Stratená duša eknizky.sk Eliška Bottyánová
Táto poviedka bola prihlásená do súťaže TISÍC SLOV. JEDEN PRÍBEH. Táto kniha bola vyrobená pomocou pressbooks.eknizky.sk a PDF bolo vytvorené pomocou PrinceXML. Stratená duša eknizky.sk. All Rights Reserved, except where otherwise noted.
Poznáte tie príbehy, kde hlavný hrdina je dokonalý, krásny, zahrnutý všetkými pozitívnymi vlastnosťami a najmä neodolateľne príťažlivý. Tak to všetko som zažila. Teda skoro všetko.. Už dávno som hľadala nejaký zmysel v živote, niečo, čo by mi roztvorilo krídla a mohla som zakričať som živáá. Nenapadlo by mi, že to, čo hľadám nájdem na cintoríne. Začalo sa to zhruba týždeň pred halloweenom, sviatkom uznávaným najmä američanmi, u nás známy ako dušičky. Ako každý deň, keď som išla z práce, prechádzala som okolo nášho staručkého cintorína. Keďže v tomto ročnom období je o piatej už tma, zaujali ma krásne vysvietené hroby. Hoci by si človek nepovedal, že cintorín je miesto, ktoré treba obdivovať, ja som v tom obraze predo mnou videla niečo krásne, mystické. Ani neviem prečo práve v ten deň, ale vošla som dnu a prechádzala som pomedzi krásne vyzdobené starodávne hroby. Nemyslite si, nie som žiadna psychicky narušená duša, čo hľadá vykúpenie na cintorínoch. Mám však od malička silný cit pre estetiku a toto miesto sa mi jednoducho zapáčilo. Našla som si jeden veľmi starý náhrobok, ktorý sa od ostatných líšil. Pôsobil na mňa smutným dojmom. Neboli pri ňom žiadne sviečky, žiadny náznak, že by sa o toto miesto niekto staral. Povedala som si, že to zmením. Z vedľajšieho hrobu som zobrala jednu nepoužitú sviečku a položila ju na opustený hrob. Snáď mi túto malú krádež dotyčný zosnulý odpustí. Vdýchla som sviečke život a hneď som ucítila závan jemného vetríka. Považovala som to za vďaku opustenej duše. S úsmevom na tvári som opustila cintorín. Ráno som vstala taká unavená ako nikdy predtým. Mala som zlé sny, ktoré ma nútili každé dve hodiny vstať a napiť sa. Nielenže som sa nevyspala, ale mala som z tých snov zmiešané pocity. Na jednej
2 Stratená duša strane ma desili a na strane druhej sa mi páčilo byť osamote v hmle, ktorá stelesňovala všetky moje skryté túžby. Byť milovaná s troškou nebezpečenstva a byť zachránená záhadným neznámym. Povedala som si, že dnes sa opäť zastavím na tom istom mieste. Bola som presvedčená. Že práve odtiaľto pochádzajú moje sny. Keď som podišla k tomu istému miestu ako včera, zacítila som vánok. Teplý, príjemný aj magický, taký od ktorého vám vybehnú zimomriavky. Obzrela som sa naokolo, ale okrem jemnej plazivej hmly som nič nevidela. Milujem hmlu, vždy som ju mala rada, už ako malá som v nej videla príležitosť rozmýšľať o živote. Hodnú chvíľu som sedela pri hrobe, keď ma z rozmýšľania vytrhla krákajúca vrana. Mestskí ľudia nemajú radi vrany. Ja ich nechápem, sú to pekné stvorenia a takisto ako čierne mačky nemajú nič spoločné s poverami, ktorými ich ľudia častujú. Tíško začala zobkať zvyšky zo zeme asi pol metra odo mňa. Môj zrak bol na ňu upretý a v mysli som si priala aby prišla ešte bližšie. Zrazu som sa strhla a mojím telom prešla vlna nepokoja. Oslovil ma neznámy avšak príjemný mužský hlas. Z ruky mi vypadol zapaľovač, s ktorým som mala v pláne zapáliť ďalšiu sviečku. Nie som fajčiar, ale zapaľovač nosím stále zo sebou, nikdy neviem, kedy ho budem potrebovať. Neznámy muž sa zohol a zapaľovač mi podal. Mal ľadové ruky, hoci nebola až taká veľká zima. Hoci som sa ho trošku bála, neubránila som sa pocitu, že nesmiem odísť. Pôsobil na mňa vzdialene, ba až smutne. Chvíľu na mňa hľadel, až mi to bolo nepríjemné. Potom mäkkým tónom povedal, že by som už mala odísť. Nechápala som, prečo ma vyháňa, veď toto je verejné miesto. Verejné, chcela som naňho vychrliť. Jeho tvrdý pohľad ma však zastavil. Zopakoval, aby som odišla. Nahnevane som chytila tašku a odišla. Večer som úplne zabudla na nejaký incident na cintoríne a v kľude som sa pobrala do postele. V noci sa mi sníval ďalší sen. Tento krát mi bolo jasné, že je to nočná mora. Muž z cintorína v nej stvárnil hlavnú rolu. Celá preľaknutá a
spotená som sa zobudila presne o polnoci. Neodvážila som sa vstať z postele a tak som sa pokúšala znova zaspať. Podarilo sa a až do rána som oddychovala bezsenným spánkom. Zvonenie budíka mi treští až niekde hlboko v hlave a neochotne vstávam. Dotackala som sa do kúpeľne a umyla si zuby. S pomerne dobrou náladou som vybehla z domu a takmer som vrazila do muža stojaceho na ceste. Otočil sa a ja som cúvla. Bol to mladý neznámy z cintorína. Jediné, čo povedal bolo, aby som si dávala pozor. A kým som sa stačila spamätať, bol preč. Celý deň som premýšľala, čo tým myslel. O tri dni neskôr som sa rozhodla ísť na cintorín večer. Ako vždy v tomto období opäť bol pekne vysvietený horiacimi sviečkami. Hlas v hlave mi hovoril, aby som šla domov, ale nepočúvala som. Zrazu som spadla na zem. Teda nespadla som sama, niekto ma sotil. Bohužiaľ si ma vyhliadol zlodeja chcel ma okradnúť. Nehodlala som sa mu len tak vzdať. Mlátila som okolo seba a pevne som si držala tašku. Nemala som šancu. Bol dvojnásobnej váhy ako ja. Chystal sa ma udrieť a bola som pripravená na ranu. Zatvorila som oči. Tie sekundy plynuli ako hodiny. Nič sa nestalo. Keď som oči otvorila, muž ležal na zemi a nebol pri vedomí. Pomyslela som si, že asi dostal infarkt. No z nosa mu tiekla krv. Nestrácala som čas, schytila som tašku a rozbehla sa preč z tohto miesta. Po chvíli som sa obzrela a šokovaná som zastala. Telo toho muža bolo preč. Otriasol mnou strach. Stála som ako prikovaná, neschopná pohnúť sa načúvala som. Spoza hmly sa ku mne blížila tmavá postava. V mysli mi behali stratégie úniku a rozhodovala som sa. Sekundy bežali a ja som stále len stála. Zrazu postava zmizla a ocitla sa za mnou. Za sebou som počula šepot, slová, ktoré ma mali upokojiť.,,muž z cintorína ma zachránil, povedala som si. Ale nevedela som prečo. O čo tu ide?,, Volám sa Albert. povedal, keď som sa otočila.,,ja som.. 3
4 Stratená duša,,viem, kto si. nenechal ma dokončiť.,,si jediný človek, ktorý mi môže pomôcť. Vôbec som mu nerozumela. Nakoniec mi vysvetlil svoj osud. Ako dlho čakal na niekoho, kto mu pomôže.,,chodíš sem často. povedal. Prikývla som.,, Nielen na sviatok mŕtvych. Veľmi dlho som čakal na tento moment.,,ako dlho? spýtala som sa.,,niekoľko storočí. zvesil hlavu a začal rozprávať.,, Blúdim svetom dlhé roky, je to môj trest. Pozeráš na mňa, na moju tvár, na moje oči a nepovedala by si, že zaslúžim trest. V skutočnosti som vrah a toto je môj trest. Blúdim po svete bez možnosti byť šťastný.,,zobral som život svojmu bratovi, svojej krvi a rodina ma prekliala.,,prečo si to urobil? spýtala som sa váhavo. Bol veľmi chorý, duševne chorý. Ohrozoval celú rodinu, no v tých časoch sa to bralo inak. Teraz to nazývate vražda, vtedy to bolo odvrátenie sa od boha. Musím uznať, že nielenže bol veľmi príťažlivý, ale bolo mi ho ľúto.,,to, že si zapálila sviečku na mojom hrobe, mi dalo nádej na záchranu. Len iné duše, ktorých úmysly sú čisté, mi môžu pomôcť. Veľmi som mu chcela pomôcť. Sľúbila som mu, že každý deň sa zastavím pri jeho hrobe a zapálim mu jednu sviečku. V jeho očiach som videla nepatrný záblesk radosti. Svoje slovo som dodržala a po dobu pol roka som deň, čo deň nosila svetlo na jeho hrob. Každý deň ma potešil svojou prítomnosťou. Rozprávali sme sa niekedy aj hodiny, často krát som prišla domov neskoro večer. Až jedného dňa neprišiel. Bála som sa, že som neuspela. Sadla som si k hrobu
a zacítila som veľmi teplý a jemný vánok. Cítila som, že to bol on a že už má konečne pokoj. Často som ešte chodila neskoro večer na cintorín, no nikdy viac som sa už nebála, vedela som, že nado mnou drží ochrannú ruku. 5