piatich kapitol. V prvej kapitole sú charakterizované základné pojmy, druhá kapitola charakterizuje osobnosť človeka s postihnutím, prekážky s ktorými sa stretáva a tiež objasnenie kvality života. Tretia kapitola sa zaoberá formami vzdelávania a prístupom k osobám s postihnutím. Štvrtá kapitola sa venuje rôznym oblastiam života osoby s postihnutím kde je potrebná integrácia a piata rozoberá vzdelávanie ako základ k úspešnej integrácii osôb s postihnutím do spoločnosti. Na teoretickú časť nadväzuje vlastný prieskum názorov pedagógov na integráciu detí s postihnutím do bežných škôl a tiež potrebnosť pomoci sociálneho pracovníka pri tomto procese. Kľúčové slová Osoba so zdravotným postihnutím. Integrácia. Inklúzia. Integrované vzdelávanie. Sociálny pracovník.

6 ABSTRACT BALLAYOVÁ, Daniela: The disabled people integration to the society. [Diploma Work]/ Bc. Daniela Ballayová. Health Care and Social Work University of St. Elizabeth. St.Ladislav Institute of the Health and Social Work. Consultant: PhDr. Soňa Holúbková. Degree of professional qualification: Master of social work. Bratislava: St.Ladislav Institute of the Health and Social Work, p. Integration of persons with disability into society The diploma work concentrates on clarifying of the disability issue and the possibilities of the disabled people integration to the society. The work is dedicated to the importance of the integration in the early childhood and integrated education. Integrated education is the beginning of the success of integration of persons with disability into society. The aim of the diploma work is to point to the basic spheres of disabled individuals' life where it is important to be integrated and create the similar opportunities for the independence and quality of the life and also the need and help of the social worker by carrying out of this process. The diploma work is divided to two parts which are theoretical and practical. The theoretical part consists of five chapters. In the first chapter there are characterized the basic concepts. The second chapter describes the personality of the disabled person, obstructions which the disabled meet over and the quality of life explanation. The third chapter includes the forms of education and attitudes to the disabled. In the fourth chapter there are explained different spheres of the disabled lives where the integration is needed. The fifth chapter deals with the education as the key to the successful disabled person integration to the society. The survey of teacher s opinions of the disabled children integration in primary schools and also the need of the social workers by carrying out of the process is being built on the theoretical part. Key words. The person with disability. Integration. Inclusion. Integrated education. Social worker.

7 OBSAH ÚVOD...10 TEORETICKÁ ČASŤ 1 VYMEDZENIE ZÁKLADNÝCH POJMOV Rozdelenie zdravotného postihnutia Mentálne postihnutie Telesné postihnutie Zmyslové postihnutie Viacnásobné postihnutie CHARAKTERISTIKA ŽIVOTA OSȎB S POSTIHNUTÍM Osoby s postihnutím ich potreby a prekonávanie prekážok Kvalita života osôb s postihnutím Osobnosť jedinca s postihnutím FORMY VZDELÁVANIA A PRÍSTUP K OSOBÁM S POSTIHNUTÍM Charakteristika foriem vzdelávania osôb s postihnutím Integrácia verzus segregácia Výhody a nevýhody foriem vzdelávania Podmienky pre úspešnú integráciu PRÍLEŽITOSŤ INTEGRÁCIE ZDRAVOTNE POSTIHNUTÝCH OSȎB DO SPOLOČNOSTI Integrácia žiaka s postihnutím v podmienkach bežnej školy Profesionálna orientácia osôb s postihnutím Integrácia osôb s postihnutím do zamestnania Filozofia nezávislého života VZDELÁVANIE AKO ZÁKLAD K ÚSPEŠNEJ INTEGRÁCII Školská integrácia Potreba začleňovania žiakov s postihnutím do bežných škôl...48

8 5.3 Dimenzie integrácie a jej kľúčové momenty k úspešnosti Výhody a nevýhody školskej integrácie Sociálny pracovník a integrácia osôb s postihnutím do spoločnosti PRIESKUMNÁ ČASŤ Cieľ prieskumu Prieskumné ciele Prieskumná vzorka Metódy prieskumu Organizácia a spracovanie prieskumu Výsledky prieskumu Diskusia a odporúčania pre prax ZÁVER...78 ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY...80 PRÍLOHY...86

9 ZOZNAM GRAFOV Graf 1: Pohlavie...61 Graf 2: Vek...62 Graf 3: Vzdelanie...62 Graf 4: Zamestnanie...63 Graf 5: Pedagógovia ZŠ...64 Graf 6: Prekonávanie predsudkov pri procese integrácie detí s postihnutím do bežných škôl...65 Graf 7: Typ vzdelávania...66 Graf 8: Stupeň postihnutia...67 Graf 9: Integrácia detí s postihnutím v školskom veku...68 Graf 10: Pripravenosť bežných základných škôl...69 Graf 11: Vplyv integrácie detí so zdravotným postihnutím na zdravé deti...70 Graf 12: Spolupráca pri procese integrácie detí s postihnutím do bežných škôl...71 Graf 13: Postoj pedagógov ku vzdelávaniu detí s postihnutím...72 Graf 14: Skúsenosti pedagógov s pôsobením sociálneho pracovníka na bežnej základnej škole...73 Graf 15: Potrebnosť sociálneho pracovníka pri integrácii detí s postihnutím do bežnej základnej školy...74 Graf 16: Pomoc sociálneho pracovníka pri integrácii detí s postihnutím do bežnej základnej školy...75 Graf 17: Nevyhnutnosť sociálneho pracovníka pri integrácii detí s postihnutím do bežnej základnej školy...76

10 ZOZNAM TABULIEK Tabuľka 1: Je podľa Vás škola, v ktorej pracujete dostatočne pripravená na integráciu detí so zdravotným postihnutím? Tabuľka 2: Myslíte si, že integrovanie detí so zdravotným postihnutím do bežných škôl pomáha prekonávať predsudky a prispieva k šíreniu a prijatiu ľudí s postihnutím ako seberovných? Tabuľka 3: Myslíte si, že integrácia dieťaťa s postihnutím v školskom veku predchádza problému s uplatnením v dospelosti? Tabuľka 4: Máte skúsenosť s pôsobením alebo pomocou sociálneho pracovníka na škole? Tabuľka 5: Je pomoc sociálneho pracovníka žiadaná? Tabuľka 6: Myslíte si, že pomoc sociálneho pracovníka alebo osobného asistenta môže pomôcť k lepšiemu prijatiu dieťaťa s postihnutím v triede? Tabuľka 7: Je pôsobenie sociálneho pracovníka nevyhnutné pre pozitívny výsledok začlenenia dieťaťa s postihnutím?

11 ÚVOD Každá ľudská bytosť je svojim spôsobom jedinečná, o tomto snáď nikto z nás nepochybuje. Máme chyby, dobré a zlé vlastnosti, vynikáme v istých veciach a iné nám tak dobre nejdú. No stále patríme k tej väčšinovej časti ľudstva, ktorí nežijú celý život v úzadí, izolovaní od rodiny, priateľov, bez zázemia a bez všetkého na čo má človek prirodzene právo. Existujú aj takí ľudia, ktorí žijú týmto spôsobom života a to kvôli tomu, že verejnosť je stále málo informovaná, máme predsudky, nevieme ako sa máme chovať k ľudom s postihnutím, veľakrát ich ľutujeme a správame sa, akoby boli úplne nemohúci. Zatvárame ich do špecializovaných zariadení a myslíme si, že je to pre nich najlepšie. Veľakrát to je ale len mylný dojem. Títo ľudia majú svoje ambície, sny, predstavy o živote. Chcú žiť tak ako my ostatní, zdraví ľudia. Chcú sa vzdelávať, dosiahnuť niečo, nie byť odkázaní na iných a preto je úlohou spoločnosti zistiť ich potreby a snažiť sa poskytnúť im možnosť zvoliť si to, akým spôsobom prežijú svoj život. Pri písaní bakalárskej práce nás táto tematika veľmi zaujala. Ako sme sa postupne zahlbovali do písania, dospeli sme k záveru, že by sme sa radi venovali tejto téme aj pri písaní diplomovej práce a tak spracovali všetky postrehy a poznatky, ktoré sme získali pri štúdiu materiálov na túto prácu. Pri písaní tejto práce sme mali možnosť spoznať osobu, ktorej zapálenosť pre dobro tejto veci nás inšpirovali. Zaujala nás hlavne tým, ako z nej sála presvedčenie o tom, čo hovorí, ako veľmi sa snaží vysvetliť iným ako a prečo je dôležité, aby sme ľuďom s postihnutím dali šancu na normálny život medzi nami zdravými ľuďmi. Je dôležité, aby takýchto ľudí bolo viac, my sa musíme postarať o to, aby sa v prvom rade šíria osvetová činnosť, aby bežná populácia vedela v iac o tejto skupine ľudí, aby sme im vedeli pomáhať a podporovať ich. Pretože jedinci s postihnutím nepotrebujú len pomoc, potrebujú hlavne našu podporu. Cieľom našej diplomovej práce bolo na základe štúdia odbornej literatúry a informačných zdrojov poukázať na dôležitosť integrácie osôb s postihnutím do spoločnosti a tiež poukázať na potrebnosť a dôležitosť pomoci sociálneho pracovníka pri tomto procese. V práci sme chceli objasniť to, ako dôležité je integrovať deti s postihnutím do bežných škôl už v rannom detskom veku, pretože je známe, že v tomto období sú deti najtolerantnejšie a je obrovský predpoklad pre vytváranie dobrých vzťahov a pozitívnych výsledkov a to prijatím detí s postihnutím medzi tie zdravé a súčasne ich integrovane vzdelávať.

12 Diplomová práca sa skladá z dvoch častí. Z teoretickej, ktorú tvorí päť kapitol a z praktickej, ktorá pozostáva z prieskumnej časti, kde sme skúmali názory pedagógov na integráciu detí s postihnutím do bežných škôl. Prvá kapitola objasňuje základné pojmy uvedenej problematiky. V druhej kapitole sa venujeme charakteristike života osoby s postihnutím, ich osobnosti, prekážkam, ktoré musí jedinec prekonávať a tiež objasňujeme pojem kvalita života. Tretia kapitola rozoberá formy vzdelávania a prístupy k osobám s postihnutím. Štvrtá kapitola sa zaoberá rôznymi oblasťami života osoby s postihnutím, v ktorých je potrebná integrácia a kapitola piata, kde sa rozoberá dôležitosť vzdelávania ako základu úspešnej integrácie osôb s postihnutím do spoločnosti. Teoretická časť tvorí záver našej diplomovej práce, ktorej obsahom je prieskumná časť, kde sme formou dotazníka určeného pre pedagógov pôsobiacich na bežných základných školách, zisťovali postoj k integrácii detí s postihnutím do bežných škôl a kde sme sa pokúsili priblížiť význam práce sociálneho pracovníka pri tomto procese. Tematika zdravotného postihnutia a integrácie osôb s osôb s postihnutím do spoločnosti je veľmi obšírna a zahŕňa nespočetné množstvo oblastí, o ktorých by sa dalo hovoriť. Každý človek by mal mať možnosť zúčastňovať sa na živote spoločnosti. Je len na nás či im to poskytneme. Nikto nemá v živote nič isté, z jedného dňa na druhý sa môžeme ocitnúť na ich mieste a zdieľať s nimi spoločný osud. Tým, že vychováme deti, ktoré sa budú vzdelávať a stýkať s deťmi s postihnutím, tým, že sa budú navzájom akceptovať, vytvoríme možno spoločnosť, ktorá bude lepšia ako je táto. Pomôžme ľuďom s postihnutím vysloviť ich potreby, pomôžme ich zrealizovať, tým možno raz vytvoríme lepší svet, kde si budeme všetci rovní a nebudú medzi nami existovať žiadne bariéry. Pri písaní diplomovej práce sme využívali odbornú slovenskú a aj zahraničnú literatúru, informácie z odborných časopisov, zborníkov, elektronických zdrojov a tiež zákonov. 11

13 1 VYMEDZENIE ZÁKLADNÝCH POJMOV Najdôležitejšou hodnotou človeka je zdravie. Bez neho sme obmedzení, máme zníženú schopnosť zaobstarať si dobrú prácu, tiež dobré bývanie a základné potreby nevyhnutné pre človeka. Keď sa vyskytne problém so zdravím alebo človek trpí niektorým druhom postihnutia môže byť veľmi ťažké čeliť prekážkam a riešiť bežné životné situácie. V tejto kapitole si vymedzíme základné pojmy týkajúce sa zdravia a tiež jeho poruchy. Stáročia prebiehajú diskusie o jej definícii, niet v nej však jednoty. Opierame sa o definíciu zdravia Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO World Health Organization), ktorú vyslovila krátko po svojom založení. Svetová zdravotnícka organizácia v roku 1948 definuje zdravie ako stav kompletnej fyzickej, duševnej a sociálnej pohody a nielen ako stav neprítomnosti choroby a slabosti. Podľa Kaplana (1996) sa WHO touto definíciou odlišovala predovšetkým: - od tradičných poučiek, ktoré zdravie definujú za pomoci,,negatívnych výrazov, - od neuznania rozličných dimenzií zdravotného stavu vrátane telesných, duševných a sociálnych aspektov, - od nezačlenenia aj duševného zdravia a šťastia do definície zdravia. Podľa toho, ako sme doteraz definovali zdravie, môžeme povedať, že ide o nie trvalý a nepremenný stav. Jedná sa o dynamický proces, ktorý vychádza zo sústavného vzájomného pôsobenia organizmu na prostredie a naopak, vedie k maximálnemu rozvoju daných možností organizmu a prostredia, je to schopnosť vyvážiť zmeny vonkajšieho prostredia. V roku 1998 sa začala v členských štátoch realizovať politika Zdravie pre všetkých v 21. Storočí, jej cieľom je výraznejšie ochraňovať a upevňovať zdravie, snažiť sa o eradikáciu infekčných ochorení a o intenzívnejšiu kontrolu rizikových faktorov a determinantov zdravia, ktoré ovplyvňujú civilizačné ochorenia. V európskom regióne ho poznáme pod názvom HEALTH 21 ZDRAVIE21. ( Repková, Šoltés, Požár, 2003) S definíciami a rôznymi vymedzeniami zdravotného postihnutia sa stretávame v bežnom živote, ale aj v odbornej literatúre. Strieženec (1996) vymedzuje zdravotné postihnutie ako ujmu spôsobenú telesnou alebo duševnou poruchou alebo ich kombináciou. Porucha zdravia je protikladom zdravia. Je to stav, ktorý sa označuje ako ochorenie. Chorý je jednotlivec v stave choroby, ktorá sa bežne definuje ako porucha 12

14 rovnováhy organizmu s prostredím. Vznikajú pri tom rozličné anatomické a funkčné zmeny v organizme. Zdravotne oslabení sú jedinci, ktorí majú zníženú odolnosť proti ochoreniam. Termín zdravotné postihnutie zahŕňa veľké množstvo rôznych funkčných obmedzení, ktoré sa vyskytujú v každej populácii vo všetkých krajinách na svete. Ľudia môžu byť postihnutí telesnou, duševnou alebo zmyslovou chybou, poruchou. Takého chyby, poruchy alebo choroby môžu mať trvalú, alebo prechodnú črtu. (Štandardné pravidlá, 1994) Invalidita občana Invalidný občan je občan, ktorý pre dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav: je neschopný vykonávať akékoľvek sústavné zamestnanie, je schopný vykonávať sústavné zamestnanie iba za celkom mimoriadnych podmienok. Bezvládnosť občana Občan je čiastočne bezvládny, ak potrebuje dlhodobo pomoc inej osoby pri niektorých nevyhnutných životných úkonoch (napr. umývanie, česanie, obliekanie): - občan je prevažne bezvládny, ak potrebuje okrem vyššie uvedenej pomoci pravidelnú pomoc inej osoby pri hlavných životných úkonoch (napr. chôdza, fyziologická potreba), - občan je úplne bezvládny, ak úplne stratil schopnosť sebaobsluhy. Zvýšenie dôchodku pre bezvládnosť slúži občanovi na úhradu nákladov, spojených s vykonávaním pomoci inou osobou. Dlhodobo ťažko zdravotne postihnuté dieťa vyžadujúce mimoriadnu starostlivosť: - mimoriadnou starostlivosťou sa rozumie individuálne poskytovaná, ktorá svojím rozsahom a intenzitou značne prevyšuje starostlivosť o zdravé dieťa rovnakého, a to potrebou opakovaného ošetrovania v priebehu dňa, potrebou rehabilitácie, cvičenia, nevyhnutnosťou prípravy individuálneho diétneho stravovania, potrebu zvýšeného dohľadu, či pomoci pri niektorých životných úkonoch, - mimoriadnou starostlivosťou osobitne náročnou sa rozumie vyššie uvedená starostlivosť, ak je vo zvýšenom rozsahu potrebná v priebehu dňa, prípadne aj v noci. Účelom je nahradiť stratu príjmu, ktoré má rodina alebo iná oprávnená osoba z dôvodu, že zabezpečuje starostlivosť o dieťa a nemá riadny príjem z pracovnej činnosti. I de taktiež o podporu výchovy a výživy nezaopatreného dieťaťa, ktoré vyžadujme mimoriadnu starostlivosť. 13

15 Osoba s ťažkým zdravotným postihnutím, tento pojem bol špeciálne vyvinutý pre potreby sociálnej starostlivosti, hoci jej v systéme nie je presne legislatívne vymedzený. Využíva sa na účely poskytovania peňažných príspevkov, služieb sociálnej starostlivosti a vecnej pomoci s cieľom zmierniť, prekonať alebo odstrániť dôsledky, ktoré majú občania z titulu svojho ťažkého zdravotného postihnutia v každodennom živote. (Repková, 1999) 1.1 ROZDELENIE ZDRAVOTNÉHO POSTIHNUTIA Pavel Hartl (2000) uvádza, že postihnutie je akákoľvek porucha duševná alebo telesná, dočasná, dlhodobá alebo trvalá, ktorá jednotlivcovi bráni účinne sa prispôsobovať bežným nárokom života. Zdravotné postihnutie môžeme rozdeliť na: mentálne postihnutie, telesné postihnutie, zmyslové postihnutie, viacnásobné postihnutie Mentálne postihnutie Jedinca s mentálnym postihnutím jedinca charakterizuje nízka úroveň inteligencie, neprimerané sociálne správanie, spoločenská nesamostatnosť, percepčno-motorické poruchy, biologicko-somatické poruchy, poruchy myslenia a reči, poruchy učenia. Podľa štatistických údajov žije na našej zemi 150 miliónov mentálne retardovaných ľudí. Každých 20 sekúnd sa niekde na svete narodí dieťa s mentálnou retardáciou. Mentálne postihnutie je trvalý, no nie nemenný stav. Je to dynamický proces v určitom vývine, ktorý možno ovplyvňovať. Občania s mentálnym postihnutím nie sú homogénnou skupinou, každý jeden je jedinečnou osobnosťou. (Mišková, 2007) Pri klasifikácii mentálneho postihnutia, pedagogika ľudí s mentálnym postihnutím čerpá jednak zo súvzťažných odborov, jednak zo svojich vlastných poznatkov. Pohľad na klasifikáciu mentálne postihnutie nie je jednotný, napriek tomu sa najviac akceptuje klasifikácia MP podľa Medzinárodnej klasifikácie chorôb, 10. revízia (MKCH 10). MP je podľa MKCH 10 stav zastaveného alebo neúplného duševného vývinu, ktorý je charakterizovaný najmä narušením schopností, prejavujúcich sa v priebehu vývinového 14

16 obdobia, prispievajúcich k celkovej úrovni inteligencie. Ide najmä o poznávacie, rečové, motorické a sociálne schopnosti. MP sa môže vyskytnúť spoločne s akoukoľvek inou duševnou, telesnou alebo zmyslovou poruchou, alebo aj bez nich. MR jedinci však môžu byť postihnutí celým radom duševných porúch, ktorých prevalencia je u nich tri- až štyrikrát častejšia ako v bežnej populácii. Adaptívne správanie je narušené vždy, avšak v chránenom sociálnom prostredí a dostupnou podporou nemusí byť toto narušenie u jedincov s ľahkou mentálnou retardáciou nápadné. (MKF, 2001) Telesné postihnutie Telesne postihnutý je jedinec s chybou pohybového a nosného ústrojenstva ako aj s chybou nervového ústrojenstva, ak sa táto prejavuje porušenou hybnosťou. Patria sem tiež všetky odchýlky od normálneho tvaru tela a končatín, teda deformity, tiež abnormality, čiže anomálie. (Radi, 2009, str. 6). Ako tvrdí Požár (2007), sú tu zahrnuté tri skupiny jedincov s postihnutím. Nedá sa vždy určiť, do ktorej skupiny daný jednotlivec patrí, pretože uvádzané skupiny postihnutia nemožno presne ohraničiť. Výchovou telesne a zdravotne postihnutých jedincov sa zaoberá jeden z odborov špeciálnej pedagogiky, označovaný ako pedagogika telesne a zdravotne postihnutých jedincov. Telesne postihnutý jedinec si vyžaduje starostlivosť primeranú svojim potrebám, ktoré sú individuálne predovšetkým preto, lebo jestvuje veľa typov telesného postihnutia. Pohybové poruchy, odlišnosť jedinca od ostatných, priebeh liečby, izolácia a iné činitele môžu nepriaznivo ovplyvniť aj osobnostný vývin jedinca. Potreby takto postihnutého jedinca sa vo väčšej miere či menšej miere týkajú patri čnej zdravotníckej starostlivosti, úprave fyzického prostredia (bezbariérovosť, úprava nábytku, prispôsobenie nástrojov a pomôcok na vykonávanie istých činností a pod), formovania spoločenských vzťahov (akceptovanie jedinca zo strany rovesníkov a okolia) a úpravy obsahu metód a foriem školskej i mimoškolskej výchovy. Jedinec s telesným postihnutím môže získať vzdelanie všetkých stupňov ak s telesným postihnutím nie je spojené aj postihnutie mentálne. Chorý jedinec sa vyznačuje osobitosťami vyplývajúcimi predovšetkým z toho, akým druhom z rozsiahleho počtu chorôb jednotlivých telesných systémov je postihnuté. Choroba a zmeny v životnej situácii jedinca, ktoré s ňou súvisia, mávajú individuálny odraz v psychickej sfére chorého jedinca. Chorý jedinec potrebuje predovšetkým zdravotnícku starostlivosť. Táto sa často nedá poskytnúť ambulantne, ale vyžaduje si hospitalizáciu. Tu sa spolu s liečbou poskytuje aj špeciálna výchova. Ak je 15

17 jedinec v domácej starostlivosti, potrebuje prispôsobenú rodinnú starostlivosť a výchovu. Ak to stav postihnutého dieťaťa dovoľuje, navštevuje bežnú školu, kde sa zohľadňujú jeho osobitosti. (Vašek, 2007) Zmyslové postihnutie Zmyslové postihnutie sa delí na: sluchové postihnutie, zrakové postihnutie, viacnásobné postihnutie. Pri sluchovom postihnutí - ide o poruchu sluchu - počutia, ktorá sa premieta do vývinu jedinca podľa stupňa a rozsahu straty sluchovej ostrostí a obdobia sluchového postihnutia. Je postihnutý nedostatkami počutia reči. Toto postihnutie možno vymedziť dvoma krajnými prípadmi: - nedoslýchavosť - ľahší stupeň sluchovej poruchy, keď jedinec vníma reč prevažne sluchom, - úplná hluchota - jedinec vôbec nepočuje. Hluchý jedinec alebo jedinec postihnutý ťažkou nedoslýchavosťou vníma reč prevažne zrakom a hmatom. Sluchovo postihnutí majú väčšinou zvyšky sluchu. Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) určila stupne sluchových postihnutí na pracovné účely nasledovne: - úplná strata sluchu, - veľmi ťažké sluchové postihnutie 91 db, - ťažké sluchové postihnutie db, - stredne ťažké sluchové postihnutie db, - stredné sluchové postihnutie db, - ľahké sluchové postihnutie db. (WHO, 1948). Stupeň sluchovej poruchy nie je jediným kritériom závažnosti sluchového postihnutia. Okrem nej rozhoduje funkčná kapacita jedinca, rozvinutosť reči, mentálne schopnosti a individuálne podmienky vývinu. Sluchovo ťažšie postihnutý jedinec má narušené sociálne vzťahy, menšie sluchové postihnutie takéto narušenie nespôsobuje. Sluchovo postihnutí jedinci vyžadujú komplexnú, t.j. lekársku, špeciálno-pedagogickú, sociálnu a technickú starostlivosť. Sluchovo postihnuté deti sa v súčasnosti vzdelávajú v materských 16

18 základných školách a učilištiach bežného typu alebo v školách pre nedoslýchavých a pre nepočujúcich. Komplexnú starostlivosť a v rámci nej špeciálnu výchovu je potrebné poskytnúť sluchovo postihnutým hneď od zistenia sluchového postihnutia, pretože raná výchova, od narodenia do troch rokov, je dôležitá pre rozvoj komunikačných zručností. (Švarcová, 2000) Zrakové postihnutie sa podľa Požára (2007) z hľadiska výchovy a vzdelávania v súčasnom školstve rozlišuje 5 hlavných skupín: nevidiaci, čiastočne vidiaci (zvyšky zraku), slabozrakí, binokulárne postihnutí, zrakové postihnutie s kombinovaným postihnutím. Uvedená diferenciácia zrakových postihnutí vyžaduje aj diferencovaný prístup v celkovej starostlivosti, výchove, vzdelávaní a profesijnej odbornej príprave, ktorá by umožňovala ich vývin, zapojenie do spoločnosti a budúceho pracovného začlenenia: - slabozrakosť sa predstavuje výrazné zníženie zrakových možností, ktorá sa prejavuje hlavne v procesoch vnímania (znížená rýchlosť a presnosť vnímania a taktiež znížené pole zrakového vnímania, nejasnosti a nepresnosti ich predstav, v komplikovanej orientácií, únavnosti zraku), - slepota je porucha obidvoch oči, pri ktorom nevznikajú zrakové požitky. Do skupiny slepých sa zaraďujú i osoby, ktoré sú schopné rozlišovať len svetlo a tiene (svetlo citlivosť), prípadne i prakticky slepí (čiastočne vidiaci) jedinci. Medzi nevidiace sa prakticky zaraďujú osoby, ktoré v priestorovej orientácií, v učení a pri práci nemôžu používať zrak ako vedúci analyzátor. - čiastočné videnie sú to hraničné prípady medzi slepotou a slabozrakosťou Viacnásobné postihnutie V odbornej literatúre je prezentovaných množstvo pokusov o vytvorenie jednotnej definície pre viacnásobné postihnutie, no vzhľadom na to, že viacnásobné postihnutie je u každého iné, nie je možné vytvoriť charakteristiku a definíciu, ktorá by bola presná na každý typ viacnásobného postihnutia. Ako tvrdí Vašek (2003) je možné vytvoriť niekoľko skupín kombinácií postihnutí, do ktorých možno viacnásobne postihnutých začleniť, ale to je len orientačné, pretože jednotlivé postihnutia sa u daných ľudí odlišujú príčinou, dobou vzniku, prejavmi, mierou, rozsahom. Z dôvodu rôznorodosti príčin, prejavov, ako i rôznych kombinácií postihnutí či narušení v súčasnosti odborníci upúšťajú od snahy vytvorenia 1 definície, ale zameriavajú 17

19 sa na popisný prístup, snažia sa nájsť, opísať čo najviac znakov, prejavov určitého viacnásobného postihnutia. Jednou z definícií je: osoba, ktorá vykazuje príznaky súčasného výskytu viacerých postihnutí. Toto postihnutie je aktuálny, relatívne trvalý stav jedinca, pri ktorom súčasne viacero faktorov negatívne ovplyvňuje v oblasti motorickej, senzorickej a mentálnej príjem, spracovanie, uchovanie, sprostredkovanie a zmysluplné využívanie informácií, čo má dopad na kognitívne, komunikačné, motorické a psychosociálne správanie jedinca. Delí sa do troch symptomatologicky príbuzných skupín: - mentálne postihnutie v kombinácii s ďalším postihnutím táto skupina je najpočetnejšia, - slepota hluchota predstavuje najťažšiu formu, - poruchy správania v kombinácii s ďalším postihnutím, či narušením. (K rhutová, 2005). Ľudia s postihnutím sú jedinci, ktorí sa denne musia vyrovnávať s nespočetným množstvom obmedzení a prekážok. Je veľmi dôležité, aby sa osveta ohľadom integrácie a pomoci zameranej na uľahčenie ich života šírila rýchlejšie a efektívnejšie. V nasledujúcej kapitole si rozoberieme problémy a potreby ľudí s postihnutím, ktoré sú veľakrát prehliadané. Ľudské práva sú rovnaké pre všetkých ľudí, je na nás či sa postaráme o to, aby prekážky prekonávali ľahšie a či ich v ceste za kvalitnejším životom podporíme. 18

20 2 CHARAKTERISTIKA ŽIVOTA OSȎB S POSTIHNUTÍM Človek nadobúda práva už pri narodení, má svoje privilégiá a možnosti. Vo veľa veciach a o smerovaní svojho života sa môže respektíve má právo rozhodovať bez väčších ťažkostí. Ak sa narodí dieťa s postihnutím, jeho možnosti sú často limitované tým, v akom prostredí sa narodil, či ho obklopuje chudoba, kto mu pomôže, kto za neho bude lobovať napríklad aj tým kde sa začlení, ako sa bude vzdelávať a kde žiť a či sa k nemu bude pristupovať ako k plnohodnotnému členovi spoločnosti. Je veľmi dôležité, aby rodičia detí s postihnutím vedeli na čo má ich dieťa právo a čo je pre neho vzhliadnuc do budúcnosti najlepšie. Stotožňujeme sa teda s tvrdením a poznaním Strieženca (2006), že ľudsk é práva nadobúdame prirodzeným spôsobom pri narodení, pretože sme príslušníkmi ľudského rodu. Vyjadrujú stupeň demokracie v spoločnosti, sú univerzálne a patria všetkým ľudským bytostiam bez ohľadu na akékoľvek odlišnosti, ako sú rasa, farba pleti, pohlavie, jazyk, náboženstvo, politické a iné presvedčenie, pôvod, majetok, rodové alebo iné postavenie. Bežnou súčasťou nášho života sú aj ľudia so zdravotným postihnutím, ktorí nemajú v živote rovnaké východiskové pozície ako zdraví jedinci. Bariéry, ktoré zdraví prekonávajú s ľahkosťou a aj samozrejmosťou, pre nich znamenajú často neprekonateľné prekážky, znamenajú pre nich odrezanie od sveta, znemožňujú im integráciu, čo im často spôsobuje uzatváranie sa do seba. (Lešková, Leško, 2006, s. 188). Preto my musíme byť tí, ktorí sa postarajú o lepšiu budúcnosť osôb s postihnutím. Veľakrát oni sami nevedia aké práva majú, čo im poskytne štát a ako sa môžu dostať medzi zdravých ľudí. Považujeme za veľmi dôležité, aby sme sa snažili odstrániť čo najviac bariér a otvorili im tým iné, nové obzory, aby nežili v ústraní a izolovaní. Vančová (2008) tvrdí, že jedinci s postihnutím, aj keď ich stále pribúda, netvoria vládnucu väčšinu ľudstva. Vo väčšine sveta s výnimkou ekonomicky a kultúrne vyspelejších demokracií tvoria neuspokojenú vrstvu obyvateľstva. Životná realita ich prinútila asimilovať sa s majoritnou spoločnosťou, aj keď je to pre nich často krát nevýhodné, alebo naopak ich prinútila byť nezmeniteľne vylúčenými z bežného života spoločnosti. Osoby s postihnutím tak nemajú možnosť byť uspokojovaní vo svojich špecifických potrebách. Nemajú ani možnosť dostatočne využívať svoje špecifické predpoklady a uplatňovať svoje práva. Nezriedka je to preto, lebo majoritná skupina (ale 19

21 často aj sami postihnutí) nepozná alebo nechce poznať potreby a práva postihnutých, alebo ich uznáva len na papieri, ale neprenáša do každodenného života. Tak sú kladené prekážky na ceste výhodného a obojstranne prospešného začleňovania postihnutých do spoločnosti. Z hľadiska sociálnej politiky má podľa Krupu (1997) spoločnosť možnosť získavať informácie o potrebách zdravotne postihnutých ľudí z dvoch zdrojov. Jednak sú to vyjadrenia samotných postihnutých ľudí, ale zároveň sú to tiež vyjadrenia ľudí, ktorí pracujú ako profesionálni pracovníci, dobrovoľníci v bezprostrednej blízkosti zdravotne handicapovaných ľudí. Súčet týchto potrieb je filtrovaný a selektovaní sociálnoekonomickými podmienkami spoločnosti, kultúrnymi podmienkami a politickými podmienkami spoločnosti. Tento spoločenský filter výrazne ovplyvňuje napĺňanie potrieb zdravotne postihnutých ľudí. Širšie medzinárodné spoločenstvá prijímajú pravidlá normalizácie, humanizácie, štandardizácie, aby rozdielnosti prístupov k napĺňaniu týchto potrieb v rámci sveta boli postupne vyrovnávané. Týmto sa stanovujú základné pravidlá, ktoré sú často zároveň podmienkou kvality vzájomnej pomoci. Medzi základné medzinárodné štandardy sa zaraďujú Štandardné pravidlá na vytváranie rovnakých príležitostí pre osoby so zdravotným postihnutím (schválen ie na pôde OSN), či Medzinárodná klasifikácia pojmov tzv. CIDIH (z dielne WHO). Najdôležitejším faktorom ako tvrdí Krupa (1997) však neostáva ani tak prijímanie a hlásenie sa k určitým zásadám, ale objektivizácia skutočného stavu napĺňania týchto zásad. Hľadisko zdravotne postihnutého človeka zdôrazňuje fakt, že človek nie vždy dokáže interpretovať, vyjadriť svoje potreby. Dokáže ich často vysloviť len za podmienok, keď mu ich pomôžeme vysloviť, lebo aj nevyslovené potreby sú potrebami. Možnosti riešenia problémov zdravotne postihnutých ľudí sú dané ich potrebami, ktoré, ako sme už spomenuli, nemusia nevyhnutne formulovať sami. Posunutie potrieb k ich naplneniu vyžaduje zákonné podmienky pre túto možnosť, čo znamená, že spoločnosť musí deklarovať právo na ich naplnenie. Samotné uspokojovanie potrieb je ďalšou otázkou, ktorá súvisí s podmienkami ktoré pre nich spoločnosť vytvorí. 2.1 OSOBY S POSTIHNUTÍM ICH POTREBY A PREKONÁVANIE PREKÁŽOK Hľadanie odpovedí na otázky, ktoré sa týkajú prístupu riešenia problémov ľudí s postihnutím vedie cez poznanie a pochopenie ich potrieb. Ľudia so zdravotným, 20

22 predovšetkým s ťažkým zdravotným postihnutím patria vo všetkých krajinách sveta k najohrozenejším skupinám obyvateľstva. Musia čeliť hrozbe vyčleňovania z hlavného spoločenského prúdu, ako aj zvýšenému nebezpečenstvu chudoby. Keďže tradičná výstavba, ekonomické a sociálne inštitúcie boli zväčša konštruované podľa štandardov tzv. normálnosti a nerešpektovali odlišnosti i potreby osôb s rôznym zdravotným postihnutím, tie boli v dôsledku toho vylúčené z hlavných spoločenských procesov, alebo aspoň mali obmedzenú možnosť podieľať sa na nich. Problémy, ako tvrdí Orgonášová (2001), s ktorými sa ľudia s postihnutím a ich okolie stretávajú, by sme mohli zaradiť do týchto nevyčerpávajúcich kategórii: - prostredie s fyzickými bariérami, - zdravotnícka starostlivosť, prístup ku vzdelaniu, - pracovné uplatnenie, - poskytovanie sociálnych služieb, - kompenzácia sociálnych dôsledkov postihnutia. Stretávanie sa s prekážkami a to, že si osoba s postihnutím nemôže realizovať bežné ľudské potreby, často vedie k frustrácii, kognitívnej, citovej i výkonovej deprivácii a tiež môže negatívne ovplyvňovať jeho integritu a narúšať harmonický vývoj osobnosti. Osoba s postihnutím potrebuje vzhľadom k prekážkam v individuálnej miere určitú pomoc a kompenzáciu pri uspokojovaní ľudských potrieb. Sociálna práca by mala vytvárať v záujme zdravotne postihnutých osôb podmienky pre dosiahnutie čo najvyššieho stupňa sociálnej integrácie a sociálnej samostatnosti zodpovedajúce charakteru postihnutia, individuálnym potrebám postihnutého jednotlivca a spoločenským podmienkam. Činiteľmi sociálnej integrácie zdravotne postihnutých sa zaoberajú Kvarčáková, Schneider (In: Karel Paulík et al., 2005), kde vymedzujú nasledovné potreby osôb s postihnutím, ktorým je potrebné venovať nevyhnutnú pozornosť: - potreba funkčného rodinného zázemia, - potreba integrácie, - potreba samostatnosti a nezávislosti, - potreba porozumenia a taktu, - potreba sebarealizácie, - potreby vytvárania spoločenských hodnôt, - možnosť sociálnej upotrebiteľnosti, - potreba pomoci pri uspokojovaní základných životných potrieb, - potreba emocionálnych zážitkov. (Kočišová, 2008) 21

23 Okrem všeobecných ľudských potrieb však majú špeciálne potreby vyplývajúce z ich postihnutí: - špeciálne liečebno-rehabilitačné potreby, znamenajú potreby uspokojenia zvýšených nárokov na liečenie, liečebnú a zdravotnú rehabilitáciu, ktoré sú dôsledkom postihnutia - špeciálne výchovné a vzdelávacie edukačné - potreby znamenajú potreby vytvárania takých podmienok výchovy a vzdelávania, ktoré umožnia primerane vychovávať a vzdelávať osoby, ktoré sa svojimi individuálnymi danosťami a potenciálom významne líšia od bežnej populácie detí a mládeže (teda postihnuté, narušené, znevýhodnené, ale aj nadané a talentované) - potreby úpravy fyzického prostredia, pretože najmä jednotlivci s ťažšími stupňami postihnutí nie sú schopní plne sa prispôsobiť neupravenému prostrediu - potreby používanie kompenzačných pomôcok nielen v súkromí, ale aj na verejnosti, v škole, v práci atď., pretože vďaka kompenzačným pomôckam jednotlivec môže žiť samostatnejšie (môže sa napr. pohybovať, počuť, lepšie sa orientovať...) - potreby úpravy právnych noriem tak, aby spoločnosť akceptovala existenciu postihnutých a v pravidlách hry počítala aj s nimi - potreby primeraných možností pracovného uplatnenia, pretože aj postihnutí chcú a môžu primerane pracovať, byť prospešní sebe aj spoločnosti, pokiaľ majú vhodné podmienky - potreby úpravy spoločenských vzťahov tak, aby kvôli svojmu postihnutiu neboli vylučovaní zo spoločenských aktivít napr. kvôli neznalosti alebo strachu. Zapojenie jednotlivca do spoločnosti, ako do komunity jednotlivcov s podobným problémom, tak do bežnej populácie, je podmienená akceptovaním spoločenských noriem, vytváraním a formovaním pozitívnych vzťahov a postojov. Mechanizmy integrácie by mali byť smerované k rozvíjaniu samostatnosti, nezávislosti a optimálnej miere sebavedomia jednotlivca, vyrovnania sa s postihnutím a nerozvíjania defektivity. Pokiaľ sa osoba s postihnutím nevedie k samostatnosti, môže dôjsť k pasivite, externalistickému prístupu, pocitom zbytočnosti, znižovaniu sebavedomia, človek sa začína spoliehať na pomoc druhých a stáva sa bezbranným. Ďalšiemu uplatneniu osoby s postihnutím v spoločnosti môžeme napomôcť správnym podchytením a rozvíjaním vlôh a schopností, ktoré nie sú obmedzené či deformované chorobu alebo úrazom. (Kočišová, 2008) Z doposiaľ písaného 22

24 sme teda usúdili, že izolácia a segregácia osôb s postihnutím môže len uškodiť. Musíme vynaložiť úsilie na to, aby nestrácali na sebavedomí, aby využívali svoj potenciál a nespoliehali sa na pomoc inštitúcií a iných. Za príklad môžeme uviesť organizovanie podujatí, krúžkov a iných voľnočasových aktivít, kde budú spolupracovať osoby s postihnutím a zdraví ľudia, v ktorých sa navzájom veľa naučia a dodá im pocit užitočnosti a schopnosti. 2.2 KVALITA ŽIVOTA OSȎB S POSTIHNUTÍM V roku 1993 vytvorila WHO Pracovnú skupinu pre kvalitu života, ktorej členovia definovali kvalitu života ako vnímanie vlastnej pozície v živote v kontexte kultúry a hodnotových systémov so zreteľom na životné ciele, očakávania, štandardy a záujmy. (Zikmund, 2001, s. 6). Podľa Matulayovej (2001) predstavuje zdravie pre človeka podľa rôznych sociologických výskumov najdôležitejšiu hodnotu, zrejme kvôli tomu, že si človek dobre uvedomuje súvis medzi dobrým zdravotným stavom a kvalitou svojho života. V ostatnom čase sa s pojmom kvalita života stretávame veľmi často, pričom sa tento pojem usilujú bližšie špecifikovať mnohí odborníci. Kvalita života sa teda nevzťahuje iba na zdravotnú alebo materiálnu oblasť, na uspokojovanie základných fyziologických potrieb, zahŕňa aj oblasť právnej istoty, osobnej slobody, bezpečnosti, kultúrneho vyžitia, pracovného uplatnenia a ďalších oblastí. (Požár, 2002) S kvalitou života ako tvrdí Strieženec (2006,) je spojená sociálne činnosť v zmysle vymedzenia praktického cieľa. Humanizácia ľudského života prostredníctvom kvality života dostáva teoreticko-praktické vymedzenie univerzálnych hodnôt, teórie a praxe. Využitie doterajšieho poznania kvality života s rešpektovaním právnych a náboženských hodnôt, medzinárodných dohovorov a hodnotového systému každého jednotlivca a skupiny je v priamej väzbe so sociálnym prostredím a jeho okolím, so stupňom rozvoja organizácie štátu, štátnej a verejnej služby a množstvom ďalších komponentov. Ako tvrdí Krupa (2004), problematikou kvality života a kvalitou poskytovaných sociálnych služieb sa od svojho začiatku (1991) zaoberá Rada pre poradenstvo v sociálnej práci. Monitorovaním kvality v takmer 300 prevádzkach, zariadeniach sociálnych služieb, sa dá konštatovať, že na Slovensku existujú poskytovatelia sociálnych služieb, kde sú neadekvátne a nedôstojné podmienky života občanov s postihnutím vzhľadom k ich potrebám a právam. Veľakrát je to na hranici, inokedy až za hranicou akceptovateľného 23

25 sociálneho statusu. Opakovane upozorňujeme na tento stav, ktorý pretrváva vo viacerých domovoch sociálnych služieb s celoročnou prevádzkou. Medzinárodná klasifikácia funkčnej schopnosti (MKF) môže takisto napomôcť presadzovaniu záujmov zdravotne postihnutých ľudí. Hlavným cieľom tohto presadzovania je zistiť, čo treba urobiť preto, aby sa zlepšila úroveň participácie ľudí so zdravotným postihnutím. MKF môže pomôcť pri zisťovaní, kde spočíva hlavný problém problém zdravotného postihnutia, či v prostredí v podobe samotnej bariéry, alebo v určitej kombinácii faktorov. Pomocou takéhoto objasnenia možno zásahy presne zacieliť a monitorovať a merať ich účinky v rovine participácie. Týmto spôsobom možno dosiahnuť konkrétne a na jasných faktoroch založené ciele a podporovať celkové ciele pri obhajovaní ľudí so zdravotným postihnutím. (MKF, 2001) Ku kvalite života nevyhnutne patrí podpora. Podporou sa snažíme mobilizovať všetko úsilie osoby s postihnutím na to, aby využil vlastný potenciál a schopnosti viesť čo najsamostatnejší život. Mišová 2007) tvrdí, že podpora je proces zameraný na dosahovanie osobných cieľov človeka, ktorý čelí vo svojom prostredí definovaným rizikám, ktorým sa podpora snaží vzdorovať úpravou podmienok vonkajšieho prostredia a posilňovaním kompetencií tohto človeka. Pojem podpora musíme dôrazne odlíšiť od pojmu starostlivosť. Starostlivosť je zameraná na uspokojovanie základných fyziologických potrieb človeka a jej príjemca je pasívny. V našej kultúre býva starostlivosť tradične spájaná s vekom útleho detstva, neskorou starobou, chorobou a nemohúcnosťou. Podporu by sme mohli chápať ako proces vzájomnej interakcie, pri ktorom je podporovaný človek vedený k maximálnej možnej samostatnosti a nezávislosti v napĺňaní svojich vlastných potrieb, alebo s využitím pomoci druhých osôb v čo najmenšej možnej miere. Podpora je spájaná s vekom dospievania a rannej dospelosti. Význam akéhokoľvek, podporného systému je podľa Bielkovej (2005) pre každého jednotlivca veľký. Pre to, aby mohlo dieťa s postihnutím, pokiaľ možno svoj život plnohodnotne spolu s ostatnými členmi spoločnosti, musíme možnosti podpory rozdeliť do troch okruhov: - zdravotná starostlivosť - psychická pohoda - sociálne vzťahy. (In: Tokárová, 2005) Súhlasím s tvrdením Repkovej (1995), že osoba s postihnutím nemá špecifické potreby líšiace sa od potrieb zdravých ľudí. Chce rovnakú príležitosť a možnosť voľne sa pohybovať, dorozumieť s okolitým svetom, mať primeranú prácu, bývanie a možnosť 24

26 napĺňať svoje vzťahy s okolím. Rozdiel sa dá vnímať v spôsobe uspokojovania ich potrieb, pri ktorom majú nezastupiteľné miesto zdraví. Semaňáková (2006) tvrdí, že obsah sociálneho poradenstva úzko súvisí s kvalitou života, preto je jeho obsah orientovaný do nasledovných sociálno-poradenských okruhov: Zdravotné problémy ako prvoradý fakt, ktorý ovplyvňuje fungovanie jednotlivca v spoločnosti. Sociálne poradenstvo je zamerané na zvládanie zdravotných problémov a ich dôsledkov. Často poskytuje prostredníctvom svojpomocných skupín alebo občianskych združení možnosť podpory, usmernenie, naznačenie, orientáciu v legislatívnych normách a distribúciu do konkrétnej inštitúcie alebo subjektu. Základné životné podmienky. Poradenstvo v tejto oblasti je zamerané predovšetkým na pomoc v oblasti bývania, rekonštrukcii, zariadenia bytu, ktoré sú v súlade s predstavami osoby s postihnutím. Doposiaľ boli tieto podmienky podceňované, občania s postihnutím sa umiestňovali výlučne do zariadení sociálnych služieb. Cieľom sociálneho poradenstva je ovplyvňovať primeraný sociálny a emocionálny vývin klienta. Rodina. Poskytuje základné predpoklady pre osobnostný a emocionálny vývin dieťaťa, dospelému jedincovi môže vo veľkej miere pomôcť k priaznivej integrácii do spoločnosti. Poradenstvo je zamerané na vytváranie primeraných rodinných väzieb, formulovanie krátkodobých a dlhodobých cieľov v procese integrácie. V rámci sociálnych a emocionálnych vzťahov má sociálne poradenstvo svoje opodstatnenie. Pri motivácii klienta mobilizovať svoje sily a vlastné schopnosti pri vyrovnávaní s postihnutím hrá dôležitú úlohu kvalita vzťahov. Vzdelávanie a práca. Získať adekvátne vzdelanie a prácu pre občanov s postihnutím si vyžaduje vysokú mieru kooperácie s ďalšími odborníkmi, rodinou a potencionálnym vzdelávateľom, zamestnávateľom. (In: Schavel, Oláh, 2006) 2.3 OSOBNOSŤ JEDINCA S POSTIHNUTÍM Počas života sa človek ocitá v náročných situáciách, ktoré ho zaťažujú a ak nemá dosť energie na to, aby sa adaptoval na negatívne vplyvy, vyvolávajú v ňom napätie a strach. Skúsenosti ukázali, že sa v náročných situáciách mení správanie a aj prežívanie jedinca. V ťažkých životných situáciách defekt nepostihuje len orgánový systém, ovplyvňuje aj osobnosť jedinca. Na pojem osobnosť neexistuje jednotná definícia, keďže 25

27 nie je možné zhrnúť teoretické i metodologické prístupy k osobnosti do jednej. (Zuzčáková, 2010). Osobnosť je integrovaný súhrn vnútorných čŕt a zvláštností človeka, cez ktoré sa lámu všetky vonkajšie vplyvy. Subjektívne v osobnosti (zážitky, postoje) je neoddeliteľné od objektívnych vzťahov vznikajúcich medzi človekom a obklopujúcou skutočnosťou (Boroš,2002, s.277). Ako tvrdí Požár (2007), telesné, mentáln e, zmyslové alebo akékoľvek postihnutie sa môže do istej miery premietnuť aj do osobnosti osoby s postihnutím. Pri študovaní tejto tematiky zistíme, že sa jednotliví autori v minulosti zaujímali skôr o problémy ľudí s postihnutím v oblasti myslenia, reči a senzoriky ako o problémy ich osobnosti. V odbornej literatúre sa problémom utvárania a vývinu osobnosti väčšinou venovali len stručne alebo boli úplne vynechané. Vynechané alebo len veľmi málo skúmané boli aj výskumy týkajúce sa osobnosti detí a mládeže s postihnutím. Zvýšený záujem o túto problematiku môžeme zaznamenať len v niekoľkých posledných desaťročiach. Podľa Tokárovej et al. (2007) sa pojem osobnosť v psychológii popisuje a vysvetľuje ako variabilita a zároveň integrita duševného diania. Jedinec s postihnutím prechádza počas choroby určitými adaptačnými fázami. Choroba a okolnosti, ktoré s ňou súvisia sú záťažovou situáciou, môžu narušiť rovnováhu organizmu a tiež ovplyvniť psychiku osoby s postihnutím. Ako uvádza Vágnerová (1999), fázy ad aptácie na chorobu sa delia nasledovne: 1. fáza negácia šok a popretie: to nemôže byť pravda, to nie je možné fáza akceptácia prejavuje sa záujem o informácie o chorobe, tiež sa môže prejaviť postoj hľadania náhradného vinníka, agresia voči nemu. 3. fáza realizmu adaptácia na skutočnosť, zmierenie sa so situáciou. Pre osobu s postihnutím vedie vedomie vlastnej odlišnosti k väčšej neistote. Dôležitú úlohu hrá aj subjektívne hodnotenie vlastného defektu, čiže to, za aký vážny ho považuje samotný jedinec s postihnutím. Podľa Požára (2007), nemožno brať do úvahy len skutočný, objektívny rozsah a stupeň postihnutia, ale treba brať aj subjektívne hodnotenie sociálneho významu postihnutia, akceptáciu, resp. neakceptáciu postihnutia zo strany postihnutého ako aj zo strany postihnutého. To, ako sa jedinec s postihnutím hodnotí, teda ako hodnotí svoje postihnutie a dôsledky, nezávisí len od jeho osobných vlastností, ale v značnej miere od 26

28 hodnotenia a správania sa blízkeho sociálneho prostredia a spoločnosti. Osobnosť jedinca s postihnutím vždy reflektuje odraz postihnutia v akceptácii, ľahostajnosti či odmietavosti. Veľmi dôležité pre rozvoj osobnosti je to, ako sa s postihnutím jedinec vyrovnáva. Postoje spoločnosti k postihnutým sa spätne odrážajú v psychike postihnutých v akceptácii postihnutého, vo vykonávaní určitej roly postihnutého, ktorú práve spoločnosť môže postihnutému nanútiť, aj keď to nemusí byť zámerné. (Vágnerová, Mousová, Štech In: Požár, 2007, s. 74). Verejnosť pociťuje odlišnosť a výnimočnosť skôr znepokojujúco, cudzo, ohrozujúco, menej ich pociťuje ako vítané, želané a poskytujúce rozmanitosť. Pri vplyve postojov na rozvoj osobnosti treba spomenúť predsudky, ktoré k nim majú veľmi blízko. Môžeme tvrdiť, že vo svete je ešte stále veľa predsudkov. Veľakrát majú hlboké korene a môžu vo vzťahoch napáchať nemalé zlo. Hayesová (1998) tvrdí, že predsudok je fixovaný vopred sformovaný postoj k nejakému objektu, ktorý sa prejavuje bez ohľadu na individualitu alebo povahu tohto objektu. Človek s predsudkami porušuje tri princípy: racionálny princíp, princíp spravodlivosti a tolerancie. (Požár, 2007) Podľa doposiaľ písaného vyvodzujem, že tým, že málo poznáme a málo sa stretávame s osobami s postihnutím sa vytvára určitý blok, respektíve vytvárajú sa nesprávne názory a postoje. Často nevieme ako sa máme správať k ľuďom s postihnutím. Tým, že ich ľutujeme prípadne správame odmietavo alebo ich ignorujeme nevytvárame najideálnejšie podmienky na to, aby sa medzi zdravými ľuďmi cítili dobre. Osobne si myslím, že by sme mali čo najviac integrovať týchto ľudí do všetkých sfér života, aby sme im my mohli dať to, čo potrebujú na to, aby žili čo najspokojnejší život. Mnohé výsledky výskumov svedčia o tom, že v poslednom období došlo k pozitívnemu posunu spoločnosti k ľuďom s postihnutím. Ako uvádza Jesenský (1993), prejavuje sa to zrejme zviditeľňovaním ľudí s postihnutím v masovokomunikačných prostriedkoch a čiastočne aj v politike. Postoje spoločnosti napriek tomu ešte stále nemôžeme považovať za optimálne. Ochota urobiť niečo pre ľudí s postihnutím je skôr vecou úzkeho kruhu ľudí a celoplošne neuspokojivá. Výskumy stále hovoria o ešte stále veľmi nízkom spoločenskom statuse ľudí s postihnutím a o problémoch s ich školskou, spoločenskou, pracovnou i sociálnou integráciou. (Požár, 2007) 27

29 3 FORMY VZDELÁVANIA A PRÍSTUP K OSOBÁM S POSTIHNUTÍM Prístup k jedincom s postihnutím ako aj ich vzdelávanie prešlo niekoľkými postojmi spoločnosti. Tieto postoje sa vyvíjali a môžeme povedať, že sa dostali od izolácie a segregácie, cez integráciu k inklúzii. Významnejšia zmena nastala vplyvom podpory zo strany OSN, keď odporučila okrem iného zabezpečiť vzdelávanie pre žiakov s postihnutím primerané ich špecifickým potrebám. V zmysle platnej legislatívy je možné učiť žiakov s postihnutím v bežných školách. Je dôležité, aby sme rozlišovali nasledovné pojmy: izolácia, segregácia, integrácia a inklúzia. 3.1 CHARAKTERISTIKA FORIEM VZDELÁVANIA OSȎB S POSTIHNUTÍM Izolácia Z histórie vieme, že v starovekom Grécku boli ľudia s postihnutím úplne vyčleňovaní z bežného života, slabé a choré deti hádzané z hory Tajgetos. Ponechávanie neznámym ľuďom, predávanie do otroctva alebo usmrcovanie vhodením do Tiberu sa vykonávalo v starovekom Ríme. Stredovek si s nimi počínal tak, že tieto deti odsudzovali na život medzi tulákmi a žobrákmi. Až v 12. storočí máme informáciu o tom, že sa zakladali prvé chudobince pre chorých a invalidov, kde šlo hlavne od odizolovanie jedincov s postihnutím od ostatnej spoločnosti. Začiatkom 20. storočia nastala zmena situácie aj vplyvom vojen, v dôsledku ktorých sa ukázalo, že poskytovanie pomoci a starostlivosti o túto skupinu jedincov nebola dostačujúca. Snaha o organizované vzdelávanie pre osoby s postihnutím prichádzala v podobe špeciálneho školstva. (Zacharuk, 2010) Segregácia Bohatú tradíciu má ako tvrdí Zacharuk (2010), segregačné vzdelávanie. Zohrávalo veľkú úlohu pri vytváraní určitých príležitostí pre sociálnu integráciu tým, že sa vytvárali možnosti vzdelávania a aj pracovného uplatnenia pre osoby s postihnutím. Nevýhodou bolo to, že sa museli rozhodovať medzi životom s rodinou alebo v špeciálnom zariadení. Paradoxom bolo ale to, že práve toto prostredie, v ktorom boli väčšinu času izolovaní, ich 28

30 malo prispôsobiť životu v normálnom svete. (Končeková, 2004) Segregácia znamená podľa Novotnej a Kremličkovej vyčlenenie zo spoločenských vzťahov, izoláciu, rezignáciu na spoločenské vzťahy, podvolenie sa postihnutiu. Postihnutie je chápané ako neprekonateľná bariéra medzi postihnutým a inými ľuďmi (In: Končeková, 2004) Integrácia V polovici 20. storočia sa šancou na zmenu prístupu na vzdelávanie osôb s postihnutím stalo integračné vzdelávanie a výchova. Vo vzťahu k segregačnému vzdelávaniu je integrované obrovský pokrok, keďže vytvára možnosť vzdelávať v lokálnej škole v blízkosti rodiny a bydliska. (Zacharuk, 2010) Ako tvrdí Švartáková (2010), cieľom integrácie a inklúzie je rozvíjanie individuality, pozitívneho sebahodnotenia, rozhodovacích procesov i úplná nezávislosť osoby s postihnutím. (In: Hučík, 2011) Integrácia sa podľa Novotnej a Kremličkovej a uvedených autoriek vzťahuje k osobnosti človeka aj k jeho socializácii a znamená ako stav, tak aj proces pozitívnej zmeny v sociálnych vzťahoch. Integrácia sa chápe jednak ako spolužitie postihnutých a nepostihnutých pri prijateľne nízkej miere konfliktnosti vzťahov týchto skupín, jednak ako situácia, keď sa človek vyrovnal so svojím postihnutím, prijíma sa taký, aký je, žije a kooperuje s nepostihnutými, podáva výkony, ktoré aj spoločnosť aj on považujú za rovnocenné a spoločensky významné. (Končeková, 2004) Podľa Vágnerovej (2004) je integrácia v tom zmysle vyšším stupňom adaptácie a možno ju chápať ako také začlenenie postihnutého jednotlivca do prostredia majoritnej (väčšinovej spoločnosti, keď v nej dokáže bez problémov žiť, cíti sa s ňou prijatý a sám sa s ňou identifikuje. Integrácia nie je iba pasívna adaptácia, čiže úplné prispôsobenie a prijatie všetkého, čo majoritná spoločnosť prezentuje. Jednotlivec si môže alebo mal by si zachovať svoju špecifickosť a neodmietať ju pod tlakom prevládajúcich postojov ako niečo negatívne, čo treba odstrániť. (In: Končeková, 2004) Škálu integračných stupňov prináša WHO vo svojej medzinárodnej klasifikácii chorôb (Michalík,1999): - úplná sociálna integrácia (úplná účasť v sociálnych vzťahoch); - inhibovaná integrácia (znevýhodnenie, nie však znemožnenie normálnych sociálnych vzťahov, napr. tréma, hanba, malé sebavedomie); - obmedzená účasť v sociálnych vzťahoch (rezignácia alebo nemožnosť realizovať činnosti a niektoré vzťahy); 29

31 - zmenšená účasť v sociálnych vzťahoch (obmedzenie vzťahov na mikroprostredie rodinu, priateľov, susedov); - ochudobnené vzťahy (rezignácia na širšie spoločenské kontakty okrem rodiny či ľudí v špeciálnej inštitúcii); - redukované vzťahy (kontakt s výrazne obmedzeným počtom osôb, napr. rodič, lekár); - narušené vzťahy (neschopnosť udržiavať sociálne kontakty kvôli špecifickej poruche alebo pre všeobecnú neprispôsobivosť); - spoločenská izolácia (nezistiteľná schopnosť spoločenských vzťahov). Inklúzia Problematiku, ktorá súvisí s právom dieťaťa na dochádzku do bežnej školy, kde musí byť zabezpečená podpora nevyhnutná pre primeraný rozvoj, rozoberá inklúzia. Keďže bežné školy nie sú na to prispôsobené, je potrebné aby sa reštrukturalizoval celý vzdelávací systém, čo si vyžaduje obetavý prístup pedagógov, rodičov a aj detí. Je potrebné, aby si školy, ktoré chcú plniť funkciu inkluzívnej školy osvojili metodiku sociálnej koncepcie postihnutia a určili prekážky v rozsahu prostredia, postoje, stratégie vyučovania, učenia sa, organizácie a riadenia, ktoré znemožňujú plnú účasť na vzdelávaní. (Zacharuk, 2010) Podľa Zacharuk (2010), inkluzívne vzdelávanie sa viac zameriava na dieťa ako na program vzdelávania. Predpokladá sa, že sa každé dieťa učí a rozvíja v individuálne a v rôznom tempe, preto musíme vytvoriť podmienky pre deti s rôznymi disfunkciami. Inkluzívne vzdelávanie je proces, v ktorom základná myšlienka spočíva na zvyšovaní účasti všetkých žiakov vrátane žiakov s postihnutím v školách. Vyžaduje si to reštrukturalizáciu školstva, politiky a kultúry tak, aby vyhovovali žiakom s postihnutím v miestach ich bydliska. Ako tvrdí Lang a Berberichová (1998), inkluzívne vzdelávanie môže pomôcť získať žiakom širší pohľad na svet, pomôcť prijať rozdiely a pochopiť ich. Začleňujúce vzdelávanie môžeme charakterizovať takto: - začleňujúce vzdelávanie je presvedčené, že všetky deti sa môžu učiť, - začleňujúce vzdelávanie uznáva a ctí rôznorodosť žiakov, ich veku, pohlavia, etnického pôvodu, jazyka, postihnutia a podobne, - dynamický, neustále vyvíjajúci sa proces, - umožňuje to, aby sa vzdelávací systém a jeho štruktúra, tiež aj metodika poznala potreby detí a učí sa ako im vyhovieť, - je súčasťou širšej stratégie propagujúcej inkluzívnu spoločnosť. 30

32 Inkluzívnym vzdelávaním sa presúva vnímanie dieťaťa ako problému na vnímanie problému vo vzdelávacom systéme, ktorý vieme vyriešiť začleňujúcim prístupom. (Zacharuk, 2010) 3.2 INTEGRÁCIA VERZUS SEGREGÁCIA Integrácia verzus segregácia sa týka bývania, výchovy a vzdelávania, v dospelosti aj zamestnania. Integrácia (v zmysle začlenenia postihnutého jednotlivca do prostredia majoritnej spoločnosti) znamená spolužitie postihnutých a nepostihnutých v mieste bydliska (nap r. aj v bezbariérových bytoch), integrovane vzdelávanie postihnutých deti v bežných školách, začleňovanie postihnutých do zamestnania. Segregácia, resp. izolácia znamená život v ústave alebo v internáte, vzdelávanie v rôznych špeciálnych školách a zamestnanie v chránených dielňach. (Končeková 2004) Aktivity segregácie a integrácie sú prirodzenými procesmi v spoločenstve, ktoré súvisia s tým ako sa vyvíjala spoločnosť a úroveň rozvoja spoločenského poznania. Súvisí s chápaním a rešpektovaním potrieb a práv osôb s postihnutím. Segregované aj integrované vzdelávanie a výchova má svoje výhody aj nevýhody. Základným prostriedkom integrovania osôb s postihnutím v modernej spoločnosti je proces komplexnej rehabilitácie. (Vančová, 2008) Pomer medzi integračnými a segregačnými snahami je v súčasnosti chápaný ako jeden z ukazovateľov humanity, kultúrnosti a vyspelosti spoločnosti. Trendom je integrácia do väčšinovej, tzv. zdravej populácie. (Novotná, Kremličková, In: Končeková, 2004). Pojem integrácia je postupne nahradzovaný výstižnejšou inklúziou, čo znamená rovnoprávny vzťah (vyrovnanie príležitostí), teda úplné začlenenie (zaradenie). (Jankovský, 2001, s. 156). V problematike zabezpečovania životných podmienok ľudí so zdravotným postihnutím a uspokojovania ich potrieb história zaznamenala viacero významných zmien. S ohľadom na ich charakter a rozsah možno, podľa Hudáčovej (1997), v histórii identifikovať tri charakteristické obdobia: - represívne, - charitatívne - obdobie humanitnej starostlivosti. V represívnom štádiu bola spoločenská mienka a prax naklonená k priamej likvidácii ľudí 31

33 so zdravotným postihnutím alebo k ich vylúčeniu či opusteniu. Uznanie práva na život bolo dané iba fyzicky zdatným jedincom, ktorí jediní boli schopní vojenskou silou ubrániť svoje mesto či štát proti nepriateľom. Až v období kresťanstva, založenom na hlásaní lásky k blížnemu a povinnosti vzájomne si pomáhať, dochádza k legálnemu identifikovaniu tejto skupiny ľudí, o životné podmienky ktorých sa má spoločnosť povinnosť postarať. Formy starostlivosti boli založené na skupinovom princípe - vytvárali sa podmienky pre spoločný život ľudí so zdravotným postihnutím v útulkoch a neskôr v domovoch - ústavoch. Aj keď je skupinový prístup a ústavný princíp dnes kritizovaný, v uvedenom období ho bolo možné považovať za pozitívny krok. Podľa Krúpu (1997) bol prejavom záujmu spoločnosti o ovplyvňovanie životných podmienok sociálne odkázaných ľudí a zárukou, aj keď iba základných, predsa len sociálnych istôt. V tych rokoch tohto storočia kulminovalo zriaďovanie ústavných veľkokapacitných foriem starostlivosti. S ohľadom na rast počtu obyvateľov, odkázaných na tento typ starostlivosti a obmedzené kapacity existujúcich zariadení, sa však životné podmienky v nich stávali postupne neúnosné a ľudsky dôstojné. Ani úpravy prostredia, odbarierizovanie, technické zdokonaľovanie či rozširovanie kapacít ústavov nemohlo odstrániť základný nedostatok rezidenciálnej starostlivosti neschopnosť saturovať skutočné sociálne potreby ľudí so zdravotným postihnutím a zabrániť izolácii od rodiny, komunity a širšieho spoločenského diania. V snahe po riešení tohto globálneho problému celej spoločnosti sa hľadali cesty, akou formou nahradiť mašinériu štátnej ústavnej starostlivosti. Ukázalo sa, že reálnou a progresívnou alternatívou k nej je zabezpečovanie podpory a pomoci občanovi prostredníctvom mimovládnych organizácii, tzv. neštátnych subjektov. Tieto sú, podľa Krúpu (1997), pripravené k rýchlejším zmenám, majú pružnejšiu organizáciu práce a riadenia a významne podporujú pluralizáciu spoločnosti. Ich pôsobenie dáva nádej pre novú éru hľadania identity celej spoločnosti a jej globálnej integrácie. (Repková, 1998) 3.3 VÝHODY A NEVÝHODY FORIEM VZDELÁVANIA Výhody integrácie: Podľa Novotnej a Kremličkovej, pre postihnutého jednotlivca poskytuje integrácia možnosť nenechať sa vmanipulovať do roly nemohúceho, bezmocného; umožňuje mu čo najširšie zapojenie do normálneho života, rozvoj potenciálu, ktorý má; umožňuje napodobovanie vzorov konania a správania, normalizuje medziľudské 32

34 vzťahy vrátane partnerských; znamená možnosť normálnej socializácie, podporu sebavedomia, uvedomenie si vlastnej ceny. (In: Končeková, 2004) Ako tvrdí Vágnerová integrácia je príležitosťou na získanie žiaducej sociálnej skúsenosti a keď ju dieťa zvládne, uľahčí mu adaptáciu na majoritnú spoločnosť aj v budúcnosti. Novotná a Kremličková zas pozerajú z hľadiska integrácie na zdravé deti a to, že integrácia ich privádza k poznaniu a pochopeniu iného stavu normality než je tá ich, vedie ich k ohľaduplnosti, altruizmu, ochrane postihnutého a slabšieho, aj k uvedomeniu si významu vlastnej osobnosti, prispieva k rozvoju ich samostatnosti, akceleruje ich vývin. (In: Končeková, 2004) Ak teda chápeme integráciu ako krok ku kvalitnejšiemu životu, môžeme povedať, že je nevyhnutná pre život ľudí s postihnutím. Výhodu integrácie môžeme vnímať aj z druhej strany. Ak sa napríklad vzdeláva zdravé dieťa s dieťaťom s postihnutím, skôr si uvedomí možnosť tejto odlišnosti a naučí sa ju správne chápať. Je možné, že sa tým bude vytvárať generácia ľudí, ktorí vzdelávanie a nažívanie zdravých ľudí a ľudí s postihnutím budú podporovať a prijímať medzi seba bez najmenších problémov. Nevýhody integrácie: Vágnerová píše, že postihnutý jednotlivec medzi zdravými je jednak vystavený väčšiemu tlaku nedosiahnuteľnej konkurencie, jednak je ochudobnený o prijateľný vzor podobne postihnutého človeka. (In: Končeková, 2004) Podľa odborníkov je integrácia najvhodnejšia v rannom detskom veku, to značí, že ak sa integruje v tomto období, dieťa má možnosť naučiť sa veľa od zdravých rovesníkov a zdraví od detí s postihnutím. Je možné, že čím skôr sa stretne s tým, že je istým spôsobom v niečom odlišné, tým skôr pochopí, že nie je potrebná izolácia a uzatváranie sa do seba. Je pravda, že veľa záleží od osobnosti dieťaťa a neskôr dospelého jedinca s postihnutím ako sa so situáciou vyrovná, ale ak budeme vychovávať integrovane, môžeme raz dosiahnuť to, že žiadne rozdiely nebudú pociťované. Výhody segregácie: Najväčšie výhody segregácie sa dajú badať hlavne vo vzdelávaní v špeciálnych školách, bývanie v internátoch, zamestnanie v chránených dielňach lebo ich špecifická ochranná klíma umožňuje postihnutým deťom veľmi dobre sa rozvíjať. Dieťa sa porovnáva so skupinou rovnako postihnutých rovesníkov a môže dosahovať úspechy. Je to síce izolácia, ale v mnohých oblastiach sú tu postihnutí jednotlivci uspokojovaní lepšie, než keby boli vystavení tlaku noriem zdravej populácie ako píše Vágnerová.(In: Končeková, 2004) Pokiaľ vychovávame dieťa s postihnutím 33

35 v segregovaných podmienkach, je chránené od okolitého sveta, čo nie vždy musí byť výhoda. Z výskumov je známe, že deti na seba môžu vplývať, čiže izolácia od zdravých rovesníkov ich môže ukrátiť o niektoré zážitky a v prípade nejakého dosiahnutého úspechu o pocit, uspenia. Nevýhody segregácie: Podľa viacerých autorov, deti navštevujúce špeciálne školy alebo deti umiestnené v internátoch či ústavoch nezískajú sociálne skúsenosti so zdravými rovesníkmi, sú závislé od rodičov, ktoré riešia všetky ich problémy, sú zvyknuté skôr na komunikáciu s dospelými. Izolácia od rodičov (v ústave alebo internátne) znamená pre nich veľkú záťaž a môže viesť k zvýšeniu pocitu neistoty, ohrozenia, straty bezpečia a rodinného zázemia. Celkovo segregácia znamená malú prípravu na bežné kontakty s ľuďmi. (Končeková, 2004 ) Odlúčenie detí s postihnutím od rodičov nevplýva ideálne. Segregačné vzdelávanie môže spôsobiť problémy pre deti s postihnutím keď sa dostanú medzi zdravých ľudí, pretože môžu mať málo skúsenosti s bežným životom, s bežnými vzťahmi a môže ich to nútiť zrazu uvedomiť si určitú odlišnosť a tým pádom sa stiahnuť do izolácie alebo spôsobiť negatívne zážitky. Výhody inklúzie môžeme podľa Zacharuk (2010, s ) zaradiť do troch skupín: Inkluzívne vzdelávanie môže pomôcť prekonať chudobu a vylúčenie zo spoločnosti. Inkluzívne vzdelávanie môže zlepšiť kvalitu vzdelávania pre všetkých. Inkluzívne vzdelávanie môže pomôcť v boji proti diskriminácii. Chudoba problém občanov s postihnutím so sebou úzko súvisia. Preto môžeme tvrdiť, že deti z chudobných rodín majú menšiu šancu na včasnú pomoc a sú do väčšej miery vystavené utrpeniu kvôli chronickému postihnutiu. Sú však aj opačné situácie, kde rodiny kde je dieťa s postihnutím upadajú do chudoby. Zo spoločnosti sú deti a ich rodiny často vylučované. Čím chudobnejšími sa stávajú, tým je pravdepodobnosť vylúčenia istejšia. Vzdelávanie zabezpečuje praktické vedomosti a schopnosti, potrebné na únik pred chudobou. Inkluzívne vzdelávanie povzbudzuje postihnuté deti a dospelých, aby vzdorovali predsudkom a vytvárali si vlastnú budúcnosť v spoločnosti. Inkluzívne vzdelávanie podľa Zacharuk (2010) môže viesť k zlepšeniu kvality vzdelávania. Pre učiteľov môže byť výzva umiestnenie detí s postihnutím do bežnej školy. 34

36 Núti ich to k používaniu a zdokonaľovaniu metód, ktoré majú priaznivý vplyv na všetky deti. Pedagógovia majú dojem, že na vzdelávanie detí s postihnutím potrebujú špeciálne schopnosti, ale doterajšie zistenia hovoria o tom, že postihnuté deti môžu byť vo veľa prípadoch vzdelávané dobrými, jasnými a dostupnými metódami vzdelávania. Učitelia však potrebujú špecifickú technickú podporu a pomôcky, aby mohli pomôcť deťom s postihnutím. V spoločnosti pretrváva vo vzťahu k ľuďom s postihnutím diskriminácia v súvislosti s nedostatkom informácii ako aj malými skúsenosťami s nimi. Nie je jednoduché prelomiť bariéru diskriminácie, ale je známe, že v niektorých situáciách sú deti tolerantnejšie ako dospelí. Deti sú budúci rodičia, učitelia, politici čiže ak sa budú vzdelávať s deťmi s postihnutím, naučia sa, že nesmú diskriminovať a to bude ich životnou skúškou. (Zacharuk, 2010) 3.4 PODMIENKY PRE ÚSPEŠNÚ INTEGRÁCIU Ako tvrdí Vančová (2008), filozofia integrácie je v súčasnosti postavená na princípe partnerského spolunažívania zdravých osôb a osôb s postihnutím. Znamená to, že nielen minoritná populácia s postihnutím sa adaptuje podmienkam väčšiny, ale nastáva koadaptácia, čiže spoločné prispôsobovanie sa populácie osôb s postihnutím so zdravými navzájom, so zreteľom spolunažívania. Ak by sme chceli zhrnúť podmienky pre úspešnú integráciu, uviedli by sme nasledovné: - nevyhnutné pre integráciu dieťaťa s postihnutím je súhlas rodiča, aby sa učilo v bežnej škole. Rovnako nevyhnutný je súhlas rodičov zdravých detí, aby sa ich dieťa vzdelávalo v bežnej škole spolu s postihnutými deťmi. Rodičia detí s postihnutím týmto preberajú väčšiu zodpovednosť za vzdelávanie a výchovu svojich detí. Otázne je integrované vzdelávanie žiakov s ťažkým postihnutím, s viacnásobným postihnutím a žiakov s postihnutím z ohrozených rodín, ktoré im neposkytujú potrebné rodinné zázemie a pomoc. - úspešná integrácia nie je možná, ak sa v bežnej škole neposkytuje špeciálna starostlivosť a to špeciálnym pedagógom, ktorý pôsobí priamo v škole, - starostlivosť o žiakov s postihnutím nesmie byť na úkor zdravých žiakov, 35

37 - integračné vzdelávanie musí byť v súlade s účinným využitím prostriedkov, ktoré má škola k dispozícii, - dieťa s postihnutím sa musí spolu s ostatnými, zúčastňovať na činnosti školy, Výchovná práca sa má zameriavať na samotných žiakov s postihnutím a ich rodičov tak, aby sami žiaci s postihnutím mali záujem vzdelávať sa v bežnej škole. Integrácia môže byť úspešná len vtedy, ak zdravé dieťa pocíti, že stretnutie s dieťaťom s postihnutím môže byť pre neho cenný a dôležitý zážitok. Zároveň, si musí dieťa s postihnutím zachovať vlastnú identitu, pretože nemôže prísť do bežnej školy s úmyslom normalizovať sa. - učiteľ i špeciálny pedagóg musí mať špeciálnu prípravu, - Ideálnym stavom je, ak je v triede znížený počet žiakov, čo umožňuje individuálny prístup vyučujúceho k žiakom, hlbšie sociálne vzťahy a rýchlejšie vypracovávanie individuálnych plánov pre žiakov. - na to, aby bola integrácia účelná je najvhodnejšie začať už v predškolskom veku, prípadne predškolský a mladší školský vek. Je dôležité poznamenať, že deti s postihnutím pri neustálom kontakte so zdravými deťmi, imitujú adekvátne správanie a osvojujú si ho. Preto je účinné začať s integráciou už v materských školách, kde sú v tom veku takisto zdravé deti viac otvorenejšie pre prijímanie a pomoc deťom s postihnutím, - považujeme za veľmi dôležité a potrebné, zabezpečiť materiálno technické školy bežného typu, v ktorých sa budú spoločne vzdelávať deti s postihnutím so zdravými deťmi, - je dôležité, aby sa zabezpečilo dostatok vhodných metodických, osvetových, zdravotníckych a špeciálno-pedagogických materiálov, ktoré informujú profesionálov i širokú verejnosť o všetkých aspektoch školskej integrácie, - za ďalšiu dôležitú vec považujeme rozpracovanie systému depistáže detí s postihnutím už od útleho veku a poskytovať rodičom účinnú psychologickú pomoc priamo. Tieto podmienky iste nepredstavujú súpis všetkého dôležitého potrebného k integrácii, ale otvárajú ďalšie prepojenia a súvislosti, ktoré sa dúfajme budú ďalej prehlbovať. (Seidler, Kurincová, 2005) 36

38 4 PRÍLEŽITOSŤ INTEGRÁCIE ZDRAVOTNE POSTIHNUTÝCH OSȎB DO SPOLOČNOSTI Pojem integrácia sa v posledných rokoch používa veľmi často pri snahe úspešného začlenenia postihnutých jedincov do spoločnosti. Slovo integrácia znamená zaradenie do spoločnosti, možnosť spolužitia a tiež návrat. Integrácia je splynutie handicapovaného jedinca so spoločnosťou zdravých ľudí, a to vo výchove, vzdelávaní, v pracovnom uplatnení a spoločenskom súžití. (Tokárová et al., 2003, s. 514) Aby integrácia bola možná, predpokladom pre úplné začlenenie do spoločnosti, je zvyšovanie si uvedomenia zo strany štátu. Dôležité je, aby ľudia s postihnutím mali možnosť viesť život tak, aby mohli využiť všetky svoje schopnosti a danosti. Spočiatku sa na zdravotné postihnutie hľadelo len ako na medicínsky problém, no neskôr sa postihnutie správne začalo chápať zo sociálneho hľadiska. Časť spoločnosti, ktorá je zástancom tohto modelu, vidí hlavný problém a príčinu tragédie ľudí s postihnutím nie, v nich samotných, ale v sociálnych a kultúrnych bariérach, ktoré znásobujú samotné postihnutie. Dá sa teda povedať, že spoločnosť je tá, ktorá diskriminuje ľudí s postihnutím a diskriminuje v aktívnej účasti na živote. Príčinami vylúčenia z aktívnej účasti na živote môžu byť: architektonické a senzorické bariéry, zlý alebo nedostatočný prístup k informáciám, zamestnanosti a prezentácia človeka s postihnutím ako jedinca závislého na spoločnosti. Môžeme teda rozlišovať to, keď je človek s postihnutím a to, keď ho postihnutým robí spoločnosť. (REPKOVÁ, POŽÁR, ŠOLTÉS, 2003 ). 4.1 INTEGRÁCIA ŽIAKA S POSTIHNUTÍM V PODMIENKACH BEŽNEJ ŠKOLY Hritz (19 96) tvrdí, že na sociálnej integrácii postihnutých jedincov a humanizácii vzťahu celej spoločnosti k postihnutému sa významne podieľa špeciálna pedagogika. Zohráva významnú úlohu nielen v úvahách o koncepcii tejto starostlivosti, prístupu a vzťahu k postihnutým i k sociálnemu okoliu, ale aj v zaisťovaní sociálnej starostlivosti o postihnutých. Je nevyhnutné určiť rozsah a stupeň ich postihnutia, aby sa mohol podľa toho určiť rozsah a stupeň potrebnej sociálnej starostlivosti a forma školskej integrácie so zreteľom na možnosti výchovy a vzdelávania a z toho vyplývajúceho stupňa 37

39 spoločenského začlenenia. Podstatou školskej integrácie a socializácie je, aby sa postihnuté dieťa čo najlepšie pripravilo do života. Keďže sa osobnosť každého človeka vyvíja, utvára a charakterizuje vo vzťahu k iným ľuďom, úsilím špeciálneho pedagóga je, aby pripravil postihnuté dieťa, čo najlepšie do života. To je podstata školskej integrácie a socializácie. Integrácia príslušníkov minority je v kontexte starostlivosti o človeka a jeho všestranný rozvoj, najvyšším stupňom socializácie jedinca, ktorú definujeme, ako schopnosť zapojiť sa do spoločnosti, akceptovať jej normy a pravidlá, vytvárať a formovať k nej pozitívne vzťahy a postoje. (Novosad, 2009, s. 21) Ako tvrdí Hritz (1996), aby bola integrácia detí do bežných škôl možná, je potrebná zmena bežných postupov, zmena školskej organizácie, osnov, metód práce a systému hodnotenia. Ide o zmenu od systému založenom na homogenite, jednotlivých osnovách a rovnakom hodnotení k systému, kde sa rešpektuje individualita žiaka. Tejto zmene zodpovedá variabilita učebných osnov, hodnotenie, metódy a podlieha jej aj organizácia života v triede. Hlavným cieľom špeciálnej výchovnej starostlivosti je vychovávať, vyučovať a vzdelávať postihnutých a jedincov s inými vzdelávacími potrebami tak, aby sa čo najskôr vnútorne vyrovnali so svojimi danosťami, aby boli spôsobilí a schopní žiť relatívne plnohodnotný život v spoločnosti ako tvorcovia, konzumenti či ochrancovia hodnôt vytvorených cieľavedomou činnosťou. (Vašek, 2011) Možnosti uplatnenia handicapovaných taktiež závisia od veku, pohlavia, vzdelania, kvalifikácie, sociálnych a kultúrnych faktorov. (Tokárová, 2002, s.513) 4.2 PROFESIONÁLNA ORIENTÁCIA OSȎB S POSTIHNUTÍM Profesionálnu orientáciu postihnutých žiakov možno charakterizovať ako cieľavedomý, multifaktoriálne podmienený výchovný proces, ktorý sa uskutočňuje na základe rozpoznania individuálne podmienených dispozícií žiaka, pri ktorom sa tieto zosúľaďujú s požiadavkami kladenými na profesionálnu prípravu. Tento proces vrcholí voľbou povolania. (Hurst, In: Tarcsiová, 2004) V procese profesijného vývinu postihnutých z hľadiska umiestnenia profesionálnej orientácie ju možno zaradiť do etapy predprofesionálnej prípravy. Časovo sa lokalizuje do obdobia, počas ktorého žiak navštevuje základnú školu. O tejto etape možno v istom zmysle hovoriť aj u klientov v domovoch sociálnych služieb v nižších oddeleniach, kde sa 38

40 v rámci diagnostiky skúmajú možnosti ich pracovného zácviku. Táto etapa má za účel poskytnúť žiakom základné poznatky, zručnosti a návyky, školské spôsobilosti, ako ich aj profesionálne orientovať tak, aby si boli schopní voliť relatívne najprimeranejšie povolanie napriek ich evidentnej psychickej, biologickej, ako aj sociálnej nezrelosti. Na túto etapu nadväzuje etapa profesionálnej prípravy. Táto sa väčšinou uskutočňuje v stredných odborných učilištiach, odborných učilištiach, tiež na špeciálnych stredných školách. Okrem školy je možné realizovať odborný výcvik, aj u iných právnických či fyzických subjektov. Cieľom profesionálnej prípravy je poskytovať komplexné predpoklady na uplatnenie sa v zvolenom povolaní. Ide o poskytnutie potrebných teoreticko-odborných poznatkov zo zvolenej profesie, rozšírenie všeobecnovzdelávacích poznatkov, o osvojenie profesionálnych pohybov, úkonov a operácií potrebných pre praktický výkon povolania spojených s náležitými návykmi a postojmi. (Vašek, 2011) Je veľmi dôležité, aby sme umožnili osobám so zdravotným postihnutím absolvovať terciálne vzdelávanie, pretože je to nielen ich právo, ale zároveň im to umožňuje zastávať vyššie pracovné pozície, čiže skôr si nájsť a udržať pracovné miesto. Posledných 25 rokov sa začala v Európe venovať väčšia pozornosť problematike vysokoškolského vzdelávania osôb so zdravotným postihnutím. V roku 1988 vznikla organizácia menom FEDORA, ktorá sa zaoberá všetkými aspektmi vysokoškolského vzdelávania v Európe. (Hurst, In: Tarcsiová, 2004) Ďalšou etapou profesionálneho vývinu je etapa profesionálnej adjustácie. Nasleduje tesne po ukončení profesionálnej prípravy a nástupu do zamestnania. Absolvent začína prvýkrát pracovať relatívne samostatne, bez školského zázemia. Táto etapa je veľmi dôležitá, pretože ak absolvent nezvládne začlenenie do práce, môže nastať jeho zlyhanie sprevádzané so sociálnym zlyhaním či inými negatívnymi sprievodnými javmi. Profesionálna integrácia je posledná etapa profesionálneho vývinu, v rámci ktorej sa pracovník stáva súčasťou pracovného kolektívu, ten ho akceptuje, a je ním tiež akceptovaný. V tejto etape jeho pracovný výkon stúpa až k dosiahnutiu kulminačného bodu, po ktorom v dôsledku veku pracovná výkonnosť pomaly klesá. To, aby sa postihnutý jedinec uplatnil, predpokladá veľmi dobré zvládnutie všetkých etáp profesijného vývinu, ale predovšetkým profesijnú orientáciu. Správna voľba povolania je predpokladom dobrého uplatnenia v zamestnaní. (Vašek, 2011) 39

41 4.3 INTEGRÁCIA OSȎB S POSTIHNUTÍM DO ZAMESTNANIA V Štandardných pravidlách OSN (1993) podľa Pravidla 7. Zamestnanie sa uvádza, že štáty by sa mali pridržiavať zásady, že osobám so zdravotným postihnutím treba umožniť uplatňovať svoje ľudské práva najmä v oblasti zamestnávania. Vo vidieckych aj mestských oblastiach musia mať rovnaké príležitosti na produktívne a platené zamestnávanie na trhu práce. Zákony a predpisy v oblasti zamestnávania nesmú diskriminovať osoby so zdravotným postihnutím a nesmú im v zamestnaní klásť prekážky. (Vančová, 2004, s. 45) V našej krajine prechádzalo zamestnávanie občanov so zdravotným postihnutím rôznymi vývojovými štádiami, ktoré súvzťažne priniesli aj zmeny vo vnímaní celkovej problematiky. Odzrkadľuje sa nej vnímanie postoja EÚ k zamestnávaniu občanov so zdravotným postihnutím. Odráža sa to napríklad aj v uvedomení si toho, že výrazne poddimenzované využívanie pracovných a odborných kapacít ľudí so zdravotným postihnutím predstavuje v súčasnosti obrovskú výzvu k zhodnocovaniu jedného z najviac nedocenených staro-nových zdrojov trhu práce. Z ekonomického hľadiska predstavuje táto otvorená možnosť (ale nemenej dôležité je aj sociálne hľadisko) obrovskú výzvu, hlavne vo vzťahu k mobilizácii tejto pracovnej sily nahradiť výpadok v podobe ubúdajúceho počtu ľudí v pracovnom veku. Ide teda o možnosť a potrebu maximálne zhodnocovať dispozičný pracovný potenciál celej populácie v pracovnom veku, vrátane populácie so zdravotným postihnutím. (Zväz telesne postihnutej mládeže, 2007, s. 44) Aktívna podpora štátov v integrácii zdravotne postihnutých do otvoreného trhu práce, by sa mohla uskutočniť pomocou rôznych opatrení, napríklad prípravy na povolanie, stimulačne zameraných systémov kvót, vymedzených alebo vytvorených zamestnaní, pôžičiek alebo grantov pre malé podniky, práva na prednostnú výrobu, daňových úľav, zvýhodnených zmlúv, tiež by mali štáty stimulovať zamestnávateľov, aby urobili úpravy pracoviska, ktoré by umožňovali osobám s postihnutím zamestnať sa. (Vančová, 2004) Keď hovoríme o integrácii osôb so zdravotným postihnutím do bežného zamestnania nemôžeme nebrať do úvahy postoje zamestnávateľov k tejto znevýhodnenej skupine uchádzačov o zamestnanie. Pri určovaní miery nezamestnanosti osôb so zdravotným postihnutím zohrávajú kľúčovú úlohu zamestnávatelia. Ukazuje sa, že pozitívne skúsenosti môžu postoje zamestnávateľov modifikovať, pričom významnú úlohu tu má predchádzajúca skúsenosť zamestnávateľa so zamestnancami so zdravotným postihnutím. Zahraničné prieskumy poukazujú na to, že čím viac zamestnancov s 40

42 postihnutím zamestnávateľ zamestnáva, tým kladnejší postoj k nim zaujme. K zamestnávaniu osôb so zdravotným postihnutím majú pritom kladnejšie postoje skôr väčšie podniky, než malé firmy. Tieto zistenia ukazujú na silný vplyv pozitívnych kontaktov s príslušníkmi menšinových sociálnych skupín na postoje a chovanie k týmto skupinám. Ak sú postoje zamestnávateľov akokoľvek pozitívne, neznemená to však ešte, že sa automaticky transformujú do rozhodnutia takéhoto človeka zamestnať. Sú pre to však prvým nevyhnutným predpokladom. Podľa Európskej sociálnej charty, povinnosťou štátu je vytvárať podmienky na zamestnávanie tejto skupiny znevýhodnených osôb. Môže na to využívať rôzne formy a metódy, ktoré by motivovali zamestnávateľov zamestnávať osoby so zdravotným postihnutím. V súlade s princípom rovnakého zaobchádzania v zamestnaní, pritom môže používať rôzne formy a metódy, ktoré budú motivovať zamestnávateľov, aby zamestnávali osoby so zdravotným postihnutím. (Mechuřa, 2006) Chránená dielňa a chránené pracovisko Zamestnanie osôb so zdravotným postihnutím sa nemusí stotožňovať s bežnými zákonom danými formami zamestnania. Je nutné prispôsobiť pracovnú dobu a tempo práce možnostiam daného jednotlivca. Pre osoby s postihnutím je priam nereálne mať bežné zamestnanie, či skrátený úväzok. Jedna z najvýznamnejších foriem podpory zamestnávania občanov s postihnutím na Slovensku je Zákon NR SR č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti, ktorý poskytuje možnosť chránených dielní a chránených pracovísk a tiež príspevky poskytované na podporu zamestnávania osôb s postihnutím.(kočišová, 2008) Chránená dielňa a chránené pracovisko sú pracoviská zriadené právnickou osobou alebo fyzickou osobou (zamestnávateľom), v ktorých pracuje najmenej 50% občanov so zdravotným postihnutím, ktorí nie sú schopní nájsť si zamestnanie na otvorenom trhu práce a v ktorých sú pracovné podmienky, vrátane nárokov na pracovný výkon, prispôsobené zdravotnému stavu občanov so zdravotným postihnutím. (Měchura, 2006, s. 16) Za chránené pracovisko môžeme považovať zriadenie jednotlivého miesta, ktoré zamestnávateľ vytvoril alebo prispôsobil zdravotnému stavu občana s postihnutím, môže byť zriadené aj v domácnosti osoby s postihnutím. Priznanie postavenia chránenej dielne alebo chráneného pracoviska určí na základe kladného posudku orgánu na ochranu zdravia, ktorým je regionálny úrad verejného zdravotníctva. Ak zamestnávateľ predloží kladný posudok regionálneho úradu verejného zdravotníctva, môže požiadať úrad o uznanie už existujúceho pracovného miesta za chránené pracovisko. Príspevok na zriadenie 41

43 chráneného pracoviska, už v tomto prípade nemôže byť poskytnutý, môže sa ale žiadať o pravidelný ročný príspevok na prevádzku chráneného pracoviska. (Měchura, 2006) Pracovníci chránenej dielne alebo chráneného pracoviska, ktorí sú občanmi so zdravotným postihnutím, a sú zamestnaní v rámci Štátnej podpory zdravotne postihnutých, musia spĺňať podmienku, že pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť je viac ako 40%. (Zväz telesne postihnutej mládeže, 2007) Měchura (2006) uvádza, že pri integrácii občanov so zdravotným postihnutím na trhu práce z hľadiska zamestnávateľov okrem iného patrí: - poskytovanie zamestnávateľom poradenstvo pri zamestnávaní občanov so zdravotným postihnutím, - poskytovanie príspevkov na podporu zamestnávania, - sledovanie využívania pracovných miest, na ktoré bol poskytnutý príspevok, - kontrolovanie plnenia povinností, ktoré má zamestnávateľ pri zamestnávaní občanov so zdravotným postihnutím, - kontrolovanie dodržiavania povinného podielu zamestnávania občanov so zdravotným postihnutím na celkovom počte zamestnancov zamestnávateľa, - rozhodovanie o povinnosti zamestnávateľa zaplatiť odvod za neplnenie povinného podielu zamestnávania občanov so zdravotným postihnutím, - rozhodovanie o udelení predchádzajúceho súhlasu zamestnávateľovi na skončenie pracovného pomeru výpoveďou zamestnancovi. Internet, počítače a práca Spracovávanie a preberanie obrovského kvanta informácií, ktoré sú na internete dostupné, by mohlo byť zaujímavé zamestnanie pre ľudí so zdravotným postihnutím. Novák (1997) tvrdí, že pre osobu s postihnutím by mohlo byť vhodné zamestnanie, pracovať ako tak zvaný profesionálny hľadač informácií, preberať a spracovávať obrovské množstvo dát, ktoré sú na internete dostupné. Pripravovali by digitálne texty pre plnenie databánk zrakovo postihnutých, vyberali by informácie pre organizácie alebo by vytvárali zoznamy dôležitých adries v niektorom z odborov. (Novák, In: Hovorková 2004) Počítač však môže poskytnúť radu ďalších zamestnaní. Čiastočné riešenie nezamestnanosti vidí Novosad (2000) tiež v počítačových technológiách, ktoré zjednodušujú reálne pracovné uplatnenie osôb s postihnutím, keďže sa veľa profesií dá vykonávať doma, napríklad daňový poradca, účtovník, ekonóm, prekladateľ, výtvarník, 42

44 reklamný technik a veľa iných. (Novosad, In: Hovorková 2004) Je možné, že Internet druhej generácie by mohol byť v 21. storočí ďalším prelomom v odstránení bariér medzi zdravými osobami a osobami s postihnutím, ale aj medzi nimi navzájom. (Vašek, Š. 2004) 4.4 FILOZOFIA NEZÁVISLÉHO ŽIVOTA V súvislosti s občanmi so zdravotným postihnutím uvádza Balogová (2006, s. 37): V minulosti vplyvom nevhodnej sociálnej politiky došlo k izolácii týchto ľudí. Základným princípom súčasného prístupu je filozofia nezávislého života, tento človek chce žiť nezávisle, rozhodovať o vlastnom osude. Začiatkom 60. rokov 20. storočia sa začali rozvíjať myšlienky nezávislého života. Základom bolo to, aby sa ľudia s postihnutím rovnako zúčastňovali bežného spoločenského života ako ostatní občania. Toto hnutie, ktoré sa z Ameriky dostalo najmä do Veľkej Británie, Nemecka, Francúzska a Holandska, založili ľudia s postihnutím, aby dosiahli zákaz diskriminácie ľudí s postihnutím. Žiadajú samorozhodovanie ľudí s postihnutím, konzumentskú kontrolu a práva pre ľudí s postihnutím. Pre človeka s postihnutím nie je problém jeho postihnutie, ale bariéry ktoré vytvorila spoločnosť a ktoré ho diskriminujú. Ideológia Nezávislého života stojí na nasledujúcich myšlienkach: každý ľudský život má hodnotu; každý bez ohľadu na to, či je alebo nie je postihnutý, je schopný robiť rozhodnutia/ je schopný vyberať si z možností; ľudia, ktorí majú v dôsledku reakcie spoločnosti fyzické, intelektuálne, zmyslové postihnutie alebo sú v emocionálnej tiesni, majú právo kontrolovať svoj život; ľudia s postihnutím majú právo plne participovať na živote spoločnosti. Ľudia s postihnutím sú schopní najlepšie posúdiť a zhodnotiť služby, ktoré potrebujú využívať. Dokážu sa zbaviť role pacienta a bariér až vtedy, keď budú sami ovládať svoju vlastnú situáciu. Z hnutia Nezávislý život vzišlo riešenie, ktorým je možné prebrať zodpovednosť za svoj život. Riešením je osobná asistencia, ktorú ponúka zákon o sociálnej pomoci. Základným princípom je, aby si človek s postihnutím vybral asistenta, ktorého bude on sám viesť v práci Môžeme vidieť, že sa v našich podmienkach v niektorých oblastiach života zmenili podmienky pre ľudí s postihnutím tak, ako to chcú presadiť jednotlivé ideológie. (Krupa, 2004) 43

45 Filozofia nezávislého života predpokladá, že každý človek túži po zmysluplnom živote a k jeho základným potrebám patrí túžba po samostatnom živote. Potrebu samostatnosti pociťuje človek s postihnutím rovnako ako zdravý. Podľa Matulayovej (2001) je na dosiahnutie vytvorenia podmienok pre nezávislý život ľudí so zdravotným postihnutím v ich prirodzenom prostredí potrebné uplatňovať: a) deinštitucionalizáciu proces, v ktorom sa zameriava na návrat ľudí s postihnutím do prirodzeného prostredia, kde dokážu vykonať bežné aktivity bez závislosti na ostatných členov rodiny, b) demedikalizáciu proces zameraný na zmenu postoja k osobe s postihnutím. Osoba s postihnutím nie je pacient, preto sa v oblasti sociálnej pomoci neuplatňuje medicínske kritérium, c) deprofesionalizáciu proces vychádza z predpokladu, že osoba s postihnutím je sám expertom na posúdenie svojich potrieb, preto je potrebné rešpektovať jeho individualitu, predstavy a rozhodnutia, pretože ich najlepšie pozná. Každý človek už pri narodení nadobúda isté práva a povinnosti. Ľudia s postihnutím sú rovnocenní členovia spoločnosti, preto ich nesmieme odsúvať, ignorovať ich potreby, záujmy, sny a predstavy o živote. Je pravda, že je potrebné pri nich stáť, usmerňovať a podporovať ale nie starať sa o nich za každú cenu. Prehnanou starostlivosťou a úzkosťou napríklad aj zo strany rodičov môžeme spôsobiť to, že sa stanú nesamostatnými, bez cieľov a predstáv o svojom živote. Je dôležité lobovať za nezávislý život ľudí s postihnutím, pretože oni sami vedia najlepšie posúdiť ako veľmi samostatní chcú byť a na čo sa cítia. Harmóniu osobnosti a celkovú spokojnosť ovplyvňuje uspokojovanie sekundárnych potrieb, kam patrí aj rozvíjanie záujmov a voľný čas a aktivity. Hovoríme o aktivitách, ktoré umožňujú klientovi prijať a lepšie sa vyrovnať s postihnutím a tiež pomáhajú zvládať stresové situácie a svojím spôsobom prispievajú k sebestačnosti. (Schavel, Oláh, 2006) Štáty by sa mali snažiť o to, aby všetci jedinci s postihnutím mali prístup ku kultúrnym materiálom, televíznym programom, filmom, divadlu a iným kultúrnym aktivitám v prístupných formátoch. Zaväzujú sa k tomu, že prijmú všetky príslušné opatrenia, ktorými zabezpečia, aby mali prístup k miestam určeným pre kultúrne predstavenia, služby ako sú divadlá, múzeá, kiná, knižnice, služby cestovného ruchu, tiež prístup k historickým pamiatkam a k významným miestam národného kultúrneho 44

46 dedičstva. Mali by umožniť osobám s postihnutím rozvíjať a využívať svoj tvorivý, umelecký a intelektuálny potenciál nielen vo vlastný prospech ale aj pre spoločnosť. Je dôležité, aby sa osoby s postihnutím zúčastňovali na rekreačných, záujmových a športových aktivitách, preto prijali opatrenia s cieľom podporovať čo najširšiu účasť na športových aktivitách, rozvíjať a organizovať špeciálne športové a záujmové aktivity. (Štandardné pravidlá na vytváranie rovnakých príležitostí) 45

47 5 VZDELÁVANIE AKO ZÁKLAD K ÚSPEŠNEJ INTEGRÁCII Integrácia dieťaťa s postihnutím do bežnej školy je téma, ktorá je predmetom rôznych debát a veľa názorov sa v nich rozchádza. Dať dieťaťu šancu ukázať, že je také ako všetky ostatné je veľmi dôležité. Izolácia od ranného veku a umiestnenie do špeciálnej školy nie je najvhodnejším riešením. Spôsobíme tým len to, že sa oddiali čas konfrontácie sa s normálnym svetom ŠKOLSKÁ INTEGRÁCIA V roku 1861 pedagógovia z praxe, zaviedli pojem liečebná pedagogika. Georgens a Deinhardt vo svojej liečebnopedagogickej praxi chceli dosiahnuť to, aby pedagóg a lekár tvorili pracovný tím a preto založili Liečebno-výchovný ústav Levana pre duševne zaostalé a zanedbané deti v Badene, pri Viedni. Súbežne sa dopĺňala lekárska a pedagogická starostlivosť. Na osobitnú liečebnopedagogickú situáciu môžeme poukázať situáciou v integrovanej škole. Nie dieťa s postihnutím sa má obnovovať, ale oveľa väčšia úloha sa tu kladie na spoločnosť. Táto naliehavá humánna požiadavka odzrkadľuje hlbokú sebareflexiu liečebnej pedagogiky od začiatkov až po súčasnosť. (Klein, Meinertz, Krausen, 2009, s. 33). Hlavným cieľom je vychovávať, vyučovať a vzdelávať postihnutých a jedincov s inými vzdelávacími potrebami tak, aby sa čo najskôr vnútorne vyrovnali so svojimi danosťami, aby boli spôsobilí a schopní žiť relatívne plnohodnotný život v spoločnosti ako tvorcovia, konzumenti či ochrancovia hodnôt vytvorených cieľavedom ou činnosťou. (Vašek, 2011). Hritz (1996) tvrdí, že čím častejšie sa stretávajú zdravé deti a dospelí alebo sú v kontakte s postihnutými rovesníkmi v bežných činnostiach, tým väčší je predpoklad obmedzenia jedinca. Skúsenosti, poznatky a výsledky z experimentálneho overovania poskytujú jasný dôkaz, že integrácia telesne postihnutých detí do bežných škôl prispieva k posilneniu poslania školy a zvyšuje hodnotu starostlivosti o všetky deti. Edukácia v integrovaných podmienkach Koncepcia integrácie špeciálnej výchovy spočíva v tom, že deťom vyžadujúcim 46

48 špeciálnu starostlivosť sa má poskytovať v rámci bežných výchovných a vzdelávacích inštitúcií, a nie oddelene. Argumentujú to tým, že postihnuté dieťa má právo na to, aby mu spoločnosť poskytovala rovnaké príležitosti a podnety na jeho vývin, ako poskytuje ich zdravým, normálnym rovesníkom a že špeciálna výchova a edukácia je vlastne len istou formou individuálneho prístupu, ktorý patrí medzi základné princípy všeobecnej pedagogiky, a nie len špeciálnej pedagogiky (Košč, In: Vašek, 2011, s. 59). Ako tvrdí Hritz (1996), čím viac poskytovali telesne postihnutým deťom špeciálnu starostlivosť, tým viac sa prehlboval rozdiel medzi postihnutými a zdravými deťmi. Preto sa teraz stále viac vyžaduje, aby sa u detí, u ktorých je to potrebné previedla výchova a vzdelávanie zo špeciálnej do normálnej školy a predovšetkým spoločným vzdelávaní pripravovali na spoločný život so zdravými spoluobčanmi. V rámci hnutí za proklamáciu ľudských práv detí sa ukázalo, že špeciálnopedagogické inštitúcie nie vždy plnia očakávania verejnosti. Vysvitlo, že v nich môže dochádzať k deprivácii, ba i k iným narušeniam postihnutých. Vplyvom týchto zistení sa veľmi rýchlo sa nastolila požiadavka integrácie postihnutých detí medzi nepostihnuté. Zdôrazňuje sa pritom nehumánnosť vytrhovať deti z ich prirodzeného rodinného prostredia a z neho vyplývajúce nevyhnutné odcudzenie postihnutých detí od rodičov a naopak. (Košč, In: Vašek, 2011, s. 59). Rozsah a kvalita integrácie výchovy postihnutých je v súčasnosti rozdielna. Opisujú sa tri formy: 1. miestna, kontakt postihnutých detí s nepostihnutými deťmi je značne obmedzený alebo len sporadický, vyžadujú si špeciálnu starostlivosť vzdelávajú v tej istej budove alebo v tom istom areáli ako nepostihnuté deti, ale vo vyhradených priestoroch, triedach, herniach a pod., 2. sociálna, keď dochádza k pomerne častému alebo pravidelnému stretávaniu sa s nepostihnutými ale výchova a vzdelávanie sa uskutočňuje v odlišných priestoroch, 3. funkčná, postihnuté deti navštevujú školu (triedu) a sú zaradené do výchovných skupín spolu s nepostihnutými deťmi, pričom v zásade sa používajú rovnaké aj učebné osnovy a výchovné štandardy. (Vašek, 2011) Edukácia v relatívne segregovaných podmienkach Povinná školská dochádzka sa podľa Vašeka (2011) začala zavádzať do praxe 47

49 koncom minulého storočia. Vzdelávanie sa sprístupňovalo čoraz väčšej časti detskej populácie, tým vznikala potreba aj u postihnutých, pre ktorých neboli vytvorené podmienky a teda školy sa dostávali do ťažkostí. Pre túto časť populácie v dôsledku toho postupne vznikali špecializované ústavy, špeciálne triedy a neskôr aj školy. V dôsledku bezbrannosti učiteľov, ale aj rodičov, s výchovou a vzdelávaním postihnutých detí vznikla sústava špeciálnych škôl a zariadení. Neskôr sa ukázalo, že časť rodičov nie je kompetentná a časť nie je ochotná v plnej miere participovať na výchove svojich postihnutých detí. Kombinované systémy Vašek (2011) tvrdí, že výhradne integrovane alebo segregovane chápaná výchova postihnutých tak vo svete, ako aj u nás doteraz neexistuje. Časť tej postihnutej populácie, ktorá pre nedostatok adekvátneho rodinného zázemia alebo pre rozsah svojho poškodenia nemôže byť vychovávaná v integrovaných podmienkach sa vyskytuje spravidla. Títo jedinci sú odkázaní na starostlivosť a komplexnú rehabilitáciu v špecializovaných inštitúciách. Časť postihnutej detskej populácie teda môže byť vychovávaná v integrovaných podmienkach. Tento prístup sa môže chápať ako kombinovaný systém starostlivosti. 5.2 POTREBA ZAČLEŇOVANIA ŽIAKOV S POSTIHNUTÍM DO BEŽNÝCH ŠKȎL Integrácia žiakov do bežnej školy je zložitý proces, kde je veľmi dôležitá spolupráca všetkých zainteresovaných, ktorí sa ho zúčastňujú. Základnou politickou a pedagogickou požiadavkou na základe Odporúčania vzdelávacej rady z roku 1973 sa stáva spoločné vyučovanie postihnutých a nepostihnutých detí. Ukázalo sa, že sa vplyv integrovaného vzdelávania prejavuje aj na rozvoji osobnosti a sociálnom rozvoji postihnutých aj nepostihnutých detí. (Klein, Meinertz, Krausen, 2009). Ako vieme, každé dieťa má právo vzdelávať sa. Toto právo je ošetrené rôznymi vyhláseniami, dokumentmi napríklad Medzinárodné dokumenty ako Charta pre 80-te roky, Dohovor o právach dieťaťa, Deklarácia práv dieťaťa a Listina ľudských práv a slobôd hovoria, že je povinnosťou každého národa, aby sa jeho školský systém postaral o deti so zdravotným a sociálnym postihnutím tak komplexne, ako o ostatné deti. (Hritz, 1996) 48

50 Súhlasíme s tvrdením Matoušeka (2005), ktorý hovorí, že princíp rovnakých práv znamená to, že sú rovnako dôležité potreby každého jednotlivca a všetky zdroje musia byť dostupné každému. Osoby s postihnutím sú ľudia, ktorí majú právo žiť vo svojej pôvodnej komunite. Mala by im taktiež zabezpečená podpora, akú v rámci štandardných štruktúr vzdelávania, zdravotnej starostlivosti a sociálnych služieb potrebujú. Vančová (2008) tvrdí, že integrované vzdelávanie u nás vzniklo v čase, keď ešte neboli dostatočne zabezpečené všetky podmienky pre úspešné fungovanie daného procesu. Po niekoľkoročných skúsenostiach je neustále potrebné konfrontovať získané skúsenosti a poznatky s optimálnym spôsobom integrovaného vzdelávania a so skúsenosťami zo zahraničia, projekt integrovaného vzdelávania koncepčne dopracovať a záver zapracovať do legislatívy pričom sa zabezpečí transformácia do praxe. Môžeme určovať viaceré integračné formy, ktoré sa osvedčili v tých krajinách, kde s týmito procesmi začali už omnoho skôr. Je dôležité, aby sme určité formy mohli modifikovať na naše podmienky a tým urýchlili tento proces. Skúmali sme názory mnohých autorov, ktorí sa zaoberali týmto problémom a z týchto názorov sme vytypovali tieto formy integrácie: 1. formálna integrácia je situácia, keď sú jednotlivci s postihnutím síce v jednej skupine so zdravými, majú spoločnú činnosť, miesto, ale neexistujú bližšie spoločenské kontakty ani emocionálne vzťahy. Ide tu o formu, kde môže viac, ako keby sa vzdelával v spoločnosti osôb postihnutím, pretože títo jedinci potrebujú citovú podporu, ktorú v takomto prostredí nemusia dostať. 2. skutočná integrácia jedná sa o úplnú spojitosť osôb s postihnutím v každej rovine pôsobenia, žiak pociťuje vlastnú dôležitosť aj v prostredí intaktných žiakov. 3. individuálna integrácia je vtedy, keď je dieťa s postihnutím vychovávané a učené vo verejnej inštitúcii, čiže v základnej škole, kde má rovnaké práva a povinnosti ako všetci žiaci. 4. skupinová integrácia o tejto integrácii hovoríme vtedy, ak sú v škole skupiny, ktoré majú svoje miestnosti a aj kvalifikovaných učiteľov na vyučovanie detí s postihnutím. S rovesníkmi, ktorí sú zdraví sa stretávajú cez prestávky alebo niektorých vyučovacích hodinách prípadne školských podujatiach. (Seindler, Kurincová, 2005) Matoušek (2005) tvrdí, že princíp rovnakých práv znamená, že sú rovnako dôležité potreby každého jednotlivca a všetky zdroje musia byť rovnako prístupné každému z nich. Ak teda uvažujeme o pedagogickej integrácii, treba ju vidieť z pohľadu: 49

51 - školskej integrácie, - mimoškolskej integrácie, - pôsobenia rodiny, - integračného pôsobenia osvetových, kultúrnych a iných inštitúcií, - každého iného pedagogického ovplyvňovania, ktoré si kladie za cieľ integráciu postihnutých a intaktných. (Seindler, Kurincová, 2005, s. 7-8) Výsledky integrácie v zahraničí a presadzovanie humanistických myšlienok vo výchove a vzdelávaní v nás vzbudzuje potrebu zamyslieť sa nad tým, prečo sa u nás myšlienka integrácie žiakov s postihnutím začína realizovať až v osemdesiatych rokoch. Jednou z príčin môže byť rýchlejšie a úplnejšie určenie diagnózy, ktorým sa včas začína pracovať s dieťaťom s postihnutím. Druhou príčinou môže byť zistenie, že výchovou v segregačnom systéme špeciálnych škôl spôsobíme negatívny emocionálny dopad. Príčiny, ktoré sme uviedli, nútia hľadať najefektívnejšie formy starostlivosti o osoby s postihnutím. 5.3 DIMENZIE INTEGRÁCIE A JEJ KĽÚČOVÉ MOMENTY K ÚSPEŠNOSTI Veľa autorov venuje pozornosť rôznym dimenziám integrácie. Semerádová (1991) sa venuje týmto dimenziám integrácie: 1. fyzická integrácia predstavuje pre osobu s postihnutím žiť tam, kde má rodinu, zázemie, v prirodzenom prostredí, nie v ústavoch, ďaleko od ľudí. Predstavuje prirodzené prostredie, v ktorom má možnosť žiť medzi svojimi blízkymi, nadobudnúť kontakty aj so zdravými ľuďmi a mať vzor života, o ktorý by v špecializovanom zariadení mohol prísť. 2. funkčná integrácia znamená bezbariérové alebo, čo najmenej obmedzujúce prostredie, prispôsobenie verejnej dopravy, úradov, kín a ostatných kultúrnych, spoločenských a osvetových zariadení. To znamená, pokúsiť sa v čo možno najväčšej miere o odstránenie bariér, obmedzení, aby sa mohli ľudia s postihnutím integrovať do všetkých oblastí života alebo do jej čo najväčšej časti. 3. osobná integrácia umožňuje pre všetkých pocit potrebnosti pre spoločnosť. Tento pocit sa zvyšuje aj možnosťou uplatnenia filozofie, ktorú sme už spomínali, filozofiou nezávislého života. Vďaka nej má možnosť osoba s postihnutím presadiť sa v oblastiach, ktoré ho zaujímajú, dosiahnuť úspech, vzdelanie, prácu a uznanie v istom zmysle. Osoba 50

52 s postihnutím tak má možnosť dokázať sebe aj tým, ktorým dokázať chce a potrebuje, že je pre spoločnosť užitočný a rovnocenný člen. 4. sociálna integrácia dovoľuje aj ľuďom s postihnutím zaujať spoločensky významnú rolu a možnosť aktívne sa zúčastňovať na riadení svojho osudu. Život osoby s postihnutím by nemala byť podriadená rozhodnutiu nejakého rozhodnutiu úradu, resp. orgánu, 5. organizačná integrácia je určená pomerom všeobecných a špeciálnych služieb, optimálne je, keď je maximum všeobecných služieb, ktoré sú stanovené pre osoby s postihnutím, ktoré sa nedajú zabezpečiť iným spôsobom. Teória a prax školskej integrácie vytyčuje kľúčové momenty, ktoré determinujú úspešnosť integrácie. Možno ich zhrnúť nasledovne: Musia byť splnené: - odporučením integrovať v triede iba jedného žiaka (resp. model 16+4; 18+2) - celkový počet žiakov v triede nesmie prekročiť počet 20, - pomoc asistenta (podporného učiteľa) v triede musí byť aspoň 8-10 hod. v týždni, - spolupráca všetkých edukačných pracovníkov v škole a spolupráca s rodičmi. Veľmi užitočné: - adekvátna spolupráca s pediatrom psychológom, sociálnym pracovníkom, špeciálnym pedagógom, resp. ďalšími odborníkmi, - prítomnosť školského psychológa v škole, - pozitívne postoje rodičov intaktných žiakov, - vedenie porovnávacích záznamov učiteľmi, - spoluúčasť učiteľa bežnej triedy pri vypracovaní individuálneho vzdelávacieho programu (IVP) pre žiaka, - rozšíriť a prehĺbiť poznatky o norme - normálnom vývoji osobnosti s cieľom, aby učiteľ vedel posúdiť čo je v norme pri výnimočnej situácii, - určiť (vytvoriť) škálu edukačných polyfunkčných metód, - pracovať v malých skupinách. (Seindler, Kurincová, 2005, s. 7-8) Tieto kľúčové momenty nezaručujú stopercentnú úspešnosť, no môžeme ich klasifikovať ako návod na, čo najúspešnejšiu integráciu detí s postihnutím do bežných škôl. 51

53 5.4 VÝHODY A NEVÝHODY ŠKOLSKEJ INTEGRÁCIE Prostredníctvom školskej integrácie je podľa Hlinkovej (2007) možné bližšie špecifikovať jej výhody, ktoré ukázali dlhodobé skúsenosti: rodinné prostredie: žiaci so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami navštevujú bežnú školu, bývajú doma so svojou rodinou a kamarátmi, komunita: žiaci so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami žijú a sú spolu s intaktnými, ponúka sa im priestor na bodovanie zdravých sociálnych vzťahov, pracovné uplatnenie: žiakom so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami poskytuje bežná škola väčšie možnosti pre budúce vzdelávanie a pracovné uplatnenie, rodičovská reálnosť: pre rodičov je možnosť vytvorenia si realistickejšieho obrazu o schopnostiach a nedostatkoch svojho dieťaťa so špeciálnymi výchovnovzdelávacími potrebami. Najprirodzenejšiu formu podľa Beniača (1996) vzdelávania zdravotne a sociálne postihnutých detí predstavuje integrovaná výchova. Je už zabezpečená možnosť integrovaného vzdelávania postihnutých detí a mladistvých v bežných materských, základných a stredných školách, vlastná realizácia bude predpokladať vytvorenie vhodných podmienok, pripravenosť pedagógov postihnutých detí, ich rodičov a širokej verejnosti. Súčasne sa musia vytvárať podmienky aj v rovine výskumného riešenia uvedenej problematiky a odbornej prípravy pedagogických pracovníkov, ale aj ekonomickými možnosťami štátu Školská integrácia do bežných škôl ako tvrdí Hlinková (2007) má aj nedostatky, na ktoré môžeme poukázať sú napríklad: školská vybavenosť: špeciálne školy sú vo veľa prípadoch lepšie vybavené materiálne, metodikou i pomôckami ako bežné školy, skúsenosti pedagógov a vzdelanie: pedagógovia v špeciálnych školách majú vzdelanie zamerané na prácu s deťmi s postihnutím a tiež pomerne väčšie skúsenosti s uspokojovaním špeciálnych výchovno-vzdelávacích potrieb, vzťah rovnocennosti: žiaci v špeciálnych školách v sú rovnocenní. Žiak, ktorý je individuálne integrovaný sa vzdeláva podľa individuálneho výchovnovzdelávacieho programu ( 32b ods. 4 a 5 zákona č. 29/1984 Zb. v znení neskorších predpisov). (Hlinová, 2007) 52

54 Ak dosiahnu rovnaké práva osoby s postihnutím, mali by mať tiež rovnaké povinnosti. Základným predpokladom pre zabezpečenie rovnakých práv a životných podmienok ako majú občania bez postihnutia je prístupnosť. Znamená umožniť prístup ku všetkým zariadeniam, službám a možnostiam rovnako osobám s postihnutím ako zdravým osobám. Ide hlavne o prístupnosť fyzického prostredia a prístupnosť informácií. Keď hovoríme o ľuďoch s postihnutím, hovoríme o veľmi rôznorodej skupine, kde každá má iné potreby. Ak hovoríme o prístupnosti fyzického prostredia, hovoríme o prístup do verejných budov, priestranstiev, verejnej dopravy a vlastného bývania. Veľa verejných budov ako napríklad úrady, kliniky, samosprávne agentúry a zdravotnícke zariadenia majú vážne architektonické bariéry pre ľudí s postihnutím. Podobne sú na tom aj školy, ktoré len veľmi pomaly odstraňujú architektonické bariéry, ktoré bránia väčšiemu využívaniu integrácie zdravotne postihnutých detí do bežných škôl. (Matoušek, 2005) Úlohou školstva je špeciálnymi výchovnými a vzdelávacími prostriedkami a metódami práce, využitím didaktických pomôcok, kompenzačnej techniky, pod vedením pedagógov so špeciálnopedagogickým vzdelaním umožniť dosiahnuť zdravotne a sociálne postihnutým žiakom čo možno najvyšší stupeň vedomos tí a zručností, a to prihliadnutím na ich možnosti. Výsledným cieľom je vždy zapojenie, prípadne úplná integrácia zdravotne a sociálne postihnutého jedinca do bežného občianskeho života. (Hritz, 1996) 5.5 SOCIÁLNY PRACOVNÍK A INTEGRÁCIA OSȎB S POSTIHNUTÍM DO SPOLOČNOSTI Integrácia osôb s postihnutím do spoločnosti je proces, ktorý si niekedy vyžaduje veľkú námahu zo strany osoby s postihnutím, preto je veľmi dôležité, aby týmto procesom bol sprevádzaný niekým, kto mu pomôže, nasmeruje na správne inštitúcie, oboznámi s legislatívou a možnosťami, na ktoré má právo. Ten človek by mal byť práve sociálny pracovník. Strieženec (In: Sirotiaková, s , 2009) charakterizuje sociálneho pracovníka ako: profesionála, ktorý disponuje osobitnými predpokladmi, vlastnosťami a schopnosťami. Prispieva k zlepšeniu situácie a nabáda jednotlivca, skupinu, komunitu či spoločnosť k správnym postojom. Snaží sa riešiť, eliminovať poruchy a demotivačné faktory v interakcii so sociálnym prostredím, vedie klienta k vlastnej zodpovednosti, k rozvoju kritického myslenia z hľadiska budúcich potrieb a k účelnému využitiu vlastných 53

55 zdrojov. Očakávané efekty sociálneho pracovníka sa prejavia v momente nezávislosti sociálnych klientov. Ako tvrdí Klevetová, Dlabalová (2008), význam profesionálnej kompetencie sociálneho pracovníka spočíva vo výkone pracovných činností, kde patrí dôležité miesto motivácii. Môžeme povedať, že motivácia je psychologický proces a jeho podstatou je aktivizovanie správania, ktorému dáva účel a smer. Pre jedinca s postihnutím je to vnútorná hnacia sila, ktorá ženie k uspokojeniu nenaplnených potrieb, dosiahnutiu osobných či iných cieľov, je predpokladom k vlastnej spokojnosti a sebestačnosti. Pre sociálneho pracovníka je dôležité poznať motiváciu klienta, pretože mu to umožňuje lepšie porozumieť príčinám jeho správania, chápať rôznorodosť jeho motívov a využiť uvedené poznatky na rozvoj vlastných motivačných prístupov. Podobný názor má aj Hrozenská et al. (2008, s. 95), kde tvrdí, že medzi dôležitú činnosť patrí aj motivácia k vlastnému rozhodovaniu a zodpovednosti za seba samého v prípade zlepšenia jeho nepriaznivej situácie. Východiskovým momentom v sociálnej práci je účasť klienta, vplyv, aktívny podiel na činnosti, ktorá prebieha medzi klientom a sociálnym pracovníkom (Strieženec 1999, s.99). Podľa Žiakovej a Čechovej (2001) môžeme povedať, že intervencia sociálneho pracovníka pomáha hľadať nové kvality života tam, kde to potrebujú a tiež posilňuje sociálne zmeny. Sociálny pracovník pri tom využíva zdroje spoločnosti, intervenuje v oblastiach, kde ľudia vstupujú do vzťahov so svojím okolím. Ak ide o zdravotné postihnutie, po určení miery funkčnej poruchy, pomáha vytvárať za pomoci kompenzácie porovnateľné podmienky s ostatnou populáciou. Sociálny pracovník akceptuje práva a kompetencie klienta, ktorý nie je pacient ale aktívny subjekt, v jeho slobodnom rozhodovaní o kvalite vlastného života. Výskumy, ktoré boli uskutočnené a tiež potvrdené samotnými občanmi so zdravotným postihnutím hovoria o tom, že nestoja o súcit, nechcú byť obsluhovaní v ústavoch, nemocniciach a zariadenia, ale ako ostatní ľudia, chcú viesť osobný a rodinný život, nájsť pracovné uplatnenie, žiť vo vlastnom byte a dosiahnuť osobné uspokojenie. Osoby s postihnutím chcú mať rovnaké práva ako zdraví ľudia, aj keď je zrejmé, že budú potrebovať pomoc inej osoby, ktorou je práve sociálny pracovník. (Starová, In: Matoušek, 2005) Vďaka odborným vedomostiam a sociálnym zručnostiam by podľa Koscurovej (s. 709, 2005) sociálny pracovník zastávať tieto činnosti: predchádzať vzniku alebo vyhroteniu sociálnych problémov, rozpoznávať a odhaľovať príčiny problémov, 54

56 pomáhať pri prekonávaní osobných a spoločenských ťažkostiach klientov, sprístupňovať pomoc sociálnym klientom, sprístupňovať možnosti vzdelávania, uľahčovať komunikáciu sociálnych pracovníkov s klientom a organizáciami. Úloha sociálneho pracovníka v procese integrácie osôb s postihnutím do spoločnosti, či už ide o vzdelávanie, bývanie, kultúru alebo iné oblasti života je veľmi dôležitá, no ešte stále ju využíva veľmi málo ľudí. Tým, že ju využíva málo ľudí, ktorí pomoc potrebujú, vzniká situácia, kde je veľa neuspokojených potrieb osôb s postihnutím. Sociálny pracovník je osoba, ktorá je školená na to, aby profesionálne zvládala úlohy spojené s pomocou rôznych skupín osôb, ktoré pomoc potrebujú. Veľakrát tieto osoby nevedia kam a na koho sa majú obrátiť a práve preto by sme mali robiť väčšiu osvetu týkajúcu sa propagácie užitočnosti sociálnych pracovníkov. 55

57 6 PRIESKUMNÁ ČASŤ V teoretickej časti práce sme zobrazili problematiku integrácie osôb so zdravotným postihnutím do spoločnosti, ako závažného problému spoločnosti. Analyzovali sme význam integrácie, ktorá je dôležitá vo všetkých sférach ľudského života no pre úspešnú realizáciu začína začlenením detí s postihnutím medzi žiakov v bežnej základnej škole. Prieskum je zameraný na zistenie pripravenosti základných škôl na začlenenie, zistenie potrebnosti pôsobenia sociálneho pracovníka pri integrácii a tiež zameraný na poznanie podmienok, ktoré ovplyvňujú život detí s postihnutím. 6.1 CIEĽ PRIESKUMU Cieľom prieskumu, ktorý sme uskutočnili, je preskúmať situáciu v oblasti integrácie detí so zdravotným postihnutím do bežnej základnej školy. Zistiť názory učiteľov na dôležitosť umožnenia vzdelávania medzi zdravými deťmi a byť akceptovaný medzi nimi. Zistiť, či sú pedagógovia dostatočne pripravený na zvládnutie začlenenia detí s postihnutím a tiež zistiť názory na pomoc a pôsobenie sociálneho pracovníka na škole. Poukázať na to, aké dôležité je prijať dieťa s postihnutím medzi zdravé deti a pripraviť ho tým do bežného života, kde s ním budú narábať ako s rovnocenným členom spoločnosti. 6.2 PRIESKUMNÉ CIELE Na základe cieľov prieskumu, ktoré sme si určili, sme si stanovili nasledovné štyri ciele: Prieskumný cieľ 1: Základné školy na Slovensku sú pripravené na integráciu detí so zdravotným postihnutím do bežných škôl. Prieskumný cieľ 2: Integrácia detí so zdravotným postihnutím do bežných základných škôl predchádza problému s uplatnením v dospelosti. Prieskumný cieľ 3: Pedagógom chýbajú skúsenosti s pôsobením a pomocou sociálneho pracovníka pri procese integrácie detí s postihnutím do bežných základných škôl. Prieskumný cieľ 4: Pomoc sociálneho pracovník je potrebná pri integrácii detí s postihnutím do bežných škôl. 56

58 6.3 PRIESKUMNÁ VZORKA Prieskumnú vzorku našej práce tvorili pedagógovia pôsobiaci na prvom a druhom stupni bežných základných škôl na Slovensku. Tým, že pôsobia na bežných základných školách, vedia primerane posúdiť situáciu týkajúcu sa stavu integrácie žiakov s postihnutím do bežných škôl a aj potrebu prítomnosti a užitočnosti sociálneho pracovníka pri tomto procese. Nášho prieskumu sa zúčastnilo 90 respondentov, kde boli muži aj ženy, v pomere 28 % mužov a 72 % žien vo vekovom rozpätí od 25 rokov až nad 55 rokov. Každý z opýtaných respondentov, v našom prípade pedagógov má vysokoškolské vzdelanie a vykonáva buď profesiu pedagóg alebo vychovávateľ. 6.4 METÓDY PRIESKUMU Na získanie informácií, ktoré sme potrebovali k overeniu prieskumných cieľov a tiež dosiahnutiu daného cieľa sme použili nasledovné výskumné metódy: a) štúdium školskej dokumentácie, vďaka ktorému sme získali potrebné údaje o žiakoch s postihnutím, ktorí boli integrovaný do bežných základných škôl, z hľadiska dosahovania výsledkov a schopnosti adaptovať sa na toto prostredie. b) dotazník nám umožnil získať potrebné informácie k danej problematike prostredníctvom názorov respondentov, c) matematicko-štatistické spracovanie výsledkov kvantitatívnou metódou sme vyčíslili získané údaje, d) analýza výsledkov ide o komplexné zhodnotenie získaných informácií. V prieskume sme pri zbere údajov od respondentov použili dotazníkovú metódu. Umožnil nám v krátkom čase zozbierať potrebné údaje od opýtaných respondentov, kde anonymita zabezpečila väčšiu pravdepodobnosť pravdivých odpovedí a názorov. Dotazník sa skladá z troch častí. Prvá časť pozostáva z otázok od 1 do 5, kde zisťujeme základné údaje ako sú vek, pohlavie, vzdelanie a iné. Ďalšia časť tvorí otázky od 6 do 14, ktoré boli zamerané na zistenie názoru a vnímanie pedagógov na integráciu detí s postihnutím do bežnej základnej školy. Posledná časť je z otázok od 15 do 18, kde zisťujeme názor učiteľov na potrebnosť spolupráce so sociálnym pracovníkom v procese integrácie detí s postihnutím do bežnej školy. 57

59 6.5 ORGANIZÁCIA A SPRACOVANIE PRIESKUMU Dotazník, ktorý sme zostavili pozostával z 18 otázok rozdelených do troch častí. Otázky boli formulované jasne a zrozumiteľne, odpovede boli validné a vyplnené v plnom rozsahu. Celkový počet rozdaných dotazníkov bolo 115, z ktorých sa nám vrátilo 90 kusov čo predstavuje 78,26 % návratnosť dotazníkov. Zo 115 dotazníkov sme 70 odovzdali osobne, z nich sa nám vrátilo 62, ďalších 45 bolo zaslaných om, z ktorých sa nám vrátilo 28 kusov vyplnených dotazníkov. Na každom dotazníku bol sprievodný text s jasnými a zrozumiteľnými inštrukciami, a tiež s oboznámením uvedenej problematiky. Časový harmonogram 1. etapa prípravná (august september 2011) V prvej etape sme sa zaoberali vyhľadávaním informácií a literatúry k diplomovej práci. Zameriavali sme sa na problematiku zdravotného postihnutia, vzdelávania, základných oblastí, ktoré je potrebné spomenúť pri snahe opísať problematiku začlenenia do spoločnosti. 2. etapa teoretická (september december 2011) 3. etapa výskum (december január 2011) V tretej etape sme sa zamerali na výskum. Aby sme získali informácie potrebné k overeniu prieskumných cieľov, sme použili dotazník (viď príloha), ktorý vypĺňal i pedagógovia pôsobiaci na bežných základných školách prvého a druhého stupňa. Vďaka názorom zúčastnených respondentov sme mohli získať globálny pohľad na danú problematiku. 4. etapa analýza výsledkov (január 2012) Vykonali sme štatistické spracovanie výsledkov, v ktorej sme kvantitatívnou metódou vyčíslili získané údaje. Ich analýzou sme kompletne zhodnotili získané informácie a názory, na problematiku a dôležitosť integrácie zdravotne postihnutých osôb do spoločnosti a tiež spolupráce sociálneho pracovníka v tomto procese. 6.6 VÝSLEDKY PRIESKUMU Aby sme vedeli zmapovať a spracovať získané údaje, a tým naplniť hlavný cieľ prieskumnej časti našej diplomovej práce, zvolili sme si z exploratívnych metód empirického výskumu jednu, a to dotazníkovú metódu. V dotazníku sme použili uzavreté, polootvorené a otvorené otázky. 58

60 Otázka č. 1: Pohlavie: muž/ žena Prvou otázkou sme zisťovali pohlavie respondenta. Celkový počet opýtaných respondentov bolo 90. Ako je vidieť na grafe, z tohto počtu bolo 25 mužov, čiže 27,78 % a 65 žien, 72,22 %. Graf 1 Pohlavie Otázka č. 2: Vek: do 25 rokov/ do 35 rokov/ do 45 rokov/ do 55 rokov/ nad 55 rokov Touto otázkou sme zisťovali vek opýtaných respondentov. Na prieskume sa zúčastnili 4 respondenti vo veku do25 rokov, čo tvorí 4,4 %, do 35 rokov ich bolo 24, počet percent 26,67. Do 45 rokov bolo 27 opýtaných, čiže 30 %, do 55 rokov ich bolo 16, počet percent 17,18 a nad 55 rokov bolo 19 pedagógov, čiže 21,11 %, ktorí odpovedali na naše otázky. Graf 2 Vek Otázka č. 3: Vzdelanie: 59

61 Na grafe môžeme vidieť, že na otázku týkajúcu sa vzdelania, odpovedalo všetkých 90 respondentov, čiže 100 % opýtaných rovnako, uviedli vysokoškolské vzdelanie. Graf 3 Vzdelanie Otázka č. 4: Zamestnanie: V rámci nášho prieskumu sme zisťovali aj to, aké zamestnanie vykonávajú opýtaní respondenti, v našom prípade pedagógovia. Výsledkom bolo, že z uvedených bolo 82 pedagógov, 91,11 % a zvyšných 8 uviedlo vychovávateľ, čiže v percentách 8,89 opýtaných. Graf 4 Zamestnanie Otázka č. 5: Ste učiteľom základnej školy na: prvom stupni základnej školy/ druhom stupni základnej školy. Otázkou sme zisťovali počet pedagógov vyučujúcich na prvom a druhom stupni základnej školy. Z grafu je vidieť, že na prvom stupni základnej školy vyučuje 35 pedagógov, čiže 8,89 % a na druhom stupni je z celkového počtu opýtaných 55 respondentov, a to je 61,1%. 60

62 Graf 5 Pedagógovia ZŠ Otázka č. 6: Myslíte si, že integrovanie detí so zdravotným postihnutím do bežných škôl pomáha prekonávať predsudky a prispieva k šíreniu a prijatiu ľudí s postihnutím ako seberovných? Áno /Nie/ Iné (priestor na Váš názor) Otázka bola zodpovedaná kladne počtom 71 respondentov, čo predstavuje 78,89 %. Záporne odpovedalo 15 respondentov, čo predstavuje 16,67 %. Na možnosť iné (priestor na Váš názor) odpovedalo počet respondentov o počte 4, počet percent 4,44 a to odpoveďami: čiastočne, v niektorých prípadoch, slabo a to je individuálne. Z uvedeného vyplýva, že väčšinová časť opýtaných respondentov, čo sú v našom prípade pedagógovia na prvom a druhom stupni na základnej škole si myslí, že integrácia detí so zdravotným postihnutím, pomáha prekonávať predsudky, prispieva k šíreniu a prijatiu ako medzi seberovných. Graf 6 Prekonávanie predsudkov pri procese integrácie detí s postihnutím do bežných škôl Otázka č. 7: 61

63 Podľa Vás je pre dieťa s postihnutím vhodnejšie: integrované vzdelávanie/ špeciálne vzdelávanie/ iné ( priestor na Váš názor) V 7. otázke, v ktorej skúmame názor respondenta na to, aký typ vzdelávania by bol pre dieťa s postihnutím vhodnejšie, sa zodpovedalo nasledovne: 39 opýtaných, percentuálne 43,33 si myslí, že pre dieťa s postihnutím je najvhodnejšie integrované vzdelávanie. Pre 35 respondentov, percentuálne 38,89 je špeciálne vzdelávanie najvhodnejšou formou vzdelávania a 16 opýtaných, 17,78 % zaškrtlo možnosť neviem posúdiť. Z uvedeného vyplýva, že väčšia časť pedagógov by uprednostnila integrované vzdelávanie detí s postihnutím. Graf 7 Typ vzdelávania Otázka č. 8: Súhlasili by ste s integráciou všetkých detí, bez ohľadu na druh a stupeň postihnutia? Áno /Nie/ Iné (priestor na Váš názor) Otázka skúma to, či by s integráciou detí s postihnutím súhlasili bez ohľadu na to akým druhom a stupňom postihnutia dieťa trpí. Z celkového počtu opýtaných respondentov odpovedalo kladne 29 o počte v percentách 26,67. Záporne odpovedalo 59 opýtaných, čo je 65,56 %. Na možnosť iné (priestor na Váš názor) odpovedalo 7 pedagógov, 7,78 % a to odpoveďami ako sú: záleží od postihnutia, čiastočne a tiež, že dieťa s mentálnym postihnutím patrí do špeciálnej školy. Z uvedeného vyplýva, že väčšia časť opýtaných ped agógov, by nesúhlasilo s integráciou všetkých detí s postihnutím bez ohľadu na druh a stupeň postihnutia. 62

64 Graf 8 Stupeň postihnutia Otázka č. 9: Myslíte si, že integrácia dieťaťa s postihnutím v školskom veku predchádza problému s uplatnením v dospelosti? Áno /Nie/ Iné (priestor na Váš názor) V tejto otázke skúmame názor pedagógov na to, či si myslia, že by mohla integrácia detí s postihnutím v školskom veku predchádzať problémom s uplatnením v dospelosti. Na túto otázku odpovedalo kladne 60 respondentov z celkového počtu opýtaných, čo tvorí 66,67 %. Odpoveď nie si zvolilo 25 opýtaných, počet percent 27,78 čo tvorí skoro o polovicu menej ako na otázku áno. Možnosť iné (priestor pre Váš názor) si zvolilo 5 pedagógov čiže 5,56 %, kde boli odpovede typu č iastočne, nie v každom prípade, skôr áno a nie je to podmienkou. Z uvedeného vyplýva, že väčšia časť pedagógov na základnej škole zdieľa názor, že dieťa s postihnutím môže pozitívne ovplyvniť integrácia do bežnej školy v školskom veku a môže tým predchádzať problémom s uplatnením v dospelosti. Graf 9 Integrácia detí s postihnutím v školskom veku 63

65 Otázka č. 10: Je podľa Vás škola, v ktorej pracujete dostatočne pripravená na integráciu detí so zdravotným postihnutím? Áno, je /Nie, nie je/ Iné (priestor na Váš názor) Cieľom tejto otázky je zistiť, ako je to s pripravenosťou bežných základných škôl integrovať deti so zdravotným postihnutím, v ktorých pracujú opýtaní pedagógovia. Z celkového počtu opýtaných odpovedalo kladne 31 respondentov, počtom v percentách 34,44. Odpoveď nie, nie je si zvolilo až 54 pedagógov, 60 %. Na možnosť iné (priestor pre Váš názor) reagovalo 5 pedagógov, čiže 5,56 % kde použili nasledovné odpovede: škola nie je dostatočne pripravená, pretože chýbajú financie; škola nie je prispôsobená bezbariérovým vstupom a nedostatočné príprava. Na základe odpovedí výsledkov prieskumu vykonaného na pedagógoch základných škôl môžeme povedať, že základné školy nie sú dostatočne pripravené na integráciu detí so zdravotným postihnutím do bežných škôl. Graf 10 Pripravenosť bežných základných škôl Otázka č. 11: Ako vplýva integrácia detí s postihnutím na zdravé deti? pozitívne, lebo / negatívne, lebo/ iné (priestor na Váš názor) V tejto polootvorenej otázke sme dali priestor na vyjadrenie postoja, ako vplýva dieťa s postihnutím na zdravé deti. Pozitívne, lebo...si zvolilo 48 respondentov, počet percent 53,33. Z názorov respondentov môžeme spomenúť: vážia si viac svoje zdravie a poznajú lepšie jeho hodnotu, naučia sa deti s postihnutím rešpektovať, ľahšie prekonávajú predsudky, učia sa pomáhať im, berú ich ako seberovných a sú tolerantnejší. Odpoveďou negatívne, lebo...odpovedalo 25 pedagógov, počet percent 27,78 a to odpoveďami: deti opakujú ich správanie, hlavne deti s mentálnou retardáciou, môže nastať šikanovanie, 64

66 posmešky. Možnosť iné (priestor na Váš názor) si zvolilo 17 respondentov, 18,89 % a to odpoveďami typu: integrácia má aj pozitívne, aj negatívne stránky, je to pomerne individuálne, dieťa s postihnutím by nemalo byť v triede so zdravými deťmi, každé dieťa potrebuje mať uspokojené svoje potreby, integrácia vplýva na rozvoj, toleranciu a spoluprácu detí, nemá veľký vplyv, pretože každé z detí má iné potreby a preto by mali mať svoje potreby uspokojené v príslušných zariadeniach. Z uvedeného vyplýva, že väčšia časť opýtaných pedagógov si myslí, že integrovanie detí s postihnutím do bežnej školy vplýva pozitívne na zdravé deti, väčšinou z dôvodu pozitívneho pôsobenia jeden na druhého. Pričom boli aj názory, že dieťa s mentálnym postihnutím by malo byť vzdelávané v špeciálnom zariadení, kde dostane dostatočnú a primeranú starostlivosť a tiež také, že toto integrovanie môže spôsobiť negatívne zážitky šikanovaním a posmeškami. Graf 11 Vplyv integrácie detí so zdravotným postihnutím na zdravé deti Otázka č. 12: Akou formou by sa malo spolupracovať pri integrácii detí s postihnutím do bežnej školy? Mala by to byť spolupráca s: rodičmi/ sociálnym pracovníkom / špeciálnym pedagógom/ lekárom, rehabilitačnou sestrou Pri tejto otázke si respondenti mohli zvoliť viac odpovedí. Najväčšie zastúpenie mal špeciálny pedagóg, ktorého si zvolilo 58 respondentov, počet percent 64,44 %, na druhom mieste bol sociálny pracovník, ktorého si zvolilo 39 opýtaných, čo tvorilo 43,33 %. Z uvedeného grafu vyplýva, že ďalšie čiže tretie miesto obsadil rodič, za ktorého spoluprácu bolo 33 opýtaných, čo tvorí 36,67 % a na poslednom mieste považovalo pri integrácii detí so zdravotným postihnutím do bežnej školy potrebnosť lekára a rehabilitačnej sestry 25 respondentov čo tvorilo 27,78 %. 65

67 Z uvedeného vyplýva, že podľa názoru opýtaných pedagógov, najdôležitejšou osobou pri integrácii detí so zdravotným postihnutím je špeciálny pedagóg, ktorý by mal sprevádzať tento proces. Graf 12 Spolupráca pri procese integrácie detí s postihnutím do bežných škôl Otázka č. 13: Aké podmienky by mala spĺňať škola, aby mohlo byť dieťa s postihnutím začlenené do bežnej školy? V tejto otvorenej otázke mali respondenti navrhnúť podmienky, aké by mala spĺňať bežná základná škola pre to, aby bola vyhovujúca pre integráciu detí so zdravotným postihnutím. Respondenti sa v jednotlivých návrhoch a názoroch stretávali, väčšinou to boli odpovede typu: učebné osnovy, spolupráca s inými odborníkmi ako je špeciálny pedagóg, osobný asistent, vlastný psychológ. Ďalšie odpovede boli niečo ako: potreba špeciálnych pomôcok, bezbariérový vstup, technické pomôcky, výťah pre imobilné deti, primeraná vybavenosť a tiež nie na poslednom mieste spolupráca s rodičmi. Z uvedeného vyplýva, že návrhov pre vytvorenie ideálnych podmienok pre integráciu detí s postihnutím do bežných škôl je veľa, preto môžeme povedať, že pre dobré alebo aspoň primerané výsledky sa musíme stále zdokonaľovať a snažiť sa o vytváranie lepších podmienok. Otázka č. 14: Je pre Vás dieťa s postihnutím výzva v oblasti vzdelávania? Áno /Nie/ Iné (priestor na Váš názor) Otázkou sme sa snažili zistiť postoj pedagógov voči vzdelávaniu detí s postihnutím. Z grafu môžeme vidieť, že na túto otázku odpovedalo kladne 55 opýtaných pedagógov, čo 66

68 je 61,11 %. Z celkového počtu opýtaných si 28 respondentov, počet v percentách 31,11 myslí, že vzdelávať deti s postihnutím pre nich nie je výzva. Na možnosť iné (priestor na Váš názor) reagovalo 7 pedagógov, čiže 7,78 %. Na základe odpovedí vyplývajúcich z grafu môžeme skonštatovať, že pre väčšinu pedagógov je vzdelávanie detí s postihnutím výzva. Graf 13 Postoj pedagógov ku vzdelávaniu detí s postihnutím Otázka č. 15: Máte skúsenosť s pôsobením alebo pomocou sociálneho pracovníka na škole? Áno /Nie/ Pri tejto otázke sme sa snažili zistiť, či pedagógovia pôsobiaci na bežných základných školách majú skúsenosť s pôsobením a pomocou sociálneho pracovníka na škole. Z uvedeného grafu na základe odpovedí respondentov vieme zistiť, že len 6 opýtaných pedagógov, počet percent 6,67 sa stretlo s pôsobením sociálneho pracovníka na škole. Odpoveď nie si zvolilo až 84 opýtaných, čo je 93,33 %. Z uvedeného vyplýva, že skúsenosti s pomocou pri integrácii detí s postihnutím do bežnej školy malo len veľmi málo opýtaných pedagógov. 67

69 Graf 14 Skúsenosti pedagógov s pôsobením sociálneho pracovníka na bežnej základnej škole Otázka č. 16: Je pomoc sociálneho pracovníka žiadaná? Áno /Nie/ Iné (priestor na Váš názor) Otázka skúma názor pedagógov na potrebnosť sociálneho pracovníka pri integrácii detí so zdravotným postihnutím do bežných škôl. Na otázku odpovedalo kladne 66 opýtaných, čo tvorí 73,33 % a odpoveďou nie bolo vyplnených 16 dotazníkov, čo tvorí 17,78 %. Možnosť iné (priestor na Váš názor) využilo 8 opýtaných, čo tv orí 8,89 % a to odpoveďami prevažne: skôr áno, asi áno, neviem posúdiť. Na základe odpovedí a výsledkov z grafu môžeme povedať, že pomoc sociálneho pracovníka pri procese integrácie detí so zdravotným postihnutím je žiadaná. Graf 15 Potrebnosť sociálneho pracovníka pri integrácii detí s postihnutím do bežnej základnej školy Otázka č. 17: Myslíte si, že pomoc sociálneho pracovníka alebo osobného asistenta môže pomôcť k lepšiemu prijatiu dieťaťa s postihnutím v triede? (ak áno v akých oblastiach) Áno, v oblastiach /Nie/ Iné (priestor na Váš názor) Potrebnosť pomoci sociálneho pracovníka alebo osobného asistenta v procese integrácie detí so zdravotným postihnutím do bežnej školy sme skúmali práve v tejto otázke. Táto otázka bola polootvorená, kde mali respondenti možnosť vysloviť svoj názor. Z grafu môžeme vidieť, že si možnosť áno zvolilo 47 respondentov, 52,22 % a doplnili odpovede ako: v oblastiach výchovy, práca v kolektíve, manuálna pomoc, psychologická, začleniť sa 68

70 do kolektívu, v bežných veciach a tiež to, že by mohol vysvetliť a usmerniť zdravé deti ako sa majú správať k deťom s postihnutím, aby im vytvárali čo najlepšie podmienky. Odpoveď nie si zvolilo 29 respondentov, čo tvorí 32,22 % a možnosť iné (priestor na Váš názor) si zvolilo 14 opýtaných pedagógov, čo tvorí 15,56 %. Z uvedeného vyplýva, že pomoc sociálneho pracovníka alebo osobného asistenta v procese integrácie detí so zdravotným postihnutím do bežnej školy je potrebná. Graf 16 Pomoc sociálneho pracovníka pri integrácii detí s postihnutím do bežnej základnej školy Otázka č. 18: Je pôsobenie sociálneho pracovníka nevyhnutné pre pozitívny výsledok začlenenia dieťaťa s postihnutím? Áno /Nie/ Iné (priestor na Váš názor) Touto otázkou sme sa snažili zistiť, či je pre pozitívny výsledok začlenenia detí s postihnutím do bežnej školy nevyhnutná prítomnosť a pôsobenie sociálneho pracovníka. Z údajov na grafe je vidieť, že si odpoveď áno zvolilo 50 respondentov, o počte v percentách 55,56. Odpoveď nie si zvolilo 29 respondentov, 32,22 % a odpoveď iné (priestor na Váš názor) uprednostnilo 11 opýtaných čo je 12,22 %. Na základe výsledkov, ktoré je vidieť na grafe, môžeme dospieť k záveru, že pre pozitívny výsledok začlenenia dieťaťa s postihnutím je nevyhnutné pôsobenie sociálneho pracovníka na škole. 69

71 Graf 17 Nevyhnutnosť sociálneho pracovníka pri integrácii detí s postihnutím do bežnej základnej školy 6.7 DISKUSIA A ODPORÚČANIA PRE PRAX Na úvode tejto kapitoly sme si stanovili štyri prieskumné ciele, ktoré boli zamerané na dôležitosť a potrebnosť integrácie detí s postihnutím do bežnej základnej školy, význam integrácie tejto skupiny detí a tiež potrebnosť pôsobenia sociálneho pracovníka pri procese integrácie. Prieskumný cieľ 1: Základné školy na Slovensku sú pripravené na integráciu detí so zdravotným postihnutím do bežných škôl. Prieskumný cieľ číslo 1 sme si overili otázkami 10, 13. Prvý prieskumný cieľ sme si overovali odpoveďami na otázky: Je podľa Vás škola, v ktorej pracujete dostatočne pripravená na integráciu detí so zdravotným postihnutím? Áno/Nie/Iné (priestor na Váš názor). Na túto otázku odpovedalo kladne 31 respondentov, čo tvorilo 34,44 %, odpoveď nie zaškrtlo až 54 pedagógov, čo tvorilo 60 %. Možnosť iné (priestor na Váš názor) si zvolilo 5 pedagógov, čiže 5,66 %, kde vyjadrili svoj názor, že školy, v ktorých pôsobia nie sú pripravené z dôvodu nedostatočných financií, tiež nedostatočnej pripravenosti a technickej prispôsobenosti. 70