Výhonky. Zborník najlepších príspevkov 35. ročníka literárnej súťaže začínajúcich autorov Krídla Ivana Laučíka

Výhonky 33 Zborník najlepších príspevkov 35. ročníka literárnej súťaže začínajúcich autorov Krídla Ivana Laučíka

Predhovor Už tridsaťpäť rokov napísaného, vytvoreného, vytiahnutého zo šuplíka, odoslaného, prečítaného, zhodnoteného, čítaného zas a znova. Každý rok desiatky rukopisov, každý rok mnoho balastu a sem-tam čosi výživného. Pred vyše 80 rokmi o jednom ročníku takej literárnej súťaže napísal do Lidových novin spisovateľ a novinár Karel Čapek ako porotca. V niečom sa tá situácia po roky a desaťročia napriek spoločenskému vývoju a zmenám nemení. Preto ponúkame pár jeho postrehov namiesto úvodu. Přečetl jsem sto deset rukopisů zaslaných k májové soutěži poezie. Sto deset sbírek a sbíreček veršů, nějakých pět nebo šest tisíc básní; u většiny z nich se nedobrovolný čtenář nezbavil jistých rozpaků, že čte něco naprosto soukromého, co vlastně nenáleží na veřejnost, ale do zavřené zásuvky mezi dopisy a deníky, osobní slabůstky, záliby a památky. Teprve když verše mají literární úroveň, přestávají být tou hrozně a beznadějně privátní záležitostí, ať se v nich mluvý o čemkoliv osobním. Ale budiž: i jako osobní dokumenty mají ty verše svou cenu pro svého pisatele, ale i pro indiskrétního čtenáře ex offo; neboť je to téměř hromadný průhled do neznámých životů. 1. První závěr z četby sto deseti rukopisů je potvrzení starého poznatku, že v naprosté většině píší verše mladí lidé. Není to jen proto, že mládí je citovější, ale také proto, že mladým lidem poezie supluje skutečnost; jejich city jsou ještě volné a teprve hledají předměty, na které by se upjaly; proto ta potřeba vyjadřovat je, vyžít je aspoň slovem: a slovem co nejhoroucnějším. Nápadně málo sbírek z těch sto deseti neslo neklamné známky, že je psal zralý muž; ta mužná poezie většinou byla literárně lepší. To neznamená, že by lidé zralého věku psali básně líp než mladí, ale že ti, kdo nepřestali básnit ani po přešlých letech mladosti, mají k tomu pohnutky hlubší a trvalejší. Jak jednou řekl Fráňa Šrámek: Psát básně, to nic není; ale vydržet psát básně! Léty odpadnou vvšichni ti, kdo psali verše jen ze vzrušení puberty, z napodobivosti, z nedostatku jiného sebeuplatnění; ti, kdo zbudou, představují už jakýsi užší výběr. 2. Převládající znaky duševní: pesimismus, neklid, tragické pojetí světa, přitom nápadná převaha abstrakce a rétoriky nad zážitkem. Zřídkakdy bylo pocítit náhlý dotyk skutečnosti viděné nebo prožité. Mohlo by se mluvit o podivném úkazu, který bych nazval nezájem o skutečnost. Žije se ze slov; je málo hledění a vidění, málo osobního a věcného, málo básnických i lidských zkušeností; jen výjimečně získáte dojem, že se něco opravdu stalo. Pochybuju, že bychom v literatuře potřebovali verbalismus, ať jakéhokoliv školení. Možno niektoré z týchto symptómov, postrehnutých v textoch začínajúcich autorov pred desiatkami rokov, sa budú hodiť aj na ocenené texty v našom zborníku. Verím, že literárna hodnota, ktorú v nich našli porotcovia, obohatí aj vás, čitateľov. Naďa Kubányová

Júlia Bodnárová Neboj sa, Pavlínka, spolu to zvládneme (Príbeh o šikanovaní a o tom, či sa s tým dá niečo robiť) Volám sa Júlia, mám osemnásť rokov a bývam v Levoči. Navštevujem Strednú pedagogickú školu a som presvedčená, že pre mňa je to tá najlepšia škola. Teším sa na to, že budem pracovať ako učiteľka, pretože milujem deti. Keď som chodila do škôlky, našla som si kamarátku Pavlínku. Bola jedináčik ako ja a boli sme spriaznené duše, ako hovorí Anna zo Zeleného domu. Mali sme tri roky a boli sme ako sestry. Len som sa pozrela na Pavlínku a hneď som vedela, že ju niečo trápi. Občas plakávala tak, aby ju pani učiteľka nevidela, hrala sa so mnou a ja som jej tajne utierala slzičky. Pavlínka žila iba s mamičkou, o ockovi povedala, že išiel zarobiť korunky do Ameriky. V našej triede boli dvaja chlapci, dvojčatá. Veľmi neposlušní, rozmaznaní. Deti sa ich báli. Pavlínka sa ich bála najviac. Ťahali ju za vlasy, kopali do nej, a keď sa s niečím hrala, hneď to chceli aj oni. Pani učiteľka, aby mala pokoj, vždy dala za pravdu im a Pavlínka znova plakala. Raz sa pustili aj do mňa. Si hlúpa, si hlúpa! vykrikovali po celej triede. Ja som neplakala, lebo mamička mi doma vysvetlila a naučila ma, ako mám odpovedať takým deťom. Odpovedala som: Áno, som hlúpa, som hlúpa! A chlapci ostali stáť s otvorenými ústami, lebo ich to zaskočilo. A tak sme sa s Pavlínkou stretli s prvým šikanovaním. Prvá rada pre toho, koho šikanujú, znie: Urobte niečo, s čím útočník nepočíta. Aj do základnej školy sme s Pavlínkou chodili spolu. Sedeli sme v spoločnej lavici a pomáhali si, ako sa dalo. Pavlínkin otec bol stále v Amerike. Niektorí spolužiaci sa zrejme od svojich rodičov dozvedeli o situácii v jej rodine a šikanovanie pokračovalo. Chlapci, ale aj dievčatá dávali Pavlínke do vlasov žuvačky, vysmievali sa jej, ako chodí oblečená, a hrozili jej bitkou. Pani učiteľka síce zakročila, ale po čase sa to opakovalo. Ostali sme si jedna druhej. Ja som sa dobre učila, pomáhala som aj ostatným, a tak som mala určitú autoritu. Základnú školu sme prežili a prišla stredná škola. Ja som od malička túžila byť učiteľkou, takže o mojej strednej škole bolo rozhodnuté, ale Pavlínka milovala šport, a tak išla na športové gymnázium. Stále sme sa stretávali. Všimla som si, že Pavlínka zosmutnela. Hlavu si držala v dlaniach a ja som vedela, že sa niečo deje. Veľa času sme strávili u nás na záhrade, 3

lebo Pavlínka bývala v jednoizbovom byte, kde sme nemali súkromie. Pavlínka často hovorila, že jej mamička má svoj svet a nechce byť rušená. A tak tento svet opúšťala a chodila k nám. Naši boli radi, lebo vedeli, s kým sa kamarátim, a Pavlínku si obľúbili. Pavlínka si dala ostrihať svoje dlhé vlasy úplne nakrátko. Premklo ma podozrenie žuvačky vo vlasoch! Ale nie, to len preto, aby jej vlasy neprekážali pri športe. Ale šikanovanie pokračovalo aj na strednej škole. Pavlínka si myslela, že škola je miesto, kde človek očakáva, že sa bude učiť, a nie, že ho niekto bude zastrašovať. Pavlínka zažívala slovné šikanovanie, ubližovali jej nadávkami, urážkami a ostrým výsmechom. Nikto ju nechcel do tímu, lebo je vraj pomalá, nevie sa rýchlo rozhodnúť a loptové hry jej vôbec nešli. To, že vynikala v atletike, si nikto ani nevšimol. Keď toho bolo na ňu veľa, prišla k nám a plakala. Predstavte si, začali ju vyčleňovať z kolektívu. V jedálni predstierali, že celý stôl je obsadený, aby si nemohla sadnúť. A tak jedávala sama. Vyvolali v nej pocit, že je neschopná, že o ňu nik nestojí, že je nanič. Prečo mi to robia, vysvetli mi to! povedala raz. A tak sme si sadli na terasu a rozprávali a rozprávali... Pavlínka počúvala a tvár sa jej rozjasnila. Vieš, Pavlínka, aj som zažila šikanovanie, ako zrejme každý. Ale moji rodičia ma na to pripravili. Keď sa mi raz spolužiačka vysmievala, že som tučná, povedala som jej, že ja som si myslela, že sú to iba svaly, ale že keď to hovorí, tak je to asi pravda. Potom mi dala pokoj. Toho, kto nás šikanuje, musíme prekvapiť reakciou, ktorú nečaká. Boj proti šikanovaniu sa začína v rodine. Rodičia, ktorí si na svoje deti vždy nájdu čas, trpezlivo a súcitne počúvajú, čo ich trápi, deťom vštepujú pocit, že sú milované a že oni ako rodičia sú pripravení ich podporiť. Rodičia, pomôžte svojim deťom získať na seba pozitívny pohľad. Takáto zdravá sebaúcta spôsobí, že deti nebudú tak pútať pozornosť násilníkov. Pavlínkina mama však nemala silu jej pomáhať. Jej vlastný svet jej v tom bránil. Nestačí, aby sa rodičia s deťmi iba rozprávali. Je potrebné, aby sa každý člen rodiny učil zaobchádzať s inými s úctou a dôstojnosťou. Urobte zo svojho domova bezpečný prístav, v ktorom vládne úcta a láska. Rodičia, hrajte s deťmi rôzne situácie, v ktorých sa deti budú učiť dávať najavo zdravú sebadôveru. Ten, kto šikanuje, možno vyrastal v rodine, kde boli rodičia chladní a nezaujímali sa oňho. Raz mi jeden spolužiak povedal, že je drsný a agresívny preto, lebo tak dosiahne svoje moc, postavenie a pozornosť. Obetný baránok je zas taký typ človeka ako Pavlínka. Milá, láskavá a tichá. Vedeli, že má iba mamu, a tá jej nemohla pomôcť. Keď vás šikanujú, neplačte, nedávajte najavo strach či bolesť, lebo násilník tak dosiahne svoje. A nemyslite na pomstu, nikdy neprinesie uspokojenie. Povedzte to niekomu, kto vás bude počúvať, a nebojte sa o tom hovoriť, aj keď mnohí tvrdia, že sa s tým nič neurobí. Dnes sme s Pavlínkou tretiačky a ja mám povinnú prax v materskej škole. Učím jednu hodinu týždenne, 4

vždy na inú tému. Mám na starosti päťročné deti. Doma si urobím prípravu a potom sa snažím deti zaujať. Nedávno som učila o tom, prečo pomáhať starším ľuďom, a deti to hneď pochopili. Som šťastná a verím, že z nich vyrastú múdri ľudia, ktorí pomaly odstránia šikanovanie. Včera ma navštívila Pavlínka a znova plakala, ale teraz od šťastia. Aj keď ju ponižovali, kritizovali a vylúčili z kolektívu, dostala sa ako jediná z celej školy na štúdium do Londýna. Celý štvrtý ročník aj maturitu absolvuje v Anglicku. Ako výborná angličtinárka sa zapojila do súťaže a vyhrala ju. Dostala štipendium a všetko bude mať zadarmo. Som šťastná, že sa jej to podarilo, aj keď sa tak často neuvidíme. Ale predsa existuje internet... Tak sa drž, Pavlínka, veľa sme toho zažili a ešte zažijeme. Som na teba hrdá, že si to všetko vydržala, a obdivujem ťa. Mám ťa rada, Pavlínka. Som rada, že ťa mám, Emka Som osemnásťročné dievča, študentka strednej pedagogickej školy a bývam v Levoči, krásnom historickom meste, ktoré nie je veľké, ale právom sa považuje za klenot Spiša. Z každého kúta na vás dýcha história, renesančná minulosť. Námestie, také typické pre renesančné mestá, priam láka postáť, zasnívať sa nad osudom niektorého z domov, vybaviť si ich majiteľov, porozmýšľať nad ich životom, osudmi. Právom sa hrdí zápisom medzi kultúrne pamiatky UNESCO. Typické renesančné námestie, po ktorého obvode sú meštiacke domy, uprostred námestia radnica a gotický kostol s nádhernou výzdobou Majstra Pavla. Je tu niekoľko stredných škôl štátne a cirkevné gymnázium, pedagogická škola, zdravotnícka škola a dokonca detašované pracovisko vysokej školy z Ružomberka. Ale ja chcem upriamiť vašu pozornosť na jednu výnimočnú školu, na internátnu základnú školu s materskou školou pre nevidiacich. Prečo? Mám kamarátku Emku, ktorá chodila práve do tejto školy. Je od narodenia nevidiaca, chýbajú jej zrakové nervy, a tak sa jej neprenášajú vizuálne podnety do mozgu. S Emkou sme sa zoznámili náhodou, v divadle, na okresnom kole Hviezdoslavovho Kubína, pretože veľmi rada čítam poéziu a recitujem. Oslovili ma básne Pavla Koyša, Jána Smreka a Milana Rúfusa. Všimla som si, že dievča sediace vedľa mňa niečo hmatá prstami po papieri. Bola to próza v Braillovom písme. Ona cítila, že mám trému, celá som sa totiž triasla. Chytila ma za ruku a jednoducho povedala: Ja som Emka a ty? A tak sme sa spriatelili. Emka má neobyčajný dar, vie sa s ľuďmi rozprávať a o svojej slepote hovorí priamo a otvorene. V Levoči stretávam veľa nevidiacich ľudí, aj im občas pomôžem prejsť cez rušnú cestu pri nemocnici. Ale nikdy som si neuvedomila, akí sú to vzácni 5

ľudia, aj keď nevidia. Ceníme si my, čo vidíme, schopnosť čítať a písať? Niektorí to považujú za samozrejmosť, no čítanie a písanie je samotný základ učenia. Ak nedokážete prečítať písané slovo, chýba vám kľúč k obrovskej zásobárni poznania. Celé stáročia bolo pre nevidiacich písané slovo nedostupné. V 19. storočí žil chlapec, ktorý sa chcel veľmi vzdelávať. Rozmýšľal, ako pomôcť nevidiacim, aby mohli čítať a učiť sa. Tak by sa im otvorili nové možnosti štúdia. Emka mi vysvetlila, že bodky, ktoré hmatá po papieri, sú Braillovo písmo a že Louis Braille sa narodil vo Francúzsku v roku 1809, v dedinke asi 40 km od Paríža. Keď bol maličký, pichol si do oka nejakým ostrým predmetom. Poškodenie bolo trvalé a infekcia sa mu rozšírila aj na druhé oko. V útlom veku troch rokov oslepol. Keď začal chodiť do školy, bol dobrým poslucháčom a dokonca bol najlepším žiakom. Ale mal veľmi obmedzené možnosti, pretože vyučovanie bolo pre vidiace deti. A tak odišiel študovať do ústavu pre nevidomú mládež. Bežný názor vtedy bol, že slepota neumožňuje študovať a vzdelávať sa. V ústave najprv čítali veľké vypuklé písmená vytlačené na hrubom papieri. Písmená boli ale iba pre oči, nie pre prsty. A tak Braille vylepšil písmo tým, že ho zjednodušil. Dnes ho celý svet pozná ako Braillovo. Mal len 15 rokov a dokázal takmer nemožné. Vytvoril metódu založenú na obrazcoch s troma bodkami nad sebou v dvoch stĺpcoch vedľa seba. Toto písmo ovláda Emka a učí ho aj mňa. Má špeciálny písací stroj, do ktorého búcha a na papieri sa objavujú bodky. Ako sa to číta? Nebojte sa, nie je to až také zložité. Emka má so mnou veľkú trpezlivosť a stále mi vysvetľuje, že pri prvých desiatich písmenách sa používajú bodky len v hornom a strednom rade a potom sa pridávajú ďalšie. Písmeno A má jednu bodku a písmeno B dve bodky a tak ďalej. Nemyslite si, že sa s Emkou iba učíme. Chodíme na prechádzky, do múzeí i do kina. Nedávno sme boli v divadle na Džabaniny. Ochotnícke divadlo naštudovalo satirickú zmes o živote v Levoči, o Rómoch a politikoch v našom meste. Smiali sme sa tak, že sme nemohli ani dýchať. Bolo to úžasné a Emka to cestou domov od slova do slova opakovala a znova sme sa smiali. Emka krásne spieva a recituje; kde jej bolo niečo ubraté, to na inom mieste dostala do daru od sudičiek stonásobne. V Levoči je aj tlačiareň pre nevidiacich a tiež nahrávacie štúdio, kde sa načítavajú romány, poézia, poviedky. Funguje to ako v knižnici, kde sa dá požičať nahrávka a doma si ju môžete vypočuť. Aj Emka načítala niekoľko básní pre deti tak, že ich recitovala spamäti. Moja priateľka rada počúva, keď rozprávam. Hneď mi povie, či som smutná alebo veselá. Nevidiaci majú zvláštny dar, úžasne cítia hudbu. Ja hrám na priečnej flaute a Emka vychytá každý môj falošný tón, aj keď ja si myslím, že som hrala dobre. Počuje aj to, že sa málo nadýchnem a nedohrám riadok na jeden nádych. Je pre mňa veľkým povzbudením, ako sa pozerá na život a do budúcnosti. Študuje na gymnáziu pre vidiace deti a potom túži ísť do Prahy na konzervatórium pre nevidiacich. Bude vyučovať hudbu deti v ZUŠ. 6

Nikdy som ju nepočula sťažovať sa, že nevidí. Na prechádzkach vždy všetko ohmatá a jej postreh ma zakaždým zaskočí. Vidí to, čo som si ja ani nevšimla. Rada sa pozerám, ako je ovocie. Najprv všetko ovonia a až potom zahryzne. Neuveríte, ale presne povie, akú chuť má jabĺčko, či je to jonatánka alebo goldenka. Emka veľmi ovplyvnila môj pohľad na svet a život. Pretože pre nás je prirodzené žiť v neustále sa meniacom prostredí, pokiaľ ide o svetlo, farby a tvary. Ale nevidiaci sú menej radi, keď sa niečo mení, lebo vtedy do niečoho nového narážajú, napr. do zábradlia, ktoré tu včera ešte nebolo. Emka dostala v lete zaujímavý darček. Do školy ju sprevádza Stella. Nie, nevymenila ma za novú kamarátku. Stella je slepecký vodiaci pes. Myslíte si, že nevidiaci nejdú s dobou? Emka má telefón, ktorý sám rozpráva, zapne ho a on jej hovorí, čo má robiť ďalej, ak sa chce niekam dovolať. Ešte by som mohla veľa rozprávať o tom, čo všetko sme spolu zažili a ako sa tešíme na prázdniny a nové dobrodružstvá. Ďakujem ti, Emka, za to, že si. Ďakujem ti, že si ma naučila vidieť veci, na ktoré nepotrebujeme oči, ale srdce. Som rada, že sme objavili tajný svet kníh a ich posolstiev. Kniha je obrovský dar, je to vitamín pre dušu. Je pravda, keď sa povie: Povedz mi, čo čítaš, a ja ti poviem, kto si. Jedno dánske príslovie hovorí: Obloha nie je menej modrá len preto, že ju slepý človek nevidí. Pozreli sme sa dnes na oblohu? Alebo žijeme takým rušným každodenným životom, že sme si ani nevšimli, ako dnes obloha vyzerá? Ak by Emka videla, na oblohu by sa pozerala stále. 7

Mária Daneková Deväťdesiat dôvodov žiť Pozdravila a zatvorila za sebou dvere ambulancie. No čo, dušička, lepšie? spýtala sa sestrička ťukajúc prstami do klávesnice. Hana iba bezradne pokrčila plecami. Nebojte sa, časom sa to zlepší. Len pekne užívajte lieky a ono to pôjde, usmiala sa zdravotná sestra a založila papierový obal medzi ostatné. V čakárni si zaviazala okolo krku jemný hodvábny šál, a kým si stihla na kabáte zapnúť gombíky, žena na stoličke v rohu nevydržala a začala čosi šepkať susedke. Gánila pritom na Hanu. Bolo zrejmé, že ju ohovára, no Hane to bolo jedno. Chcela ísť domov, ľahnúť si do postele a spať. Pred dverami lekárne zaváhala. Mohla si recept nechať a lieky vybrať neskôr. Alebo vôbec. Ak ich nebude mať doma, nebudú ju pokúšať. Vedela, ako ľahko sa na ne zvyká, a vedela aj to, ako ťažko sa s užívaním prestáva. Peklom odvykania prešla už dvakrát. Ako sa vraví, neželala by ho ani najväčšiemu nepriateľovi. Napriek tomu mala pocit, že to bez nich nezvládne. Zatvorila oči a snažila sa spomenúť si na všetky dobré dôvody, prečo sa oplatí žiť. Magistra chytila do rúk recept, prečítala si názov predpísaného lieku a hodila na ženu pred sebou kradmý pohľad. Hana vyzerala dobre. Starala sa o seba. Vlasy mala upravené, doplnky starostlivo zvolené, kabát zladený s topánkami a na krku šatku s menom slávneho módneho domu na štítku. Na prstenníku jej svietila obrúčka. Magistre sa na tvári zračil posun koliesok, ktoré sa jej v hlave roztáčali, a už spriadala teórie. Kým podala škatuľky a na jednu perom načarbala predpísané dávkovanie, mala pripravených minimálne päť scenárov. Hana si bola istá, že ani jeden nie je správny. Neznášala predsudky. Slušne poďakovala a vyprevádzaná zvedavým pohľadom upreným na chrbát vyšla na ulicu. Poobedné slnko sa oprelo do okien. Vytiahla z kabelky slnečné okuliare a snažila sa za nimi skryť. Aj tak mala pocit, ako keby mala diagnózu vytetovanú na čele. Vyhýbala sa pohľadom okoloidúcich. Divnými pohľadmi ju prebodávali ešte divnejší ľudia. Mestom sa potĺkali rozličné indivíduá a podľa všetkého sa práve snažili skoncentrovať pozdĺž jej trasy. A možno sa jej to len zdalo. V poslednom čase detailne prežívala všetky odtiene pesimizmu. Mohla si to dovoliť. Mala na to papiere. Už od dvadsiatych narodenín. Vo vrecku jej zavibroval mobil. Stretneme sa? Kava, o hodinu, v Caffee? Mam skvele novinky! Daniela Vložila mobil späť a snažila sa rýchlo rozlúsknuť dilemu. Nechcelo sa jej stretnúť so žiadnou živou bytosťou. Túžila len plávať si ďalej v súkromnom mori smútku bez pozornosti okolia a nejako sa predýchať 8

do večera. Lenže lekár jej poradil, aby udržiavala kontakt s ľuďmi. Aj keď sa jej nechce. Aj keď v tom nevidí zmysel. V rámci terapie. Na skúšku. Deväťdesiat dní. Potom sa uvidí, čo ďalej. Neochotne prikývla sama pre seba a odpísala: OK Kiež by to tak fungovalo i v skutočnosti. Stačilo by naťukať ok, stlačiť enter a hotovo. Šťastný život na počkanie. Sedela v ošúchanom kresle v Caffee v centre mesta. Kedysi tam chodila najmenej dvakrát týždenne. Mala svoje obľúbené kreslo pri okne, kde si čítala, a svoju obľúbenú kávu s gaštanovým pyré, ktorú pila. Čašníčky ju poznali a už podľa výrazu tváre vedeli, aká bude objednávka. Bola hádam najvďačnejší zákazník. Kedysi dávno. Keď sa vedela tešiť z hlúpostí a život bol krásny. Počúvala Danielino radostné tliachanie o dvoch čiarkach. Chcela jej to povedať osobne a skôr, než sa novinka zjaví na sieti. Hana sa však zmohla len na úsečné: Uhm, gratulujem. Bez výrazu, bez emócie. Vedela, čo káže teória mala by byť vďačná za priateľstvo. No akokoľvek sa snažila zo seba vydolovať aspoň štipku citu, nešlo to. Zvyšky boli pochované kdesi pod nánosom sivej, cez ktorú sa ťažko predieralo. Daniela bola šťastná za desiatich a smútok Haniných očí neprežiaril auru, ktorá napĺňala celú kaviareň. Hana pozerala na šálku kávy pred sebou a v mysli si opakovala slová, ktoré prešli s lekárom dvakrát. Pre istotu. Každý deň jeden dôvod žiť, za ktorý bude vďačná. Najlepšie je napísať si ho, aby sa k poznámkam mohla vrátiť. Deväťdesiat dní. Tri mesiace. Ak sa pomocou odporúčaní a dobrých rád nezbaví aspoň časti depresie, vrátia sa k liečbe. Aj tak si vydupala recept, keby niečo. Z kabelky zacítila teplo tabletiek. Skús sa o svojich pocitoch s niekým porozprávať. S manželom napríklad. Alebo nemáš nejakú naozaj dobrú priateľku, ktorá je chápavá? Žena to možno ľahšie pochopí, vracali sa jej z diaľky lekárove posledné slová. Zvažovala, koho vybrať. A či vôbec. Nechcela, aby ju ľudia označili za psychopatku. Depresia je síce choroba, ktorá si nevyberá, a začína sa o nej rozprávať, predsudky sa ale nebúrajú práve ľahko. Naozaj by to mohlo pomôcť? Heeeej, počúvaš ma? zamávala Daniela rukou vo vzduchu. Uhm, vrátila sa do prítomnosti Hana. Problémy, dodala s povzdychom unaveným hlasom. Vyriešia sa, neboj nič, mávla rukou priateľka a odpila si z minerálky. Škoda tej dobrej kávy, teraz si musím dať pár mesiacov prestávku, zachichotala sa a pohladila si s láskou bruško. Inak, vravela som ti už o Zuzane? Vieš, tej žene kolegu môjho brata. Netuším, kto to je, pokrútila Hana hlavou. V Danieliných očiach sa roztancovali iskričky. Klebety boli jednou z jej malých radostí. Môj brat robí s takým týpkom, Ivanom. Ale že je to fakt týpek! Precestoval už hádam pol sveta, miluje knihy a vyzerá neskutočne dobre. Už od základky 9

naňho mierili zbraňami všelijaké krásavice, ale on bol stále sám. A keď si všetci začali myslieť, že nie je na baby, prišiel s tým, že sa zasnúbil. Po štvorročnom vzťahu, o ktorom nemal nikto ani páru, zasmiala sa Daniela. Tiež som doňho bola platonicky zamilovaná. Kto mohol vedieť, že je zadaný, keď sa nepochválil? No, ale. Predstav si, vybral si takú Zuzanku, ja ju volám Popoluška. On extrovert a šoumen ako svet, ona taká tichučká kde nič, tu nič. Pekná je, o to pokoj. Aj múdra vyzerá byť, lebo keď už konečne prehovorí, tak len k veci. Teda, asi bola, no. Pred pár mesiacmi porodila a zostala doma na materskej, klasika. Všetko bolo ok, ale minulý týždeň si Ivan zobral narýchlo voľno a potom večer volal bráchovi, lebo potreboval helfnúť s projektom, čo mu horel termín. Tak si predstav, že našiel Zuzanu v spálni na posteli, ako hystericky plakala. Malý reval zasa v postieľke. Vraj bola úplne mimo a teraz je zatvorená na psychiatrii. Brácho povedal, že jej udrelo mlieko do hlavy a Ivanova mama sa teraz stará o malého. Haluz, nie? Nechápem, ako sa dokáže niekto za takú chvíľu opustiť. Veď mať deti je radosť! Nerozumiem tomu. Mladá, vzdelaná, múdra, pekná, a takto dopadne, krútila Daniela neveriacky hlavou. Uhm, prikývla Hana. Náhodou, depresiou teraz trpí veľa ľudí. Je to choroba, nevyberá si. Ako rakovina, skúsila opatrne. Ále, prosím ťa. Ja by som antidepresíva nikdy nebrala. Vieš, aké je to svinstvo? Veď sú všelijaké kurzy o pozitívnom myslení, zdraví, ako dosiahnuť šťastie, ako zmeniť spôsob života. Stačí len otvoriť google, trocha chcieť a depresia nemá šancu. Dokonca v lekárňach sa dajú kúpiť nenávykové antidepresíva na prírodnej báze, nie ako tie chemické hnusoby, čo ti predpíše psychiater, usrkla si z minerálky. Hana mala chuť povedať Daniele, že práve tie chemické hnusoby jej ležia v taške, a ak s nimi začne, tak to nebude prvýkrát. Že práve vďaka nim to pred pár rokmi prežila, a bodaj by Boh dal, aby depresia bola len o pozitívnom myslení. Mala chuť začať kričať. Diagnóza udrelo jej mlieko do hlavy je skutočne primitívne pomenovanie niečoho, čo žena nedokáže ovplyvniť. Chcela na ňu nahučať všetky tie informácie o autoimunite a hormónoch, ktoré si za tie roky naštudovala. Tak veľmi jej chcela vysvetliť, že lieky, ktoré užíva na jednu život ohrozujúcu chorobu, jej vyvolávajú druhú život ohrozujúcu a ona netuší, ktorá z nich je horšia. Nepovedala jej však nič. Vedela, že je rozčúlená, a povedala by veci, ktoré mohli mrzieť. Hnev prerazil všetky tie sivé vrstvy, pod ktorými spala duša. Treba vydržať ešte osemdesiatdeväť dní skúšobnej terapie. Potom sa uvidí, čo ďalej. 10

Emília Filipová STRATENÍ Stratila som sa v bludisku rokov, teraz sa túlam pomedzi stromy. Tie sú tiež vari stratené, tak od nich radu nečakám. Tvária sa cudzo srdce mi zlomil pohľad ich korún a nič ma pod ne neláka. Synček môj drahý vesmírnym ľadom zakliaty. Tiež nechcem dýchať, keď dych mojich úst už tebe život nevrátil. Zostala som tu v svete tom holom bez farieb, vône bez cieľa. Už nič nebude tak ako bolo. Vesmír sa sfarbil dobiela. 11

SMÚTOK BRIEZ Ľúto mi prišlo opustených briez Skľúčene stoja v sivom ráne dňa Krehké konáre tak zúfalo holé ticho vzpínajú k bezútešným mračnám Čakajú slnko. Márne. Na stodole krákajú vrany, odklínajú Zem, čo zaťala sa odoláva času. Brezy len stoja v chladnom polosne, biele telá sa dojímavo trasú. A ja si ladím vlny svojho srdca na citlivý tón vášho čakania, skrehnuté briezky. Tou vytúženou cestou pôjdem s vami k novej jari. Snáď predsa príde. Zavialo čerstvým chladom pod horami. Za skúpe slnko zaplatíme draho poslednou mincou, zmarenými snami. 12

No i tak vďačím nebu, že vás mám, vy smutno-krásne lásky mojich dní. Vedno sa čaká krajšie, mne i vám. ROZHOVOR Viem, ako ti je keď sa prítmie chystá a cestu k slnku zahatajú mraky. Viem, ako ti je keď ťa stretne všednosť a znovu treba čakať na zázraky. Prvý biely vlas a prvú hlbšiu vrásku, že zrkadlu len ťažko odpustíš a v pľušti zlých dní hľadáš teplo dlane záruku bytia jedinečnú skrýš. Že zápas s časom kradne ilúzie? Nepripusť jeho pyšné víťazstvá. Životom choď a pokiaľ srdce bije pi z jeho studní bezodných. Nežaluj osud pre spáchané krivdy. Skroť sebaľútosť zadrž vzdych. 13

Len lásku naber do priehrští smädných každý deň znova keď si neveríš. V šľapajach búrky často kráča dúha a vo víchrici je ukrytá tíš. V každom dni hľadaj naplnenie, krásu a v každej chvíli jedinečnosť bytia Ži naplno. Vysmej sa zbraniam času. PREČO? Hľadám ťa denne na chodníkoch snov, čo sa mihajú mojím vesmírom Nosím tvoj obraz na sietnici srdca. Čas sa zastavil v jednom okamihu. Už nesie pečať večnosti. Hymnus života v diaľke sa mi stráca. Otázky bez slov, bez odpovede. Prerušené sny. S tichou pokorou kráčam šerosvitom nekonečných dní. 14

OZVENY DIAĽOK Spomienky dávne ukryté v čase. Neublíži im slnko ani mráz. Noc pije dúškom dych zmarených snov. Neviem či nájdem mapu v mori čias Po stopách dúhy budem hľadať cieľ. Obraz čiernych dní zotriem z rias. Čas nemá šancu. V čierňave neba noc čo noc bdejú skryté v nás. Vo farbách dúhy nájdem ich všetky. V hlbinách duše znie ich hlas. 15

NOC ZÁZRAKOV Tma sa zakráda ešte máličko rozospatá, v odvekej viere vlastnej moci, mieri na mesiac. Chce ho utopiť v jazere. Nenachádzam slov. Divadlo svetiel v zrkadle vody beriem do dlaní. Len verím, že ma ich tajomný svet v zajatí noci nezraní. Tie svetelné hry čarom odkliali moje temné sny. Havrany duše zmizli v prísľube svetlých dní. Zľakol sa fantóm žiare hviezd. Stratený v čase ušiel skôr než sa rozodní Možno ho chytím do pasce svetla potom sa vrátim z bludných ciest. 16

NA CHODNÍKU Práve som prišla na to, prečo som vždy mala radšej stromy ako ľudí. Lepšie mi rozumeli, bez odvrávania. A keď aj bolo to vždy akosi milšie, menej bolestivé, s patričnou obapolnou úctou. Možno aj preto, že oni si už našli svoje ostrovy pokoja, ktoré ja tak vytrvalo, no asi márne, hľadám. NA CUDZOM DVORE Nebojím sa, že ma nenájdeš, aj keď tieto cesty nepoznáš, ani tieto stromy. Nič z toho, čím teraz žijem a dvor už vôbec. 17

Nemôžeš ma nenájsť lebo si ma ešte vždy našiel. Nebudeš mať výhrady? To asi áno. Vždy si ich mal. HĽADÁM KRAJINU ZÁZRAČNO Už dávno ju hľadám ale márne. Vraj tam svieti zázračná Dúhová lampa. A vo mne často striehne tma, čo potrebuje farby dúhy. Každý si chcel z nej kúsok vypýtať keď dráha zovrela oblaky v kruhu zázračných farieb. Zem od úžasu sotva dýcha. 18

V objatí dúhovej lampy zastaví sa čas a všetko živé v nemom obdive zavzdychá NÁLADOVÁ Keď nevieš o čom písať, napíšeš pravdy z prapodstaty bytia, lebo píšeš srdcom pero iba poslúcha. Keď nie si hoci si a ani sa už nehľadáš, zabudneš sa medzi kríkmi a chceš iba jedno, zostať tam natrvalo DOTYK TICHA Pozerám stúlená na lavičke v tieni na čierňavu mrakov nad hlavou unavenej hory. Dobre im rozumiem, že sa túžia vrátiť do vlhkých objatí ihličia. Držia ma v zajatí čierno-čiernych chmár. 19

Kreslia mi obrazy neskutočných svetov na oltár veľkého poznania. Zem s láskou uspáva bledé ticho. Ja vchádzam zmámená do šelestu vzdychov duše stromov. To, čo mi hovoria napíšem bez slov v zátiší čakania na hranici snov CUDZIA JESEŇ Boli to zvláštne dni divnej jesene, keď som už bola bez teba. Ledva sa vliekli mokré od sĺz hmlistých, do tajných zákutí neba. Nie, neboli to ani tie mračná, len sivá kaluž rán a poludní, čo sa plazila v súmračnom tranze k večeru. Dní, čo kráčajú bez značiek cesty, zmätené diaľkou bez smeru. 20

Moje mesiace zlatistej krásy niekto uriekol a zaliala ich kaluž šerosvitu. Chlad jesene mi podáva ruku studenú, vlhkú. To asi preto, že už nie si tu... 21

Gabriela Grznárová Časobranie pospiatky V očiach ti všetky tiene stíchli (ten obraz poznám naspamäť). Vidíš ma cúvať uchom ihly, len nevieš, či sa vrátim späť. (v zátvorkách) Odkedy sa v nás zotmelo, píšeš mi slová na telo o tom, že všetko končí (zas) A čas si mieša karty (z nás). Bojíš sa, čo nám nanúti? Tak si ma vystreľ na púti A zaklam (aspoň) nemotorne, Že toto bolo iba (v)o mne. pokus o výdych Netuším, na čo čakáš a prečo si tak potichu, zapletáš sa mi do dychu a rozmieňaš ma na dážď? Myšlienka možno drzá. Zahriaknuť sa ju nedarí. To aby som ti po tvári stekala ako slza? 22

odstrihnutie To, čo sa deje medzi nami, už nezachráni náruč kvetín. Zo srdca skladám origami do tvaru vtáka, čo už letí nad hlavou višne v našom sade, nad rukou pánka (z čistej medi), no vidíš, a mám po nálade, a to mi vôbec nejde k pleti. gýčová momentka Každý pásik z poľských rohoží, sny, natreté malinovou plnkou, možno ja. A udýchané slnko, tancujúce ráno na noži. Hudba, zamotaná v roletách. Všetko si ťa matne pamätá... 23

Katarína Hrabčáková Dni O dievčati a hviezde Zrkadlá sú verné ak ide o minulé V šatníku odvisla jasnožltá sukňa Stále sa díva na svet ako na amulet Sneh zlieta Len z veľkej diaľky Dedičky Mohol povedať že je ako pradedo a jeho syn Že ako jablko od stromu uteká a potom zelenie Aj v ňom sa zlieta sneh 24

Skúšame priložiť ucho Odpovedá len tupé svietenie Vídam iné dcéry s rôzne veľkými kameňmi Aké ťažké je rozumieť Stopárka Nespoznala to miesto podľa zápachu, zábleskov ani tuhej zimy Neodhadla výšku krokov Akoby hovorili cudzím dotykom Pri tamtej breze alebo to bola vŕba? Pod oblohou Čím ďalej tým viac blikala chrbtom k miestu kde vchádza svetlo Nehrozí sa zimy ale rána nedospaná sklonená v predstihu 25

V odmäku Jej hrubé ponožky, galoše a vychádzková palica sekačka sena, háky hrozivo visiace a kachľová pec V šatníku ostal prach a vôňa Chytám sa jednej zo šatiek Zem je blízko Odlety Pred kúpeľom vychádza nahá na balkón Nič jej nebráni robiť zázraky Z možných osudov si zvoliť svoj 26

Barbora Jarinová Čriepky Jesenné dni nebývajú práve tými najveselšími. Keď som počas októbra a novembra chodievala po chodbách studenej martinskej nemocnice, mala som len jedinú túžbu čo najskôr sa odtiaľ dostať preč. Dnes ma tento sebecký, no predsa azda trochu prirodzený postoj veľmi mrzí. Posledné mesiace však boli veľmi ťažké; málo lúčov, veľa sĺz a otázka derúca sa z pier: Čo zajtra...? Tá chudučká žienka, chúliaca sa pod zájdenými a šedivými nemocničnými prikrývkami, to si predsa nemohla byť ty. Každý deň sme boli s tebou, držali ťa za ruku a spolu sa modlili. Zelené kachličky na stenách, fľakaté žlté linoleum a pri každých dverách nádobky s antibakteriálnym roztokom. Vo vzduchu vôňa dezinfekcie miešajúca sa so zápachom pripálenej večere a starých zatuchnutých pyžám. To ťaživé slovo, čoraz nástojčivejšie sa opakujúce hlboko vnútri. Slovo, o ktorom každý vie, no nikdy ho nik nevysloví nahlas. Smrť. Nie, toto si nemala vidieť, počuť a cítiť tejto tvojej poslednej jesene. Mala si byť doma. S nami. Sedela by si vo svojom veľkom kresle a rozprávala nám, čo je nové, veci možno pozoruhodné a možno všedné; a dohadovali by sme sa, čo komu dáš na Ježiška a ktoré koláče budeme piecť na Vianoce. A predsa sa to nestalo. Nie tak, ako by som to chcela ja, my... a akiste aj ty. Novembrové dni bývajú smutné. Ráno varím kávu, počúvam rádio... a telefón mlčí. Telefón nezvoní a ja viem, že keď zodvihnem slúchadlo, na druhej strane bude ticho. Nepoviem ti už, že cesta večerným vlakom bola dlhá a že v škole sme mali prednášku o Puškinovi. Nebudeš počuť, že vonku je prvý mráz, že som sa pošmykla na chodníku pred tvojím domom a odrela som si ako zvyčajne obe kolená. Nič, len ťaživé ticho, mlčiaci telefón a tikajúce hodiny. Nie, nemalo to byť tak. A predsa len bolo. Jeden deň bol nezvyčajne pekný; šla som do školy a obdivovala na ceste popadané lístie. Slnko na chvíľu vystrčilo pár lúčov a ja som mala na chvíľu pocit, že to všetko bude dobré. Ale potom stačil jeden telefonát, krátka veta a zrazu som pochopila, že už tu nie si. 27

Školský dvor bol príliš tesný pre môj žiaľ; ja som mala chuť bežať, utekať čo najrýchlejšie, až by som necítila nič, len tlkot srdca a námahu v nohách. Začal fúkať ostrý vietor, na nos mi padali drobné kvapky dažďa a čaro jesene odrazu úplne zmizlo. Pravdou je, že nerada spomínam. Ak začneme spomínať, znamená to, že starneme a žijeme minulosťou. Ale ty predsa nie si minulosť. Vidím ťa, ako stojíš pri sporáku a robíš palacinky, na balkóne polievaš kvety a počúvaš v rádiu sobotňajšiu Zákrutu. A ako tak teraz občas sedávam v tvojom byte vo veľkom hnedom kresle a hľadím na Modré umenie od Záborského na stene, hlavou mi víri jedna jediná myšlienka: Nie, ty nemôžeš byť mŕtva. Veď ešte pred chvíľou si žila. Je nedeľné doobedie. S Mariankou sedíme v kuchyni a kreslíme. Ja obkresľujem Snehulienku z Knihy rozprávok, lebo je najkrajšia. Mari kreslí akúsi ženu bez tváre v dlhých šatách. Poúča ma, že ľuďom nikdy nemáme kresliť tvár, lebo ak sa náhodou nepodarí (čo je viac než isté), dobabreme celý obrázok. Ja zaryto kreslím svojej Snehulienke modré oči a krivý úsmev, no v duchu obdivujem Mari za taký úžasný poznatok. Musí to byť celkom tak, lebo ona je už tretiačka, zatiaľ čo ja chodím len do druhej. Babička sa zamieša do debaty a povie, že celkom najdôležitejšie sú oči, lebo podľa nich sa pozná charakter. Potom sa s Mari napchávame parenými buchtami a babička nás učí, že ku každému jedlu treba zjesť kompót. Podá mi štedro naložený pohár a nechápe, keď vychlípem všetku šťavu a ovocie nechám tak. Veď to je na tom vraj to najlepšie. Príbytok bez duše prestáva byť príbytkom. To je prostá skutočnosť. Občas chodím po ulici okolo tvojej bytovky a pozerám na okná, za ktorými si kedysi bývala, bola zavše veselá aj smutná a čakávala ma v stredy s obedom. Teraz tam chodím málo. Byt je predsa len byt bez duše iba pár stien, dverí, kobercov, skríň. Možno som precitlivená a sebec, ale nemôžem a zrejme ani nechcem zbierať zožltnuté lístky z kvetín a utierať prach z podlahy, skríň a tvojej veľkej svadobnej fotografie v rohu. Kto je na tej fotke, babi? Nuž kto by to bol, ja som to, zasmeje sa babička. A váš dedko. Ale toho si vy, deti, nemôžete pamätať, lebo zomrel, keď bol váš tata ešte chlapcom. Neprestávame trápiť babičku otázkami. Aký bol; vysoký či nízky? A prečo máš taký smiešny účes? Koľko si mala vtedy rokov? A babička veru ochotne odpovedá, rozpráva nám o svojom detstve na Olešnej, zážitky z mladosti a zo školy, kde učila, veselé príhody o deťoch a žiakoch. A my 28

deti bez dychu načúvame, nevediac, že jedného dňa tieto príbehy budeme v srdci pestovať ako čerstvú ružu; uchovávať ako vzácne perly. A zavše sa na ne rozpamätávať. Polievam tvoje kvety. Ešte prednedávnom zapĺňali hádam tretinu izieb, no dnes ich tu narátam na prstoch jednej ruky. Porozoberali sme si ich a odniesli do svojich domov, lebo... načo by tu ostali. Na kvety si ty bola majster. Muškáty, kaktusy, fialky... Neviem len, či niekto z tvojich vnúčat zdedil túto skvelú schopnosť, lebo moje rastliny väčšinu roka živoria; no a niektorým sa už tiež podarilo nemožné vysušiť kaktus. Toľko k nášmu záhradkárskemu umeniu. Hádam sme zdedili iné talenty. Tešiť sa z vrabcov, piniek a sýkoriek, ktoré ráno v zime prichádzajú zobkať semienka z búdky; natrhať na jar narcisy, tulipány a sedmokrásky a dať ich do vázy uprostred stola. Vedieť niesť bremená veku a poznať Božie milosrdenstvo. Kiež sme sa od teba naučili aspoň tomuto. Naozaj neviem, či by si si priala byť ústrednou postavou tohto rozprávania. Nebola si rada v centre pozornosti. Mala si radšej tlmené svetlá. Štyri mesiace som však zbierala akékoľvek spomienky na teba, lebo rana bola príliš veľká, príliš boľavá a nedala sa prelepiť obyčajným leukoplastom. Dnes zostala len hrča v bruchu, pocit prázdna a vedomie, že na teba zabudnúť nemôžeme. A preto o tebe píšem. Piatky a soboty večer u teba bývali najlepšie. Prikrytí velikánskou perinou sme ležali na gauči, pozerali odtiaľ televízor a buchty zapíjali horúcim kakaom. V posteli si nás potom učila Otče náš po latinsky a správne vysloviť In nomine patris et filii et spiritus sancti. Amen. Staré mamy zvyknú svojim vnúčatám rozprávať rozprávky. O Valibukovi, Zlatovláske a tak podobne. Ty si v tomto bola trošku iná. Kým sme ešte nechodili do školy, spievala si nám pred spaním trávnicu Slniečko horúce. Sotva sme nastúpili do školy, vždy si nám vravela, že máme čítať knihy. A to nie hocijaké, ale, prosím pekne, klasiku. Timravu, Dostojevského a Americkú tragédiu. Pomáhala si nám vyberať básničky na Hviezdoslavov Kubín a z veľkej presklenej knižnice v obývačke si vyťahovala diela Smreka a Rúfusa. Učila si nás, ako sa napiť zo studničky. 29

K studničke musíš kľaknúť. Inak by si nevedela z nej živú vodu piť. A namáčaš si do jej modrej misy ústa i čelo. Povedala si, že Rúfus vedel, akú má život chuť. Zrejme si to vedela aj ty. A my ostatní? My na to ešte budeme musieť prísť. Stojím v chráme. Je už marec, teplé slnko a koniec zimy. Okolo mňa sa tlačia ľudia; spievajú chvály, modlia sa ruženec. Ja plocho hľadím na oltár, na kríž nad ním, a kladiem si otázky, na ktoré neexistujú odpovede. Prečo my ľudia tak veľmi lipneme jeden na druhom. Prečo nám zavše býva smutno a prečo tu nie si, keď už je konečne jar. Myšlienky mi víria v hlave jedna za druhou, bez akejkoľvek spojitosti, a ja im nerozumiem. Z bočnej chodbičky na mňa odrazu zavanie ľahký vánok. Cítim v ňom vôňu prachu, dažďa a čerstvej trávy. Skromná vôňa života. Opäť pozriem na oltár a vidím, ako jedna zo sviec rýchlo dohára, vosk ťahavo steká po hrane, no na mieste, kde bol predtým plameň, sa teraz trblietajú slnečné lúče. A zrazu mi je všetko jasné. Nalomenú trstinu nedolomí, hasnúci knôtik nedohasí. Vždy tu budeš. Mimovoľne sa usmejem a klesnem na kolená. Dlážka je príjemne chladivá a do tváre mi ešte vždy fúka van z chodby. Necítim smútok, lež hlboký pokoj; a ďakujem Bohu za všetok čas, ktorý mi s tebou dal. Viem naisto, že raz sa znovu stretneme, musíme predsa, no dovtedy si budem pripomínať, čo si sa celé tie roky snažila ma naučiť. Že mám ľúbiť. Že láska a radosť nepozná hranice. Že vždy budeš súčasťou môjho srdca. Chcela by som sa pomodliť Pater noster, no bez teba si nepamätám tie správne slová. Namiesto toho hľadím na kríž; dlaždice zo zeme mi chladia kolená, ľud naokolo sa tlačí a ja konečne viem, že všetko je presne tak, ako má byť. Život má občas príkru chuť. No občas chutí ako čerstvá voda zo studničky. S úctou a láskou venované pamiatke našej drahej Babičky, ktorá žila preto, aby nás milovala 30

Katarína Klincová (A)sociálna sieť BeeCool: Dojemné! Ľudia zdieľajú posledné správy s milovanými. Pri tomto poste nezostane tvoje oko suché. RIP obetiam a úprimnú sústrasť pozostalým #JeSuisMadrid. (foto konverzácie z mobilu: Uz su tu, lubim ta mam ) 284 likeov 54 komentárov: Miňa: Boze zase sa idu seci zblaznit kvoli Madridu, ale koho zaujima, ze v Syrii sa taketo... Načítať ďalšie komentáre Jana Janulka Štafanáková s wall: Flying to Lisbon tomorrow, feelingexcitement #love#relax#fun#travelling#outofwork, With: Tomáš Neznáš Krakovský, 8. jún 16:45 Prihlásiť sa do konta Jana Janulka Štefanáková. Jana, vitajte! NEW MESSAGES: 8. jún Peter: Ahoj Jana. Pozdravujte Lisabon. Je to krásne mesto. Bol som minulý rok. Ani si nespomínala včera, že cestuješ. Vy: Ale vieš ako, nechcela som, aby zas boli reči, vieš, aké sú hentie kancelárske krysy. P: No jo. Hlavne, že ťa šéfová pustila... Tak si to užite a nezabudnite ochutnať portské:) 8. jún Maria: Nazdar. Tak idete na dofcu nakoniec? Vy: Hej :) M: Super, uzite si to, hadam to dopadne good. Dones mi nieco :D Vy: Neboj. Niečo, čo môžem zobrať do príručnej batožiny :D M: Ok. Poydravuj Tomasa. A potom sa zastav, kym sme este na SVK. Vy: Odkážem. M: Btw. Aj mama ta poydravuje, ozvi sa jej, nezabudni, co som ti minule pisala :) Vy: Joj ségra, nekomanduj furt >( M: O:) 31

... načítať predchádzajúce správy... (písmenká, vety, smajlíky, gify..) 8. máj Maria: Hey, sis. Vies, ze dnes je den matiek. Nezabudni sa oyvat mame. Vy: Šak heeej, som videla, šeci to dneska zdieľajú. M: Ok. A uz si jej volala? Vy: Ešte neee, pojdem! M: No lebo, ked sme u nej minule boli, vravea, ze sa ani neoyzvas, nedvihas jej telefonz, ani nevie, co s tebou. Vy: Ale tak keď ona mi furt volá. Idem len na hajzel a už 69 neprijatých hovorov od mamy. M: No a proste ze by aj rada vedela, ze ci ju mas este rada, sak uz si na nu aj zabudla Vy: Kokos, ale šak zase týto jej citové vydieračky, omg. M: Ale neprehanaj. Tak ano, casto ti vola, ale ty zase furt nedvihas M: To nie su vydieracky, sak chapes, odkedy ocino zomrel, je tam sama, aj ja sa snazim s deckami docestovat vzdz ked sa da, aj teraz v juni prideme aj s Tedom Vy: No šak dobre, neboj segra, ja jej zavolám. Už musím ísť. M: Ok, pa NEW MESSAGES: 8. jún MarushQa: Čau. Tak vy ste s Tomim zase spolu? :O To som nevedela Vy: Jj. Sme :) M: A je to dobre? Veď minule si mi písala o tej facke, som si myslela, že ste sa rozišli. Vy: No to už je za nami. Chceme to znovu skúsiť. Potrebujeme niečo spolu zažiť, tak sme hneď našli lacné letenky a ideme. M: Lol, tak blahoželám, ani ste neboli tak dlho rozídení :D tak si to užite, peknú dovču 8. jún Kristína: Ahoj janka co znamena to liedadielko fling to lisbon mama Vy: Čau mami, ideme s Tomášom na dovolenku. K: coze nic si nevravela Vy: No veď som ti chcela volať, mami. K: prepana ale nechodte nikde vsade su teraz teroristi Vy: :D Ach mama, zase vymýšľaš katastrofické scenáre, nič sa nám nestane. Neboj sa. A mami? 32

K: no Vy: Alebo nič, vieš čo zavolám ti tak za pol hoďku, ok? K: ok cakam pa... načítať predchádzajúce správy... 3. jún K: Ahoj janulka neprides na vikend domov budem robit plnene papriky dobre sa napapkas mama Vy: nie mami, nemôžem. 31. máj K: Ahoj janka citala som teraz taky dobry clanok ako vycistit wecko ze pomaha obycajna coca cola vyskusaj to u vas na private ja pojdem zajtra kupit colu tiez uz mame to wecko take zajdene mama K: pridi domov Videné: 5. jún 28. máj K: Ahoj janka co to maju byt za fotky co si dala na internet hanbim sa za teba mama Videné: 28. máj 26. máj K: ahoj irenka davno sme sa nevideli ako sa mate aj s muzickom kristina stefanakova K: janka to nemalo byt tebe prosim ta vymaz to Vy: mami, to sa nedá vymazať :D K: a nikto iny to neuvidi Vy: nie toto čo si spolu píšeme, to vidíme iba my dve 23. máj K: ahoj janulka dobre sa zajtra oblec hlasia ochladenie aby si neochorela mama 21. máj K: ahoj janka navar si nieco poriadne az sa najes nejake masko si daj na obed dufam ze ta fotka nie je zase tvoj obed mama Vy: mami, neboj sa, viem sa o seba postarať 33

20. máj K: ahoj janka ucim sa robit na tomto mobile tak ti pisem pridi domov je mi smutno za tebou mama NEW MESSAGE! 8. jún Mirec: Pojeb sa stetka! Vy: Daj mi pokoj! Mirec: Hlavne ze v piatok bol tomas najveci kokot. To som ti bol dobri! Teras sa s nim jebes rovno na dovolenku Vy: Choď do riti. Je to môj frajer. Ty mi daj pokoj. Mirec: Teras vidim ze kevin mal pravdu. Si obicajna kurva. Zablokovať používateľa Mirec Barči Barčiak (holohlavá svalnatá fotka o zrkadlo). Mirec vám už nebude môcť poslať správu ani prispievať na vašu stenu a už vás neuvidí ani medzi svojimi priateľmi. Minútu ticha pre smrť jedného virtuálneho frienda. Jana Janulka Štefanáková s wall: Selfie v slamených klobúkoch pred letiskom v Bratislave. Tomáš: vážny priamy pohľad, trochu vyšpúlené pery. Rovno za Janiným plecom. Jana: Usmiaty pohľad zastierajú obrovské mihalnice. Ešte viac vyšpúlené pery. Cesta začína! Najskôr Madrid a potom vlakom do Lisabonu #LivingMyDream 9. jún 7:15 68 likeov, 12 rovnakých komentov à la šťastnú cestu a iné neúprimné klišé. Kamaráti za obrazovkami v kanceláriách a v hromadných prostriedkoch zadúšajú závisť a scrollujú ďalej... Prihlásiť sa do konta Jana Janulka Štefanáková. Dobré ráno, radi vás opäť vidíme! NEW MESSAGES: Kristína: ahoj janka uz ste na letisku ozvi sa mi ked priletite nezabudni stastnu cestu mama MarushQa: Jani, lol, písala som si včera s tým Martinom asi do 2 v noci, no ale nie som nejaká nadšená, vieš, neni to také ako to bolo s Kevinom, asi som ho ešte celkom nevyhodila z hlavy. Si predstav (Načítať ďalšie správy) Jana Janulka Štefanáková Pozrite sa, čo všetko Jana zdieľa s ostatnými: 8. jún Flying to Lisbon atď. hashtagy 5. jún Počasie mi praje, tak zase naťahujem moje Niké a ide sa na hrádzu!#sport #perfectbody#running. K tomu selfie v tielku a šiltovke, slúchadlá v ušiach 34

(na Spotify playlist Running Tracks a všetky appky na beh treba si merať kroky, rýchlosť, vzdialenosť, spálené kalórie, inak šport stráca svoj účel) 29. máj Dnes krásny západ slnka pri priehrade s mojím Tomáškom #sunset#beauty#romantika 22. máj Fotka jedla Moja tvorba #perfectlunch#rawfood#vegan (Dobre, že jej babka nie je zaregistrovaná, inak by pridala koment: Šak hentaké lístky, to sme hádzali zajacom a mladí to majú teraz na obed! Hodzí na to ty malé paradajky, tí šery, či čo, poleje olejom a má navarené! Keby som toto navarela ja svojmu mužovi, tak mi to hodzí do ksichtu. ) Kto vlastne je Jana? Informácie o Jana Janulka Štefanáková (charakteristika osoby): Jana Janulka Štefanáková. Janulka = nižší intelekt alebo vek? Vyštudovala: UKF Nitra vek nie. Pracuje v: IBM. Žije v: Bratislava. Selfiečka s Beats slúchadlami snaha byť cool. Selfie s frajerom asi je pekná, niekto ju chce. Fotka s kamarátkami večer na drinku má aj nevirtuálnych friends. Tých virtuálnych je, mimochodom, 658 je populárna alebo si len pridáva každý nick? Fotka pri skrini s rukami vbok a úsmev do objektívu tak takto chodí do práce. 36 likeov, k tomu: kočiss :*, aká si krásna, pristane ti to Janka a podobné komplimentáre. NEW POST. SprávyInfo.sk: Výbuchy na Madridskom letisku! 12 mŕtvych a desiatky zranených. Sledujte minútu po minúte! 9. jún 11:15. 15 shares Prihlásiť sa do konta Jana Janulka Štefanáková. Jana, vitajte! NEW MESSAGES: 9. jún MarushQa: Jani si v poriadku??? Čítala som o útokoch v Madride Kopa ďalších podobných správ od priateľov, známych, aj falošných kamarátov. Zrazu na ňu myslia aj tí, ktorí jej priezvisko poznajú len vďaka internetu. 9. jún Kristína: Nemozem sa ti dovolat si v poriadku ozvi sa co najskor bojim sa mama Vy: Ahoj mami, neboj, som v poriadku. Sú tu preťažené siete, nedá sa volať. K: A kde ste Vy: Sme v centre, ideme na vlak K: Prepanajana davajte si pozor prosim nemali ste nikde chodit 35

Vy: Mama, neboj sa, sme v pohode, nič sa nestane :) K: Vyzera to tam strasne pozeram telku Vy: Ale telky to prehanaju, neni to tu take hrozne K: Ja som to hovorila vsade su teroristi bolo vam to treba ozvi sa mi hned ako sa ti bude dat 9. jún MarushQa: Jani si v poriadku??? Čítala som o útokoch v Madride Vy: Hej, zijeme. Je to tu strašné M: Chvalabohu! A ste niekde v bezpečí aspoň? Vy: No ideme akurát na vlak, ale bojím sa ty kokos, lebo ževraj jeden z teroristov žije, niekam utiekol. Je to tu hrozné, samé húkačky, vrtulníky, ludia sa boja, lutujem, že sme niekam šli M: Ty kokos! Budem na vás myslieť. Hádam sa už nič nestane. Prihlásiť sa do konta MarushQa Domanická. Nie ste to vy? NEW MESSAGE! 9. jún Katka: Čau Maruš, čítala si tú správu o Madridskej stanici??? Nie sú Jana s Tomášom náhodou tam? MarushQa: OMG, čo? Nečítala som :O Katka:... píše... SprávyInfo.sk Rukojemnícka dráma na Madridskej stanici! Ozbrojení útočníci obkolesili budovu. Sledujte minútu po minúte! 9. jún 14:02 MESSAGES: MarushQa: Už to vidím, preboha Katka: Nevieš či sú v pohode? M:... píše... M: Akurát som jej písala ale nereaguje, idem sa dosrať od strachu, nedá sa jej dovolať K: Tak daj ptm vedieť. Prihlásiť sa do konta. Jana, vitajte! Radi vás opäť vidíme, želáme krásny deň. Pripomeňte si, čo ste robili pred rokom! NEW MESSAGE: Vy: omg marus neviem ako toto skonci hrozne sa bojim dik za vsetko MarushQa: co to hovoris jani? Kde si? 36

Vy: zavreta na stanici drzia nas tu teroristi. seci sa boja asi nas postrielaju M: coze???????????? :O preboha to hdm nie! a riesi to niekto? policia?? Vy: hej su tu M: a tomas je s tebou? Vy: hej je tu pise rodicom aj ja by som mala M: boze moj bud so mnou v kontakte pis mi o sebe volaj mi hned ako sa bude dat hrozne sa bojim verim ze sa vam nic nestane Messages with Kristína Štefanáková: Nové! Kristína: kde si si v bezpeci K: je nieco nove K: ozvi sa K: boze janulka bojim sa o teba ozvi sa mi Vy:...... NEW POST. SprávyInfo.sk: Útočník spustil paľbu na rukojemníkov. Hlásia 4 mŕtvych a 15 zranených. 9. jún 15:48 SprávyInfo.sk: Jedna obeť madridských útokov bola slovenskej národnosti! Bližšie informácie prinesieme čoskoro, 9. jún 20:15 Prihlásiť sa do konta Tomáš Neznáš Krakovský. Tomáš vitajte! NEW MESSAGE 13. jún Maria Hughes Štefanáková: Ahoj Tomas, neda mi to, jednoducho ti musim napisat. Ano, stve ma, ze ste na tu dovolenku sli, rozmyslam, na co to bolo dobre a bolo dobre, aby ste sa davali po tom vsetkom znovu dokopy? Ok, ale to uz nezmenime. Povedz mi ale jednu vec: bol si naozaj s nou, ked sa to vsetko dialo? Pomohol si jej prekonat ten strach, ktory prezivala? (Placem, ked ti to pisem, ale neexistuje taky smajlik ktory by vyjadril moj smutok.) Povedz mi: preco mala potrebu pisat mame, ze sa boji, ked si tam bol ty? Len dufam, ze sa necitila pri tebe sama. Nikdy som nebola nadsenec vasho vztahu, ale to je jedno... proste neviem, ci ti niekedy prestanem vycitat to, ako sa musela Janka v tych poslednych chvilach citit 14. jún T: omg mery, to hadam nemyslis vazne, ako mozes byt taka bezcitna, kurva, bol som tam, ked ten psychopat palil do ludi a zabil mi frajerku. OMG. Preco 37