Silta

Prepis

1 Silta

2 Venovanie: Šimonovi a Matejovi K. za to, že pretrpeli žvásty o mojich príbehoch, a keď mi niečo napadlo na rôznych miestach, nechali ma to zapísať. 2

3 Chlapče, teraz bude lepšie bežať, žena schmatla chlapca, pozerjúceho sa na ňu, za pravú ruku. Prečo? Musíme sa odtiaľto dostať. Stále nerozumiem, pozrel na zelenkavé stvorenie v sklenenj cele. Chlapče veríš mi? No... myslím, že hej. Fajn, tak si pohnime, stlačila zelené umiestnene na ovládacom pulte, okolo ktorého boli črepy zo sklenenej ochrany. Miestnosť pretali škrípavé zvuky, sklenené steny cely sa odlepili od spodnej časti a postupovali hore, Teraz bež! Obaja opustili laboratórium, stovrenie položilo pravú nohu na zem, dokročilo aj druhou. Jedovato zelené oči s čiernou malou zreničkou zažmurkali. S nádychom sa tvor vystrel do plnej výšky a vypel hruď. Dýchalo, prezerajúc si miestnosť. Stvorenie pozrelo na menovku pod kobkou, bolo do nej vygravírované; NEMLUVA. Upieralo na ňu pohľad, pričom sa chromovaná tabuľka rozpadala na malé vznášajúce sa kúsky. Tie, menili svoju štruktúru a nezostalo z nich vôbec nič. V chladnej chodbe blikali neónové svetlá, kovové stedy zdobila v rhoch hrdza a po celej dĺžke elektrické vodiče. Nápis na stene; Laborátória a armádne sklady, bol takmer nečitateľný. Dveredo do chodby sa odsunuli, vbehli do nej Alojza s Krištofom, pozerali priamo pred seba. Oh, Bože pomôž nám, utrúsila Alojza popod nos, pričom jej z úst vyšiel obláčik pary. Krištof, musíš prežiť, zvliekla si svoj biely plášť, zabalila do neho chlapca. Svetla zhasli. Chodbou sa ozýval len elektrický šum, kým kráčali v jeho blískosti, vedeli, že stena je blízko nich. Mami, nezamrzla si? Neboj, dostaneme sa odtiaľto. Nie je tu niekde výťah? Mysím, že sú v tomto plášti, chlapec vytiahol kľúč z vrecka v momente, keď chodbu preťalo svetlo. 3

4 4 Starý tehlový most, na ktorom sa týčil nápis; SILTA spájal mesto so zelenou časťou planéty ponad širokú rieku. Osvetlenie použité na tomto moste bolo navrhnuté podľa starých predlôh a tak sa na stĺpoch týčili lucerny. Siltatá, vtáky obývajúce túto planétu, zvykli sedávať na ich vrchole, vždycky si pri tom štebotali ich krvavú melódiu, ako ju ľudia začali nazývať. Kapitán John Shoe sedel v jeho vznášajúcom sa tanku pár centimetrov nad zemou od dlažby mosta, v čele svojej armády čakajúc na rozkazy. Ponad ich hlavy krúžili stíhačky pripravené zaútočiť na lesy. Tu Kapitán Shoe, žiadne rozkazy? Prepínam. Čakajte kapitán, len čakajte. Prepínam. Práve ste ma oslovili kapitán bez kapitálky, že? Ako do pekla, ste na toto prišli? Pretože to je Kap-itán. Ste divný.... Dúfam, že ste aj pripravený. Ty decko, nehraj sa so mnou, hravo by som ťa mohol zabiť. Môžem vás vyhodiť do povetria práve teraz, takže sa upokojte, buďte pripravený napadnúť prírodu. Chceme rozširovať mesto, tak musíme si vybojovať kúsok územia. Rozkaz, rozkas. Prepínam. Nerobte referencie. Ako dlho musím čakať? Kapitán pohol so všetkými prstami tak, že obchytil ovládacie páky. Dajte si pohov! Prepínam. Nedávam si pohov a neodpočívam, nemôžem, jeho očipozerali do lesa na druhej strane mosta, sústredil sa na vtáctvo, ktoré odtiaľ vylietalo. V pamäti mu vyplávala na povrch spomienka na jeho syna. Bol so svojím synom na balkóne v ich malého byte. Nádherný slnečný deň, ovieval ich vánok, jeho syn bol ešte batoľa. Zvrtol sa po, nevedel si spomenúť, prečo sa otočil, ale ten moment si zapamätal. Siltatá zaútočili na jeho syna, boli rýchli a zdvihli batoľa z balkóna. Kapitán sa načiahol za synom, chytil ho, avšak siltatá zaútočili na jeho ruku, už nedočiahol, opieral sa o zábradlie, prevísal cez neho. Videl ako s jeho jediným synom odlietajú, bol prevážený na zlú stranu zábradlia, stále sa držal rukou kovovej konštrukcie. PRASK. Železný skelet sa vylomil zo svojich pántov, cítil ako ho gravitácia tejto planéty ťahá k zemi. Dopadol na strechu nižšej budovy, poškrabal si

5 tvár o zlomené kúsky zábradlia. Krv pomaly tiekla von z jeho líca a spánku, nohy mal rozkročené a ľavé zápästie mal pretočené od zvyškov bariéry, ktoré stále držal. Hej, Kap-itán? Počujete ma? Čo? potriasol hlavou, keď sa vrátil mysľou do prítomnosti. Kapitán? Áno, jasné, som tu, pripravený začať. Môžeme začať s útekom pane? Pozitívne, vesmírne jednotky sú pripravené na transfer sem. Rozkaz, prepínam to na chalanov, šumivé rádiové zvuky pri prehodení páčky komunikátora sa nechali počuť. ÚTOK! Armáda sa začala pohybovať, z hora to vyzeralo ako hromada mravcov, bojové stíhačky klesali nad les, lietali tesne nad špičkami stromov. Zostreľovali otravných vtákov pri lucernách, nestačili a ich bezvádne usmažené telíčka dopadali na most a do vody. Stíhačky lietali ponad les, keď sa odrazu kovová konštrukcia stroja začala meniť v kvapalinu. Netuším, čo sa deje?! zakričal pilot na komunikátor, ale všimol si základnú jednotku komunikačného systému. Ostala z nej len lepkavá tekutina. Krucinál! v jeho rukách sa riadiace páky rozpadli na milióny čiastočiek. Sakra! Chcem... jeho telom trhlo, ruky sa mu začali rozpadať na malé čiastočky lietajúce vo vzduchu, chcem vidieť svoju manželku, naposledy. Letci letky letiacej za ním videli ako sa stroj rozpadá vo vzduchu na milióny maličkých čiastočiek bez akéhokoľvek dôvodu. Schodiskom to bola dlhá cesta hore, ale použiť výťah by nebolo najmúdrejšie rozhodnutie, Alojzu trhlo, keď chodby zaplavila rudá žiara. Mami? Áno Krištof? otočila tvár na neho, oči mala široko otvorené, Čo je Krištof? No, schodisko. Alojza obrátila pohľad smerom hore, schodisko prestalo existovať. Čo do...? 5

6 6

7 Mama, tadeto! na mínus piatom bola otvorená chodbička, jediná cesta ďalej, avšak ani jeden z nich o tejto uličke pred tým nevedel. Výpadok. Nie, nie, nie! Ma-mami, bojím sa. Viem, to zvládneme. Je tu zima. Skús myslieť na niečo iné, niečo teplé. Oheň? Napríklad, drž sa mojej ruky, dokážeme to. Sľubujem. Nesľubuj, čo nemôžeš dodržať. Mladý muž, môžem to aspoň skúsiť. Teraz ráčaj! osvetlila uličku baterkou, Vďaka Bohu. Chodbička bola v slabučkom svetle, ale stačilo to na to, aby sa posúvali. Ich kroky bolo počuť v priestore. Obláčiky teplej pary z ich úst vykĺzali, každým nádychom. Jediné teplo, ktoré cítili bola ruka toho druhého. Bojové lietadlá, lietali len kúsok nad stromami, ale stále mizlo jedno po druhom v minútovom intervale. Kapitán Shoe? Čo?! Sme pod útokom! My sme... z komunikátora zaškrípalo. Čo? Čo ste? Zelnáč! Počuješ ma? Čo do pekla sa tam stalo? Prebehlo mu mysľou, ale nemal čas to skúmať, siltatá sa vrítili, besne stláčal spúšte na ovládacich pákach. Spomenul si na svoju manželku, snažil sa ho dostať do nemocnice. Niesla ho do vchodu nemocnice, lenže nad nimi poletovali tie otrasné siltatá, na druhú stranu sa otrávili jedom z pokožky jašteríc druhu soro. Mláďatá týchto plazov padali z neba ako hrušky, on už stál pod prístreškom, keď na jeho ženu dopadli tri tieto jašterice. Agresívny jed zareagoval s jej pokožkou, na mieste sa začala dusiť, vzali ju do nemocnice. Po hodine netrpezlivého čakania a ležania v nemocničnom lôžku mu oznámili, že je vdovec. Vrátil sa do prítomnosti, kde počul padajúce mŕtvoly vtákov. Jeho psty 7

8 8 boli opuchnuté, dvakrát väčšie než normálne. Viedol svoj tank skrz pole diabolských stvorení dokola a dokola. Tank padol na zem medzi stromami. Odopol si pás a zatiahol kľuku na poklope. Zaprel ruky o sedačku a nohou kopal do poklopu. Zacítil oheň. Silno kopol do poklopu. Povolil. S prívalom vzduchu zbadal plameň na palubnom pulte. Na počítači blikal červený oznam o úniku chemických látok z pohonnej jednotky. Rukami sa zaprel o vonkajšiu stranu vozidla, vytiahol svoje telo von. Tank sa rozkladal na malé čiastočky. Kapitán bežal medzi stromy, hodil sa k zemi, keď tank implodoval. Len oheň sa vznášal vo vzduchu, až kým úplne nezmizol v malých štvorčekoch. Kapitán zdvihol zrak k miestu, kde bolo pred tým jeho bojové vozidlo. Alojza opäť bežala so synom, museli zastaviť na konci uličky, hore viedla len jedna cesta, zdvíhacia plošina. Nemala sa používať, kým nešlo o prípad núdze, Alojza neotáľala. Naskočili na plošinu, stlačila tlačidlo so šípkou hore, začali stúpať. Nad hlavami videli ako ponad mesto lietajú stíhačky, na koži cítili konečne slnečné svetlo a teplo. Plošina zastala, tri poschodia od strechy budovy, vedľa nich bola len stena, na druhej strane bol balkón vzdialený asi pol metra. Krištof, prehodím ťa tam. Čo?! Nie! Sklapni, ty sa na modul mieriaci na ANT dostaneš. ANT? My ideme na Mravca? Ty ideš na isto, tak poďme! Nepôjdem bez teba, chytil jej ruku. Zdvihla ho a hodila jeho malé telíčko, skrz zábradlie na balkón. Dopadol v nepodarenom kotúle, zakryl ho jej biely plášť. Postavil sa. Zbadal ako jeho matka začala padať aj s plošinou k zemi, laná sa pomaly rozpadali. Kričala, ale neváhala a odrazila sa od plošiny k stene, dúfala, že trafí okno alebo niečo iné. Netrafila sa, jej hlava sa stretla so stenou a dopadla na balkón do diek. Ruky sa jej roztiahli popri tele. NIE! Krištof chytil zábradlie, videl ako leží o niekoľko poschodí nižšie. Vrazil do bytu, kde si dve lesbičky užívali tu najkrajšiu vec vo vesmíre. Zvýskli a spadli z postele. Pozrel dole bežiac do haly, skadiaľ viedla cesta do verejných priestorov a skrz sklenený prechod, ktorý viedol do druhej budovy.

9 Skrz sklo videl ako telo jeho matky leží o štyri poschodia nižšie. Potreboval si to zapamätať, narazil do zamknutých dverí, začal do nich trieskať. Kapitán Shoe bol v lesoch bez jeho tanku, jeho armáda sa ešte stále ozývala zvukmi z diel. Zbadal veľmi staré hniezdo siltát, pristúpil k nemu bližšie, v košíku ležala prikrývka s malinkou nekompletnou kostričkou. -Vy vysraté hovná! Všetky skapete! DNES! kapitán vytiahol z vrecka zapaľovač, podpálil strom, podpaľoval všetko, čo mu prišlo do cesty, plamienky sa pomaly zväčšovali. Po jeho líci sa pomaličky kĺzala slza, zhlboka dýchal. Krištof trieskal do dverí, ohýbali sa a praskali. Rozlomil ich na dve časti, konečne bol vo vnútri budovy, kde chcel byť, ale keď otočil pohľad na balkón, kde ležala jeho matka, ostal stuhnutý, telo tam nebolo. Nenadýchol sa. Prešiel cez dvere, oprel sa o stenu. Pozrel do zeme, následne hrdo zdvihol tvár k schodisku. Vyštartoval smerom dolu. Povedala som, BEŽ! Alojza bežala oproti nemu, zastal na schodoch, sotva sa stihol otočiť, keď ho zdrapila za ruku a ťahala ho späť cez presklenú uličku. Vyrazili po schodisku o poschodie vyššie, a prerazili dvere do chodby, ktorá viedla k schodisku, po ktorom vyšliapali na strechu. Tam bola veľká kovová konštrukcia so smerovými krídlami. Stevard stál pri dverách, chystal sa ich zatvoriť, keď mu do cesty vbehla Alojza so synom. Hej! Hej! zastavil ich, lístky, inak vás nemôžem pustiť. No... Alojza behala pohľadom so strany na stranu. Budem vás musieť požiadať, aby ste opustili túto oblasť. Panáčik, to nehrozí. Panáčik? vyvalil na ňu oči. Hej, panáčik, počúvaj ma som doktorka Mierda, a poviem ti, že ľudia na tejto planéte nemajú čo hľadať. Doktorka Mierda... ostal stáť nehybne na mieste. Fajn, zjavne ste o mne počuli, to je dobre. Nechali ma skúmať miestnu inteligenciu, nesiahame im ani po päty. Komunikujú na báze telepatie, 9

10 10 bránia si svoju planétu, sú silnejší, keď majú silný prísun kyslíka. Budú si brániť stromy, dokážu rozpúšťať hmotu na atómy... Ale... nahlásili ste to? Kedy? Začali s útokom skôr ako som im to mohla zdeliť, navyše ma nikto nepočúva, lebo dáky Shoe, chce svoju pomstu. Tak ak ma odmietate vziať, zoberte aspoň jeho, ukázala na Krištofa, ktorý pokrútil hlavou v momente, keď ho stevard ťahal dnu a prikývol na Alojzu. Jeden čierny pasažier je až moc, pohľadom ukázal do strany, prikývla. Mrzí ma to Krištof, zbohom. NIE, MAMI! NIE! MAMA! NE... šklbal sa, trhal i kopal. Zahryzol zubami do stevardovej ruky, druhou zdrapil silnejšie. Veľké kovové dvere sa zatvorili pred ňou, zahľadela sa smerom, kam jej ukazoval, na podobnom zariadení sem prileteli, všimla si ten kryt. Bol odnímateľní, ale netušila, čo je za ním, netušila koľko má času, bolo jasné, že umrie tak či onak, buď ju rozložia atómy alebo upáli naštartovanie motorov. Pristúpila ku krytu, potiahla ho najväčšou silou, ktorú dokázala vynaložiť. Pohla s kovovým krytom len o milimeter. Potiahla znova, kryt povolil, otvorili sa dvere, masívne kovové a ťažké. Otvor bol akurát tak priechod tak tenký, strčila dnu hlavu. Boky sa jej zasekli, nevedela potiahnuť nohy dovnútra. Vydýchla a trhla s telom smerom dopredu. Dopadla na železnú stienku. Znútra dverí bola kľuka, za ktorú ťahala, ostala v tme, v malej bezpečnostnej komôrke, zakrytá masívnymi dverami. Cítila roztrasenie, zvyšujúcu sa teplotu pod ňou, motory boli aktívne, vytlačili modul z budovy, jeho pohonné jednotky sa skrývali v budove, ktorá zadržiavala plamene, vedela to, pomáhala ten systém vymyslieť, teplo absorbujúcu hmotu ťažili na planéte Kriks, v tej istej sústave. Modul prerazil atmosféru a ona cítila ako kov chladne, ako teplota okolo nej rýchlo klesá, toto nebola komora pre ľudí, cítila ako jej omŕzajú prsty, chytro ich skryla do oblečenia, schúlila sa a cítila ako dvere zamŕzajú. Krištof ostal opretý o dvere čelom, plakal, stevard stál za ním a pozeral na ľudí pripútaných na sedadlách, mal by ho pripútať, skoro ich to rozflákalo po celom module pri štarte, ale nedokázal malého chlapca odtia-

11 odtiahnuť, nedovolilo mu to srdce. Chytil ho za rameno, chlapec sa mu vytrhol: Nechali ste ju tam! Moju maminku! Stevard preglgol a vypol displej, na ktorom videl cestujúcich. Modul preťal kilometre kým sa dostal na orbit, kde ho priťahovala sila materskej lode línie Inter Galaxy 1505 ANT, táto linka vyštartovala z planéty Zem pred dvadsiatimi piatimi rokmi, ľudia ktorí na nej cestovali sa vzdali života na jednej planéte, žili na tejto lodi. Dvere sa otvorili po uzavretí pretlakovej komory, a ľudia prechádzali okolo mladého stevarda a chlapca, nevšímali si ich aj keď sa stevard rutine každému zdravil formulkou: Dovidenia, ďakujeme, že nám veríte. Do modlu sa zmestilo päťdesiat ľudí, plus posádka, keď všetci vystúpili okrem dvoch pozrel sa chlapcovi do očí. Počuj, mrzí ma to, ale ak by prišli na to, že som sem niekoho pustil načierno vyhodili by ma do vesmíru, tak ako som. To z vás činí sebca, teraz kvôli tomu zomrie ona. Prosím, ja viem, že mi to neodpustíš, ale... musel prehltnúť, hrdlo sa mu stiahlo: prežil si, si mladší, môžeš mať rodinu, môžeš viesť život, prežil by si ju, prosím, nemusíš mi odpustiť, ale ži, ži na jej počesť. Ste... sebec a pokrytec! zrúkol na neho chlapec, pretrel si oči a rozbehol sa k východu, zastavila ho postava. Granie? Čo to má znamenať? stevard zasalutoval. Čo pane? Čo pane, čo pane? Tá žena v núdzovom priestore! To! Čo to má znamenať?! Žena? Áno žena, dotrepali ste mi sem čiernu pasažierku! Ako sa opovažujete?! V živote som tie dvere neotváral. Tak ako sa tam dostala? prepaľoval ho pohľadom, pričom malý chalan sa pozrel na stevarda a usmial sa, vyšiel von. Ja neviem? Po tom, čo som zatvoril dvere? Jasné, to vám tak verím, preskúmame odtlačky prstov a potom rozhodnem o vašom osude, do tej doby ste suspendovaný a nemôžete odísť na žiadnu planétu, ak na nej nechcete ostať. Odovzdajte svoju licenciu! Stevard vytiahol z kapsy holografickú kartičku a podal mu ju so sklopenou hlavou, vykráčali von z modulu. Krištof stál obďaleč ale už mu bolo jasné, že jeho matka sa na palube 11

12 12 ANTu dostala, celá sa triasla a kožu mala bielu a obalenú miernou vrstvou ľadu, ale ten roztápali a zabalili ju do deky. Doktori a lekári sa o ňu postarali. O hodinku ANT stál stále na mieste, pričom informačné tabule oznamovali meškanie šesťdesiatminútové meškanie. Na palube sa riešil rozruch okolo ženy, ktorá sa dostala neoprávnene na palubu, bez pomoci kohokoľvek iného. Stevardovi sa však nevrátila licencia, už bol len cestujúci, cestujúci ktorý kráčal po chodbe s malým chlapcom. Vedeli ste to, že áno?! chlapec si prezeral kovové chodby lode. Uhm. Prečo ste ma nechali v tom, aby som si myslel, že zomrie? Alebo teda, že ste ju nechali na smrť? Doktorka Mierda, alebo teda tvoja mama, toto urobila ako dieťa, mala zomrieť, mala umrznúť, ale to sa nestalo, prežila to. Tak sa dostala do vesmíru. Ona?... Ona nechcela ostať na Zemi, študovala tam medicínu a rôzne živočíšne druhy, lenže jej matka spáchala samovraždu po tom, čo babka tvojej mamy záhadne zmizla. V malom mestečku. Takže... Chcela odísť z planéty, ktorá jej tieto katastrofy pripomínala. Ste mladý, ako to môžete vedieť? Tiež som študoval, tvoja mama ma učila, kedysi, lenže ma vyrazili, mysľou mu prebehla spomienka na mladú doktorku, s ktorou ostal sám v učebni, mladí a pojašení, to vtedy boli, a rebeli. Samozrejme ona bola od neho o čosi staršia, ale nie o veľa. A chcel to vyskúšať so staršou ženou, a s ňou si dobre rozumel. Prečo vás vyrazili? Som blbec a idiot. A tvoj otec, pomyslel si. Asi, nie, dokázali ste ju sem nepozorovane, teda skoro, nepozorovane dostať. Áno, akurát teraz stále stojíme, lebo zvažujú, že ju odošlú v únikovom module späť a nenapadá mi nič, ako by sme celého tohto obra dostali z obežnej dráhy. Snáď im niečo k tomu povie ona. A to mal pravdu sedela, za stolom v kancelárií s kapitánom lode, ktorý zišiel zo svojho mostíka, aby si prezrel, kto sa mu dostal na palubu.

13 Takže mi tvrdíte, že chcete len prežiť, že dole je vojna? sarkasticky sa pousmial. Ak nie je, tak začne, ale už teraz to nemluvovia rozoberajú, chránia si svoju plantu svoj kyslík. Nemluvovia? Cestujete vesmírom a nezaujímate sa o to ako sa volajú ktorí obyvatelia planét. Aká to irónia. Od toho tu nie som. Ale vedieť by ste to mali, myslím, že ich dosah a dopad celej situácie môže ovplyvniť aj dráhu vašej linky, oprela sa rukami o stôl. No jasné, pošetila ženská, ktorá si chce užiť cestu zdarma na luxusnom ANTe. S platením problém mať nebudem, len som ešte nemala čas. A sú aj luxusnejšie lode, predsa len, toľko rokov čo má tento črep, hmn, nenazývala by som to luxusom. Ste mrcha, ale rozhodol som sa, idete dole, je vám to... ozvali sa sirény a rozsvietili sa červené svetlá. Čo do pekla je zas toto?! zahučal do komunikátora kapitán. Pán kapitán spodná časť lode vzadu vľavo sa rozpadá. ČOŽE?! Rozpadá sa na malé kúsky, neviem prečo, žiadne straty na životoch. Fajn, fajn a dôvod? Neznámy, nenašla sa žiadna porucha, poplach sme museli spustiť manuálne... Odleťte! doktorka sa postavila a ráznym hlasom prepálila kapitánovu hodnosť. Čo? Ako sa... Sklapnite šašo, nemáte čas, toto sa deje pod vami, takto mizne to mesto, ľudia, všetko... odleťte pokiaľ môžete, urobte to... vyletela z dverí a bežala po chodbách, podľa inštinktu. V chodbe, kde boli dvaja chalani, bývali stevard a Krištof, prešiel studený vzduch, rozžiarili sa červené svetlá a sírený, zároveň sa zo steny vysunula plynová maska, Granie ju chytil: Vysunú sa len v priestore s cestujúcimi a podľa počtu lístkov. Nemáš lístok, ale... daj si ju. Prečo? Porucha, porucha, v bloku štyridsaťpäť nastane dekompresia... Granie 13

14 14 nasadil plynovú masku chlapcovi na tvár a pripojil ju na malý zdroj kyslíka, ktorý mal so sebou, dal mu ho do vrecka: Bež! Rozbehli sa, zatvorili sa za nimi dvere a chodba sa pomaly menila na malé čiastočky. Dobehli do chodby, kde bola postava, Krištofovi sa zarosili priezory, zastali, Granie, videl kto to je, prešiel tak aby videl na chlapca: Doktorka, je mi to ľúto. Si moja maminka? spod masky vychádzal len chlapcov tlmený hlas. Áno, som to ja, usmiala sa, Ďakujem, Granie, urobil si pre nás dosť. Nemusí ti to byť ľúto. Padli dvere a rozdelili syna od rodičov, Alojza sa hodila o hrubé sklo, Krištof odstúpil od preľaknutia. Nahla dekompresia sektoru štyridsaťštyri dé,. NIE! NIE! NIE! Alojza trieskala do skla, zatiaľ, čo sa podlaha pod Krištofom rozpadla a vzduch ho vymrštil do nekonečného vesmíru, prvou sekundou cítil chlad na rukách, vzduch pretočil plášť okolo neho, zabalil ho, po piatich sekundách cítil ako mu tuhne telo. Doktorka kŕčovito ohla prsty a z oči jej tiekli slzy prúdom. Ústa mala otvorené, a spodná pera sa jej triasla, pocítila silnú vibráciu, obraz za sklom sa napravil podlaha bola späť, dvere sa otvorili, všetko vyzeralo normálne, až na jednu vec, boli ďalej takmer o planétu. Bol to núdzový hyper pohon, ktorý sa použil. Dostal ich preč. Ležala na zemi, Granie pri nej sedel a objímal ju, po lícach mu stekali slzy. Nikdy mu o Krištofovi nepovedala, triasol sa, vychádzalo to, teda, pre ňu a planétu kde ho vychovávala. Vedel to vypočítať, dilatácia času oproti ich planéte a ich životu. Začala besne búchať do podlahy: NIE! Prečo! PREČO! No tak, už nemáme možnosť ho zachrániť, poď sem. Ja viem, ale... znova začala plakať prúdom. Ja viem, ja viem, prehĺtal svoj žiaľ, snažil sa neplakať, oprel jej tvár o svoju hruď. Hladil ju a pozeral prázdnym pohľadom do steny. Krištof videl ako loď zmizla z jeho zorného poľa, zatvoril oči, bolelo ho to. Videl svoju matku, usmiatu. Kapitán Shoe stál pred stovkami párov jedovato zelených očí, preglgol so zapaľovačom v ruke, strely utíchli, a požiar ktorý zakladal mizol, hoci stromy

15 Mal možnosť, nádej, vytiahol paralyzér a rozbehol sa medzi stvorenia, ani sa nepohli, nespravili vôbec nič, len tam tak stáli a pozorovali ho, boli nie nižší od neho. Na pár výnimiek, stuhol keď si uvedomil, že paralyzér pred ním lieta vo forme maličkých kúsočkov, cúvol. Pozrel na prsty na pravej ruke, nasledovali paralyzér, ale potom sa stláčali späť k sebe. Druhá ruka detto. Mizli mu ruky a trup, prestával dýchať ale stále bol schopný sa sťažka nadýchnuť, veľmi sťažka. Začínal cítiť chlad, jeho telo mizlo, pomaličky sa premenilo na malé kúsočky a vrátilo sa do zhluku, menšieho, pomaly umrznutého telíčka. Krištof dopadol na zem, plynová maska bola zarosená a zmrznutá, tak ako zvyšok jeho tela, pozeral sa na siluety: Je tu moja mama? Mamička? Dvaja z tvorov pristúpili a zdvihli nad ním ruku, ľad sa rozložil a on sa pokúsil nadýchnuť, odtrhol si plynovú masku a zaprel sa lakťami do zeme, keď zbadal rasu nemluvov, zhlboka dýchal, obzeral sa okolo seba. Nad planétou na orbite sa bezváhovo vznášalo telo, telo starého kapitána, ktorý to chcel začať, ruky mal neprirodzene rozhodené, končeky prstov rozsypané na malé čiastočky, ale ľad stihol pokryť jeho telo, premrznutý pohľad sa pomaly odvracal od Silty. Chlapca previedli po zarastenom moste, dvaja s mimozemskej rasy, necítil sa veľmi príjemne, ale nerozložili ho, necítil sa byť ohrozený, ale chránený, len netušil kam ho vedú, keďže namiesto veľkého mesta ostali len stromy. Kráčali lesnou cestičkou, až kým došli k malej budove, chlapec vypučil oči. Pretrel si ich, nechali ho samého vojsť cez dvere dnu, chodbou prešiel k dverám a videl uzavretú celu zo skla, ovládacie prvky boli nedotknuté, jediné, čo bolo preč bola menovka. Obzrel sa na dvoch tvorov, ktorí ho priviedli. Zdvihni slúchadlo, hlboký zastrený hlas vyšiel akoby z jedného z tvorov, ale ani jeden nemal ústa, nič čím by vydali hlas. Prikývol, uchopil čierne slúchadlo a priložil si ho k uchu, pozrel na ciferník a nachystal si ukazovák. Len hovor! nechápavo na nich pozrel, stromy vysielajú signál, vedia 15

16 16 Mami? ozvalo sa z reproduktorov na chodbe, kde Alojza vzlykala, zdvihli hlavy k reproduktoru, neviem, či ma počuješ, skús sa mi ozvať. Alojza vyskočila a skúsila nájsť na stene tlačidlo, Granie otvoril panel a pozrel sa na prichádzajúci signál, frekvenciu, ale nič sa nezobrazovalo, vôbec žiadna informácia o žiadnom signály. Pokrútil hlavou, ale aj tak jej podal mikrofón. Počujem ťa. Stále čakám, ale nič nepočujem, takže chcem ti len povedať,... že... som v poriadku. Na Silte. Mesto zmizlo, vymazali ho, ostala len tvoja laborka, som tam, teraz, zachránili ma. Môj chlapček, môj milovaní chlapček, rozplakala sa dojatím, a na druhú stranu stuhla, nikdy sa tam nevrátime, že? Po tom, čo sa tam stalo, tam nikto legálne žiadnu loď nepustí, ani do blízkosti tej planéty. Zbohom Krištof, snáď sa ešte niekedy uvidíme. Áno Krištof, možno raz. Áno Krištof, možno raz? Granie? ozvalo sa z reproduktoru. Alojza hľadela na reproduktor, pozrela na Granieho: On ťa počuje! Krištof? Granie ostal naklonený nad ovládacím panelom. Áno? reproduktor nadviazal komunikáciu, síce to praskalo. Ako vysielaš? Vraj cez stromy, komunikujú so mnou telepaticky, alebo niečo také, ale som v poriadku... Počúvaj, teraz nikoho do blízkosti Silty nepustia, chcem aby si však vedel, že s tvojou matkou sa ťa pokúsim prísť zachrániť. Som zachránený, len by som chcel ísť preč, za maminkou. Ja viem, ale môže to trvať, skôr u teba, na Silte čas plynie inak, ako tam kam ideme v ANTe. Možno to budú roky, alebo desiatky rokov. Krištof sklopil zrak, pozrel sa na nemluvov: Mohli by sa vrátiť, ale čas ktorý tu stráviš, prežiješ je kratší ako doba do ich návratu. Je nám to ľúto. Krištof prehltol. Počuje ma mama? Áno, Granie sa usmial na Alojzu, počuje ťa. Čo jej chceš odkázať, budem hovoriť namiesto nej, z dákeho dôvodu ju nepočuješ. Mami, mám ťa rád, ale raz sa sem vrátite, lenže ja už budem po smrti,

17 nemusíte sem chodiť, milujem ťa. Zbohom. Aj ona ťa miluje, veľmi, nikdy na teba nezabudne, bude ťa navždy nosiť v srdci. Plače, chce sa po teba vrátiť a urobí preto všetko. Ja viem. Usmial sa na slúchadlo, nastalo ticho, bzučanie, signál zo stromov nedosahoval viacej na ANT, ktorý opustil dosah. Položil ho na miesto a pozrel na nemluvov, vedel ich mená ale nedokázal ich vysloviť. Chytili ho za ramená, cítil sa príjemne, nechceli mu ublížiť, to cítil, to mu hovoril inštinkt. Koniec 17

18 Silta námet a spracovanie: Špajdy Poviedka je voľne na zdieľanie. Slovenská verzia vychádzajúca z anglickej verzie s rovnomenným názvom