1 TEORETICKÉ VÝCHODISKÁ PROBLEMATIKY MANAŽMENTU A CONTROLLINGU RIZÍK Controlling rizík je jedným z nových a rozvíjajúcich sa smerov controllingu. Jeho

Prepis

1 1 TEORETICKÉ VÝCHODISKÁ PROBLEMATIKY MANAŽMENTU A CONTROLLINGU RIZÍK Controlling rizík je jedným z nových a rozvíjajúcich sa smerov controllingu. Jeho význam je rastúci a postupne sa stáva jedným zo základných prvkov úspešného riadenia. Poznanie a manažovanie rizík je jednou z nových úloh, ktoré stoja pred controllermi v praxi. Riziká sú spojené tak s podnikovými aktivitami, ako aj s aktivitami, ktoré sa vykonávajú v iných typoch organizácií. V systéme moderného manažmentu rizík (Risk Management) a controllingu rizík (Risk Controlling) je pozornosť sústredená na správnu identifikáciu rizík, na efektívnu analýzu jeho príčin, na adekvátny výber inovatívnych nástrojov controllingu a predchádzania rizík tak, aby bolo možné dospieť k celkovej eliminácii, resp. diverzifikácii a predikcii sledovaných podnikateľských rizík s dôrazom na zvýšenie podnikateľskej výkonnosti. V podnikateľskej praxi je dôležité uvedomiť si existenciu globálnych rizík a pripraviť sa na to, že správne riadenie rizika je dynamický, veľmi zložitý a nepretržitý proces. Manažment podniku spolu s vlastníkmi podniku musia vychádzať z predpokladu odhalenia možných zdrojov rizík, z analýzy faktorov ovplyvňujúcich riziká, správneho vyhodnotenia rizík a stanovenia moderných techník a opatrení na ich elimináciu. 1.1 Riziko vo finančnej teórii Pojem riziko pochádza z arabčiny, v ktorej vyjadruje nečakanú udalosť. Podľa Čunderlíka (2004) je riziko je vyjadrením stupňa neistoty v rôznych podobách a vyjadreniach. Za riziko sa považuje stav nedokonalej znalosti, keď si je subjekt rozhodovania vedomý rôznych možných následkov svojho rozhodnutia a vie odhadnúť stupeň pravdepodobnosti, že ten alebo onen následok nastane (Buganová a kol. 2012). Podniky neustále podstupujú určité riziká, či už v oblasti finančnej, obchodnej, informačnej alebo personálnej. Tak ako uvádzajú Fetisovová, Vlachynský a Sirotka (2004), je potrebné pri každom finančnom rozhodnutí zvážiť nielen jeho očakávanú výnosnosť, ale aj riziko s ním spojené. Jedným z najdôležitejších limitov, ktoré vymedzujú manévrovací priestor finančného rozhodovania, je riziko (Marinič 2008). Zvlášť veľkú pozornosť je potrebné venovať riziku pri dlhodobých finančných rozhodnutiach. Riziko je šanca na dosiahnutie nadpriemerného výnosu z investície (Klučka 14

2 2006). Riziko je tým vyššie, čím viac sa skutočný výsledok môže odchýliť od očakávaného, a to ako v kladnom, tak aj v zápornom smere (Mařík a kol. 2011a). Riziko je kategória, ktorá ovplyvňuje existenciu a výkonnosť podniku (Kościelniak 2014). Žiaden ekonomický subjekt alebo podnik nemôže predpovedať svoje ekonomické a finančné výsledky, iba na základe interných výsledkov, pretože každá aktivita v sebe zahŕňa aj externé, resp. makroekonomické riziká. Riziko je fenomén, ktorý sprevádza ľudstvo od svojho vzniku. Na definíciu pojmu rizika existujú rôzne názory jednak z hľadiska historického, ale i súčasného. Domáca i zahraničná odborná literatúra prináša viacero definícií rizika. Uvedieme vybrané z nich. Riziko predstavuje pravdepodobnosť, že skutočné výsledky sa budú odchyľovať od plánovaných (očakávaných), a to tak v negatívnom, ako aj pozitívnom zmysle (Markovič 2010, s. 10). Riziko predstavuje neistotu, pri ktorej sme schopní pomocou rôznych metód (najmä štatistických) kvantifikovať pravdepodobnosť odklonu skutočných stavov, procesov či výsledkov od očakávaných hodnôt. V teórii sa chápe riziko ako možnosť pozitívneho alebo negatívneho odklonu. V praxi chápeme riziko iba ako negatívne možnosti. V jednotlivých sférach ekonomického života sú rozdielne objekty rizika (Vlachynský a kol. 2012, s. 381). Smejkal a Rais (2013, s. 90) zosumarizovali nasledovné definície pojmu rizika: pravdepodobnosť či možnosť vzniku straty, všeobecného nezdaru, variabilita možných výsledkov a neistota ich dosiahnutia, odchýlka skutočných javov od očakávaných javov, pravdepodobnosť akéhokoľvek výsledku, odlišného od výsledku očakávaného, situácia, keď kvantitatívny rozsah určitého javu podlieha istému rozdeleniu pravdepodobnosti, nebezpečenstvo negatívnej odchýlky od cieľa (tzv. čisté riziko), nebezpečenstvo chybného rozhodnutia, možnosť vzniku straty alebo zisku (tzv. špekulatívne riziko), neurčitosť spojená s vývojom hodnoty aktíva (tzv. investičné riziko), stredná hodnota stratovej funkcie, 15

3 možnosť, že špecifická hrozba využije špecifickú zraniteľnosť systému, kombinácia pravdepodobnosti udalosti a jej následkov. Autori Hnilica a Fotr (2014) definujú riziko ako: pravdepodobnosť vzniku straty, možnosť výskytu udalostí, ktoré môžu ohroziť ciele organizácie, nebezpečenstvo negatívnych odchýlok od stanovených cieľov podniku. Riziko je možné vyjadriť ako kvantitatívne a kvalitatívne ohrozenie, pričom je charakteristická pravdepodobnosť vzniku rizikovej situácie, ktorá môže vyvrcholiť až do krízy systému (Tej, Bartko, Ali Taha 2013). V odbornej literatúre sa môžeme stretnúť s veľkým množstvom klasifikačných kritérií, ktoré členia riziká do rôznorodých skupín za účelom jednoduchšej identifikácie rizika a určenia účinných metód a techník ich hodnotenia. Rybárová a Grisáková (2010) uvádzajú tieto základné kategórie členenia rizík: 1. podľa charakteru rizík systematické riziká (riziká, ktorých zdrojom sú celkové zmeny podnikateľského prostredia, ktorých následky sa týkajú všetkých podnikateľských jednotiek, napr. zmeny daňovej, rozpočtovej a odvodovej politiky, zmeny úrokových mier a pod.), nesystematické riziká (riziká, ktorých zdrojom sú zmeny špecifického prostredia spojené so zmenami vo vnútri podniku s dosahom na podniky v danom odvetví, napr. vstup nového konkurenta, odchod kľúčových pracovníkov a pod.); 2. podľa spôsobu zaobchádzania s rizikom neovplyvniteľné riziká (riziká, pri ktorých nie je možné ovplyvniť pravdepodobnosť vzniku rizika, podnik môže do určitej miery ovplyvniť veľkosť odchýlky, patria sem systematické riziká a časť nesystematických rizík), ovplyvniteľné riziká (riziká, pri ktorých je možné ovplyvniť pravdepodobnosť ako aj veľkosť vzniku vplyvu neistoty majúce vplyv na ciele); 16

4 podľa možnosti vplyvu čisté riziká (spojené s negatívnou stránkou rizika v podobe škody na aktívach podniku, na životnom prostredí, na zdraví zamestnancov, zákazníkov a pod., ide o riziká vyplývajúce z nebezpečenstva), podnikateľské riziká (riziká, ktoré obsahujú pozitívnu a aj negatívnu stránku rizika, riziká predstavujúce vplyv neistoty pri stanovovaní stratégie podniku). Filip a kol. (2011) uvádzajú nasledujúce členenie rizík: 1. podľa zdroja vzniku rizika antropogénne riziká (spoločenské, individuálne), riziká nezávislé na činnosti človeka; 2. podľa druhu prostredia sociogénne politické, hospodárske, ekonomické, náboženské, národnostné, športové, technogénne technické, technologické, prírodné vytvára ich príroda bez asistencie človeka a riziká, ktoré v prírode vytvára človek svojim vedomím ako aj nevedomým konaním, kozmické kozmické žiarenie, meteority, planéty, hviezdy a pod.; 3. podľa sektora pôsobenia riziká vo verejnom sektore (zabezpečuje ich štátna správa a územná samospráva), riziká v privátnom sektore, riziká v záujmovom (neziskovom) sektore; 4. podľa priestoru pôsobenia dôsledkov lokálne (ak dôsledky udalosti neprekročia územie obce, napr. požiar, dopravná nehoda, právne akty obecnej samosprávy všeobecné právne nariadenia), regionálne (ak dôsledky udalosti neprekročia územný obvod regiónu, napr. povodne, zosuvy pôdy, vyhlášky obvodných a krajských úradov, všeobecné právne nariadenia VÚC a pod.), subnacionálne (ak dôsledky udalosti prekročia hranice územia dvoch alebo viacerých regiónov), 17

5 nacionálne (štátne) (ak dôsledky legislatívnych, hospodárskych, politických, sociálnych, ekonomických a iných udalostí neprekročia hranice štátu), transnacionálne (ak dôsledky možných udalostí presahujú štátnu hranicu v niektorých regiónoch susediacich štátov napr. znečistenie ovzdušia, povodne a pod.), supranacionálne (ak dôsledky možných udalostí presahujú územie jedného štátu), kontinentálne (ak dôsledky možných udalostí prekročia územie jedného kontinentu), globálne (ak dôsledky možných udalostí prekročia územie dvoch a viacerých kontinentov); 5. podľa miery rizika akceptovateľné riziko (ako miera rizika, ktorú je možné pripustiť), zostatkové riziko (ako miera rizika, ktorú nie je možné úplne eliminovať); 6. podľa možnosti poistenia proti nepriaznivým dôsledkom poistiteľné, čisté riziká (týkajú sa strát a škôd na majetku jednotlivcov, podnikov, poškodenia zdravia a pod.), nepoistiteľné riziká (ostatné riziká, ktoré nie je ochotná poistiť žiadna poisťovňa). Vzhľadom k tomu, že na finančný trh vstupujú okrem finančných inštitúcií aj rôznorodé subjekty a aj fyzické osoby, môžeme členiť riziká (Chovancová a kol. 2014) na: 1. špecifické riziko (vyplýva z vnútorného charakteru investície) manažérske riziko (riziko vyplývajúce z kvality manažmentu, ktorý prispieva k tomu, či je podnik prosperujúci alebo stratový), operačné (znamená, že podnik nebude mať dostatočné tržby na krytie fixných nákladov, na elimináciu rizika je možné využiť vhodnú kombináciu premenlivosti tržieb a operačnej páky), finančné riziko (vyplýva z pomeru dlhu vo vzťahu ku kapitálu), záložné riziko (vyplýva, že nie všetci investori - vlastníci cenných papierov majú rovnaké práva v prípade bankrotu a likvidácie podniku), 18

6 riziko predčasného splatenia (vyplýva z toho, že niektoré cenné papiere môžu byť predčasne odkúpené t. j. pred dobou splatnosti), riziko konverzie (zmena (konvertovanie) jedného cenného papiera na iný druh cenného papiera)); 2. trhové riziko (spája sa s globálnymi, ekonomickými, sociálnymi a politickými javmi, ktoré majú bezprostredný vplyv na správanie investorov, vyjadruje závislosť ziskov od charakteru trhov) úrokové riziko (ovplyvňuje kolísanie výnosnosti jednotlivých finančných aktív, zmena úrokových sadzieb na trhu má vplyv aj na ceny cenných papierov), reinvestičné riziko (spojené so zmenou úrokových sadzieb, pričom investor reinvestuje svoje výnosy pri nižších úrokových sadzbách), inflačné riziko (vplyvom rastu cien sa zníži hodnota peňazí a investor bude požadovať vyššie úrokové sadzby, ktoré zohľadnia aj prírastok cien), menové (kurzové) riziko (prejavuje sa v dôsledku výrazných zmien kurzov mien), akciové a komoditné riziko (ide o straty pre investorov pri poklese cien akcií a komodít). Autori Smejkal a Rais (2013) zastávajú názor, že riziko nemusí byť len ekonomické, ale existujú aj ďalšie riziká, napríklad: teritoriálne a politické riziká, makroekonomické a mikroekonomické riziká, bezpečnostné riziká, riziká spojené so zodpovednosťou za škody a právne riziká, predvídateľné a nepredvídateľné riziká, špecifické riziká napríklad spojené s finančným trhom, inovačné riziká a pod. Podnikateľské a podnikové riziká Podľa Hnilicu a Fotra (2014), Kiseľákovej a kol. (2012) podnikateľské riziko sa prejavuje vtedy, keď skutočne dosiahnuté výsledky podnikateľskej činnosti sa odchyľujú od predpokladaných výsledkov. Tieto odchýlky môžu byť odlišnej veľkosti a môžu byť žiaduce alebo nežiaduce. Markovič (2003) kvantifikuje dva hlavné typy podnikateľských rizík: 19

7 finančné a ekonomické riziká, ktoré pôsobia na podnik z externého prostredia. prevádzkové riziká, ktoré sú úzko spojené s transformačným procesom. Každý podnikateľský subjekt v rámci svojho fungovania v trhovej ekonomike čelí viacerým rizikám, ktoré môžu viesť k zníženiu hodnoty podniku alebo dokonca aj k jeho úplnému zániku. Snaha predchádzať negatívnym pôsobeniam rizikových faktorov a znižovať ich dopad je jednou z dôležitých úloh manažérov pôsobiacich v podnikoch. Z pohľadu hodnoty podniku predstavuje podnikateľské riziko možnosť odklonu skutočnej trhovej hodnoty podniku od jeho očakávanej hodnoty (Kráľovič a Vlachynský, 2011, s. 278). Tento odklon môže byť žiaduci (trhová hodnota rastie intenzívnejšie ako vlastníci očakávali), ale aj nežiaduci (trhová hodnota podniku klesá resp. rastie pomalšie). Podnikateľské riziko je veľmi komplexné, pričom v sebe zahŕňa viacero navzájom ovplyvňujúcich sa rizík. Podnikovými rizikami chápeme všetky činnosti alebo atribúty podniku, ktorých vykonávaním môže dôjsť k negatívnym dôsledkom. Výkon podniku a jeho cieľové správanie tak môže byť ohrozené, môže prerásť v krízu podniku. Šimák (2001) rozlišuje dve úrovne hospodárskych rizík: strategické (legislatívne, všeobecné), operatívne (vnútorné, sociálne). Autor Gozora (2000) radí k podnikovým rizikám tieto riziká: výrobné, technologické, obchodné, finančné, kurzové, politické, sociálne. Hiles (2002) člení riziko do nasledovných skupín: podnikateľské, finančné, vzájomných vzťahov a väzieb, prevádzkové. 20

8 Podľa Risk Management Standard (2002) je podnik vystavený nasledovným externým a interným rizikám: Externé riziká sú: finančné riziká (úroková sadzba, výmenný kurz, úverová politika), strategické riziká (konkurencia, zmeny v štruktúre a požiadavkách zákazníkov, zmeny v odvetví, zmeny dopytu), prevádzkové riziká (zloženie predstavenstva, podniková kultúra, regulácia), ostatné riziká (prírodné činitele, dodávatelia, kontrakty). Interné riziká sú: likvidita a tok hotovosti (v rámci finančných rizík), tvorivý kapitál a výskum a vývoj (v rámci strategických rizík), nábor zamestnancov a sieť dodávateľov (v rámci prevádzkových rizík), práca s verejnosťou, zamestnanci, hmotné aktíva, produkty a služby (v rámci ostatných rizík). Finančné riziko Finančné riziko chápeme ako potenciálnu finančnú stratu ekonomického subjektu v budúcnosti, ktorá vzniká použitím súčasného finančného nástroja alebo komoditného portfólia. Finančné riziko môžeme definovať aj ako eventuálne straty na finančných trhoch, ako zlyhanie z nevyrovnania finančných záväzkov alebo straty zapríčinených pohybom úrokov (Sivák a kol. 2010). Pavelková a Knápková (2008) uvádza finančné riziko ako neskoršiu premenlivosť podnikových výnosov na akcie, vyplývajúce z používania tých foriem financovania, ktoré si vyžadujú fixné platby, bez ohľadu na vývoj finančnej situácie podniku (napr. splátky úverov, obligácií, leasingové splátky). Keď podiel týchto foriem financovania stúpa, stúpa tiež riziko platobnej záťaže podnikov. Finančné riziko je pravdepodobnosť očakávanej straty, neočakávanej straty alebo výpadku zisku (Markovič 2003, s. 18). Finančné riziko závisí od prístupu a kvality manažmentu, od využitia technológie, od konkurencie a stupňa diverzifikácie portfólia organizácie. Finančné riziko je jedným z výrazných faktorov, podľa ktorého porovnávame investície (Kiseľáková a kol. 2012). 21

9 Sivák a kol. (2010) rozdelil finančné riziká podľa konceptu Jíleka (2004) do piatich nasledujúcich kategórií: úverové riziko (Credit Risk), trhové riziko (Market Risk), riziko likvidity (Liquidity Risk), operačné riziko (Operational Risk), obchodné riziko (Business Risk). Riziká možno klasifikovať z viacerých uhlov pohľadu. Markovič (2003) z hľadiska prístupu k zmierňovaniu rizika ich člení na tri základné druhy finančných rizík: finančné riziká hedgovateľné, finančné riziká poistiteľné a zaistiteľné, finančné riziká ovplyvniteľné manažmentom aktív a pasív. U malých a stredných podnikov sa pozornosť sústreďuje najmä na riziká, úrokové a kreditné (čiastočne aj menové). Úrokové riziko vyjadruje rozdiel medzi budúcimi očakávanými príjmami a výdajmi a tzv. súčasnú hodnotu, ktorá je ovplyvnená zmenou úrokovej sadzby. Predstavuje riziko straty, ktorá vyplýva zo zmien cien nástrojov citlivých na úrokové miery. Kreditné riziko predstavuje riziko pri neplnení záväzkov zo strany obchodného partnera. Rozhodujúcim faktorom na eliminovanie kreditného rizika je správne riadenie úverového kreditu (Havlíček 2011). Menové riziko predstavuje riziko s obchodovaním v cudzej mene. Rizikový faktor je daný hodnotou cudzej meny, faktorom času, v ktorom budeme menu držať a objemom inkasa. Autori Kiseľáková a kol. (2012) a Sivák a kol. (2010) uvádzajú delenie finančného rizika na systematickú a nesystematickú zložku. Systematické riziko je časť rizika, ktorá vyplýva z celkového vývoja ekonomiky a pôsobí simultánne na všetky obchodovateľné cenné papiere na trhu. Medzi jeho hlavné zdroje môžeme zaradiť: zmenu úrokovej miery, infláciu, trhové riziko. 22

10 Nesystematické riziko sa označuje aj ako jedinečné riziko pre konkrétny subjekt, odvetvie alebo pre oblasť aktív firmy. Jeho výšku ovplyvňujú dva faktory: chybné rozhodnutia manažmentu firmy, riziko z nepriaznivého vývoja v oblasti aktivít firmy. Ako finančné riziká označujeme riziká súvisiace s vývojom finančných trhov a s používaním jednotlivých finančných nástrojov. Všetkým finančným rizikám musia finanční manažéri venovať mimoriadnu pozornosť. Zaraďujeme tu nasledujúce čiastkové riziká (Kráľovič a Vlachynský 2011): a) riziko financovania, b) riziko zmeny cien majetkových cenných papierov, c) riziko zlyhania protistrany, d) riziko zmeny úrokovej miery, e) menové riziko, f) riziko likvidity, g) iné finančné riziká. a) Za riziko financovania označujeme možnosť, že podnik nebude z finančných dôvodov schopný realizovať svoje strategické zámery a táto skutočnosť odhalí nedostatky v jeho finančnej stratégii. Vystupuje do popredia najmä vtedy, keď podnik plánuje podstatný interný rast (vnútorné investičné aktivity), externý rast (prevzatie iných hospodáriacich subjektov) alebo rozsiahlu reštrukturalizáciu zadlženia. Príčiny tohto rizika v trhovej ekonomike môžu byť nasledovné: zmena situácie na kapitálovom trhu, zmeny v úverovej politike bánk, nevhodná kapitálová a finančná štruktúra podniku, celkový rating podniku vyjadrujúci vzťah ekonomického okolia k podniku. b) Riziko zmeny cien majetkových cenných papierov. Na zmeny trhovej hodnoty podniku pôsobia jednak zmeny ceny (kurzu) jeho vlastných akcií na sekundárnom trhu, jednak zmeny cien akcií iných podnikov, ktoré má vo svojom portfóliu. K oscilácii cien akcií na trhu dochádza každodenne vplyvom rôznych krátkodobo pôsobiacich vplyvov alebo pod vplyvom cyklického vývoja ekonomiky. 23

11 c) Riziko zlyhania protistrany je rizikom, keď partner dohodnutého, resp. už podnikom jednostranne plneného finančného kontraktu nesplní svoj záväzok. Môžeme tu zahrnúť: priame úverové riziko vyvolané možnosťou, že dlžník nesplatí svoj dlh, ide o riziko veriteľa, riziko úverovej angažovanosti spojené s nadmernou veriteľskou angažovanosťou voči malému počtu dlžníkov, vysporiadacie riziko, ktoré je rizikom straty spôsobenej nedostatkami pri konečnom vysporiadaní kontraktu. d) Riziko zmeny úrokovej miery sa týka pohľadávok aj záväzkov podniku, ktoré majú dohodnutú pohyblivú úrokovú mieru. e) Menové riziko vyplýva z možných zmien kurzu jednotlivých mien, ktoré vplývajú na ceny produktov a služieb. f) Riziko likvidity označuje možnosť, že podnik ako dlžník nebude mať dosť likvidných prostriedkov v termíne, keď má plniť svoje záväzky. Takýto nedostatok môže mať viacero príčin: krátkodobé prevýšenie bežných peňažných výdavkov podniku nad jeho príjmami, dlhodobejšie nedostatky v hospodárení podniku, ktoré sa prejavujú napr. rastom nákladov, pokles likvidity niektorých aktív podnikového portfólia. g) Iné finančné riziká zahŕňajú viacero rôznorodých dôvodov, ktoré môžu nepriaznivo ovplyvniť finančné výsledky podniku. Ide napr. o také javy ako porušenie zákonných alebo iných záväzných noriem, prijatie neadekvátnych rozhodnutí, zanedbanie povinností pri správe majetku, nedostatky v evidencii a výkazníctve apod., ako aj ďalšie tzv. sekundárne riziká. 1.2 Riziká vplývajúce na ocenenie vlastného kapitálu V rámci klasifikácie rizík, ktoré ovplyvňujú ocenenie nákladov na vlastný kapitál nie je možné obísť riziká, ktoré súvisia práve s modelmi ocenenia nákladov vlastného kapitálu (Modely popísané v kapitole 2). 24

12 V súvislosti s uvedeným tieto riziká členíme na (Mařík a kol. 2011a): obchodné a finančné riziká, ktoré sú potrebné v prípade zhromažďovania informácií ako vstupných parametrov pre ocenenie vlastného kapitálu s aplikáciou čiastkových rizík, systematické a nesystematické riziká, ktoré je potrebné poznať vo vzťahu k účelu ocenenia a konkrétneho modelu ocenenia. Systematické riziko je zastúpené najmä koeficientom. Druhú skupinu rizík predstavujú nesystematické riziká. Tieto riziká spracovalo veľa autorov, ako napr. Neumaierová a Neumaier (2002); Klučka (2006); Olibe a kol. (2008); Lopez - Espinosa a kol. (2013); Vicente a kol.(2015). Obchodné riziko je dané variabilitou čistých výnosov, ktorá je spôsobená predovšetkým (Mařík a kol. 2011a): variabilitou predaja, pričom túto časť rizika nazývame predajným rizikom, úrovňou fixných nákladov, pričom túto časť rizika označujeme ako prevádzkové riziko. Obchodné riziká podľa Maříka a kol. (2011a); Osčatku (2013): rizika odboru - dynamika odboru, závislosť odboru na hospodárskom cykle, potenciál inovácii odboru, určovanie trendov v odbore, rizika trhu na ktorom je podnik činný kapacita trhu, riziko dosahovania tržieb, rizika prenikania na nové trhy, rizika konkurencie konkurencia a konkurencieschopnosť produktov, ceny, kvalita, výskum a vývoj, reklama a propagácia, distribúcia a servis, rizika manažmentu vízia, stratégie, kľúčové osobnosti, organizačná štruktúra, rizika výrobného procesu hodnotenie hlavne z pohľadu výrobných rizík, technologické možnosti výroby, pracovná sila, dodávatelia, ostatné faktory obchodného rizika úroveň fixných nákladov, postavenie podniku voči odberateľom a dodávateľom, bariéry vstupu do odvetvia. Finančné riziko vyplýva z rizík, ktoré sú spojené s financovaním. Ide predovšetkým o riziká spojené s kolísaním peňažných tokov. Používajú sa prioritne klasické ukazovatele zadlženosti, dynamické ukazovatele zadlženosti a výška čistého pracovného kapitálu. 25

13 Finančné riziko predstavujú najmä ukazovatele: úročený cudzí kapitál /vlastný kapitál, EBIT/ platené úroky, krytie splátok úveru z CF, podiel čistého pracovného kapitálu na obežných aktívach, bežná a okamžitá likvidita, priemerná doba inkasa pohľadávok, priemerná doba držania zásob. Základné modely ocenenia vlastného kapitálu akceptujú vo svojom výpočte rôzne riziká, ktoré prinášame v nasledujúcej tabuľke. Tabuľka 1 Akceptácia rizík vybranými modelmi pre ocenenie vlastného kapitálu Model Akceptácia rizík Neakceptácia rizík Komplexný stavebnicový model Nesystematické riziká, a to finančné a obchodné riziká. Systematické riziká, avšak existujú modifikácie aj s akceptáciou systematických rizík, napr. kvantifikácia finančných a obchodných systematických rizík (Mařík a kol. 2011a). CAPM (Zdroj: vlastné spracovanie) Systematické riziká, riziko trhu a krajiny. Nesystematické riziká, avšak bol navrhnutý modifikovaný model, ktorý akceptuje riziká konkrétnej oceňovanej spoločnosti alebo prognóza systematického rizika s aplikáciou nesystematických rizikových faktorov (Mařík a kol. 2011a, Petřík 2009). Druhú skupinu rizík z pohľadu ocenenia vlastného kapitálu tvoria riziká systematické a nesystematické. Nesystematické riziko je jedinečné, alebo špecifické riziko, jedná sa o riziko týkajúce sa konkrétneho podniku, odvetvia, projektu, alebo pre konkrétny cenný papier. Toto riziko je možné znížiť diverzifikáciou v rámci portfólia. Systematické riziko je trhové riziko, riziko, ktoré vyplýva z celkového vývoja ekonomiky, súvisí so zmenami kapitálového trhu, ktoré je spoločné pre všetky podniky. Pri investovaní ho nie je možné znížiť diverzifikáciou. 26

14 Mařík a kol. (2011a) uvádzajú, že riziko investovania do portfólia cenných papierov je nižšie, ako investovanie do jednotlivého cenného papiera. Členenie na systematické a nesystematické riziko sa vyskytuje vo vzťahu k investíciám na kapitálovom trhu. Obrázok 1 Systematické a nesystematické riziko v portfóliu (Zdroj: spracované podľa Mařík a kol. 2011a) Čím je portfólio viac diverzifikované a čím je výnosnosť jednotlivých cenných papierov viac negatívne korelovaná, tým je tento rozdiel vyšší a riziko portfólia nižšie (Mařík a kol. 2011a, s. 45). 1.3 Manažment rizík Manažment rizík je ekonomicky zameraná viacdimenzionálna vedná disciplína, reagujúca na výzvy riadenia moderného podnikania v podmienkach zvyšujúcej sa neistoty a rizika. Pojem manažment rizika je najčastejšie stotožňovaný s pojmom riadenia rizika v zmysle znižovania negatívnych dôsledkov rozhodovania v neistých podmienkach. Medzi základné teórie manažmentu rizika patrí teória pravdepodobnosti zo 17. storočia, ktorá bola neskôr ovplyvnená teóriou rozhodovania a teóriou utility. Najväčší rozvoj manažmentu rizika v teórii i praxi bol v 20.storočí. Výrazne k tomu prispeli metódy operačnej analýzy ako aj teória hier a ekonomického 27

15 správania. Potom sa vývoj presunul na stranu finančných podnikov a trhov. V nefinančných podnikoch v tom čase manažment rizika nepresiahol hranice poistenia predpokladaných rizikových udalostí, za riadenie rizika boli zodpovední manažéri rizika na strednej úrovni riadenia. Tieto koncepcie riadenia rizika v nefinančných podnikoch sa v súčasnosti označujú ako tradičný manažment rizika. Postupne nastával prechod od tradičného manažmentu rizika smerom ku novovznikajúcim kategóriám manažmentu rizika: tradičný manažment rizika (Risk Management), aplikácia modelu tradičného manažmentu rizika je založená na izolovanom posudzovaní identifikovaných rizík ohrozujúcich podnikateľský subjekt. Takýto prístup ignoruje pôsobenie rizika vo vzájomných súvislostiach, ktoré sa vyrovnávajú na celopodnikovom základe, manažment podnikateľského rizika (Business Risk Management, BRM), zmierňuje nedostatky úzkeho zamerania sa na riziko a vedie podnikateľské subjekty k aplikácii komplexnejších koncepcií riadenia rizika. Ide o prístup, ktorý integruje spoločné úsilie manažérov (prevádzkových a rizikových) pri riadení rizík, celopodnikový manažment rizika (Enterprise Wide Risk Management, EWRM), riadi všetky kľúčové riziká z perspektívy strategického manažmentu. Pre vyspelé podniky je samozrejmosťou používanie vyspelých moderných modelov počítačových simulácií a finančných teórií. Úlohou podnikových manažérov rizika je vyhodnotiť transfer rizika v rámci celopodnikového riadenia rizík (Tej, Bartko a Ali Taha 2013). Manažment rizika sa dnes stáva neoddeliteľnou súčasťou strategického riadenia podniku. Tomu zodpovedá aj jeho organizačné začlenenie útvar manažmentu rizika má prioritné postavenie na vrcholovej úrovni riadenia podniku. Na čele útvaru stojí manažér zodpovedný za riadenie útvaru (rizikový manažér), ktorý odhaľuje riziká a príležitosti, analyzuje riziká, hodnotí riziká a riadi priebeh ich zvládania (Szabo a kol. 2005). Kvalitný proces manažmentu rizika zahŕňa fázy: iniciačná fáza - plán manažmentu rizika, identifikácia rizík (rizikových faktorov) - kľúčová fáza, analýza rizika, hodnotenie rizika a rozhodovanie o riziku, plánovanie proti rizikových opatrení, 28

16 realizácia proti rizikových opatrení, monitorovania a kontrola rizika (Fotr a Souček 2011). Manažment rizík je proces, ktorý vychádza z dôkladnej analýzy rizík, a ktorý sa snaží eliminovať účinky nežiaducich vplyvov a navrhovať riešenia na pôsobenie pozitívnych vplyvov. Najťažšou fázou v procese riadenia rizík je výber optimálneho riešenia. Manažment rizík vo všeobecnosti zahrňuje: 1. výber opatrení, 2. analýzu nákladov/výnosov, 3. implementáciu opatrení, 4. testovanie a kontrolu opatrení (Smejkal a Rais 2013). Manažéri v korporáciách a organizáciách musia pri realizácii podnikateľského zámeru rozpoznať možné riziká, musia poznať moderné metódy a cesty, akými je možné podnikateľské riziko znížiť. Spôsoby preventívnej ochrany pred podnikateľským rizikom sú: adekvátna voľba rozvojovej stratégie firmy a jej vhodná implementácia, rozvoj silných stránok firmy, snaha o rýchlu reakciu na zmeny interného a externého prostredia (Smejkal a Rais 2013). Obrázok 2 Vzťahy pri manažmente rizík (Zdroj: spracované podľa Smejkal a Rais 2013) 29

17 Základným cieľom manažmentu rizika je zvýšiť pravdepodobnosť úspešnosti podniku a minimalizovať nebezpečenstvo, ktoré by mohlo ohroziť finančnú stabilitu podniku. V súčasnosti sa ukazuje, že manažment rizika sa často realizuje značne neefektívne, alebo sa považuje za málo dôležitý a aplikuje sa zriedka. Pritom sa ale ukazuje, že príčinou neúčinnosti manažmentu rizika je obvykle neznalosť manažérov zodpovedných za prípravu, plánovanie a realizáciu, ako manažment rizika kvalitne implementovať, t. j. aké postupy, metódy, techniky, a nástroje uplatniť (Fotr a Souček 2011). Výsledky aplikácie systémov manažmentu rizika nie sú v podniku väčšinou zjavné v krátkom časovom horizonte, ale ak sa vrcholový manažment dôsledne a sústavne zaoberá meraním a hodnotením rizika, a tento prístup prenáša aj do ostatných organizačných štruktúr, má to pozitívny dopad na komplexnosť a trvácnosť postupného zlepšovania plnenia podnikových cieľov v dlhodobejšom časovom horizonte. V nasledujúcej tabuľke je uvedená základná klasifikácia rizík z pohľadu možností riadenia rizika. Tabuľka 2 Základná klasifikácia rizík Druhy rizík Zdroje rizík Riadenie rizík Subjektívne Ľudský faktor je možné ho riadiť Objektívne Vonkajšie prostredie nie je možné riadiť ho Ovplyvniteľné Manažérske rozhodnutie je možné ho riadiť Neovplyvniteľné Prírodné katastrofy, nie je možné riadiť ho havárie Systematické Ekonomické prostredie nie je možné riadiť ho Nesystematické Činnosť podniku je možné ho riadiť (Zdroj: vlastné spracovanie) 1.4 Controlling ako nástroj riadenia rizík Controlling (voľný preklad - ekonomické riadenie) vyjadruje komplexnú funkciu ekonomického riadenia, koordináciu plánovania, kontroly a informačného zabezpečenia. Koordinácia v tejto súvislosti znamená vytvorenie systému podnikového plánovania, kontroly a informačného zabezpečenia, využiteľného pre potreby manažmentu podniku (Freiberg 1996). Americký ústav pre ekonomické riadenie považuje za hlavné úlohy controllingu: plánovanie, rozbory, hodnotenie a poradenstvo, daňové záležitosti, 30

18 správy štátnym orgánom, ochranu majetku, národohospodárske štúdie, za najdôležitejšiu súčasť ekonomického riadenia považuje účtovnícky systém orientovaný na potreby manažmentu podniku. Horváth & Partners (2004) vnímajú controlling ako systém pravidiel, ktorý napomáha k dosiahnutiu cieľov podniku, ochraňuje pred vznikom prekvapení a vysielaním varovných signálov včas upozorňuje na možné riziká a nebezpečenstvá. Controlling spolu s vysielanými varovnými signálmi súčasne podáva i návrhy na príslušné opatrenia. Freiberg (1996, s. 9-10) vo svojej publikácii Finančný controlling uvádza: Controlling chápaný len ako kontrola, teda konečná fáza systému riadenia, je iba iný vznešenejší názov pre štandardnú kontrolu podnikových aktivít. Takéto poňatie býva nezriedka typické pre podnikovú prax, nepredstavuje však nijakú zmenu systému riadenia podniku. Za inovačný možno označiť controlling v jeho prvom význame vo význame riadenia, ovládania. Controlling tu označuje špecifickú koncepciu podnikového riadenia, založenú na komplexnom informačnom a organizačnom prepojení plánovacieho a kontrolného procesu. Takto koncipovaný controlling je založený: na aplikácii controllingových nástrojov, metód a techník analýzy, na systémovom vytváraní controllingových informačných systémov, na systémovej komunikácii medzi organizačnými útvarmi, na zmene postojov a spôsobu myslenia. Autor poukazuje hlavne na rozdiely medzi podnikovou kontrolou a controllingom. Iný odborník na oblasť controllingu Vollmuth (1990, s. 11) definuje controlling najmä s poukázaním na jeho odlišnosť od riadenia: Controlling je nástroj riadenia, prekračujúci funkčný rámec doterajšieho riadenia a má vedenie podniku a riadiacich pracovníkov podporovať pri ich rozhodovaní. Takéto riadenie podniku však predpokladá, že v podniku je k dispozícii metodika plánovania, ktorá vychádza z cieľov stanovených vedením podniku a ostatnými riadiacimi pracovníkmi. Pri kontrole sa zisťujú metódou porovnávania plánu a skutočností odchýlky v bežných hláseniach z jednotlivých zodpovednostných oblastí podniku. Vedenie podniku má potom na základe takto zistených odchýlok vykonať nápravné opatrenia tak, aby boli nakoniec stanovené 31

19 ciele podniku dosiahnuté. Znamená to, že v podniku prebieha neustále spätno - väzbový proces. Controlling je systém pravidiel, ktorý napomáha dosiahnuť podnikové ciele, zabraňuje prekvapeniam a včas rozsvieti červenú, keď sa objaví nebezpečenstvo vyžadujúce príslušné opatrenia. Controlling slúži k udržaniu žiaduceho stavu, je to projekt, ktorý v pravidelných intervaloch umožňuje porovnávať plán so skutočnosťou, aby sa zistilo, či sú nutné v oblasti riadenia zásahy, ktorými je možné žiaduci stav dosiahnuť alebo udržať. Žiaduci stav v podniku je vyjadrený v podnikovom plánovaní, skutočný stav je známy z priebežného výkazníctva. Porovnanie plánovaného stavu so skutočným, je srdcom controllingu. Plán je výrazom toho, čo podnik chce a skutočný stav je skutočne merateľný výsledok podnikovej činnosti (Mann a Mayer 1992). Pod pojmom controlling rozumieme proces sledovania, rozboru, prijatia záverov v súvislosti s odchýlkami, ktoré v riadenom procese charakterizujú rozdiel medzi zámerom a jeho realizáciou. Podľa Gurčíka (2004) controlling v podniku plní množstvo rôznych funkcií: plánovaciu, analytickú, kontrolnú, metodickú, koordinačnú a riadiacu, motivačnú, informačnú, inovačnú a stabilizačnú funkciu. Fázy všeobecných controllingových činností: vypracovanie a stanovenie nástrojov očakávaných výsledkov, výber adekvátnych metód, meranie podnikových činností, vyhodnotenie merania, komparácia plánu so skutočnosťou, stanovenie odchýlok. výber nápravných opatrení (Vravec 2012). Finančné rozhodovanie firmy sa vždy realizuje v skutočných podmienkach, pričom sa prihliada na vnútornú situáciu podniku a na skutočný stav a predpokladaný vývoj finančného okolia (Beňová 2005). Medzi základné nástroje potrebné na vykonávanie controllingových činností patria: plánovanie, kalkulácie nákladov, spravodajstvo, 32

20 investičné kalkulácie, benchmarking (Vravec 2012). Autori Hnilica a Fotr (2014) považujú za najvýznamnejšie nástroje na identifikáciu rizík: kontrolné zoznamy, brainstormingové schôdzky, nástroje strategickej analýzy na identifikáciu externých rizík, myšlienkové mapy. V rozvinutých zahraničných ekonomikách je pojem controlling jedným z kľúčových nástrojov riadenia na vytvorenie podmienok pre dosiahnutie krátkodobej a dlhodobej prosperity a konkurencieschopnosti každého podnikateľského subjektu a každého štátu. Controlling (strategické ekonomické riadenie) ako jeden zo základných podsystémov systému riadenia, si zároveň s príchodom zahraničného kapitálu na trh získava stále viac pozornosti, pretože podnikateľské subjekty pociťujú neustály tlak zo strany globálnej konkurencie a zvyšovania cien základných vstupov, ako aj nárast globálnych rizík a finančných problémov podnikania. Bez neustáleho zdokonaľovania komplexného systému strategického a vnútorného ekonomického riadenia nie je možné v globálnej konkurencii uspieť. Controlling možno nazvať ekonomickým riadením preto, že je založený na poznaní údajov o súčasnom ekonomickom a finančnom stave firmy a že tento stav sa dá nielen identifikovať, ale aj plánovať, prognózovať a ovplyvňovať rozvoj firmy. Controlling vo všeobecnosti slúži na dosiahnutie očakávaných výsledkov tým, že umožňuje efektívne zhodnotenie, analýzu odchýlok (feed-back a feed forward väzba bilancia výsledkov) a korekciu daného stavu. Hodnotenie je založené na plánovaní, rozpočtovaní dohodnutých ukazovateľov, zabezpečení a porovnaní skutočných a plánovaných hodnôt kontrolných ukazovateľov. Z uvedeného vyplýva, že controlling ako nástroj riadenia plní významnú funkciu koordinácie s využitím štruktúrovanej informačnej podpory, podnikového informačného systému a informačných technológií. Controlling tak predstavuje integrálnu funkciu riadenia, ktorá využíva sústavu vhodných zvolených nástrojov, umožňujúcich manažérom prijímať správne strategické a operatívne rozhodnutia, vedúce k realizácii stanovených cieľov (Scholleová 2009). Veľa autorov a veľa odborných publikácií sa zaoberá problematikou controllingu z rôznych aspektov. Možno konštatovať, že využívanie kvalitného 33

21 a efektívneho controllingu podnikov a spoločností je v zásade zamerané na realizáciu kooperatívneho štýlu riadenia a predpokladá funkčný manažérsky plánovací, informačný a controllingový systém. Úspešný controlling v podnikoch neznamená používanie rutinných prác v riadení, ale na základe primeraných relevantných informácií a moderných metód riadenia upozorní na úzke miesta, ktoré bránia v dosiahnutí stanovených podnikateľských cieľov. Controlling predstavuje aj špecifickú formu práce s informáciami a jeho úlohou nie je len riadiť reálne procesy, ale celý podnik prostredníctvom informácií o reálnych procesoch. Controlling predstavuje špecifickú formu práce s informáciami, je to proces stále silnejšieho prerastania informačnej podpory do vlastného riadenia hodnototvorného procesu podniku a smeruje k náprave jeho nedostatkov. Je to moderná, logická vývojová etapa v riadení pokročilých podnikov, ktorá vedie k dosiahnutiu zisku a k stabilizácii likvidity (Foltínová a kol., 2011, s.13). Žůrková (2007, s.123) poskytuje rozsiahlejšiu definíciu a charakterizuje controlling ako metódu vnútropodnikového riadenia, ktorá prostredníctvom hodnotových nástrojov sleduje hospodárenie všetkých vnútropodnikových útvarov, a tak výrazne prispieva k zvyšovaniu podnikovej efektívnosti a konkurenčnej schopnosti podniku. Zahrňuje systém strediskového hospodárenia, rozpočtovníctva a kalkulácií, ktoré vyúsťujú do manažérskeho informačného systému. V odbornej literatúre sa môžeme stretnúť s množstvom kritérií členenia controllingu: podľa časového horizontu (strategický, operatívny), podľa funkčných oblastí (vnútropodnikový - náklady, výnosy, výskum a vývoj, zásobovanie, výroba, obchod, predaj, odbyt), podľa oblastí pôsobenia (komplexný, výrobno-finančný, investičný, finančný, personálny, marketingový, projektový, controlling rizík, životného prostredia a pod.), podľa obsahu kontroly a pod. Sledované odchýlky môžu byť z hľadiska cieľov alebo sledovaných kritérií riadeného procesu: - významné (vyžadujúce prijatie opatrení), - bezvýznamné (nevyžadujú manažérsku reakciu). Rozdiel medzi controllingom a podnikovou kontrolou popisuje Obrázok 3. 34

22 Stanovenie veličín kontroly (čo chceme kontrolovať) Zistenie plánovaných a skutočných hodnôt kontrolovaných veličín Analýza príčin odchýlok Návrhy na opatrenia, korekcia stanovených cieľov návrhy nových riešení... komplexné posúdenie plán očakávania - skutočnosť Obrázok 3 Rozdiely medzi controllingom a kontrolou (Zdroj: spracované podľa Foltínová a Kalafútová,1998) Pojem controlling nie je synonymom riadenia, ovládania, preverovania a ani kontroly. Controlling je orientovaný na budúcnosť, účtovníctvo na minulosť a súčasnosť, preto poskytuje podnety, dôležité informácie pre manažment podniku. Na rozdiel od kontroly, controlling zistené zmeny nielen eviduje, ale aj analyzuje a hodnotí, navrhuje zmeny a opatrenia na zlepšenie (Obrázok 3) Pôvod slova controlling a jeho vývojové stupne O controllingu sa v ekonomickej teórii a hospodárskej praxi začalo intenzívne písať a diskutovať najmä na prelome 19. a 20. storočia v Spojených štátoch amerických. Dôvodom je najmä to, že v rýchle rozvíjajúcej sa ekonomike USA a v popredných amerických podnikoch vznikajú prvé pracovne pozície označovane ako controller. Medzi prvé spoločnosti, ktoré zaviedli pozíciu controllera patrili americké železničné spoločnosti Atchinson, Topeka & Santa Fe Railway System, hneď po nich nasledoval americký priemyselný gigant General Electric Company. (Pozn. autorov: Všetky monografie venované controllingu uvádzajú rok 1880 za jeho zrod v súvislosti s americkou železničnou spoločnosťou, potom nasledovala v roku 1892 ako prvá priemyselná spoločnosť General Electric Company. Veber (2002, s. 106), Osadnik (1996), Foltinová (1998), Bragg (2004, s. 23)). Pracovné pozície controllera sa rozšírili najmä v období 30. rokov 20. storočia v pokrokových amerických priemyselných a dopravných spoločnostiach, ktoré uplatňovali moderné formy manažmentu. Prudký rozvoj v oblasti controllingu v USA viedol k tomu, že v roku 1931 dochádza k založeniu Amerického inštitútu controllerov (Controller s Institute of America). 35

23 Koncom 40. rokov 20. storočia zostavil inštitút Controller s Institute of America zoznam 17 najdôležitejších funkcií, ktoré majú controlleri uplatňovať pri svojej práci. Začiatkom 60. rokov 20. storočia mal tento inštitút už okolo 5000 členov v Spojených štátoch amerických a Kanade a od roku 1934 začal vydávať aj svoj časopis The Controller. V roku 1962 bol inštitút premenovaný na Financial Executives Institute (FEI), aby mohol zastupovať nielen názory, záujmy a požiadavky controllerov, ale aj treasurerov, ktorých činnosť spadala do kompetencie Financial Vice Presidenta (Chief Financial Officer CFO) (Gotthilf 2002). Samotný pojem controlling pravdepodobne tiež vznikol v USA. Nie je divom, že pojem controlling je anglického pôvodu, no jeho doslovný preklad je pomerne problematicky, nakoľko v bežnej angličtine je možné nájsť okolo 50 jeho obsahových významov. Vzhľadom na ťažkosti pri hľadaní výstižného jednoslovného ekvivalentu ho v neanglicky hovoriacich krajinách neprekladajú, podobne, ako napr. pojem cash flow. Slovným základom slova controlling je control, resp. to control, ktorý možno chápať v dvojakom význame: vo význame riadiť, ovládať, mať pod kontrolou, vo význame kontrolovať, preverovať (alebo je ho možné vyjadriť aj slovesom to check ). V procese vývoja controllingových funkcií možno rozlíšiť a identifikovať tri stupne: controlling zameraný na dodržiavanie vonkajších a vnútorných noriem (predpisov, smerníc a podobne), controlling orientovaný na dodržiavanie hospodárnosti a jej analýzu (controlling v navigačnej funkcii), controlling zacielený na systémy plánovania, kontroly a regulácie podnikových aktivít (v riadiacej a inovačnej funkcii) Základné úlohy controllingu Controlling znamená také usmerňovanie podnikového diania, ktoré je zamerané na dodržiavanie podnikateľského zámeru - najmä však na dosahovanie zisku. Controlling ako systém vnútropodnikového plánovania a kontroly tvorí spojovací článok medzi externe orientovaným strategickým plánovaním a interne orientovaným operatívnym plánovaním a kontrolou. 36

24 Do controllingu patria nasledovné úlohy : Oblasť plánovania tvorba čiastkových plánov (pre predaj, výrobnú oblasť, funkčnú oblasť, región, a pod.), zosúladenie čiastkových plánov, premena údajov plánu na numerické vyjadrenie a ich hodnotenie (trhová cena, vnútropodnikové zúčtovacie ceny), peňažné vyjadrenie údajov plánu (rozpočet), vypracovanie porovnávacích kritérií (údaje za predchádzajúce plánovacie obdobie, údaje z porovnateľných organizácií). Oblasť kontroly bežná evidencia údajov o skutočnosti, analýza odchýlok, zavedenie korekčných opatrení. Predpokladom controllingu je formulácia cieľov a vypracovanie plánov, ktoré vyjadrujú budúcnosť. Úlohou plánu je zároveň stanoviť meradlo, kritérium, s ktorým by sa mohol porovnávať dosiahnutý výsledok. V meradle alebo kritériu sa premietajú nižšie hodnoty podnikových cieľov. Štandardy sa môžu vzťahovať na kvalitu, kvantitu, spotrebu času, náklady a výdaje spojené s podnikovými aktivitami. Okrem formulácie cieľa je dôležité aj meranie skutočnosti. Pri meraní skutočnosti vychádzame zo zvolenej metódy kontroly, časového aspektu kontroly, nositeľa kontroly a kontrolného objektu. Najdôležitejšou súčasťou controllingu je analýza odchýlok. Po zistení, kde sa vyskytujú odchýlky, sa musia skúmať možné príčiny týchto odchýlok. Príčiny odchýlok je potrebné hľadať hlavne v zle zadaných plánovacích údajoch alebo v nedostatočnej práci, či výkonoch. Controlling predstavuje systém nástrojov, metód a pravidiel, ktoré napomáhajú pri dosahovaní podnikových cieľov. Jeho úlohou je pravidelná komparácia plánovaného požadovaného stavu so skutočným stavom. Controlling pomáha manažérom pri rozhodovaní, najmä pri opatreniach, ktoré je potrebné prijať a zrealizovať na zabezpečenie požadovaného stavu a tým predchádzať rizikám (Vravec 2012). 37

25 1.4.3 Controlling rizík Controlling rizík je jedným z novších smerov controllingu. Jeho význam je v globálnej ekonomike stále väčší a postupne sa stáva jedným zo základných prvkov úspešného riadenia, nakoľko sú riziká spojené so všetkými podnikateľskými aktivitami. Controlling rizík umožňuje lepšie chápanie príčin a dôsledkov manažérskych rozhodnutí, dovoľuje poznať a prognózovať budúci stav podnikateľského subjektu a prijímať strategické a operatívne rozhodnutia, ktoré anticipujú toto poznanie. Poznanie rizikového profilu, t. j. kľúčových rizík, poznanie činiteľov rizík a možnosti ich riadenia, ako aj definovanie podnikového modelu pre manažment rizika, to všetko sú základné úlohy spojené s riadením rizík na podnikovej úrovni a ktoré by mal plniť controlling rizík. V oblasti problematiky controllingu rizík z pohľadu podnikania je potrebné v prvom rade sa sústrediť na tieto riziká: riziká spojené so stratégiami a ich napĺňaním, riziká v oblasti produkčného, inovačného a finančného riadenia, riziká spojené s projektmi podnikov, riziká spojené s imidžom a posilňovaním značky, riziká v motivačnom riadení zamestnancov, ďalšie druhy rizík spojené s problematickými oblasťami, špecifickými pre každú firmu. Medzi základné úlohy controllingu rizík patrí (Gallo 2010): vypracovanie stratégie prístupu k podnikovým rizikám a stanovenie miery tolerancie rizika, vymedzenie, identifikácia, monitoring, plánovanie a kontrola podnikateľských rizík, tvorba metodológie pre hodnotenie veľkosti rizík risk mapa, metodika výpočtov rizika apod., vymedzenie dôsledkov z narastania rizikového javu, scenáre a dopady na podnik, zostavenie modelu podnikových rizík a systémov včasného varovania na báze controllingu rizík, poznanie techniky analýzy rizík a metodológia (popis a charakteristika vhodných techník, regulačných medzí, uplatnenie techník v podniku), 38

26 určenie postupov aplikácie a analýzy rizík ako súčasť riadenia kontinuity podnikov, návrh podnikového modelu na prognózovanie rizík. Pri zavádzaní controllingu rizík je vhodné dodržať nasledovný postup riadenia a sledovania rizík vo firme (algoritmus controllingu): vymedzenie relevantných prvkov podniku vo vzťahu k poslaniu, víziám, cieľom a stratégiám, definovanie hlavných podnikových rizík, ktoré môžu ohroziť konečné výsledky firmy a jej úspešné pôsobenie na trhu, určenie vzájomných vzťahov medzi podnikovými rizikami a vypracovanie portfólia rizík, stanovenie pravdepodobnosti výskytu rizika aplikáciou vhodných metód a techník, vypracovanie stratégie prístupu k podnikovým rizikám a stanoviť mieru tolerancie rizika, definovanie organizačného rámca pre vymedzenie právomocí a koncepcií práce s rizikom a prijímanie opatrení, vytvorenie systémov včasného varovania, založených na báze controllingu, ktoré by dovolili včas rozpoznať možný krízový jav a aktivovať konkrétne mechanizmy, štruktúry v podniku, ktoré majú kompetencie pôsobiť na regulované veličiny a tým znižovať stav rizika a možné prerastanie rizika do krízy - zostaviť risk mapu s regulačnými prvkami. Controlling rizík podnikania ako jeden z novších smerov controllingu v rámci controllingového systému tak plní významnú funkciu pri poznaní a predikcii budúceho vývoja Prístupy a metódy analýzy rizika z pohľadu controllingu Finančný controlling ako koncepcia finančnej stability firiem a riešenia rizík na báze controllingu má v modernej firme nezastupiteľné miesto. Problematika realizácie efektívnych finančných rozhodnutí v krízových obdobiach je často podmienená činiteľmi ako konflikt záujmov, časový deficit a deficit finančných zdrojov a alternatív, nedostatky organizačného a manažérskeho charakteru (Fotr a Souček 2011). Znižovať riziká znamená 39

27 predvídať, prognózovať a vytvárať varianty možných scenárov vývoja firiem a ich finančných charakteristík (Smejkal, Rais 2010). Moderné prístupy k finančnému riadeniu sú založené na hodnotovom manažmente (Value Based Management), ekonomickom kapitáli a ekonomickom zisku. Krištofík a Stenvan't Hoff (2011) vyzdvihujú využitie ekonomického kapitálu vo finančnom riadení, ktorý je funkciou solventnosti a rizikovosti podnikov a možno ho využívať viacerými spôsobmi. Žiadny ekonomický subjekt nedokáže s určitosťou predpovedať výsledky finančných, investičných alebo iných rozhodnutí, pretože každé rozhodnutie predstavuje určité riziko v neistých podmienkach. Charakteristiky úloh controllingu rizík: spracovanie koncepcií prispôsobenie a rozšírenie systému podnikového plánovania, ako aj kontrolného systému a reportingu, koordinácia a integrácia čiastkových systémov, vývoj rizikovo orientovaných stimulačných systémov, spracovanie núdzových plánov, vytvorenie dokumentácie systému manažmentu rizika vrátane úloh a zodpovednosti, zabezpečenie včasného informovania manažmentu prostredníctvom reportov o vývoji rizika (Markovič 2003). Kvalitnou analýzou rizík, možno dosiahnuť kvalitné riešenie akéhokoľvek problému a je základným vstupom pre riadenie rizík. K najdôležitejšej a časovo najnáročnejšej fáze analýzy rizík patrí identifikácia rizika. Identifikácia rizika nie je jednorazová činnosť, ale čiastočne periodicky a čiastočne priebežne sa opakujúca aktivita. Pre identifikáciu rizika sú významné monitorovacie systémy. Pre stanovenie významnosti rizikových faktorov sa využíva: analýza citlivosti, ktorá pri kvantifikovateľných rizikách umožňuje modelovať závislosť finančných kritérií, expertné hodnotenie pri nekvantifikovateľných rizikách, základom sú matice hodnotenia rizík. Výsledky identifikácie a hodnotenia rizika by mali byť zdokumentované (Hnilica 2014). Freiberg (1996) a Eschenbach (2000) poukazujú, že investičné rozhodnutia sú spojené vždy s vyššími rizikami. Rizikovosť investície vyplýva hlavne z dlhodobých účinkov týchto rozhodnutí, neistých odhadov budúcich efektov 40

28 z investície, vyššej nákladovosti investícií vedúcej často k neúmerne vysokému úverovému zaťaženiu. Medzi používané postupy zvažovania rizík pri investičných rozhodovacích procesoch patria: analýza citlivosti, v rámci ktorej sa uskutoční výpočet hodnotiaceho kritéria na báze istých hodnôt, a následne za uskutoční overovanie citlivosti výpočtu voči odchýlkam, analýza bodu zvratu rozpoznanie hraničných hodnôt vstupných údajov, metóda rozhodovacieho stromu systém sekvenčne prepojených rozhodovacích uzlov s uzlami udávajúcimi náhodnú situáciu. Autori Smejkal a Rais (2013) uvádzajú štandardné možné riešenia vyplývajúce z analýzy rizík: realizácia vhodných opatrení pre zníženie rizika, akceptácia rizika, vyhýbanie sa rizikám, transfer rizika. Výsledky hodnotenia rizika pomáhajú organizáciám stanoviť opatrenia určené k zamedzeniu jeho výskytu. Vzhľadom na množstvo rizík, je potrebné zamerať sa na kľúčové rizikové oblasti a určiť priority z pohľadu dopadu. Tichý (2006) definuje dve odlišné požiadavky na analýzu rizika: 1. absolútna analýza, ktorá slúži k určeniu čo najpresnejšej hodnoty rizika pre rozhodovanie s cieľom: získať údaje pre rozhodovanie o peňažných tokoch, získať údaje na posúdenie prijateľnosti návrhu stanovením hodnôt, ktoré sa porovnávajú s prípustným rizikom, získať podklady pre elimináciu rizika, získať údaje pre transfer rizika. 2. relatívna analýza označovaná aj ako komparačná analýza s možnosťou využitia: komparácie dvoch alebo viac premenných z hľadiska portfólia rizík, rozhodovania o voľbe projektu, porovnávania rizík vo vnútri projektu. V analýze rizík sa pri vyjadrení veličín využívajú dva základné prístupy: kvantitatívne a kvalitatívne metódy, prípadne kombinované metódy. 41

29 K metódam na analýzu a kvantifikáciu rizika patria známe štatistické nástroje a techniky na vyjadrenie číselnej miery rizika (Fotr a Souček 2011). K moderným manažérskym metódam možno zaradiť napr. kvantitatívne metódy, kauzálne modely, analýzy časových radov, benchmarking a dynamicky sa rozvíjajúci Balanced ScoreCard, v ktorom možno včas zachytiť a riešiť riziká podnikov, prepojiť finančný controlling a controlling rizík (Kaplan a Norton 2010). Sledované makroekonomické indikátory a finančné indikátory firiem často vykazujú vývojové trendy, ktoré sú predvídateľné, a preto poznanie a kvantifikovanie vývojových trendov umožňuje manažérom efektívnejšie rozhodovanie o budúcom vývoji. Ak chceme efektívne kvantifikovať riziká, môžeme využívať subjektívne metódy (odhady založené na skúsenostiach, intuíciách a odhadoch finančných expertov) a objektívne metódy (najmä matematicko-štatistické metódy). Pri kvantifikácii rizika sa využívajú informácie na základe ex post finančnej analýzy a zároveň sa opierame aj prognózu ex ante vybraných ukazovateľov. Kvantifikácia rizika znamená vyčíslenie pravdepodobnej intenzity odchýlok od očakávania, pričom sa vo všeobecnosti využíva smerodajná odchýlka a variačný koeficient. Na analýzu rizík môžeme uplatniť dve skupiny metód (Filip a kol. 2011): indukčné metódy ex ante umožňujú predvídať vznik možnej udalosti a poukazujú na okolnosti, ktoré by mohli zapríčiniť vznik udalostí (analýza spoľahlivosti HRA, analýza možností porúch a ich následkov FMEA); dedukčné metódy ex post umožňujú odhadnúť početnosť a následky udalostí, ktoré sa už v praxi vyskytli a zároveň sa hľadajú súvislosti, ktoré udalosti zapríčinili (metóda stromu porúch FTA, metóda stromu udalostí ETA). Iné, hlbšie členenie metód analýzy rizík uvádzajú Smejkal a Rais (2013), ktorí ich členia podľa prístupu vyjadrenia veličín analýzy rizík na: 1. kvantitatívne metódy sú postavené na popise závažnosti potenciálneho dopadu a na pravdepodobnosti, že daná udalosť nastane, sú založené na matematickom výpočte rizika z frekvencie výskytu hrozby a jej dopadu, sú viac exaktne ako kvantitatívne metódy, vyžadujú viac času a úsilia, 42

30 poskytujú finančné vyjadrenie rizík, kvalita výsledkov úzko súvisí s relevantnosťou získaných údajov, používajú sa špeciálne nástroje (programy využívajúce databázy informácií, rôzne expertné systémy) metodika CRAMM, metodika RiskPAC, riskwatch; 2. kvalitatívne metódy sú založené na popise závažnosti potenciálneho dopadu a na pravdepodobnosti, že daná udalosť nastane, riziká sú vyjadrené v určitom rozsahu (pomocou bodov 1-10) alebo slovne (malé, stredné, veľké), sú určované kvalifikovaným odhadom, sú jednoduchšie, rýchlejšie ale viac subjektívne, dominuje metóda DELPHI; 3. kombinované metódy vychádzajú z číselných údajov, cieľ sa však vďaka kvalitatívnemu hodnoteniu viac približuje realite oproti predpokladom, z ktorých vychádzajú kvantitatívne metódy. Najfrekventovanejšie metódy pre analýzu rizík v technickej praxi (Smejkal, Rais 2013, s ): metóda Preliminary Hazard Analysis (PHA), metóda WHAT IF?, metóda Failure Modes and Effects Analysis (FMEA), metóda Fault Tree Analysis (FTA), metóda Event Tree Analysis (ETA), metóda Hazard and Operability Analysis (HAZOP), metóda Chemical process Quantitative Analysis (CPQRA), Reliability Block Diagram (RBD), State Space Methods (SMM), Truth Table Method (TTM) Operating and Support Hazard Analysis (O&SHA). Je dôležité, aby si podniky vytvárali kontrolné systémy, používali metódy a postupy, ktoré by dokázali včas identifikovať podnikové významné riziká ohrozujúce existenciu podniku, a aby sa včas prijali preventívne opatrenia a využili príležitosti. 43

31 Buganová (2012) ďalej uvádza najznámejšie systémy, metódy a nástroje systému včasného varovania: controlling, Balanced Scorecard, interný audit, Benchmarking, vnútorná kontrola, finančná analýza (ukazovatele finančnej analýzy ex-post a ex-ante, ukazovatele finančnej štruktúry), manažérske účtovníctvo, Six Sigma a iné. Controlling je aj nástrojom pre rozpoznanie blížiacej sa podnikovej finančnej krízy predovšetkým kontrolou všetkých finančných plánov, sledovaním odchýlok v ich plnení, zisťovaním príčin vzniku odchýlok a následným určením nápravných opatrení. Controlling rizík by mal včas signalizovať akékoľvek odchýlky od zdravého vývoja (Smejkal, Rais 2013). Dvořáček (2003) uvádza, že interný audit monitoruje rizikové oblasti podniku a tiež audituje činnosti manažérov, ktorí sa zaoberajú riadením rizík. Pre interný audit sú rizikové okruhy východiskom ich činnosti. Controlling rizík sa využíva najmä pri modelovaní dopadov strategických rozhodnutí a pri zmenách ekonomickej situácie (Kolář 2010). Podľa Havlíčka (2011) riadenie rizík vychádza z plánu riadenia rizík, z odchýlok určených controllingom a z veličín faktorov rizika (Tabuľka 3). Tabuľka 3 Všeobecný postup pri Risk pláne Definovanie faktorov rizika 1. Vymedzenie veličín faktorov rizika 2. Stanovenie významnosti faktorov: analýza citlivosti - vplyv CF, HV expertné hodnotenie - intenzita rizika a pravdepodobnosť bilančná analýza - dlhodobé krytie aktív vlastnými a cudzími zdrojmi iné vhodné metódy 44

32 Určenie rizika podnikových aktivít Vyhodnotenie rizika a opatrenia 1. Numerické stanovenie rizika: rentabilita, likvidita, zadlženosť, EBIT, EBITDA Nepriame stanovenie rizika: bod zvratu... spracovanie varovného scenára a dôsledky 1. Hodnotenie rizika - vhodné metódy 2. Metódy postupu znižovania rizika: zdroje, presun rizika, poistenie Prijatie opatrení: realizácia - nákladovosť, sekundárne riziko Príprava korekčných opatrení (Zdroj: spracované podľa Havlíčka, 2011) 1. Určenie kritických situácií 2. Určenie budúcich príležitostí Plán opatrení - risk plán a vyčíslenie opatrení do dlhodobej a krátkodobej finančnej pozície podniku - HV, CF, EBIT bilancia Vybrané manažérske nástroje a moderné techniky na znižovanie rizík Pri hospodárení podniku je potrebná formulácia opatrení na znižovanie resp. odstránenie rizika. Ochranu môžeme realizovať dvoma spôsobmi: elimináciou príčin rizika, znižovaním dôsledkov rizika na prijateľnú mieru (Gubka 2003). Jenčová (2011) uvádza tieto predpoklady pre finančnú stabilitu podniku: stabilný pomer pracovného a fixného kapitálu. Zníženie ukazovateľa avizuje rast záväzkov, dlhodobo viazané zložky majetku majú byť kryté dlhodobým kapitálom, zadlženosť nemôže prekročiť určitú hranicu, aby sa podnik nedostal mimo kontroly majiteľov podniku, použitý kapitál musí zodpovedať stupňu likvidity jednotlivých zložiek aktív, 45

33 fixné aktíva príznačné pre odvetvie financovať vlastnými zdrojmi, ostatné dlhodobé aktíva financovať cudzím kapitálom, časť trvalej a dlhodobej zložky obežného majetku financovať dlhodobými zdrojmi, zaistenie dostatočnej likvidity obežných aktív. Markovič (2003) poukazuje na nástroje, ktoré využíva controlling rizík a člení ich do dvoch skupín, ktoré znázorňuje tabuľka: Tabuľka 4 Strategické a operatívne nástroje controllingu rizík Nástroje Analytické práce Strategické nástroje Operatívne nástroje Strategické analýzy (benchmarking) Strategické vízie a plány Simulačné a optimalizačné techniky (Monte Carlo) Hodnotové analýzy a portfóliové techniky Value at risk (Zdroj: spracované podľa Markovič 2003) Money at Risk, Capital at Risk Earning at Risk, Earning Volatility Model Balanced Scorecard... Kalkulácie a rozpočty Analýzy kritických bodov a hodnôt Kalkulácie rizikových prémií Systémy hodnotenia efektívnosti a účinnosti Daily Earning at Risk Return on risk adjusted capital Risk adjusted return on capital... Podľa Markoviča a kol. (2007) možno všeobecne metódy využívané pri odhaľovaní dôsledkov rizikovej situácie sumarizovať do týchto hlavných skupín: štandardné štatistické metódy rozptyl, smerodajná odchýlka, variačný koeficient, simulačné a optimalizačné modely, metóda Value at risk variačno - kovariačný model, simulácia Monte Carlo, maticová technika, modely ohodnocovania finančných nástrojov, najmä modely oceňovania opcií, model nákladov prenosu, modely stanovenia reálnej hodnoty, 46

34 expertné metódy brainstorming, dotazníkové techniky, odhady a prognózy, štatistické prehľady Controlling rizík v oblasti kapitálovej štruktúry a nákladov na kapitál V rámci bilančnej analýzy rizík a pri tvorbe finančných a risk plánov prijímajú finanční manažéri rozhodnutia o investovaní do jednotlivých druhov majetku podniku a rozhodnutia o spôsobe ich financovania, t. j. o konkrétnej štruktúre, pomere a nákladoch jednotlivých zložiek podnikového kapitálu. Jedným zo základných problémov finančného riadenia podniku je stanovenie celkovej výšky potrebného kapitálu a voľba správneho zloženia zdrojov potrebných na financovanie podnikateľskej činnosti to označujeme pojmom finančná štruktúra (Růčková 2008). Kapitálová štruktúra je užším pojmom a charakterizuje len štruktúru dlhodobého kapitálu. Ten sa používa na financovanie dlhodobého majetku v podniku (Jánošová 2008). Kapitálová štruktúra sa charakterizuje ako štruktúra dlhodobého kapitálu, ktorý finančne kryje rozhodujúcu časť majetku podniku (Vlachynský 2006, s. 82). Podľa inej definície táto štruktúra informuje užívateľov o druhu kapitálu, o dobe trvania kapitálu a tiež o stabilite podniku. Ukazuje, či podnik využíva kapitál optimálne z pohľadu zadlženosti a viazanosti kapitálu (Sedláček 2003). Podľa Jánošovej (2008), je kapitálová štruktúra v podniku kvantifikovaná pomocou celého radu ukazovateľov. Najčastejšie sa používa: stupeň zadlženosti tento ukazovateľ vyjadruje štruktúru finančných zdrojov a predstavuje pomer celkových dlhov k celkovým aktívam podniku, stupeň samofinancovania - pomer vlastného kapitálu k celkovým aktívam. Hodnotenie kapitálovej štruktúry Pri rozhodovaní o kapitálovej štruktúre podniku je dôležité hľadať optimálne zloženie vlastného a cudzieho kapitálu, ako aj to, do akej výšky zisku je vhodné začať používať okrem vlastných zdrojov aj zdroje cudzie. Na to slúži analýza bodu indiferencie kapitálovej štruktúry. Určuje, kedy je vhodné financovať cudzím a kedy vlastným kapitálom (Jánošová 2008). 47

35 Bod indiferencie predstavuje podobu výsledku hospodárenia pred úrokmi a zdanením EBITU v takej výške, pri ktorej zisk na jednu akciu je identický pri možnosti financovania vlastnými alebo možnosti financovania cudzími zdrojmi, nadobúda teda rovnakú hodnotu (Kiseľáková a kol. 2012, s.78). Kapitálovú štruktúru je možno hodnotiť dvoma spôsobmi, a to horizontálne a vertikálne. Horizontálne hodnotenie je v literatúre označované ako zlaté bilančné pravidlo. Vertikálna analýza sa týka klasickej skladby kapitálu. Táto analýza by mala byť v súlade s hodnotením veriteľského rizika (Růčková 2008). Kapitálovú štruktúru, skladbu vlastného a cudzieho kapitálu, ovplyvňuje niekoľko faktorov, tak ako sú zachytené na Obrázku 4. Obrázok 4 Faktory ovplyvňujúce kapitálovú štruktúru (Zdroj: spracované podľa Růčková 2008) Růčková (2008), bližšie popisuje tieto faktory: Podnikateľské riziko je spojené s vlastnou existenciou firmy v prípade, že nevyužíva dlhové financovanie. Firemná daňová pozícia súvisí s tým, že hlavným dôvodom pre využívanie dlhu je zníženie daňového zaťaženia o úrokové zaťaženie, čo v konečnom dôsledku znižuje efektívne náklady cudzieho kapitálu a zvyšuje rentabilitu. Finančná flexibilita vypovedá o schopnosti zvýšiť kapitál v správnom čase za nepriaznivých finančných podmienok v podniku. Manažérsky konzervatizmus a agresivita súvisia so schopnosťou manažérov využiť cudzí kapitál v snahe zvýšiť zisky. Podnikateľské rozhodnutie o kapitálovej štruktúre je v trhovej ekonomike ovplyvnené množstvom faktorov, z ktorých najdôležitejšie sú: náklady kapitálu a spôsob zdaňovania príjmov, riziko vzniku platobnej neschopnosti a likvidácie, 48