vysokej školy múzických umení

Prepis

1 3 21 ČÍSLO 3 ROČNÍK vysokej školy múzických umení NEPREDAJNÝ ČASOPIS

2 obsah editoriál ELEKTRONICKÚ VERZIU NÁJDETE NA tiráž MÚZA, časopis Vysokej školy múzických umení v Bratislave, ročník 3, číslo 3. Občasník ISSN X. Vydáva Vysoká škola múzických umení v Bratislave. IČO Adresa: Ventúrska 3, Bratislava. koszoruova@vsmu.sk, Rektorka VŠMU: Mária Heinzová Členovia redakčnej rady: Matúš Benža, Daniel Buranovský, Peter Gašparík, Kristián Kohút, Valéria Koszoruová, Martina Mašlárová Katarína Moláková, Zdenka Pašuthová Šéfredaktorka: Valéria Koszoruová Jazyková redakcia: Mária Vargová Prílohu Rok (bez) slovenského divadla za Divadelný ústav pripravili: Lenka Čepková, Monika Čertezni, Eva Fačková, Zuzana Uličianska a Dominika Zaťková. Foto na obálke: Matej Hakár Grafická úprava: Martin Mistrík, ZELENÁ LÚKA s. r. o. Papier: Keaykolour Snow White 250 g a Claro Bulk 115 g Písmo: Fazeta, Fazeta Sans, Manual Grotesk A Tlač: Ultraprint, s.r.o. Bratislava Náklad: 350 ks Editoriál Juraj Letenay Rozhovor s Danielom Buranovským: Nepýtaj sa, čo pre teba urobí škola, povedz, čo ty urobíš pre školu Soňa Šimková: Polstoročie s múzami Áčko: Festival bude nebude a bol. Online. Miroslava Kovářová: Tanec sa nedá naučiť pozorovaním Herný dizajn najmladší študijný program Filmovej a televíznej fakulty Rok sun rok O zväčšenom srdci Franka Daniela Peter Bebjak: Snažím sa vyberať si tak, aby bol každý projekt iný Folklórna úroda v roku 2020 AsynChrónie 2020 ukryté pod rúškom Dan Geva: FTF ako súčasť svetového projektu filmových škôl ETHICS LAB O podporu sa uchádzalo 19 projektov Na ceste ku kvalitnejšiemu vzdelávaniu Bábkarstvo a multimédiá Slovenský štát vo filme: nový pohľad na starú tému Jevgenij Iršai: Mám len jednu zásadu: neklamať sám sebe Odišla opora etického myslenia, kultúrnej filozofie a slovenskej hudobnej tvorby Roman Berger Vzdelaný scenárista a skvelý rozprávač stále chýba. Tibor Vichta rok (bez) slovenského divadla Mali vypuknúť oslavy, avšak vypukla pandémia Vladislava Fekete: Tam a vtedy! Je to ako bozk na diaľku Peter Mikuláš: Slová o ničote a nádeji v tejto zavírenej dobe Nájdite sa v on-line svete Ucelený obraz našej divadelnej histórie Bábkarská dramatika v kontexte Martin Huba: Berme krízu ako zdvihnutý prst O umeleckej slobode Dagmar Podmaková: Národné divadlo patrí k tomu najlepšiemu, čo tu máme Motýlí život tanečníka Rozhlas k Roku slovenského divadla (2020) Divadlo v televízii Rozhlasové dejiny slovenského divadla Medzi minulosťou a budúcnosťou Zuzana Nemcová-Gulíková: Divadlo je živé umenie Poézia na FTF: Kristián Grupač, Michael Papcun, Alica Bednáriková Poviedka Alena Bodingerová: Červený balónik Fejtón Juraj Jartim Vážení čitatelia, Máme za sebou prvé mesiace roku Za normálnych okolností by bolo vhodné a užitočné obzrieť sa za predchádzajúcim rokom, pripomenúť si hodnotné umelecké zážitky, príjemne prežité chvíle v divadlách, koncertných sálach, kinách, galériách. Okrem iného aj preto, že rok 2020 mal byť rokom dôstojného a programovo bohatého pripomenutia si storočnice slovenského divadla. Divadelný život sa však pred rokom zastavil. Desiatky premiér a stovky predstavení bolo zrušených. Čo-to sa podarilo presunúť do online priestoru. Pre divadelníkov nová skúsenosť. Východisko z núdze. Priamy kontakt s divákom je pre divadlo nenahraditeľný a streamovanie predstavení a ďalšie online aktivity nemôžu plnohodnotne nahradiť zážitok, ktorý prežívame v hľadisku, ale aj na javisku. Namiesto plných divadelných sál sme mali, a bohužiaľ stále máme, plné nemocnice. Dostali sme sa do situácie, ktorú si nepamätajú ani najstaršie generácie divadelných umelcov. Bol to rok, kedy múzy zostali v karanténe. Pandémia, samozrejme, neobišla ani školy, vrátane našej. Práve naopak, bolo to umenie a školstvo, ktoré boli ako prvé vypnuté to je ďalšie frekventované slovo z posledných mesiacov. Z núdze a nevyhnutnosti sme začali využívať informačné a komunikačné technológie. Vysoké školy dokázali pomerne rýchlo aplikovať využitie týchto prostriedkov na obnovenie výučby. Dokonca sa hovorilo o tom, že táto forma je budúcnosťou vzdelávania. Áno, boli sme k tomu donútení situáciou a momentálne iná cesta nie je. Online forma vzdelávania má však svoje limity a mám dojem, že sme ich dosiahli. Charakter a povaha štúdia na našej škole si vyžaduje priamy kontakt medzi študentmi, študentmi a pedagógmi, kontakt s prostredím, v ktorom sa pracuje, študuje. Virtuálne prostredie nám nesvedčí. S predlžujúcim sa časom karantén a opatrení klesá nádej na účinné riešenia v tomto akademickom roku. Vzdelávanie v umení potrebuje čas. Talent potrebuje čas. Čas strácame každým dňom bez javiska, skúšobne, ateliéru. Smutná štatistika: za zimný semester sa na Divadelnej fakulte podarilo úspešne odpremiérovať iba jednu inscenáciu z jedenástich plánovaných. Dôležitou a nevyhnutnou súčasťou štúdia je verejná prezentácia naštudovaných inscenácií. Po zimnom semestri malo byť odohratých približne 50 predstavení. Evidujeme však iba jedno a to za mesiac september. Čas musíme študentom poskytnúť. Otázkou je iba kedy? Smutné je, že odpovedať na túto otázku nevie nikto, nie sme pánmi situácie. Veľmi by som si prial, aby sme čo najskôr dostali šancu stretávať sa, rozprávať sa, pozerať si do očí, ísť zo skúšky na skúšku, z cvičenia na cvičenie, z prednášky na prednášku a venovať sa iba tomu, čo nás všetkých baví a napĺňa. dekan Divadelnej fakulty 2 J autor foto J juraj letenay 1 archív j. letenaya

3 čo funkcia dala a vzala Nepýtaj sa, čo pre teba urobí škola, povedz, čo ty urobíš pre školu Profesor daniel buranovský je prorektorom pre rozvoj, umeleckú činnosť a výskum od roku Po štúdiu na Konzervatóriu v Žiline absolvoval HF VŠMU, v roku 2003 sa habilitoval na docenta a v roku 2012 bol vymenovaný za profesora. Je dlhoročným interpretom sólistom a komorným hráčom, pedagógom a človekom aktívnych myšlienok. So svojím interpretačným umením navštívil väčšinu štátov Európy, Severnú a Južnú Ameriku aj Japonsko a Kóreu. Dnes ho navštívime s rozhovorom o úskaliach funkcie prorektora, aj o spomienkach a plánoch. Workshop v nórskom Bergene D. Buranovský hrá na klavíri Steinway E.H. Griega v jeho vile v nórskom Troldhaugene ní pozície šéfdirigenta opery v Banskej Bystrici opustiť Československo. Emigroval do vtedajšieho Západného Nemecka a za ilegálne opustenie republiky bol v neprítomnosti aj odsúdený. Otec sa nikdy politicky neangažoval, bol predovšetkým hudobníkom telom aj dušou, a tak sme našťastie neboli v hľadáčiku ŠtB. No aj tak som nevedel, či sa vôbec dostanem na vysokú školu. Našťastie som veľmi dobre obstál na prijímacích skúškach a verím, že aj s pomocou niektorých Po návrate na VŠMU ste sa vrhli späť do víru nášho koncertného života aj života školy, habilitovali ste sa na docenta a viedli ste Katedru klávesových nástrojov dvanásť rokov. Od roku 2015 pôsobíte vo funkcii prorektora pre rozvoj, umeleckú činnosť a výskum. Aká pozitívna motivácia stála pred vašim prvým vstupom do dverí prorektorskej kancelárie? Ak hovoríme o pozitívnej motivácii hnacím motorom musí byť snaha o zlepšenie. To znamená, že je dôlestatočných pedagógov som mohol ďalej študovať. Veľmi mi pomohol vtedajší dekan fakulty a môj pedagóg, prof. Starosta. Nemal som veľké očakávania, že urobím dieru do sveta, a snažil som sa v tichosti študovať. Na moje prekvapenie sa mi však podarilo počas štúdia niekoľkokrát vycestovať na západ, na majstrovské kurzy do španielskeho Santanderu, na Sibeliovu akadémiu do Helsínk i na hudobný festival do nemeckého Bonnu ako sólista koncertu s komorným orchestrom. Bola vaša cesta od úspešného a reprezentatívneho absolventa HTF k sólistovi a pedagógovi HTF priama? Ako sa doba podpísala na nej? Štúdium som ukončil práve v roku 1989, pár mesiacov pred Nežnou revolúciou a spoločenské zmeny som prežíval ako vojak základnej služby vo Vojenskom umeleckom súbore so sídlom na konci Obchodnej ulice. Vo vrecku som mal aj Cenu ministra školstva za vynikajúci prospech a umeleckú reprezentáciu školy, ktorá mi nakoniec pomohla v tom, že za VŠMU získala pre mňa miesto asistenta. Bol som veľmi šťastný, pretože som už bol v tom čase ženatý a medzičasom sa nám narodila prvá dcéra. Revolučné udalosti mi priniesli aj skrátenie vojenskej služby, a tak som sa mohol vrhnúť do pedagogického a umeleckého života na škole. Hneď som vyfasoval pozíciu tajomníka katedry pri jej novozvolenom šéfovi prof. Lapšanskom. Bolo to zložité obdobie plné zmien v oblasti personálnej i legislatívnej. Každý rok sa menili podmienky i okolnosti štúdia, neustále sme prepracovávali študijné materiály a prispôsobovali sa novým požiadavkám a trendom. Kultúra v tom čase nemala na ružiach ustlané, zanikali, alebo sa transformovali staré štruktúry hudobných organizácií (Slovkoncert, Hudobná únia). Všetko bolo v pohybe. Vtedy som si hovoril, že by bolo lepšie narodiť sa skôr a už mať určitú spoločensko-umeleckú pozíciu aj prostriedky, alebo sa narodiť neskôr a naplno Vaše osobné a umelecké spolužitie s Vysokou školou múzických umení už prekročilo niekoľko, verím, krásnych desaťročí. Ako to všetko začalo? Moja životná epizóda študenta na HTF odrážala predrevolučnú dobu a bola poznačená mojim poškodeným kádrovým profilom v predstavách socialistických aparátčikov. Otec, mimochodom absolvent VŠMU v dirigovaní, bol donútený po politickom prenasledovaní a zbavevyužiť nové perspektívy. Získal som možnosť koncertovať i vyučovať hlavný predmet a na škole som sa cítil veľmi dobre, bol som v profesionálnom umeleckom prostredí, ktoré som dobre poznal a získaval som umelecké i pedagogické skúsenosti. Neskôr som absolvoval doktorát u prof. Idy Černeckej. Bola to skvelá skúsenosť. Vedel som, čo chcem, a spolupráca s pani profesorkou bola veľmi inšpiratívna a kolegiálna. V oblasti koncertného života som bol viac naivný, pretože som si myslel, že po úspešných koncertoch a gratuláciách dostanem automaticky ďalšie možnosti. Bohužiaľ, v tomto období agentúry len s námahou prežívali pre nízke honoráre, neadaptovali sa dobre v novom spoločenskom systéme a zanikali. Vy ste však mali aj skúsenosť s neeurópskym hudobným prostredím... Áno, v roku 1999 som využil možnosť vycestovať do Južnej Kórey na univerzitu v Daegu, kde som pracoval ako hosťujúci profesor. V tom čase mala takmer každá kórejská univerzita svojho cudzinca, ktorý vlastne reprezentoval školu. Vyučoval som, koncertoval, nahral som reprezentačné CD školy so školským orchestrom. Bola to zaujímavá skúsenosť, po roku som však túžil vrátiť sa domov, k rodine. Zdalo sa mi komplikované a málo perspektívne vycestovať aj s rodinou, dvoma deťmi do pomerne exotickej krajiny, kde napriek veľmi solídnym podmienkam nebola umelecká úroveň na dostatočnej úrovni. J xénia jarová 2 ján daubner 3

4 čo funkcia dala a vzala žité, aby sme videli aj problematické záležitosti a hľadali spôsob ako ich napraviť. Cítil som, že by som chcel presadiť niektoré zmeny, aktivizovať kolegov. Mal som do toho guráž a preto som aj takto vystupoval. Hlavou mi vírila myšlienka, ktorú som si požičal od prezidenta Kennedyho, parafrázovaná by znela v tom zmysle, že nepýtaj sa, čo pre teba urobí škola, povedz, čo ty urobíš pre školu. Mal som pocit, že túto myšlienku by si mal osvojiť každý zamestnanec. Po dlhých rokoch na HTF vo funkcii vedúceho katedry klávesových nástrojov bola pozícia prorektora pre mňa nová výzva i tak trochu terra incognita. Ako sa vraví zmena je život a aj preto som funkciu prijal. Zmenil som prostredie, aj keď nie úplne. Na jednej strane ma mrzí, že som do značnej miery stratil prehľad o každodennom živote na našej katedre, na druhej strane som sa zoznámil s mnohými milými kolegami z rektorátu i sesterských fakúlt. Dúfal som, že v spolupráci s pani rektorkou nastolíme nového, pozitívnejšieho ducha spolupráce medzi fakultami a pokúsime sa konsolidovať vzťahy a nastaviť parametre, ktoré v predchádzajúcom období neboli ideálne. Myslím, že sa to aj podarilo. Aký je na začiatku roka 2021, po skúsenostiach z prvej päťročnice, váš pohľad na úlohy vašej funkcie? Hneď od začiatku som si uvedomoval limity tejto funkcie. Úloha prorektora je predovšetkým koordinačná, štatistická a reprezentatívna. Všetka umelecká činnosť i výskum sa odohráva na fakultách. Prorektor preto pracuje s hotovými údajmi a danou úrovňou týchto činností. Samozrejme, spolu s vedením školy prijímame strategické rozhodnutia o jej ďalšom smerovaní. Je to veľmi zaujímavá súvislosť. Neustále si uvedomujem skutočnosť, že celý svoj profesionálny život na tejto inštitúcii venujem boju o postavenie umeleckých škôl v spoločenskej transformácii od roku Avšak dodnes ešte stále nemajú vysoké školy stabilnú pozíciu a adekvátne postavenie v spoločnosti. Vývoj priniesol predovšetkým nárast počtu škôl, ktorý priniesol atomizovanie Množstvo rôznorodých úloh, ktoré je potrebné v takejto funkcii riešiť si vyžaduje racionálny prístup a emočný odstup. financií. O kvalite vzdelávania sa ešte stále vedú diskusie a pri jej hodnotení sa menia podmienky. Sedíte často za hradbou papierov a zodpovednosti? Práca prorektora je spojená aj s množstvom byrokratickej papierovej práce. V pozícii vedúceho katedry som viac pracoval spolu s kolegami, teraz je to skôr samostatná činnosť. Mám na starosti aj pracovné oblasti, kde je moja úloha predovšetkým koordinačná. Uvedomil som si, že funkčnosť každej oblasti závisí od toho, či hierarchia právomocí, zodpovednosti je správne rozdelená a transparentná a či na každom stupni je funkčný článok. Miera výkonnosti jednotlivcov sa často veľmi líši v závislosti od miery ich zodpovednosti. Vzhľadom na stúpajúce, často až enormné byrokratické zaťaženie pracovníkov vo vedúcich funkciách sa akoby rozdelila spoločnosť zamestnancov na tých, ktorým ich schopnosti a angažovanosť priniesli kumuláciu funkcií a s tým aj vysokú mieru zodpovednosti a tých, ktorí im radi túto zodpovednosť delegujú. Táto druhá skupina sa potom delí na vysoko umelecky angažovaných, ktorí sú vyťažení svojimi umeleckými povinnosťami mimo školy a tých, ktorí sa vezú na tejto vlne bez výraznejších výstupov. Čo vnímate ako najväčšie negatívum vašej aktuálnej pozície? Funkcia prorektora mi vzala môj osobný čas. Prišiel som takmer o všetok priestor pre osobné prežívanie životných situácii v rozmere, na ktorý som bol dovtedy zvyknutý. Som unášaný prúdom okolností a musím nevyhnutne riešiť procesy, ktoré sa v jednom čase vynárajú zo všetkých oblastí mojej gescie. Najväčšou záťažou je pre mňa obsah dnes často používaného anglického slova multitasking. Množstvo rôznorodých úloh, ktoré je potrebné v takejto funkcii riešiť si vyžaduje racionálny prístup a emočný odstup. Pokiaľ sa jedná o povinnosti, ktorým sa venujem len ja sám, dokážem sa s nimi bez problémov vyrovnať. Pokiaľ je však potrebné riešiť problémy spoločne, vstupujú do hry personálne vzťahy, kde niekedy neschopnosť separácie pracovných a osobných vzťahov a rôzne názory na spôsob riešenia problémov spôsobujú komplikácie. Za negatívum považujem aj to, že pracovné závery a požiadavky formulované na rektoráte nie sú vždy dostatočne prepojené s fakultami. Jednoducho povedané z rektorátu na fakulty je niekedy veľmi ďaleká cesta. V akom vzťahu sú ale klavirista Daniel Buranovský a prorektor profesor Buranovský? Nežiarlia na seba? Žiarlia. Nie sú však dvaja, sú minimálne traja. Klavirista, pedagóg, funkcionár. Kradnú si navzájom čas a koncentráciu. Na druhej strane, všetci spolu, napĺňajú môj život vrchovato. K tomu však ešte po príchode domov sa s nimi začne dohadovať otec a manžel Buranovský. Najväčším nepriateľom je, ako sa ukazuje, čas. 24 hodín je príliš málo. Celý život som trochu netrpezlivý a všetko by som chcel dosiahnuť hneď, čo najskôr. Život ma však naučil, že veci prichádzajú pomaly, pozvoľna a omnoho pomalšie a v ďaleko menších krôčikoch, ako by som si želal. Šťastie však je, pokiaľ prichádzajú a pokračujú tým správnym smerom. Dôležité je naučiť sa byť trpezlivý, pokiaľ možno nemeniť názory a popri tom sa naučiť čo najefektívnejšie relaxovať. Môže byť netrpezlivo trpezlivý prorektor vo svojich plánoch snívajúci a odvážny alebo musí byť pragmatik? Myslím, že ďaleko lepšie je byť pragmatický. Svoje sny a odvahu uzatváram do svojej mysle, pretože ju potrebujem predovšetkým pri svojej umeleckej práci, ktorej sa nemôžem vzdať. Svoj malý ostrovček pragmatickosti vkladám do funkcie. Prišiel som do funkcie s idealizmom, ktorý sa postupne menil. Napríklad som po nástupe do funkcie presvedčil dekanov, aby prijali môj dotazník pre všetkých vedúcich katedier, kde som sa ich pýtal ako sú spokojní s ich pracovným prostredím, v personálnych otázkach, aké sú ich výstupy, a čo by bolo potrebné zlepšiť. Niečo z ich požiadaviek a postrehov sa podarilo zlepšiť, dosiahnuť, ale mnohé zostalo len na papieri. Samozrejme z objektívnych príčin. Tiež som sa napríklad snažil presvedčiť kolegov, aby sme k výročiu školy v uplynulom roku skúsili vytvoriť spoločný projekt výročného veľkolepého diela v spolupráci so všetkými fakultami, ale nenašiel som podporu Som ale rád, že sme oživili interný grantový program, kde dúfam a verím, sa nájde niekto, kto bude mať odvahu takýto projekt predložiť aspoň v komornom rozsahu a možno neskôr vznikne skupina kreatívnych ambicióznych partnerov na fakultách pre veľký spoločný projekt. Samozrejme, okrem pragmatizmu majú u mňa stále miesto aj moje predstavy alebo túžby a musím sa snažiť, aby sa stali realitou. Mojim najväčším snom je zrealizovať projekt obnovy nástrojov na HTF. A tento váš sen k tvorivému potešeniu študentov i pedagógov veľmi neochvejne uskutočňujete a nasmerovávate na cieľ. Ak by bolo možné symbolicky si zarámovať spokojnosť s už dosiahnutým cieľom, čo by viselo nad vašim pracovným stolom? Alebo by tam už bola celá galéria? Asi žiadna galéria, ani významný cieľ. Mám pocit, že dosiahnutý cieľ sa skladá s malých dosiahnutých cieľov a nie iba mojou zásluhou. Predovšetkým je každý výsledok práce prorektorov zásadne podporený pani rektorkou, ktorá svojimi skúsenosťami, pragmatickosťou, dôslednosťou postupne konsolidovala takmer všetky oblasti života školy od hospodárskeho, cez personálny a študijný. Portfólio mojej činnosti, ako som už spomenul, prebieha z veľkej časti na fakultách, týkajú sa ma však aj oblasti, kde môžem zasahovať skôr organizačne a koordinačne než vyslovene odborne, ako napr. oblasť IT, kde sa nám napokon podarilo zásadnejšie zlepšiť situáciu, ale rozpísať všetko, ako sa táto oblasť v uplynulom období u nás vyvíjala, by zabralo celý tento rozhovor. Oblasť edičnej činnosti je podľa mňa takisto vo veľmi konsolidovanej podobe predovšetkým vďaka spolupráci s pani Koszoruovou, ktorá má bohaté skúsenosti a dokáže vykonávať takmer všetky druhy činností, ktoré s edičnou činnosťou súvisia. Najpodstatnejší cieľ je však postavenie školy a jej odborné výsledky v oblasti umeleckého vzdelávania. Tomu všetci vo vedení venujeme najviac času a myslím, že pozitívne výsledky sa dostavili. Cítite po rokoch na tejto pozícii, že vám funkcia ruky zväzuje alebo rozväzuje? Nedá sa to tak jednoznačne povedať. Je to vždy o spolupráci. Dlho som si držal v hlave jednu myšlienku, už si nepamätám, kde som ju čítal prečo na Slovensku tak pomaly postupujeme v ceste dobehnúť úroveň západných krajín. Je to predovšetkým neefektívnosť vo vnútri inštitúcií, to že veľa energie musíme vynaložiť na riešenie problémov na fungovanie systému v rámci školy. VŠMU je určite výnimočná inštitúcia, ktorá má svoje špecifiká, a často práve správa týchto špecifík stojí mnoho energie, aby bolo možné z nich urobiť dokonale fungujúci systém. O toto sa veľmi snažíme, ale niekedy to naráža na rozdiely v tom, ako si to kto predstavuje. Systémové požiadavky totiž prichádzajú predovšetkým zhora, ministerstvo potrebuje exaktné dáta a nerieši to, či našim pracovným nástrojom je často aj efemérnosť umeleckých ideí. V inštitúcii, kde pracujú výrazné a významné osobnosti, je niekedy ťažké vytvoriť unifikovaný systém. Pre umelecky zmýšľajúceho človeka sa v mnohých aspektoch môže javiť ako absurdný. Je potrebné si neustále opakovať, že sa musíme snažiť unifikovať Daniel Buranovský a Dalibor Karvay 4 5 zdenko hanout, archív viva musica

5 systém výstupov vzdelávania, avšak nie samotné umenie. Ruky často zväzuje predovšetkým zodpovednosť. Pokiaľ niekto zodpovednosť necíti, môže sa k výsledkom svojej práce stavať ľahostajne. Zodpovednosť je kľúčom k dobrým výsledkom. Pokiaľ máte na zodpovednosti výsledky práce iných, potom je ten pocit úplne odlišný a zložitejší ako vlastná zodpovednosť. Takže v oblastiach, kde necítim, nevidím tímových spolupracovníkov, mám pocit zviazaných rúk. Do funkcie ste prichádzali s myšlienkou zmeny aj s úmyslom urobiť niečo pre školu, niečo jej dať. Ako na oplátku funkcia zmenila vás a čím sa vám odvďačila? Naučil som sa zvládať rôzne situácie s väčším racionálnym prístupom, hoci vo svojom umeleckom živote pracujem s emóciou. Funkcia prorektora mi ale predovšetkým dala možnosť bližšie spoznať pracovný život najbližších kolegov na rektoráte, ale aj kolegov na sesterských fakultách. Zoznámil som sa so skvelými ľuďmi, ktorých som predtým poznal veľmi málo, našiel som medzi nimi veľa priateľov. Zistil som progresívnosť v ďalších oblastiach umeleckého života na škole, ktorým som predtým nevenoval dostatočnú pozornosť. Vo vedení sme dokázali spoločne presadiť dôležité idey rozvoja školy, podarilo sa nám dotiahnuť viaceré procesy, ktoré priniesli výsledky v podobe výrazného navýšenia rozpočtu, väčšieho poriadku v dokumentovaní a prezentácii umeleckej a vedeckej činnosti pedagógov. S veľkým obdivom sledujem prácu pani rektorky, ktorej dlhoročné skúsenosti, skromnosť, pedantnosť, pracovitosť a zároveň veľkorysosť spôsobila, že škola sa za ostatné roky stabilizovala, ekonomicky výrazne posilnila, vzťahy medzi fakultami sa výrazne zlepšili a práca v kolektíve vedenia je zmysluplná a prínosná. V minulosti tomu tak nebolo. Sám som si napätých situácií užil aj ako predseda celoškolského senátu. Keď ste po mimoriadnych i nemimoriadnych zasadnutiach unavený, akú skladbu si najviac túžite zahrať? Zoznámil som sa so skvelými ľuďmi, našiel som medzi nimi veľa priateľov. Bezprostredne po úradných povinnostiach je ťažké prepnúť do hudobného módu. Pri klavíri si rád na začiatku zahrám nejaké nezáväzné skladby napríklad z listu z nôt, ktoré mám z rôznych študijných dôvodov na kôpke na klavíri. Veľmi rád si zahrám Bachov chorál Jesus bleibet meine Freude, ktorý, keď ho hrám, cítim, akoby som si umýval ruky, alebo sa očisťoval. A až postupne sa koncentrujem na repertoár, ktorý potrebujem aktuálne naštudovať. A na ktoré pracovné stretnutie na najviac tešíte po odohraní náročného koncertu? Po odohratí náročného koncertu by som omnoho radšej dal prednosť stretnutiu s priateľmi a uvoľnenej konverzácii. Ťažko by som bol schopný dôležitého pracovného stretnutia. Našťastie koncerty sa konajú väčšinou po pracovnej dobe. Aktívni interpreti a pedagógovia komunikujú najmä hudbou a o hudbe. O čom radi komunikujú prorektori? Prorektori sú takí generáli bez vojska. Moje portfólio (umenie, výskum a rozvoj) by naznačovalo, že ja som zodpovedný za všetko umenie a výskum na škole. Od začiatku som však pochopil, že cieľom vo funkcii je rešpektovať a podporovať umelecký a výskumný život na fakultách. Prorektor, či už rád alebo nerád, komunikuje hlavne o štatistikách, sumarizuje, vyhodnocuje. V zásade získava prehľad o tom, ako plynie činnosť na škole. Počas funkcie som sa musel, ale aj chcel, zúčastňovať rôznych zasadnutí nielen na úrovni vedenia školy, ale i v rôznych komisiách nad úrovňou školy smerom k ministerstvu, ako napr. v Rade pre rozvoj a financovanie pri Rade vysokých škôl, či na náročných rokovaniach v komisii zriadenej ministerstvom pre implikáciu systému excelentnosti vo vedeckej a umeleckej činnosti. Ocitol som sa v situáciách, keď bolo potrebné hájiť naše záujmy. Bolo zložité byť obklopený exaktnými vedcami a obhajovať význam umenia, ktorý nedovoľuje vždy vtesnať ho do tabuliek a exaktných stupňov. Prezraďte nám, čo dôležité vás čaká a neminie v najbližšom období. Je to momentálne predovšetkým práca na škole aplikovanie nových kvalitatívnych štandardov vzdelávania, ktorým momentálne žije celé vedenie školy. Žiadame o akreditáciu nových študijných programov, ktoré komprimujú existujúce programy, a s tým je spojená extrémna záťaž pri príprave všetkých potrebných dokumentov. Som veľmi rád, že napriek aj veľmi obmedzenému času, v ktorom musíme dokumentáciu pripraviť, zostal čas na mnohé myšlienky o zvýšení kvality, ktoré sa podarilo presadiť v obsahu študijných programov. Týmto však proces zavedenia štandardov nekončí, pretože je potrebné nastaviť mechanizmy, ktoré zaručia ich udržanie a rozvoj, a my sme povinní tieto parametre nastaviť a zaviesť do praxe. V umeleckých snaženiach sa musím držať pri zemi. Pandemická situácia spôsobila zemetrasenie v oblasti interpretačnej činnosti. Množstvo koncertov sa neuskutočnilo, takže ani nie je jasné, či po úplnom obnovení verejného života sa ešte dodatočne uskutočnia, alebo jednoducho už prídu nové príležitosti. Nedávam si preto momentálne žiadne významnejšie ciele. Veľmi ma napĺňa kontakt s mojimi študentmi, záleží mi na oblasti vyučovania. Som veľmi rád, že môžem sledovať ich vývoj a prispieť k tomu, aby ukončili školu ako umelecky sebavedomé bytosti, ktoré majú jasný svoj tvorivý profil a predstavu o vlastnom pôsobení vo svete interpretov. stretnutie pri káve Polstoročie s múzami Profesorka soňa šimková, uznávaná teatrologička, kritička, prekladateľka, ale najmä vynikajúca pedagogička, je neodmysliteľnou súčasťou Divadelnej fakulty. Kým slovenské profesionálne divadlo oslavovalo svoju storočnicu, ona dovŕšila polstoročie pôsobenia na pôde VŠMU. Profesorka Soňa Šimková Kniha ako darček Pri tejto príležitosti dostala nevšedný darček: publikáciu s názvom Divadelná veda ako cesta, ktorej vznik iniciovala a ktorú zostavila profesorka Jana Wild z Katedry divadelných štúdií. Kniha, ktorá je poctou osobnosti a práci profesorky Soni Šimkovej, nie je obyčajným zborníkom. Je to liber amicorum alebo, ak chceme, Festschrift. Je to oslava množstvo stretnutí, s pridanou hodnotou rôznych časov a priestorov. Všetky však súvisia s neutíchajúcou láskou profesorky Šimkovej k divadlu, kultúre, ale najmä k ľuďom. Ako ten príbeh začal a ako to vlastne bolo? O tom všetkom sme plánovali hovoriť na stretnutí pri káve. Napriek tomu, že stretnutie bolo virtuálne (ako všetko v tomto pandemickom čase), príbeh, ktorý prinieslo, je fascinujúco skutočný. Ako to začalo Pýtate sa, ako sa začala moja cesta za divadlom. Nuž doslova cestovaním. Zvolenské divadlo sa ešte iba profesionalizovalo. Preto som ako diváčka debutovala v Bratislave. Na začiatku bol zážitok štvorročného dievčatka v Balete SND. Dávali príbeh o Orfeovi a Eurydike. Očarilo ma všetko: tanečníci v nevšedných kostýmoch, Orfeova výprava do tajuplného podsvetia. Intuitívne som pocítila, že divadlo prekračuje hranice každodennosti a posúva našu skúsenosť. To ma zlákalo a neopúšťa dodnes. Napokon, balet som si vo Zvolene vyskúšala osobne, tancovala som v zbore myšiek v nejakom rozprávkovom kuse, názov si už nepamätám, ale spomínam si na scénu, ako sme snorili po špajzi a vylizovali kožu zo slaniny. Na strednej škole som absolvovala viacero ďalších divadelných pokusov, najviac ma však lákalo moderovanie celovečerných programov nášho gymnázia. 6 J zdenka pašuthová 7 štefan komorný

6 stretnutie pri káve Rozhodnutie Rozhodla som sa, napokon, pre druhú stanu rampy, a to pre tú menej viditeľnú profesiu, akou je dramaturgia. Aspoň vtedy takou bola. Na zviditeľňovanie vlastnej osoby mi chýbala odvaha, hoci herectvo obdivujem a s réžiou som chvíľu koketovala. Rozhodovanie nebolo jednoduché, potrebovala som influencerov a povzbudzovačov, aby som prelomila fámu o nedobytnosti brán umeleckých škôl, tvrdilo sa, že treba silnú protekciu. A keďže som bola nielen nesmelá vidiečanka, ale aj ambiciózna šprtka, na pohovory som sa dlhší čas usilovne pripravovala. Prečítala som odporúčanú literatúru, ktorú mi zadovážil profesor operného spevu na VŠMU, Imrich Godin. Spolu s manželkou a dvoma študentmi, obaja sa neskôr stali slávnymi sólistami, zavítal zhodou okolností do nášho letoviska pri Počúvadelskom jazere. Zahĺbila som sa do Karvaša, Tetauera a iných teoretikov a k tomu do svetových klasikov, čo bola fuška, lebo čítať divadelné hry si vyžaduje istú techniku a prax. Je to čosi celkom iné, ako lúskať veľké svetové romány, ktoré sme vtedy vášnivo hltali. Viedla som si čitateľský denník a dodnes vlastním niekoľko hrubých zošitov s obsahmi hier Shakespeara, Schillera, Corneilla a iných. Stávalo sa, že som sa do nich občas pozrela i počas aktívneho vyučovania, hoci sú odvtedy na trhu k dispozícii mnohé rukoväte svetovej dramatickej tvorby, rozumej obsahy kľúčových hier popredných autorov. Nikdy som sa o nich pred študentmi nezmienila, aby som im nedala do rúk barličky namiesto toho, aby čítali autentické texty. No na povzbudenie staropamäte sú dobrou pomôckou. V rodine som napokon pre štúdium dramaturgie získala aj otcovu podporu, hoci mal s nami iné plány. Mali sme sa aspoň jedna z nás dvoch stať detskou lekárkou. Keď videl Zacharovu inscenáciu Vejár v činohre SND a v nej obľúbeného Andreja Bagara, na ktorého si s obdivom spomínal ešte z vojnových čias nezabudnuteľný Cyrano!, podvolil sa mojej túžbe a na pohovory do Bratislavy ma osobne sprevádzal. Študentské výboje Mala som šťastie, že som študovala v šesťdesiatych rokoch. Priam sme sa kúpali v energetickej atmosfére politického uvoľnenia. No predovšetkým sme sa svojmu koníčku štúdiu mohli venovať dvadsaťštyri hodín denne. Zarábať na živobytie sme si nemuseli, iba dobrovoľne sme robili nejaké bokovky pre už pracujúcich kolegov-absolventov: preklady odborných textov do bulletinov, lektorské posudky cudzojazyčných hier a podobne. Za všetkým bol hlad po poznaní. Zháňali sme si odtabuizovanú literatúru, hltali hry absurdného divadla, o dušu sme na seminároch diskutovali a naplno sme sa realizovali v nekonečných debatách po vyučovaní. V záhradnom domčeku našej spolužiačky na Červenom kríži občas trvali až do svitania. Na jednu udalosť sa v tejto súvislosti nedá zabudnúť. Do Bratislavy pozvali inscenovať pražský hviezdny tím, režiséra Otomara Krejču, dramaturga Karla Krausa, autora hry Mlyn Zdeňka Mahlera. Na škole externe učila slávna dramaturgička činohry SND Margita Mayerová, duchom mladá, pripravená na každú neformálnosť, a tak podľahla Za všetkým bol hlad po poznaní. Zháňali sme si odtabuizovanú literatúru, hltali hry absurdného divadla, o dušu sme diskutovali. nášmu tlaku a vzácnych umelcov, a spolu s prominentnou kritičkou Kultúrneho života, Katarínou Hrabovskou, vytiahla hore do nonkonformného obydlia pohostinnej Gitky D. Bolo nás veľa, domček praskal vo švíkoch, sedelo sa na zemi, hosťom ostal iba zvyšok domácej klobásy, lebo prišli neskoro. To však nebolo to najhoršie. Posmelení vínkom sme sa postupne do divadelníckej špičky pustili našimi bezuzdnými postrehmi o predstavení. Mládež sa jednoducho nekrotí, hovorí bez servítky. Neskôr sa ukázalo, že sa úsilie o spoluprácu národných divadiel prevažne nestretlo s priaznivou odozvou u kritiky. Boli sme v našich reakciách skrátka predvojom. Teraz preskočím zo dve desaťročia. V Moskve sa koncom osemdesiatych rokov konalo nejaké okrúhle jubileum K. S. Stanislavského, kam pozvali odbornú verejnosť z celého sveta. Za slovenské ITI/IIT UNESCO sme sa zúčastnili Zuzana Bakošová-Hlavenková a ja. Nie som si istá, či si nás Krejča pamätal. Na naše približovacie pokusy reagoval rezervovane až nevrlo, pripomínajúc nám nepriaznivé prijatie inscenácie Mlyna v Bratislave. Či sa na jeho spomienke podieľal aj nevydarený večierok na Červenom kríži, som sa neodvážila opýtať. Hlad po divadle sýtili návštevy divadiel v Prahe. Skupina študentov zmiešaná z viacerých ročníkov za výdatného finančného prispenia VŠMU každoročne absolvovala týždňový pobyt, na prasknutie nabitý návštevami predstavení, výstav, prednášok na DAMU, filmových projekcií, útulných hospůdek, Divadelního ústavu na Celetnej ulici a poznávacích prechádzok mestom, ktoré nám navždy prirástlo k srdcu. Videli sme epochálne inscenácie, spomedzi nich Radokovu Hru o láske a smrti v Komornom divadle, Krejčovho Rómea a Júliu v ND, Smočkovo Podivuhodné odpoledne dr. Zvonka Burkeho v Činohernom klube. Grossmanovho Kráľa Ubu v Divadle Na zábradlí mám doteraz jasne v pamäti. Otvorené okná do (divadelnej) Európy Šesťdesiate roky boli výnimočné tým, že sa otvorili hranice Prezentácia monografie S. Šimkovej Divadlo prekračuje hranice vo Francúzskom inštitúte v Bratislave (november 2019) na Západ. Už na druhom ročníku Svetového festivalu univerzitných divadiel v Nancy roku 1965, z ktorého sa rýchlo stal najvýznamnejší avantgardný svetový festival polovice 20. storočia, sa zúčastnila naša škola s predstavením Kyrmezerovej hry Komedie o bohatci a lazarovi v štylizovanej réžii mímov M. Sládka a E. Žlábka s P. Mikulíkom, M. Labudom, S. Dančiakom, Ľ. Romanom, I. Čálikom, O. Šalagovou, N. Kuželovou, aby som menovala aspoň časť obsadenia, a získala Grand Prix ex equo s madridskou školou, ktorá uviedla politicky aktualizovaný Vegov Ovčí prameň Fuente Ovejuna. Bol to obrovský úspech pre neznámu školu spoza železnej opony, ktorá hneď na prvý raz v svetovej konkurencii obstála. So zahraničnými úspechmi sa roztrhlo vrece. Aj keď som osobne bola iba na niektorých festivaloch, samo povedomie o pozitívnych ohlasoch našich predstavení dodávalo nám, študentom, sebavedomie a vylaďovalo nás celkovo pozitívne k našej alma mater. Iste sa vynára otázka, akou zásluhou som sa dostala do skupiny študentov umeleckých katedier, keď na plagáte či v bulletine nie je uvedené moje meno. Nepodieľala som sa na konkrétnych inscenáciách. Mala som však určité privilégium vďaka znalosti jazykov. V tom čase sa na stredných školách iba začínali odstraňovať hriechy studenej vojny, iba pomaly sa dostávala do programu výučba západných jazykov. Rodičia vedeli, že to raz príde, že jazyky budú potrebné, a preto nás dávali k súkromným učiteľom. Pri príchode na vysokú som slušne ovládala tri západné jazyky a ruštinu. Účinkovanie na festivaloch sa nezaobišlo bez tlmočníckych služieb, či už v bežnej komunikácii kontroly na hranici, diskusie so zahraničnými kolegami, alebo pri nevyhnutných technických úkonoch, či to bola stavba scény, svietenie, ubytúvanie. Ako dievča pre všetko som sa zišla, občas mi už síce tiekli nervy, keď sa veci komplikovali, a tie sa spravidla komplikovali, no ako inak by som sa na také vzácne podujatia bola dostala? Spomienky sú nezmazateľné, niečo z nich som už odovzdala študentom a mnohé ešte ostáva nevypovedané a nenapísané možno v Pamätiach? Vplyvy, učitelia, kolegovia Čo mi utkvelo ako spoločný tón všetkých západných akcií, ktoré som navštívila či už v Nancy, v Parme či v Západnom Berlíne, bola ich mohutná politizácia. Umenie bez politiky tamojších mladých nezaujímalo. A keďže od vojny uplynulo iba niekoľko desaťročí, v skutočnosti išlo o generačné účtovanie s nacizmom, fašizmom či kolaboráciou s vojnovými režimami. Na programe dňa bol aj súčasný variant podobných agresívnych politík, aký reprezentovala americká vojna vo Vietname. Najmä v Nancy sa diskusie rozpaľovali do biela vzhľadom k faktu, že Francúzsko malo kedysi vo Vietname, vtedy Indočíne, svoje koloniálne záujmy. Moji študenti už o danej historickej skutočnosti niečo vedia vďaka prednáškam o tvorbe Marguerite Duras, ktorá v tom kraji vyrástla a hodne ju pri písaní epochálnych diel, ako Hrádza proti Tichému oceánu či Milenec, inšpiroval. Na škole sa aktuálne politické témy preberali najmä na hodinách marxizmu zásluhou Milana Šimečku. Provokatívnymi otázkami odklonil učivo od prežitých dogiem smerom k tomu, čo nás vtedy najviac pálilo a znepokojovalo. Spomedzi pedagógov som najviac čerpala z hlbokých znalostí profesora Jána Boora, odborníka na svetové divadlo, ale aj literatúru, hudbu a filozofiu. Prednášal ako polyhistor, odkrýval nám jednotlivé kultúrne epochy komplexne. Fascinoval ma aj profesor Jozef Budský, pedagóg dramaturgie a réžie. Priťahovalo ma, že sa pred nami slobodne otváral so svojimi úvahami i hypotézami nad novou hrou, ktorú si v diskusii s nami pripravoval do nadchádzajúcej sezóny v SND. Exaktné analytické metódy som oceňovala u profesora dejín slovenského a českého divadla Zoltána Rampáka, aj u profesora štylistiky Jozefa Mistríka. Bola by som ocenila viac teoretických predmetov zosúladených so súčasnými európskymi i svetovými trendmi, aj viac prednášok o súčasných umeleckých prúdeniach. Istú absenciu obsahovej aktuálnosti som dokonale pocítila na štúdiách vo Švajčiarsku, kam som sa dostala po absolvovaní VŠMU, na konci šesťdesiatych rokov. Formovanie na psychologicko-realistickej hereckej škole, Stanislavského metóde identifikácie sa s postavou a tradičných biograficko-sociologických prístupoch k umeniu (štrukturalizmus, ruská formálna škola a Brecht ostali kdesi na okraji, ba dokonca mimo horizont záujmu našich pedagógov) z nás napriek všetkej vášni pre divadlo a štúdium urobilo v zahraničí, kde sa vývoj hnal dopredu, tak trocha skanzen, čo znie ako paradox vzhľadom na moje predošlé nakúkanie ponad ploty do západných končín. Na univerzite v Bazileji som sa horlivo vrhla do nasávania nových pohľadov na divadlo a z tamojších podnetov som čerpala aj po návrate. Na Slovensku som objavila čosi príbuzné so švajčiarskou technikou textu imanentnej analýzy ako to nazývali, a to v Nitrianskej škole literárnej komunikácie a v Popovičovej teórii prekladu, ktorej som sa začala z individuálnej iniciatívy venovať. Škola však nie sú iba pedagógovia. Nemenej formotvornú rolu zohrávajú spolužiaci za predpokladu, že sú, rovnako ako vy, zapálení pre štúdium. O ruskej formálnej škole a štrukturalizme nám napríklad pri kávičke hovorieval Fero Deák, lebo ho zaujali isté zmienky na hodinách teórie 8 9 daniela zelanáková institut français de slovaquie

7 stretnutie pri káve Nekonečná hravosť adeptov herectva mi dlho nedovoľovala brať sa vážne. literatúry, ktorú ako študent divadelnej vedy dostal oproti nám dramaturgom navyše. Fero bol výnimočný zjav. Prišiel na školu s vysvedčením zo strednej strojárskej priemyslovky. Nevedel jazyky a nemal všeobecné gymnaziálne znalosti. No silný záujem o štúdium a mimoriadne intelektuálne predpoklady ho zrýchleným tempom vyšvihli do vedúcej pozície. Zaujal aj francúzskym šarmom, bol čosi medzi Belmondom a Delonom. Niet divu, že sa po okupácii pobral do Francúzska na novozriadenú Univerzitu pri Svetovom divadelnom festivale do Nancy. Dva roky stačili, aby zvládol francúzštinu a angličtinu, a zakotvil napokon na Univerzite La Jolla v San Diegu, v Kalifornii, kde urobil veľkú kariéru. Stal sa dekanom Fakulty umení. V slovenskom preklade čítame jeho knihu o symbolizme. Na viacerých spolužiakov mám živé spomienky. O to viac, že s nejedným sme doteraz pracovne v kontakte. S Ľubom Vajdičkom sme napríklad rýchlo našli spoločnú reč. V rozhovoroch pre médiá ma zvykne zo žartu nazývať svojou staršou spolužiačkou, hoci on je odo mňa o deň starší. Stalo sa to tak, že hoci sme boli spoločne na pohovoroch, jeho na prvý raz nevzali. Otca farára mal práve vtedy vo väzení. Dostal sa až o rok neskôr a, samozrejme, do nižšieho ročníka. Ľubo bol jeden z viacerých študentov z politicky perzekvovaných rodín. Bol však veľmi veselý a, pokiaľ išlo o súkromné záležitosti, aj veľmi diskrétny. Prežíval spolu s nami bezstarostné vysokoškolské časy. Sledovala som jeho dráhu vlastne od začiatku. Prvé inscenácie v amatérskom divadle Za rampami s Jozefom Bednárikom a Dušanom Jamrichom a neskôr profesionálne začiatky v martinskom DSNP. Do Martina som chodila už ako kritička a občas aj ako pedagogický dozor so študentmi. Jeho predstavenia nám signalizovali, že sa otvára zaujímavé mimobratislavské centrum tvorivosti. A skutočne, hlavne ruskou klasikou naštartoval Ľubo trend nepsychologického divadla. Mohla by som menovať ďalších. V ročníku nad nami študovalo viacero budúcich legiend. Janko Jaborník, vtedy dosť hanblivý, neskôr suverénny nástupca profesora Rampáka, vychádzajúca hviezda Martin Porubjak, dramaturgicky aktívny pri zrode školských inscenácii s M. Labudom, S. Dančiakom a P. Mikulíkom, a neskôr dramaturg legendárneho Divadla na Korze a potom, za normalizácie, spolupracovník inkognito na predstaveniach I. Petrovického v DSNP Martin, až po podpredsedu vlády po Nežnej revolúcii. Jaro Blaho, nezabudnuteľný operný kritik a dramaturg Opery SND. Ešte vyššie Vlado Strnisko a Boris Hochel, pre nás už takmer nedostihnuteľne pokročilí, hoci Strnisko si poctivo plnil výchovnú rolu voči nám mladším spolužiačkam a dával nám lekcie zo svetového divadla aj z politiky. V našom ročníku vynikal Milan Stanek, ktorý vo Švajčiarsku urobil kariéru v odbore etnológia ako odborník na Novú Guineu. Pri mojom vstupe na školu jej brány práve opúšťal Milan Lasica, ale jeho a Julovu Satinského inscenáciu Lásky hra osudná sme v školskom divadielku Reduta stihli vidieť ešte viac razy. Bola to kultová záležitosť. Zo študentky pedagogička, z dramaturgičky teatrologička Prechod do radov pedagógov bol spojený s dramatickou premenou krajiny začiatkom normalizácie. Mladý dvadsaťročný človek bol našťastie tak trocha mimo obliga. Bavilo ma učenie Nevyhnutnosť pripravovať sa z hodiny na hodinu a hmotná núdza, mala som vtedy veľmi zložitú rodinnú situáciu, ma uväznili na niekoľko rokov v knižniciach a pri písacom stroji. Robila som si v SAV ašpirantúru, nadriadení ma nútili do písania denníkových kritík, to mi vypĺňalo život. Záchranou pre mňa boli spomínané premiéry v Martine a bytostná radostnosť študentov. S profesorom Boorom sme si predmet svetové dejiny divadla delili, on učil vyspelejších teoretikov a dramaturgov, ja hercov, scénografov a s výberovými prednáškami aj režisérov. Nekonečná hravosť adeptov herectva mi dlho nedovoľovala brať sa vážne. Až neskôr, keď som získala istotu a učivo som už mala v hlave, sa mi dostalo aj spontánneho uznania a cítila som, že mám prirodzenú autoritu. Však, Adynko Hajdu? Ako sa stalo, že zo študentky dramaturgie som sa stala profesorkou teatrológie? Takéto vývinové peripetie, myslím si, vôbec nie sú ojedinelé. K dramaturgii som trocha pričuchla na poste lektorky činohry SND a neskôr ako asistentka na škole. Veľkú prax som nemala. Skôr som sa ustavične presviedčala, že som ešte nehotová, mám sa čo učiť, zbierať skúsenosti. Dráha vysokoškolskej učiteľky sa mi napokon zdala pri mojich nárokoch na seba ideálnou. Mala som čas na výskum, sledovanie divadelných noviniek, písanie aj prekladanie. Učenie ma napokon v rôznych intenzitách vlastne stále bavilo. A keďže som popri mojej neutíchajúcej zvedavosti, ktorá ma pudí k mobilite, na druhej strane domased, nepomýšľala som nad zmenou pracoviska. Iba občas som si pohostinsky na semester zaskočila inam, do Paríža, do Brna. Tak sa stalo, že som ostala našej alma mater verná polstoročie. Obdobie izolácie od sveta po okupácii krajiny sa nám podarilo spríjemniť si organizáciou Festivalu Istropolitana. V osemdesiatych rokoch ku školám z Východu postupne pribúdali prvé lastovičky zo Západu. Najprv Francúzi, potom Belgičania, Angličania, neskôr Čína, Honkong, západné Nemecko, Taliansko, Španielsko, Portugalsko, ba i Austrália. Festivalový týždeň znamenal príliv mladej energie a nadšenia z obojstranného spoznávania sa ponad železnú oponu a rôzne umelé hranice. Školy z nášho tábora sa mohli pochváliť vysokou technickou pripravenosťou študentov, tie zo Západu originalitou konceptov a tvorivých postupov. Išlo skutočne o plodnú výmenu podnetov. Bola som plne angažovaná do prípravy festivalu, čo ma držalo v intelektuálnej i emocionálnej kondícii, nedalo mi vyhorieť. Keď sa povie teatrológia... Pýtate sa na podstatu teatrológie. Toto pomenovanie sa u nás ustálilo v období, keď sa upúšťalo od názvu divadelná veda a hľadalo sa čosi výstižnejšie. Pravda teatrológia je pojem importovaný z Francúzska, kde sa paradoxne neteší veľkej obľube, považuje sa za dosť umelý. V angloa frankofónnych krajinách sa ujalo pomenovanie divadelné štúdiá theatre studies, études théâtrales. My sme si ho na katedre osvojili. Aký by mala mať disciplína obsah, akú metodológiu, to sa nedá presne a definitívne vymedziť. Ak si urobíme prehľad viacerých katedier a ústavov vo svete, kde sa vyučuje, zistíme, že možností je veľa. Tak, ako je živé divadlo komplexný fenomén, tak sa dá na naň rozmanite pozerať, učiť ho a skúmať. Mali sme aj na našej škole spojenia divadelnej vedy s dramaturgiou či filmovou vedou, spolu s FiF UK sa divadlo učilo s estetikou, anglistikou, etnológiou, polonistikou, klasickými jazykmi, vieme si predstaviť študovať divadlo s hudbou alebo tancom, s filozofiou i sociológiou, hoci sa kedysi na počiatku študovalo iba s literatúrou. Prierezovou disciplínou je momentálne performancia, performačné štúdiá, ktoré sa dajú prepájať so všetkými predstaviteľnými odbormi. Divadlo je skrátka svojou povahu interdisciplinárne, intermediálne, čo všetci dobre vieme, iba som to teraz zhrnula. Liber amicorum A napokon k prekrásnej knihe, ktorú dokonale pripravila moja kolegyňa a priateľka, Janka Wild, s láskavou podporou mojej alma mater. Zažila som ohromné prekvapenie, priam mi vyhŕkli slzy, tak šarmantné a dojemné dielo som dávno nemala v rukách. Dôstojné čelnými osobnosťami školy, ktoré do knihy prispeli, hlboké, poučné, veselé a informačne bohaté vďaka množstvu prispievateliek a prispievateľov rôznych generácií, profesií a zemepisných šírok. Moja najúprimnejšia vďaka a obdiv patrí všetkým. Mám vás rada. Festival bude nebude a bol. Online. Prípravy tohtoročného filmového festivalu A čko, tak ako mnoho iného nielen v oblasti kultúry, ovplyvnila všadeprítomná pandémia koronavírusu. V septembri, keď už obyčajne bývajú napísané tlačové správy, sme ešte ani len netušili, či sa festival vôbec bude konať, a ak áno, tak v akom termíne. Nakoniec sme usúdili, že jesen patrí a vždy aj patrila A čku, a tak sme sa ho rozhodli preniesť do online sveta. Záber z filmu On The Hill. Predĺžili sme dátum prihlasovania filmov a začali pracovať na koncepcii. Od začiatku nám bolo jasné, že nie všetko bude v online priestore fungovať. Rozhodli sme sa preto väčšinu energie venovať príprave masterclassov, ktoré mali byť nosným pilierom historicky prvého online Áčka. Napriek prvotným obávam nakoniec hudobný skladateľ Vladimír Martinka docestoval z Prahy a nakrútil s nami svoj výborný masterclass o filmovej hudbe. Druhý masterclass mal viesť legendárny maďarský režisér, držiteľ Oscara za film Mefisto, István Szabó. Vybavili sme všetky potrebné povolenia, aby sme sa so štábom mohli za ním presunúť do Budapešti. Celý štáb dokonca stihol ísť na PCR testy. Cesta do Maďarska sa ale napokon neuskutočnila, pretože István Szabó sa nakazil koronavírusom 10 11

8 cez plece a skončil v nemocnici. Našťastie to jeho organizmus zvládol a úspešne sa vyliečil. Ešte väčším problémom však boli študentské filmy. Nikto počas koronového roka nevedel, či a kedy sa bude nakrúcať, a teda nebolo jasné, či vôbec budeme mať čo premietať. Nakoniec treba konštatovať, že filmov sa prihlásilo dostatok a ich kvalita bola minimálne na takej úrovni ako po ostatné roky. Postupne sa však začali nabaľovať ďalšie problémy, spojené najmä s faktom, že organizačný štáb bol nútený komunikovať dištančne. Filmári sú predsa len silne kontaktní ľudia, Záber z filmu Odkaz Snímka z filmu Návrat členiť do programu throwback sekciu, do ktorej sme vybrali štyri študentské filmy Petra Kerekesa, Petra Bebjaka, Evy Borušovičovej a Róberta Švedu. Napokon sme však do sekcie pridali ešte ďalších sedem filmov absolventov našej školy. Podarilo sa nám cez ne nazrieť na dlhú a bohatú históriu FTF VŠMU a vývoj študentského filmu. Podľa štatistík sledovanosti to bol najúspešnejší bod programu hneď po súťažnej sekcii. Najviac nás však zaskočil skutočný dosah festivalu v online priestore. Po zrátaní všetkých podujatí sme sa dostali k zhliadnutiam. S istým zjednodušením by sa dalo povedať, že šlo o divákov. Toľko ľudí by nikdy nedošlo do školských kinosál počas prezenčného konania festivalu. Študentský film sa tak v oveľa väčšej miere, než kedykoľvek predtým, dostal za hranice bratislavskej Svoradovej ulice a mal k nemu prístup divák a tak vznikali aj isté onlinové zmätky. Na druhej strane však treba povedať, že organizovanie festivalu v karanténe má aj svoje výhody, ak vám praskajú nervy, upokojujete sa osamote, prípadne sa vaše psychické rozpoloženie prenáša len na členov vašej bubliny... Online festival prináša ale aj jednu nespornú výhodu: divák si môže pozrieť filmy kedy chce, prípadne v širšom časovom slote. Väčšinu obsahu sme počas Áčka zavesili na internet na 24 hodín, čím sme sa vyhli veľkému náporu na festivalovú stránku, a zároveň sme divákom umožnili vytvoriť si vlastný výber programu. Nemusel sedieť v presne určený čas v kine. Napriek nemožnosti fyzického kontaktu sa nám nakoniec podarilo zaplniť aj spomínaný výpadok Istvána Szabóa. 24. ročník Áčka mal byť pôvodne aj oslavou 30. výročia založenia Filmovej a televíznej fakulty. Logicky nám napadlo, že by bolo výborné zaz celého Slovenska, nielen ten z hlavného mesta. Veľmi pozitívne hodnotili online formu záujemcovia o štúdium na FTF, aj naši študenti. Napriek tomu všetci dúfame, že 25. ročník bude poriadnou oslavou filmu a uskutoční sa prezenčne so všetkým, čo k tomu patrí premietaním, živými diskusiami, masterclassmi, afterkami. Ocenenia z Áčka 2020 V roku 2020 najviac cien pozbieral bakalársky film Návrat režisérky Moniky Mahútovej. Získal cenu pre najlepší film, najlepší hraný film, najlepší strih (Jaroslav Martinický) a dokonca aj divácku cenu. Nuda Alice Bednárikovej zvíťazila na mnohých zahraničných festivaloch a z domovského Áčka si odniesla ceny za najlepšiu kameru (Roman Šupej) a najlepší scenár (Alica Bednáriková). Najlepším dokumentárnym filmom sa stal Ideál Daniela Svoreňa. Absolventský film Odkaz si odniesol cenu za najlepší zvuk (Matúš Imríšek). Za najlepšie vizuálne efekty a najlepší animovaný film bol ocenený film On The Hill Lukáša Ďuricu. Trofeje sme rozniesli výhercom a ak naše časové harmonogramy a epidemiologická situácia dovolia, raz možno uzrie svetlo sveta aj Áčko online fest aftermovie! Autorka je študentkou réžie dokumentárneho filmu FTF VŠMU. Pandémia zasiahla absolútnu podstatu vzdelávacieho procesu na našej škole. Nová situácia bola nesmierne náročná predovšetkým pre tanečníkov, ktorí pre svoju prácu potrebujú nielen fyzický kontakt, ale aj adekvátne priestorové vybavenie. Ako sa vám na katedre podarilo vysporiadať s nástrahami pandémie? Pre tanečníkov je nesmierne ťažké udržiavať svoje telá vo fyzickej kondícii bez adekvátneho priestoru. Tanečný tréning zahŕňa aj intenzívny pohyb do priestoru, a to nie je možné v kontexte panelákovej obývačky. Je to, ako keby sme chceli od šprintéra na 100 metrov, aby trénoval len na 5-metrov dlhej dráhe. Tanec je zo svojej podstaty kolektívnym umením a je nesmierne ťažké tancovať bez priameho kontaktu s javiskovými partnermi. Rovnako náročná je aj jeho výučba bez priamej spätnej väzby medzi pedagógom a študentom, ktorého navyše pedagóg vidí len ako dvojrozmerný obraz na monitore počítača. Napriek všetkým týmto výzvam sa nám však podarilo prvú vlnu zvládnuť. Online vzdelávanie sme doplnili intenzívnou blokovou výučbou počas letných mesiacov a individuálnymi hodinami počas jesene. Rozhodne však nemožno tvrdiť, že online výučba je v prípade tanca plnohodnotnou alternatívou. Pandémia sa stala katalyzátorom mnohých zmien tak v spoločnosti, ako aj na škole. Myslíš, že priniesla aj pozitívne aspekty? Veľa umelcov spomína, že pandémia im dala príležitosť a čas na sebareflexiu a na upokojenie sa. Pre nás, pedagógov, bola prvá vlna zaujímavá v tom, že sme sa učili ako učiť v novej bezkontaktnej realite. Skúmali sme možnosti, skúšali nové technológie, menili a upravovali svoje zabehnuté metódy. Každý z nás sa naučil nové zručnosti, Tanec sa nedá naučiť pozorovaním miroslava kovářová svoju kariéru začala ako tanečnica, pedagogička a choreografka. V Balete SND pôsobila ako baletná majsterka, neskôr ako jeho šéfdramaturgička. Od roku 1993 pôsobí ako tanečná pedagogička na Katedre tanečnej tvorby na Hudobnej a tanečnej fakulte VŠMU, kde je jej doménou výučba techniky José Limóna. Od roku 2015 je vedúcou katedry. Jej meno je tiež nerozlučne späté s festivalom súčasného tanca Bratislava v pohybe. Porozprávali sme sa s n ou o limitoch dištančného vzdelávania, o inováciách v štúdiu, ale aj o sile tanečného umenia. M. Kovářová a to je vždy pozitívne. Mimoriadna situácia nás preverila ako pedagógov a naučila nás i novému druhu sebadisciplíny ktorej podstata tkvie v zručnosti trpezlivo a správne sedieť za počítačom. Sebadisciplína je však niečo, v čom sú tanečníci veľmi dobrí. Pretože bez disciplíny by sme neboli tanečníkmi. (Smiech.) Vzdelávate študentov v klasickom, ľudovom aj modernom tanci. Ako funguje spolužitie troch diametrálne odlišných druhov tanca na jednej katedre? Je veľmi zaujímavé, že to takto vnímaš ako tri diametrálne odlišné druhy tanca, pretože tanec má jeden spoločný vyjadrovací prostriedok, a tým je ľudské telo. A ľudské telo majú aj ľudovkári, aj klasikári, aj modernisti. A to je to, čo ich spája. Hovorí sa, že koľko jazykov vieš, toľkokrát si človekom. Podobné je to aj v tanci: koľko vecí rozdielnej kvality, dynamiky, napätia, štýlu či detailov dokážeš svojim telom vyjadriť, toľkokrát si tanečníkom. Tanečníci si uvedomujú, že musia byť všestranní. Preto je úplne prirodzené, že si študenti vyberajú aj predmety z iných študijných plánov. Dnes je už nepredstaviteľné, že by tanečník moderného tanca nemal základy klasickej techniky, ľudový tanec ho zasa dokáže naučiť pohotovosti v rámci dynamiky a rytmu. Ani pre budúcich tanečných pedagógov by nebolo dobré, keby sa úzkoprso limitovali len na určitý štýl tanca a zužovali si tak svoj rozhľad. Kde, keď nie na škole by mali mať možnosť vyskúšať si rôzne tanečné štýly či techniky. Tanec sa nedá naučiť pozorovaním, tanec si musí človek vyskúšať, aby mu vedel plnohodnotne porozumieť. Spolužitie teda funguje bezproblémovo a je vzájomne obohacujúce. J nataša findrová 12 archív festivalu áčko J matúš benža 13 ctibor bachratý

9 na škripec Ako vnímaš postavenie Katedry tanečnej tvorby v kontexte slovenského tanca? Aké sú vízie katedry pre budúcnosť? Katedra tanečnej tvorby má v kontexte slovenského profesionálneho tanca a tanečného vzdelávania jedinečné postavenie. Sme jediným pracoviskom, ktoré poskytuje vysokoškolské vzdelávanie v oblasti tanca. Máme obrovskú zodpovednosť a musíme neustále obhajovať svoju pozíciu lídra v kvalite aj šírke ponúkaného vzdelávania v oblastiach ľudového, klasického, moderného i súčasného tanca, tanca pre deti a mládež a aj v oblasti choreografie. Je našim poslaním vychovávať odborníkov, ktorí budú udržiavať kvalitu tanečného vzdelávania a tvorby na Slovensku na tej najvyššej možnej úrovni. Preto musíme byť na tepe doby, musíme mať prehľad o trendoch a smerovaní, ktorým sa tanec a tanečné umenie uberajú doma i vo svete. Len tak môžeme poznať potreby slovenského profesionálneho tanca a usmerňovať ho. Nechceme byť tými, čo dobiehajú, ale tými, čo vedú. A verím, že to sa našej katedre darí, a to aj vďaka našim absolventom, ktorí pozitívne ovplyvňujú smerovanie tanca na Slovensku. Veľkou témou posledných týždňov a mesiacov je aj nová akreditácia. Diskutuje sa aj o vzniku nových študijných plánov zameraných na dejiny a teóriu tanca a tiež na manažment tanca. Z čoho vyvstala potreba práve takéhoto vzdelávania? Každé umenie potrebuje na to, aby sa mohlo rozvíjať, tri veci: dobré a kvalitné vzdelávanie, ktoré vychováva interpretov, tvorcov a pedagógov; umeleckú produkciu, ktorá poskytuje príležitosti pre uplatnenie sa v praxi a pre tvorbu umenia samotného; a treťou vecou, ktorá túto slučku uzatvára je kritika, ktorá dáva tvorcom a interpretom spätnú väzbu a pomáha pri výchove publika. Vynorila sa tiež potreba manažérov, ktorí budú pomáhať umelcom a súborom pri vytváraní podmienok pre tvorbu a pre jej šírenie. Katedra je tak opäť na tepe doby a reflektuje na potreby slovenskej tanečnej scény. SHARE International festival of dance universities, workshop, Dvorana Pokiaľ ide o teóriu a tanečnú kritiku takýto odbor sme kedysi na VŠMU mali, jeho poslední absolventi opustili školu v roku Nejde teda o novinku, len na školu vraciame to, čo z nej nikdy nemalo zmiznúť. To, čo v prípade hudby, divadla či filmu existuje kontinuálne a vybudovalo si svoju reputáciu a odborné zázemie, tancu aktuálne chýba. Musíme obnoviť prerušenú kontinuitu. Nepotrebujeme len kritiku a reflexiu pre široké publikum, potrebujeme predovšetkým vychovávať odborníkov dramaturgov pre profesionálne tanečné súbory, teoretikov pre inštitúcie ako je Divadelný ústav, SAV až po ministerstvo kultúry. Dlhodobo bol tanec vnímaný len ako akýsi prívesok divadla resp. opery, a musel tak bojovať nielen o pozornosť, ale aj o prostriedky na svoj rozvoj. Je preto nesmierne dôležité, aby tanečné umenie konečne dostalo rovnakú pozornosť a starostlivosť, akú požívajú ostatné druhy umenia. A práve to bude úlohou kvalitných a fundovaných absolventov, ktorých chceme na našej škole vychovávať. Pre koho sú tieto študijné plány určené? Akých uchádzačov by si v budúcnosti rada videla v laviciach VŠMU? Hlavne takých, ktorí budú milovať tanečné umenie a budú chcieť prispieť k tomu, aby sa mu u nás darilo. Dúfam tiež, že budú rozhľadení, otvorení, vnímaví a že budú talentovaní. Uchádzači o štúdium na umeleckej škole musia mať nielen talent či vedomosti, ale aj vášeň. Verím, že poslaním umenia je v ľuďoch otvárať skryté komnaty a dávať im pozitívnu emóciu, ktorá urobí ich život krajším a bohatším, alebo ich prinúti k zamysleniu a sebareflexii. Musia predovšetkým pochopiť zmysel a poslanie umenia, ktoré budú hodnotiť, alebo ktoré budú manažovať. Aké sú tvoje očakávania od novoakreditovaných študijných programov? Obrovským pozitívom novej akreditácie je zbližovanie doterajších teoretických študijných programov pod jednu spoločnú strechu. Výhodou je, že študenti získajú oveľa jednoduchší prístup k expertíze pedagógov, ktorí doteraz fungovali v zabehnutých fakultných štruktúrach. Študenti tak dostanú príležitosť kvalifikovane spoznať aj iné druhy umenia, čo považujem za nesmierne prínosné a dobré. Myslím si, že to je to, k čomu smeruje umenie dneška a predovšetkým tanečné umenie. Okrem toho, že sa tanec vyjadruje ľudským telom, používa výrazové prostriedky nielen divadla, ale aj rôzne médiá. Tanec je už dávno univerzálnym umením. A verím, že takými budú aj naši budúci študenti a absolventi univerzálni. Centrum výskumu na HTF je mimoriadne aktívne práve v oblasti tanca. Ktoré projekty vnímaš ako najzásadnejšie v oblasti výskumu a reflexie tanečného umenia na našej škole? Veľmi dôležitou aktivitou je tanečný kongres Tanec.SK. Podarilo sa mu vytvoriť platformu pre stretnutie, či dokonca zmierenie a vzájomné spoznanie sa jednotlivých tanečných komunít a generácií. Ich predstavitelia tak dostali príležitosť komunikovať svoje zásadné odborné problémy a otázky. Vďaka kongresu sme začali intenzívnejšie spolupracovať aj s tanečnými univerzitami v okolitých krajinách. Azda najväčším pozitívom kongresu sú však zborníky, ktoré slúžia ako pamäť stavu odbornej reflexie v tanečnom umení. Druhou nesmierne dôležitou aktivitou centra boli Teoretické analýzy v tanečnom umení. Tento projekt každým rokom prináša študentom našej katedry možnosť zoznámiť sa s inými vzdelávacími metódami ako majú naši pedagógovia. Vďaka workshopom dostali možnosť zoznámiť sa s novými prístupmi k tanečným technikám, či s novým repertoárom, a následne tieto svoje skúsenosti písomne reflektovať a rozvíjať tak svoje teoretické aj praktické skúsenosti. Oba projekty tak boli, a dúfam, že i naďalej budú, významným príspevkom nielen pre našu katedru, ale pre celú tanečnú komunitu na Slovensku. Menej skúsení diváci majú často pred návštevou tanečných produkcií obavy. Boja sa, že predstaveniam nebudú rozumieť. Máš nejaký zaručený recept, ako sa zamilovať do tanečného divadla? Myslím si, že to, že sa ľudia boja chodiť na tanec, je už prežité klišé, ktoré si v sebe pestujeme. Bežný divák sa skôr zameriava na emóciu a zážitok, Predstavenie Graces s ktorým opúšťa divadlo, ako na to, či predstavenie pochopil. Skôr si myslím, že tanečné umenie sa ešte stále dostatočne nepropaguje. Rovnako sa aj my sa musíme zamyslieť nad tým, čo divákom ponúkame, ale aj ako im to ponúkame, ako ich vzdelávame, ako si ich vychovávame. Viac, než o obavách, by som hovorila o neznalosti. Som presvedčená, že ako komunita máme dostatok prostriedkov aj skúseností ako tieto nedostatky odstrániť. Akurát musíme prestať v povedomí ľudí udržiavať túto vžitú predstavu, ktorá už možno dávno nie je pre diváka problémom. Fantastickým príkladom toho, že súčasného tanca sa netreba báť, bolo otváracie predstavenie tohtoročnej Bratislavy v pohybe Graces od Silvie Gribaudi, ktoré svojou hravosťou, ľahkosťou a humorom bolo doslova pohladením na duši uprostred zúriacej pandémie. Bol to zámer či šťastná náhoda? Aké sú tvoje hlavné kritériá pri výbere inscenácií pre festival? A to je presne to, čo hovorím! Potrebuješ po takomto predstavení niekomu hovoriť, či si tomu rozumel alebo nie? Dostal si emóciu, prehovorilo na teba umenie a dalo ti zážitok! Keď sa budú tvoriť takéto diela, tak nebudeme čeliť otázkam, či sa ľudia boja tanca alebo nie. V žiadnom prípade si však nemyslím, že by umenie malo rezignovať na nastoľovanie závažných otázok či odhaľovanie temných zákutí nášho žitia. Sú predstavenia, ktoré sú zábavné, hravé, ľahké, ktoré ti dajú pozitívny náboj do života. A oproti nim budú stáť predstavenia, ktoré budú zdvíhať varovný prst a upozorňovať nás na nežiadúce veci. V oboch prípadoch je dôležité, aby umenie diváka oslovilo, emocionálne zasiahlo, prinútilo zamyslieť sa. A to je to, čo je dôležité! Súčasný tanec je nesmierne rozmanitý, chceme aby festival prinášal do Bratislavy rôzne uhly pohľadu, rôzne emócie, rôzne témy, ktoré sú aktuálne, ale aj spôsob, akým sú umelecky spracované. Mám takú svoju podmienku, že na festival pozývam zásadne iba tie predstavenia, ktoré som videla naživo. Tento rok som však až dve predstavenia vybrala len na základe videa, pretože ma okolnosti k tomu donútili. A jedno z nich bolo práve Graces. Ale naučila som sa, že čo funguje na videu, bude fungovať aj naživo. Pokiaľ sa na to video zadívaš, a nejdeš si popri tom uvariť kávu alebo nestlačíš Fast Forward, tak vieš, že toto bude fungovať aj naživo. (Smiech.) Ako vnímaš budúcnosť tanca? Chceš, aby som sa pozrela do krištáľovej gule? (Smiech.) Neviem, kam sa bude tanečné umenie vyvíjať, ale dúfam, že sa bude čím ďalej, tým viac presadzovať v celkovej ponuke kultúry a stane sa bežnou súčasťou života ľudí. Pandémia pomohla odhaliť skrytý potenciál tanca ako druhu terapie a zážitkovej aktivity, ktorú ľudia objavili a v ktorej budú chcieť pokračovať. Pandémia nás tiež donútila vykročiť z divadiel do otvoreného priestoru a mnoho tvorcov začalo tvoriť špeciálne pre exteriér. Myslím si, že je to jedna z ďalších vecí, ktoré v tanci pretrvajú. Verím, že sa ďalej rozvinie spolupráca medzi tancom a filmom, predovšetkým filmovým záznamom tanca. To, čo bude vždy tým najdôležitejším, je ľudské telo jeho pohyb v čase a priestore a poznanie toho, ako funguje. Nerada by som však hovorila o limitoch ľudského tela, lebo to, čo sa dá vyjadriť telom a jeho pohybom, je bez hraníc mária drábeková ctibor bachratý 15

10 vosti. Tatiana Zacharovská, jedna z pedagogičiek programu Herný dizajn, víta jeho otvorenie aj preto, že pomôže rozprúdiť diskusiu v tejto oblasti. Myslím, že veľká časť paniky okolo škodlivosti počítačových hier je spojená s nedostatočnou informovanosťou, zanedbávaním miery hrania a výberu vhodných hier podľa obsahu alebo vekovej kategórie rodičmi detí, a tiež nerozlišovaním medzi excesívnym hraním a skutočnou závislosťou, hovorí a dodáva, že o pozitívach hier a ich využití vo vzdelávaní sa u nás hovorí zatiaľ veľmi málo. Najmä nehráči preto často prehliadajú prínos hier, či už v rozvoji rôznych kognitívnych funkcií, tvorivosti, priestorovej predstavivosti, alebo v zmierňoza dverami katedier a ateliérov Herný dizajn najmladší študijný program Filmovej a televíznej fakulty Zrod myšlienky ako reakcia na svetové trendy Návrh otvoriť nový študijný program prvýkrát zaznel v období, keď vznikal študijný program Vizuálne efekty. Jeho výučba prebieha na fakulte od roku 2011 a študenti stihli so svojou tvorbou vo svete pozbierať viacero významných úspechov. Začiatky neboli jednoduché a podporu vo filmárskom i akademickom prostredí si musel získavať postupne. Vývoj možností vizuálneho spracúvania filmového obrazu preukázal opodstatnenosť programu, ktorého desiatky absolventov v súčasnosti pôsobia v praxi. Filozofia študijného programu Vizuálne efekty je a bola postavená na slobode umeleckej tvorby, v priebehu ďalších rokov u študentov začali pribúdať cvičenia, ale aj ročníkové práce, ktoré rozvíjali pôvodne definovaný študijný program o tvorivé postupy známe z virtuálnej a rozšírenej reality, alebo z oblasti počítačových hier, spomína prof. Ľudovít Labík, vedúci Ateliéru vizuálnych efektov. Štandardnou súčasťou prijímacích pohovorov býva otázka o predstave vlastnej budúcnosti uchádzača o štúdium. Podľa Ľ. Labíka práve odpovede na túto otázku potvrdzujú existujúce svetové trendy. Opakovane zaznieva, že študijný program Vizuálne efekty je na Slovensku najbližšie k možnosti uplatniť sa v oblasti herného priemyslu. Na tento trend bolo potrebné zareagovať a podľa možností čo najskôr. Filmová a televízna fakulta Vysokej školy múzických umení v tomto akademickom roku otvorila nový študijný program, ktorý má sa venovať hernému dizajnu a tvorbe videohier. Reaguje tým na dlhodobý nedostatok kvalifikovaných profesionálov v tomto odvetví kreatívneho priemyslu, ktoré s filmovou tvorbou spája omnoho viac, než môže názov študijného programu Herný dizajn evokovať. Štúdium s obrovským potenciálom Na úrovni pedagógov prebehla najskôr diskusia, či by malo dostať prednosť štúdium virtuálnej reality, alebo práve herného dizajnu. Rozhodujúcou sa stala úvaha o uplatniteľnosti absolventov, keďže je herný priestor na Slovensku personálne poddimenzovaný, pričom vo svete panuje podobný trend. Percento umelecky vzdelaných je medzi tvorcami hier veľmi nízke, pretože sa priemysel rozvíja prevažne z nadšenia fanúšikov a s podporou programátorov, teda umelecky needukovaných tvorcov. Našťastie, diskusia, či do herného dizajnu vstupujú umelecké atribúty, je už v medzinárodnom kontexte prekonaná a aj na Slovensku sa pod týmto vplyvom otázka stáva okrajovou, hovorí profesor Labík. Filozofia študijného programu Herný dizajn stavia na niekoľkých základných pilieroch. Užívateľov internetu pribúda, obrat svetového herného priemyslu rastie, rovnako ako význam umenia vytvoreného prostredníctvom počítačov. Podpora moderných technológií je kľúčová aj pre filmový priemysel a navzájom sa ovplyvňujú. Napriek tomuto pokroku fenomén počítačových hier stále trpí stigmatizáciou spôsobenou strachom zo škodli- Bakalársky projekt: Multipllied Caffe Ateliér učebňa VFX a HD Diplomový projekt: The Gods vaní napätia a stresu, zhŕňa T. Zacharovská, ktorá sa sama profesionálne venuje najmä dizajnu vzdelávacích hier, art direction a hernej grafike. Príbuzenský vzťah filmu a hier Rozvoj herného priemyslu na Slovensku je mimoriadne rýchly a s ním rastie aj dopyt po edukovaných odborníkoch. Marián Ferko, prezident iniciatívy Slovak Game Developers Association, ktorý bol zapojený aj do formovania študijného programu, hovorí: Formálne vzdelávanie v oblasti tvorby počítačových hier predovšetkým na vysokoškolskej úrovni je u nás niečo, čo tu už dlhé roky chýba a pociťujeme jeho akútny nedostatok. Preto plne podporujeme FTF VŠMU pri zakladaní tohto študijného programu, ktorý by v budúcnosti mal tento nedostatok na Slovensku napraviť a poskytnúť aj v tejto oblasti kvalitné vzdelanie desiatkam študentov. Viacero absolventov Filmovej a televíznej fakulty už v oblasti herného vývojárstva pôsobí na animátorských či produkčných pozíciách. Jediné medzinárodné videoherné podujatie na Slovensku, festival Game Days, je s filmovým priemyslom takisto úzko prepojené. Vzniklo pôvodne ako súčasť žilinského Medzinárodného festivalu animácie Fest Anča, než sa v roku 2019 osamostatnilo. Filmová a televízna fakulta je školou, na ktorej sa rozprávajú príbehy. Všetky študijné programy na nej smerujú k príbehu, hovorí profesor Labík, podľa ktorého je najväčšou výzvou prieniku filmu a počítačovej hry fungujúca interakcia diváka s príbehom. Pri ozrejmovaní možného budúceho smerovania audiovizuálneho storytellingu si pomáha príkladom známej filmovej adaptácie literárnej klasiky: Sofiina voľba z filmu sa dá v hernom dizajne vyrozprávať na množstvo rôznych spôsobov a stále so zastúpením filozofie a eticko-morálneho poznania vyplývajúceho zo situácie. Takúto možnosť nám ponúka filmový príbeh rozprávaný pravidlami počítačovej hry. Vysokoškolské vzdelávanie v oblasti herného dizajnu však podľa jeho slov nezostane len doménou storytellingu a Filmovej a televíznej fakulty. Postupne vstúpi na viaceré vysoké školy pod rôznymi názvami a s rôznymi ďalšími cieľmi nielen u nás, ale aj vo zvyšku sveta. V Poľsku majú už teraz napríklad skvelý študijný program herného dizajnu na ekonomickej škole. Edukačné schopnosti herného dizajnu sú veľkou možnosťou pre pedagogické školy, budúcnosť herného dizajnu je výzvou pre filozofické školy, dodáva a zdôrazňuje, že Vysoká škola múzických umení sa môže vďaka novootvorenému študijnému programu stať priekopníkom aj inšpiráciou. Budúcnosť a široké možnosti uplatnenia O budúcnosť absolventov sa nebojí ani Tatiana Zacharovská: Podľa poslednej Správy o hernom priemysle na Slovensku, ktorú vydala Slovak Game Developers Association, je práve pozícia game dizajnéra druhou najťažšie naplniteľnou pracovnou pozíciou. Očakávam, že absolventi sa uplatnia najmä na špecializovaných pozíciách v oblasti game dizajnu, level dizajnu, storytellingu, ale aj vo výtvarnejšie zameraných oblastiach, akými sú tvorba herných prostredí, art direction, alebo ako tzv. technickí výtvarníci. Ľudovít Labík dodáva, že značná časť záujemcov o štúdium nového programu si prihlášku podáva s plným vedomím svojho budúceho smerovania: Podobne ako aj pri iných študijných programoch Filmovej a televíznej fakulty, uchádzač sa musí zaujímať o herný dizajn niekoľko rokov. Rozhodnúť sa v poslednom roku štúdia strednej školy je neskoro. Situáciu prirovnáva k tej, ktorá je typická pre štúdium na Hudobnej a tanečnej fakulte uchádzačom nemôže byť záujemca, ktorý vo fáze prijímacích skúšok nemá zvládnutú techniku nástroja, v tomto prípade počítača. Zvládnutie techniky mnohých odborných softvérov je prvým predpokladom umeleckého snaženia. Na škole už nebude príliš veľa času ani priestoru na základné der, die, das, hovorí nadnesene a zdieľa Zacharovskej optimistickú víziu budúcnosti. Pedagogický zbor zatiaľ bakalárskeho študijného programu Herný dizajn je podľa jeho slov zložený zo skúsených odborníkov, ktorí sú pripravení sprevádzať študentov na ich ceste stať sa profesionálnymi tvorcami, opierajúcimi sa o silný základ umeleckého vzdelania. Študijný program Vizuálne efekty je na Slovensku najbližšie k možnosti uplatniť sa v oblasti herného priemyslu. J peter gašparík 16 lukáš jankovčín, patrik maryniak, ľudovít labík 17

11 za dverami katedier a ateliérov Hádam sa už ani nepatrí zabŕdať do témy svetovej pandémie vietečoho, tobôž tým začínať nejaký text. Všetkým je z nej viemeako a snáď najlepšie by bolo ten uplynulý rok celý ako bol poslať vietekam... Občas ale vídavam sedmokrásku vyrastať z betónu. Zakaždým ma to prekvapí, zakaždým sa nad tým pozastavím, lebo ona zakaždým nájde spôsob ako vyrásť. A tak sa aj napriek vietečomu, v čase, keď sa tvorba aj energia ocitli pod akýmsi betónovým krytom, dokázalo urodiť čosi milé, čosi povznášajúce. Také milé a povznášajúce, že to nielen vyzdvihlo tvorivosť jedného hereckého ročníka, ale akoby aj zhmotnilo odpoveď Rok sun rok Aspon jeden Rok sa v roku 2020 vydaril! Poslucháči prvého ročníka magisterského štúdia herectva nedávno nahrali v Slovenskom rozhlase text Ivana Lesaya Ako Rok spoznal svojich dvanásť roztopašných potomkov v réžii pedagogičky techniky reči kataríny šafaříkovej. V rozhlasovej hre pre celú rodinu budete počuť, čo ste ešte nepočuli! A napísala nám o tom samotná režisérka. na otázku: Čo tam tí herci na tom herectve akože tak strašne študujú? Ak má totiž niekto pocit, že študenti herectva sú hŕstka chudorľavých dobrodruhov, ktorí sa v škole učia plakať, presúšajú sa po krčmách a neúnavne čakajú na svoju príležitosť v seriáli, v zásade má pravdu. Ibaže v krčme sa tu už takmer rok nikto poriadne nepresušil, nečaká sa len na seriály, ale aj na všakovaké iné príležitosti, ktoré vyžadujú profesionálne pripraveného herca a v škole sa neučia len plakať. Vlastne naopak, učia sa neplakať. Neplakať a pracovať: na sebe, so sebou, s inými, s textom... Konkrétne na mojom predmete najmä s textom, so slovom, s jazykom... Ak má teda niekto pocit, že technika reči je niečo v zmysle povedz stokrát strč prst skrz krk, v zásade má pravdu. Ibaže to by bola aktivita tak na šesť minút, zvyšné dva roky tam sústružíme všeličo zaujímavé. A hoci je jasné, že technické predmety majú za úlohu len rozvíjať základné zručnosti herca, konkrétne môj predmet by ich mal naučiť len rozprávať a čo už to je za kumšt, veď to je ako šoférovať, to predsa každý vie, občas si to všeličo zaujímavé, čo tam dva roky sústružíme, niekto všimne, občas to aj ocení a teraz, držte si klobúky, poskytol aj priestor na profesionálnu realizáciu. Slovenský rozhlas nám za výdatnej podpory Petra Pavlaca ponúkol možnosť nahrať našu semestrálnu prácu v takej podobe, ako vznikla na hodinách techniky reči, ako rozhlasovú hru. Viedlo k tomu zrejme viacero šťastných okolností. Prvou z nich bolo nepochybne naďabenie na zaujímavý text. Totiž, lov takého textu môže prebiehať pomerne štandardným spôsobom (ehm, áno čítaním), alebo aj neštandardným spôsobom, tzv. naďabením. Naďabiť na text sa dá prakticky kdekoľvek. V blahých časoch, keď sa ešte mohlo presúšať po krčmách, ma ktosi predstavil akémusi kamarátovi. Na zdvorilostnú otázku, čomu sa venujem, nerada v skorých ranných hodinách obšírne odpovedám. Jednak preto, že mal predsa okamžite spoznať, že som herečka viď časť čakanie na príležitosti a jednak preto, že čo a ako vyučujem je ťažké vysvetliť aj niektorým kolegom, nieto civilnému obyvateľstvu. Obmedzila som sa len na krátke: trochu učím na výške reč prácu s textom a tak... A kohosi kamarát odpovedal: super ja trochu píšem môžem ti niečo poslať ak chceš... No nazdar, myslím si, pán je spisovateľ a hádam na to do rána zabudne. Lenže Ivan Lesay nezabudol, a tak som natrafila na mimoriadne zaujímavý text. Je určený deťom, ale podľa mojej mienky jeho náročnosť dá zabrať aj dospelému. Pracuje s motívom dvanástich čudesných bytostí, ktoré ako ponáška na dvanásť mesiačikov predstavujú ROKovi najrôznejšie prostredia, problémy a súvislosti nášho súčasného sveta. Ivan Lesay vskutku nepozná hornú hranicu fantazírovania a vrstvenia obrazov, a možno aj to bol dôvod, pre ktorý ešte žiaden z tvorcov, ktorým bol text dovtedy predstavený, nenašiel kľúč na jeho realizáciu. Lenže tam, kde iní končia, ja učím... a text som ponúkla svojim študentom, v tom čase druhákom, ako materiál na techniku reči. Spoločne sme ho rozoberali na kusy, opäť skladali, vymýšľali, domýšľali, morfondírovali, skúšali sme, čo sa dá a čo už nie, naťahovali sme ho do šírky, do dĺžky a občas aj na škripec. A vyšlo nám z toho čosi, čo sme si dovolili nazvať zvukovým divadlom. Bez akejkoľvek orientácie na vizuál, predsa len, predmet sa volá technika reči, sme interpretovaný text ilustrovali všetkými zvukovými spôsobmi, aké len ľudské ústa dovoľujú. A dať takúto možnosť študentom herectva, to poviem surovú pravdu nie je bezpečné! Začujete, čo ste jakživ nepočuli! Medzi severným, horským a morským vetrom je totiž rozdiel! Prosím, nemýľte si zvuk traktora a kombajnu, a ak si myslíte, že hentá zdochnutá kukučka má byť sova, tak to ste ešte nepočuli poctivého výra skalného! A tak stále Vlastne naopak, učia sa neplakať. Neplakať a pracovať: na sebe, so sebou, s inými, s textom... bezodne ďalej, bez vyčerpania zásob inšpirácie! Semestrálna skúška dostala formu verejnej produkcie a videozáznam z nej spôsobil, že Ivanov text dostal zrazu hmotnú podobu. Redakcia Slovenského rozhlasu zodpovedná za tvorbu pre deti v nasledujúcom roku prijala text na realizáciu a dramaturg Peter Pavlac dôveroval nášmu spôsobu interpretácie natoľko, že sme ho mohli nahrať presne tak, ako sme ho spracovali na hodinách. Čiže princípom vox humana, výlučne využívaním možností ľudského hlasu a ľudskej reči, bez zásahu krutého boha Filtra a bez jediného načrenia do zvukových bánk. Takže, kým sa živá umelecká tvorba kvôli vietečomu ocitala zas a znova pod betónovým krytom a nielen škola, divadlo, ani brigády v gastropriemysle už nemohli napĺňať dni študentov herectva, my sme mohli pracovať! A ešte ako! Ako ďas! Vraj sa nedá nahrávať tak, že v rozhlasovom štúdiu hovorí naraz trinásť hercov! Prdlajs! Dá! Ale, pravdupovediac, nie je to celkom s kostolným poriadkom, je to strašidelne zábavné! Po polhodine prestáva existovať štúdio a réžia, všetci sú všade, každý chce všetko počuť a všetko robiť, ja režírujem ich, oni mňa, všetci sa režírujú navzájom, okamžite nájdu v budove mikrovlnku (?!), vyhlasujú medzi sebou konkurz na najlepší kikirík, kvákame, funíme, húkame, spievame, nahrávame a celému tomu cirkusu predsedá skvelý mladý zvukár Jakub Horňák, ktorý doňho zapadol v priebehu sekundy a pol. Takto teda vznikla rozhlasová hra pre celú rodinu s názvom Ako Rok spoznal svojich dvanásť roztopašných potomkov. Vypočujte si ju 30. januára 2021 o 13:30 na frekvenciách rádia Devín. Text Ivana Lesaya nahrali študenti herectva Sára Polyáková, Dániel Szebellai, Annamária Janeková, László István Béhr, Simona Kollárová, Kristína Spáčová, Jakub Švec, Dana Droppová, Jakub Janotík, Dušan Ambroš, Alexandra Lukáčová, Sandra Lasoková a Ladislav Bédi. Dramaturgom bol Peter Pavlac, zvukovým majstrom Jakub Horňák, o produkciu sa postarala Silvia Lukáčová a učiť, režírovať a tento text zosmoliť som sa usilovala ja. J katarína šafaříková 18 archív k. š. 19

12 hranice sú korzo O zväčšenom srdci Franka Daniela V januári 2019 som vycestovala do Kalifornie, USA, realizovať päťmesačný výskumný projekt podporený Fulbrightovým štipendiom. Na získanie finančnej podpory bolo potrebné splniť niekoľko podmienok: mať ukončené doktorandské štúdium, niekoľkoročnú prax v odbore, pozývací list z hosťujúcej inštitúcie v USA a predložiť výskumný projekt, ktorý schvaľovala medzinárodná komisia. Ja som sa rozhodla zaoberať sa životom a dielom českého filmára a učiteľa filmu Františka Daniela, ktorý v roku 1968 emigroval do USA. Pozývací list som získala z Chapman University, a tak sa mojím base campom stalo mestečko Orange na východnom pobreží, približne hodinu cesty autom od Los Angeles. Profesori sú pripravení na sto percent Filmová fakulta Chapman University, Dodge College, sa pravidelne umiestňuje v rebríčku najlepších filmových škôl USA na prvých piatich miestach. Je to súkromná škola financovaná čiastočne Hollywoodskymi štúdiami, príspevkami individuálnych darcov a, samozrejme, dosť vysokým školným. Na chodbách a v učebniach stretnete amerických študentov z rôznych štátov federácie, ale počtom ich začínajú prevyšovať mladí filmári z Číny a Indie. Súčasný prodekan školy, Pavel Jech (bývalý dekan FAMU), mi spravil prehliadku fakulty, mala som možnosť vidieť jej skvelé technologické vybavenie a profesionálne vyzerajúce filmové ateliéry. Dodge College dáva dôraz na praktické filmové vzdelávanie, študenti dostanú už v prvý týždeň do rúk kameru a začnú točiť krátke filmy. Niekoľkokrát som stretla študentský filmový štáb v uliciach mestečka Orange a moja domáca, Christina, mi povedala, že poskytnutie svojho obydlia ako filmovej lokácie je obľúbený spôsob, ako si miestni privyrábajú. Ako visiting scholar som mohla na škole navštevovať niekoľko kurzov a prednášok, na ktorých som si všímala najmä vyučovacie metódy pedagógov. Americkí profesori sú vždy na sto percent pripravení, radi teoretizujú a analyzujú krátke aj dlhé filmy s použitím grafov, na ktorých nesmú chýbať jednotlivé fázy trojaktovej štruktúry. Všetko musí byť podložené argumentami a zdôvodnené. Aj emócie, ktoré sú podľa nich základom a cieľom filmového rozprávania. Škola sa chce vo svojej filozofii orientovať na budúcnosť, čo v súčasnosti znamená, že podporuje napríklad výučbu písania pre seriály. Nad školskými garážami visel veľký pútač na seriál Stranger Things, ktorého tvorcovia, bratia Dufferovci, patria medzi úspešných absolventov fakulty. V rozľahlej kinosále sa konali projekcie niekoľkokrát za deň. Videla som tam zaujímavé študentské, americké nezávislé, hollywoodske, ale aj mnohé európske filmy. Študenti a profesori školy obdivujú európsku kinematografiu častokrát viac ako svoju domácu a majú o nej pomerne široký prehľad. Celkovo tam akademické Barbora Hrínová na Times Square v New Yorku Hollywood Boulevard Misia San Juan Capistrano prostredie, podobne ako u nás, tvorí akúsi bublinu, v ktorej život plynie možno pomalšie, ale s väčším povedomím o mnohých významoch a vrstvách sveta. Byť pár týždňov mimozemšťanom V mestečku Orange som spoznávala bežnú Ameriku, čo bolo pre mňa rovnako obohacujúce. Moja domáca, Christina, dôchodkyňa s dokonalým americkým úsmevom, si stále privyrábala ako beauty-konzultantka, každú nedeľu streamovala omšu zo svojej obľúbenej cirkvi, ktorá sa v celom dome rozliehala ako rockový koncert a v záhrade pestovala pomaranče a citróny. Vybrala som sa na výlety do okolitých mestečiek. V San Juan Capistrano som prostredníctvom pozostatkov prvej kresťanskej misie mohla spoznávať najstaršie dejiny súčasnej, západom vytvorenej Kalifornie. V Orange sa nachádza Musco Center For Arts, vďaka ktorému v stotridsaťtisícovom mestečku pravidelne vystupujú svetoznámi umelci a konajú sa aj projekcie filmov. Ja som si tu vypočula niektoré Bachove omše a oratóriá, pri ktorých som mohla uvažovať o tristoročných veľrybách plávajúcich pri tichomorskom pobreží a tisícročných sekvojách z Muir Woods pri San Franciscu, ktoré si pamätajú nielen dobu Bacha, ale aj Krištofa Kolumba, a dať si tak veci do úplne iného kontextu. Na kampuse školy pôsobila skvelo vybavená knižnica, z ktorej som si, okrem odborných kníh, požičiavala knihy o americkej histórii so snahou postihnúť základné črty americkej mentality. Keďže som v USA fungovala bez auta, bola som tak trochu pravý mimozemšťan, ktorý mohol na každom kroku vnímať rozdiely medzi americkou a európskou mentalitou. Na to je niekoľkomesačný pobyt vo vzdialenom prostredí úplne najlepší človek odstúpi od jednotlivostí a schém, ktorými je doma zahltený, a môže vnímať základné divy a piliere ľudského aj prírodného vesmíru. Český guláš na filmových kurzoch Ako nezávislý výskumník som v laviciach školy netrávila príliš veľa času, ale realizovala som svoj výskum skôr individuálne. Dialo sa tak najmä prostredníctvom rozhovorov s ľuďmi, ktorí Franka Daniela poznali osobne. František Daniel ( ), kedysi v Československu pôsobiaci ako aktívny filmár, scenárista, dramaturg a dekan FAMU, je v súčasnosti v našom regióne takmer zabudnutý, avšak v mysliach mnohých amerických filmárov prežíva ako niekto, kto ich životy ovplyvnil zásadným spôsobom. Bol prvým dekanom AFI Amerického filmového inštitútu, viedol (spolu s Milošom Formanom) filmové oddelenie Kolumbijskej univerzity v New Yorku a dlhé roky viedol a formoval scenáristické oddelenie USC (University od Southern California), najlepšej filmovej školy v USA. Navštívila som všetky tieto inštitúcie, na ktorých dnes jeho bývalí žiaci pôsobia ako profesori, a kládla som im otázky. Spoznávala som tak nielen veľkú odbornosť a metódu filmovej analýzy, ktorú Frank Daniel vypracoval, ale aj jeho ľudskú stránku. Mnohí z dnešných pánov profesorov scenáristiky, ktorí pôsobia aj medzinárodne, na neho spomínajú ako na človeka, ktorý mal na nich zásadný vplyv a vnímajú ho ako svojho druhého otca. Jeho náhly odchod v roku 96 bol pre nich veľkou stratou a citeľne im chýba. Do okruhu jeho učeníkov patrí aj David Lynch, ktorý študoval v legendárnom prvom ročníku na AFI, keď tam Frank pôsobil. Keďže bol Lynch v čase môjho pobytu veľmi zaneprázdnený, spojila som sa s ním telefonicky až z bratislavskej Karlovej Vsi. Veľmi ochotne mi o svojom guru porozprával. Ešte v uliciach L.A., konkrétne v ne- J barbora hrínová 20 21

13 keď sa dielo vydarí Pri Tichom oceáne. San Francisco nápadnom Starbucks na Wilshire Boulevard, som mala niekoľko podnetných stretnutí s Rogerom Christiansenom, jedným z režisérov kultového amerického seriálu Priatelia. Aj jeho naučil všetko o filme Frank a s nadšením si spomínal na jeho český guláš, ktorí účastníkom filmových kurzov v Sundance varil o tretej v noci. V USA som sa mala možnosť stretnúť a rozprávať aj s českými emigrantmi, príslušníkmi generácie novej vlny režisérom Ivan Passerom a scenáristkou Milenou Jelinek. Keď som nahrávala rozhovory s nimi, netušila som, že obaja nás v nasledujúcom roku navždy opustia. Moja návšteva USA v roku 2019 mala akési skryté, no dnes už celkom zjavné symbolické a šťastné načasovanie. Unikla som pandémii iba o niekoľko mesiacov. A ak by som sa do Štátov vybrala dnes, bola by moja návšteva o stretnutia s dvomi výraznými osobnosťami filmu chudobnejšia. Výskum vedený metódou oral history som si dopĺňala štúdiom archívnych materiálov. Navštívila som na film orientované knižnice USC a Amerického filmového inštitútu. Ten sa nachádza na úpätí Griffith parku s Hollywoodskym znakom a je plný odkazov na retro atmosféru sedemdesiatych rokov, keď tu študoval David Lynch. Skok z písmena H a iné zaujímavosti Veľa podnetov mi poskytla samotná krajina a metropola L.A. Viac ako zábavné, tematické parky, ktoré sú hlavnou atrakciou štúdií ako Universal, ma zlákali galérie a múzeá moderného umenia. V nich som spoznávala najsúčasnejšie trendy v umení, a mala možnosť na vlastné oči vidieť maľby svojho obľúbeného Marka Rothka. Zaujala ma aj vlastivedná vychádzka po Hollywood Boulevard, na ktorej som sa okrem živých, excentrických postavičiek lemujúcich okraje tejto promenády, mala možnosť oboznámiť sa aj s dejinami starého Hollywoodu, s jeho postavami, postavičkami a duchmi, ktorí sú tam istým spôsobom prítomní dodnes. Výstup k ikonickému znaku Hollywood v pahorkoch Griffithovho parku bol nielen dobrou túrou, ale aj zasvätením do trochu temného bulváru tejto štvrte. Napríklad herečka Peg Entwistle spáchala v roku 1932 samovraždu skokom z písmena H. Za svojou témou som podnikla cesty aj mimo oblasť južnej Kalifornie. Sanfranciská prímorská štvrť Sausalito bola kedysi centrom bohémov a umelcov, ktorí po druhej svetovej vojne objavovali a obývali opustené lode a vraky lodí v prístave. Jack Kerouac odtiaľto vyrazil na svoju Cestu. Dnes je to luxusná hipsterská štvrť, akási dedina naruby, kde by vyčnieval každý, kto nemá niečo spoločné s kreatívou a umením. Na lodiach a hausbótoch kotviacich vedľa seba sú si susedmi samí filmári, spisovatelia, hudobníci. Stretla som sa tu so slovenským dokumentaristom a režisérom Olegom Harenčárom, ktorý mal na Franka spomienky zo svojich prvých rokov emigranta v USA. Scenáristické know-how z New Yorku Na spiatočnej ceste domov som sa zastavila v New Yorku, ktorý ma, aj napriek očakávaniam, prekvapil svojou živou, pulzujúcou, nenapodobiteľnou atmosférou. Hneď som sa tu cítila ako doma, čo mohlo byť spôsobené tým, že milióny hľadačov, pútnikov a emigrantov tu predo mnou našlo svoje domovy. Určite k tomu prispeli aj dve dohodnuté stretnutia s už spomenutou scenáristkou Milenou Jelinek a ďalšou úspešnou americkou scenáristkou Maliou Scotch Marmo, taktiež bývalou študentkou Franka Daniela. Podieľala sa na filmoch S. Spielberga, L. Hallstroma a na mnohých iných úspešných produkciách. Podelila sa so mnou o akési svoje scenáristické know-how, ktorého gro spočíva v schopnosti vystihnúť ľudskú povahu a pripísať ju fiktívnym charakterom. S potvrdením tejto pravdy som sa vybrala pozorovať mesto z jeho mnohých poschodí, terás a kaviarní. Rozhovory s mojimi respondentmi som si nahrávala na zvukový rekordér Zoom H5 a vytvorila som z nich dvojdielny audiodokument o Frankovi Danielovi pre Český rozhlas Plus. Prostredníctvom autorského komentára som sa v ňom v skratke snažila vypovedať celý jeho život, jeho významné témy a charakteristiku jednotlivých životných období. Dostal názov Zväčšené srdce, keďže to bola nielen Frankova diagnóza, ale aj výstižný symbol jeho vzťahu k svetu. Bol veľmi srdečný a priateľský, rád sa o svoje poznatky delil. Dúfam, že som svojím úsilím túto osobnosť aspoň trochu prinavrátila do českého a slovenského kontextu. Myslím, že najmä súčasní študenti dramaturgie a scenáristiky sa môžu z jeho poznatkov a metódy filmovej analýzy veľa naučiť. Výskumný pobyt v USA bol pre mňa po všetkých stránkach skvelou skúsenosťou, v ktorej som mohla konfrontovať svoj európsky život s niečím celkom novým. Každému študentovi a tiež svojim kolegom by som odporučila uskutočniť takýto dočasný krok do neznáma. Moja návšteva USA v roku 2019 mala svoje šťastné načasovanie. Viaceré osobnosti, s ktorými som viedla rozhovory, žiaľ, aj vplyvom pandémie, nie sú už medzi nami. Snažím sa vyberať si tak, aby bol každý projekt iný Peter Bebjak je uznávaným filmovým i televíznym režisérom, príležitostným hercom a držiteľom viacerých domácich i zahraničných ocenení, vrátane národnej filmovej ceny Slnko v sieti. Vyštudoval herectvo na Divadelnej fakulte VŠMU, neskôr réžiu hraného filmu na Filmovej a televíznej fakulte, medzi ktorej pedagógov v súčasnosti patrí. Myslím, že môžeme povedať, že prežívaš najúspešnejšie obdobie svojej doterajšej kariéry. Patríš medzi najaktívnejších slovenských režisérov, na svojom konte máš viacero kinohitov, úspešných seriálov, miniséria Herec pred pár dňami získala Českého leva za Najlepší televízny film alebo minisériu. Tvoj najnovší film Správa vyslalo Slovensko ako národného nominanta do boja o Oscara. Ako sa človek dopracuje k takejto pozícii? Sám neviem. Štúdium na Filmovej a televíznej fakulte som absolvoval v roku 1999, keď televízna ani filmová tvorba nefungovala tak, ako funguje dnes. Spoločne s Rasťom Šestákom sme založili produkčnú spoločnosť, aby sme mohli točiť a robiť to, čo sme chceli filmy a seriály. Ale na začiatku sa nám podarilo nakrúcať reklamy, vďaka ktorým sme mohli naštartovať. Po čase sme začali ponúkať vlastné Zľava: režisér Peter Bebjak, producentka Kateřina Ondřejková (ČT), producent Rastislav Šesták (DNA Production), scenárista Petr Bok projekty televíziám, zo začiatku nie veľmi úspešne. Zlom nastal, keď sa Slovenská televízia rozhodla investovať do dokumentárneho seriálu Najväčšie kriminálne prípady. Mali sme veľké šťastie, že sme mohli robiť na projekte, ktorý bol naším vlastným nápadom. Nabrali sme skúsenosti a trúfli si na prvý hraný seriál, kriminálku Mesto tieňov. Na Slovensku mala úspech a dopyt po podobných seriáloch prišiel aj z Českej republiky. Všetky tieto projekty boli, našťastie, úspešné a nás začali oslovovať ako tých, ktorí vedia pracovať so žánrom. Medzitým sme ale nakrútili štyri celovečerné filmy, ktoré taký výrazný ohlas nemali. Všetko zmenila až Čiara pred pár rokmi. Zafungovala na festivaloch, zafungovala v kinách, zafungovalo moje súkromie pre bulvár a otočilo sa celé vnímanie mojej osobnosti. Neskôr 22 J peter gašparík 23 čfta

14 keď sa dielo vydarí prišiel thriller Trhlina, ktorý v kinách bol tiež mimoriadne navštevovaný, a zrazu som sa stal divácky úspešným režisérom. Stále robím, ako som robil predtým, ale vďaka týmto postupným krokom mám teraz väčšiu možnosť si vyberať, do akých projektov sa pustím. A keďže si vyberám, môžem k projektom pristupovať osobnejšie a môžem sa sústrediť na to, čomu verím, že má potenciál byť dobré. Spomenul si kriminálne seriály a filmové trilery, ale tvoja tvorba je žánrovo pestrejšia nakrútil si romancu Marhuľový ostrov, horor Zlo, mestskú drámu Čistič, tento rok príde do kín Správa, ktorá je vojnovým filmom... Ako vyberáš žánre a témy, s ktorými pracuješ? Motivuje ťa divácky potenciál? Snažím sa vyberať si tak, aby bol každý projekt iný, aby som sa vždy musel niečo nové naučiť, niečo nové vyskúšať, aby som nevyhorel pre to, že robím stále to isté. Príbeh musí mať niečo, čo mi je blízke, čo ma baví, o čom chcem rozprávať. Ak to tam nie je, stáva sa práca rutinou, do ktorej spadnúť nechcem. A či ma motivuje divácky potenciál? Napríklad pri nedávnej minisérii Herec som vedel, že ide o televízny projekt, pre ktorý je dôležité, aby si diváci vytvorili návyk a vrátili sa k nasledujúcej časti. Hľadal som formu, ktorú dokáže prijať mainstreamový divák. Pri filme Správa som sa napríklad už mohol sústrediť výhradne na to, ako odkomunikujem tému tak, aby jej porozumelo publikum v kine. Pri tej rôznorodosti, o ktorú sa snažíš, existujú žánre alebo formáty, ktorým by si sa v budúcnosti rád venoval? Niektoré žánre som si zatiaľ nevyskúšal a rád by som, iné by som si rád skúsil v odlišnej forme. Nakrútil som rozprávku pre televíziu, láka ma urobiť jednu aj pre kinodistribúciu, pretože práca na nej funguje na odlišných princípoch. Navyše, pri filmových žánroch je to tak, že ak sa niečo naučíš, máš na čom stavať, čo zdokonaľovať, vieš veci urobiť inak a láka ťa pracovať s látkou znova. To cítim napríklad pri horore, chcel by som sa k nemu vrátiť s iným prístupom, inak sa hrať s divákmi. Znásobené je to aj tým, že mám viacerých dlhodobých spolupracovníkov a baví ma, ako pri vstupe do rovnakých žánrov hľadáme spôsoby práce, ktoré sme dovtedy nevyskúšali. Ako pedagóg si určite zaregistroval viacero svetových úspechov študentských filmov z produkcie Filmovej a televíznej fakulty. Ako vnímaš pozíciu pedagóga, čo sa snažíš študentom odovzdať, aby boli podobne úspešní aj v profesionálnej praxi? Škola má tú výhodu, že ťa formujú pedagógovia prostredníctvom výuky, ale podobnou mierou aj spolužiaci. Ak si rozumný študent, vyberáš si, čo je pre tvoj rast dôležité. Je dobré, ak sa počas štúdia tvoj názor mení, lebo ak zostaneš rovnaký ako na začiatku, znamená to, že štúdium pre teba nemalo význam. Pokiaľ ale prijímaš podnety a dokážeš ich variovať, prispôsobovať sám sebe, tak hľadáš vlastnú cestu a vlastné výrazové prostriedky, čím formuješ vlastný výraz. A to platí aj vtedy, ak sú ti zadania proti srsti. Myslím, že Záber z filmu Správa Foto z nakrúcania minisérie Herec najdôležitejšie je to, aby mali študenti potrebu chcieť viac. My, ako pedagógovia im dáme toľko, koľko si myslíme, že potrebujú. Ale pokiaľ necítime, že by chceli viac, nemôže nám napadnúť, že privítajú ďalšie impulzy. Môžeme im pomáhať, radiť, zdieľať vlastné skúsenosti a názory, ale vždy je to o tom, ako sa rozhodnú sami, k čomu inklinujú a čo majú radi. Aktuálne obdobie pandemickej krízy nepraje filmovej a televíznej tvorbe či distribúcii, podobne ako mnohým ďalším oblastiam umeleckej tvorby. Máš pocit, že má napriek tomu zmysel venovať sa umeniu, študovať ho, živiť sa ním? Niekedy je ťažké skombinovať schopnosť uživiť sa umením, robiť niečo, čo človeka baví, a zároveň ostať verný svojím zásadám. Mnohí filmári vytvárajú diela, ktoré majú úzku skupinu prijímateľov, ale tie diela sú veľmi dôležité. Také sú napríklad artové filmy. Je dôležité, aby vznikali, tak isto, ako je dôležité, aby vznikali filmy pre širšie publikum. Kým jedny pomáhajú rozvíjať kultúru a umenie ako také, ďalšie učia ľudí chodiť do kina a jednoduchšie komunikovať témy, ktoré dokáže väčšinový divák spracovať. A tvorca musí cítiť, k čomu inklinuje viac. Ja som mal vždy ambíciu ísť na umeleckú školu, venovať sa filmu. Boli dlhé obdobia, počas ktorých som nemal prácu, ale udržala ma pri tom túžba robiť niečo, čo pre mňa má zmysel. Najdôležitejšie je vedieť si povedať, čo chcem robiť, nájsť si čas a pripraviť sa aj na to, že prídu príkoria. Nepoznám oblasť, ktorej by sa vyhýbali. Ale ak ich tá túžba pomôže prekonať, tak vie práca v umení prinášať naozajstnú radosť aj živobytie. Folklórna úroda v roku 2020 Terminus technicus úroda je tu použitý širšie, nielen v kontexte tvorby, ale aj v kontexte generačnom. Martin Krigovský a Marek Grega sú nedávni absolventi Katedry tanečnej tvorby, ktorí pôsobia v našich popredných tanečných telesách, Ján Blaho je dlhoročný pedagóg katedry. Pohľad na javiskové dianie v oblasti folklóru je za minulý rok viac ako skromný. Prakticky všetky festivaly a prehliadky, až na súťaž fujaristov v Korytárkach, padli za obeť koronavírusu, ale napriek tomu sa predsa len niekoľko premiér uskutočnilo. A teší ma, že všetky majú priamo či nepriamo niečo spoločné s Katedrou tanečnej tvorby VŠMU. Všetky tri mali nielen rôzne zdroje inšpirácie v širšom zamyslení, ale i formu javiskového spracovania inšpiračných zdrojov z folklóru. Javisko prinieslo umeleckú výpoveď choreografov oscilujúcu medzi citáciou pôvodného materiálu (Vagonár Krigovský), individuálnou fantáziou (SĽUK Grega) a hľadaním adekvátneho pohybového vyjadrenia zvolenej myšlienky (Lúčnica Blaho). Hranicami V januári, presnejšie , sa uskutočnila premiéra Folklórneho súboru Vagonár z Popradu pod symbolickým názvom HRANICAMI : 1. Na polomskej hurečke, 2. Kravianski fičúri, 3. Krowjarski spod Bachledufky, 4. Starodawne nucicky, 5. Grobaj ďaňo zelone, 6. Važeckje, 7. Čipykre a starosvetské, 8. Piesňe mojo piesňe a 9. Kukučka. Choreografom večera bol náš absolvent a dlhoročný člen Lúčnice, Martin Krigovský, ktorý je so skladateľom Petrom Jantoščiakom aj autorom námetu. Spoločne vytvorili polytematický program o folklórnych prejavoch Hranicami, folklórny súbor Vagonár pieseň, obyčaj, tanec na hraniciach spišského regiónu. Tu si poniektorí diváci spomenuli na program uvedený v roku 2012 pod názvom SPIŠ, ktorý sa venoval folklóru národností žijúcich, v historických súvislostiach, na Spiši. Voľne citujem z bulletinu: Hranice spájajú či oddeľujú ľudí? Spája ich LÁSKA ku svojej dedovizni, k svojim koreňom. Rozdeľuje ich zdedená HRDOSŤ na to osobité reč, pieseň, obyčaj, temperament, tvrdosť či jemnota. Predstavenie dopĺňala filmová projekcia s poetickým textom (Nina Krigovská, Alena Váradyová), s turistom (Martin Hubáček) blúdiacim po krajine, ktorá organicky prepájala jednotlivé časti predstavenia. Program Hranicami je symbiózou tanečného prejavu jednotlivých zastávok, veľmi dobrej speváckej zložky (vedúca Bibiána Černá) a ľudovej hudby pod vedením Daniela Friedmanna. Tvorca programu choreograf nešpekuloval, neštylizoval, skôr citoval a išiel po pôvodných pohybových prejavoch. Od úvodných Krivian ku Goralom (poľským i slovenským), cez Liptovskú Tepličku a Važec do Pohorelej, Vernára, končiac svoje putovanie v Margecanoch. Záverečná Kukučka bola jediným väčším choreografickým celkom so samozrejmou bodkou na záver ballabile č.1. Mladí tanečníci súboru potvrdili, že niet sa čoho báť, stále prichádzajú. Tancovali uvoľnene, bez pátosu, ako keby boli na dedinskej zábave. Zostáva dúfať, že prvý krok Martina Krigovského vo FS Vagonár nezostane len povinnou jazdou, ale nájde pokračovanie i v ďalších umeleckých výpovediach súboru. Parade Pictus Po vyše pol roku mlčania, , sa v Divadle SĽUK konala premiéra uvedená pod názvom PARADE PICTUS: 1. Prológ, 2. Bielenie plátna, 3. Práčky pri potoku, 4. Pastierske fígle, 5. Matkina pieseň, 6. Vojna, 7. Zbohom láska moja, 8. Halgató, 9. Uhorská rapsódia č.2 F. Liszta, úryvok, 10. Dievča s džbánom, 11. Zemplínske slnko, 12. Moussonova múza a 13. Trh na Sztarayovom námestí. Predstavenie je diplomovou prácou študenta choreografie Mareka Gregu, ktorú vytvoril s členmi tanečného súboru SĽUK-u. Samozrejme, že nezabúdam na fakt, že sám je aj výborným tanečníkom tohto telesa. Nebol to jeho úplne prvý projekt. Ako tvorca sa už predstavil v rámci programov SĽUK-u choreografiami Beťare, Na vojne a Vráť sa mi. Na tvorbe hudobnej zložky sa podieľal Vladimír Homola, inak aj výborný cimbalista. Inšpiráciu našiel M. Grega v obrazoch popredných maliarov XX. storočia pôsobiacich na Slovensku, ktorí sa inšpirovali ľudovou poetikou, životom na dedine, vojnou, ľudskými pocitmi a vzťahmi Jána Hálu (Bielenie plátna, Práčky pri potoku), Martina Benku (Matkina pieseň), Vincenta Hložníka (Ďaleko je slnko, Volalo sa to smrť, Matka a syn), košického rodáka Gejzu Kieselbacha (Jazdci) a Jozefa Teodora Mussona (Na pravé poludnie). Malá poznámočka inšpirácia obrazmi mala svoju predohru v tanci Maľovaní zbojníci Juraja Kubánku, z roku Citujem z bulletinu:,,galéria obrazov. Miesto, kde sa môžeme stíšiť, spomaliť, obklopiť sa krásou, kde môžeme nechať prúdiť naše myšlienky a fantáziu. Keď sa pozorne zadívame, uvedomí- 24 dna production, česká televize 25 zdenko hanout J emil t. bartko

15 keď sa dielo vydarí Pohľad na javiskové dianie v oblasti folklóru je za minulý rok viac ako skromný. me si, že maľba na nás neprehovára len svojimi farbami. Obraz to nie sú iba farby a ťahy štetca, ale aj príbehy ukryté hlboko v štruktúre plátna, ktoré maliari zachytávajú po stáročia. My sa vďaka nim môžeme na svet pozerať inými očami, načrieť do minulosti alebo aj budúcnosti, spoznávať nepoznané a objavovať nové tajomstvá, životy a krajiny. Skryté príbehy, ktoré nemo čakajú na svoje oživenie prostredníctvom našej fantázie, ktorá im dáva život. Premiéru by sme mohli označiť podtitulom Prehliadka tanečných obrazov, keďže tvorca vytvoril svoju, tanečnú podobu obrazov. Tak ako maliari hľadali inšpiráciu v prostredí, kde pobývali, tak aj choreograf hľadal energiu tvorcu v emócii a vnútornej reakcii na obrazy. Dal im realitu v pohybovom vyjadrení prostredníctvom ľudového tanca, samozrejme, že v podobách od citácie po štylizáciu. Tu si dovoľujem konštatovať, že sa držal zeme, neprekročil pomyselné hranice fantázie. A čo bolo ďalším, viac než bežným prínosom, boli výkony tanečníkov súboru. Divák sa tešil až lebedil, aké množstvo a ako suverénne zvládali interpreti všetky nástrahy pohybovej partitúry M. Gregu. Nedá sa nevšimnúť si podiel výtvarnej a hudobnej zložky. Inscenácia je symbiózou hudobno-vokálnej, výtvarnej a tanečnej zložky. Škoda ale, že až na výstup vynikajúceho cimbalistu V. Homolu, s úryvkom z Uhorskej rapsódie č. 2 Franza Liszta, zostal hudobný odkaz len v podobe nahrávky. Otázka do budúcna znie, či sa to dá zmeniť? Konkrétnejšie. Úvodný obraz nás preniesol do ateliéru, ktorý nám symbolicky predstavil maliarov, tvorcov obrazov, samozrejme aj s dávkou sprievodného textu. Ďalšími dvoma obrazmi Bielenie plátna, Práčky pri potoku sme sa dostali do Važca, s pokračovaním v Pastierskych fígľoch, kde sa nám predstavila mužská tanečná zložka v klasickej podobe plnej vtipu, humoru a tanečnej bravúry. Nasledujúci, kompaktnejší celok uvádza Matkina pieseň, pri ktorej sa vďaka citlivej interpretácii speváčky, D. Hanušovskej, divák rozcítil. Pokračuje obrazmi, kde dominuje tématika primárnej pozornosti tvorby M. Gregu odkaz na vojnu, jej tragickú podobu a lásku: Vojna, Zbohom láska až po dominantu večera Dievča s džbánom. Práve dueto, Dievča s džbánom, bolo jedným z majstrovských kúskov choreografa a s trochou nadsádzky možno povedať, že v ideálnej interpretácii Zuzany Kurincovej a Vladimíra Frištíka. Túto časť vyplnili dva výstupy. Vokálnu časť reprezentuje Halgató, rómske melódie ženskej vokálnej zložky a sólistky Miloslavy Krivošíkovej, a hudobný úryvok z Uhorskej rapsódie č. 2 F. Liszta v podaní V. Homolu. Divák si vychutnal interpretačnú podobu oboch výstupov. Záver programu tvorí ďalší uzavretý celok, pozostávajúci zo Zemplínskeho slnka s mizanscény Moussonova múza, ktorý nás unáša na Zemplín, ku ktorému má M. Grega najbližšie. Trh na Sztarayovom námestí, záverečné finále, ballabile č. 2. Prvý a tretí obraz je naplnený tancom a humorom a do- kumentuje interpretačnú kvalitu tanečného súboru, ktorý nemal problém s rôznorodou a špecifickou pohybovou partitúrou choreografa. Mizanscéna nám dokumentuje malé dramaturgicko-režijné zamyslenie sa nad obrazmi Jozefa Teodora Mussona, ktorý sa vo svojej tvorbe inšpiroval motívmi mestských trhov z okolia Michaloviec (o niečo podobné sa už pokúsili M. Palanová vo FS Váh Hála, Benka a Š. Štec v FS Hornád Musson). V prípade choreografa M. Gregu je možné použiť aj termín kreatívny tvorca. Hľadal svoju výpoveď v týchto nie jednoduchých časoch, myslím tým umeleckých, v mašinérii zvanej folklorizmus. Zostáva len dúfať, že program Parade Pictus nezapadne v prachu SĽUK-u, ale dostane sa aj k širšiemu obecenstvu, ktoré by predstavenie iste ocenilo. Slovenský triptych Posledným pozdravom, pre tento rok, bola premiéra Lúčnice, v Piešťanoch pod názvom SLOVENSKÝ TRIPTYCH : Valaška, cedidlo, všetko moje bydlo, (Kraviarky a valáškovia, Helekačky), Brázda hlboká, slama vysoká (Ženci, Povrieslový a Sečkársky, Cepový, Už jeseň ide, Maštalbál, Tisa, voda, Tisa), Každé remeslo má svoj fortieľ (Poniže mlyna, Pres šmikňou tanec kováčov, Obuvnícka dielňa, Jarmok Kratochvíle remeselníkov). Slovenský triptych. Lúčnica Parade Pictus. SĽUK Pod toto predstavenie je podpísaný pedagóg Katedry tanečnej tvorby HTF doc. Ján Blaho. Hudobnými spolupracovníkmi boli Peter Jantoščiak a Peter Párničan. Táto premiéra nebola úplne novým predstavením. Je to to vlastne obnovená premiéra z roku 2007, kde mal J. Blaho sekundanta v osobe choreografa Vlada Urbana. Upravená prvá a úplne nová druhá časť nám umožňuje konštatovať, že tento večer sa stal výpoveďou tvorcu s prívlastkom: autorský večer Jána Blahu. Podiel Katedry tanečnej tvorby VŠMU zvyšuje aj práca tanečnej pedagogičky, dlhoročnej členky Lúčnice, Ivany Kleiblovej, ktorá bola prítomná aj pri pôvodnej premiére, a pri novej, druhej časti, aj výkon čerstvého absolventa Kristiána Dufinca, tiež člena Lúčnice. Začnem malým konštatovaním. Za väčší či menší prínos možno považovať skutočnosť, že v Lúčnici sa stáva samozrejmosťou, že interpretáciu predstavenia má na svedomí úplne nová generácia tanečníkov a speváčok. Hneď napíšem, že to zvládla viac než dobre. Z javiska sálala radosť a istota tanečného pohybu. Z pôvodnej úvodnej časti Na holiach ostala prvá časť s pôvodným názvom doplnená o výborné Helekačky speváckej skupiny. Druhá, nová časť, priniesla množstvo nápadov, ktoré choreograf spracoval do kompozičných celkov s adekvátnym pohybovým vyjadrením (v pozitívnom zmysle slova mi napadá slovná hračka tance vydumance ). Choreograf sa držal skôr západnej časti Slovenska (napr. Púchovsko, Myjava, Trenčín), kde sa asi cítil doma. Rozvinul tance, ktoré boli tematicky viazané k poľnohospodárstvu, skôr hravým spôsobom, tanečne jednoducho, než pracne vyrobenými tanečnými kompozíciami. V závere, samozrejme, nesklamal. Zvolil si formu so symbolickým názvom Maštalbál, ballabile č. 3. Tretia časť zostala aj v tejto premiére nosnou, koncepčne uzavretou a tanečne vyzretou. Pokračujem voľnou citáciou z vlastnej recenzie po prvej premiére:...trojčasťový večer mal dominantu v časti Majstri remeselníci, tentoraz pod názvom Každé remeslo má svoj fortieľ. Choreograf Blaho funkčne a citlivo použil rekvizity, charakterizujúc nimi jednotlivé remeslá, s trochou humoru, preňho typického, ktorým už neraz vyprovokoval folklórnych starovercov. Záverečný Jarmok Kratochvíle remeselníkov (pôvodne Zábava remeselníkov) tvoril symbolicky ballabile č. 4. Na záver Terpsichora, Múza tanca, nám zoslala pekné pozdravenie, ktoré našlo odraz v tvorivej výpovedi úrode, prezentovanej spomínanými troma večermi. Nebola to meditácia na tému študent pedagóg, ale praktická ukážka vzťahu pojmov tvorba inšpirácia fantázia ad personam a percepcia diváka. Zostáva len dúfať, že úroda bude mať pokračovanie v najmenej dvoch polohách. A to nielen v pôsobení katedry, ale i v ďalších kvalitných javiskových Pictus našich umeleckých telies, bez ohľadu na ich zriaďovateľské zázemie. V zmysle paradigmy nie ad hoc, ale ad libitum. 26 peter mikulec 27 peter brenkus

16 keď sa dielo vydarí AsynChrónie 2020 ukryté pod rúškom Záver letného semestra na Hudobnej a tanečnej fakulte VŠMU patrí už tradične festivalu súčasnej hudby AsynChrónie. Minulý rok ho však v podstate zrušila prvá vlna pandémie COVID-19 a tej druhej sa vyhol na poslednú chvíľu. Šiesty ročník festivalu sa tak nútene konal septembra 2020 a bol zároven jedným z posledných jesenných umeleckých podujatí. Festival AsynChrónie vznikol z iniciatívy študentov skladby na HTF, Petra Javorku a Lenky Novosedlíkovej, ktorí intenzívne vnímali nedostatok priestoru pre uvádzanie diel mladých slovenských skladateľov. Dramaturgia festivalu sa pravidelne zameriava na tvorbu študentov hudobných akadémií a konzervatórií, ale aj na ich absolventov, ktorí ešte nedosiahli 36 rokov. Ide o skladateľov, ktorí už neuvádzajú svoju tvorbu na študentskom festivale Orfeus (pravidelne sa koná na jeseň), ani na etablovaných festivaloch ako je napr. Melos Étos. Zároveň prináša aj zaujímavú tvorbu a umelcov zo zahraničia. Počas predchádzajúcich ročníkov sa na festivale predstavili okrem domácich interpretov a skladateľov aj viaceré zahraničné ansámble zamerané na súčasnú hudbu, ako Brno Contemporary Orchestra, maďarské zoskupenie Qaartsiluni, či skladatelia a zároveň interpreti ako Trevor Grahl z Kanady, či Cezary Duchnowski z Poľska. Tohtoročný festival sa však pre obmedzenia plynúce z pandémie musel zaobísť aj bez, na prvý pohľad, kozmopolitnej príchute. Na programe boli diela výlučne slovenských skladateliek a skladateľov, z ktorých však mnohí už nie sú slovenskému publiku neznámi. Posledný z troch večerov Ansábel Asynchrónie bol venovaný dielam Jozefa Sixtu ( ) pri príležitosti jeho nedožitých 80. narodenín. Prvý večer s názvom Mladý komorný september patril tvorbe pre komorný orchester. Všetky diela zazneli vo Dvorane v podaní Ansámblu Asynchrónie pod vedením hlavného organizátora festivalu Petra Javorku. Na koncerte uviedli diela Ľuboša Kubiznu, Stanislava Pristáša, Ľuboša Gabča, Mateja Slobodu, Patrika Kaka a Róberta Kolářa, ktorí patria k najmladšej generácii skladateľov, no napriek tomu už majú vyprofilovaný svoj jedinečný skladateľský rukopis. Večerom tak zneli pyramídovo vrstvené alikvóty, mutácie inšpirované Johnom Cageom, subtílna práca s motívom, ale aj mikrointervalmi, či naopak, detailne prepracovaná spleť plne využitého nástrojového obsadenia. Názov druhého večera vo Dvorane, Clarinet_Contrabas_Electronics, priamo uvádza hlavných protagonistov dramaturgie. Popri sólovom klarinete Barnabása Kollárika a kontrabase Františka Výrostka ml., hrala hlavnú úlohu elektronika, ktorú mal na starosti Vladimír Slaninka, pedagóg z Filmovej a televíznej fakulty VŠMU. Multimediálny koncert priniesol diela už nie neznámych skladateliek a skladateľov Lucie Chuťkovej, Petra Javorku, dua Marián Zavarský a Matúš Wiedermann, Lenky Novosedlíkovej, Samuela Hvozdíka, Martiny Kachlovej, Dalibora Kociána (Stroona) a najmä Milana Adamčiaka, ktorého konceptuálna tvorba bola hlavnou inšpiráciou pre dramaturgiu večera, a koncert otvorila aj uzavrela. Dvoranou zneli popri živých nástrojoch sample, elektronicky procesované zvuky reálneho sveta, živý hlas, videoprojekcie s live elektronikou. Do pozornosti však treba jednoznačne dať výkony sólistov Barnabása Kollárika a Františka Výrostka ml., ktorí nezaváhali ani v ojedinelých slabších momentoch niektorých kompozícií a každej vtlačili osobitý charakter. Záver festivalu sa 24. septembra presunul do Moyzesovej siene na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Koncert s názvom Asynchrónia 80. narodeniny Jozefa Sixtu, bol venovaný nedožitému jubileu autora. Večer patril Ansámblu Asynchrónie, Komornému orchestru ZOE a asi dvadsiatke divákov. Celkovo nízka účasť bola snáď spôsobená sprísňujúcimi sa protipandemickými opatreniami a nie nedostatočnou propagáciou. Každopádne išlo o výnimočný večer s tvorbou výnimočného skladateľa. Obe hudobné telesá uviedli pod vedením Petra Javorku Tri skladby pre komorný orchester, Noneto, Okteto a skladbu Asynchrónia. Zameranie večera na tvorbu jediného autora bolo výnimočné, najmä preto, že jeho diela na slovenských pódiách príliš často nepočuť. Zároveň ním organizátori prezentovali svoj veľký zdroj inšpirácie, keďže podobnosť názvov festivalu a poslednej z menovaných Sixtových skladieb nie je ani trochu náhodná. Názov tejto skladby si zakladatelia a organizátori festivalu zvolili vedome. Ako hovorí Peter Javorka, použili ho jednak ako hommage à Sixta, ktorého dokonalé kompozičné umenie predstavuje silnú inšpiráciu aj pre najmladšiu generáciu skladateľov, jednak slovo asynchrónie otvára významovú rovinu v súvislosti s osobným plynutím času každého jedného umelca a vôbec človeka. Túto rôznorodosť sa festival snaží ukazovať v najširšej možnej miere. Dramaturgia festivalu je teda mozaikou vzájomne asynchronických umelcov. Pri súčasnom vývoji pandémie COVID-19, ktorá najviac zasiahla neziskové oblasti vrátane kultúry a vážnej hudby, zostáva dúfať, že festival AsynChrónie bude mať svoje pokračovanie. Nielen pre komplikácie pri organizovaní hromadných podujatí, ale aj pre zložité životné situácie, v ktorých sa výkonní umelci v priebehu uplynulých niekoľkých mesiacov ocitli. Ktovie, možno bude táto éra pre mnohých napokon veľkým zdrojom motivácie a inšpirácie pre ďalšiu tvorbu. A tiež dôkazom, že umenie je najpravdivejším dokladom doby. František Výrostko, ml. FTF ako súčasť svetového projektu filmových škôl ETHICS LAB Kolískou projektu ETHICS LAB je partnerská škola Beit Berl v Izraeli. Zakladateľ projektu, profesor, dokumentarista a vizionár, Dan Geva, si prešiel vlastnou profesionálnou, bolestivou skúsenosťou. Pri realizovaní dokumentu v priestoroch koncentračného tábora v Osvienčime nezahrnul do svojho diela príbeh preživšej, ktorá sa počas filmovania náhodou nachádzala na mieste, kde ju nemecký vojak pred 50 rokmi oddelil od jej mamičky Dan si bolestivo uvedomil, že niektoré činy a rozhodnutia sú nevratné, ale máme možnosť nájsť spôsob, ako sa s nimi vyrovnáme a prijmeme ich na vnútornej úrovni. Problémy, skúsenosti, trápenia je možné pomenovať, spoznať a nahliadnuť z viacerých kreatívnych a filozofických perspektív. Pri práci filmára je prítomný dôležitý fenomén filmári a ich diela majú moc formovať a ovplyvniť verejnú mienku, interpretujú a spracúvajú udalosti, námety zo života, vytvárajú u diváka hodnotový systém a nazeranie na problematiku. ETHICS LAB reaguje na túto globálnu spoločenskú zodpovednosť, hľadá, nastavuje a diskutuje korektné etické hranice, istú normu, o ktorú sa dá oprieť v rozporuplných chvíľach. Dan deklaruje, že poznanie samého seba je tou kľúčovou vlastnosťou, ktorá v krízových momentoch pomôže z labyrintu riešení vybrať to, ktoré sa opiera o etický a ľudský princíp. Dan Geva a jeho ETHICS LAB si získali široké medzinárodné uznanie a podporu zo strany predstaviteľov svetových filmových škôl. Jeho hlboko ľudský prístup, spôsob nazerania na svet, podpora a účasť je nesmiernym prínosom v morálnej a filozofickej reflexii svetovej filmárskej komunity. Projekt sa transformoval a na svojej web stránke zhromažďuje etické svedectvá a výpovede pedagógov, zamestnancov a študentov filmových škôl. Po zrelej úvahe a vďaka projektu INTERNACIONALI- ZÁCIA profesor Dan Geva uskutočnil na FTF masterclass a workshop pre široké publikum. Na stránke ETHICS LAB CILECT je možné nájsť krátke predstavenie FTF VŠMU, animované logo a výpovede jedenástich respondentov, pedagógov aj študentov. Danova prítomnosť bola nesmiernym povzbudením a inšpiráciou, rozvíril diskusiu, priviezol nové témy a hlavne priviezol seba, svoje živé oči, ktoré prejavujú záujem o dianie okolo seba, svoju láskavosť, skúsenosti, vytrvalosť, osobnú zrelosť a profesionalitu. Vytvoril a spracoval stránku FTF VŠMU, návštevník stránky CILECT si teraz nájde informáciu o našej škole, pedagógoch, študentoch, spozná ich úprimné názory a výpovede. Počas svojho pobytu u nás Dan Geva vysoko hodnotil kvalitu rozhovorov, J zuzana buchová holičková 28 simona babjaková 29

17 mešec, potras sa! Dan Geva rozhľadenosť študentov, príjemné prostredie, vzájomnosť, prívetivosť a všadeprítomnú bezprostrednosť a veselosť. A čo odkazuje a radí: Pracujte na sebe neustále, pracujte celý čas, to vám vytvára mentálnu, spirituálnu, emočnú, etickú, fyzickú aj technickú zdatnosť, zdravosť a pohotovosť. Dan Geva: Vopred mi nemusíte veriť Destináciu Slovensko, Bratislava a VŠMU som vnímal ako cestu do neznáma, bez predchádzajúcej návštevy, nevediac čo môžem očakávať. Pri príchode som ihneď získal dojem, že som vhupol do komunity naplnenej vrelosťou, pulzujúcou zvedavosťou, cítil som otvorenosť a vysokú hladinu emočnej inteligencie. Človek tieto veci cíti, často s malou schopnosťou presne určiť, ako a prečo. Občas je to gesto, pohľad, spôsob počúvania, vyjadrovania či jednania. Celkovo je to pravdepodobne istý druh predlingvistickej intuície, je to metalingvistická komunikácia, ktorá vaše vnútro informuje, že ste na mieste obývanom ľuďmi, na ktorých bližšie spoznanie sa máte dôvod tešiť. Prirodzene, v duchu som sa obával, či študenti a zamestnanci VŠMU, pre ktorých som bol úplne cudzím človekom, prijmú moje rozpačité pozvanie zdieľať svoje najintímnejšie chvíle etických dilem pred kamerou. Zvažoval som, či budú ochotní sprístupniť svoje úvahy a výbušné emočné procesy, ktoré sú sprievodným javom krehkých okamihov. Človek sa vždy bojí stretu s prípadným cynizmom, plachosťou alebo jasným podozrením nie úplne neopodstatneným keď cudzinec preruší bežný diskurz postupného a zdvorilého zoznámenia sa. Zmienená neistota sa postupne pretransformovala na ohromujúci pocit radosti. Pred ateliérom sa začal tvoriť rad študentov a profesorov ochotných sa pred kamerou podeliť o svoje životné skúsenosti. Podotýkam, že väčšina úplne nemohla vopred jasne vedieť, čo ich čaká. Hovorím to preto, lebo pri výpovedi je potrebný istý a priori stupeň dôvery a viery, aby bol človek ochotný povedať áno. Môjmu pozvaniu pre študentov a zamestnancov VŠMU na experimente Ethics Lab nepredchádzal klasický vyučovací proces, alebo diskusia, pri ktorých by som im odovzdával vedomosti. Nemal som možnosť predchádzajúcej interak- Pri príchode som ihneď získal dojem, že som vhupol do komunity naplnenej vrelosťou, pulzujúcou zvedavosťou, cítil som otvorenosť a vysokú hladinu emočnej inteligencie. cie, nebola príležitosť vytvoriť si názor, z ktorého by som si mohol urobiť profesionálny úsudok ako napríklad sú to skvelí študenti, minimálne v tom zmysle, že dobre porozumeli a správne vyhodnotili učebné materiály, ktoré som im odovzdal. NIE! Stretli sme sa navzájom za rovnakých podmienok a na úrovni očí: ja, s platformou a rámcom, a oni, so svojimi životnými príbehmi a sebapoznaním. Mal by som byť spravodlivý a povedať, že príprava konverzácie v Etickom laboratóriu nie je ľahká úloha. Sokratovská povaha rozhovoru nevyžaduje od osoby, aby povedala áno alebo nie, ani aby poskytla solídne informácie alebo vedomosti, ktoré sú ľahko dostupné. Namiesto toho sa dialóg zameriava na najskrytejšie zákutia vnútra: na najintímnejšie spôsoby uvažovania o najdrahších hodnotách človeka. Nie je to úloha, ktorú by sme mali brať na ľahkú váhu. Ľudia jeden po druhom vstúpili, sadli si pred kameru a s dôverou hovorili o tom, čo vedia, a rovnako aj o tom, čo nevedia: ohromujúci prejav ľudskej úprimnosti a pokory. Znova a znova som sa pristihol v myšlienkach: aké veľké šťastie mám, že som bol pozvaný, aby som viedol tieto rozhovory, a že môžem byť, hoci len na pár dní, súčasťou tejto úžasnej komunity. Pravým darom, ktorý táto skúsenosť ponúka je, že mi vopred nemusíte veriť. Všetko, čo treba urobiť, je prihlásiť sa na webovú stránku Ethics Lab, prejsť na stránku VŠMU, prezrieť si a vypočuť si jedenásť rozhovorov a urobiť si vlastný úsudok. S vašim láskavým dovolením, by som chcel príhovor ukončiť želaním; nech je toto stretnutie iba prvým z mnohých ďalších foriem spolupráce, do ktorých sa zapojíme. Ďakujem vám za vašu pohostinnosť a teším sa na ďalšie stretnutie, čoskoro ak nie vo svete po CO- VID-19, potom aspoň vo svete, v ktorom sme sa naučili, ako s ním koexistovať. O podporu sa uchádzalo 19 projektov Rok 2020 múzam z objektívnych príčin veľmi neprial. Celosvetová pandémia prepísala všetky zaužívané pravidlá a postupy umeleckej tvorby i vzdelávania. Napriek všetkým problémom a starostiam vedenie Vysokej školy múzických umení pred pandémiou nekapitulovalo a do rúk akademickej obce odovzdalo nový nástroj inštitucionálnej podpory tvorivej činnosti študentov a zamestnancov. O vzniku Interného grantového programu VŠMU píše prorektor pre zahraničie, styk s verejnosťou a projektovú činnosť, Matúš Benža. Vedenie školy v lete 2020 rozhodlo o vzniku Interného grantového programu s úmyslom podporovať a rozvíjať umeleckú a vedecko-výskumnú činnosť a prispieť tak k zvyšovaniu umeleckej a vedeckej úrovne VŠMU. Druhotným cieľom programu je podnecovať spoluprácu medzi jednotlivými fakultami, a podporovať tak vznik interdisciplinárnych diel. Program je otvorený jednotlivcom i riešiteľským kolektívom vedených študentmi doktorandského štúdia alebo akademickými, umeleckými, vedeckými či výskumnými pracovníkmi. O interný grantový program a jeho fungovanie sa stará 7-členná správna rada. Rektorát v nej zastupujú prorektori Matúš Benža, Daniel Buranovský a vedúci ekonomického oddelenia Rastislav Rosival. Trojicu fakúlt reprezentujú prodekanka DF Martina Mašlárová, Martin Ciel z FTF a Lucia Papanetzová z HTF. Študentskú časť akademickej obce zastupuje Erik Kliment. Na podporu pilotnej grantovej výzvy dekani fakúlt rovným dielom vyčlenili finančné prostriedky v celkovej výške 15-tisíc eur. Program tak dopĺňa mozaiku možností viaczdrojového financovania umeleckých a umenovedných projektov. Pri prerozdeľovaní prostriedkov podporeným projektom však nebudeme hľadieť na princíp proporcionality. Hlavným kritériom podpory projektov je kvalita ich vypracovania, predpokladaný umelecký či vedecko-výskumný prínos a očakávaný pozitívny dopad na renomé školy, povedal D. Bura- novský, predseda správnej rady grantového programu a prorektor pre rozvoj, umeleckú činnosť a výskum. Prvá výzva bola zverejnená už v polovici októbra, potenciálni uchádzači mali na vypracovanie svojich projektových žiadostí približne šesť týždňov. O podporu z interného grantového programu sa uchádzalo spolu 19 projektov s celkovými finančnými nárokmi vo výške vyše 81-tisíc eur. Najaktívnejším pracoviskom bola Hudobná a tanečná fakulta, ktorá podala spolu 10 žiadostí. Divadelná fakulta podala 4 projekty, Filmová a televízna fakulta 5 projektov. O podporu v podobe spolufinancovania či dofinancovania sa uchádzajú aj niektoré už zavedené projekty, no gro žiadostí tvorili nové aktivity. V snahe zabezpečiť objektivitu a transparentnosť posudzovania projektov, správna rada zverila ich hodnotenie odborníkom z externého prostredia renomovaným umelcom, kritikom či publicistom. Žiadosti z prvej výzvy hodnotili: Jozef Lupták, Ivan Šiller, Mirko Krajči, Jozef Chabroň a Adrián Rajter (za oblasť hudobného umenia), Mária Ferenčuhová a Jana Dudková (za film a audiovizuálne umenie), Katarína Cvečková a Pavol Pilař (za divadlo) a Eva Gajdošová (za oblasť tanca). Vysoký počet žiadostí ako aj ich rozmanitosť nás príjemne prekvapili. Rozhodne budeme mať z čoho vyberať. Veríme, že sa nám podarí vybrať tie najzaujímavejšie a najživotaschopnejšie projekty, a povzbudiť tak členov akademickej obce VŠMU k aktivite v rámci budúcich výziev. Aktivita v oblasti tvorivej činnosti bude v budúcich obdobiach kľúčovou aj z pohľadu hodnotenia a financovania školy, dodáva Daniel Buranovský. V snahe zabezpečiť objektivitu a transparentnosť posudzovania projektov, správna rada zverila ich hodnotenie odborníkom z externého prostredia. J dan geva, preklad jana keeble 30 nataša findrová J matúš benža 31

18 Na ceste ku kvalitnejšiemu vzdelávaniu Systém zabezpečovania kvality vysokoškolského vzdelávania prechádza v poslednom období významnými zmenami, a to sme iba na začiatku celého procesu. Na jeho konci by mala byť výrazne väčšia autonómnosť vysokých škôl v poskytovaní vzdelávania, pričom za jeho kvalitu bude primárne zodpovedná samotná vysoká škola. Transformácia sa začala veľmi nenápadne, a to už v druhej polovici roka 2018, keď bol vydaný nový Zákon o zabezpečovaní kvality vysokoškolského vzdelávania. V roku 2019 zanikla dovtedajšia Akreditačná komisia a vznikla Slovenská akreditačná agentúra pre vysoké školstvo. Jednou z jej prvých úloh bolo pripraviť súbor štandardov požiadaviek na tvorivú činnosť, uskutočňovanie študijných programov a postupy pri habilitačných a vymenúvacích konaniach, ktoré musí vysoká škola spĺňať. Súbor požiadaviek vychádza z európskych štandardov a usmernení a približuje tak slovenské vysoké školstvo tomu európskemu. Tu si dovolím malé odbočenie. Zákon o kvalite vzdelávania vyšiel v r. 2018, ustanovil požiadavku vydať štandardy, a zároveň ustanovil termín na akreditáciu nových študijných programov do 31. decembra Vydanie štandardov bolo avizované a očakávalo sa na prelome rokov Štandardy vyšli, ale až v júli 2020, s účinnosťou od 1. septembra. Dátum na predloženie kompletných podkladov k akreditáciám nových študijných programov sa ale nezmenil. Vysoké školy tak mali 3,5 mesiaca na aktualizáciu svojich vnútorných systémov, interných dokumentov, vytvorenie nových predpisov v súlade so štandardmi, ako aj na prípravu kompletných podkladov. Termín Zmeny umožnia fakultám lepšie reagovať na súčasné trendy, vrátane tých vo filmovej tvorbe na odovzdanie podkladov sa nakoniec v hodine dvanástej expresnou novelou zákona posunul na 31. marec Vývoj posledných rokov jednoznačne smeruje k spájaniu študijných odborov, zlučovaniu a budovaniu robustných študijných programov, v rámci ktorých si môžu študenti prostredníctvom modulov sami kreovať svoju špecifickú študijnú trajektóriu. VŠMU v zmysle prísľubu neustáleho zlepšovania kvality vzdelávania chce tieto trendy reflektovať. Fakultné tímy preto pripravili viacero nových študijných programov, pričom v najbližšom období požiadame agentúru o ich akreditáciu. Nové programy vychádzajú zo súčasných študijných programov, v realizácií ktorých má naša škola dlhoročné skúsenosti. Nové programy budú robustnejšie, zároveň ale prinášajú inovované, flexibilnejšie študijné plány a nové predmety reflektujúce najnovšie trendy a vývoj v umení a vo vedách o umení a kultúre. Hektické obdobie posledných mesiacov asi neobišlo žiadneho z pedagógov na VŠMU. Bolo potrebné urobiť obrovské množstvo práce, od analýzy existujúcej ponuky študijných programov, prípravy novej štruktúry a vypracovania množstva podkla- dov k akreditáciám (podotýkam, že všetko na nových formulároch a podľa nových pravidiel, s čím doposiaľ žiadna vysoká škola nemala skúsenosti), ako aj vytvoriť nové interné predpisy a rozsiahlu aktualizáciu mnohých existujúcich. Všetko sme to viac-menej zvládli, za čo patrí všetkým veľké poďakovanie. Proces budovania nových systémov a politík kvality sa však týmto nekončí. V nasledujúcom roku nás čaká revízia všetkých existujúcich študijných programov, vo výučbe ktorých chceme ďalej pokračovať, tak aby aj tieto programy vo svojich plánoch a ponuke predmetov reflektovali najnovšie vývojové trendy, a aby boli v súlade s domácimi ako aj európskymi štandardmi kvality. Bude potrebné vytvoriť ďalšie prvky vnútorného systému, od metodík zberu a vyhodnocovania informácií a spätnej väzby od študentov, učiteľov, zamestnávateľov, externých relevantných subjektov v oblasti umenia a kultúry, až po mechanizmy implementácie týchto podnetov a neustáleho zlepšovania kvality všetkých činností na VŠMU. Je to beh na dlhú trať. Všetky procesy by mali byť ukončené v roku 2022, keď VŠMU požiada agentúru o posúdenie súladu našich vnútorných systémov so štandardmi. Ak v tomto hodnotení obstojíme, VŠMU by mala získať tzv. inštitucionálnu akreditáciu, ktorá nám prinesie podstatne väčšiu pružnosť a voľnosť pri reflektovaní najnovších trendov vo vzdelávaní. Anketa 1 Ktorý aspekt akreditačného procesu predstavoval pre vašu fakultu najväčšiu výzvu? 2 Aké sú vaše očakávania od nového vnútorného systému? martina mašlárová Prodekanka pre študijnú činnosť Divadelná fakulta 1 Za najväčšiu výzvu považujem prípravu akreditácií nových programov v extrémnych podmienkach za veľmi krátky čas, uprostred semestra, v plnom rozpuku druhej vlny pandémie, teda s úplne limitovanou možnosťou osobného stretávania sa, bez potrebných dlhých diskusií o koncepčných zmenách. Do toho sa pridával zmätok v súvislosti s implementáciou nových štandardov a s prípravou podkladov, všetko sme sa dozvedali za pochodu a s oneskorením príznačným pre mnohé rozsiahle procesy realizované na celoplošnej-celoštátnej úrovni. Akreditačná agentúra nám síce podala pomocnú ruku v podobe konzultácií k sporným otázkam, ale na jednom stretnutí sa obsiahli len tie kľúčové veľké problémy, pričom detaily, ktoré ale môžu mať na výsledku nemalý podiel, sme odhaľovali postupne a riešili skôr intuitívne. Výzvou bolo aj (tiež by sme sa zrejme zhodli naprieč fakultami) hľadanie syntézy medzi štandardmi, ktoré sú nastavené celoplošne a všeobecne pre široké spektrum škôl, a charakteristickými prístupmi, ktoré sa uplatňujú na VŠMU. Napriek tomu si myslím, že sa napokon podarilo pripraviť návrhy nových študijných programov, ktoré na jednej strane napĺňajú požiadavky smerujúce k zvyšovaniu kvality školy resp. fakulty, a na druhej strane reflektujú naše špecifiká. Nič iné sa napokon ani nedalo robiť, ak sme chceli zachovať integritu štúdia na VŠMU. 2 Od nového vnútorného systému očakávam predovšetkým to, že sa bude priebežne nastavovať a prenastavovať v súlade s meniacimi sa nárokmi a potrebami študentov a študentiek, pedagógov a pedagogičiek a všetkých súčastí vysokoškolského organizmu. Očakávam, že to bude vždy prebiehať v demokratickej zhode zainteresovaných strán. Je tu šanca komplexne vyhodnotiť, čo sme mali doteraz, vybrať si z toho to, čo funguje a nefunkčné zahodiť, alebo viac v duchu filozofie udržateľnosti a pomyselnej ekológie inštitúcie zreparovať. Niečo z toho sa už deje, hoci možno skôr na úrovni menších individuálnych iniciatív. Aj tie však predstavujú dôležité kroky. Niekomu sa môže zdať, že sa deje málo a pomaly, ale deje sa a mne sa zdá, že sa veci v mnohých ohľadoch hýbu dobrým smerom, napríklad mne akreditácia priniesla dôležité vhľady do mechanizmov fungovania ostatných fakúlt a vniesla mi do prodekanského života niekoľko kolegov a kolegýň, s ktorými sa mi výborne spolupracuje a teším sa na každý budúci projekt s nimi. Podľa mňa je potrebné najskôr najmä pochopiť, že niekde pod nánosom pre mnohých zbytočnej a nepochopiteľnej byrokracie je skrytá užitočná filozofia. Mali by sme si uvedomiť, že tu nejde o to vtesnať sa do tabuliek ani zapáčiť sa hodnotiacim skupinám povereným Akreditačnou agentúrou. Ide o to udržať svoje vlastné štandardy, pozrieť sa na príklady dobrej praxe, zavrhnúť to, čo je síce v súlade s trendmi, ale pre náš organizmus úplne nevyhovujúce a prijať tie trendy, ktoré sú vhodné práve pre nás a pomôžu nám ostať na tepe doby. katarína moláková Prodekanka pre štúdium a vzdelávanie Filmová a televízna fakulta 1 Najväčšou výzvou bolo zvládanie časového stresu s vedomím, že v momentálnej situácii musíme jednak dodržať termín a jednak vytvoriť funkčný kompromis, aby sme udržali kontinuitu existujúcich študijných programov. Bohužiaľ sme nemali šancu skutočne uvedomelo vyvíjať rôzne možnosti, overovať ich, zvažovať, prehlbovať. Museli sme konať rýchlo, čím sa téma kvality zredukovala do napĺňania komplikovaného vzorca. 2 Pozitívom je, že by sme proces zvládli, aj keby nedošlo k posunu lehoty, lebo sme sa dokázali zomknúť, pomáhať si nielen na úrovni fakúlt, ale aj medzifakultne. To je asi ten najväčší benefit tohto behu cez prekážky: že sme sa skamarátili a začali spolupracovať nielen na administratívnej agende kvality, ale aj na kvalite samotnej. Prvým spoločným projektom sa stal úspešný virtuálny Deň otvorených dverí, ktorý vytvorila DF, FTF a HTF vo vzájomnej spolupráci a v nesmierne vzácnej priateľskej atmosfére. Teším sa na ďalšie spoločné projekty, ktoré sa nám už črtajú na obzore. jozef meričko Prodekan pre študijný proces Hudobná a tanečná fakulta 1 V rámci prípravy podkladov pre akreditáciu nových študijných programov na HTF bolo dôležité nájsť konsenzus medzi všetkými katedrami, ktoré sa na ich vytváraní podieľali. Študijný program Hudobná interpretácia a tvorba bude v sebe spájať, ako už názov napovedá, tvorbu hudobných skladateľov a hudobnú interpretáciu (spevákov, hráčov na hudobné nástroje podľa špecializácie a tiež dirigentov). Ďalším dôležitým aspektom je, že sa nám podarilo pripraviť študijný plán pre špecializáciu Bicie nástroje. Napriek záujmu uchádzačov hra na bicie nástroje absentovala na HTF, a to z dôvodu nevyhovujúcich priestorov a absencie hudobných nástrojov. Našťastie sa nám podarilo nájsť nielen vhodné priestory, ale aj kvalifikovaných pedagógov pre výučbu hry na bicie nástroje. 2 Očakávania od nového vnútorného systému sú samozrejme len pozitívne. Dúfame, že prinesie skvalitnenie výučby na našej škole, viacej flexibility a možností pružne reagovať na potreby našej spoločnosti. Chceme vytvárať tie najlepšie podmienky pre študentov, brať do úvahy ich názory, požiadavky a očakávania. Aktívne spolupracovať s externými kultúrnymi subjektmi, brať do úvahy smerovanie vývoja vysokoškolského hudobného vzdelávania vo svete. Neustále zvyšovať úroveň nášho vysokoškolského vzdelávania a byť konkurencieschopní krajinám, ktoré majú v umeleckom vzdelávaní ten najvyšší kredit. J martin čuvaj 32 jana šantavá, archív festivalu áčko 33 dorota holubová, archív

19 po písmenku si tú knihu značím Bábkarstvo a multimédiá Keď sa pred vyše tromi rokmi uskutočnila medzinárodná konferencia s názvom Bábkarstvo a multimédiá, bolo ťažké predstaviť si printový výstup z tohto podujatia. Rovnako ako bábkarské umenie, tak aj konferencia bola plná vizuálneho a audiovizuálneho materiálu, autentického prejavu zúčastnených osobností a predovšetkým medzinárodného, medziodborového a v neposlednom rade aj medzigeneračného dialógu. Išlo o jedno z mnohých podujatí v rámci procesu internacionalizácie, ktorý dlhodobo iniciuje a rozvíja prof. Ida Hledíková, vedúca Katedry bábkarskej tvorby Divadelnej fakulty VŠMU. Keďže knihy sa nerodia v magickom okamihu tu a teraz, ale vznikajú v časovom horizonte kladenia výskumných otázok, hľadania a overovania odpovedí, tlačový výstup z konferencie vyšiel s odstupom takmer troch rokov. Vysoká škola múzických umení ho vydala v anglickom jazyku pod názvom Puppetry and Multimedia (zost. Ida Hledíková a Cariad Astles) v spolupráci s Research Commision International de la Marionette UNIMA/ UNESCO. V tomto prípade však nejde v pravom zmysle o bežný konferenčný zborník. Publikácia má svojím obsahom blízko k monografii, pretože mapuje podoby, premeny, presahy a prieniky bábkového divadla s inými médiami, prevažne v období posledných troch desaťročí. V publikácii sú zastúpené renomované osobnosti z Európy, ale i Kanady a Austrálie, z oblasti divadelných a performatívnych štúdií a ďalších vied o umeniach, praktickí umelci, ale aj osobnosti späté s rozvojom technológií. Konferencia založená na ukážkach a dialógu sa dá pokladať za editorskú výzvu, v tomto prípade výborne zvládnutú. Vďaka dôslednej práci zostavovateliek autori svoje prezentácie upravili a doplnili tak, aby ani v tlačenej podobe nestratili informačnú hodnotu, a dokázali komunikovať svoj pôvodný zmysel. Zostavovateľky publikácie Puppetry and Multimedia v nej zachovali štruktúru konferenčných blokov. Je rozdelená na dve časti, ktoré otvárajú hlavné príspevky. Prvým z nich sú Príbehy malých a veľkých: Bábkarstvo v intermediálnom veku, ktorú na konferencii predniesol profesor Didier Plassard z francúzskej Univerzity Paula Valéryho Montpellier III; druhou je Prelínanie perspektív: Metamorfóza bábkarstva prostredníctvom nových technológií od profesorky Cristiny Grazioli z Fakulty lingvistických a literárnych štúdií z Univerzity v Padove. Hlavní prednášajúci tak pomyselne vytýčili hranice uvažovania o danej téme. Slovo hranice však nie je v tomto prípade celkom namieste. Hodilo by sa skôr povedať, že naznačujú smery, ktorými sa rozprestiera sieť uvažovania o bábkarstve a multimédiách prinajmenšom v európskom kontexte. Sieť napokon tvorí aj výtvarný motív na obálke publikácie. Problematika je v súčasnosti veľmi aktuálna, nakoľko umenie je ovplyvnené, ak nie priam presýtené, fenoménom (multi-)médií. Ak budeme pokračovať v analógii vedeckého uvažovania o bábkarstve a multimédiách ako o sieti, treba povedať, že kniha Puppetry a Multimedia prináša pohľad nielen na vlákna rozbiehajúce sa rôznymi smermi, ale najmä na uzlíky, ktoré sú pevnými bodmi pre jednotlivé oká. Práve vďaka nim môžeme vidieť systematickú štruktúru. Pomyselné uzlíky tvoria postrehy a tézy, ktoré prepájajú príspevky nezávisle od zaradenia v publikácii, či rozdielnosti profesionálnych, umeleckých a generačných východísk jednotlivých autorov. Prvou z týchto tém je filozofická otázka, ako sa mení vzťah reality, divadelnej reality a reality sprostredkovanej médiami (technológiami) v rôznych formách multimediálnych inscenácií. Ak profesor Didier Plassard upozorňuje na relativizáciu veľkého a malého, či už v doslovnom alebo metaforickom zmysle, a krehkosť človeka, ktorá z toho plynie, iní autori prijímajú technológie ako inšpiratívny prvok pre vznik novej krásy (Oriana Maubert). V príspevkoch však zaznieva aj požiadavka relativizácie nadhodnoteného významu a zástoja technológií (Flavia Dalila D Amico). Druhou výraznou témou sú prieniky divadla a filmu, či už v oblasti animácie alebo využívania princípu tzv. live-cinema a jeho špecifík. Bábkarské umenie dokáže napodobniť a privlastniť si filmovú animáciu (Tomáš Procházka), vďaka technológiám dokáže zvýrazniť proces vzniku okamihu tu a teraz a dramaturgicky ozvláštniť príbeh (princíp live-cinema). Priznane i nepriznane nazerať do vnútra príbehu i mimo neho, a tak umocniť ilúziu alebo odstup, kombinovať predtočené a živé záznamy a vedome narábať s diváckym vnímaním (Carole Guidicelli, Attila Antal, Kateřina Lešková Dolenská). Jednou z polemických otázok v rámci tematizovania rôznych typov projekcií bola aj estetická (ne-) kompatibilnosť dvojrozmernosti projekcie a trojrozmernosti divadelnej reality a jednoznačná požiadavka používania technológií a multimediálnosti len v dramaturgicky odôvodnených prípadoch. Pozoruhodnú a užitočnú líniu výskumu otvára koncept bábky ako predĺženia tela, bábky ako fyzickej či psychickej protézy (Emma Fischer a Kay Yasugi), ktorý je zaujímavým príspevkom k možnostiam aplikovaného divadla. Pozoruhodný je tiež technologický koncept imerzívneho kasteletu (Victor Gabriel Silva Morales), teda tvorba nadrozmerného virtuálneho priestoru pre bábkové divadlo prostredníctvom filmových technológií. Zmyslom projektu je, aby divák mohol bábkové divadlo precítiť a zažiť vo veľkom, teda silnejšie a intenzívnejšie ako v jeho reálnej malej podobe. Pre zvolenú tému ako celok je významným bonusom teoreticko-analytický príspevok Marzenny Wiśniewskej, ktorý rôzne možnosti a tendencie vo vzťahu bábkarstva a multimédií pomenúva a systematizuje na príklade vývinu poľského divadla. Príspevok (hoci nie je zaradený v závere publikácie) je pomyselným zhrnutím rôznych pohľadov a môže slúžiť ako inšpirácia pre uchopenie javov aj v slovenskom divadelnom prostredí. Autorka v ňom hovorí o redefinícii bábky, posúvaní hraníc, o animačných stratégiách, technických možnostiach, výtvarnosti, o multimedialite ako fúzii bábok a robotov, marionetizácií človeka a poľudštení objektov, atď. s odvolávkami na viaceré uznávané teórie. Záver publikácie tvorí rozsahom skromný, obsahom však dôležitý blok príspevkov z Katedry bábkarskej tvorby o vzniku inscenácií s multimediálnymi prvkami (Juraj Bako, Júlia Jurinová, Katarína Aulitisová, Marika Kecskésová, Ivana Macková). Reflexie tvorivého procesu sú svedectvom, že Katedra bábkarskej tvorby má čo ponúknuť a má o čom hovoriť aj v medzinárodnom dialógu. Najmenší bál na svete. Divadlo Baj Pomorski Toruň, Poľsko, Réžia P. Aigner Towards Klee, One eye sees, the other feels. Tam Teatromusica, Taliansko, Hudba a réžia Michele Sambin, video animation Raffaella Rivi, Alessandro Martinello, 2013 Publikácia, vzhľadom na medzinárodný charakter výskumu a konferencie, zatiaľ vyšla v anglickom jazyku. Veríme však, že čoskoro vyjde aj jej slovenský preklad, ktorý by bol užitočnou pomôckou nielen pri výučbe, ale aj v oblasti teórie bábkového umenia a jeho presahov. J zdenka pašuthová 34 archív 35 m. klawinski, f. montecchio

20 zapísané notami Slovenský štát vo filme: nový pohľad na starú tému eva filová pôsobí ako pedagogička na Katedre audiovizuálnych štúdií FTF VŠMU od roku Spolu s Evou Vžentekovou napísali publikáciu Slovenský štát vo filme. Dokumentárna a hraná tvorba po roku Keď sa povie partizánsky film, ako prvé sa nám pravdepodobne vybavia Bielikove Vlčie diery, vzdorovitý a láskou strápený Ladislav Chudík v úlohe kapitána Dabača, slovensko-gruzínska Prerušená pieseň, prípadne monumentálna, avšak historicky pokrivená Povstalecká história, teda filmy, ktoré čas od času reprízujú domáce televízie. Lenže to je len malý zlomok filmovej výroby z rokov 1945 až 1989, keďže každoročne vznikali krátke i dlhé, dokumentárne i hrané filmy venované Slovenskému národnému povstaniu a víťazstvu nad fašizmom. Obraz a výklad povstania sa modifikoval v závislosti od politických záujmov, hlavnú úlohu v boji proti fašizmu zohrávali komunisti, partizáni a Červená armáda, a o vojnovom Slovenskom štáte sa radšej príliš nehovorilo. Bol čiernou škvrnou na mape dejín, symbolom kolaborácie s nacizmom a z oficiálnej historiografie bol ako téma vylúčený. Obdobie Slovenského štátu dodnes rozdeľuje našu spoločnosť, vyvoláva vášne a polemiky, podobne ako jeho reprezentanti. Pre niekoho víťazi, pre iného porazení. Obete či vrahovia? Záchrancovia či kolaboranti? Pre žijúcich pamätníkov a ich potomkov je to obdobie spojené s traumou či spomienkovým optimizmom, pre historikov je bohatým výskumným materiálom. Medzi horúcimi novinkami roku 2021 dávame do pozornosti publikáciu Slovenský štát vo filme. Dokumentárna a hraná tvorba po roku 1945 (Vlna, Drewo a srd, 2020), ktorú napísala pedagogička Katedry audiovizuálnych štúdií Eva Filová v tandeme s filmovou publicistkou Evou Vžentekovou. Ide o dva autonómne výskumy, jeden zameraný na non-fiction tvorbu, teda dokumentárne, strihové a reportážne filmy vyrobené do roku 1990 v Štúdiu krátkych filmov (resp. v jeho inštitucionálnych predchodcoch) a po roku 1990 v nových produkčných podmienkach, a druhý zameraný na hrané kinofilmy, od spomenutých Vlčích dier až po Malú ríšu (2019). Ako vznikla táto spolupráca? Prečo si si vybrala práve dokumentárne filmy o vojne a politike? Môj záujem o archívne dokumenty o povstaní začal niekedy v roku 2013, keď som uzavrela predchádzajúcu veľkú tému, ktorej výsledkom bola kniha Eros, sexus, gender v slovenskom filme (SFÚ, 2013). Proste som sa pustila do čohosi diametrálne odlišného, do témy, ktorá vtedy nebola in a väčšina filmov z komunistickej éry dávno zapadla prachom. Oživiť tieto filmy, treba poznamenať, že ich nie je málo, a pozrieť sa na ne novými očami, bola veľká výzva. Približne v rovnakom období začala obdobie Slovenského štátu v hraných filmoch skúmať Eva Vženteková, naše štúdie vychádzali v časopise Kino-Ikon, a tak sme zistili, že naše pole záujmu sa prekrýva, ale nekopíruje, že každá aplikujeme iné metódy výskumu, máme odlišné videnie, ktoré v spojení môže priniesť názorovú šírku. Historický výskum chce čas a predpokladám, že sa ním zaoberáte aj na Katedre audiovizuálnych štúdií. Presne tak. Napozerať filmy, nájsť kľúč k ich uchopeniu, zatriedeniu, analýze, bez nároku na hierarchizáciu, keďže väčšinu by sme mohli označiť ako propagandistické, a nám v knižke nejde o dobré a zlé filmy, zohľadniť súčasné historické výskumy, to všetko chce čas. Kopu času. Na katedre rozvíjame kritické myslenie aj porozumenie filmu ako historickému prameňu. Totiž film nie je iba príbeh, ale je obrazom doby, v ktorej vznikol. Audiovizuálne štúdiá (alebo filmové štúdiá, filmová veda) sú prienikom teórie, historiografie, publicistiky a popularizácie filmu, hlavne slovenského filmu, sú interdisciplinárne, keďže sa pohybujeme medzi umením a ďalšími humanitnými i spoločenskými sférami. Naši absolventi sa tým pádom dokážu uplatniť na rôznych kreatívnych pozíciách od vedy cez redakcie až po festivaly. To je potom radosť s nimi spolupracovať! Obdobie Slovenského štátu dodnes rozdeľuje našu spoločnosť, vyvoláva vášne a polemiky, podobne ako jeho reprezentanti. Pre niekoho víťazi, pre iného porazení. Mám len jednu zásadu: neklamať sám sebe Profesor jevgenij iršai pochádza z Petrohradu z hudobníckej rodiny, no už dvadsať rokov vyučuje kompozíciu na Hudobnej a tanečnej fakulte VŠMU. Hudobné diela čerstvého jubilanta pravidelne znejú na slovenských i svetových pódiách, jeho invenčnosť a originalitu ocen uje aj hudobná kritika. Nedávno mu VŠMU vydala autorské CD A Glass od Glass, kde sa predstavil ako skladateľ i ako interpret. Cesta z Ruska na Slovensko Ako vás formovalo rodinné hudobné prostredie, nútili vás do cvičenia na klavíri alebo ste jednoducho hudbu nasávali v rodine ako samozrejmosť? Narodil som sa a vyrastal v rodine hudobníkov. Otec bol výborný huslista a matka bola klaviristka. Môjho staršieho brata začali učiť v špeciálnej hudobnej škole hre na husle, keď som mal dva roky. Ale netrvalo to dlho a po roku a pol to brat vzdal a šiel do obyčajnej školy. Keďže ako ešte malé dieťa som zachytil v rozhovoroch, že matka to veľmi ľutuje a chce, aby aspoň jeden syn venoval svoj život hudbe, bral som to viac menej ako nevyhnutné zlo. Keď som mal 5 rokov, ešte sme bývali v takzvanej komunálnej kvartire (to je veľký byt, v ktorom bývalo niekoľko rodín a mali spoločnú kuchyňu, toaletu a vaňu), nemali sme vtedy ani pianíno. Otec mi teda priniesol malé husličky a snažil sa trochu ma učiť. Mne sa to nie veľmi páčilo a začul som ako matka povedala otcovi, že ma bude učiť hrať na klavír Presťahovali sme sa a začali sme bývať v samostatnom byte.práve vtedy sa u nás doma zjavil klavír a dosť často k nám prichádzali muzikanti, kamaráti rodičov, cvičili spolu a muzicírovali. Musím poznamenať, že to boli výborní a veľmi uznávaní muzikanti, a to nielen v Peterburgu (teda v Leningrade) Anatolij Badchen, Jevgenij Šenderovič, Jurij Kramarov, Boris Rafaľson, Felicia Fondamiskaja a veľa iných. Mňa to určite inšpirovalo a rád som brnkal a niečo improvizoval. Otec niekoľkokrát zapisoval moje pokusy do nôt. Bohužiaľ, pri sťahovaní sa všetky tie zápisy sa stratili. Otec bol huslista, ale nevybrali ste sa jeho cestou, zaujal vás mamin klavír. Čo ste si z oboch vzali, myslím ich životné postoje, spôsob vnímania hudby, umelecké krédo? Neviem, či mám nejaké umelecké krédo. Možno áno, ale neviem o tom. Samozrejme, že určité ponaučenia alebo niečo ako životné pravidlá som od rodičov dostával a niektoré mi značne uľahčujú život dodnes. Napríklad, rada: nesnaž sa byť prvý, vždy niekto bude silnejší, múdrejší, talentovanejší. Nesnaž sa napodobňovať druhých. Ty si jednoducho ty a buď sám sebou. Ak niečo robíš, snaž sa to robiť čo najprecíznejšie, do hĺbky. Nikdy nikoho neobviňuj, že ti ubližuje, nikoho neviň za svoj osud. Nebojuj s kritikami. Nestrácaj čas, vypočuj si a rob lepšie. Moji rodičia nemali ľahký osud. Otec zázrakom prežil koncentrák, matka stratila rodičov a sestru, keď mala iba 16 rokov, a jej otca, môjho deda, v roku 1938 odviedli na základe krivého obvinenia. Už nikdy ho nevidela, a preto si matka vyslúžila nálepku dcéra nepriateľa ľudu, s ktorou musela žiť. Možno práve preto som sa naučil chápať, že vždy to môže byť horšie. Netreba sa vzdať. Chodili ste na školu pre talentované deti. Má tento druh vzdelania, keď už odmalička sa formujete ako hudobník, význam aj v dnešnej dobe? Dokážu učitelia odhadnúť výnimočný hudobný talent aj u malých detí? Osobne si myslím, že hudobné vzdelanie od malička má veľký význam pre formovanie osobnosti. Ale, samozrejme, dnes sa úplne zmenil svet a musíme mať na zreteli, že nastupuje, alebo už aj nastúpila, úplné iná doba. Nie je to o tom, či sa dá odhaliť výnimočný hudobný talent. Toto nikdy nebolo až tak jednoduché, pretože talent je veľmi komplexný pojem. To nie je len nadanie ako dobrý sluch, dobré ruky, pamäť, atď. Je to aj húževnatosť, schopnosť fyzickej a duchovnej koncentrácie. Osobne si myslím, že je veľmi dôležité mať rozhľadenosť a poznať aj históriu, literatúru a nielen hudbu. Samozrejme, v nemalej miere umelec potrebuje aj ctižiadosť. A to nie v zmysle byť prvým za každú cenu, ale v zmysle želania pochopiť podstatu, ponoriť sa do hĺbky toho, čo vlastne robí. Dnes rodičia musia mať na zreteli, že ich dieťa vyrastie a musí si nájsť prácu, aby z niečoho dokázalo vyžiť. V podstate to vždy bolo aktuálne, ale keď som bol dieťa, prevládala predstava, že hudbou sa dá celkom dobre uživiť. Toto sa teraz asi zmenilo. Istý čas ste sa živili v Rusku ako pesničkár. Ako spomínate na toto obdobie? Nie je to úplne presná informácia. Iba ako pesničkár som sa nikdy neživil. Je síce pravdou, že som písal pesničky a cel- 36 archív J eva filová, jana keeble J valéria koszoruová 37 karol srnec

21 zapísané notami kom slušne zarábal na tantiémach. Mal som v tom aj určité úspechy a mal som aj predsavzatie, že ak nedosiahnem k 33 rokom svojho života nič závažného v komponovaní serióznej hudby, tak sa budem venovať len komponovaniu pesničiek a filmovej hudbe, aby som uživil rodinu. Ale, keď tie roky prišli, pochopil som, že písať pesničky ma predsa vôbec nebaví a takisto ani hudba k filmu ma nejako nechytila. Čo sa týka hudby k filmu, bolo to možno aj preto, že bolo málo (a vždy aj je) kvalitnej filmovej tvorby a skladateľov je veľa. Nakoniec som po skončení vysokej školy hneď začal učiť a rád učím doteraz. Z Ruska ste sa rozutekali: otec a brat do USA, vy do Československa. Prečo práve sem? To je v podstate náhoda. Na Slovensku žije sesternica mojej mamy Natália. A tak v roku 1991 som dostal od nej pozvanie. Prišiel som vtedy prvýkrát na Slovensko, do Banskej Bystrice, so svojím, vtedy najmladším synom Viktorom. Boli sme tu desať dní a dostal som ponuku od vtedajšieho šéfa Opery, Mariana Chudovského, prísť pracovať ako korepetítor do Opery v Banskej Bystrici. Pár mesiacov som váhal a potom som sa rozhodol, že to skúsim. Potreboval som zmeniť prostredie a trochu ma lákala aj myšlienka, že budem chvíľu sám a budem mať možnosť oslobodiť sa od rutiny a v určitej samote porozmýšľať, čo vlastne budem robiť ďalej. Možno o pár rokov sa ma spýtate: prečo tak málo mužov komponuje hudbu? Predpokladal som, že na Slovensku strávim pár mesiacov a potom sa vrátim naspäť. Rád by som tu spomenul otca tety Natálie, môjho uja, Kostantina Terechova. Pôsobil ako inžinier pre veľkú spoločnosť. Za mlada boxoval a bojoval na majstrovstvách Leningradu v boxe. Bol to veľký, silný muž. Nikdy neštudoval hru na klavíri, ale mal zázračnú schopnosť okamžite si zapamätať raz vypočutú hudbu a hneď ju zahrať svojimi veľkými a ťarbavými rukami na pianíne alebo klavíri. Takú unikátnu pamäť mal Rachmaninov. Robil aj triky. Napríklad klaviatúru zakryli kúskom látky a hral naslepo, ale presne. Bol som nadšený, a aj som mu závidel túto jeho schopnosť: prečo ja nemám takú úžasnú pamäť? Mal som ho veľmi rád a možno raz napíšem o ňom a o jeho vplyve na mňa viac. Ako sa rodí skladateľ Pamätáte si na svoje prvé skladateľské pokusy? Prvé pokusy som mal asi ešte ako dieťa. Ako som už spomínal, rád som improvizoval, ale nič si z toho nepamätám a nič sa ani nezachovalo. Pamätám si len, že som rád improvizoval valčíky. Čo je pre vás inšpiráciou: istá emócia, situácia, žena ako múza, slovo, čas, termín, peniaze? Všetko. Mali ste, či doteraz máte svojich obľúbených skladateľov alebo štýl, ku ktorému inklinujete? Keď som ešte bol na strednej škole a študoval som paralelne aj hru na klavíri, určite som mal aj obľúbených skladateľov. Láska k hudbe Bacha trvá doteraz. Momentálne si nemyslím, že mám nejakého skladateľa alebo nejaký konkrétny štýl komponovania, ktorý by bol môj obľúbený. Mnohí hudobní skladatelia sú na pohľad introverti, ale musia otvoriť svoju dušu, aby sa ich myšlienky o svete dostali cez notovú osnovu von. Súhlasíte? Toto je veľmi diskutabilné, je to skôr romantický názor. Myslím si, že je to absolútne individuálne a u každého sa to prejavuje inak. Väčší zmysel má predovšetkým hudba, ktorá si nájde svojich poslucháčov. Nenudí ich, zaujme ich. Zároveň je originálna, neskĺzne do gýču. Máte pri skladaní isté zásady, postupy? Mám len jednu zásadu: neklamať sám sebe a postupov mám dosť veľa. V prvom rade byť čo najflexibilnejší, nesnažiť sa byť originálny za každú cenu a čo najviac pochopiť materiál, s ktorým pracujem. Cesta za katedru Kedy vám napadlo, že môžete aj učiť? Ešte na vysokej škole sme mali, tak ako teraz, predmet pedagogika a v rámci tohto predmetu sme museli odučiť určitý počet hodín a počet žiakov. Okrem toho, moja matka bola výborná pedagogička, a preto sa aj mne táto cesta zdala zaujímavou. Podľa akých kritérií dokážete vybrať budúcich študentov skladby? Lebo sú talentovaní študenti a nedokážu sa presadiť a sú menej talentovaní, ale zrazu je ich všade plno. Čo je okrem talentu pre vás, pedagógov, dôležité pri posudzovaní študentov? Na túto otázku je dosť zložité odpovedať. Samozrejme, snažíme sa prijímať na školu nadaných a schopných adeptov. Máme aj stanovené pomerne presné kritéria. Každý rok je však iný. Jeden ročník je veľmi silný a potom dva tri sú slabšie. Na prijímačkách dávame pozor aj na vedomosti študenta v iných odboroch a druhoch umenia. Na schopnosť samostatne uvažovať. Ale musím aj konštatovať, že, bohužiaľ, teraz sa nachádzame v dobe, keď školy dostávajú dotácie podľa počtu študentov. Samozrejme, tento fakt dosť často ovplyvňuje rozhodnutie prijímacej komisie a občas musíme prijať aj o niečo slabších študentov. Prax ale ukazuje, že nie vždy je to na škodu, pretože dosť často ku koncu štúdia práve tí slabší ukončia štúdium výborne. Viete: poslední budú prvými. Na ktoré pedagogické úspechy ste najviac hrdý? Najviac sa teším z tých študentov, ktorí na prvý pohľad neboli vôbec veľmi nadaní, ale napokon sa vypracovali na veľmi slušnú úroveň a našli seba a svoje miesto v živote. Pamätám sa, pracoval som vtedy ešte na strednej škole a bol som dosť neskúsený pedagóg, keď raz za mnou prišiel otec jednej dievčiny, ktorá bola, ako sa hovorí, na vyhodenie. Prosil, aby som ju zobral do svojej triedy, pretože si evidentne nerozumela s učiteľom. Mala problémy so všetkým, dokonca aj so zápisom nôt. Bolo mi jej ľúto, a tak sme sa korektne dohodli s jej pedagógom, a začal som sa s ňou rozprávať a diskutovať o všeličom. A tak sa postupne veci začali meniť k lepšiemu. Teraz komponuje skvelú hudbu, vydala niekoľko veľmi zaujímavých kníh o súčasnej hudbe a je v Rusku veľmi uznávaná a obľúbená u študentov. Skladateľov mužov je podstatne viac ako žien, tie sa vyskytnú len sem-tam. A nielen v histórii, ale aj v súčasnosti. Prečo? Mám pocit, že teraz sa práve tento jav mení. A to nielen v hudbe, ale aj v politike a v iných odvetviach ľudskej činnosti a jednoducho v celej spoločnosti. Možno o pár rokov sa ma spýtate: prečo tak málo mužov komponuje hudbu? Skôr, ako som vás spoznala osobne, som držala v rukách vašu knihu Čakanie na Bacha. Vyjadrujete sa teda nielen notami, ale aj písmom. Čím je pre vás písanie dôležité? Lebo píšete aj poéziu Poéziu píšem zriedkavo a len pre seba. Občas síce dám niečo prečítať, ale len veľmi blízkym kamarátom. Ešte na strednej škole som nejaký ten čas túžil byť spisovateľom. Potom som nejaký čas uvažoval, že budem lekár, herec alebo režisér, dokonca som uvažoval aj o kariére profesionálneho šachistu. Ale zostal som pri hudbe

22 skôr ako zabudneme Maľujete, knihu ste si ilustrovali sám, na stenách visia aj vaše obrazy. Ste renesančný človek, či multitalent, máte schopnosť vyjadrovať sa rôznymi umeleckými spôsobmi. Kedy beriete do rúk štetec a maľujete? Nemyslím si, že som nejaký výnimočný multitalent. Poznám veľa ľudí, či už umelcov, alebo ľudí v iných odboroch, ktorí aj píšu básne, aj maľujú lepšie ako ja, a dokonca robia aj veľa iných skvelých vecí. Keď som mal takých 19 rokov, zoznámil som sa a rozprával s jedným inžinierom okolo tridsiatky a ten vedel o hudbe toľko, čo možno ja neviem ani teraz. Vnímate aj celkovú politickú situáciu, či dokážete sa odizolovať od vonkajšieho prostredia, ktoré často umelcom ničí inšpiráciu? Dnes je nevnímať politickú alebo spoločenskú situáciu dosť ťažké a možno aj nezodpovedné. Niekedy mám nepríjemný pocit, že sa vracajú tie nedobré časy, kedy si človek musí dávať veľký pozor na každé vyslovené slovo, pretože môže byť použité proti nemu. A občas si myslím, že už aj každá nota môže byť použitá proti vám. Vydali ste nedávno autorský album A Glass of Glass. Čo na ňom poslucháči nájdu, čo bolo pre vás inšpiráciou. Na poslednom disku A Glass of Glass, ktorý sme nahrali spolu so skvelým Ladislavom Fančovičom, sú nahraté tri skladby pre dva klavíry. Jedna staršia, Dialoge mit S klaviristom Ladislavom Fančovičom a M. Pavlíkom (vpravo) počas nahrávania CD A Glass of Glass. Ligeti, a dve nové. A Glass of Glass a Inner Landscape. Už som niekoľkokrát spomínal, že pre mňa je tvorba určitou formou dialógu. Či už s konkrétnym autorom, udalosťou alebo príbehom z histórie, s minulosťou alebo aj s budúcnosťou. Práve na tomto CD sú všetky skladby príkladom podobného dialógu. V skladbe Dialoge mit Ligeti, ktorú som skomponoval ešte v roku 2003 a ktorá premiérovo zaznela v skvelej interpretácii Andrey Balešovej a Ivana Šillera, je objekt diskusie uvedený v názve. Skladba A Glass of Glass, v ktorej je takisto jasný oponent, bola skomponovaná v rámci štipendia FPU. Prvotná idea bola reakciou na posledné opusy F. Glassa. Chcel som skomponovať relatívne krátke, trochu ironické dielo do desať minút. Nakoniec sa všetko zmenilo a vyšlo niečo úplne iné a skladba narástla až na 35 minút. Cyklus Inner Landscape pozostáva zo šiestich krátkych a kontrastných skladbičiek, z ktorých každá sa môže interpretovať zvlášť. Skladba je venovaná skvelej klaviristke, talentovanej skladateľke a dcére významného klaviristu Anatolia Ugorckého a jednej z mojich najlepších a obľúbených žiačiek Dine Ugorskej, ktorá pred dvomi rokmi prehrala svoj dlhý boj s rakovinou. Záverečná otázka: Kde na to všetko beriete čas? Neviem. Nemyslím si, že robím až tak veľa. Poznám ľudí, ktorí naozaj majú obrovský tvorivý potenciál a sú schopní ho realizovať. Ja som v podstate dosť lenivý človek a musím sa prekonávať. Ale ak sa to dá, snažím sa robiť každý deň aspoň po troške, aspoň jeden takt napísať, aby som si udržal formu, ale aj preto, že ma to zatiaľ ešte baví. Odišla opora etického myslenia, kultúrnej filozofie a slovenskej hudobnej tvorby roman berger ( ) Nekonečné hodiny koncentrácie na zvuk, na jeho tvary a transformácie, detekcia ich nevysloviteľného zmyslu a významu to je osud muzikanta. (R. B.) J xénia jarová v rozhovore s myšlienkami romana bergera Slovenský hudobný skladateľ poľského pôvodu, dvojnásobný absolvent VŠMU, teoretik, publicista, pedagóg, mysliteľ, filozof étosu a hudby sa narodil v poľskom meste Cieszyn 9. augusta Ako dieťa v rodine evanjelického kňaza Józefa Bergera nepochybne vyrastal v prostredí bohatých duchovných hodnôt. Avšak...prišla vojna, otec išiel do basy (kamaráti zo školy po vyučovaní na ulici skandovali: Má otca v ba se, má otca v ba se... ), potom do Auschwitzu, potom do Dachau, potom zavreli mamu, potom ju pustili s tým, že musíme uvoľniť byt pod kostolom a pratať sa z mesta... (R. B.) Mašinéria strachu sužovala rodinu počas celej vojny a darom z nebies sa stal návrat otca Józefa: Všetci hovorili: To je zázrak!... Vojna sa skončila. Otec sa vrátil z nútených prác a zo skrývačky pred gestapom. (R. B.) V roku 1949 maturoval Roman Berger na Poľskom gymnáziu v Českom Těšíne a nastúpil na Štátnu vysokú hudobnú školu v Katoviciach. Študoval hru na klavíri u Marty Gabryś-Furmanikowej, no v spomienkach nazýva svojim profesorom pedagóga hudobnej teórie Jana Gawlasa, ktorý mu otvoril svet poznania európskej hudobnej kompozície. Keď bol v roku 1952 autorov otec Józef de facto degradovaný z funkcie v Sliezskej evanjelickej obci - povedali otcovi, že musí dobrovoľne zo zdravotných príčin rezignovať (R. B.) - a postavený pred životohrozujúce ultimátum, rodina emigrovala do Bratislavy a hudobné štúdia Romana Bergera pokračovali na Vysokej škole múzických umení. Nezabudnem na moment, keď na otázku prof. Strelca, ku komu budem pridelený, starý pán prof. Kafenda pokojným hlasom povedal: Ku mne, a vtedy mi padol kameň zo srdca....intonácia týchto dvoch slabík signalizovala môjmu podvedomiu, že sa môžem cítiť bezpečný. (R. B.) Štúdium klavírnej hry napokon absolvoval vo vynikajúcom tvorivom vzťahu a úcte u Frica Kafendu ( autorita v tom pravom, duchovnom zmysle slova R. B.) a Štefana Németha-Šamorínskeho ( duchovný aristokrat par excellence R. B.) v období Roman Berger však do tej istej vysokoškolskej rieky vstúpil dvakrát a v rokoch bol študentom kompozície. Na prijímaciu skúšku, na ktorú som priniesol okrem spomínaných miniatúr aj Sonátu 1960, prišiel čerstvo vymenovaný profesor Dezider Kardoš. Tak sa stalo, že namiesto zaradenia k prof. Jánovi Cikkerovi s čím som veľmi rátal som sa stal prvým žiakom nového pedagóga. (R. B.) Rovnako dvojité, i keď krátke, bolo jeho pôsobenie na mieste externého pedagóga VŠMU, a to v na Katedre teórie Hudobnej fakulty VŠMU (súčasná hudba) a na Katedre skladby a dirigovania (elektroakustická kompozícia). Výpočet umeleckých a umelecko-spoločenských aktivít Romana Bergera je rozsiahly: pedagóg hry na klavíri na Konzervatóriu v Bratislave ( ), pracovník Zvukového štúdia Československej televízie ( ), tajomník skladateľskej sekcie Zväzu slovenských skladateľov ( ). A po zákaze umeleckej činnosti ( ) výskumná spolupráca v oblasti etnomuzikológie, pôsobenie v Umenovednom ústave SAV ( ), spoluorganizovanie seminárov Matematika a hudba (1984), členstvo v jury na Medzinárodnej skladateľskej súťaži H. Wieniawského a Medzinárodnej skladateľskej súťaži Witolda Lutosławského vo Varšave (1990, 1992, 1995, 1998), aktivita v ISCM, účasť na kolokviách Cirkev a umenie pri festivale FORFEST v Kroměříži ( ), členstvo v Skupine pre reformu umeleckého školstva pri Ministerstve kultúry (1990), Poradnom zbore Ministerstva kultúry (1990-1), prípravnom výbore festivalu Melos-Étos (1991), Československej asociácii Club of Rome v Prahe ( ), Krakovskej sekcii Zväzu poľských skladateľov (1998), čestné členstvo Zväzu poľských skladateľov (1999)....kultúra je boj o kultúru. Kultúrny človek je ten, kto je schopný a ochotný tento zápas podstúpiť. (R. B.) A pritom, no nie povedľa toho, ale nad tým, intenzívne písačky a kompozícia všetkých žánrov reflektujúca polaritu sveta cez okružie meditácia transformácia lament explózia symbol....ja som sa vskutku usiloval, aj sa usilujem hovoriť to, v čo verím. (R. B.) Zo všetkých vzácnych diel nepochybne nezabudnuteľnými ostanú orchestrálne Memento po smrti Miroslava Filipa, Transformácie, rozsiahly organový cyklus Exodus, Konvergencie I, II, III a Dolcissimo pre sláčikové nástroje sólo, vokálno inštrumentálne Korczak in memoriam či Spevy Douvy pre mezosoprán a klavír. Národné i medzinárodné uznanie autora odráža aj obsažné defilé ocenení: Cena Československej kritiky (1967), peter brenkus, archív hudobného centra

23 skôr ako zabudneme dve Ceny Jána Levoslava Bellu (1967; za celoživotné dielo 2010), Cena Johanna Gottfrieda von Herdera (1988), Diplom československej kritiky (1990), Cena kritiky (1997), Veľká cena SOZA za celoživotný prínos do slovenskej hudobnej kultúry (2000), Výročná cena Ministra kultúry a národného dedičstva Poľskej republiky za vynikajúce výsledky v oblasti hudby (2007), Cena Zväzu poľských skladateľov za vynikajúcu skladateľskú tvorbu a inšpirujúce práce z oblasti filozofie a hudobnej teórie (2012). alebo či to bola spontánna rezonancia toho živého v človeku na impulzy toho živého okolo neho, rezonancia celoživotného kontaktu so sférou Zázračného... (R.B.) Teda uvažuje aj pisateľka týchto riadkov aká struna rezonuje v nás na impulzy osobnosti Romana Bergera. Byť človekom, to je úloha, ktorú každý musí permanentne riešiť. (R. B.) Dotkla sa ho druhá svetová vojna, vnútroštátne zločiny ŠtB na vlastných občanoch, odraz stalinských represií v 50. rokoch, normalizačné likvidácie umeleckých aktivít... Niesol si mnohé bôle sveta. Tie dotýkajúce sa ho priamo, i nepriamo. Životná skúsenosť vyformovala jeho ostražitosť, neoblomnosť, i skepticizmus k rýchlym ľahkým riešeniam a rýchlym šťastným koncom. Vyformovala však aj dôveru k hĺbke a múdrosti Ducha, k Transcendencii, ktorá má silu mocnejšiu než prach denného balastu. Pravda a Dobro a Láska sú tri tváre toho istého: spôsobu bytia spôsobu existencie v perspektíve Tajomstva, Večnosti, Nekonečna, Hlbiny... Kultúra je tam, kde ľudia tušia-cítia-vedia, že existuje čosi nad nimi, nad ich svetskými konštrukciami. (R. B.) Slovami Jevgenija Vodolazkina povedané: v živote jednotlivca nie je určujúci čas ale jav. A dovoľujeme si povedať jav, ktorý sa cez Romana Bergera plným priehrštím prejavil, bolo svedomie. Ratio vytrhnuté z kontextu univerzálnej morálnej gramatiky a pozitívnych emócií brzdí evolúciu vedomia, znemožňuje genézu svedomia. (R. B.) Ešte aj do klavírnej Soft November Music písanej v dňoch Novembra 1989 zakomponoval SOS. A je nutné povedať, že nie každý pochopil, čo tým myslí, respektíve v novej situácii zmeny nie každý dokázal vidieť cez šťastné zastrenie zraku, že obnovená osobná sloboda neznamená automaticky záruku slobody a povznesenia ducha spoločnosti, záruku imunity proti mentícíde, manipulatívnej deštrukcii individuálneho triezveho myslenia. Chaos a vágna pôda pod nohami spoločnosti nie sú problém. Môžu byť odrazom k novej pozitívnej determinácii, ak svetlom na ceste sú večné hodnoty, étos. Problém je, ak v chaose súboj o človeka vyhrá záchranné lano konzumných pseudohodnôt. A nielen u nás žijeme v situácii hlbokej globálnej krízy kultúry, vyplývajúcej z antropocentrizmu, z vládnucej paradigmy klasickej vedy a z nej odvodenej likvidácie horizontu Sacrum: zo zosmiešnenia všetkého, čo súvisí s Transcendeciou. (R. B.) Roman Berger je ako Dostojevskij, ukáže všetko Zlé tak, aby sme si uvideli, že Zlé je skutočne Hrozné, aby sme ho pocítili a preto docenili, a preto sa ho vystríhali, a preto vedeli, že neustále máme mať na pamäti Ideály, Pravdy, Hodnoty, Zázračná vyššie od nás. Avšak centrálnym obsahom nie je zhmotňovanie obrazov negatívneho, ale protipostavenie negatívneho a pozitívneho. To je spôsob, akým nám dáva nádej. Autentické umenie mení svet. (R. B.) Umenie je akýmsi odleskom zázračnosti života. (R.B.) Na jednej strane akcentuje storočie magavraždy, epidémiu menticídy, nemysliace egočastice davu, chronické spoločenské neduhy. Nekonečné hromadenie konečných vecí je dôsledkom straty perspektívy Nekonečna. (R. B.) Na druhej strane klope na dvere intelektuálnych i emocionálnych vnútorných hodnôt každého z nás a vieru v Transcendenciu a jej všemocnosť. Pravda v umení sa dá verifikovať: dielo vyjadruje Pravdu, ak oživuje imagináciu, ak prehlbuje vedomie, zobúdza svedomie, núti myslieť, (R. B.) Poznať Romana Bergera osobne je záväzok. Jeho spojenie pevných ideálov a pokory, senzitivita k fascinácii a schopnosť pomenovať problém priamo a otvorene nám dávajú šancu byť odvážnymi vo vlastných ideáloch. Mať šancu však znamená súčasne nemať alibi. (R. B.) Pisateľka týchto riadkov úprimne dúfa, že správne porozumela priamym i nepriamym impulzom osobnosti a hudby autora. A tomuto nenahraditeľnému človeku, ktorý už dnes diskutuje na mieste nedoknuteľnej Pravdy so svojimi rodičmi, manželkou, učiteľmi i životnými vzormi, sľubuje, že ich bude naďalej objavovať a dešifrovať. Dňa 22. decembra 2020 odišiel vo veku 90 rokov Roman Berger, opora etického myslenia, kultúrnej filozofie a slovenskej hudobnej tvorby. Česť jeho pamiatke! Vzdelaný scenárista a skvelý rozprávač stále chýba tibor vichta ( ) V januári uplynulo tridsať rokov od chvíle, kedy nás opustil scenárista, dramaturg a pedagóg Filmovej a televíznej fakulty VŠMU tibor vichta. J dagmar ditrichová dramaturgička ateliér scenáristickej tvorby Vždy stál za svojimi názormi Odchod milovaného otca bol pre mňa ako zmena letopočtu život bol zrazu pred a po... Mal len päťdesiatsedem rokov, keď ho v aute cestou do práce zastihol infarkt. Odišiel v pohybe, smeroval na filmársku Kolibu, kde sa po zmene režimu v roku 1990 stal šéfom dramaturgickej skupiny a plánoval konečne v slobodnej atmosfére pomáhať na svet filmom, po ktorých túžil celý život. Jeho srdce však predčasne zlyhalo práve, keď sedel za volantom, ale nikomu neublížil, zhovievavo ho zastavilo zábradlie... Bol to šok pre všetkých! Tibor tak veľmi chýbal nielen nám s mamou a ostatnej rodine, ale myslím, že môžem v tomto hovoriť aj za jeho priateľov, kolegov, študentov, susedov. Viackrát mi napadlo, čo všetko mohol ešte napísať, premyslieť, akú stopu zanechať medzi filmármi v nasledujúcich turbulentných časoch Na túto hypotetickú otázku už, žiaľ, jednoznačnú odpoveď nedostaneme, jej náznak však môžeme hľadať v živote, ktorý žil ( ). Celé roky trávil s najbližšími kamarátmi režisérmi Petrom Solanom, Martinom Hollým, Dušanom Trančíkom, Stanom Barabášom, Edom Grečnerom, scenáristom Albertom Marenčinom, kameramanom Vincom Rosincom a mnohými ďalšími v konfrontácii s ideologickým tlakom. Nesúhlas s ním vedome či podvedome, viac či menej zašifrovane presakoval do príbehov, ktoré rozprával v scenároch nakrútených i nenakrútených, v oddramaturgovaných kolibských filmoch, v seminároch na VŠMU, v nekonečných debatách aj v preflámovaných nociach... Aj tu sa pestoval jeho talent rozprávača, ktorým bavil okolie, keď i banálnu udalosť zo života vedel vhodnými posunmi vyšperkovať do vypointovanej etudy. Filmy v jeho interpretácii často zaujali poslucháčov viac než samotné snímky po odsledovaní v kine, ako viackrát spomínal jeho bývalý žiak Richard Muller. Autorom i študentom dokázal nájsť živý, tématicky nosný nerv v spleti nejasných motívov ich námetov a scenárov. Vedel trefne, často ironicky pomenovať zmysel veci. Napriek tomu, že Tiborovi boli blízke dramaticky silné príbehy o ľuďoch, ktorých krutosť dobových pomerov dostáva až do existenciálneho ohrozenia (pripomeňme aspoň Boxera a smrť, A sekať dobrotu... P. Solana a filmy M. Hollého Balada o siedmich obesených, Smrť šitá na mieru, Noční jazdci atď.), v uvoľnenej klíme 60-tych rokov sa nebránil ani epizodickému rozprávaniu s dôrazom na zachytenie atmosféry a životného pocitu, poskytol priestor hercom pre improvizáciu dialógov (Kým sa skončí táto noc P. Solana), experimentoval s formou poviedkového filmu (Dialóg : ). Kým pre verejnosť zostáva Vichta spolutvorcom vyše dvadsiatky hraných, dokumentárnych aj televíznych filmov, vďaka ktorým ho novinári v ankete z roku 2000 označili za Najlepšieho slovenského scenáristu 20. storočia, pre mňa je Tibor stále nenahraditeľným človekom. Bol mi kamarátom dôverníkom, učiteľom, základnou životnou istotou. Tridsaťtri rokov mi ponúkal pocit bezpečia a lásky, kombináciu intelektu, vtipu a citu v takej miere, že si s veľkou vďakou dodnes uvedomujem, aké nevšedné privilégium som dostala do vienka... Od detstva sme sa na chate v Harmónii alebo na dlhých prechádzkach s našim psíkom rozprávali o živote, knižkách a filmoch, neskôr o politike, vedel rozosmiať i humorom nádherne zmenšiť problém, ktorý nakoniec ani takým problémom nebol. Vedel aj trpezlivo počúvať, neriešil zbytočné veci, zachovával si nadhľad, veľkorysosť, nestrácal chuť do života, hoci jeho únava sa časom zvyšovala, mal charizmu aj autoritu, zázračne ľahko komunikoval a bavil sa, dobre spieval ba dokonca aj občas tancoval, pretože jednoducho mal rád život. Rôzne dobové absurdity a príkoria zvládal s noblesou, ich hroty obracal dovnútra, nezaťažoval starosťami svoje okolie, možno aj preto jeho srdce, vystavené dlhodobému tlaku, vypovedalo tak skoro službu. Obľuboval príbehy, ktoré ako hovoril, smrdeli človečinou, išli postavám pod kožu, kde to bolí, lebo netreba sa báť vidieť známe veci prekvapivo, nečakane, inak. Silnou vnútornou motiváciou viacerých filmárov jeho generácie bolo prepašovávať významy, posúvať hranice povoleného, ako sa len dalo. Prirodzene sa zaradil medzi tvorcov, ktorí v roku 1990 podporili založenie samostatnej Filmovej a televíznej fakulty VŠMU. Na školu nedal dopustiť, učil rád a profesne vychoval mnoho scenáristov. Určite by ho potešilo, že aj po rokoch medzi najmladšími filmármi stále rezonujú jeho snímky Kým sa skončí táto noc, Boxer a smrť, Noční jazdci, Víťaz (D.Trančík) A talentovaní začínajúci autori mali šancu získať Cenu Tibora Vichtu v scenáristickej súťaži, ktorú sme garantovali spolu s Ondrejom Šulajom, niekdajším jeho študentom. Viacerí otcovi priatelia a spolupracovníci na neho v dobrom spomínajú vo filmovom portréte Kým sa skončí tento film režiséra T. Hučka. Hoci si na hypotetickú otázku, položenú v úvode, zodpovedia tí, čo Tibora poznali, každý 42 dorota brejová 43

24 skôr ako zabudneme po svojom, verím, že by voči tomu, čo sa udialo v našej kinematografii aj v spoločnosti za posledných tridsať rokov, nezostal ľahostajný. Celý život vedel pregnatne formulovať svoje názory a stáť si za nimi. A za to, ale nielen za to, mu patrí náš obdiv, uznanie a vďaka. J dušan trančík režisér, ateliér filmovej a televíznej réžie Bol skvelý rozprávač Hladko a prirodzene sa vnáral do psychológie svojich postáv. Jeho slávny kolega Jean- Claude Carrière považuje rozprávanie vtedy za správne, ak je synchrónne s našim biologickým vnímaním času, lebo potrebujeme pravidelne dýchať. Tibor to s vrodenou prirodzenosťou ovládal, rozprával pútavo a neodbočoval od hlavnej nite príbehu. Občas ma upozorňoval na digresie v rozprávaní, na nedôležité akcenty vedľajších postáv, ktorými som zbytočne obohacoval dramatický dej. Ešte nedávno som kdesi povedal, že mi bol ako starší brat, čo bolo opovážlivé a mal by som to verejne odvolať, lebo si toto vznosné označenie nezaslúžim. Bol totiž rozhľadený muž, ktorému stačil okamih, aby dramaturgicky preskúmal terén a nosnosť príbehu a moje konanie neraz sarkasticky komentoval, že ak sa nevzchopím príde na kávu moja nočná košeľa, aby oznámila, že už mi ukradli dušu. S filmom Koncert pre pozostalých, ktorým som v roku 1976 v hranom filme debutoval, sme boli až na turecko-bulharských hraniciach v mestečku Charmanli. Žiadne Cannes, alebo Benátky, totálny zapadákov. V publiku, ktoré tvorilo zopár komunistických paničiek miestnych potentátov, padali otázky na kostýmy a masky, zaujímalo ich, čo sa práve nosí v Československu a kde sa tie handry dajú kúpiť. Nezaujímala ich myšlienka filmu, že všetci sme pozostalí na spoločnom koncerte, ktorého hlavným interpretom je zlodej a gauner. Vyznenie filmu poznačil cenzúrny zákrok morálne zlyhanie detí vojnových hrdinov sa muselo dôveryhodne ospravedlniť. Pripomínalo to vtip môjho chorvátskeho priateľa, režiséra Rajka Grliča, že totalitné filmy by mali obsahovať erratum: v 53 minúte namiesto slova nenávidím, má byť slovo milujem. Naštvaný som sa vtedy vrátil na hotelovú izbu a v zlosti som rozbil nočnú lampu. Tibor ma ráno našiel ako ju poctivo opravujem. Často sa k tejto historke sarkasticky vracal v snahe priblížiť dve povahové vlastnosti filmového režiséra. Pri našej ďalšej spolupráci prešla cenzorom trpezlivosť. Nepripustili sme totiž žiadne alternatívne výklady. Víťaz (1978) je o zneuznanej pýche a konflikte dvoch svetov: prominentného sveta straníckych pohlavárov a sveta outsiderov. Téma zaznie naplno: skutočný víťaz nemá rodinný život, ani spoločenské postavenie, je obyčajným robotníkom v pneuservise, zatiaľ čo porazený má rodinu, honosnú vilu, ako bývalý športovec a straník chodí po svete, teda je úspešný muž. Chýba mu už len jedno: majstrovský titul z minulosti. Príznačné na normalizačnú dobu, v ktorej sa film realizoval, bola neukojenosť straníckych pohlavárov. Mali všetko, ale chceli mať viac. Jediné, s čím sa nedalo kupčiť, bola česť. Porazený vyzve svojho premožiteľa po dvadsiatych rokoch na odvetu. Aby ich zápas vyznel pravdivo, nemohli ho predstierať herci, ktorí nevedia boxovať, zvlášť ak sa išlo o box starších pánov. Každý úder mohol byť smrteľný. Do hlavnej úlohy som obsadil kaskadéra Jaroslava Tomsu, úlohu vyzývateľa zahral tiež neherec, ktorý v mladosti boxoval za Červenú hviezdu Bratislava a povolaním bol policajt. Nakrúcali sme na kontaktný zvuk a na jednu ostrú. Napriek dohovoru, že zápas prebehne ohľaduplne, akcelerovala po prvom tvrdšom údere bitka, ktorú nešlo zastaviť. Vyzeralo to, že sa scéna vymkla z rúk. Scenár, nescenár, dohoda, nedohoda, bili sa do úplného vyčerpania. Napokon si filmové zábery prezrel Tibor a skúseným okom zhodnotil, že síce je súboj presvedčivý, ale formu darovaného víťazstva musíme nanovo inscenovať. Vrátili sme sa teda do ringu po kľúčový záber, aby sa film neodcudzil pôvodnej myšlienke. Dnes, po mnohých rokoch si uvedomujem, ako cenzúra so svojou smrteľnou ideovou doktrínou ničila diela mnohých tvorcov a poznačila aj ich životy. Ani Tibor Vichta si slobodu dlho neužil. Odišiel na večnosť v roku 1991, symbolicky v jednej zo zákrut cestou na Kolibu. J martin šulík režisér, ateliér filmovej a televíznej réžie Slovo na papieri je len východisko Jeho scenáre som rád čítal skôr, ako som videl hotové filmy. Obdivoval som jeho obrazovú imagináciu, cit pre dramatickú skratku, schopnosť na malej ploche načrtnúť atmosféru a hlavne výnimočný dar popísať charakter človeka cez jeho konanie. Vážil som si ho nielen pre prácu, ale aj pre jeho ľudské postoje. Film vždy vnímal ako celok. Dôležitý pre neho nebol scenár aj keď jeho texty boli významovo presné a literárne pôsobivé ale hotové filmové dielo. Vedel, že slovo na papieri je len východisko a jeho interpretácia závisí od hercov, režiséra a množstva ďalších ľudí. Medzi všetkými profesiami mal priateľov. Poznal silné a slabé stránky režisérov a scenáre prispôsoboval ich videniu. Martin Hollý rád spomínal, že pri filme Kto odchádza v daždi, mu behom noci prepísal nezáživný, statický dialóg na dramatickú scénu. Nebál sa experimentovať. Vo filme Kým skončí táto noc s Petrom Solanom nechali hercov improvizovať a dotvárať dialógy načrtnuté v scenári. Ako scenárista aj dramaturg rád spolupracoval s mladými ľuďmi, napríklad s Dušanom Trančíkom. Áno, aj on bol kedysi mladý. Hoci na škole učil scenáristov, stretával sa aj s nami začínajúcimi režisérmi. Rozprávali sme sa o filmoch, knihách a aj politike. O živote. Študentom nechával slobodný priestor, nechcel ich vychovávať na svoj obraz, rešpektoval ich jedinečnosť. Pripomienky k scenárom boli väčšinou stručné: Túto scénu prehoďte, tieto repliky vyškrtnite, toto netreba vysloviť za chvíľu to budete ukazovať. Rád s nami Tibor Vichta (vpravo) v diskusii s Petrom Solanom a Pavlom Brankom sedával aj mimo školy. V kaviarňach, vo filmovom klube, na festivaloch. Raz sa ktosi z nás sťažoval na politickú situáciu a chválil slobodnú atmosféru šesťdesiatych rokov. Tibor Vichta pokrútil hlavou a povedal: my sme vyrastali v dobe, keď sa zatváralo. Koncom päťdesiatych rokov sme mysleli, že nikdy nič nespravíme. Potom nás na chvíľu nechali nadýchnuť, nakrútili sme Boxera a smrť, Baladu o siedmich obesených a ešte pár filmov, a keď prišli Rusi, znovu to utiahli. Robte! Raz to padne, len nevieme kedy. Zaplatil a usmial sa: idem písať. Mám dobrý scénosled. Mal pravdu. Padlo to. Na jar v roku 1990, keď bolo všetko v pohybe, sme ho s Ondrom Šulajom stretli pred Poľským kultúrnym strediskom. Bol čerstvo zvolený vedúci tvorivej skupiny na Kolibe. Čo robíte? spýtal sa. Píšeme scenár. Tak mi ho prineste, budem vám držať miesto. Scenár sme napísali, priniesli a v priebehu roka sme ho aj nakrútili. Bohužiaľ, Tibor Vichta film nikdy nevidel. Zomrel pár mesiacov pred jeho dokončením. Poznali sme sa krátko a vlastne sme sa generačne minuli. Ten dotyk bol ale intenzívny. Naše rozhovory, no hlavne príbehy, ktoré napísal sa mi vryli hlboko do vedomia a pomohli mi objaviť nekonečné priestory filmu. Niekedy, keď hľadím na čistý biely papier a neviem ako začať, spomeniem si na jeho jasné a stručné vety. Na presný rytmus slov. J dušan dušek spisovateľ a scenárista, ateliér scenáristickej tvorby Nestretol som sa s lepším dramaturgom Pri spomienke na Tibora Vichtu vždy ľutujem, že som sa s ním lepšie nepoznal, že som sa s ním častejšie nerozprával o písaní scenárov: o výbere tém, o charaktere jednotlivých postáv, o vedení motívov, o zápletkách, o pointách, o akurátnej miere priestoru a času, potrebných na vyrozprávanie filmového príbehu. Vlastne by mi celkom stačilo, keby som ho mohol počúvať a potichu obdivovať všetky jeho znalosti. Nestretol som sa s lepším dramaturgom ako bol Tibor Vichta. Pamätám sa, ako nám s Dušanom Hanákom pomohol pri scenári filmu Ružové sny. Napísali sme ho trochu dlhý, mali sme ho skrátiť a to sa nám nedarilo. Vtedy prišla vzácna a nezištná pomoc Tibora Vichtu. Chirurgicky presne nám povedal, že tam máme jednu postavu navyše, tú treba vypustiť, potom už len popresúvať zopár obrazov a bude to hrať. Nechceli sme tomu veriť. Ale potom sme to skúsili, poslúchli sme jeho rady a zrazu bol scenár hotový. Z vypustenej postavy sa stal hlavný hrdina nášho ďalšieho scenára a neskôr aj filmu Ja milujem, ty miluješ. Proste Tibor Vichta bol istota. Vzdelaný a múdry teoretik, ostrieľaný praktik, skvelý scenárista, skvelý dramaturg, žičlivý človek, jeden z najlepších slovenských filmárov. Vážil som si ho. Mal som ho a stále ho mám veľmi rád zuzana mináčová, archív sfú

25 rok (bez) slovenského divadla 2020 PRÍLOHA Mali vypuknúť oslavy, avšak vypukla pandémia bez Na rok 2020 sa divadelní umelci, historici i teoretici pripravovali dlho a poctivo. Sté výročie Slovenského národného divadla a naň naviazaný Rok slovenského divadla vyhlásený Ministerstvom kultúry SR, predstavovali veľkú výzvu z VŠMU najmä pre Divadelnú fakultu. 1. marca 2020 mali oslavy vypuknúť naplno, avšak vypukla pandémia a divadlá pripravené otvoriť svoje brány ich museli postupne zatvárať. Napriek tomu jubilejný rok priniesol viaceré hodnotné výsledky. Ukázalo sa, že niekedy aj oblasť divadelnej teórie a histórie môže mať svoje výhody. Namiesto magického okamihu tu a teraz vyžaduje pamäť, svedectvo a dialóg. Práve tie sa stali kľúčovými pre projekty, ktoré sa mohli (hoci nie v plnej miere) realizovať. Vysoká škola múzických umení sa do nich zapojila ako inštitúcia vzdelávajúca a vychovávajúca nielen umelcov, ale aj teoretikov, kritikov a historikov umenia pod vedením renomovaných osobností z oblasti vied o umení a kultúre. Tento rok priniesol nielen pre Divadelnú fakultu mnohé stretnutia stretnutia teórie a praxe, umenia a jeho reflexie, divadla a médií, umeleckých a pamäťových inštitúcií. Je tu ďalší marec okamih tu a teraz sa vrátiť nedá. Dá sa však využiť príležitosť a vydať svedectvo. Pri tejto príležitosti sme sa rozhodli čitateľom časopisu MÚZA ponúknuť prílohu Rok (bez) slovenského divadla ako malú bilanciu veľkého výročia. prodekanka pre umeleckú a vedeckú činnosť Divadelnej fakulty J zdenka pašuthová 47 štefan komorný

26 rok (bez) slovenského divadla 2020 Priebeh celoročného projektu poznačila svetová pandémia koronavírusu, keďže od marca 2020 boli s prestávkami divadlá zatvorené viac ako polroka. Ako mal projekt prebiehať a ako napokon prebiehal? Pandémia sa objavila tak nečakane, že som si najprv ani neuvedomila, aký bude mať dopad na Rok slovenského divadla. Nebol čas na uvažovanie, museli sme konať, učiť sa novým zručnostiam, zvykať si na virtuálny svet. Na škole sme museli okamžite rozbehnúť online prednášky, spolu so študentmi skúšať všetky pozitíva a negatíva tohto nového komunikačného kanálu. V divadlách sa prestalo hrať, ale aj skúšať, v Divadelnom ústave sme počas prvej vlny pracovali prevažne z domu, využívajúc vzdialený prístup k svojim pracovným počítačom. Virtuálny svet, do ktorého sme sa nechtiac dostali, nám ponúkal akési surogáty a hoci sa nám možno na začiatku tento svet zdal byť aj zaujímavý, veľmi rýchlo nastúpila únava a celkové vytriezvenie. Najmä v oblasti divadla, kde odjakživa platilo to ustálené slovné spojenie TU A TERAZ! Odrazu sme iba spomínali, čo bolo VTEDY A TAM, zdieľali sme na sociálnych sieťach spomienky na našu prítomnosť v minulosti a budúcnosť sa zasekla v aktuálnej chvíli. Niekedy v polčase takéhoto fyzického a psychického lockdownu som pocítila akýsi nový nádych a povedala som si, že nemôžeme Tam a vtedy! Keď hovoríme o divadle, zvyčajne sa nevyhneme okrídlenému spojeniu TU A TERAZ! Predstavuje esenciu divadla, priame spojenie všetkých jeho aktérov a priamu účasť divákov na divadelnej udalosti. Od marca 2020 je zrazu všetko inak, prevrátené naruby a aj divadlo a divadelníci sa dostali do situácie, v ktorej museli na chvíľu prerušiť svoju činnosť a čakať. Rozprávame sa s vladislavou fekete, pedagogičkou na Katedre divadelných štúdií DF VŠMU a riaditeľkou Divadelného ústavu, ktorý bol iniciátorom a hlavným koordinátorom Roku slovenského divadla na všetko rezignovať. V máji sa teda začalo pokračovanie pôvodných plánov, niečo sa posunulo na leto, niečo na jeseň, niečo na nový rok. Boli sme ako tanečníci v tme. Myslím si, že divadelníci doteraz trpia a ešte chvíľu potrvá, kým si zvyknú na nové formy a paradoxy virtuálneho hrania. Pandémia koronavírusu priniesla do našich životov množstvo negatív, skúsme však z toho vytiahnuť niekoľko plusov. Čo vás počas roka najviac zaujalo? Aktivity našich umelcov som sledovala takmer bez dychu. Najmä to postupné prebúdzanie sa do nového sveta s novými pravidlami. Na jednej strane som bola očarená ich flexibilitou a nápaditosťou, na druhej strane som zostala v šoku z negatívnej reakcie slovenskej verejnosti, ktorá priam zaútočila na umeleckú obec a snažila sa ju obrať o jej právo podpory, pomoci, vlastne sa ju snažila zbaviť legitimity. Doteraz sa neviem uspokojiť so zistením, že gro Slovákov a Sloveniek si umenie a kultúru mýli s voľným časom. Hlavná úloha, ktorá vyplynula z tejto kritickej a vyhrotenej pandemickej situácie, je intenzívnejšie vzdelávanie v oblasti kultúry a umenia. Dynamickejšie prepojenie školstva a kultúry, ako dvoch na sebe závislých spojených nádob. Sledovala som na dennej báze virtuálne obsahy, aj tie, ktoré prinášali zahraničné divadlá. Vďaka pandémii sme mali možnosť zhliadnuť ikonické inscenácie, ale aj nové projekty. Našim študentom sa otvorili neskutočné možnosti, navzájom sme si posielali linky na zaujímavé inscenácie, bolo to v niečom obojstranne užitočné. Zdal sa mi vydarený aj online Deň otvorených dverí na našej škole. A čo ma úplne dojalo, to bola novembrová prvá online Noc divadiel, do ktorej sa zapojili divadlá, školy, kultúrne inštitúcie z celého Slovenska. Programy sa prelínali, v jednej chvíli ste sledovali zaujímavý rozhovor, následne stream nejakej inscenácie, bol to šialený ale kreatívny kolotoč. Úspešne sa predstavilo aj naše školské Divadlo LAB čítačkami, dokumentom making-of, talkshow, inscenáciou... Uvoľnenie kreativity je asi tým najpozitívnejším, čo pandémia priniesla. Rok slovenského divadla bol unikátnym projektom, ktorý mal niekoľko cieľov. Jedným z nich bola aj jeho osveta tak v našej krajine, ako aj v zahraničí. Ako vznikla táto myšlienka? Z dnešného uhla pohľadu túto konkrétnu úlohu Roku slovenského divadla vnímam ako predpoveď na zajtra, povedané slovami Stanislava Štepku, jedného z ambasádorov projektu. Som veľmi rada, že mnohí naši výnimoční umelci prijali pozvanie a stali sa ambasádormi roku divadla. Pani Jolana Fogašová z Katedry spevu Hudobnej a tanečnej fakulty VŠMU bola našou obrovskou podporou, rovnako ako pani Emília Vášáryová, dlhoročná pedagogička herectva na Katedre herectva Divadelnej fakulty, alebo naši absolventi, herečka Gabriela Marcinková, či tanečníci Nina Poláková a Roman Lazík. Svojím talentom a menom podporili naše aktivity a povzbudzovali nás aj vtedy, keď hrozilo, že mnohé aktivity sa konať nebudú. Osobne si viem túto spoluprácu predstaviť aj v budúcnosti, lebo Rok slovenského divadla poukázal aj na úlohy, ktoré na nás len čakajú jednou z nich je zlepšenie už spomínaného postavenia umenia v našej spoločnosti. Záleží mi na tom aj z pozície pedagogičky na Divadelnej fakulte, ktorá sa dennodenne stretá so študentmi, ktorí divadlu stále veria, rovnako tak aj z pozície riaditeľky Divadelného ústavu, ktorý vyvíja rôzne projekty, ktoré môžu toto poznanie kriticky prehodnotiť a možno aj zvrátiť, ale aj ako aktívnej divadelníčky, ktorá od divadla očakáva aj v budúcnosti silné slová a odvážne kroky. Divadlo v sebe skrýva bohatý potenciál. Na jednej strane vás vie zatiahnuť do ilúzie, na druhej strane vás vie tej ilúzie dokonale zbaviť. Snáď mu tieto dve krajné pozície vydržia. S priebehom Roku slovenského divadla bolo spojených niekoľko vlajkových projektov. Môžete nám ich stručne popísať? Našťastie sa väčšina vlajkových projektov aj uskutočnila. Vo februári 2020 sme otvorili výstavu na Bratislavskom hrade Divadelné storočie stopy a postoje, ktorá je kolektívnym kurátorským dielom pod vedením pani Zuzany Nemcovej. Som rada, že sa na jej príprave a realizácii zúčastnili aj kolegovia z Katedry divadelných štúdií a Katedry bábkarskej tvorby. Rovnako tak významným je aj druhý zväzok publikácie Dejiny slovenského divadla II. ( ), ktorý zase viedol dlhoročný pedagóg Katedry divadelných štúdií prof. Vladimír Štefko, a do kolektívnej monografie prispeli okrem našich kolegov aj kolegovia z Hudobnej a tanečnej fakulty. Divadelný ústav prispel aj projektom putovnej výstavy pre zahraničie, ktorá sa z pochopiteľných dôvodov konala v pandemických medzičasoch a vo virtuálnom svete. Čo mi je však najviac ľúto, je odloženie medzinárodného kongresu a konferencie siete kritikov AICT, ktorá mala byť spojená aj so showcase slovenského divadla a tanca. Vlajkovými projektmi prispelo aj Slovenské národné divadlo. Bol to predovšetkým galaprogram a pripravovaná publikácia 100 rokov SND. Jednou z autoriek koncepcie je aj prof. Nadežda Lindovská z Katedry divadelných štúdií. Všetky programy sa nádherne prelínali, nielen personálne, ale aj svojim významom, vznikala postupne mozaika moderného slovenského divadla. Do nej zapadlo aj ochotnícke divadlo, ktoré si pripomenulo hádam aj najdôležitejší dátum slovenského divadla 22. august Chceli by ste čitateľom časopisu MÚZA niečo špeciálne odkázať? V tejto situácii by som predovšetkým chcela odkázať študentom, ktorí sú zastavení v rozlete, aby ich neopúšťal optimizmus. To je snáď najdôležitejšie. Divadlo má mnoho tvárí, môžu ich postupne študovať a odhaľovať, určite sa im táto aktivita mnohonásobne oplatí a vráti aj v podobe tvorivej energie. J eva fačková 48 michaela klanicová 49

27 rok (bez) slovenského divadla 2020 Je to ako bozk na diaľku, hovorí o divadle v čase covidu operná speváčka Jolana Fogašová. Čo nám predchádzajúci zvláštny rok (bez) slovenského divadla dal a čo nám vzal? Zamýšľajú sa pedagógovia VŠMU, hodnotia, predvídajú a predovšetkým upozorn ujú na tie hodnoty, ktoré by mali zostať nemenné, aj napriek celosvetovej kríze spôsobenej pandémiou. roman polák Sto rokov slovenského divadla Bol to zvláštny rok. O ďalších päťdesiat rokov si generácia dnešných desaťročných detí a ešte mladších detí, či ešte nenarodených pripomenie stopäťdesiate výročie slovenského divadla. A o sto rokov sa narodia deti, ktoré si ako päťdesiatročné pripomenú 250 rokov slovenského divadla. Pred pár rokmi malo takéto výročie poľské Národné divadlo vo Varšave. Bol som tam. Na konferencii boli divadelníci z celého sveta. Áno, sme mladučký národ. To hovorím o dĺžke divadelnej tradície iba u našich severných susedov. A čo tak Francúzsko, Británia, Taliansko? To by sme museli vstúpiť ešte hlbšie do historických vrstiev Európy. Napriek tomu, že je naša divadelná tradícia mladá, prešla búrlivým vývojom. Za sto rokov sa vyvinula do stavu, že je porovnateľná s inými divadelnými tradíciami Európy. Ale máme takú zvláštnu národnú vlastnosť, buď sa prehnane vyvyšujeme, alebo sa prehnane podceňujeme. A pritom ide iba o to, aby sme naše najlepšie divadelné inscenácie dokázali v zahraničí zviditeľniť a propagovať. Teda, ak nám ide predovšetkým o to zahraničie a jeho uznanie. V tom máme veľké rezervy. No je tu aj ten podstatný zmysel divadla. Divák. Ten, ktorý sa chce baviť, ale aj ten, ktorý chce rozmýšľať, ktorý túži po inom pohľade na život a svet. Divák, spolutvorca inscenácie, divák, ktorý vie odlíšiť, na aký druh drámy ide, akí herci tam hrajú, aký režisér to režíruje, aký dramaturg, scénograf, výtvarník kostýmov, hudobník spolupracoval na inscenácii. Som presvedčený, že takých divákov je stále viac a viac. A nie len divadlo, ale aj diváci sa dostávajú postupne na vyšší stupeň schopnosti vnímať umenie. Samozrejme, je aj veľa krikľúňov, ktorí v živote v divadle neboli a vykrikujú, že načo to komu je... Aj taký je náš svet, to si netreba všímať, je to len štekot psov a karavána ide ďalej. Pred sto rokmi bolo na Slovensku hanbou živiť sa divadlom. Nájsť profesionálneho herca, ktorý by sa zamestnal v novovzniknutom Národnom divadle nebolo ľahké. Trvalo dvanásť rokov, kým vznikla samostatná slovenská činohra. Aj dnes, po sto rokoch je mnoho takých, ktorí spochybňujú hercov, divadelníkov. Ale buďme k sebe úprimní, asi niet takej profesie, ktorú by si Slováci z času na čas nepopľuli. Úcta je pojem, ktorý nebýva často používaný v slovnom prejave v našich zemepisných šírkach. A zrazu prišiel Covid-19! Čo nám priniesol, okrem situácie, ktorá nás presiahla, ktorá má paralelu v morových epidémiách, či epidémiách cholery? A tie boli pred sto rokmi a ešte skoršie, v každom storočí. Ako je možné, že sa to môže týkať aj nás, ľudí 21. storočia, keď už predsa všetko vieme? Nevieme toho ešte veľmi veľa. Ale naša spoločnosť sa o sebe veľa dozvedela. Napríklad, že je veľa umelcov a ľudí v kreatívnom priemysle. Úradníci sa dozvedeli, že pracovníci v kultúre sú SZČO, platia dane, aj sociálne odvody. Dozvedeli sme sa, koľko ľudí podniká na základe priameho kontaktu so zákazníkom. A dozvedeli sme sa, že hudobníci, divadelníci, speváci, tanečníci sú odkázaní na streamovanie alebo na ukončenie činnosti. Čo to znamená pre budúcnosť divadla? Zahynie jeho kontaktná forma? Zmení sa na video formu? Budú tu znova televízne, alebo internetové pondelky? Určite nejaká forma streamovania prežije, možno vznikne nový žáner a bude na seba zarábať i popularizovať scénické umenie. Ale tak ako Shakespearovo divadlo nehralo v čase moru, keď prešiel, hralo ďalej. Potrvá to rok, dva..? Neviem. Podstatné bude to, s akými témami, s akými výpoveďami príde divadlo po období moru. A na to je ticho veľmi inšpirujúce. Lebo dnes mnohí šomrú, načo je vlastne umenie a mnohí sú zúfalí, že sa ich život bez umenia stal prázdnejší, smutnejší, beznádejnejší. Tak do ďalších sto rokov s divadlom, priatelia. Prosím, kráčajme. Lebo ako hovoria Španieli: Boh píše priamo, krivými čiarami. peter pavlac Postavenie divadla minulosť vs. budúcnosť expozícia Ak ma niečo bytostne deprimuje v súvislosti s neodbytne vyžadovanou progresivitou v umení, tak je to vo výsledku objavovanie Ameriky zas a znova, znova a zas. Vzdelanie je dobrý tréning pamäti. A umelecké vzdelanie som odjakživa vnímal ako niečo, čo má v prvej fáze študentov obrať o ilúzie, vyčistiť priestor, zbaviť zlých návykov, ujasniť motív, ambíciu a až potom nakopnúť na vlastnú cestu hľadania. kolízia Minulosť má pre mňa dve podoby to, čo považujeme za konzervatívne, staré, práchnivé a nepoužiteľné a to, čo v tom objavíme ako element skutočnej hodnoty v zmysle živých koreňov a najmä odpovedí na položené otázky v prítomnosti s víziou ich využitia pre budúcnosť. Estetika slovenskej divadelnej minulosti (s presahmi do súčasnosti) vyplýva z hlbokej ochotníckej tradície, čo nie je kritika, len determinant. Jej výpovedná hodnota je zasa určená postavením Slovenska v histórii regiónu (kdesi od 6. storočia po Kr. až po monarchiu a následne dramatické profilovanie krajiny cez celé 20. storočie). V tomto plynutí času je podstatné jediné: naučiť sám seba historicky neklamať, nevytvárať falošné modly, lebo sú nebezpečné, zavádzajúce a prázdne. O tom už dávno písal Nietszche a na tom sa veľa nezmenilo. kríza Čo je to naozaj hodnotné z minulosti? Pre mňa to, čo sa snažilo budovať a nerezignovať na skutočný, pravdivý obraz. Veď aj ideál môže byť hodnotou (Štúrovci), keď stojí na pravdivom obraze. A ten kreslí do fantázie, do možností, ktoré môžu inšpirovať iných, tých ďalších, čo budú mať silu ho rozvíjať. Bez podobného uvažovania by asi nikdy nevznikla prvá ČSR, a neskôr ani Slovenská republika. peripetia Slovenské divadlo prešlo zatiaľ krátku, ale pomerne zložitú cestu. Bola a je naplnená aktívnou snahou. Každá dejinná zmena divadlo prudko ovplyvňovala, bohužiaľ, naopak to až tak nefungovalo. To však nie je chyba nikoho a ničoho a už vôbec nie divadla. Bitku o Hernaniho na takej úrovni naozaj môže zviesť len veľký národ ako sú Francúzi, rovnako Schiller a Goethe so svojím spoločenským vplyvom by sa zrejme ako Slováci prejavili inak. U nás je skvelý príklad Ján Hollý a neskôr Hviezdoslav, dodnes obaja do dôsledkov nepochopení (či neuchopení?) a preto skôr kuriozity než autority. A verte, že sa mi to píše veľmi ťažko. katastrofa A budúcnosť? Možno sa skrýva v potrebe nezabudnúť na špecifikum miesta, regiónu, toho výsostne lokálneho a práve to poskytovať do univerza (diskurzu) toho univerzálneho. Nemám na mysli folklór. Miestny archetyp zbavený ornamentu, v boji o prežitie, zlyhávajúci a tak málo dôstojný, avšak vďaka tomu vyšľahaný do pokory, ktorá však nemusí byť pokorou slúžiaceho, ale pokorou bojovníka. Neskloní hlavu, ale nežiada ani iných, aby ju sklonili. Až dnes má konečne mládež možnosť presadiť ho v zahraničí, neprehrávať, ani sa nepodriaďovať. Pretože až posledných pár rokov je konečne možné pracovať s kontextom Európy, možno sveta. Lenže skúšajme to nasledovne: ako keby ste sa postavili na tú patetickú Poľanu, zakotvili vás desať metrov do zeme, aby vás neodfúklo a začnete ťať bičom ponad oblaky celej Európy. Je to smiešne? Presne, irónia nad vlastným archetypom však vôbec nemusí byť znehodnocujúca. epilóg Rozumieť, byť v kontakte, sledovať a neustále definovať svoju vlastnú identitu, očistenú od falošných modiel, od povrchnej popularity vydláždenej surfovaním na vlnách internetu. Budúcnosť, aká by sa mi páčila: objavovanie. Ale niečoho celkom iného, než objavovanie Ameriky po tisíci raz. peter čanecký Divadlo za oponou SND Na Slovensku vzniklo pred sto rokmi profesionálne divadlo vďaka novovzniknutej Československej republike. Zásadná idea a materiálna podpora prišla zo strany štátu, najmä z jeho českej časti. Kultúra národného divadla bola iniciovaná zhora a s využitím ochotníckeho divadelného zázemia postupne rástla na všetkých úrovniach. Nezanedbateľnou súčasťou národného divadelníctva bolo neskôr postupné založenie a rozvoj oblastných divadiel a múzického školstva. Slovenské národné divadlo sa stalo referenčným bodom slovenského, a donedávna aj československého divadelného umenia. Pokúsim o osobnú reflexiu sto rokov života SND z pohľadu scénografie. Myslím tým scénografiu priestoru, odevu, svetelného dizajnu a remesla. Zdôrazňujem to preto, že nie vždy laická, ale aj odborná verejnosť, vníma samostatnosť týchto divadelných profesijných odborov. Scénografia však združuje aj niekoľko ďalších profesií, ktoré tvoria zákulisie divadla a intenzívne žijú za jeho oponou. Myslím tým dielne, techniku, garderóbu a ďalšie profesie, ktoré sú súčasťou histórie a súčasnosti SND. Storočný život slovenského divadla tvorili nielen budovy, ale hlavne ľudia. Dnes užívame dielo našich predchodcov a nesmieme na nich zabudnúť. Boli to a sú významné autority, ale aj drobní nenápadní ľudia, ktorí žili a žijú za oponou divadla. Za všetkých nemôžem nespomenúť profesora Ladislava Vychodila, ako gestora slovenskej scénografie a profesorku Ludmilu Purkyňovú, ako prvú kostýmovú výtvarníčku v SND. Obidvaja prichádzajú z prostredia českého umeleckého školstva a zásadne ovplyvnia slovenskú divadelnú kultúru. Vychodil popri svojej tvorbe zakladá Katedru scénografie (1951) na VŠMU a spolu s Purkyňovou vychovajú základ slovenskej scénografie. Následne v SND vzniká potreba profesionálne vybavených divadelných dielní, ktoré vzniknú (1959) ako ideový a funkčný obraz Vychodilovho myslenia o divadle. Umelecko-dekoračné dielne SND sa na dlhé obdobie od svojho vzniku stali vzorom pre všetky ostatné divadelné dielne vo svete. Boli skutočne ostrovom slobody a kontaktu so svetom vo vtedajšom izolovanom a neslobodnom štátnom prostredí. Súčasťou dielní sa neskôr stáva aj učňovská škola, ktorá vychováva umelecké remeslá. Za spojením vrcholného umenia s majstrovským remeslom v prostredí slovenského divadla stoja v najväčšej miere mená Ladislava Vychodila a Ludmily Purkyňovej. Pochopiteľne, že slovenskú scénografiu významne reprezentujú aj ďalšie dôležité mená. Vedome sa vzdávam priestoru menovať ich, lebo aj najmenšie opomenutie by vo mne vyvolalo nerešpektovanie úcty, ktorú k týmto autoritám prechovávam. Založením Pražského Quadriennale (1967), ako svetovej výstavy divadelnej scénografie, architektúry a techniky sa české a slovenské divadlo presadilo aj na významnej medzinárodnej úrovni. Vplyv slovenskej divadelnej scénografie prerástol aj do prostredia filmovej a televíznej tvorby. Je to vo svete ojedinelý zjav, keď scénograf, alebo kostýmový výtvarník je akceptovaný a žiadaný aj v inom priestore, ako je divadlo. Táto skutočnosť tým zvyšuje individuálny aj všeobecný kredit slovenskej scénografie smerom k ostatným médiám. Dnes máme tendenciu si zamieňať realitu za fikciu a naopak. Sme schopní uveriť niečomu, čo nikdy nebolo a neveríme tomu, čo je. Vnímam to hlavne cez kultúru, kde dochádza ku konfrontácii osobného prospechu s poslaním kultúry a umenia. Hrubosť a majetníctvo sa stali súčasťou slovenskej mentality a posudzovania reality. Stratili sme schopnosť generovať autority z vlastného prostredia, ktoré by mali potrebu budovať a strážiť kultúru každodennosti v divadle a v spoločnosti. S ťažkosťami nájdeme človeka z vlastných radov, ktorý je ochotný viesť divadlo a prebrať patričnú mieru zodpovednosti za tvorbu a jej dosah v spoločnosti. Štát nemá ideu a popri vzdelaní a zdraví populácie berie kultúru ako investičnú záťaž, v ktorej nevidí okamžitú hodnotu použitia vo svoj prospech. Voliteľnou väčšinou nás reprezentujú ľudia, ktorých talent a intelekt je nasmerovaný vo vlastný úžitok a nie v kultúru každodennosti. Obrazom tejto reality je súčasný stav divadelnej kultúry. Zriaďovateľ 50 petr procházka, nina pacherová, archív 51

28 rok (bez) slovenského divadla 2020 sa chová, ako grantový fond, ktorého cieľom nie je kvalitná tvorba, ale prežitie. Môj vzácny kolega profesor Jozef Ciller v úvode dokumentárneho cyklu k 100. výročiu SND hovorí: Sto rokov slovenského divadla je sto rokov slovenskej kultúry. Toto konštatovanie platí pre hodnotu divadla nielen na oboch stranách jeho opony, ale aj pre kultúru každodennosti ako takú. Najväčšiu silu má kultúra, ktorá vzniká z dlhodobého ľudského podnetu podporená vzdelaním a prácou. Pre mňa je to cesta za spoločným cieľom, dôverou a pravdou. Tieto osobné podmienky vytvárajú priestor pre tvorivú spoluprácu a zodpovednosť za to, prečo sme tu, ako chceme porozumieť svetu. Som vďačný za to, že som si mohol vybrať divadlo a život za jeho oponou pre vlastnú reflexiu. Žijem nielen divadlom, ale aj z divadla, ktoré ma neustále vzdeláva, provokuje a drží moju mentálnu a fyzickú kondíciu v strehu. To, čo vidíme pred oponou, je obrazom sveta aj tých ľudí, ktorí tvoria zákulisie divadla a žijú i pracujú za jeho oponou. peter tilajčík Divadlo je krásna vec Divadlo je krehké, nemotorné, malé, veľké, gýčové, klasické, imerzné, bábkové akékoľvek chceš. Je to miesto, čas aj priestor, ktorý sa mení a zároveň zostáva stále rovnaký. Sme v ňom všetci spolu a zároveň sami. Sami so sebou, sami s inými, nachádzame v ňom malý alebo veľký okruh samoty. Je to chrám aj búda. Je v ňom veľa prorokov, bláznov, akrobatov, veľkňazov. Nepozná hranice, kým k nemu nepríde človek. A toto je jeho zázrak. Zvonku je dokonalé, zvnútra našou rukou zateká. Toto sú dôvody, prečo som sa pri divadle zastavil a zostal, prečo pri ňom zastavujú a zostávajú aj iní. Prebiehajú mnohé debaty o príťažlivosti a potrebnosti divadla, myslíme si, že je to témou súčasnosti, avšak podobné pochybnosti tu boli vždy a aj budú, kým bude divadlo žiť. Divák si k divadlu cestu vždy nájde. A to sme mohli pocítiť aj v týchto pandemických časoch, keď bol ochotný pozerať live streamy aj prísť do divadla pod hrozbou zdravotného rizika. Nestrácame diváka, divák sa len transformuje. Divadlo je potrebné, lebo je živé a konfrontuje nás so skutočnosťou. Prial by som si, aby sa divadlo a tvorcovia na Slovensku viac usilovali prekračovať konvencie, hľadali nové cesty, nespohodlnievali, neboli konvenční a zaliečaví, aby tvorili a neboli epigónmi. Lebo to je cesta do záhuby. Často sa s tým stretávame na našom malom Slovensku. Mnohí si myslia, že nás môžu oklamať formou, keď v nej nie je prítomný obsah. Je nebezpečné, ak sa necháme uniesť statusom umelca a všetko, čo vytvoríme, považujeme za umenie bez schopnosti sebakritiky. Vytvára to nezdravú pýchu a neposúva to našu tvorbu ďalej. Toto sa snažím naučiť aj študentov na VŠMU, aby kriticky mysleli a tvorili, aby sa nenechali obalamutiť zlatou lipou. Lebo nie všetko, čo je na piedestáli, má byť oslavované. Najdôležitejšie je, aby sme dokázali rozpoznať pravdu a tvorivú autenticitu. Vďaka tvorcom, ktorí takto rozmýšľajú, sa vývoj zrýchľuje. V tom vidím budúcu cestu divadla. jolana fogašová Divadlo v izolácii Divadlo, hudba, kultúra zažíva mimoriadne časy. Celá spoločnosť zažíva mimoriadne časy. Pre kultúru je to priveľká zmena, od čias vzniku umenia nevídaná. Divadlo v akejkoľvek forme bolo vždy založené na splynutí umelcov s publikom, odozve publika, zdieľania vzájomných pocitov, spolupatričnosti. Táto zmena je preto väčšia, ako si možno pripúšťame. Všeobecná pravda živočích ktorý sa neprispôsobí zmenám, (akýmkoľvek) je predurčený na vyhynutie sa po dlhých mesiacoch izolácie prenáša do našich umeleckých životov. Aj keď nám dnešné technológie prinášajú určitú šancu na záchranu v podobe online priestoru, neriešia náš prístup a podstatu divadla emóciu si umelci musia len domýšľať. Počas vystúpenia nevidíte tie stovky svetielok v rozžiarených očiach publika, ktoré odrážajú svetelné rampy javiska, ich poloskryté úsmevy, nadšenie, necítite tú energetickú bytosť, ktorú v divadle vytvárame s publikom spoločne v každý jeden večer, a ktorá je zakaždým iná, originálna. Kvôli nej divadlo vzniklo, kvôli nej má divadlo, koncert, umelecké dielo zmysel. Je to ako bozk na diaľku... Dnešní študenti zvládajú covidove časy s prehľadom komunikáciu aj výučbu. V tom problém nie je. Problém je fyzičnosť procesu výučby, ktorá sa len veľmi ťažko kontroluje na diaľku. Dobrý pedagóg veľa vecí správne odhadne, ak študenta dobre pozná a má skúsenosti. Nedá sa však ideálne predviesť študentovi na diaľku ukážka, fyzicky a sluchovo ho dokonale skontrolovať, technologické možnosti ešte nezašli tak ďaleko, aby sprostredkovali plnohodnotnú výučbu praktických predmetov. Súčasné nastavenie školstva počas covidu je preto veľmi dočasné, neúplné riešenie. Človek je spoločenský tvor, ktorý sa potrebuje socializovať a veľa vecí sa týmto prenastavením spoločnosti a školstva stiera. Napríklad zdravá súťaživosť študentov, porovnanie výkonov, počúvanie svojich študentských kolegov. Skupinové praktické predmety, živé divadlo. Ďalším problémom je neustále obmedzovanie tvorby divadiel. Tu vidím zásadnú úlohu štátu. Jednou vecou je bezpečnosť, druhou logickosť opatrení. Dnes vieme pomerne presné čísla rizika nákazy, ktoré sa ukazujú pri klasickej hudbe a divadle ako mimoriadne nízke, samozrejme pri dodržiavaní nastavených pravidiel. Je preto nesmierna škoda obmedzovať divadlá a doslova ničiť kultúrny život v krajine. Takisto postoj kompetentných sa nemôže uspokojiť s tým že je pre nás momentálne lacnejšie v divadle nehrať, lebo tak prináša menšiu stratu, (resp. neprináša stratu), predovšetkým u veľkých súborov (napr. SND). Veľké súbory nemôžu trpieť za svoju veľkosť a komplexnosť produkcie, kde sú automaticky predpokladané väčšie náklady. Toto je cesta do zatratenia a absolútneho rozvratu žánrov ako opera a balet. Divadlo ako smutné a frustrované dieťa umenia na Slovensku je už dlhé mesiace v izolácii, už pomaly prichádza do agónie. Stihneme sa z tohto zlého sna ešte včas prebrať? Lebo toto je naozajstná hrozba pre kultúru na Slovensku, nie covid, ale nekompetentné rozhodnutia kompetentných. Dotýkajú sa budúcnosti nás všetkých, našich detí, nášho vnútorného sveta, nášho bytia a dôstojnosti... nášho vášho divadla. (Pôvodný text bol krátený.) ján uličiansky Potlesk Aplauz... ovácie, divadlo prežije, len ak má pre koho hrať. Herci sú citliví, preto sa nedivím, chcú vedieť... že ich máš rád. Začiatkom roku 2019 som dostal ponuku, aby som pre RTVS napísal rozhlasový rodinný muzikál s divadelnou témou. Aj rozhlasová dramaturgia chcela prispieť svojou troškou k storočnici slovenského divadla. Tá troška zas nebola zasa až taká malá, hudbu do toho muzikálu mal nahrať Symfonický orchester Slovenského rozhlasu. Súhlasil som, veď na prípravu toho darčeka som mal celý rok. Na konci decembra 2020, kedy si muzikál POTLESK už hľadal svoj silvestrovský vysielací čas, sme ešte stále svoj darček divadlu dolaďovali a verili, že ho napriek niekoľkokrát odloženým nahrávacím termínom kvôli karanténe a lockdownu stihneme s odretými ušami dokončiť. Odretými nielen kvôli času. Je to rozhlasová hra, režisér, majster zvuku i hudobná skladateľka musia ten istý strih počuť aj stokrát, aby sadol a pritom po celý čas mať na tvári rúška. No s dramaturgičkou Beátou Panákovou, majsterkou zvuku Ľubicou Olšovskou a skladateľkou Sisou Michalidesovou sme si boli istí, že to stihneme. To je aj moja odpoveď na otázku, čo som robil v Roku divadla. Mal by to byť úsmevný príbeh o jednom divadle, v ktorom sa odrazu prestal ozývať potlesk. (Koncom roku 2019, keď som písal textovú predlohu, som o Covide-19 nič netušil!) Chcel som sa svojou hrou, pesničkami a réžiou nášmu jubilantovi slovenskému profesionálnemu divadlu vo všetkých jeho podobách pokloniť. Divadlu bábkovému, rozhlasovému, činohernému, muzikálovému i opernému... do každého som počas svojho profesionálneho života zabŕdol. Do projektu som obsadil aj svojich bývalých študentov z Katedry bábkarskej tvorby DF VŠMU (spomeniem aspoň Janu Lieskovskú v úlohe Tálie). Mladým rozhlasovým poslucháčom som chcel pripomenúť, že divadlo žilo, žije a stále bude žiť. Svoje vyznanie zhrniem do názvov piesní, ktoré v posledný deň roku 2020 na počesť divadla odzneli: Hrať sa neoplatí?, Potlesk, Kto nám toto všetko spískal, Duša divadla, Zaprášené spomienky, Skladisko zázrakov, Cirkus divadlo, Tália, Intriga, Katarzia, Láska k divadlu, Veľké finále... Toto všetko je pre mňa divadlo. Nielen v roku miroslava kovářová Rok 2020 mal byť oslavou divadla a jeho tradície Na Slovensku a bohužiaľ pandémia naplno odhalila nelichotivý fakt, že za posledné desiatky rokov korene divadelnej tradície u nás potichu slabnú a vysychajú. Hlas obhajcov potreby zachovať čo najdlhšie prístup ku živej kultúre a, bohužiaľ, i ku vzdelaniu je v spoločnosti, od počiatku vypuknutia pandémie doteraz veľmi slabý. Ukázalo sa, že množina tých, ktorí divadlo a umenie považujú za potrebnú súčasť svojho života je voči tým, ktorým tento druh vyžitia absolútne nechýba pomerne zanedbateľná. Osamotenými obhajcami kultúry sa s rastúcou krízou museli stať jej bezprostrední tvorcovia a aktéri. Vynorila sa množina tých, ktorí sú inak v kultúrnom priemysle neviditeľní. Došlo sa na to, čo všetko nevieme o profesiách okolo umenia, o počte ľudí pre ktorých je účasť na vytváraní kultúry obživou. Dovolím tvrdiť, že až vďaka tomuto silnejúcemu hlasu kultúrnej obce sa v povedomí širokej verejnosti konečne etabloval termín kultúrny priemysel. Pandémia odhalila slabiny v riadení kultúry o ktorých sme vedeli, ale nahlas o nich doteraz hovorilo iba zopár ľudí, ktorí sa systematickejšie zaoberali kultúrnou politikou. Bohužiaľ, títo ľudia ani dnes nie sú na pozíciách, z ktorých by mohli niečo pozitívne a systematické v riadení kultúry aj reálne presadiť. Kladom celého tohto marazmu je to, že kultúrna obec sa po úvodných okľukách dokázala nakoniec ako tak zjednotiť, pozdvihnúť verejne svoj hlas, že v jej vnútri vznikla vlna solidarity a pomoci čo sa prejavilo napríklad pri objasňovaní často nejasných či komplikovaných pravidiel pomoci pre aktérov v rôznych oblastiach umenia zo strany fondov a ministerstva. Divadlo a tanec potrebujú pre svoju reálnu existenciu živý kontakt s publikom, interpretačný umelec sa v ňom reprodukuje a rozvíja zároveň. Bolo to tak po stáročia a verím, že to bude tak i v mojej budúcnosti. Dvojrozmerné sprostredkovanie diania na javisku nikdy nenahradí jeho trojrozmerný originál v priamom kontakte s divákom. Áno, ľudia okolo umenia sú tvoriví, vedia flexibilne reagovať na rôzne situácie a nachádzajú rozuzlenia zdanlivo neriešiteľných problémov, ale na druhej strane sú aj možno citlivejší a v niečom krehkí, takže niektorých z nich táto situácia načas paralyzovala. Bola však aj veľká množina tých, ktorí nachádzali nové formy a spôsoby ako zostať v sprostredkovanom kontakte s divákmi, ako realizovať svoje predstavenia a podujatia. Hodnotu a trvácnosť týchto snažení preverí asi len čas. Tanečné umenie patrí k tým druhom umenia, ktoré zažíva teraz ťažké obdobie skúšok. Tanec potrebuje pre svoju prezentáciu určité podmienky a priestor, tanečníci musia mať možnosť pravidelného tréningu, aby udržali svoje telo a myseľ flexibilnými, pružnými a pohotovými. Motiváciou a hnacím motorom ich ťažkej práce je bezprostredná reakcia publika, o ktorú sú teraz ochudobnení. Taneční umelci musia mať možnosť tancovať naplno a v reálnom kontexte, teda v štúdiu resp. na javisku so svetlami, scénou a v kostýmoch. Inak je to ako keby sme chceli od atléta aby zabehol limit na 100 metrov po tréningu na dráhe, ktorá meria len pár metrov. Tanečník zdokonaľuje svoje zručnosti a interpretačné umenie v kolektíve, teda obmedzenie počtu ľudí v miestnosti ohrozuje všetko, čo s tvorbu a prípravou tanečníka na jeho umelecký výkon súvisí. Tanečná obec vždy pružne zareagovala na čiastočné otvorenie divadiel, ale musíme si uvedomovať, že podať výkon na javisku sa nedá bez prípravy. Aké budú dôsledky dištančného vzdelávania na výslednú kvalitu a profesionalitu našich budúcich absolventov si netrúfam odhadnúť. Na to aby sme to vedeli objektívne porovnať, nemáme úplne relevantné dáta z minulosti. Viem však to, že pedagógov i študentov táto situácia mnohému novému naučila a posunula nás v oblastiach, do ktorých by sme za iných okolností ani len nezabŕdli. Dala celej tanečnej obci čas na sebareflexiu, preverila našu schopnosť adaptovať sa, našu odolnosť ale tiež vytrvalosť a mieru zanietenia pre tanec

29 rok (bez) slovenského divadla 2020 Peter Mikuláš: Slová o ničote a nádeji v tejto zavírenej dobe Ďakujem za otázky. Tretí deň zvažujem, čo s nimi a či vám vôbec odpovedať. Sú na jednej strane mimoriadne široké a obsahovo obrovsky hutné a na druhej, nachádzam sa v stave núdze, čiže prekážke. Presnejšie prekážke v práci zo strany zamestnávateľa, skoro ako každý, ale aby ste rozumeli, ja som v prekážke aj môjho osobného vzduchoprázdna. Nedá sa mi len tak formulovať ako bežne, spomínať, hodnotiť. Život ma nastavil, aby som nie pre teraz, ale pre budúcnosť plnil, na mňa a len podľa mňa, kladené denné požiadavky na umelecký výkon v opere, na koncerte. Ako švihom tetivy mám odrazu pred sebou vákuum. Asi sa v niektorých z ďalších odpovedí vrátim k tomu, čo som vám týmto úvodom potreboval povedať, ale zdravý rozum diktuje Mikuláš, nebor sa s tým, čo je len tvoj problém a hľadaj. Žiť treba. Treba odložiť emóciu, nech je akákoľvek dutá a tešiť sa z milisekundy toho, čo bolo, aké to bolo krásne a aká vie byť tá milimilisúčasť mňa samého nádherná a naplnená dokonca aj v tomto náhle nepochopiteľne zložitom čase. Takže, ďakujem vám za príjemnú provokáciu, prijímam ju, odliepam sa od vlastného zaharúšenia sa do seba a poďme k prvej nedokonalej odpovedi na prvú z mnohých, vynárajúcich sa, pre mňa veľmi krehkých otázok. Opera má v Bratislave pevné zázemie, už vyše tristo rokov existuje v tomto este operná scéna. Opera má aj pevné miesto v SND, 1. marca 1920 začala svoju činnosť premiérou Smetanovej Hubičky. Ak sa obzriete späť, ktoré obdobie považujete za dôležité, umelecky plodné, na ktoré môže byť Opera SND právom hrdá? Všetky obdobia našej opery, aj tie predo mnou, mali úžasné a umelecky plodné momenty. Už len samotný fakt, že profesionálna opera na Slovensku vznikla, bol mimoriadny čin. Ako a prečo, nechám na bádateľov. Domnievam sa ale, že vznikla z potreby, aby sa na našom malom fliačku Európy narodil dovtedy kvalitný nevídaný žáner, vôbec nie každodenný, lež vzácny, plný doslova globálnych výpovedí o človeku, jeho cítení, o jeho dobrote a zlobe. Kto ho miluje, vie o čom hovorím. Veď si len predstavme: Svätopluk. Nadčasový príbeh vládcu s nadčasovým odkazom, nielen pre malý národ, ale aj pre ľudskosť ako takú. Cikkerov Mister Scrooge. Tak isto, ale oveľa viac o cennosti lásky. Peleas a Melisanda. Porgy a Bess. Fantastické inscenácie a k tomu nespočetné množstvo vynikajúcich umelcov. Žili a tvorili aj napriek spoločensko-politicky zvráteným dobám, ktoré sa na nás valili a vzápätí nám rúcali veľmi veľa pekného a vzácneho, no ich umenie sa stalo doslova večným. Na tomto malom priestore sa ale radšej sústredím na moje vlastné štyridsaťročné obdobie, vyberiem zopár podstát, kedy som začínal s profesionálnym bytím, a potom naplno žil na scéne Opery SND. Za eléva ma prijali v roku Nepociťoval som žiadne obmedzenia dookola kvitnúceho režimu, naopak, patril som do generácie, ktorá dostala mimoriadnu šancu. Prečo, z akých príčin, to je tiež na hĺbavé bádanie. Môj názor je, že v poslednej agónii kostrbatého experimentu na ľuďoch zvanom komunizmus, potreboval režim súrne valuty, aby aspoň ako tak ekonomicky živoril v konkurencii prosperujúcich štátov, a tým nás vlastne použil ako výkladnú skriňu. Na Západ sa začalo jazdiť s predstaveniami opery SND cez komerčné západné umelecké agentúry. Avšak aj toto bola pre mňa, začínajúceho, úžasná vysoká škola profesionality. Hlavne však nastalo odrazu niečo nečakané, ako spasenie: v tej studenej dobe, ako Deus z neba, prišiel Peter Dvorský. Tento prvolezec, a doslovne talent-hrdina, Slovensku otvoril svet. Preniesol k nám do divadla nevídanú atmosféru zo špičkových operných scén sveta, dovtedy u nás iba tušenú, a z obrazovky viedenskej televízie len tajne obdivovanú. Vy sama skryte konštatujete, že to bola doba pre mňa, ergo pre nás, mimoriadne prajná. Neviem. Viem len, že skoro všetci, vtedy mladí a začínajúci, sme dostali obrovskú šancu účinkovať za železnou oponou, podobne ako Peter, a či to bola veľkorysosť režimu, ktorý nám odrazu popustil opraty, alebo iba potreba, ako som naznačil, aby sme priniesli do štátneho rozpočtu devízy, nech zváži čas a podrobné skúmanie bádateľov. Neodškriepiteľným a pravdivým faktom je ale aj to, že mnohí boli pod takzvanou štipendijnou starostlivosťou Slovenského hudobného fondu a dostali v SND, hneď po angažovaní, veľmi pekné operné postavy, ktoré ich formovali. Ale pozor! Táto minca má aj druhú stranu. Opere SND dobre padlo, že si vychovávala dorast, veď aj tak sa inak nedalo. Špičkových hostí z kapitalistickej cudziny sa nedalo doplatiť, aj Trúfam si byť trúfalý, keď poviem, že sme pripravení spievať, hercovať, hrať, sochať, maľovať, jedným slovom odkrajovať zo seba a rozdávať publiku. Operný spevák Peter Mikuláš patrí už neodmysliteľne k SND, ale aj k VŠMU. Diváci si roky mohli vychutnávať jeho nezameniteľný bas v opere keď občas u nás spievali. Už len na doplnenie o tej agónii režimu. Nikto nás, v čase mojich začiatkov, do ničoho nenútil. Vybrali si z ansámblu opery síce asi piatich mladých a začínajúcich sólistov, pozvali nás na ministerstvo a skúšali nás presvedčiť, nech vstúpime do komunistickej strany. Vraj nás strana nutne potrebuje! Nevstúpili sme do tohto spolku ani jeden, každý sme mali na to dáky dôvod, ja som na rovinu vysvetlil svoj náboženský a nič sa nestalo. Mohli sme spievať a cestovať ďalej... No a teraz mi zostáva už len skromný výber sťažňov, podľa ktorých sa doteraz orientujem. Benešova Hostina, Fischerova Rusalka, Simon Boccanegra, nová, výtvarne krásna inscenácia Peleas a Melisanda, Kriškova Krútňava, môj vlastný a zároveň milovaný prasiak Falstaff, no a z mien samozrejme Bednárik. Lenárd, Gusto Papp, Juraj Martvoň, Leoš Komárek, Tibor Frešo, Zdeněk Košler, Ľudovít Rajter, pani Milada Synková, Tibor Beňo... Títo, a bolo ich ešte oveľa viac, boli v mojich začiatkoch, mojimi dobrými a láskavými učiteľmi. Vari stačí. Do oči sa mi tisnú vlahé spomienky..., aj keď mám asi na ne, v šesťdesiatsedmičke, už aj trochu nárok, nie? Sto rokov je jubileum, ktoré si zaslúži pozornosť. Čo mala Opera SND pripravené k svojej storočnici a čo sa jej, vzhľadom na pandémiu, podarilo realizovať? Naposledy to bola Verdiho Aida, tesne pred jej premiérou odznel jeden výročitý megakoncert k stovke SND a samozrejme pekná Kákošova Rusalka. Potom zopár repríz a hotovo, basta, rúška na hlasivky. Nasledovalo ešte pár smutných pokusov o internetové vysielanie určitých speváckych fragmentov vo forme piesní a árií, ktoré sa ale podľa môjho odhadu stali iba šanónmi v televíznom archíve. Bez publika to nemohlo byť ono, skoro by som povedal, že to bez ľudí v hľadisku, bez ich zatajeného dychu, pri počutí geniálnej Aidy, za ktorých sme zase my na javisku potrebovali dýchať, a tak vlastne žiť ich vlastné príbehy, nemohlo mať zmysel. Ale stala sa jedna pozoruhodná vec. Aida sa v riadnom termíne skúšala až do vypuknutia prvej pandémie. Potom náhly stop, následne zase dlhá a zarúškovaná pauza, znova prišlo uvoľnenie, zrazu sa mohlo pri dodržaní prísnych opatrení spievať a znova Aida. Celkom ako na zvlnenom mori. Dorobilo sa začaté, rýchlo dorobilo, po tej pauze, ale tí ľudia! Zbor, orchester, sólisti... To ste mali vidieť. Aj po dlhom odstupe všetci fantasticky naskočili, všetci zabrali, akýsi motivovaní, šťastní, že môžu znova tvoriť, a takto to dospelo až k jej premiére. Škoda, že v tomto vývojovom štádiu pre ďalšiu pandemickú vlnu skončila a odvtedy nič. Vôbec nič, iba sedenie na čakačke. Všetci. A sú to stovky, možno tisícky ľudí, interpretov a, samozrejme, divákov, ktorí vyčkávame návrat do normálu, čiže do úplne bežnej javiskovej, koncertnej a inej umeleckej tvorby namierenej do človečieho vnútra. Trúfam si byť trúfalý, keď poviem, že sme pripravení spievať, hercovať, hrať, sochať, maľovať, jedným slovom odkrajovať zo seba a rozdávať publiku. Nielen koronavírus zamiešal výrazne osudom opery, ale v divadle nastali aj rôzne organizačné zmeny. Ako vnímate divadelné turbulencie a čo očakávate ako umelec v budúcnosti od vedenia divadla? Každú turbulenciu v našom divadle vnímam veľmi citlivo už dobrých 43 rokov o to viac, že sám som bol raz jednou z nich, keď som náhle jeden rok šéfoval Opere SND. Z rôznych dôvodov som nemohol naplniť sen, s ktorým som prišiel na tento post, to je teraz jedno z akých dôvodov som ho nedosníval, no mojím trpkým zadosťučinením zostáva aspoň to, že po mne nasledovali v hustom slede ďalší a ďalší šéfovia, generálni riaditelia, ktorí tiež veľmi rýchlo skončili. Prečo? Je to jednoduché. Na Slovensku je to tak. Šup, a máme zvečera do rána nového generálneho riaditeľa, nového šéfa. Verte, všetkým tým, ktorí boli predo mnou, aj tým, čo prišli po mne, som prial vždy všetko najlepšie. Každý prišiel s hŕbou pozitívnych predstáv, myšlienok, umeleckých zámerov. V okolitých kultúrnych krajinách sa to robí úplne inak. My sme si v poslednom prípade tohto roku vybrali verejné vypočutie osôb, ktoré sa prihlásili do konkurzu. Ale tam? Precízne, KOMPETENTNE a hlavne ODBORNE sa roky hľadá osvedčený, povedzme ostrieľaný šéf inštitúcie, ktorá nielenže štát veľa stojí, ale je mimoriadne závislá od skúsenej, múdrej a zbehlej osobnosti, schopnej presadiť jej užitočnosť, ba dokonca potrebu. Samozrejme, od takto vybratej elitnej osoby, sa aj mimoriadne veľa očakáva... A na čom sme teda všetci, nevynímajúc mňa, stroskotali? Poviem to na plný plyn, tvrdo, neomalene: na prachoch. Opera sa nedá robiť bez riadnej, ale teda poriadnej dotácie štátu. Bez porozumenia z jeho J xénia jarová, valéria koszoruová 54 štefan komorný 55

30 rok (bez) slovenského divadla 2020 strany, bez pri-o-ri-ty momentálne vládnucej straníckej garnitúry. Či táto má, alebo nemá podobných umeleckých, alebo neumeleckých priorít, ako je naša opera, celú hŕbu na pleciach, a nie je popritom dojná krava, teraz neriešim. Hovorím len o žánri, ktorý je mimoriadne náročný na dotáciu, ale aj na to, aby sa mu vytvorili organizačné, nazvime to zákonné podmienky pre spokojné fungovanie. Myslím tým napríklad podobne veľkoryso fungujúci sponzorský zákon ako je v Českej republike. Ale toto je už debata mimo mňa, ja som len, prepytujem, umelec... Lenže! Otázka postavenia umelcov v spoločnosti? Priorita operného žánru ako takého? Jeho neskutočná výpovedná sila v geniálnom prepojení spievaného slova s orchestrom, zborom, sólistami, scénou, atď..., tak tomu rozumiem veľmi dobre. Len dúfam, že sa novému vedeniu SND podarí presvedčiť vládnuce stranícke orgány, že sme potrební, a tí, ktorí sa podujali túto megainštitúciu viesť, nebudú musieť bojovať v krátkom čase ešte aj o dôveru vlastného ansámblu. A ešte jedna boľavosť. Zavírená doba priniesla myšlienky o ničote toho, čo robíme na javiskách, na koncertoch. Je našťastie veľká skupina populácie, ktorá nás potrebuje, a fakt nás netreba posielať k lopate, ale rovno k tomu človeku, ktorý tou lopatou pracuje, aby vedel, že pracuje pre nás, pre spievajúcich umelcov, ktorí ho majú za tú jeho drinu radi a dajú mu aj vlastnú dušu na dlani, len aby sa mu dobre tou lopatou pracovalo, čiže aby ho to povznieslo do našich duchovných a duševných výšin. Azda len toľko o umelcoch a o spoločnosti, ktorá si ich práve pre toto prepojenie buď váži, alebo nedajbože, nie. Moji žiaci sú ako moje deti. Hodiny spevu sú veľmi často veľmi blízke dotyky. Učenie spevu je doslova dotyk duše s dušou. Speváci sú teda bez divákov. Ako táto doba vplýva na citlivé umelecké duše? Čiže vlastne sa pýtate, čo sa to stalo a čo je to odrazu s nami, precitlivenými, tvorbychtivými, šťastnými len keď tvoríme a nešťastnými, keď máme pred sebou prekážku zo strany zamestnávateľa. Vidíte sama, som v bode, pre ktorý som váhal, či vôbec odpovedať na vaše otázky. Neviem. Jednoducho neviem, zrazu sa v sebe nevyznám. Iba tuším, čo mi to vlastne chýba. Vymenujem, iba zopár maličkostí, ktoré ma robia a myslím, nielen mňa, ale hŕbu mne podobných akýmisi zvláštnymi. Chýba mi státie pri klavíri a jedným okom pozeranie na korepetítora, druhým do nôt a tretím, a to tretie oko je vari najdôležitejšie, cítenie pri sebe toho človeka za klaviatúrou so šťastným pocitom, ako nám to pekne spolu funguje a ako by to mohlo ešte lepšie fungovať pri interpretácii, povedzme, Schubertovej piesne Du bist die Ruh. Chýba mi dirigent, ktorý ma práve tým svojím tretím polokom a mihom jedného jediného malíčka niektorej ruky zapasováva do úžasného celku pri kreovaní Verdiho Requiem. Chýba mi spolusólistka, spolusólista na javisku, s ktorým sa neskutočne teším zo spomínanej miniminisekundy tvorby, pričom sa rovnako bojíme a zároveň tešíme na tento poryv inšpirácie, na to, čo nám prinesie, ako ho prednesieme divákovi, poslucháčovi a hlavne mi chýba to, aký som potom šťastný, keď nám to vyjde a divák z našej spoločnej párty odchádza naplnený. No a keď nevyjde, nevadí. Aj my speváci sme len ľudia, bude nabudúce, budeme skúšať, musíme skúšať ďalej. Toto všetko a ešte oveľa viac mi chýba, prosím už sa na niečo podobné nepýtajte, bolo by to na román. Ste aj pedagógom na VŠMU. Čo pozitívneho a čo negatívneho priniesla táto doba pre umelecké školstvo? Boľavá téma pre učiteľa spevu. Moji žiaci sú ako moje deti. Hodiny spevu sú veľmi často veľmi blízke dotyky. Učenie spevu je doslova dotyk duše s dušou. Veď ako by to bolo, spievať bez duše... Nuž a teraz, nech mi niekto vysvetlí, ako mám takéto niečo učiť dištančne. Už toto samo slovo, ako aj jeho náprotivok prezenčne, sa mi bridí, doslovne cítim voči obom odpor, pretože keď učím spev, je to pre mňa STRETNUTIE! a nepreženiem, keď poviem, že je to SVIATOK! Celé hodiny prerozmýšľam, ako toho mladého človeka podržať. Ako ho ochrániť pred nástrahami jeho vlastných zlyhaní. Ako mu na hodine spevu povedať: nevadí, ak v tejto chvíli čiastkovo zlyháš. Skrátka odhaliť v ňom cit, ktorý ja cítim z geniálnej skladby pána Schuberta. Ide tu o frázy, o ich farbu, o to, aby práve on, nie ja, bol presvedčený a sebaistý, že to, ako práve tvorí, naozaj vyviera z jeho najčistejšieho vnútra. Nuž a tak, nech mi je prepáčené. Dištančne učiť neviem. Cez internetový kábel si nedokážem predstavovať odtieň speváckeho dychu, poryv čo i len jediného spevácko-interpretačného svalu v tvári, ktorý môže pri speve hovoriť všetko o obsahu nielen spomínaného diela, ale aj duše, ktorá sa ho naučila citlivo vnímať. Viem si v tomto momente predstaviť strach a radosť duše malého, začínajúceho dieťaťa, ktoré odo mňa čaká, aby som sa bál a radoval sa spolu s ním. Celkom ako rodič. Ale neskončime bolestne, trápiac sa z doby, ktorá nečakane nastala. Som toho názoru, že aspoň ja som posunutý do spomínaného milimili milimetrovejšieho chápania vnútra človeka, stojaceho pred publikom, do oveľa hlbšieho spolucitu s ním, odrazu mám čas odložiť vecné veci na vedľajšiu koľaj a venovať sa veciam doposiaľ nevídaným. A potom, mojim žiakom občas zavolať, spojiť sa s nimi aspoň slovne a mať radosť z jednej z najprostejších vecí a to, že sú zdraví, že zatiaľ nedostal ani jeden z nich kovida, dúfajúc, že aj sami vycítia, že stojím pri nich celkom a úplne. Skoro ako tato. Nájdite sa v on-line svete Virtuálna databáza slovenského divadla Je to platforma, ktorá prepája faktografické údaje a dokumentačné materiály v oblasti divadelného umenia od založenia prvej profesionálnej scény v roku 1920 až po súčasnosť. Spája bohatú informačnú databázu (vyše milión údajov) s vedeckým, umeleckým a výskumným materiálom Múzea Divadelného ústavu, Špecializovaného verejného archívu a dokumentačných fondov (vyše zdigitalizovaných dokumentov do roku 1965 scénografiká, fotografie, bulletiny a recenzie). Výsledkom je komplexná vedomostná databáza, ktorá je výbornou pomôckou na výskumné a študijné účely a informuje širšiu verejnosť o slovenskom divadle. Nemusíme zdôrazn ovať, ako výrazne sa za posledný rok naša realita zmenila a presunula do virtuálneho sveta. Nie je to tentokrát len fráza, ale skutočnosť, na ktorú sme si museli zvyknúť. Predstavujeme vám však živé online prostredie, vďaka ktorému si zaspomínate na svoju tvorbu, alebo si užijete štúdium z pohodlia domova J alžbeta vakulová, lukáš kopas

31 rok (bez) slovenského divadla 2020 Zlatá kolekcia slovenského profesionálneho divadla Online archív divadelnej minulosti Zlatá kolekcia slovenského profesionálneho divadla poukazuje na obdivuhodné výsledky slovenských inscenátorov prostredníctvom toho najlepšieho, čo od roku 1920 až po súčasnosť vzniklo v slovenských profesionálnych divadlách. Obsahová štruktúra každej prezentovanej inscenácie pozostáva z jej rekonštrukcie (sprievodca inscenáciou); digitalizátov archívnych a dokumentačných materiálov, ktoré uchováva a spravuje Archív Divadelného ústavu (fotografie, scénické a kostýmové návrhy, najrôznejšie typy dokumentov či audiovizuálne záznamy) a tiež z bibliografie, ktorá reflektuje dobový kritický ohlas k danej inscenácii. Keďže aktuálne prezentovaný výber (tridsaťšesť inscenácií) je iba čiastočnou ukážkou bohatej divadelnej tvorby, ktorá v priebehu sto rokov vznikla na našich profesionálnych scénach, Divadelný ústav v spolupráci s externými odbornými spolupracovníkmi prinesie v nasledujúcom období prezentáciu ďalších šesťdesiatich štyroch vybraných profilových inscenácií. zlatakolekcia.theatre.sk Súčasní režiséri Slovenska On-line katalóg Súčasní režiséri Slovenska sprostredkúva umelecko-biografické profily tridsiatich súčasných slovenských režisérok a režisérov a reflektuje ich režijnú tvorbu na domácej i zahraničnej divadelnej scéne. Obsahová náplň jednotlivých osobnostných profilov súčasných slovenských režisérok a režisérov v sebe zahŕňa charakteristiku inscenačných postupov, popis estetiky či poetiky režijnej tvorby, súpis domácich a zahraničných inscenácií, a zároveň pomenúva metódy práce jednotlivých tvorcov s dramatickým textom. Rovnako reflektuje ich inklináciu k istým témam, žánrom či tímovým spoluprácam s hercami, výtvarníkmi a hudobníkmi. Neodmysliteľnou súčasťou každého profilu je aj obrazový a audiovizuálny materiál z profilových inscenácií. Štruktúra každého osobnostného profilu obsahuje nasledujúce informácie: profesijný životopis, charakteristika umeleckej tvorby, súpis tvorby, ocenenia tvorcu (domáce a zahraničné), informáciu o znalosti cudzích jazykov, kontakt, fotografie a audiovizuálne ukážky. On-line katalóg Súčasní režiséri Slovenska bude v nasledujúcom období dopĺňaný ďalšími profilmi predstaviteľov súčasnej slovenskej divadelnej réžie s cieľom obsiahnuť tvorivú činnosť slovenských režisérok a režisérov viacerých generácií. 10 tvorcov súčasného slovenského tanca On-line katalóg 10 tvorcov súčasného slovenského tanca prezentuje reprezentatívnu pôvodnú tanečnú tvorbu súčasných slovenských choreografiek a choreografov formou súhrnných osobnostných profilov. Jednotlivé osobnostné profily sú vystavané na analýze troch inscenácií z rôznych období tvorby. Takáto metodika umožňuje okrem identifikácie a rozboru príznačných autorských čŕt aj explikáciu genézy autorského vývoja tvorcov. Súčasťou profilov sú aj kompletné súpisy umeleckej tvorby slovenských tanečných umelcov, ktoré predstavujú východiskovú informačnú bázu na zadefinovanie ich autorskej choreografickej tvorby, spolupráce v rámci kolektívnej tvorby (spoluautorstvo), režijných aktivít, interpretačného pôsobenia, pedagogickej činnosti či medzižánrových produkcií. Súčasťou každého profilu je aj obrazový a audiovizuálny materiál z profilových inscenácií prezentovaných tanečných tvorcov. Slovník divadelných kritikov a publicistov On-line encyklopédia Slovník divadelných kritikov a publicistov podáva odbornej i širokej verejnosti syntetické informácie o osobnostiach spätých s divadelnou kritikou a publicistikou na Slovensku. Slovník si kladie za cieľ obsiahnuť prostredníctvom menných encyklopedických hesiel komplexný chronologický vývoj slovenskej divadelnej kritiky a publicistiky a to naprieč druhovým spektrom nášho divadelného umenia. Prvá fáza projektu obsahuje encyklopedické profily autorov tzv. zakladateľských generácií slovenskej divadelnej kritiky a publicistiky. Nasledujúce dve fázy sprostredkujú encyklopedické profily autorov aktívne pôsobiacich do roku 1989 a po roku Obsahový rámec každého menného encyklopedického hesla zachytáva vo vertikálnej osi nasledujúce údaje: dátum a miesto narodenia/úmrtia; súpis povolaní; abecedne radený súpis pseudonymov a šifier, pod ktorými jednotliví kritici a publicisti publikovali; biografické údaje orientované najmä na explikáciu typu a miery dosiahnutého vzdelania, náboženskej a politickej orientácie, metodického prístupu k tvorbe či druhu periodík, v ktorých daná osobnosť ťažiskovo publikovala; chronologický súpis výberovej bibliografie autora (nielen kritickej, ale aj umeleckej či prekladateľskej spisby); súpis výberovej literatúry o autorovi, ktorý vo väčšine encyklopedických profilov predstavuje zároveň zoznam použitej literatúry a príp. i prameňov. Vďaka takémuto širokému záberu slovník ašpiruje na užitočnú pomôcku pre všetkých, ktorí pracujú s divadelnými recenziami a kritikami, ako s dôležitým primárnym zdrojom vo vedeckom bádaní. kritici.theatre.sk 58 59

32 rok (bez) slovenského divadla 2020 Ucelený obraz našej divadelnej histórie Publikáciu Dejiny slovenského divadla II. ( ) vydal Divadelný ústav v rámci osláv storočnice. Kým prvý zväzok tejto publikácie sleduje divadelné aktivity na našom území do roku 1948, druhý zachytáva neraz turbulentné obdobia do konca tisícročia. O tvorbe tejto unikátnej publikácie sme sa rozprávali s autorom jej koncepcie, profesorom a dlhoročným pedagógom DF VŠMU vladimírom štefkom. Čo bolo pre vás pri príprave tejto publikácie najväčšou výzvou? Predovšetkým musím zdôrazniť, že autori oboch zväzkov Dejín slovenského divadla nie sú priekopníci. Už pred týmto dielom vzniklo nemálo podnetných historiografických prác. Aby mohlo vzniknúť syntetické dielo, musí vzniknúť rad parciálnych štúdií, ktoré položia základy ďalšieho výskumu a hodnotenia. Napríklad Slovenské divadlo v 20. storočí, ktoré vyšlo v Slovenskej akadémii vied (1999), je kniha potrebná, ale spracováva len segmenty dejinného vývinu. Zameriava sa samostatne na vývin herectva, dramaturgie či réžie, pričom celkový obraz si čitateľ musí vytvárať sám. Ambíciou mojej koncepcie bolo spracovať súhrnné dejiny vo vzájomných väzbách s obsiahnutím jednotlivých etáp. Navyše, dve knihy dejín upriamili pozornosť aj na staršie dejiny divadelných pohybov na našom území. Za integrálnu súčasť slovenských divadelných dejín považujeme aj pôsobenie inonárodných divadelníkov, ktorých v minulosti vylučovali z našich kontextov s odôvodnením, že ide o aktivity neslovenské. Zamerali sme sa aj na ochotnícke divadlo, bábkové divadlo, v novšom období na tanečné či pohybové divadlo, pantomímu, kabaret, malé javiskové formy, teatrológiu atď. Usilovali sme sa teda na jednom mieste poskytnúť obraz o celku, vrátane zástoja publika. Možno sa to nepodarilo na sto percent, ale knihy nie sú z gumy a nedajú sa naťahovať. Je niečo, čo vám v publikácii predsa len chýba, hoci aj z nejakého osobného dôvodu? Nemal som a nemám osobné dôvody, pre ktoré by som niečo vynechával, zavrhol či podceňoval. Keďže z autopsie poznám slovenské divadelníctvo viac ako pol storočia, možno občas prišlo clivo, že v zväzkoch nie sú všetci, aj tí, ktorí síce nežiarili ale poctivo priložili ruku k dielu. Ale darmo, vývin, progres určujú špičky, nie priemer. Priemer zasa vytvára pôdu, ktorú možno kultivovať a smerovať k oným špičkám. Hoci naše divadelné dejiny nie sú také staré ako v iných veľkých kultúrach, nie sú o nič menej dramatické, ba sú aj plné paradoxov. O to je ich spracovanie náročnejšie. Čo je vo vývine alebo charaktere nášho divadelníctva najpozoruhodnejšie? Naším špecifikom je okrem iného to, že poznáme presný dátum, kedy sa začalo naše divadelníctvo v rodnom jazyku rozvíjať. Potom to, že zatiaľ čo amatérske divadlo vznikalo vo veľkých krajinách ako odblesk profesionálnych scén, my sme kráčali od skromných ochotníckych scén k profesionalizácii. Veď prví profesionáli vyšli z radov ochotníkov a väzba medzi oboma vetvami národnej divadelnej kultúry trvá dodnes. A ešte čosi veľmi dôležitého ochotníctvo vychovávalo publikum. A s tým boli nemalé starosti. Slovenský národ ani po roku 1918 masovo a intenzívne nevolal po svojom národnom divadle. Za špecifikum nášho divadelného vývoja považujem však aj to, ako rýchlo sme dokázali dobehnúť vývin, a vyrovnať hendikepy, ktoré boli v kultúrnom zrení také očividné. Ktoré historické obdobie by mohlo byť niečím inšpiratívne pre našu divadelnú súčasnosť? Telegraficky povedané, obdobie druhej polovice tridsiatych rokov a štyridsiate roky, keď napriek svetovej vojne a autoritatívnemu politickému systému naše divadlo nadviazalo kontakt s európskym divadelníctvom. Potom šesťdesiate roky, keď závan slobody priniesol čerstvý, európsky vietor aj do našich divadelných plachát. V našich Dejinách sme sa pokúsili odpovedať aj napríklad na otázku, ako divadlo dokázalo vzdorovať normalizácii. Za významný bod v histórii nášho divadla sa považuje rok 1948, v ktorom bol prijatý nový Divadelný zákon. Ten definoval postavenie a funkciu divadla v spoločnosti ako verejnej inštitúcie, odstránil teda vnímanie divadelného umenia ako komediantstva. Divadelný zákon naozaj priznal divadlu a divadelníkom riadny občiansky a umelecký status. Preto ho divadelníci prijali s nadšením. Zaručoval sociálne práva, finančne ubiedené divadlá začal solídne dotovať štát. No zároveň tento zákon určil, že zriaďovateľom divadiel môže byť len štát. To pochopiteľne podviazalo všetky ostatné iniciatívy. Rok 1948 je teda aj veľkou ruptúrou v prirodzenom vývine spoločnosti. Vtedy sa dráma i divadlo stali Kolektív autorov. Dejiny slovenského divadla II. ( ). Bratislava: Divadelný ústav, 2020 slúžkou ideológie a menili sa na propagandu. Toto obdobie netrvalo dlho, ale narobilo veľké škody, z ktorých sa naše divadlo liečilo najmenej desať rokov. V zákone bol síce aj paragraf, ktorý zakazoval cenzúru, ten sa však, pochopiteľne, nedodržiaval. Aký status majú podľa vás divadelníci v dnešnej dobe? Rozkolísaný. Štátne orgány veľmi nedoceňujú nielen divadlo ale aj kultúru ako celok. V posledných rokoch spejeme k nekultúrnosti a veľa segmentov kultúry smeruje k šoubiznisu. A čo je ešte smutnejšie, deje sa to za pomoci médií, najmä televízií a s neskrývaným pritakávaním obecenstva. Čo pre vás osobne, ako pre teatrológa, znamená vydanie publikácie Dejiny slovenského divadla II.? Ukončenie vari desaťročnej práce na oboch zväzkoch. Nielen pre autorov, ale aj pre ďalších spolupracovníkov najmä z Divadelného ústavu to bola šichta. Pre mňa je to bodka, alebo ak zdravie dovolí možno bodkočiarka za mojou celoživotnou prácou pre divadlo. Hádam to všetko nebola márnosť. Bábkarská dramatika v kontexte Mimoriadna kniha Dejiny slovenskej dramatiky bábkového divadla vzbudzuje záujem už na prvý pohľad svojou váhou a oslnivou farbou. Oranžový obal 854 stranovej knižky metaforicky predznamenáva baterku, ktorou si svietime do minulosti. Publikácia veľmi obsiahlo a poctivo skúma zdanlivo stojaté kapitoly dejín slovenskej dramatiky pre bábkové divadlo. Grafické riešenie knižky aj veľkosť písma dovoľujú, aby sa oči neunavili ani po jej dlhom listovaní. Kniha vypĺňa medzeru v rade odborných publikácií určených študentom bábkarskej tvorby, divadelným tvorcom, teatrológom a kritikom, ale aj širokej verejnosti prejavujúcej záujem o slovenské bábkové divadlá. Ide o antropologicko-divadelný výskum slovenského profesionálneho bábkového divadla nahliadaný cez jeho dramatiku a autorov. Jej zostavovateľ, Vladimír Predmerský, si dal za cieľ predložiť komplexné dejiny slovenskej bábkovej dramatiky. Ku kapitolám venujúcim sa vývinovým obdobiam slovenského profesionálneho bábkového divadla (Od 19. storočia do roku 1945, Povojnové obdobie a činnosť profesionálnych bábkových divadiel v rokoch , Dramatika bábkového divadla v období rokov , Slovenské bábkové hry v období rokov , Vývoj slovenskej dramatiky bábkového divadla po roku 2000) sa radia štúdie, ktoré predstavujú jednotlivých autorov, významných literátov, umeleckých tvorcov popredných slovenských profesionálnych, ale aj nezávislých bábkových divadiel. Nemenej zaujímavou je skutočnosť, že kniha predstavuje predovšetkým tvorcov, ktorí stále aktívne participujú na mnohotvárnosti a jedinečnosti súčasného bábkového divadla, a nielen na Slovensku. V mnohých prípadoch navyše ide o aktívnych umelcov aj v pozíciách pedagógov Katedry bábkarskej tvorby Divadelnej fakulty VŠMU v Bratislave. Študenti tejto katedry si teda obsah knižky majú možnosť overiť z najspoľahlivejších zdrojov. Zostavovateľ a jeden z významných autorov tejto publikácie, Vladimír Predmerský, bol sám, a dodnes je, významným a jedinečným teatrológom, ktorý podľa vlastných slov celý život bojuje za zaradenie bábkového divadla do divadelného kontextu. V neposlednom rade inicioval vznik Katedry bábkarskej tvorby. Pod jeho vedením sa od roku 1989 začalo s vyučovaním, vtedy ešte na bábkohereckom oddelení Divadelnej fakulty VŠMU. Dnes sa na KBT DF VŠMU v Bratislave pod vedením profesorky Idy Hledíkovej, medzinárodne uznávanej teatrologičky, vychovávajú nádejní tvorcovia bábkového divadla. Divadla, ktoré, ako aj táto publikácia predostiera, zapĺňa nepriehľadnuteľný časopriestor v dejinách umenia. J barbora forkovičová J mária kecskésová

33 rok (bez) slovenského divadla 2020 Nedávno o vás vyšla v spolupráci Divadelného ústavu a Slovartu rozsiahla publikácia. V rozhovoroch, ktoré obsahuje, ste priblížili každodennú realitu v divadle. Trochu sa bojím, že som v nich prezradil priveľa o divadelných zákonitostiach, ako to v zákulisí neefektne funguje. Náš život je krásny, robíme to, čo nás baví. Tie šťastnejšie herecké osudy sú aj odmenené potleskom. No o tom, čím, resp. kým je to naše šťastie vykúpené, vie málokto. Málo sa vie o tom, koľko hereckých osudov zostalo nenaplnených a smutných. Divák hodnotí desať, dvadsať percent úspešných hercov, no osemdesiat percent ďalších to šťastie nemali. Osudy kamarátov, ktorí neboli menej talentovaní, no neboli v pravej chvíli na správnom mieste, tu nad nami neustále lietajú. Zaväzujú nás k tomu, aby sme sa nezbláznili, ak úspech máme a nezabúdali, že je vykúpený aj percentami tých, ktorý ho nemali. Autorka knihy, teatrologička Ľubica Krénová, sa v knihe vyznala, že rozhovory s vami boli pre ňu fascinujúcich dobrodružstvom. Aká bola táto skúsenosť pre vás? Dobrodružná a fascinujúca zároveň! Pre mňa čaro tejto knihy spočíva v teatrologickom zhodnotení určitého obdobia, ktoré následne dopĺňa pohľad praktika a jeho osobného príbehu, ktorý sa podpísal na tom období. Zaujímavé je to, že dve strany hovoria o tom istom, no ich pohľad je bizarne odlišný. Pani Ľubica všetko to absolvovala najskôr ako teoretička, a potom ako moja spovedníčka. Ocitla sa vo zvláštnom, ale vzácnom bezváhovom stave a urobila zo seba prostredníka praktického videnia s tým teoretickým. Tie sa v dobrom slova zmysle vzájomne doberali i dobiehali. Ako sa zmenili vaše dni, keď sa zatvorilo divadlo? Ako trávite čas? Čas zrazu akoby ho bolo priveľa, ale na druhej strane, možno práve vďaka jeho nadbytku som si znova uvedomil, že čím atraktívnejší život žijete, tá jeho atraktivita vás vlastne odtláča od seba samého. Dostať sa k sebe na to treba dosť dlhý čas ticha. Táto koronakríza nám ponúkla priestor na to, aby sme začali uvažovať o súvislostiach nášho bytia. Možno je ten koronavírus zdvihnutý prst, ktorý Berme krízu ako zdvihnutý prst Súčasná situácia je aj mementom ľudskej pýchy, bezohľadnosti, sebaočarenia a nekultúrnosti, tvrdí herec a režisér, dlhoročný pedagóg herectva, martin huba a dúfa, že sa z nej ľudia poučia. Mať sa dobre a byť zároven nekultúrny to je podľa neho veľmi nebezpečný stav. nám naznačuje, že sme sa dostali ďaleko od seba, pravých hodnôt, zdravého rozumu a prirodzenosti. Snáď sa z toho poučíme. Ako často sa teraz s kolegami stretávate v divadle? Pokiaľ práve neskúšame, tak sa stretávame málo, ale o to radšej. Nikdy som si nemyslel, že mám svojich kolegov tak rád. Keď stretnem v bufete hoc aj niekoho, s kým sme si pred tým nemali až tak veľa čo povedať, rád si s ním dám kávu. Snažíme sa, pravdaže, dodržiavať pravidlá. Ako vnímate ľudí, ktorí covid označujú za chrípku a demonštrantov s transparentami s heslami proti rúškam? Myslím si, že títo ľudia sa chcú nejako zviditeľniť. Dnes ste iste zaujímavejšia, ak sa nedáte testovať. Asi im to treba dopriať, veď ústava im to zaručuje. Demokracia je úžasný systém, ale pri určitom totalitnom výklade, môže byť aj sebazničujúca. Hitler sa dostal k moci demokratickou cestou. Demokracia mu to umožnila. Ak sa budem spoliehať len na demokratické princípy v nekultúrnom prostredí a mys- Profesor Martin Huba lieť si, že tak bude zabezpečený poriadok sveta, môžem sa popáliť. Hulváti sú vždy niekde pripravení, sú veľmi zdatní a bezohľadní. Dramatik Eugene O Neill nám odporúča, že... život nestačí len žiť, život musíš aj tvoriť, lebo inak ťa pohltí. Možno, že dnes musíme do palety našej tvorby pojať aj nutnosť presvedčiť tých bezrúškových. Čo urobí absencia umenia a kultúry vo všeobecnosti s nami všetkými? Dovolím si tvrdiť, že náš národ sa má aktuálne veľmi dobre, lepšie ako kedykoľvek predtým. Mať sa dobre a byť zároveň nekultúrny, to je veľmi nebezpečný stav. A úplná katastrofa je zbohatnúť a nebyť na to pripravený. Čo znamená byť pripravený na peniaze? Musíte byť dostatočne kultúrny na to, aby ste vedeli, že vás to zaväzuje k zodpovednosti, k sebadisciplíne, ku kultivovanému stráveniu tých peňazí. U nás veľa ľudí zrazu zbohatlo a mierne sa im z toho zatočila hlava, lenže, žiaľ, nie kultúrnym smerom. Ak bude kultúra v spoločnosti dlhšie absentovať, tak si na to spoločnosť zvykne a ani si neuvedomí, aké je to ľudsky úbohé a degradujúce, žiť bez kultúry. Žiť kultúrne je iste namáhavejšie, ale určite dôstojnejšie. Ak bude dlho trvať stav rezignácie na kultúru a kultivovanosť, ľudia si na to môžu zvyknúť, dokonca bez toho, aby si to uvedomovali. Dlhšia absencia kultúry a kultúrnosti v spoločnosti je v súčasnosti nebezpečná, pretože chudobný hulvát je ďaleko menej nebezpečný, ako bohatý hulvát. Keď komunikujete s nastupujúcou generáciou hercov, vyslovujú obavy z budúcnosti? Koronakríza ich situáciu nezjednodušila. K tomu, aby sa mladý človek etabloval, potrebuje pokoj a nadobudnutie vnútornej suverenity. Tá sa získava prácou na sebe. Keď je jej menej a atmosféra je nervózna, to mladému neistému človeku určite nepridáva. Na druhej strane by mladí ľudia nemali zanedbávať čítanie hodnotnej literatúry, teraz na to možno majú viac času. Odporúčam im dovzdelávať sa a prehĺbiť si svoj pohľad na svet, snažím sa ich niekedy utešiť Dostojevského myšlienkou, že len v utrpení zmúdrieš. Berme toto naše trápenie s koronou ako možnosť obrátiť sa k sebe samému, porozmýšľať nad tým, prečo pandémia prišla, či náš hodnotový systém na tom má svoj podiel viny. Netreba glorifikovať našu odvahu, ako to zvládame, napokon, boli tu už väčšie tragédie a ľudia ich zvládli a možno mali na nich menšiu vinu. Nebojíte sa, čo s divadelníkmi urobí súčasná absencia živého divadla a kontaktu s ním? Všetky ukazovatele naznačujú, že sa ľudia, zaplaťpánboh, nezľakli, a keď je to povolené, stále chodia do divadla. Zatiaľ to statočne zvládajú obe strany a cítime potešenie stretnúť sa hoci aj v nekompletnej zostave. Nemám zatiaľ skúsenosť, že by odlúčenie spôsobilo utlmenie túžby po divadle. Naopak, mám pocit, že narastá hlad po vzájomných stretnutiach. Divadlá naprieč Slovenskom sú operatívne a schopné ponúknuť svoje produkcie divákom aj v týchto neľahkých podmienkach. Knihu Ľubice Krénovej vydal Divadelný ústav v spolupráci so Slovartom v roku 2020 Činohra SND v novembri streamovala inscenácie Mercedes Benz či Pred západom slnka, v ktorých ste hrali. Aký je to pocit zažiť online predstavenie, na konci ktorého vás čaká prázdne hľadisko? Ako veľmi vám chýbajú živí diváci? Počas predstavenia to ešte ide, ale keď sa zažne hľadisko a zrazu vidíme, že tam nik nie je to je nepoznaný pocit a nie dobrý moment. No pomáha nám vedomie, že ľudia to pozerajú cez internet a že si na tieto inscenácie kliklo povedzme dvetisíc ľudí. Máme trpkú chvíľu, ale od toho sme tu, aby sme to vydržali a ľuďom ponúkli akú-takú radosť. Ohrozenie nášho života, izolácia, samota, existenčné problémy, to všetko môže viesť ľudí k úzkosti a depresiám. Ako podobným situáciám čelíte vy? Viete, ja som tak rád sám so sebou! Teším sa na samotu či v aute alebo v lese, mám rád spoločníkov, s ktorými sa dá mlčať. To je najvyšší spôsob komunikácie. Ja mám skôr úzkostné stavy z toho, že táto situácia pominie. Viackrát som už spomínal pri podobných rozhovoroch, ako som bol raz na hrebeňovke a po túre som zbehol dole do Starých Hôr. Keď som čakal na autobus, mlčky ma pozoroval pastier kráv a po chvíli ticha sa ma opýtal: A ty čo robíš?. Keď som odpovedal, že chodím do práce, spýtal sa ma, kedy rozmýšľam. Dosť ma zaskočil touto otázkou, nevedel som totiž celkom jednoznačne odpovedať ani jemu ani sebe. A keď sa zdvihol na odchod, povedal len, že ide pod horu, podumať. Človek si uvedomí, že sú rôzne úrovne uvedomenia si svojho bytia. Teraz nám bolo viacej dopriate dostať sa v úvahách do priestoru, do ktorého sa v ataku života často nedostávame. Tým samozrejme nechcem vzdať hold koronavírusu, ale zložiť obrovskú poklonu ľuďom, ktorí nutnosť byť v samote zužitkovali k prehĺbeniu svojej prítomnosti a dospeli k radostnému poznaniu, že je to zodpovednosť. J benita tettingerová 62 peter procházka 63

34 rok (bez) slovenského divadla 2020 Peter Karvaš patrí k najznámejším slovenským dramatikom 20. storočia a najvýraznejšie a najsústavnejšie profiloval slovenskú povojnovú drámu. Zostavovateľka Zdenka Pašuthová v úvode novej publikácie Po/ doby Petra Karvaša podrobne vysvetľuje okolnosti vzniku a publikovania textov a prekážky, ktoré ich sprevádzali. Kniha je doplnená obrazovou dokumentáciou z pozostalosti Petra Karvaša uloženej v Archíve Divadelného ústavu. Prvým textom publikácie je esej Hra a dejiny. O filozofických a sociologických aspektoch občianskych hier Petra Karvaša od Milana Šimečku z roku 1967, jedného z najvýznamnejších česko-slovenských filozofov a spisovateľov. Šimečku a Karvaša spájal podobný osud intelektuálov, ktorých po roku 1968 politický režim perzekvoval a neskôr odsunul na okraj spoločnosti. Menovaná esej nebola v celistvej podobe ešte nikdy publikovaná, v roku 1968 vyšiel v časopise Slovenské pohľady iba jej zlomok. Esej Hra o dejiny možno nazvať úvahou o javoch a prúdeniach dobového myslenia nad umeleckým dielom, a to konkrétne nad štyrmi Karvašovými hrami, ktoré sú často označované (a to aj mylne) prívlastkom schematické či poplatné dobe : Ľudia z našej ulice (1950, pôvodne pod názvom Na tom našom dvore), Srdce plné radosti (pôvodne Milión ton mieru, 1952), Pacient stotrinásť (1955), Jazva (1962). Milan Šimečka charakterizuje tieto hry ako občianske hry, teda také, ktoré odrážajú vzťah (angažovaného) občana a spoločnosti. Šimečka vníma umelecké dielo ako pramenný materiál, ako výpoveď o dobe a zdôrazňuje historickú hodnoty každej hry O umeleckej slobode V roku 2020 sme si pripomenuli viaceré výnimočné jubileá, 100. výročie narodenia dramatika a teoretika Petra Karvaša k nim určite patrí. Pri tejto príležitosti Divadelný ústav vydal pozoruhodnú publikáciu, ktorá prináša tri odlišné texty spájajúce osobnosť dramatika so širšími spoločensko-politickými otázkami. pre pochopenie minulosti. Karvaš sa v spomínaných hrách usiloval o javiskovú paralelu ku všetkým neuralgickým bodom sociálneho a politického života a vychádzajú z vtedajších politických a dobových reálií. Zatiaľ čo v hre Ľudia z našej ulice prevláda sociálna schematizácia a historický optimizmus a viera v lepšiu budúcnosť, v Srdci plnom radosti sa už historický optimizmus vytráca a mení sa na nejasné obavy či prvé pochybnosti. Pre prvé príznaky krízy túto hru Šimečka nazýva prvou Karvašovou hrou pochybností. Posledná analyzovaná hra Jazva podľa Šimečku odráža dramatické vyvrcholenie 50. rokov a zároveň dokončuje Karvašovu pomyslenú kroniku dobového myslenia. Šimečkovi tu nejde o komplexné hodnotenie Karvašovej tvorby z 50. rokov, hry sú pre neho zdrojom úvah nad ideovým prúdením v búrlivej Po/doby Petra Karvaša. Zostavila, úvod, poznámky a komentáre napísala Zdenka Pašuthová. Divadelný ústav: Bratislava, 2020 atmosfére daných rokov a prostredníctvom hier originálnym spôsobom skúma dejiny spoločenského vedomia. Nasledujúcim textom v uvedenej publikácii je komentovaný text Petra Karvaša o vzťahu dejín a umenia Otvorené otázky. Karvaš ho napísal v roku 1965 ako hodnotenie dvadsaťročného vývinu slovenskej literatúry a kultúry po obnovení ČSR v roku 1945 a mal odznieť na zasadnutí Zväzu československých spisovateľov. Po viacerých výhradách najvyšších orgánov ZČSS bol odprezentovaný až v roku 1966 na zasadnutí Ústredného výboru ZČSS. Po prvotnom zákaze jeho uverejnenia bol publikovaný na pokračovanie v roku 1968 v časopise Kultúrny život. Karvaš sa v texte zaoberá rozpormi v kultúrnej politike, umeniu ovplyvňovanému atmosférou kultu, verdiktmi normatívnej estetiky a konjunkturálnej kritiky a zároveň požaduje autonómnosť umenia. Bohato komentované vydanie textu zaujímavým spôsobom dopĺňa a rozširuje myšlienky predchádzajúcej eseje o vzťahu Karvašovej tvorby k dejinám a vzťahu dejín k umeleckej tvorbe. Poslednú časť knihy tvorí štúdia Milana Zvadu Život a dejiny (O spoločenských a politických aspektoch a tvorbe Petra Karvaša). Je zrejmé, že Karvaš bol svedkom a súčasťou viacerých dôležitých a výrazných politických a spoločenských zmien. Zvada v texte pomenováva širšie spoločensko-politické súvislosti, ktoré mali významný vplyv na jeho život ale aj na jeho literárnu a dramatickú tvorbu. Zároveň predstavuje kariéru literáta a dramatika, ktorý v 50. rokoch vykonával viaceré riadiace kultúrno-politické funkcie, ktorý dokonca sám formuloval princípy tzv. socialistického realizmu, ale aj autora, ktorý sa od začiatku 60. rokov výraznejšie začal vyhraňovať voči kultúrnej politike a spoločenskej situácii, o čom svedčili nielen jeho dramatické diela, ale aj rôzne články a polemiky. Predstavovaná publikácia je ojedinelým počinom, verejnosti prvý krát predstavuje takmer zabudnuté texty. Národné divadlo patrí k tomu najlepšiemu, čo tu máme K oslavám stého výročia SND sa viaže aj projekt, ktorého vyvrcholením bude kniha s prierezovými štúdiami a rekonštrukciami inscenácií SND od jeho založenia až do dnešných čias. Tomuto ambicióznemu a pre dejiny divadla podstatnému edičnému projektu jubilejného roka predchádzali dva výskumné projekty VEGA, na ktorých participovala aj Vysoká škola múzických umení. Vzniklo tak už niekoľko publikácií, ktoré sú príspevkom nielen k výskumu dejín divadla, ale aj k jeho výučbe. Sú to napríklad kolektívna monografia Nadeždy Lindovskej a kol.: Od rekonštrukcie inscenácií ku kultúrnym dejinám?, vysokoškolská učebnica o inscenáciách a fenoménoch socializmu Zdenky Pašuthovej a kolektívu Mosty (na východ) a v neposlednom rade zborník Zlaté 60. (roky) v Slovenskom národnom divadle, ktorý zostavila popredná teatrologička a hlavná iniciátorka celého projektu DAGMAR PODMAKOVÁ. Sto rokov činnosti SND to je takmer tritisíc inscenácií súborov, ktoré počas existencie divadla boli jeho súčasťou, stovky tvorivých osobností. Ako sa dá také niečo uchopiť? Bez hanby priznávam inšpiráciu dvojzväzkovou knihou k stému výročiu Moskovského umeleckého divadla z roku Prvý zväzok tvorí výber sto inscenácií s kratšími či dlhšími príspevkami o nich, doplnený veľkými fotografiami. Druhý zväzok približuje krátke biografie všetkých umeleckých pracovníkov za sto rokov. Spracovať dejiny SND cez tvorcov trojsúborového divadla s vysokou fluktuáciou by sa v našich podmienkach nepodarilo zrealizovať. Lákalo ma pristúpiť k dejinám SND prostredníctvom rekonštrukcií inscenácií, na čo som našla porozumenie u Nadeždy Lindovskej. Pre zodpovedný výber tých najlepších bolo potrebné rozbehnúť výskum. V rámci dvoch vedeckých projektov vedeckej agentúry VEGA sme od roku 2013 realizovali prieskum a publikovali sme čiastkové výstupy o činoherných a operných inscenáciách. Pre nedostatok materiálu a napokon aj autorov s istou erudíciou a zanietením sme sa napokon museli rozhodnúť len pre výber sto inscenácií za všetky súbory spolu, v pomere päťdesiat inscenácií za činohru, tridsať za operu a dvadsať za balet. Vychádzali sme z počtu premiér, veď len činohra ich mala do tisícosemsto. Máme o histórii SND dostatok materiálov? Za prvé desaťročia je toho veľmi málo, o niektorých inscenáciách zostali len správy o premiére. Literárne vyškolení autori často nedokázali odborne sprostredkovať informáciu o všetkých zložkách divadelného diela. Treba dopĺňať a overovať zdroje nielen v archívoch a knižniciach, ale aj u tvorcov. Ešte horšie je to s obrazovým materiálom, ktorý sa záhadne stratil. Chýbajú aj fotografie, ktoré boli publikované v 90. rokoch. Akoby sme žili len pre dnešok, budúcnosť nás nezaujíma. Aké nové informácie či súvislosti sa podarilo autorkám a autorom rekonštrukcií vybádať? Vďaka knihe o MCHT a štúdiu v ich archíve sme zistili, že na Slovensku v roku 1921 nehosťoval MCHT, ale bola to len tzv. Kačalovova skupina, dnes je táto informácia už bežná. Nové poznatky získala kolegyňa v Bachrušinovom múzeu o hosťovaní ruského režiséra N. S. Dombrovského v Bratislave, či mnohé iné záznamy v zbierkach pražského Národného múzea v Terezíne. Ako hodnotíte samotné založenia SND? Chvalabohu, že Národné divadlo vzniklo, bez ohľadu na to, že sa začalo hrať po česky. Z dlhodobého hľadiska patrí SND k tomu najlepšiemu, čo tu máme. Je to divadlo, ktoré nás najviac reprezentuje aj v zahraničí. A rok stého výročia? Oslavy začali smutne: odchádzajúci politici si nenašli čas a noví sa oň nezaujímali, až teraz, keď treba hľadať chyby. Novú budovu SND mnohí odmietali, k SND sa správame ako k nevlastnému dieťaťu. Divadlo z dôvodu korony v súčasnosti viac nehrá ako hrá. O sto rokov sa na koronu zabudne, ale negatívne články a napádania v archívoch zostanú. Ako im budú rozumieť naši potomkovia? J martina daubravová 64 archív 65 J lenka dzadíková marek puškáš

35 rok (bez) slovenského divadla 2020 Motýlí život tanečníka Dramaturgicky bohaté plány domácich baletných súborov a publikovanie historicko-teoretických prác malo podčiarknuť význam storočnej histórie slovenského profesionálneho tanca. Z veľkolepých osláv významného jubilea nakoniec ťažili len teoretici a vedci, zatiaľ čo živé umenie muselo bojovať o prežitie. Najohrozenejšou kategóriou sa pritom stala profesia tanečníka. Umelca, ktorý bez možnosti pravidelného tréningu stráca to najdôležitejšie svoj nástroj, ktorým je jeho trénované telo. Očakávania a realita Vznik Slovenského národného divadla v roku 1920, či skôr májovú premiéru prvého baletu na jeho scéne môžeme považovať za významný míľnik v profesionalizácii tanca na Slovensku. Sto rokov dynamických zmien utvárania baletného súboru predstavovalo cestu, počas ktorej sa z malej hŕstky tanečníkov vyformoval veľký súbor tvorený školenými interpretmi. Rok 2020 mal byť preto nielen oslavou storočnice slovenského profesionálneho divadla, ale i oslavou domáceho profesionálneho tanca. Dramaturgia Baletu SND pripravila na jubilejný rok premiéru Prokofievovho baletu Popoluška, choreografický ateliér venovaný predstaviteľovi hudobného impresionizmu Mauriceovi Ravelovi, na ktorom mal významnou mierou participovať študent choreografie na KTT Adrian Ducin, a jesennú premiéru baletu Petra Breinera Majster a Margaréta. Slávnostným vstupom do kolotoča podujatí bol galavečer s názvom...tak sme my..., v ktorom zástupcovia všetkých troch súborov SND 1. marca 2020 predstavili v skratke históriu divadla. Balet SND v rámci programu ponúkol biele pas de deux z Labutieho jazera, romantické pas de deux z baletu Giselle, fragment z inscenácie Borisa Eifmana Za hranicami hriechu/bratia Karamazovci a premiéru tanečnej miniatúry inšpirovanej Sládkovičovou Marínou v choreografii študentky externého štúdia na VŠMU, Kristíny Borbélyovej. V tom čase nikto netušil, že o pár dní celosvetová pandémia zastaví skúšobný proces a úplne zničí načrtnutú dramaturgickú víziu. Zhoršujúca sa situácia neobišla ani baletný súbor v Košiciach, ktorý pre pandémiu dvakrát presunul autorský projekt Nurejev, o niečo viac šťastia mal balet Štátnej opery v Banskej Bystrici, ktorý tesne pred jarným lockdownom stihol odpremiérovať tanečné divadlo Édith Piaf v choreografii absolventky VŠMU Dany Dinkovej. Napriek slávnostnému štartu osláv storočnice bude marec 2020 vnímaný ako utlmenie živého divadla, prechod do online priestoru a spustenie procesu, ktorý priamo ohrozil tanečnú profesiu (a to v medzinárodnom kontexte). Pandémia vtrhla do baletných sál ako víla Carabose v Čajkovského balete Spiaca krásavica a neviditeľnou kliatbou uspala výkonných umelcov, snáď len na nevyhnutnú chvíľu. Tanečníci v ohrození Kariéra tanečného umelca patrí spomedzi umeleckých profesií k tým najkratším. Tanečníci väčšinou odchádzajú z javiska vo veku, v ktorom iní umelci dozrievajú alebo dosahujú najlepšie výsledky. Čas kariéry tanečníka, jej každý deň, každý výkon na javisku, každá minúta tréningu na baletnej sále sú nesmierne dôležité. Akékoľvek prerušenie tréningového procesu môže znamenať koniec interpretačnej kariéry. Je dôležité uvedomiť si, že tréningový proces na profesionálnej úrovni nie je možné plnohodnotne nahradiť online formou. Presvedčili sme sa o tom počas školského lockdownu, keď sa snažili pedagógovia suplovať výučbu tanečných techník vo virtuálnych triedach na Teams-e. Na Katedre tanečnej tvorby VŠMU sa v súčasnosti vzdeláva množstvo študentov, ktorí paralelne pôsobia ako interpreti v divadlách zriaďovanej i nezriaďovanej kultúry a v rôznych projektoch, študentov, ktorých sa nepriaznivá situácia bytostne dotkla. Členka Baletu SND a študentka na KTT Anna Vágnerová sa vyznala: To, že nemáme Tréning so Silasom Farleyom Tréning klasického tanca so Silasom Farleyom v SND plnohodnotné tréningy nám berie profesiu kvalitného tanečníka. Bez toho nie sme nič! Je to likvidačné. Chýba nám tancovanie, interakcia s obecenstvom, práca na baletnej sále a umelecký rast. Tanečník sa môže doma strečovať, rozcvičovať, ale nič nenahradí niekoľkohodinový skúšobný proces v kolektíve. Postupne nám odchádza fyzická kondícia a neistotou trpí aj psychika. Podobne situáciu popisujú aj ostatní kolegovia tanečníci, ale i pedagógovia a baletní majstri, ktorí citlivo vnímajú umelecký úpadok svojich zverencov. Doktorandka a členka banskobystrického baletu Nina Ilievová uplynulý rok preciťuje ako rok neistoty: Po úspešnej premiére Édith Piaf sa brány divadla zavreli. Nikto nevedel, na ako dlho. Ďalšiu divadelnú premiéru sme prekladali trikrát. Neustále zmeny sú pre mňa ako tanečnicu veľmi stresujúce, je takmer nemožné si čokoľvek naplánovať. Človek sa ako tak dostane do kondície a v tom ďalší lockdown. Snažím sa byť neustále aktívna, neupadnúť do smútku. S podobnou situáciou sa tanečná profesia na Slovensku nestretla ani počas bombardovania Bratislavy počas 2. svetovej vojny. V sezóne 1944/45, čiže v čase, keď sa bezpečnostná situácia zhoršovala, baletný súbor stále trénoval, i keď skúšky boli prerušované sirénami a náletmi. V neľahkej dobe uviedol dokonca premiéru troch krátkych baletov. Zdá sa, že pandémia spôsobená covidom-19 ovplyvnila život profesionálnych tanečníkov väčšmi než jedna z najväčších tragédií 20. storočia. Deväť mesiacov bez tréningu si vyžiada veľmi dlhý čas, ktorý bude potrebný na fyzický návrat tanečníkov do stavu spred pandémie. Stratený (a tak vzácny) čas sa môže podpísať na trvalej zmene niektorých pohybových kvalít interpretov. Z pohľadu profesionálneho tanečníka ide o dlhú dobu, ktorú v kontexte kariéry nemožno považovať za zanedbateľnú. Za rokom 2020 storočnicou bez baletu ostane niekoľko významných teoretických publikácií i dokumentárneho seriálu, ktoré približujú formovanie profesionálneho baletného umenia na Slovensku, ale i množstvo bolestivých spomienok, nenaplnených umeleckých ambícií, nezatancovaných postáv a nezrealizovaných snov. J kristián kohút 66 peter brenkus 67

36 rok (bez) slovenského divadla 2020 Rozhlas k Roku slovenského divadla (2020) Rozhlasové hry z praveku fungovania rozhlasu (a myslím cca 50. roky 20. storočia) sú dokonalou archiváciou režijných postupov a hereckých techník slovenského divadla v priebehu toku času. Nie je lepšia učebná pomôcka pre študentov réžie, dramaturgie a samozrejme herectva. Možno až symbolicky som si to uvedomil pri verzii Čechovovej Čajky z roku 1956, kde Ninu Zariečnu hrá mladučká, ale už herecká hviezda SND Marína Kráľovičová. Táto adaptácia Čajky dokonale odráža lekciu pána doc. Jána Jaborníka o inšpiráciách Janka Borodáča návštevou Moskvy koncom 30. rokov minulého storočia a zhliadnutia predstavení Stanislavského MCHAT-u. Táto návšteva ho údajne asi najviac ovplyvnila v snahe preniesť herecké techniky psychologického realizmu do kontextu slovenského divadla. Avšak inšpirácia, ktorú i Janko Jaborník vždy jemne ironizoval bola skôr nepochopením jej podstaty, tak ako to reflektoval i samotný Čechov v prvopočiatkoch spolupráce s MCHAT-om. Rozhlasová adaptácia z roku 1956 nesie všetky znaky ťažkého, do špiku kostí vážne prežitého psychologického realizmu s hlbokým ruským pátosom, ktorá zbavila Čechova akéhokoľvek jemného humoru, tak podstatného pre jeho hry. Celá táto expozícia sa tu objavila len preto, že aj vďaka historicky hodnotnej (avšak už len ťažko akceptovateľnej verzii) sme sa pred pár rokmi rozhodli spraviť našu rozhlasovú verziu Čajky (2015, r. P. Lančarič), ktorá sa možno stane podobne historickou pre tvorcov o päťdesiat rokov a rovnako zakonzervuje stav slovenského herectva v danom čase na začiatku tretieho tisícročia. V každom prípade však ide Vzťah média divadla a rozhlasu je na Slovensku od vzniku inštitúcie Slovenský rozhlas absolútne previazaný, ba dalo by sa s istotou tvrdiť, že kategória rozhlasovej hry by v prvopočiatkoch inštitúcie SRo bez média divadla neexistovala. Myslím, že by to stálo za rozsiahlu štúdiu, na ktorú však tu priestoru niet, preto len pár zamyslení nad rokom 2020, ktorý bol vyhlásený za Rok slovenského divadla. o ambíciu, ktorá má v dramaturgii rozhlasových hier (dnes tzv. OLDV Odbor literárno-dramatickej výroby) pevné miesto už od vzniku rozhlasu (tak úzko spätému ešte so vznikom 1. ČSR). A to i napriek výhradám kmeňového jadra rozhlasových tvorcov, ktorí sa občas kriticky vyhradzujú práve voči príliš veľa divadlu v rozhlase. (Keď som sa v roku 2014 pri mojom nástupe do dramaturgie rozhlasu dramaturgicky uviedol adaptáciou hry Ö. von Horvátha Don Juan sa vracia z vojny, stretol som sa s touto replikou po prvý raz a pri každej novej divadelnej adaptácii sa cyklicky vracia). I pre spomínanú ambíciu sme v Roku slovenského divadla uviedli dve celovečerné adaptácie, z ktorých prvá bola už dnes ikonická divadelná hra Petra Karvaša z roku 1962, Antigona a tí druhí (adaptácia: Simona Rezníčeková, réžia: Michal Spišák), dramaturgicky v rozhlase vedome napojená i na 70. výročie konca 2. svetovej vojny. Druhou adaptáciou sa stala vynikajúca verzia textu N. V. Gogoľa, ktorý síce nie je primárne napísaný ako divadelná hra, ale považuje sa už desaťročia za svojbytný divadelný monológ, a teda monodrámu Bláznove zápisky (adaptácia: Martina Vannayová). Vo verzii Táni Tadlánkovej sa ako úradník Popriščin vo svojej ceste do hlbín svojho šialenstva predstavil fenomenálny Robo Roth. Ďalšia z adaptácií (tentokrát próz), ktorá sa výhradne napojila na Rok slovenského divadla, sa objavila v dlhodobom dramaturgickom cykle s názvom Naša zabudnutá klasika. Tento cyklus má už od roku 2016 ambíciu prinášať adaptácie menej známych kratších slovenských prozaických (či inak formálne zaraditeľných) textov. V tejto línii sa už objavili adaptácie, napríklad slávnej eseje Jána Lajčiaka Slovensko a kultúra, Holubyho eseje Obrázky zo Slovenska, či množstvo adaptácií próz slovenských autorov (od Záborského, cez Hanu Gregorovú, Maróthy-Šoltésovú, Timravu, Boleslava Bratislav- Rozhlasové hry sú dokonalou archiváciou režijných postupov a hereckých techník slovenského divadla v priebehu toku času. ského, či Ivana Stodolu). V súvislosti s divadlom sa teda tento rok objavila rozhlasová dramatizácia poviedky Štefana Letza Dráma v hereckom dome, pod názvom Elév (adaptácia a réžia Brian Brestovanský). Štefan Letz bol ako herec člen Činohry SND v jej prapočiatkoch (1923 a 1924) a jeho poviedka zachytáva práve epizódu zo života mladého adepta herectva v SND z týchto rokov. Prepojením média divadla a rozhlasu sa už roky profiluje projekt Fórum mladých autorov, v ktorom študenti divadelnej réžie a dramaturgie pripravujú na VŠMU (predmet Autorský seminár) formát rozhlasovej minidrámy (do 30 minút) a následne ho v profesionálnych podmienkach realizujú v Slovenskom rozhlase. A hoci tento rok s oneskorením (vďaka koronasituácii ), napriek tomu sa nám podarilo zrealizovať už siedmy ročník. A celkom na záver: emblematický titul (pôvodná rozhlasová hra) s názvom Národné, bol od začiatku pripravovaný s vedomím a cieleným zámerom textu špeciálne vytvoreného k výročiu SND, čo sa odrazilo nielen na dátume premiéry (marec 2020), ale najmä na jeho obsahu (autor: Peter Pavlac, réžia: Laco Kerata). Hra vznikla na báze autentických dokumentárnych záznamov, ktoré súviseli s organizovaním zasadnutí dvoch komisií (1963 a 1969) ustanovených s cieľom rehabilitovať jednu z najväčších režisérskych osobností v dejinách slovenského divadla Jána Jamnického. Situácia, v ktorej musel obhajovať svoj odchod zo SND, poníženie a z neho vyplývajúca a pochopiteľná zatrpknutosť, všetky emócie, ktoré to vygenerovalo, to všetko sa zrazu vo svojej obludnej konkrétnosti vyjavilo ako dokonalá metafora odrážajúca jednoduchú podstatu problému SND, vracajúceho sa znova a znova, so svojou neodbytnou pravidelnosťou. Ako najsilnejšia výpovedná pointa na konci pôsobí fakt, že tak ako zabudli členovia komisie na to, v akých okolnostiach Jamnický SND po vojne skutočne opustil, tak sme už zabudli my na to, čo rehabilitačné komisie priniesli. A tak sa situácia po dekádach opakuje znova a znova a znova. A teda osud SND sa nečakane stáva metaforou osudu celého slovenského profesionálneho divadla vo svojej krátkej, hoci už storočnej tradícii. p. s. A už len na margo treba spomenúť, že počas celého roka 2020 dramaturgia (M. Materáková, J. Šimko, P. Pavlac) vo svojich reprízových oknách reprízovala s jasným dôrazom viac ako štyridsať titulov adaptácií divadelných hier z rozhlasovej databázy archívu ( ). J peter pavlac 68 marek puškáš 69

37 rok (bez) slovenského divadla 2020 Divadlo v televízii Rozhlas a televízia Slovenska k divadelnému jubileu prispeli bohatým programom, v ktorom bol dôraz primárne kladený na premiérové dokumentárne filmy a cykly. V mnohých z nich sa objavili unikátne dokumenty a na mnohých spolupracovali aj pedagógovia, umelci a výskumníci pôsobiaci na pôde Vysokej školy múzických umení. Za vlajkové lode Roku slovenského divadla 2020 možno považovať tri televízne projekty: Storočnica SND si dala za cieľ spracovať komplexné dejiny nášho prvého profesionálneho divadla, cyklus Zrod divadla sa zameral na proces tvorby konkrétnych inscenácií a dokument režisérky a teatrologičky Anny Gruskovej Život za divadlo sa venoval štyrom významným divadelným režisérom a jednej režisérke, ktorí na svoju zásadovosť často profesionálne i ľudsky doplatili. V dokumentárnom cykle Storočnica SND tvorcovia nasmerovali divácku pozornosť na dejiny a kľúčové inscenačné počiny činohry, opery a baletu. Každú časť tvorili výpovede umelcov, ale i komentáre divadelných historikov či kritikov, vzácna fotodokumentácia, množstvo archívnych operných, činoherných a baletných ukážok či portrétov umelcov. Scénograf a pedagóg Jozef Ciller výstižne pomenoval dejiny slovenského profesionálneho divadla ako históriu našej lokálnej kultúry. Režisérmi tohto projektu boli Peter Hledík a dokumentaristka Jana Durajová. Dejinami divadla sprevádzali televíznych divákov viaceré osobnosti divadelnej scény: z pedagógov Divadelnej fakulty VŠMU spomeňme napríklad režisérov Ľubomíra Vajdičku, Romana Poláka, dlhoročnú pedagogičku herectva Emíliu Vášáryovú, scénografa Petra Čaneckého, z Hudobnej a tanečnej fakulty napríklad opernú speváčku Ľubicu Rybársku, Petra Mikuláša, súčasnú dekanku HTF Irinu Čiernikovú, významnú tanečnú umelkyňu a pedagogičku Dagmar Hubovú, a mnohých ďalších. Dôležitý zástoj mali v tomto dokumentárnom cykle najmä teoretici, kritici a historici divadelného umenia, ktorí objasnili širšie kontexty vývinu našej prvej scény. Z nich sú mnohí spätí aj s pedagogickou činnosťou na VŠMU, napr. dlhoročný pedagóg Divadelnej fakulty Život za divadlo scenár a réžia Anna Grusková účinkujú Vladislava Fekete, Michaela Mojžišová, Karol Mišovic, Eva Kyselová, Sláva Daubnerová, Marek Godovič, Blaho Uhlár Storočnica SND autorka námetu a scenára Ľubica Krénová odborní garanti Vladimír Štefko, Jaroslav Blaho, Michaela Mojžišová, Emil T. Bartko, Kristián Kohút a Peter Maťo Vladimír Štefko a jeho mladší kolegovia Nadežda Lindovská, Zdenka Pašuthová, Karol Mišovic, z oblasti tanečného umenia Emil T. Bartko, alebo operný režisér, pôvodne absolvent štúdia teórie hudby na VŠMU, Pavol Smolík. Iný spôsob rozprávania o divadle si zvolili režiséri Juraj Lehotský a Jaro Vojtek spoločne s Lacom Krausom. Aj keď televízia uviedla zatiaľ iba štyri z celkovo plánovaných jedenástich častí cyklu Zrodu divadla, už dnes sa je na čo tešiť. Tvorcovia spracovali niekoľko inscenácií rôznych slovenských divadiel, prostredníctvom ktorých má divák možnosť nazrieť do procesu tvorby. V oficiálnej anotácii je dokumentárny cyklus charakterizovaný ako seriál o tom, ako sa rodí divadelná inscenácia. Procesom tvorby inscenácie diváka sprevádzajú členovia tvorivého tímu od režiséra, cez dramaturga, scénografa či kostýmového výtvarníka až po hercov. Cyklus ponúka rozmanitosť nielen v geografickom slova zmysle, ale aj v zmysle pohľadu na rôzne divadelné druhy a žánre. Popri trefne vybranom názve cyklu je potrebné oceniť aj zmysel pre jednoduchosť a vhodnú polhodinovú časovú dotáciu. V doposiaľ odvysielaných častiach sa filmový štáb detailnejšie pozrel na Ruské denníky Slovenského národného divadla, Dokument Život za divadlo sa venoval štyrom významným divadelným režisérom a jednej režisérke, ktorí na svoju zásadovosť často profesionálne i ľudsky doplatili. Zrod divadla námet Laco Kraus dramaturgia Peter Kováč hudobno-dramatickú báseň Biblia bratislavského Divadla Aréna, inscenáciu Komúna z divadla ASTORKA Korzo 90 a dramatizáciu románu 1984 v Slovenskom komornom divadle v Martine. Na tvorbe viacerých z nich participovali pedagógovia Divadelnej fakulty. Dokument Anny Gruskovej s názvom Život za divadlo sleduje päticu príbehov významných osobností slovenských divadelných dejín. Spoločnou témou ich životných príbehov je láska k divadlu. Anna Grusková uchopila známe, ale i menej známe kapitoly z osudov skladateľa Oskara Nedbala a režisérov Viktora Šulca, Jána Jamnického, Magdy Husákovej-Lokvencovej a Blaha Uhlára. Dokument je koncipovaný ako sled výpovedí pomyselných žalobcov teatrológov, ktorí žalujú spoločnosť za to, ako sa k menovaným osobnostiam zachovala. Na tomto mieste treba spomenúť, že na pôde VŠMU majú teatrologické obhajoby osobností svoju tradíciu viacerí pedagógovia, medzi nimi najmä Ján Jaborník, sa zaslúžili o návrat Jána Jamnického do dejín slovenského divadla, ďalším počinom bola kolektívna monografia Nadeždy Lindovskej a kolektívu o Magde Husákovej Lokvencovej prvej dáme slovenskej réžie (2008), ktorou sa táto osobnosť prinavrátila do kontextu slovenskej nielen divadelnej kultúry. Tieto tri vlajkové lode Roku slovenského divadla 2020 na obrazovkách televíznej Dvojky vytvorili mnohofarebnú mozaiku, ktorá zodpovedá rôznorodosti slovenského profesionálneho divadla a jeho osudov. Slovenské divadlo, aj to národné si počas svojej existencie preskákalo množstvo prekážok. Televízne dokumenty na mnohé z nich poukázali, napriek tomu však v divákoch utvrdili ten nikdy nekončiaci pocit radosti z umenia a fascinácie jeho magickým svetom. Divadlo patrilo a vždy bude patriť k priestoru, ktorý umožňuje v reálnom čase reflektovať spoločenské zmeny i problémy. Rozhlasové dejiny slovenského divadla Nosným projektom Rádia Devín v rámci Roku slovenského divadla 2020 bol cyklus Desať dekád divadla.sk, ktorý je možné vyhľadať si v archíve RTVS. Okruh Slovenského rozhlasu Devín, zameraný výhradne na umenie a kultúru, sa vo svojom prúdovom vysielaní či v samostatných reláciách pravidelne venuje domácemu i zahraničnému divadelnému dianiu. V Roku slovenského divadla vysielalo Rádio Devín niekoľko špeciálnych programov, okrem iných aj cyklus Ikony slovenského divadla v rámci relácie Ars litera, ktorý priniesol rozhovory, spomienky osobností a legiend slovenského divadla, reflexiu ich profesionálneho života. Nosným storočnicovým rozhlasovým projektom bol však 52-dielny cyklus Desať dekád divadla.sk. Tento unikátny projekt sa uskutočnil v odbornej garancii profesora Vladimíra Štefka, so zapojením významných slovenských teatrológov a odborníkov. Jeho ambíciou bolo zachytiť všetky dôležité a relevantné oblasti slovenského divadla a okrem zásadných historických míľnikov slovenského divadla, profilov vybraných osobností, zmapoval aj regionálne divadelné špecifiká a divadelné centrá, uviedol intendant Rádia Devín Peter Janků. Veľkorysá plocha dala možnosť prezentovať dejiny slovenského divadelníctva a dramatiky od ochotníckych začiatkov, cez komplikovanú profesionalizáciu, neľahké roky oboch normalizácií i ér rozkvetu, keď bolo slovenské divadlo relevantnou súčasťou európskeho divadelného priestoru. Cyklus sa nedotýkal iba činohry, ale aj baletu, opery, bábkového divadla, pantomímy, venoval sa regionálnym i nezávislým divadlám, rovnako ako rôznym profesiám scénografii či kostýmovému výtvarníctvu, výrazný akcent sa kládol najmä na 100-ročnú históriu Slovenského národného divadla. Sprievodcami po dejinách divadelníctva boli moderátori Zuzana Golianová, Hana Rodová, Egon Tomajko, Rastislav Piško, Mariana Jaremková a Peter Turčík, ktorí v štúdiu viedli rozhovory s poprednými teatrológmi. V jednotlivých častiach zazneli rozhovory so Soňou Šimkovou, Karolom Mišovicom, Nadeždou Lindovskou, Dagmar Podmakovou, Zdenkou Pašuthovou, Idou Hledíkovou, Boženou Čahojovou, Evou Gajdošovou a ďalšími. Do projektu sa už, žiaľ, nestihla zapojiť Zuzana Bakošová-Hlavenková, ktorá nás minulý rok opustila. Cyklus desať dekád divadla. sk je bohatým zdrojom informácií a zaujímavostí, a najmä poskytuje toľko žiadané vedomie súvislostí, čo potvrdzuje jedna z autoriek cyklu Zuzana Golianová: Myslím si, že je to veľmi zmysluplný projekt, ktorý má svoje miesto nielen v rámci Roku divadla. Rozhlasovo spracované dejiny slovenského divadla poskytujú kontext pre všetkých, ktorí chcú byť v obraze a považujú znalosti o slovenskom divadle za základnú výbavu rozhľadeného človeka. Zároveň je to skvelá príprava napríklad na prijímacie pohovory, výborný zdroj informácii na nadštandardné zorientovanie sa v problematike pre budúcich študentov umeleckých škôl. J barbora gvozdjáková J mariana jaremková

38 rok (bez) slovenského divadla 2020 Medzi minulosťou a budúcnosťou Divadelné storočie stopy a postoje J zuzana spodniaková Výstava mapuje premeny slovenského divadelníctva s ohľadom na umelecké i spoločensko-politické impulzy, ktoré ho formovali, a zaostruje pozornosť na zlomové body vývoja jednotlivých di- vadelných žánrov od predchalupkovského obdobia až po súčasnosť. S veľkosťou časového úseku korešponduje aj inštalácia pripravená rozsiahlym kurátorským tímom, ktorý tvoria známe osobnosti slovenskej teatrológie: Monika Čertezni, Vladislava Fekete, Elena Knopová, Barbora Krajč Zamišková, Martina Mašlárová a ďalší. Priestor ponúka viac než tisíc exponátov zo Slovenska i zo zahraničia. Každá galéria obsahuje vyvážený pomer textových a vizuálnych zdrojov informácií a takisto je originálna priestorovým konceptom Borisa Kudličku, významného slovenského scénografa pôsobiaceho v zahraničí. Divadlo je na výstave predstavené vo svojej interdisciplinárnej podstate a reflektované sú všetky jeho zložky. Nenúteným spôsobom sa zoznamujeme s prácou hercov, tanečníkov, spevákov a ďalších javiskových interpretov, ako aj režisérov, dramatikov a dramaturgov, kostýmových výtvarníkov, scénografov, hudobných skladateľov či divadelných kritikov. Zvláštna časť výstavy je venovaná slovenskej divadel- V Roku slovenského divadla 2020 rezonovali medzi divadelníkmi dve výstavy, vďaka ktorým sa mohli ponoriť nielen do minulosti, ale si aj posvietiť na budúcnosť, uvedomiť si vízie, ktoré od nepamäti patrili k nášmu divadlu a vynášali ho na piedestál estetických, humanitných a spoločenských hodnôt. nej architektúre, v ktorej si môžeme pozrieť makety jedinečných divadelných stavieb. Dramaturgia a moderný koncept výstavy sú vhodne postavené na komunikatívnosti a interakcii. Dôraz sa kladie na dialóg divadlo a divák, ako znie názov jednej z jej častí. K dispozícii je množstvo sprievodných audiovizuálnych materiálov, ponúkajúcich záznamy predstavení, filmové dokumenty či výpovede súčasných osobností slovenského divadla. Expozícia je nesmierne bohatá na informácie, ale aj emócie presne tak ako samotné divadlo. Chce návštevníkov poučiť, zaujať, ale aj priviesť k zamysleniu, klásť otázky a spoločne hľadať odpovede. Je rôznorodá ako divadelný repertoár. Divadlo sa nám dáva spoznať a my sa zase môžeme spoznať cez divadlo zrkadlo spoločnosti. Preto sa do jedného takého zrkadla s označením divadlo... pozeráme aj pri východe z výstavy a vidíme v ňom sami seba. Divadlo sme totiž my, a či už vedome alebo nevedome, odrážajú sa v ňom naše stopy a postoje. Divadlo je živé umenie V rámci výstavy Divadelné storočie stopy a postoje sme sa snažili ukázať premeny slovenského divadelníctva a súčasťou koncepcie bola aj snaha ukázať, že divák nie je iba pasívny prijímateľ, ale aj aktívny spolutvorca dobovej kultúrnej a divadelnej atmosféry. Divadlo je živé umenie. Vzniká pred očami diváka a vťahuje ho do dialógu, hovorí kurátorka zuzana nemcová-gulíková. LV100. Ladislav Vychodil a scéna 20. storočia J miroslav daubrava Ladislava Vychodila poznáme ako zakladateľa Katedry scénografie na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení v Bratislave a Umelecko-dekoračných dielní Slovenského národného divadla, v tej dobe najväčších v strednej Európe. Počas šesťdesiatich rokov práce vytvoril scénické návrhy pre takmer 600 inscenácií a mnohé z nich realizoval aj v zahraničných divadlách. Pri príležitosti stého výročia majstrovho narodenia (29. február 1920) Slovenská národná galéria prichystala výstavu jeho návrhov a modelov scén s názvom LV100 Ladislav Vychodil a scéna 20. storočia. Už samotný podtitul naznačuje, že Vychodilovo dielo bolo zasadené do širšieho kontextu jeho výtvarných princípov a úvah o divadle. Kurátorka výstavy Zuzana Koblišková na spoluprácu prizvala architekta Mojmíra Vychodila, vnuka Ladislava Vychodila. Výstava predstavila scénické riešenia k viac ako sto inscenáciám realizovaných na slovenských, ale aj zahraničných javiskách. Expozícia bola doplnená autentickými citátmi, ktoré SNG získala z archívu Thompson Library v Ohio State University. Tvorba Vychodila bola prezentovaná prostredníctvom videoprojekcií, fotografií, scénických návrhov, skíc, modelov scén a inštalácií. Spoznali sme tiež umel- cove pop-artové diela, výnimočnú prácu so svetlom, bohatú imagináciu, prácu s rekvizitou pri tvorbe variabilnej scény, obdobie budovania Umelecko-dekoračných dielní SND a napokon aj jeho srdcovú tému z obdobia Veľkej Moravy, operu Svätopluk. Ako sa rodila koncepcia výstavy Divadelné storočie? Ako prvé vzniklo niečo ako nosná konštrukcia, v rámci ktorej sme si ujasnili čo chceme povedať a cez čo sa chceme vyjadriť. Až potom sme začali oslovovať jednotlivých kurátorov a spolu s nimi hľadať spôsob, akú celú konštrukciu naplniť obsahom. Keďže sme sa rozhodli predstaviť slovenské divadelníctvo nie v chronologickej vývinovej línii, ale cez jeho jednotlivé segmenty, museli sme pre každú expozíciu nájsť na jednej strane vlastný vnútorný koncept, na druhej strane sme ho museli zladiť s celkom tak, aby ich vzájomné prepojenie bolo logické a navzájom sa dopĺňali a rozvíjali. V nemalej miere do tejto diskusie prispel aj výtvarník a jeho výtvarné a priestorové videnie, ktoré nielen dotváralo a umocňovalo koncept výstavy, ale aj obmedzilo počet vystavených exponátov. Čo ponúkla výstava divadelníkom či študentom v umeleckých smeroch, a čo naopak laickej verejnosti? Výstava sa svojím priestorovým, časovým i obsahovým rozsahom asi nedá absorbovať na jedno pozretie. To sme si uvedomovali od začiatku a to čo sme chceli dosiahnuť bolo, aby si diváci dokázali po jej vzhliadnutí urobiť základný obraz o vývoji slovenského divadelníctva ako celku a súčasne mali možnosť pristaviť sa pri témach, ktoré ich viac zaujímajú a sú im bližšie. 72 ivan kříž, juraj starovecký 73 J bohuslava vaňková matej hakár

39 rok (bez) slovenského divadla 2020 Toto platí pre všetkých návštevníkov vrátane študentov umeleckých škôl. Z môjho pohľadu by som bola rada, keby si študenti umeleckých škôl rovnako ako bežní návštevníci uvedomili paradoxy a zložitosti vo vývoji slovenského divadelníctva (bohaté historické divadelné súvislosti a len sto rokov existencie profesionálneho divadla; spoločensky akceptované ochotnícke divadlo a veľmi opatrný vzťah k divadlu profesionálnemu v jeho začiatkoch; ambivalentné prijímanie moderných postupov a foriem v divadle), ale aj jedinečný, nezameniteľný a mnohovrstevný vzťah medzi divadlom a divadelným divákom, ako aj to, aký je poučený, zaujatý a aktívny divák pre vývoj a život divadla dôležitý. Čo sa týka študentov umeleckých škôl, tak práve štruktúrovanosť výstavy im umožňuje zamerať pozornosť na oblasti, ktoré sú predmetom ich štúdia, takže veríme, že si všetci dokážu nájsť svoje expozície a exponáty. Výstava síce nenahradí štúdium dejín slovenského divadla, ale určite je dobrou vizuálnou pomôckou k ich štúdiu, k pochopeniu širších súvislostí a kontextov, vrátane neoddeliteľnej reflexie divadelného umenia a vývinových špecifík jednotlivých divadelných druhov. Čo je hlavnou myšlienkou výstavy? Povedala by som, že hlavné myšlienky sú dve a na 1300 m 2 výstavnej plochy sa zmestia a nepobijú. Jedna línia je nadčasovejšia a individuálnejšia a ukazuje posuny v divadelnom myslení a praxi. Začíname v stredoveku pri igricoch a liturgických hrách. V oboch prípadoch divadelné prejavy plnili viac ako len zábavnú a ilustratívnu úlohu. Igrici boli kronikármi i dokumentátormi svojej doby, často aj nositeľmi správ, udržiavali pri živote rodové legendy a náboženské príbehy a tým aj kolektívne vedomie spolupatričnosti a historickú pamäť spoločenstva. Mnohé z týchto úloh v rôznych podobách napĺňa divadlo i dnes. V liturgických hrách sa pozornosť upriamovala na náboženské témy a tým aj na zdôrazňovanie duchovného rozmeru ľudského bytia. V závere výstavy sa pozeráme do zrkadla a okrem svojho odrazu vidíme aj odraz priestoru, ktorý sme obsiahli a cesty, po ktorej sme prišli. Prvú líniu by sme mohli symbolicky pomenovať ako cestu divadla od hľadania ducha po hľadanie človeka v celej jeho zložitosti a rozporuplnosti vrátane jeho vzťahu k duchovnu. Druhú líniu by som pomenovala In medias res a vystihuje stav slovenského divadla v roku 1920 vo vzťahu k divadelnej kultúre na začiatku dvadsiateho storočia, kedy sa u nás začali kreovať jeho základné inštitúcie a parametre a v Európe dominovali divadelné reformy a vystihuje ho i dnes, keď čelíme novým výzvam v oblasti divadelnej estetiky, organizácie divadelného života ale aj otázke existencie a pôsobenia divadla v čase sociálnych sietí, rozvoja online priestoru a celej digitálnej kultúry. A o všetkom medzi tým je naša výstava. Budeme radi, ak jej návštevníci budú spolu s nami hľadať odpoveď na otázku, či je sto rokov profesionálnej divadelnej kultúry na Slovensku málo alebo veľa a akou cestou sme za toto obdobie prešli. Nádejame sa, že si osvoja myšlienku, že divadlo nie je kolektívnym umením len na javisku, ale aj vo svojom vzťahu k hľadisku a potrebuje nájsť v divákovi aktívneho partnera a spoluhráča. Vzťah divadla a diváka sa nerodí v pokladnici, ale často je to práve pokladnica, ktorá o tomto vzťahu vypovedá. Aký bol váš najpríjemnejší zážitok/ moment príprav výstavy? Veľmi dôležitým momentom pre mňa bolo, keď výstava začala vyliezať zo škrupiny a ukazovať svoj estetický aj obsahový potenciál. V plnom svetle hradných lustrov, vo večernom tichu po odchode majstrov a pracovných tímov som ochutnávala atmosféru priestoru a vžívala som sa do kože budúcich návštevníkov. K najpríjemnejším zážitkom rozhodne patrilo, že naše tímy práca na výstave spojila a vnútorne scelila. Veľa sme sa všetci naučili a ľudia sa spoznali aj na inej úrovni, než sú bežné pozdravy a úsmevy na chodbe, vznikli nové väzby, upevnili sa staré i nové priateľstvá. Pýtali sme sa kurátorov výstavy Divadelné storočie stopy a postoje, čo pre nich znamenalo byť kurátorom/kurátorkou reprezentatívnej výstavy k 100. výročiu slovenského divadla? karol mišovic kurátor činohernej sekcie, pedagóg na Katedre divadelných štúdií DF VŠMU Byť jedným z kurátorov tejto výstavy znamenalo pre mňa najmä veľkú zodpovednosť. Mojou úlohou totiž bolo predstaviť a zosumarizovať storočie slovenského profesionálneho činoherného umenia v jednej miestnosti a pritom myslieť na to, aby som neuprednostnil jedno divadlo pred druhým, spomenul skutočné kľúčové medzníky v našich bohatých činoherných dejinách, odprezentoval čo najpestrejšie spektrum archívnych materiálov a súčasne miestnosť vizuálne ani informatívne neprehltil. barbora krajč zamišková kurátorka sekcie bábkového divadla, pedagogička na Katedre bábkarskej tvorby DF VŠMU Keď prišla ponuka z Divadelného ústavu na spoluprácu pri tvorbe výstavy k storočnici profesionálneho divadla, vôbec som si ešte neuvedomovala to neuveriteľné množstvo práce, ktoré s tým súvisí. Ale aj keď to bolo miestami veľmi náročné a časovo stresujúce, prinieslo mi to veľa nových kontaktov a dozvedela som sa zaujímavosti zo sveta bábkového divadla, ktoré si neprečítate v žiadnej knihe. Mohla som sa dotknúť bábok, o ktorých sme sa učili na VŠMU. Dať si do súvisu vedomosti získané na prednáškach. Keď som hrala predstavenie pre deti v priestoroch výstavy, ako súčasť sprievodných podujatí, s hrdosťou som pozerala na prácu všetkých zaangažovaných kurátorov, pracovníkov Divadelného ústavu a majstrov z Destinu. Každý z nás sa popasoval s veľmi náročným zadaním zmapovať 100 rokov divadelného života na Slovensku. Z pohľadu bábkara od rituálov v ľudovom divadle, kočovných bábkarov, ochotníkov, k profesionálnym bábkovým samosprávnym a nezávislým divadlám. vladislava fekete kurátorka sekcie Prítomnosť divadelnej minulosti, pedagogička na Katedre divadelných štúdií DF VŠMU Predovšetkým by som chcela podotknúť, že každá príprava výstavy je výborným prostriedkom na objavovanie nových súvislostí a neraz i nových faktov. Okrem toho je mimoriadne dôležitou súčasťou rekontextualizácia historických či kultúrnych procesov a presne v tomto smere boli orientované moje snahy pri vytvorení galérie Prítomnosť divadelnej minulosti (vytvorili sme ju spolu s teatrológmi Karolom Mišovicom a Marekom Godovičom). V rámci našej práce sme venovali pozornosť inscenáciám, ktoré v dejinách slovenského profesionálneho divadla znamenali zmenu optiky, priniesli inovácie a zarezonovali nielen u odbornej ale aj širšej verejnosti. Zhodou okolností je ich sto a vznikli na základe konzultácií s odbornou teatrologickou obcou. Súčasťou tejto galérie je aj užitočná webová stránka zlatakolekcia. theatre.sk, ktorá je doplnená o rekonštrukcie inscenácií a vzácny dokumentačný materiál. Vo všeobecnosti je výstava výborným študijným materiálom pre našich uchádzačov z VŠMU, keďže môže poslúžiť ako doplnkový vzdelávací materiál. Som rada, že na jej inštalácii spolupracovali aj naši študenti z Katedry divadelných štúdií. martina mašlárová kurátorka sekcie Divadelná kritika, pedagogička na Katedre divadelných štúdií DF VŠMU Bola to v prvom rade nová skúsenosť, iný druh práce, ktorého súčasťou boli pre mňa doposiaľ neznáme procesy. Človek napríklad vie, čo by rád vystavil, ale pri projekte tohto typu nepozná vopred veľmi dôkladne dispozície priestoru, nevie si predstaviť, koľko čoho sa kam zmestí, ako to musí byť uchytené, aby to nespadlo, nezaprášilo sa, nebolo primalé, priveľké atď. Ako kurátorka som si uvedomila najmä to, že zhrnúť sto rokov do jednej malej (pol)miestnosti je veľmi zložité, vlastne sa to nedá, preto často namiesto spokojnosti, že sa podarí ukázať verejnosti to a ono, prichádzala vnútorná nespokojnosť z toho, čo všetko tam nebude. Pritom z pohľadu iných divadelných kultúr ide v našom prípade vlastne o extrémne krátku históriu, ale napriek tomu by naplnila niekoľko desiatok hradov. Prílohu ROK (BEZ) SD 2020 za Divadelný ústav pripravili: Lenka Čepková, Monika Čertezni, Eva Fačková, Zuzana Uličianska, Dominika Zaťková m. hakár, d. holubová, m. klanicová, archív

40 poézia na ftf Na Filmovej a televíznej fakulte sa mnohí študenti okrem filmovej tvorby venujú aj literatúre. Nepíšu iba prózu, ale aj poéziu. Prinášame výber z najnovšej básnickej tvorby študentov réžie kristiána grupača a alice bednárikovej a poslucháča audiovizuálnych štúdií, michaela papcuna. Kristián Grupač Michael Papcun Nečakane Zrno v očiach Viac o nás prosím nehovorme Killah babe / 5% tint chlad rozpálil tváre dvoch zmoknutých bodliakov Lepšie dni Zapálený tieň horí v diaľke plamene rozliali slepé oči odpovede nehľadaj vo vzduchu vládnu vtáky a noc má ich srdcia a korene zo zlata uložené v perinách ako perie stratených sirôt Koľkokrát som sklopil zrak pred blížiacim sa posunkom priškrcujem si oči v diaľke a ty letíš skrz včerajšiu noc bezbreho až na počiatok mojej vlastnej premeny Vtedy V to ráno snežili vločky veľké ako dlaň a periny voňali ako ticho ktoré veští niečo medzi pravým a ľavým brehom niečo medzi nami mnou a vami El socorro Obloha sa trhá do zlatista a kypré vlny dopadajú na mohutné kamene na čiernom piesku svietia biele nohy a hučanie oceánu lieči rany ktoré ešte netuším ani ja sám Obloha sa zatiahla vtáky sa v kŕdli nesú skrz ťažkú atmosféru strácajú perie a zvyškový cit nám ostal ako posledná záchrana pred touto krutou jeseňou V duši sa mi rozkorenil ker a tuho zvieral moje vnútornosti celé mesiace zachránili ma tvoje oči naoko patrili len mne Choré ruže II. Vždy pred polnocou drkoceš zubami akoby ťa strach hladil po slabinách ostrou čepeľou Bojíš sa že kdesi za oponou číha chlapík v čiernom kabáte s krvou na dlaniach a mysľou jasnejšou ako surový dotyk krutej zimnej krajiny Ale nie je tam ostal zapadnutý kdesi na pol ceste v meste, kde je každá ulica Elm Street paralelné životy už nepretína spánok zjavuješ sa ako červená žiara berieš všetko svetlo a napájaš vlastný beštiár sme decká nultých rokov vychované na nekonečnej smršti vnemov svety Cartoonu Network prerušené inváziou do Iraku explicitné násilie neotupí zmysly každý záber spraví človeka citlivejším slabiny, ktoré nás naučili kamuflovať uložiť vedľa seba / do malých kabinetov kuriozít sú teraz spoločné útočisko utekať na horné poschodia blúdiť po tmavých chodbách mýliť si dvere hrabať sa v cudzích veciach vniesť do každého azylu trochu nepokoja unikajúceho plynu I d be gone til November then November came Then I came right back on my worst behave nič nepotrebujem viac než miesto, ktoré nepoznám vypátrať noci, ktoré sa nezopakujú spomaliť čas a odchádzať čo najneskôr tagliny k príbehu nerozlúštia ani najbližší priatelia selfish with the love, I need all the praise všetko u teba je povedomé otvoríš balkón a námestie pod domom sa zjaví ako starý sampel: bijúca kostolná veža hmla vyplavuje logá korporátov stereotypy o strede Európy nad našimi hlavami sa kumuluje svet ktorý by sme si nikdy nevybrali bežné správy znejú o pár hodín ako popové refrény/ Drake meniaci sa so slzami v očiach na Miley Cyrus na rozplakanie stačí 3 až 5 slov ku koncu roka sú odkazy v denníkoch takmer identické: nemôžem spať a nechutí mi jesť, dni sú nevypočítateľné ich hodnotu určujem podľa počtu priložení dlane na ústa zajtra vstaneme a už nenájdeme metaforu, ktorú by sme si nemohli dovoliť Kristián študuje Réžiu hraného filmu v ročníku Petra Bebjaka. Básnicky debutoval zbierkou Sme nevinní (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2018). V tebe Hladný a zmočený tvojím rozmarom funguješ inak než ja / po zotmení sa tvoja reč nedá korigovať neostávajú vety, ale tekuté škvrny zisťuj, aké stopy na mne dokážeš zanechať Michael študuje Audiovizuálne štúdiá na FTF VŠMU, pracuje ako PR manažér, hudobný redaktor, zvíťazil v súťaži Medziriadky 2018 v kategórii poézia vysoké školy. J kristián grupač 76 J michael papcun 77

41 poviedka Červený balónik Alica Bednáriková genofond DEMO mort moja krv ráno tečie pomaly riedim ju obsahom kabinetu na obed dlávim chleba s kačacou masťou a hneď nasádzam tekuté rúško nestrácajúc tempo k správam si sadám s vychladeným corgoňom na kľúč vo dverách zaspávajúc zabúdam hoci žijem dlhé roky moje dni sú krátke a moji potomkovia si večer sadajú k správam nevediac odkiaľ prichádza tá čudná pachuť v ústach Alica študuje Réžiu hraného filmu v ročníku Petra Bebjaka. Získala 2. miesto v súťaži Medziriadky 2019 v kategórii poézia vysoké školy. doma je len ozvena nie sú tam riadky a zámočník si zobral za ženu moju matku doma nemám ústavu ani synonymický slovník ostali po nich stopy v prachu doma je láska no nie je neha musel si mi ju doniesť v celofáne kričala celú cestu doma je sen no nie skutočnosť predstava nie opasok nie vypínač nie žiletky nie voňavky nie obézny muž nie nadávky doma je len ozvena nie sú tam stromy nemám si na čo zavesiť vysoké očakávania doma je len pusto hovoria vypustíš ju a zje ťa do tla do dna doma je mačka a sto biliónov neurónov a ja ťahám za sebou orgány dolu brehom s ako stromy ktoré nevidíš keď spíš tá ulica obídeš ma objímem ťa m ako mesto a mlieko v plastovej fľaške prsty na obrubníku veď vidíš veď počuješ r ako rozmer už nevidím ďalej vyfľusnutá miezga čo robí život instantná atrakcia ť ako ťarcha keď točí sa svet ťažoba tetrapak tužidlo ť ako teplomer telesný čin talizman pre šťastie básne sú prežitok a sestrička pod posteľnou plachtou mi šepká že jej dcéra sa mala volať alica Spočiatku to vyzeralo, že mohli vyhorieť, ale nakoniec boli vytopení. Požiarnici vodou nešetrili. Musí to tak napísať, aj keď má radšej slovo hasiči, ale niekto precitlivený by ju mohol atakovať, že je to čechizmus. Nerada vstupovala do jazykovednej konfrontácie. Brzdila sa vo výrazovom gurmánstve, slová menila z expresívnejších na bezpríznakové ešte skôr, než nejaký čitateľ mohol namietať neprimeranú štylistickú rozšafnosť. Žiadna piča z národného výboru ako to v deväťdesiatomprvom sugestívne odpálil nebohý Pišťanek vo svojom až agresívne autentickom diele, na to nemala gule. Hneď si predstavovala svoju mamu s tým jej nespokojným krútením hlavy a pohŕdavým odfrkávaním nad písmenkami iných autorov. Chcela byť dobrou dcérou. Možno aj preto mala v posledných rokoch autocenzúru zapnutú na autopilota už automaticky. Teraz si aj nepozorný čitateľ určite všimol jej záľubu v slovíčkach zo začiatku abecedy. Mala k nim akýsi citovejší vzťah, bolo ich tam veľa, ktoré úzko súviseli s prelomovými obdobiami jej života. Vnútorne si ich osvojila. Akné, antikoncepcia, ambície, alkohol, astrológia, abort, archanjel, albumy, antabus, analyzovať, ambulancia, Antigona (Prišla som na svet milovať, nie nenávidieť!), amen. A ešte ÁNO. Vyslovené stotisíckrát za život. Doteraz sa poriadne nenaučila povedať NIE. Voda tiekla dolu panelmi ako riava, strhávala čiastočky odlupujúcej sa omietky, odnášala vlasy napadané v kúpeľni, pretekala elektrickými zásuvkami (aj tu by sa jej lepšie páčilo zástrčkami, ale sloveso s rovnakým kmeňovým základom zastrčiť v sebe nesie štipku sexuálného podtextu, ktorý v kontexte požiaru a vytopenia asi nie je celkom namieste, povedala by mama). Našťastie niekto vypol poistky, možno to boli tí požiarnici. Z mamy sa stala hrdinka. To ona zavolala na číslo 150, keď sa panelákom niesol štipľavý dym. Dokázala, že zázraky existujú. Pol roka nechodiaca vstala z vozíka, v ktorom sedávala počas Nininej neprítomnosti s kartičkou poistenca a mobilom v bočnej kapsičke operadla (lebo jeden nikdy nevie, kedy bude treba volať erzetpéčku) a vybrala sa na schodište zisťovať, čo sa deje. Prešla 11 krokov k bytovým dverám, potom niekoľko po podeste a rovných 20 schodov na piate poschodie, kde objavila, že dym sa valí z bytu Suchánkovcov. Nemala ich rada. Neznášala ich nekonečné pozeranie starých českých filmov do skorého rána, kvôli ktorému nemohla spávať. Tušila, že plamene by mohli olizovať chemlonový koberec v predsieni. Keď sa to rozhorí, nebude úniku. Na chvíľu ju pokúšalo nechať to tak, ale napokon zabúchala päsťou na dvere. Nik sa neozýval. Ako skalná diváčka kriminovín dobre vedela, že sa mohli nadýchať splodín horenia. Preto vytiahla mobil, statočnosťou sa jej rozbúšilo jej egocentrické srdce a zavolala na číslo 150. Iba na kratučký okamih ľutovala, že to nie je hovor na 155-ku. Už dávno ju nebrali sanitkou na urgent. Ako sa neskôr ukázalo, predtým než mama opustila dvere bytu, dala si dolu nedôstojnú plienku a do príchodu hasičov (čert to ber) si ucvrkávala do teplákov. Nik si to nevšimol, všetci ju velebili, a ak aj niečo zbadali, tvárili sa, že sú slepí. Mama po záchrannej akcii opäť prestala chodiť. Keď sa Nina vrátila s vnučkou Dominikou zo škôlky, mama sedela na schodisku, ustarane hľadela na vodu vytekajúcu spod dverí a robila rozhovor so štábom Markízy. Chceli ísť natáčať aj do bytu, ale Nina ich nepustila, nedovolil jej to pocit trápnosti za neustlané postele, drez plný riadu a neurčitý pocit, že si musí chrániť zvyšky súkromia. V byte plávali papuče, rozmočené psie granuly, Trixy sedela vystrašená na premáčanom gauči a kňučala. Nina k nej na vozíku previezla mamu s Dominikou hneď po tom, čo gauč pozakrývala igelitmi. Ako sa neskôr ukázalo, a rozširoval to sused Demovič, ktorému sa nedalo veriť, lebo mal literárne ambície a sklony k prehnanému fabulovaniu, do bytu nad nimi vnikli neznámi páchatelia, pustili plyn, do chodby postavili sviečku a opäť dvere zatvorili. Panelák 78 J alica bednáriková J alena bodingerová scop.io 79

42 rubrika fejtón bol odsúdený k výbuchu. Ale kto sa chcel takto pomstiť sklerotickým Suchánkovcom v čase, keď boli v kúpeľoch? A za čo? Voda pomaly stekala na nižšie poschodia, napité knihy sa pučili v policiach, paplóny vážili aspoň 10 kíl, keď ich Nina prehadzovala cez šnúry na balkóne. Vyhádzala tam aj koberčeky, povytierala podlahy, knižky rozložila po stoloch a parapetoch, dokorán otvorila okná, aby im nesplesnivel byt a začala pripravovať evakuáciu. Zo skríň zachránila nejaké suché oblečenie, zbalila mamine lieky, Domčine hračky a vankúšik, a potom zavolala exmanželovi. Bol rád, že stačí len odviezť ich na chatu, prehnanou ochotou ocenil, že sa nechcú nanominovať k nemu a jeho čerstvej novomanželke. Pobehal s nimi aj po nákupoch. Na chate plánovala prežiť pár dní, kým sa byt trochu presuší. Našťastie hlásili slnečné dni a školský rok začínal až o týždeň. Dominikin prvý. Mala z toho zvláštnu triašku. Vybavovala si, ako kráčajú s Karin v ružových šatočkách do prvej triedy. Mala biele lakovky a oškreté kolená. Potom akosi prirýchlo vyrástla, v sedemnástich porodila a v osemnástke sa vyparila. Akože na koncert do Prahy. To už boli s Ivanom štyri roky rozvedení. V aute bolo ticho. Mama driemala, krpatá stískala v náruči Trixy a unavenými očami sledovala meniacu sa krajinu. Ivan sa odrazu spýtal na Karin, či nevie niečo nové. Už si ani nepamätá kedy o nej spolu naposledy hovorili. Iba pokrútila hlavou a nechápala prečo má v krku hrču po toľkých rokoch osamelého babkovského materstva. Možno kvôli tej škole. A Ivanovi. Ktovie ako by dopadla Karin, keby od nich vtedy neodišiel. Budem ti hovoriť mama, povedala Dominika, keď sa zobudili v prúžkovaných chatárskych duchnách a pozorovali pavučinu nad oknom. Neboli tu už takmer tri roky. Presnejšie odvtedy, čo musela predať auto, lebo ho nevládala uživiť. Ty predsa mamu máš, usmiala sa na ňu povzbudivo a pritisla ju k sebe. Už sa nevráti, povedala malá pokojne a hľadela na ňu svojimi nevädzovými kukadlami. Nechcem, aby sa v škole vypytovali. Dievča má recht, zahuhňala mama a dožadovala sa nočníka. Nina vstala z postele, pošteklila malú na chodidle a pobrala sa do kúpeľne. Bude to darček k narodeninám, počula za sebou Dominiku a zahanbila sa. Starostlivo zabalené darčeky zabudla v premáčanom byte, schované v periňáku. V tom čase na chate ešte nemohla tušiť, že keď si bude Dominika vybavovať cestovný pas, dostane od príslušníka za okienkom k osemnástke nečakaný darček. Kanadskú adresu novej Karininej rodiny. Tortu urobila z piškót, kyslej smotany a ovocia, sypaním granka vytvorila na vrchu veľkú sedmičku, našla aj nejaké chatové sviečky, hoci každá bola iná, ale Dominika ich odmietla sfúknuť. Najprv musí dostať červený balónik. Pre šťastie. Taká je postupnosť. U mekáča dostáva vždy červený balónik. Nedala si povedať. Narodeniny v mekáči zaviedli krátko potom, ako malá začala chodiť do škôlky. V trojici si dali happy meal, v papierových klobúčikoch a s klaunovskými nosmi, tešili sa z hračiek, zhltli hamburger a vyzobávali chladnúce hranolky. Potom prišla usmiata slečna Macdonaldová s balónikom, a druhá, čo niesla tortičku. Stal sa z toho každoročný rodinný rituál. Aj keď sa neskôr pridávali kamarátky zo škôlky, Nina s mamou nikdy nechýbali. Dominika stíchla. Stiahla sa do seba, vyhýbala sa očnému kontaktu. S mamou jej svorne vysvetľovali, že v okolí žiaden mekáč nie je, balónik dostane, keď sa vrátia do mesta. Nepomáhalo. Demonštratívne vyliezla do podkrovia a túlila sa k Trixy. Mama si naslinila prsty a zadusila sviečky. Mama: Keby si mala normálny partnerský život, tak máš v kabelke nejaké frcgumy. Hneď by sme mali balóny. Nina: Vieš, kvôli komu žiaden partnerský život nemám, mama?! Mama: Tak ma zabi, ak ti to pomôže. Najlepší je sáčok na hlavu. Môžeš mi ho uviazať okolo krku. Ako balónik. Mama sa pobavene uchechtla. Nijako mi to neuľahčuješ, vzdychla Nina a pobrala sa za malou do podkrovia. A kde je napísané, že život má byť ľahký?, neodpustila si mama a prstom odrýpla z torty trochu smotany, tak aky nepoškodila sedmičku v strede. Trixy na poschodí musela vnímať Ninu ako votrelca. S brechotom sa rozbehla proti nej, keď sa objavila vo výreze pre rebrík a naprázno po nej rafla. Nine inštinktívne vyleteli ruky v obrannom geste pred tvár, zaklonila sa, stratila balanc a zletela z polovice rebríka. Vnímala malú ako čosi kričí a zlieza dolu, počula mamu ako v potláčanej hystérii volá erzetpéčku. Nemohla sa nadýchnuť. Keď sa jej vrátilo vedomie, počula najprv pravidelné sípavé zvuky, na tvári mala priloženú masku ambuvaku*, kľačal nad ňou spotený mladý anjel v bielom a pravidelne stláčal pružné telo červeného balóna ambuvaku, ktorým jej do pľúc vháňal vzduch. Mama s Dominikou to bez slova pozorovali. Keď Nina trochu zdvihla ruku a prstami im chabo zakývala, na ich tvárach bolo vidieť úľavu. Záchranár prestal pupmovať a utrel si čelo. Pani, počujete ma? Ako sa máte? Ako sa mohla mať?! Predsa dobre. Dominika užasnuto hľadela na červený balón ambuvaku a mama si neodpustila poznámku: Krásny, čo?! Tá tvoja mater by sa kvôli tebe aj rozkrájala. * Ambuvak či resuscitátor slúži na suplovanie dychovej činnosti pri zástave dychovej činnosti organizmu. Zložený je z vaku, spojovacej trubice, ventilov a náhubku, ktorý pri nasadení vzduchotesne obopína nos i ústa. Pri použití sa vak stláča, čím dochádza k prúdeniu vzduchu do pľúc. Autorka je vedúcou Ateliéru scenáristickej tvorby FTF VŠMU. Je autorkou viacerých filmových a televíznych scenárov, divadelných a rozhlasových hier. V roku 1986 podľa jej absolventského scenára nakrútil režisér Andrej Lettrich celovečerný film Hody. Ďalej sú na jej konte filmy Veľká Kata a jej brat, Miluj ma alebo odíď a TV seriály Medzi nami, Ordinácia v ružovej záhrade, Obchod so šťastím a Hnízdo. Vistých kľúčových obdobiach nás systém donúti napísať, prepytujem, seminárnu/diplomovú/dizertačnú prácu. Všetci sme si tým raz prešli, podaktorí aj opakovane. Počul som aj o takých, čo neprešli, ale nemienim ich menovať to by mi u nich neprešlo. Takže, aké to je, písať prácu? Veľmi prácne. Aby som sa neznížil iba k lacnej opisnosti a prácnym frázam, pripájam podrobnosti. Presnejšie svoj malý návod, resp. manuál (pedál už nepoužívam, stačí cítiť synkopicky a myslieť sporadicky), ako treba postupovať: 1 Voľba témy. V zásade máme na výber dve cesty. Môžeme sa vybrať cestou ľahšieho odporu a vyberieme si tému, ktorú dozaista ešte nikto nikdy neprebádal napríklad niečo o Beethovenovej Osudovej, Mozartovej Jupiterskej, Dvořákovej Novosvetskej, Belliniho Námesačnej, alebo (v rámci sell-out) o Smetanovej Predanej teda všetko to, čo sme ako absolútni svetoví pionieri interpretačne objavili pre 21. storočie. No existuje aj náročnejšia cesta, ktorá vedie k takým oblastiam poznania, kde sa to dostupnou literatúrou vo všetkých svetových jazykoch (mysliteľných i nemysliteľných) len tak hemží a kde my s našimi bohatými životnými skúsenosťami dokážeme vniesť nový poriadok. Ako príklad spomínanej odborne hojne pokrytej tematiky uveďme trebárs Vplyv Joža R. na dramaturgický profil štátneho rozhlasu, Zástoj klasickej hudby pri výbere návštevy večerných podujatí slovenských ministrov kultúry za posledných 50 rokov alebo Posmrtná tvorba Adama Michnu z Otradovic s dôrazom na skladby v živých tempách či Úloha akustickej nosnosti z hľadiska akútneho prínosu prínosových dutín pri profesionálnej kultivácii tónu laických spevákov v chrípkovom období syntézy neskorého baroka. Výber školiteľa. Návrh na školiteľa podáva podľa školského poriadku príslušný školenec, hlasuje o ňom 2 celý školský dvor a menuje ho školník alebo jeho menovec, ktorý bol na tento účel poverený čestnou funkciou: školník menovateľ. Svojho školiteľa právoplatne odklepnutého (a preplesknutého) akademickým senátom si strážte ako okno v hlave! Zásadne mu nedvíhajte telefóny, adrenalín ani reputáciu! Ak školiteľa, nedajboh, zbadáte v škole, rýchlo utečte, schovajte sa do najbližšieho výklenku alebo aspoň beznádejne skloňte hlavu a tvárte sa, že vykonávate poslanecký prieskum na generálnej prokuratúre. So školiteľom treba spolupracovať až po termíne odovzdania práce, výnimočne jeden večer vopred. Len tak môžete neskôr argumentovať faktom, že ste svoju prácu chceli konzultovať, ale školiteľ si na vás nenašiel čas. 3 O písaní Pracovný postup. Na práci netreba hrdlačiť denne. Stačia dva normoznaky za týždeň. A potom ešte 40 normostrán v pondelok popoludní po veľkonočnej šibačke. Zaoberať sa problematikou korektných citácií je nemiestne. Túto agendu prenechajte indivíduám, čo nemajú vlastný cit. Píšte tak, ako to cítite a uznáte za vhodné. V prípade, že máte absolútny sluch, píšte, kompilujte a plagizujte ako počujete z miest ústavne najvyšších. Nepočúvajte však dobre mienené rady, ani hlas špecialistov a odborníkov ten býva špeciálne odporný. Nebojte sa odbiehať od témy. Doprajte si toto potešenie často, výdatne a podľa možnosti bez akéhokoľvek dopátrateľného dôvodu či cieľa. Keď sa neskôr príležitostne k téme vrátite, urobte to nenápadne, s pocitom nonšalantnej nezáväznosti. Netrápte sa otázkami vetnej stavby, logickou nadväznosťou myšlienok, ani pravopisom! Nech sa nimi trápi čitateľ! Keď vo vete niečo chýba, psou povinnosťou čitateľa je domyslieť si to; naopak, keď je tam dačo navyše, je v jeho vlastnom záujme, aby to ako slušne vychovaný človek prehliadol. Pozor, ak náhodou z dlhej chvíle začnete dodržiavať gramatické pravidlá, štylistické zákonitosti a základné princípy syntaxe, tak riskujete, že vám čitateľ porozumie. Pri skúmaní problematiky možno dospejete k nejakým výsledkom. Vtedy nestraťte nervy a nechajte si ich pre seba. Ak ich v práci nedopatrením predsa len vytárate, zatajte aspoň všetky dôkazy a argumenty, ktorými by sa tie výsledky dali podoprieť. A ešte čosi dôležité: odporúčam mnohonásobne opakovať múdre myšlienky, o ktoré ste sa po prvýkrát podelili už v úvode práce. Rozhodne by na každej stránke nemali chýbať osvedčené formulácie ako vzdelávanie je v našej spoločnosti prvoradé, od samého začiatku sa musíme usilovať o profesionálny prístup alebo podnecovaním úrovne tvorivého myslenia detí možno významne stimulovať level ich mentálnej kreativity Viet tohto typu nikdy nie je dosť! 4 Dodržanie termínu odovzdania práce. Pri tomto bode si treba uvedomiť jedno: čím skôr by ste prácu odovzdali, tým viac hrozí situácia, že si oponent stihne na vlastnú smolu, vašu tragédiu a na škodu celej fakulty prácu dôkladne prečítať. Áno, aj také smutné veci sa občas stávajú a potom tak vyzerajú aj príslušné oponentské posudky. Kto chce kam, pomôžme mu, lebo inak mu ani pánboh nepomôže! Toľko teda môj malý návod na písanie prác každého druhu. Nech vám padne k duhu! P. S. Keby dačo, tak tento fejtón ste nikdy nečítali. Ohó, nielenže nečítali, on ani nikdy nikde nevyšiel. Je to jasné?!! 80 J juraj jartim, fejtón vyšiel v časopise tempo 81 florian klauer na unsplash.com