Najvýznamnejšími gréckymi mestskými štátmi boli Atény a Sparta. Každý z nich mal iné spoločenské zriadenie.

Prepis

1 Život v antike Spoločnosť Grécko Prírodné podmienky Grécka - pevnina rozdelená množstvami pohorí a hôr, rovín a údolí a veľký počet ostrovov a ostrovčekov oddelených morom - spôsobili, že v Grécku nedošlo ku vzniku jedného štátu. Mestské štáty polis, ktoré na území grécka vznikli mali mnoho spoločných, no práve tak i odlišných znakov. V každom z nich existovalo spoločenské zriadenie, ktoré prešlo autonómnym vývojom a malo svoje vlastné inštitúcie. Predsa však bolo pre grécke mestské štáty niečo spoločné: hlavnou výrobnou silou boli otroci vojnoví zajatci, obete pirátskych prepadnutí, beznádejní dlžníci ktorí boli najnižšie postavenou, takmer bezprávnou vrstvou v každom gréckom mestskom štáte. Preto staršia historiografia hovorí o gréckej spoločnosti ako o otrokárskej (o postavení otrokov ďalej v časti o rímskej spoločnosti). Delfy - Grécko Najvýznamnejšími gréckymi mestskými štátmi boli Atény a Sparta. Každý z nich mal iné spoločenské zriadenie. Sparťania, potomkovia Dórov, ovládli územie Lakónie a zotročili si jeho obyvateľstvo, heilótov. Sparťania tvorili úzku vládnucu skupinu. Veľkú pozornosť venovali tvrdej vojenskej výchove. Na čele Sparty boli dvaja volení králi (bazileovia). Ich poradným orgánom bola rada starších, existovalo aj zhromaždenie slobodných občanov. Päťčlenný, zo všetkých spartských občanov každoročne volený zbor eforov, dozeral na dodržiavanie zákonov a kontroloval aj činnosť kráľov.

2 V Aténach sa pôvodne obyvateľstvo delilo podľa rodovej príslušnosti a vládli tu králi. Čoskoro ich vystriedali volení úradníci archonti, ktorí spravovali krajinu spolu s poradným zborom areopágom. Pochádzali z radov bohatej šľachty, ktorá vlastnila väčšinu pôdy. Zvyšok obyvateľstva tvorili drobní roľníci, ktorí nemohli obstáť v konkurencii veľkostatkárov a pre svoje dlžoby sa dostávali do otroctva. Spolu s nezhodami medzi šľachtou viedlo sociálne napätie k nepokojom. Tie vyústili v spísaní Drakontových zákonov r. 621 pred Kr., ktoré uviedli do písomnej formy zvykové právo, no spoločenské problémy neriešili. Preto bol v r. 594 pred Kr. poverený usporiadaním vecí verejných archon Solón. Solón rozdelil aténskych obyvateľov do štyroch tried, podľa majetku: pentakosiomedimnoi boli členovia rodovej aristokracie, bohatí obchodníci, remeselníci, ktorých majetok vynášal ročne viac ako 500 meríc obilia, hippeis jazdci - ich majetok ročne vynášal meríc obilia a mohli si dovoliť pri plnení vojenských povinností kúpiť koňa, zeugitai záprahári ich majetok vynášal ročne meríc, vo vojsku slúžili ako ľahkoodenci; théti najchudobnejší obyvatelia Atén, ich majetok ročne vynášal menej ako 200 meríc. Významné úrady mohli zastávať len členovia dvoch najbohatších tried. Príslušníci najchudobnejšej triedy sa smeli len zúčastňovať ľudového snemu a byť členmi súdnych zborov. V r. 510 vytvoril Kleistenes novú aténsku ústavu. Aténskych občanov už nedelil podľa majetku, ale podľa územia, kde žili. Každý územný celok (fýla) vysielal 50 členov do rady, ktorá mala 500 členov. Tá podliehala ľudovému zhromaždeniu, rovnako ako areopág. Grécky odev V rokoch bol opakovane zvolený za aténskeho prvého stratéga Perikles, jeden z najpozoruhodnejších politikov a diplomatov nielen antických, ale aj svetových dejín. Perikles povýšil ľudové zhromaždenie (snem) na jediný zákonodárny orgán, ktorý rozhodoval o všetkých dôležitých otázkach (vojna a mier, financie, zásobovanie). Zúčastňovali sa ho všetci slobodní občania muži nad 20 rokov. Každý, kto sa zúčastnil snemu mal právo vyjadriť svoj názor na politické záležitosti. Každý rečník mal k dispozícii istý čas, odmeriavaný vodnými hodinami. V obdobiach medzi zasadaniami snemu riadila aténsky štát rada volená losom z občanov vo veku od 30 rokov. Aby v nej mohli zasadať aj zvolení nemajetní občania, zaviedol Perikles tzv. diéty náhradu za stratenú mzdu. Takto sa skutočne všetci slobodní

3 občania mohli podieľať na politickom živote. Rím Rímske obyvateľstvo sa delilo do niekoľkých spoločenských vrstiev. Slobodní Rimania Podľa pôvodu a veľkosti majetku tvorili štyri podskupiny. Najmocnejšou vrstvou boli patricijovia, čo boli tí Rimania, ktorí patrili k vznešeným rodom, väčšinou honosiacim sa nejakým mytologickým predkom ( napr. Corneliovci, Aemiliovci, Iuliovci, Claudiovci). Každý rod mal niekoľko vetví alebo rodín, na čele rodiny stál vážený člen pater familias ktorý doslova vládol rodine. Plebejci boli pravdepodobne buď pôvodným, podmaneným obyvateľstvom, alebo menej urodzenými súčasníkmi predkov patricijských rodín. V najstaršom období nemali takmer žiadne práva, no od známeho povstania proti patricijom r. 494 pred Kr. si postupne získavali prístup k moci. Postupne sa jednotlivé úrady stávali prístupnými i plebejcom. Ku koncu republiky vznikla z radov plebejcov silná zbohatlícka vrstva, ktorá sa dôležitosťou a vplyvom vyrovnávala patricijom. Všetci občania, ktorých predkovia niekedy zastávali úrad sprevádzaný liktormi, stávali sa šľachtou, nobilitou. Mali právo nosiť zlatý prsteň a v átriu domu mohli mať vystavené busty alebo masky predkov. Príslušníci jazdeckého stavu pôvodne boli tí muži, ktorým majetkové pomery povoľovali slúžiť v rímskom jazdectve. Od 2. stor. pr. Kr. to boli tí, ktorí mali majetok väčší ako 400 tisíc sesterciov a boli morálne bezúhonní. Odevy rôznych rímskych spoločenských vrstiev

4 Rímske občianstvo sa získavalo buď narodením alebo bolo udelené cudzincovi. Byť rímskym občanom bola veľká česť. Občanom mohol byť len muž. Občianske právo mali spočiatku len obyvatelia Ríma, neskôr ich spojenci a od r. 212 po Kr. všetci mužskí slobodní obyvatelia ríše. Občianstvo sa delilo na dva stupne plnoprávne s právom nosiť bielu tógu a čiapku a využívať aktívne i pasívne volební právo, právo zastávať kňazské úrady...občania, ktorí mali druhý typ občianstva prepustenci a obyvatelia provincií disponovali len súkromnými právami občana - právo uzavrieť sobáš podľa zákona, právo na súkromný majetok, právo vykonávať vojenskú službu atď. Otroci V staroveku sa na otrokov pozeralo ako na veci, považovali sa za hovoriace pracovné nástroje (Cato starší). Hlavným zdrojom otrockej sily boli vojny, významný zdroj tvorilo pirátstvo. I takí vzdelanci ako Aristoteles považovali otroctvo za nutné, pretože pre manuálne práce bola ruka gréckeho občana príliš vznešená. Kolísku európskej demokracie Atény v klasickej dobe, tvorila polovica plnoprávnych občanov a polovica otrokov. Keďže otrokov si mohol dovoliť takmer každý, bolo skutočnosťou, že takmer každý ich mal. Hoci otroci pochádzali predovšetkým z radov vojenských zajatcov, v starších obdobiach gréckych i rímskych dejín, sa mohli otrokmi stať i slobodní občania, ktorí pre svoje dlžoby upadli do tzv. dlžného otroctva (nezriedka sa stávalo, že kvôli potrebe vykúpiť sa z dlžôb, predávali do otroctva svoje deti). Pán mal nad otrokom absolútnu moc, mohol ho využívať akýmkoľvek spôsobom, ba v Ríme ho mohlo i zabiť (v Aténach nie, ak došlo k zabitiu otroka, nebralo sa to ako zločin, ale ako priestupok). Jedinou ochranou pred brutálnym zaobchádzaním zo strany pána bol útek a hľadanie azylu v chráme, po ktorom došlo k súdnemu procesu. Zakladanie rodín u otrokov sa nepodporovalo, ich manželstvo nebolo právne platné, bolo však faktom, že otroci si rodiny vytvárali, a že do takýchto rodín sa rodili deti, ktoré boli tiež otrokmi. Z hľadiska zaobchádzania s otrokmi boli na tom najlepšie otroci v Aténach. Otroci pripravujú jedlo

5 Rímski otroci mali postavenie horšie, no najhoršie na tom boli otroci v Sparte, kde ich bolo také množstvo, že vládol všeobecný strach z otrockého povstania, ktorý viedol k mimoriadne krutému zaobchádzaniu. Otrockú vrstvu v Sparte tvorili heilóti, pôvodné podmanené obyvateľstvo. Boli vlastníctvom štátu, ktorý ich prideľoval jednotlivým občanom spolu s pôdou. Okrem nich, samozrejme, existovali otroci, ktorí sa dostávali do svojho postavenia zajatím, či únosom. Postavenie otroka sa mohlo zmeniť prepustením z otroctva z otroka sa stával prepustenec, ktorý však mal voči svojmu bývalému pánovi povinnosti, napr. musel mu odovzdávať časť úrody. Prepustenci v Ríme mali volebné právo. Ich deti sa stávali plnoprávnymi občanmi. Každý prepustený otrok prijímal osobné a rodové meno svojho pána, ktorý sa stal jeho patrónom. Prepustenec väčšinou pracoval v službách svojho bývalého pána a jeho potomkov. Otrokov páni prepúšťali najčastejšie v testamente. Rodina, výchova, vzdelávanie Rimania i Gréci väčšinou žili ako veľké rodiny. Domácnosť často tvorili rodičia, deti, starí rodičia, tety a ujovia a, samozrejme, otroci. Najstarší muž v rodine (lat. pater familias) bol hlavou rodiny, predstavoval autoritu nad každým členom rodiny. Matka viedla domácnosť, dozerala na otrokov, do siedmich rokov vyučovala deti v domácnosti. Sobášilo sa v podstatne mladšom veku ako dnes v Ríme sa vydávať mohli už 12-ročné dievčatká a ženiť 14-roční chlapci. Len zriedkakedy sa udiali sobáše z lásky manželský zväzok väčšinou dohodli rodičia mladého páru. Sobášne obrady, obety a hostiny boli rodinnou i náboženskou slávnosťou. Po vydaji majetok ženy prechádzal do vlastníctva manžela. Obľúbená detská hračka koník na kolieskach Veľkou udalosťou v rodine bolo narodenie dieťaťa. Ženy rodili doma za pomoci skúsenejších príbuzných, prípadne pôrodnej babice. Po narodení sa dieťa okúpalo a zabalilo do plienok. Narodenie dieťaťa bolo sprevádzané rôznymi náboženskými úkonmi (napr. v Grécku nosenie novorodenca okolo krbu, aby bolo pod ochranou bohyne Hestie, v Ríme zapaľovaním sviečky na odohnanie zlých duchov). V Grécku i Ríme

6 musel dieťa za svoje uznať otec. Pokiaľ tak neurobil, dieťa bolo odložené (s malou nádejou na prežitie). Postihnuté, neduživé deti sa často zabíjali pohodením v lese, alebo zhodením zo skaly. Odkladanie a zabíjanie novorodencov sa stalo trestným činom až po rozšírení kresťanstva v Rímskej ríši. Okolo 7. stor. pred Kr. sa v Grécku začali sláviť narodeniny, tento zvyk sa preniesol do Ríma. Pôvodne išlo o opakovanie náboženských obradov vo výročný deň narodenia. Desiaty deň po narodení dieťa dostalo meno a robila sa hostina pre rodinu. Malé dieťa bolo v starostlivosti matky, v bohatších rodinách ju často nahrádzala pestúnka, dojka. Zachovalo sa množstvo detských hračiek, od hrkálok pre bábätká po rôzne kocky, kolieska, guľôčky, figúrky zvieratiek a vojakov, bábiky, vozíky a pod. Deti spávali v kolískach a nosili sa na rukách. Existovali i vysoké stoličky na kŕmenie (a udržanie dieťaťa na jednom mieste) podobné dnešným. Strava spočiatku pozostávala z mlieka a kaší sladených medom, neskôr sa prispôsobila strave ostatnej rodiny. Neposlušnosť sa trestala často telesným trestom, zachovali sa maľby matiek, ktoré dávajú deťom výprask svojim sandálom. Významnou rodinno-náboženskou slávnosťou bolo strihanie prvých vláskov. V starovekom Grécku rozoznávame dva typy výchovy aténsky a spartský. V Sparte sa kládol dôraz na telesný výcvik. Výchovu budúcich občanov riadil štát. Od 7. roku boli chlapci odobraní rodičom a vychovávaní vo vojenskej družine, kde museli bezpodmienečne poslúchať a za každý priestupok boli tvrdo telesne trestaní. Cvičili sa v behu, skoku do diaľky, zápasení, vrhu diskom a oštepom, učili sa čítať, písať, hudbu, spev, tanec, homérske básne a štátne zákony. Od 15. rokov sa chlapci mohli účastniť stolovania dospelých. V 18 rokoch sa stali dospelými a dostali vojenský výcvik. V 20 rokoch sa stali vojakmi a boli pridelení k družine. Až v 30 rokoch sa stali plnoprávnymi občanmi a mohli si založiť rodinu. Dievčatá boli vychovávané v domácnosti, zúčastňovali sa však športovej výchovy. Doma sa učili predovšetkým variť a starať o domácnosť. I v Aténach dievčatá nechodili do školy a vzdelávali sa doma v bežných domácich záležitostiach. Výchove chlapcov sa venovala veľká pozornosť, a hoci školy boli súkromné, bola snaha, aby sa i tí najchudobnejší naučili aspoň základy čítania a písania. Do 7 rokov chlapca vychovávali rodičia, prípadne pestúnka, či paidagógos, vzdelaný otrok, ktorý ho mal učiť slušnému chovaniu a sprevádzal ho až do doby, keď nastúpil dvojročnú vojenskú službu. Vzdelanie chlapcov bolo postavené na rovnomernom duševnom i telesnom rozvoji. Žiaci čítali básne a eposy a učili sa ich naspamäť, od 12 rokov sa učili hudbe. Gymnastická výchovy začínala tiež 7. rokom. Deti sa cvičili v päťboji. Okolo 16. roku sa vzdelávanie skončilo. Mládenci z bohatých rodín sa ďalej vzdelávali v gymnáziách, v 18. rokoch nastúpili vojenskú službu. Mohli sa zúčastňovať prednášok filozofov, rečníkov, či politikov. Deti v rímskej škole

7 Rimania v najstarších obdobiach vychovávali svojich potomkov k vojenskej zdatnosti, občianskej kázni a životu roľníka. Až v 3. stor. pr. Kr. začali prenikať do rímskeho školstva vplyvy gréckej kultúry a filozofie. Rimania prevzali výchovný systém trojstupňového vzdelania, ktorý všetkým umožňoval naučiť sa čítať, písať a počítať, zámožnejší občania pokračovali v štúdiu tzv. slobodných umení (gramatika, rétorika, dialektika, matematika, právo, astronómie a hudba). Okrem latinčiny sa vyučovala aj gréčtina, ktorá bola jazykom vzdelancov. Deti sa začínali učiť vo veku 6 rokov a to buď u súkromného učiteľa (paedagogus) alebo navštevovaním elementárnej školy. Elementárne vzdelanie mohli dosiahnuť aj dievčatá. Vyššie vzdelanie poskytovala škola gramatická, najvyššie rétorická. V Rímskej ríši existovali aj samostatné školy právnické, lekárske a filozofické. Náboženstvo V období antiky zohrávalo náboženstvo v živote človeka významnú úlohu. Dozvedáme sa o ňom z rôznych prameňov ako sú zbytky sakrálnych stavieb, sochy božstiev, zachované kultové náradie, spôsob pochovávania, početné epigrafické, numizmatické i literárne pamiatky. Najstaršie náboženské predstavy z minojského obdobia sa viazali na kult Matky zeme a Vládkyne lovu (minojská spoločnosť bola závislá na úspešnom love a dobrej úrode). Krétska spoločnosť uctievala posvätné stromy i rôzne predmety (sekery, stĺpy) fetišizmus. Ten sa prejavoval i v počiatkoch rímskeho náboženstva (uctievanie hraničného kameňa, krbu, kopije atď.). Hlavným vykonávateľom náboženského kultu bol panovník, v ktorého paláci sa nachádzali svätyne určené rôznym božstvám. Kréťania verili, že duša človeka po smrti odpláva na ostrovy blažených, kde žije ďalej. Minojská hadia bohyňa

8 V mykénskom období spolu s gréckymi kmeňmi prichádza i mužské božstvo vládca neba a počasia Zeus a začína sa vytvárať grécky panteón z tohto obdobia poznáme mená bohov Héry, Atény, Artemis, Herma, Pseidóna, Área či Dionýza. O niečo neskôr sa vytvára predstava, že bohovia sídlia na hore Olmyp, kde je ich kráľom Zeus. V súvislosti s kolonizáciou oblasti Malej Ázie prenikajú do gréckych náboženských predstáv nové prvky, predovšetkým veštenie a mystériá (veštiareň v Delfách, mystériá v Eleusis). So vznikom mestského štátu vzniká štátny náboženský kult, záväzný pre všetko obyvateľstvo. Každé mesto malo za ochrancov svojich hlavných bohov (napr. Atény bohyňu múdrosti Aténu). Už od mykénskeho obdobia sa diferencujú i predstavy o posmrtnom živote. Na ostrov blažených sa dostanú lén hrdinovia, ostatných čaká život v podsvetí. V období mestských štátov sa objavuje myšlienka posmrtného súdu. Zároveň s rozvojom filozofie ochabuje tradičná viera a narastá skepsa voči starým božstvám, vznikajú abstraktné božstvá, ktoré symbolizujú mier (Eiréné), právo (Diké) či jednotu (Homonoia). V helénskom období sa šíri viera v osud Tyché a zároveň sa objavujú monoteistické tendencie. Pod vplyvom Orientu sa prichádza do gréckej oblasti kult panovníka (priekopníkom v jeho zavádzaní bol Alexander Veľký). V priebehu 2. až 1. stor. pred Kr., keď je už Grécko súčasťou Rímskej ríše dochádza k ďalšiemu prenikaniu východných kultov a ku vzniku synkretizmu zmiešaniu rôznych náboženských predstáv. Zhruba od polovice 1. stor. po Kr. sa začína šíriť kresťanstvo. Aténa Pôvodné rímske náboženstvo, tak ako nám ho dovoľujú spoznať pramene, malo animistický charakter (animizmus - základný stupeň náboženského myslenia, v ktorom sa všetkému živému i neživému pripisuje vlastná životná sila). Každý predmet a prírodný aj životný akt mal v danom okamihu božskú silu, ktorá ho uskutočňovala. Poznanie a uctievanie božských síl bolo vyhradené kňazom pontifikom. Veľký význam mali ochranné božstvá - ochrancovia mužského života (genius), ochranca ženského života (Juno), duchovia mŕtvych (Manes), ochrancovia pozemkov (Larovia) a príbytkov (Penáti). Výkladom vôle bohov sa zaoberali kňazské kolégiá a veštci -augurovia. Počas etruskej nadvlády bol v Ríme postavený chrám na Kapitole, ktorý sa stal centrom náboženského života v Ríme a zostal ním po celé

9 obdobie rímskych dejín. V Kapitole bola uctievaná trojica bohov Jupiter (Zeus), Juno (Héra) a Minerva (Aténa). Práve pod etruským vplyvom došlo k prebratiu gréckych náboženských predstáv Rimanmi. V období púnskych vojen došlo k úplnému prepojeniu gréckych a rímskych náboženských predstáv. Na rímskom Fóre boli postavených dvanásť zlatých sôch grécko-rímskych božstiev (Jupiter, Juno, Neptunus, Minerva, Mars, Venuša, Apollo, Diana, Vulcanus, Vesta, Mercurius, Ceres). Spolu s rozširovaním hraníc ríše dochádza i k ďalšiemu prenikaniu cudzích náboženstiev. Najvýznamnejšími boli kult bohyne Kybélé z Frýgie, Izis z Egypta a Mithru z oblasti Perzie. Rozširovanie ríše na východ prinieslo so sebou i tradičný zvyk zbožšťovania a náboženského uctievania panovníkov. Cisársky kult sa čoskoro premenil na povinný prejav občianskej lojality voči rímskemu štátu. Kresťanstvo, ktoré odolalo krutým prenasledovaniam zo strany štátu, sa postupné stáva rovnoprávnym (313 po Kr.) a nakoniec štátnym (395 po Kr.) náboženstvom. Staré rímske náboženstvo prežívalo ešte v období sťahovania národov predovšetkým vo vidieckych oblastiach a mnohé jeho predstavy prešli aj po kresťanského obdobia. Obeť Diane Grécky kalendár Staroveké grécke mestské štáty používali rôzne verzie lunisolárneho kalendára, prevzatého z blízkovýchodnej oblasti (Fenícia, Babylon). Rok delili na dvanásť mesiacov, nepravidelne sa vkladal trinásty, vyrovnávací mesiac. Počas roka sa striedali 29 a 30 dňové mesiace. Bežné úradné záznamy sa datovali podľa mena toho, kto bol toho roku pri moci. Za počiatočný rok gréckeho kalendára sa považovali prvé olympijské hry, ktoré sa údajne konali r. 776 pred Kr. Rímsky kalendár

10 Názov kalendár je odvodený od latinského slova kalendae, čo bol prvý deň v mesiaci. Špeciálne označenie mal iba prvý (kalendae), nonae (5. alebo 7. deň) a idus (13. alebo 15. deň mesiaca). Neskôr Rimania prebrali sedemdňový týždenný cyklus. Rok mal 12 mesiacov, pôvodne sa začínal v marci. Trval 355 dní a aby sa vyrovnal so slnečným rokom, približne každý druhý rok sa doňho vkladal prestupný mesiac Mercedonius. Keďže časom došlo k tomu, že sa mesiace rozchádzali s ročným obdobím, ku ktorému patrili, zaviedol r. 46 pred Kr. Július Caesar nový, tzv. Juliánsky kalendár. Juliánsky kalendár vytvorili učenci z Alexandrie, ktorí vypočítali dĺžku slnečného roka na 365,25 dní. Každý štvrtý rok sa preto pridával v mesiaci februári jeden deň. Keďže ani výpočty alexandrijských vedcov neboli úplne presné, po stáročiach došlo k odchýlke v stanovovaná rovnodennosti a problém vyriešila až reforma v 16. storočí zavedením tzv. gregoriánskeho kalendára (podľa pápeža Gregora XIII.), ktorý používame dodnes. Z čias antického Ríma sme tiež prebrali názvy mesiacov tak nám napr. júl pripomína Júlia Caesara, či august Octaviana Augusta. Počiatkom rímskeho kalendára je legendárne založenie Ríma r. 753 pred Kr. Písmo Gréci prevzali svoje písmo od Feničanov, pričom fenické znaky pre spoluhlásky, ktoré v gréčtine nie sú sa použili ako znaky pre samohlásky. Spočiatku písali sprava doľava, potom tzv. bustrofedon (jeden riadok sprava doľava, druhý naopak) neskôr zľava doprava. Spolu so zmenou smeru písania sa otočili aj písmená po vertikálnej osi asi o 180 stupňov. Grécka abeceda mala 24 písmen. Staré grécke písmo Latinská abeceda vznikla upravením gréckej, pravdepodobne priamym prevzatím od gréckych kolonistov v Itálii (sú aj dohady, že medzistupeň medzi gréckou a latinskou abecedou tvorilo dodnes celkom nerozlúštené etruské písmo). Latinská abeceda mala 23 písmen, chýbali J, U a W. Na písanie čísel sa používalo 7 písmen v rôznych kombináciách.

11 Staré rímske písmo Mena Pred rokom 600 pred Kr. neexistoval v starovekom grécku menový systém, obchodovalo sa výmenou tovaru a služieb. Okolo r. 500 pred Kr. však začal každý mestský štát raziť vlastné mince. Atény používali ako základnú mincu drachmu. Drachma sa delila na 6 obolov. 100 drachiem tvorilo 1 mínu, 600 mín jeden talent. Bežný denný zárobok predstavoval približne dve drachmy. Keďže Atény boli obchodnou veľmocou, rozšírili sa ich platidlá po všetkých gréckych kolóniách. Základným rímskym platidlom bola bronzová minca as, ktorá sa používala za republiky. Okolo r. 200 pred Kr. sa zaviedlo hodnotnejšie strieborné platidlo denarius, po r. 120 pred Kr. ďalšia strieborná minca sestertius. Za cisárstva sa zaviedla zlatá minca aureus. Jeden aureus mal hodnotu asi 100 asov, denarius 16 asov a sestertius 4 asy (hodnoty sú približné). Technická vyspelosť Gréci a Rimania preberali vynálezy predovšetkým z oblasti Egypta a Blízkeho východu, no i oni sami prispeli k rozvoju techniky. Známym sa stal napríklad vynález alexandrijského učenca Herona, ktorý využil silu pary, aby roztočil kovovú guľu. Tento primitívny parostroj však nikdy nevyužili na poháňanie stroja. Medzi významné grécke vynálezy patria: kladkový žeriav, skrutka, valčekové ložisko, rôzne vojnové stroje, na ktorých ovládanie sa používali pneumatické a hydraulické zariadenia. Gréci boli šikovní moreplavci. Grécka triéra bola loď s troma radami vesiel nad sebou. Týmto usporiadaním veslárov sa dosiahla vyššia rýchlosť bez nutnosti loď predĺžiť (dlhé lode sa na mori často

12 lámali). Triéra mala jeden alebo dva sťažne a v prednej časti pod hladinou ponoru bol bodec. Rimania boli výborní stavbári a rozvinuli používanie betónu, predovšetkým pri stavbe budov s kupolami. Veľké rímske domy i verejné kúpele mali dômyselný systém ústredného kúrenia (hypokaustum) išlo o podlahové vykurovanie pomocou horúceho vzduchu z kotla. Medzi vojenské vynálezy Rimanov patrí onager obrovský katapult s prakom pripevneným k silnému vrhaciemu ramenu. Keďže v staroveku sa využívala sila pracovná sila otrokov a ťažná sila zvierat, existovalo len málo vynálezov z oblasti priemyslu. Jedným z nich bolo ozubené súkolie s korčekovou reťazou, ktoré sa používalo na odčerpávanie vody zo zaplavených baní. Rimania zdokonalili mezopotámsky vynález akvadukt most, ktorý privážal vodu z prameňa na miesto, kde bol nedostatok vody. Akvadukty sú typickým prvkom rímskej architektúry. K jedným z najväčších a najlepšie zachovaných patrí Pont du Gard blízko francúzskeho mesta Nimes. Ďalším typickým znakom rímskej technickej vyspelosti je systém ciest. Pôvodne sa cesty stavali pre vojenské účely, neskôr však pribudli účely obchodné a spojovacie. Hlavné cesty boli široké asi 10 metrov a dobre udržiavané. Skladali sa zo štyroch vrstiev materiálu. Podklad tvorili veľké balvany, potom vrstva štrku s pieskom a vápnom, vrstva rozdrvených tehál a nakoniec povrch z dlaždíc alebo plochých kameňov. Cesty boli označené míľnikmi, ktoré ukazovali vzdialenosť od nejakého významného miesta. Najstaršou kamennou cestou je Via Appia, postavená v r. 312 pr. Kr. Za vlády cisára Trajána dosiahla dĺžku 540 km. Napriek pokročilosti antických technológií v mnohých oblastiach, antické poľnohospodárstvo bolo na pomerne jednoduchej úrovni a väčšina sa robila ručne alebo pomocou jednoduchých nástrojov ako boli pluh, motyka, kosa, brány, rýľ. Najužitočnejšími pomocníkmi boli vôl a osol, a svaly otrokov, len zdvíhanie ťažkých vecí prebiehalo pomocou jednoduchých pák. Zopakujte si: 1.) Aké boli odlišnosti v postavení otroka v Aténach a v Ríme? 2.) Popíš rímsky vzdelávací systém. 3.) Z akého jazyka pochádza slovo kalendár? 4.) Aké sú najvýznamnejšie vynálezy antiky? Použitá literatúra: Kol. aut., Encyklopédie antiky, Academia, Praha 1973 Kol. aut., Dějiny evropské civilizace I, Paseka, Praha 1999

13 Kalašová, B.: Děti ve starověku, Zdroje obrazkov: