Kultúrny Kyslík 03. Znovuzrodenie kritiky

Veľkosť: px
Začať zobrazovať zo stránky:

Download "Kultúrny Kyslík 03. Znovuzrodenie kritiky"

Prepis

1 Kultúrny Kyslík 03 Znovuzrodenie kritiky 2017

2

3 Obsah 5 7 EditoriÁl Magda Vášáryová Slovensko - neznámy tvor, ale dôležitý sused Erhard Busek Kultúrne inštitúcie na Slovensku - vzťah bez lásky Martin Katuščák Anketa IKP 9 14 Obraz Slovenska vytváraný našou kultúrou Zuzana Mistríková HALUZ: Hurá, zvíťazili sme! IKP Ochrana kultúrneho dedičstva a jej význam pre kultúrnu komunikáciu na Slovensku MIloš Dudáš Monitoring IKP 16 Rozhovor s riaditeľkou Oravskej galérie PhDr. Evou Ľuptákovou Magda Vášáryová 36 Slovníček IKP

4 tiráž VIA CULTURA INŠTITÚT PRE KULTÚRNU POLITIKU ISSN Kultivovaná slovenská kultúrna politika je kľúčom k modernej národnej identite a európskej úrovni myslenia Kultúrny Cultural Oxygen 4. ročník, číslo Bratislava Publikuje VIA CULTURA; Inštitút pre kultúrnu politiku Redakčná rada Erhardt Busek Jacek Purchla Jiří Stránský Michal Prokop Péter Inkei Tomáš Janovic Marián Amsler Michal Ditte Pavlína Fichta Čierna Redakcia Magdaléna Vášáryová Martin Katuščák Jana Javorská Grafický návrh Matúš Slovák, Truben studio Grafická úprava Andrej Mišina - grafickydizajner.sk Facebook Via Cultura Inštitút pre kultúrnu politiku Projekt vydávania časopisu Kultúrny z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia:

5 editoriál 5 Magda Vášáryová Cez to všetko je dobré položiť si v rámci kultúrnej politiky Slovenska otázku, čo sme urobili pri zakladaní národnej hrdosti dobre a čo nie, čo má fungovať tak, ako doteraz a čo by bolo vhodné zmeniť. Akokoľvek považujeme naše kultúrne inštitúcie za posvätný symbol slovenskej kultúry, kritický zrak by nám mohol pomôcť nielen míňať naše peniaze lepšie, ale aj prispieť k modernizácii našej národnej kultúrnej identity, čo je najbližšia neodkladná úloha, ak sa teda chceme stať tým jadrom EÚ. S fujarami nevystačíme nadlho ani tancujúce dievčatá v krojoch, ktoré sú vždy mladé, nepostačia na zmenu myslenia nás samým o sebe. O Slovákoch ako Európanoch! To najhoršie, čo sa môže stať, a čoho sme svedkom dnes a denne, je, keď sa galéria alebo múzeum či iný ústav kultúry zmenia na doživotný pašalík jedného človeka, veď tých postov je tak málo alebo keď sa ich starostlivo vybraní riaditelia zmenia na obyčajných úradníkov ministra kultúry. Už pred dvoma rokmi sme v IKP

6 upozornili na fakt, že naši kultúrni superriaditelia musia stáť v predklone pred pánom politikom a ponížene žiadať o to, aby mohli zájsť čo i len toť do Viedne, kuknúť na výstavy. Stavte sa, že tento stav trvá dodnes. A tak sme pre vás v IKP pripravili na jesenné čítanie niekoľko kritických úvah na tému našich ch inštitúcií, ich štruktúry a ich financovania. Číslo, ktoré vám predkladáme, je plné faktov, kritiky a zamyslení. Lebo pre nás nič, čo nie je na nebi, nie je sväté! 6 Editoriál

7 Slovensko - neznámy tvor, 7 ale dôležitý sused Erhard Busek Pokiaľ štátom na našich hraniciach bolo Československo, tak prinajmenšom v Rakúsku Slováci boli jeho neznámou časťou! Zaujímavé na tom je, že pritom mnohí Rakúšania pri hraniciach na východe mali po celý čas prirodzené vedomosti o Bratislave (Pressburg, Pozsony). Bol to akýsi pocit susedstva z minulosti, pretože sme boli spojení Viedenskou električku a staršia generácia si zachovala akú-takú spomienku na Slovákov. Nielen ako na poľnohospodárskych robotníkov, ktorí prichádzali spoza Moravy, ale aj v oblasti kultúry, známych kapustných trhov a samozrejme na príklad na bryndzu a podobné u nás neznáme potraviny. Časom sa však vytratila informácia, že to všetko je spojené so Slovenskom. A tak kultúrne počiny a významné domáce úspechy na poli kultúry a vedy, o ktorých sme aj spoza železnej opony dozvedeli, neboli spájané so Slovákmi. Nemali nad sebou nápis Slovensko. Samozrejme, tento obraz sa už trochu zmenil. Aj tým, že pre Viedenčanov je bratislavská opera kvázi domáca, hoci aj ako únik do normálnosti, keď sa už nemôžu dívať a pochopiť novátorské inscenácie a neobvyklé režijné koncepty vo Viedni. Veľkým echom sa odbilo aj Európske hlavné mesto kultúry, ktoré pripadlo Košiciam.

8 A každý Rakúšan, ktorý cestoval do Košíc vlakom, musel prejsť cez strednú časť Slovenska, ktorá ponúka fascinujúce svedectvo o starobylej kultúre, o výnimočnej architektúre. Mňa zaujali najmä gotické kostoly. Pravdepodobne to boli aj Fuggerovci, ktorí vtlačili krajine neopakovateľný ráz. Žiaľ, vieme o tom vo Viedni príliš málo... Takže v poslednej dobe je to lepšie, pretože po určitom čase nastala bežná kultúrna výmena nielen v oblasti kultúry a vedeckého výskumu, ale najmä v ekonomickej oblasti. Niektoré vzťahy z minulosti sa obnovili prirodzene. Napríklad lodná doprava po Dunaji raketami, ktoré sa plavia medzi Viedňou a Bratislavou niekoľkokrát denne. Nasadnúť do nej a navštíviť susedov sa stalo až povinnosťou pre každého Viedenčana. Ešte sa nedá hovoriť o tom, že obe veľké mestá sa v budúcnosti spoja, ale významná migrácia slovenskej populácie sa pomaly ale isto šíri smerom od rakúskych hraníc na Viedeň a obsadzuje prihraničné dediny. 8 Slovensko - neznámy tvor, ale dôležitý sused Pravdepodobne hlavným problémom je, že približovanie sa k sebe je skutočne predo dvermi, kedykoľvek môže nastať a nepotrebuje už ani žiadne zvláštne úsilie. Povedal by som však, že Rakúšania i Slováci sa budú musieť viac usilovať o to, aby spolu viacej komunikovali. Aby sme sa lepšie poznali. Slovensko už má svoju samostatnú tvár, ktorá nie je tienená Prahou, je samostatnou krajinou, s vlastným obyvateľstvom a vlastným m rozvojom. Zintenzívniť tento pocit je jednou z úloh v budúcnosti a Európska únia vytvorila na to celý rad pomocných nástrojov, ktoré nám môžu pomôcť. Napríklad Schengen alebo euro! Bratislava je v skutočnosti spojená s Dunajom oveľa intenzívnejšie ako Viedeň. Rieka vytvárala a naďalej vytvára možnosti pre kultúrne prepojenia, ktoré musíme viac využívať. My v Rakúsku si musíme viacej uvedomovať, aké neuveriteľné možnosti nám vznikli otvorením hraníc a politickým vývojom u našich susedov po roku To nie je len o mestách, veľa sme získali aj rýchlym hospodárskym a naň nadviazaným spoločenským životom medzi nami. Voľný pohyb pracovnej sily a presúvanie firiem, bánk napokon pomaly, ale isto prispeje k zásadnej zmene obrazu Slovenska u nás. Vedomosti o susedoch, ich pozorné vnímanie a oceňovanie potrebujeme, aby sme sa stali ozajstnými priateľmi!

9 Obraz Slovenska 9 vytváraný našou kultúrou Zuzana Mistríková Kultúra je strešným pojmom, ktorý v sebe obsahuje nielen rozmer estetický, ale i etický, sociologický a ekonomický. Je to zložitý celok, ktorý zahŕňa poznanie, vieru, umenie, právo, morálku, zvyky a všetky ostatné schopnosti a obyčaje, ktoré si človek - ako člen spoločnosti - osvojil. Kultúrou môžeme vlastne pomenovať ľudský spôsob života. A jednotlivá kultúra je špecifický spôsob života určitej vymedzenej skupiny alebo spoločnosti ľudí.

10 Pod pojmom živá kultúra rozumieme predovšetkým scénické umenia, hudobné umenie, literatúru a knižnú kultúru, výtvarné umenie, architektúru, dizajn, kinematografiu a audiovíziu a komunikačné médiá. V súčasnosti nie je možné nazerať na každú oblasť izolovane, pretože vzájomné prestupovanie týchto oblastí je celosvetovým trendom. Veľkú úlohu začína zohrávať tvorba multimediálnych projektov s dôrazom na nové médiá, konceptuálne umenie, ako i vznik rôznorodých heterogénnych aktivít, ktoré spájajú tradičné a moderné umenie. 10 Obraz Slovenska vytváraný našou kultúrou Kultúra nie je len vonkajším prejavom, ale predovšetkým vnútorným znakom kvality života jednotlivca a spoločnosti. Utvára sa najmä rodinnou výchovou, predškolskou prípravou, školským vzdelávaním, mimoškolskými výchovnými aktivitami, priamym i nepriamym vplyvom bezprostredného okolia a zdieľanými hodnotami, ktoré sú jednotlivci a spoločnosť ochotní akceptovať. Ak by sme mali pomenovať obraz Slovenska vytváraný kultúrou v celej komplexnosti tohto pojmu, museli by ste práve čítať vedeckú štúdiu. A to nechcem. Dovolím si preto venovať sa len niektorým aspektom a samozrejme, zo svojho subjektívneho pohľadu. Aký obraz o Slovensku vytvárajú médiá? Či chceme alebo nie, veľmi výrazne ovplyvňujú to, ako vnímame krajinu, v ktorej žijeme a celkovú atmosféru v spoločnosti. Slovenské mediálne prostredie prešlo za ostatných dvadsaťpäť rokov veľkými premenami. Najprv to boli zmeny súvisiace so zmenou ekonomicko-politického usporiadania, potom vznikom samostatného štátu a napokon technologickým vývojom a rozvinutím informačnej spoločnosti. Veľkosť a jazyková úroveň mediálneho trhu je daná jeho kapacitou. Po rozmachu internetu sa vytvára priestor pre vznik nových médií. Keďže majiteľmi médií sa stávali najmä podnikateľské subjekty, ktorých hlavným predmetom podnikania neboli médiá samotné, riešili sme problém ekonomického tlaku na ich bulvarizáciu. Na snahu médií (často za akúkoľvek cenu) byť ešte úspešnejší ako konkurenti, získať viac čitateľov či divákov a vďaka tomu čo najväčšiu časť reklamného koláča. Na manažérskych postoch v médiách sa len veľmi sporadicky objavovali a objavujú ľudia s jasnou estetickou či etickou predstavou, ako má médium (akéhokoľvek zamerania) vyzerať, so zodpovednosťou vnímať problémy v horizonte dlhšom ako najbližší mesiac alebo rok a potom schopnosťou túto predstavu realizovať. Výsledkom je pokles kvality novinárskej práce a jediným kritériom (česť výnimkám) sa stalo

11 získanie čitateľa/poslucháča/diváka. Sme svedkami toho, ako sa médiá predháňajú v snahe poskytnúť nám čo najšokujúcejšie informácie. A tie nikdy nemajú pozitívne náboj. Politici, z ktorých veľká časť rovnako postráda akúkoľvek víziu, morálku a zodpovednosť a ktorí vnímajú svet cez úseky ohraničené voľbami, súťažia s médiami v tom, ako vytvoriť na Slovensku pocit čo najväčší ohrozenia, aby potom mohli ponúknuť občanom svoju ochranu. Výsledkom je pocit, že žijeme čím ďalej, tým viac v krajine, ktorá sa rúti do katastrofy. 11 Obraz Slovenska vytváraný našou kultúrou Je to reálny obraz? Existuje celý rad kritérií, ktorými je možné zmerať, kde sa v porovnaní s inými štátmi sveta nachádzame. A nemyslím len krajiny tretieho sveta, či tie zmietané vojnovými konfliktmi alebo prírodnými katastrofami. Môžeme sa porozprávať s cudzincami, ktorí na Slovensku žijú od tých, ktorí prišli z Východu, po tých, ktorí prišli zo Západu. Všetci vám povedia, že životné podmienky na Slovensku sú nadštandardné. Neznamená to, že nemáme vážne problémy a že spôsob, akým ich neriešime (lebo sa tým nevyhrávajú voľby) nás nemôže priviesť do ešte vážnejších. Ale ako je možné, že sami seba a podmienky, v ktorých existujeme, vnímame tak neobjektívne? Dokazuje to, že často je obraz skutočnosti (virtuálna realita) pre nás dôležitejší ako skutočnosť samotná. Na druhej strane sa veľmi často stretávame s negatívnymi reakciami verejnosti, ak umelecké prejavy tak, ako to pomenoval Shakespearov Hamlet nastavujú skutočným vzťahom v našej spoločnosti zrkadlo. A prípadne sa presadia svojou kvalitou v zahraničí. Od vzniku samostatného štátu sme citliví na odrodilcov, ktorí chodia našu krajinu ohovárať. Máme už historickú skúsenosť v tom, ako sa nedokážeme sami na seba pozrieť kriticky. Vieme, že sme boli vždy utlačovaní, i teraz sa máme tak zle, ale nikdy sme spätne nevyhodnotili všetky vlastné zlyhania. Politická kultúra u nás vytrvalo pestuje obraz ubližovaného národa, ktorý i keď sa priklonil k politike zla, spravil tak v pochopiteľnej sebeobrane. Ak k verejnej sebareflexii došlo, bolo tak väčšinou vďaka tvorbe živej kultúry. Obraz Slovenského štátu stále akosi zahmlievame, ale jeho obžalobu v (česko-slovenskom) filme ocenenom Oscarom Obchod na korze si nedovolí spochybniť nik. Rovnako filmy československej novej vlny, v ktorých majú zástoj i filmy slovenské, dokázali veľmi presne reflektovať obludnosť nastupujúceho socializmu. Používam ako príklad filmy, ale rovnako reflektovali dobu prejavy vo všetkých umeleckých oblastiach.

12 Aký obraz Slovenska teda vytvára súčasné živé umenie? Ako v každej dobe i dnes sme svedkami množstva prejavov, ktoré dokážu zasiahnuť spoločnosť na citlivom mieste a tým otvoriť diskusie o témach, ktoré sú predsa pre spoločnosť dôležité. V období, kedy bolo mesto Žilina spravované ako Slotova gubernia, vnikol v ňom veľmi silný prúd nezávislej kultúry, ktorá vytvára dôležitý obraz živej kultúry dodnes. Reakcia župana Banskobystrického kraja na divadelné predstavenia, ktoré sa mu nepáčia, sú dôkazom, že slobodné umenie prekáža ľuďom s nedemokratickým myslením. Zároveň však svedčí o tom, že kultúra môže byť nástrojom na odhalenie takýchto názorov a na boj proti nim. 12 Obraz Slovenska vytváraný našou kultúrou Každá oblasť živej kultúry má veľmi široký záber. Skúsim sa na Slovensko pozrieť zvonku. Najjednoduchším vývozným artiklom je film. Preto je umenie danej krajiny často vnímané najmä cez jej kinematografiu. Aký je súčasný slovenský film? V prvom rade je dôležité povedať, že po období deväťdesiatych rokov 20. storočia, kedy vďaka divokej privatizácii a absencii nových nástrojov na financovanie odštátneného filmu tvorba takmer zanikla a verejnoprávna televízia na svoje funkcie takmer rezignovala, môžeme dnes filmovú tvorbu na Slovensku zase reálne hodnotiť. A nielen my, ale aj diváci, ktorí sa k slovenskému filmu znovu vrátili. Filmový svet začal novú slovenskú kinematografiu vnímať pred rokom 2010 predovšetkým cez dokumentárny film (Slepé lásky, Hranica, Iné svety, Osadné, Ako sa varili dejiny), ale začali sa objavovať aj hrané filmy, ktoré reflektovali život v spoločnosti, ktorá po zmenách v 1989 a 1993 hľadala nové pravidlá a hodnoty (Slnečný štát, Návrat bocianov, Pokoj v duši). Bratislavafilm dokázal dokonca priviesť do kín mladú divácku generáciu. Žánrová pestrosť sa po roku 2010 rozrástla. K tradične silným dokumentárnym filmom (Nickyho rodina, Cigáni idú do volieb, Nový život, Zamatoví teroristi, Felvídek Horná zem) pribudli ďalšie dokumentárne filmy, ktoré otvorili vážne politické a spoločenské problémy (Muži revolúcie, Krehká identita, Od Fica do Fica, Kauza Cervanová), ale i dokumenty so silným umeleckým výrazom (vlna vs. breh) alebo filmy, ktoré dokázali témou a spracovaním osloviť širšie divácke publikum (38). V oblasti hraného filmu nadviazali na divácky úspech Bratislavafilmu ďalšie filmy zo súčasnosti (Lóve, Kandidát) a na prvé festivalové lastovičky z rokov pred 2010 (Slepé lásky) nadviazali ďalšie

13 slovenské filmy (Dom, Cigán, Až do mesta Aš, Deti, Môj pes Killer, Eva Nová, Koza). Dokonca vznikol prvý celovečerný animovaný film po roku 1993, divácky úspešný Lokalfilmis. Tento a minulý rok vypovedá o ďalšom pozitívnom trende. Slovenský film je akceptovaný divákmi a pozitívne vnímaný v zahraničí. Dokumenty Para nad riekou a Diera v hlave priniesli reflexiu dôležitých tém a veľmi pozitívne ich prijal svet. Film Piata loď ukázal veľmi citlivý pohľad na súčasnosť očami detí a vrátil sa z Berlína s ocenením. Film Učiteľka uspel u divákov i vo svete najprv v Karlových Varoch a potom v kinodistribúcii po celom svete (vrátane USA, Austrálie a dokonca nadabovaný v Taliansku a Španielsku). Mladí diváci dokázali prísť do kina na film o znásilnení (Špina). Do kín prišli i filmy žánrové (Červený kapitán, Všetko alebo nič) a dokonca vznikol film, ktorý reálne ovplyvnil riešenie vážneho politického problému (Únos). Mali sme tento rok film v oficiálnom programe Cannes (Out), ďalší citlivý film Nina smeruje aktuálne do kín po tom, čo začal svoju púť v Toronte. A tak ďalej... Aký obraz Slovenska teda vytvára súčasný film? V prvom rade svedčí o tom, že máme talentovaných ľudí naprieč generáciami, ktorí chcú a vedia vyrozprávať silné príbehy zo súčasnosti i z minulosti. Slovensko je podľa nich krajinou, kde politika a médiá žijú v akejsi virtuálnej realite a so životom normálnych ľudí nemajú nič spoločného. Slovensko je podľa nich súčasťou sveta nástupu komunikačných technológií, ktoré akoby vytlačili normálnu ľudskú komunikáciu. Podporujú v ľuďoch pocit osamelosti, bezradnosti a bezútešnosti. Umelci napriek tomu prostredníctvom svojej tvorby hľadajú vo svete lásku, pochopenie a spravodlivosť. 13 Obraz Slovenska vytváraný našou kultúrou

14 Haluz Hurá, 14 zvíťazili sme! IKP Ministerstvo kultúry SR pripravuje založiť vo svojom vnútri nový orgán. Ešte nevieme, či to bude srdce, alebo črevá, dúfame, že nie obličky, ale pocítilo potrebu inštitucionalizovať kritické myslenie priamo vo svojich útrobách. A neprišlo ministerským nič iné na um, len založiť Inštitút kultúrnej politiky. Že jeden taký podobný už je? No a čo! Veď je len mimovládny. Cítite tiež to vládne pohŕdanie? Ale aké pohŕdanie, my to tak nevnímame - konečne im svitlo! Veď my to prežijeme. Lebo kým to založia, kým sa stane niekto riaditeľom, kým mu (jej asi nie) dajú sekretárku, zaobstarajú auto, šoféra, vytlačia vizitky a presťahujú písacie stoly a stoličky, to sa ešte načakáme. Nehovoriac o schválených programoch, víziách, stratégiách Strategická otázka: budú tiež financovať svoje aktivity z grantov Fondu na podporu umenia? My do konca roku pripravíme ďalší okrúhly stôl o našich Rukovätiach, vydáme ďalšie Kultúrne y a prejdeme Slovensko s naším projektom MemoGym. Predstava, že by úradník ministerstva

15 vyrobil bábky a sedel s nimi pred školami ako my s MemoGym je tak absurdná, že sme prajní. Hor sa do zakladania Inštitútu kultúrnej politiky. Mimochodom, ministerstvo ho už malo. Skončilo sa to štúdiami jediného kriticky mysliaceho človeka, ktorý skutočne na poli kultúrnej politiky aj pracoval - a aj to bol Čech. Jeho prácu sme sa my v IKP snažili zhodnotiť a oceniť. My, z občianskeho združenia. 15 Haluz: Hurá, zvíťazili sme! Tak vitaj, Inštitút. Možno nebudeme pozvaní na tvoje krstiny, ale neboj sa, nebudeme sa správať ako rozprávkové sudičky. Naopak, pomôžeme ti, lebo už máme skúsenosti. My sme na spoluprácu pripravení. (Zase sme optimistickí? Čo už, iní už nebudeme.)

16 Rozhovor s riaditeľkou Oravskej galérie PhDr. Evou Ľuptákovou 16 Magda Vášáryová IKP navštívil výnimočnú galériu, Oravskú galériu v Dolnom Kubíne. Kedykoľvek som do nej vkročila a strávila príjemné hodiny medzi zbierkami najmä moderného slovenského maliarstva prvej polovice 20.storočia, kládla som si otázku, ako je to možné? Čo spôsobilo, že tak ďaleko od hlavného mesta i od Martina sa podarilo nielen založiť, ale aj udržať a neustále doplňovať tie neuveriteľné zbierky. Otázku som konečne položila najpovolanejšej osobe, riaditeľke galérie, pani Eve Ľuptákovej.

17 EĽ Hneď po založení galérie, behom dvoch rokov Juraj Langer, prvý riaditeľ, na základe svojho dlhoročného výskumu, získal rozsiahlu zbierku tradičného ľudového umenia Oravy. Až keď sa začalo uvažovať, ako by galéria mala vyzerať a čo všetko by malo byť vystavené, ruka v ruke s tradičným ľudovým umením sa pridávalo insitné umenie, ktoré doteraz na Orave pretrvalo napríklad v podobe drevených sôch deda Siváňa. Kamenárska tvorba vo veľkej časti zostala in situ, ale dobre zdokumentovaná, v galérii máme pre expozičné účely vyhotovené faksimilné odliatky. K tomu sa potom pridal výskum inšpirácií ľudovým umením, a tak sa prišlo celkom logicky na Benku, Bazovského, Palugyaya a mnohých ďalších a zbierka postupne rástla. Nie nadarmo sa hovorí, že oravskou inšpiráciou prešli takmer všetci maliari. Kolekcia maliarstva 1. polovice 20. stor. v zbierkach Oravskej galérie patrí v celonárodnom kontexte medzi najpočetnejšie a najkvalitnejšie. 17 Rozhovor s riaditeľkou Oravskej galérie PhDr. Evou Ľuptákovou MV Prejavuje sa takýto netradičný spôsob založenia galérie na jej činnosti? EĽ Áno, a dôkazom je 8 výtvarných disciplín a viac ako výtvarných diel. Sme jediná galéria na Slovensku, ktorá je zameraná na galerijné, ale čiastočne aj muzeálne činnosti. Slovenské galérie sa zakladali vo vlnách. Po 1949 vznikla Slovenská národná galéria, potom galéria v Košiciach a galérie v Liptovskom Mikuláši a v Banskej Bystrici. Nasledovala vlna 60. rokov a 80. rokov. Bola doba, keď každý okres chcel mať nielen osvetu, múzeum, knižnicu, ale aj galériu, ale otázka znela, ako ďalej a čo s nimi? Zaujímavé je, že mnohé galérie, založené medzi poslednými, si dodnes hľadajú program a odlíšenie, teda to, čo sme my (Oravská galéria) mali od začiatku. Napríklad naše zemianske rody na Orave (Mikuláš Zmeškal, osobný tajomník Beethovena), zbierka ich portrétov, dobre a premyslene koncipovaná štruktúra zbierok to je rodný list galérie. Podľa môjho názoru to primárne najdôležitejšie, ak hovoríme o zbierkotvorných inštitúciách, ktoré spravujú veľkú časť výtvarného kultúrneho dedičstva. MV Odkiaľ boli financie? EĽ Galéria bola financovaná Okresným národným výborom, teda zriaďovateľom. Pôvodný navrhovaný prvý názov bol Oravská obrazáreň, ale kým sa administratívny proces založenia ukončil,

18 vznikla už Oravská galéria. Mala dva a pol zamestnanca, okres viac nedal. Bola to doba nadšenia a zakladatelia Ignác Kolčák, Ctibor Belan a Juraj Langer sa obklopili zanietencami. Výtvarníci spontánne darovali svoje diela, galéria urobila súpis hnuteľných cirkevných pamiatok, ktorý odsúhlasil Biskupský úrad - Spišská kapitula, aby mohli slúžiť výstavným účelom v expozíciách na Slanickom ostrove umenia. Bol to dynamický, životaschopný začiatok. Myslím, že Ľubomír Feldek nazval galériu v tom čase oravskou šťukou. 18 Rozhovor s riaditeľkou Oravskej galérie PhDr. Evou Ľuptákovou MV Vždy sa mi zdalo, že vás sa normalizácia nedotkla. EĽ Táto galéria mala len šesť riaditeľov za päťdesiat rokov. A boli sme geograficky ďaleko od centra. Moji predchodcovia dokázali nájsť spoločnú reč s okresnými úradníkmi, a ako povedala pani Ľudmila Peterajová Oravskej galérii sa darilo aj preto, že bola v oravskom zátiší veď sme bližšie ku Krakovu ako k Bratislave. MV Takže bola vždy kontinuita. EĽ Áno, Ignác Kolčák, ako neúnavný budovateľ a organizátor, položil základy mnohým aktivitám, a Ctibor Belan bol silnou osobnosťou s fenomenálnou pamäťou. Výtvarníci ho rešpektovali, lebo ich často upozornil na obrazy, na ktoré v preplnených ateliéroch zabudli. Tak sa dobudovávali zbierky. A okres to financoval. MV A čo decentralizácia po roku 1993? EĽ Teraz sme župná galéria. Finančný balík pre kultúrne inštitúcie Žilinský kraj ich má 23 je výrazne poddimenzovaný. Často nás ale odporúčajú na Fond na podporu umenia. Najväčším problémom kultúry nie je objem peňazí, ale ich neefektívne rozdeľovanie, neinvestovanie do ľudí a nejasná zodpovednosť za kvalitu. Dnes sme všetci rivali. Každý chce viac. Deväť župných zbierkotvorných subjektov čaká s nastavenou dlaňou. Voľakedy sa Okresné národné výbory snažili financovať svoje inštitúcie a hľadali možnosť uspokojiť ich požiadavky. To, čo dnes s pýchou ukazujeme v deviatich stálych expozíciách v troch okresoch Oravy, to všetko bolo ťažiskovo nadobudnuté v minulom storočí. Centralizácia mala teda svoje výhody.

19 MV Nakupovali ste málo hlúposti? EĽ Prevažnú väčšinu môžeme vystaviť aj dnes. Vždy to bolo o riaditeľovi a komisiách boli to takzvané žírovačky, teda predbežné interné galerijné nákupné komisie. Diela sa predkladali a zdôvodňovali a napríklad v 80. rokoch minulého storočia, keď boli len tri kraje, galérie Stredoslovenského kraja vozili diela na nákupnú komisiu do Banskej Bystrice. A tam sa už išlo s kožou na trh. Riaditeľ musel predstaviť kolekciu a obhájiť ju. Dnes sa zvolávajú nákupné komisie len pre Žilinský samosprávny kraj, ale vzhľadom k veľmi malému príspevku na akvizície sú nákupky naozaj veľmi striedme. Niečo dostaneme z Fondu na podporu umenia, ale ten nezohľadní všetky žiadosti. No a potom je tu otázka cenovej relácie nadobúdania súčasného umenia. Galérie nemajú šancu konkurovať súkromným zberateľom a skupinám, ktoré umenie nakupujú už ako investičné umenie. Čo sa týka usmernenia akvizičnej politiky v ostatných galériách v Žilinskom kraji, (Oravská galéria je galéria s krajskou pôsobnosťou pre ŽSK), snažím sa mladým kolegom pomôcť máme dnes medzi nami viac manažérov ako historikov umenia takže robíme edukáciu. Nestretá sa to s pochopením, pretože absentuje odborné vzdelanie a prax. Často nám povedia ale to nám darovali Rozhovor s riaditeľkou Oravskej galérie PhDr. Evou Ľuptákovou MV Ťažko odmietnuť... EĽ Naopak, musia vedieť aj odmietnuť. Lebo dar čaká ako bude prijatý a potom sa môže stať, že bude ležať nevyužitý na polici v depozitári. MV Osudy galérií sú väčšinou smutné. Zažívame výmeny vedenia galérií pod tlakom miestnych mazalov. Máte tento problém aj vy? EĽ Nie, ostatných minimálne 37 rokov sme tento problém nemali (asi preto, že galéria má od 1984 stále tú istú riaditeľku). V Dolnom Kubíne nemáme veľa aktívnych umelcov. Ako mi raz jedna kolegyňa povedala:...ako ti je na tej Orave dobre, že tam nemáš živých umelcov!

20 EĽ MV V IKP sme sa snažili zistiť, koľko verejných i súkromných financií ide na Slovensku na podporu živej modernej kultúry. Súkromné peniaze sú ťažko dohľadateľné a z verejných financií idú dve tretiny na zamestnanosť v kultúre. Situácia je naozaj veľmi individuálna. Činnosť Oravskej galérie bola v roku 2016 zabezpečená finančným príspevkom od zriaďovateľa, z vlastného príjmu z predaja služieb a tovaru a príjmu z prenájmu a reklamy, dotácie z Fondu na podporu umenia, dotácie z rozpočtu Ministerstva kultúry SR, finančnej podpore Nadácie VÚB, zo sponzorských príspevkov a darov výtvarných diel. Od zriaďovateľa dostávame pravidelne financie na mzdy a odvody a málilinko na všetko ostatné. Nuž a čo stým?! Obrazne povedané, nútia nás, aby sme chodili po žobraní za sponzormi, ktorí sa hneď pýtajú chcete za moje peniaze kupovať obrazy? Aby sa to podarilo, musíme mať so súkromníkom veľmi dobrý kontakt, priam priateľský, aby nás podporil. Pre ilustráciu môžem uviesť údaje o nadobúdaní akvizícií v Oravskej galérii za minulý rok. Z nášho pohľadu to bol dobrý rok, ale za povšimnutie stojí údaj, koľko vlastných finančných prostriedkov, ktoré si musela galéria zarobiť, vložila na nákup akvizícií: Zbierkový fond galérie bol doplnený o 44 kusov výtvarných diel v celkovej hodnote Z toho kúpou 31 ks v hodnote a darom 13 ks v hodnote Zbierkový fond galérie k predstavuje kusov výtvarných diel. Na nákup zbierkových predmetov boli použité finančné prostriedky ŽSK 6 475, Fondu na podporu umenia a z vlastných príjmov Rozhovor s riaditeľkou Oravskej galérie PhDr. Evou Ľuptákovou MV Je Fond na podporu umenia vlastne fondom? Zhodnocuje peniaze? Je to len Copy&Paste Audiovizuálneho fondu. Umelci sú šťastní, lebo tieto fondy nemajú v sebe zabudovanú žiadnu evaluáciu, vyhodnotenie účinnosti vynaložených prostriedkov. Tým pádom nie je žiadna poriadna kritika, a hlavne, nikto nie je zodpovedný.

21 EĽ Aj my máme výhrady. Mnohé nemá logiku, vadí mi spôsob delenia peňazí a priznaná výška. Mnohokrát takýmto spôsobom Fond inštitúciám nepomôže, pretože výrazne a nelogicky okresané položky neumožňujú zrealizovať projekt ako celok. Mnohí žiadatelia radšej peniaze vrátia. Argumentujeme vedeniu Fondu, aby sa zamysleli nad tým, že celá naša kalkulácia na projekt je veľmi zodpovedná, nechceme predsa rozhadzovať. Ale načo nám je tretina financií? Je to ešte horšie ako keď bola Pro Slovakia. 21 Rozhovor s riaditeľkou Oravskej galérie PhDr. Evou Ľuptákovou MV Ako je možné, že vznikla tá hanba okolo Berniniho? EĽ Verejnosť je už otrávená, pretože v rôznych modifikáciách sa podobné problémy na Slovensku vyskytujú. Ja osobne v prípade Berniniho cítim sklamanie a pachuť z konania, lebo vyhasol plamienok nádeje, že veci idú správnym smerom. MV Či máme jedného Berniniho alebo nie, z toho sa nestrieľa, ale tá atmosféra má trápi, tá nevšímavosť, ten princíp... EĽ Je to ako chobotnica, ak naša spoločnosť nemá cit pre umenie, zbierky, ich hodnotu, nemá vkus a vzdelanie v umení, ľahko nasadí finančné páky. Bernini odišiel a dnes všetci vo svete hodia rukou - načo tam ísť, na to Slovensko, veď ktovie, ako to tam vyzerá, keď si nechali niečo také prekĺznuť cez prsty... A už sme všetci v jednom vreci. MV Teda chýba elán, vychovaní nástupcovia, spoločenská akceptácia týchto profesií... EĽ Našim dlhodobým krédom je, aby bola Oravská galéria dôveryhodná, aby sme nesklamali. Aby sa k nám návštevníci chceli vrátiť. To všetko súvisí s obsahom Vašej otázky. MV A čo všetko sa vyviezlo zo Slovenska... EĽ Lepšie povedané, o čom vieme, že sa vyviezlo, a mnohé zostane už naveky tajomstvom. V praxi som sa neraz stretla aj s prípadmi, keď majitelia žijúci v zahraničí, tí čo chceli ísť zákonnou cestou, sa nakoniec nedostali k svojim veciam. Poukazujem na systém pamiatkových komisií, ktoré rozhodujú o vývoze diel.

22 EĽ MV Presviedčala som ministra, aby dal vyhlášku o tom, kto môže byť riaditeľom kultúrnej inštitúcie, ale nepochodila som. V minulosti boli presne a konkrétne stanovené podmienky. Teraz manažér kultúrnej inštitúcie už nemusí mať ani zodpovedajúcu vysokú školu... Môže ním byť napríklad aj učiteľ pre prvý stupeň základnej školy. Naopak by to nefungovalo, aby sa napríklad historik umenia uchádzal o post riaditeľa ZŠ. Prax v riadiacej funkcii sa už tiež v mnohých výberových konaniach nevyžaduje. Ako je možné, že sa len prizeráme, ako sa devalvujú, ba priam likvidujú mnohé špecifické odborné profesie v galériách a múzeách?! 22 Rozhovor s riaditeľkou Oravskej galérie PhDr. Evou Ľuptákovou MV Čo by ste vy potrebovali v systéme ch Inštitúcií? EĽ Ja nič, len mať o dvadsať rokov menej, aby som mohla ešte bojovať a obhajovať klasickú galerijnú robotu. Lebo všetky moje pripomienky o dôležitosti odbornosti vzbudzujú len úškrny. Odborný pracovník nenadobúda kvalitu a spôsobilosť častým striedaním pracovnej pozície v rôznych inštitúciách. Teraz môžu moje slová vyznieť ako kacírske, ale slovenské galérie v súčasnosti, tak ako sú konštituované, financované a riadené, nepatria do nového tisícročia. Stali sa archaickým pozostatkom storočia minulého. Stratili sme už aj metodickú pôsobnosť Slovenskej národnej galérie, nemáme nástupcov, ktorí by obhájili, že sme rešpektovaná galerijná obec. Preto sa mi páči vtip o človeku, ktorý sa rozpráva sám so sebou, a keď sa ho na to pýtajú, odpovedá Viem, trpím samovravou, ale občas potrebujem počuť rozumný názor odborníka.

23 Kultúrne inštitúcie na 23 Slovensku - vzťah bez lásky Martin Katuščák Všetci to o nás vedia a my to tiež po nich opakujeme - že sme mladý národ. Politicky určite. Ale aj kultúrne? Vznikli naše kultúrne inštitúcie o stáročia neskôr ako v Poľsku a v Nemecku? Komu vlastne vďačíme za to, že sa to mi inštitúciami dnes len tak hemží?

24 Ako všade, všetky začali v súkromných zbierkach učencov a zberateľov, medzi ochotníkmi a nadšencami, ktorí boli považovaní spoločnosťou za bláznov. A ako to už v histórii býva, inštitucionálne sme sa prebudili až po výprasku v roku Matica slovenská (1863), ktorá vzišla z nutkania slovenských obrancov utláčaného národa a pozdvihovateľov národného povedomia v Martine, bola základom pre národnú knižnicu a ako symbol presadzovania myšlienky, že aj Slováci majú hlboké intelektuálne a kultúrne korene. V roku 1869 sa vrátil Ambro Pietor z Prahy zdesený, že slovenské ženy ešte nemajú svoju ustanovizeň a založil s ďalšími mužmi Živenu. Potom sme museli čakať v desaťročiach maďarizácie až na Andreja Kmeťa, katolíckeho kňaza medzi všetkými tými protestantmi, aby sformoval zárodok národného múzea v roku Je pravda, že ľudia prinášali aj rárohy zo stodôl, ale podarilo sa zozbierať aj vzácne exponáty, ktorými sa dodnes hrdíme. Alžbetínska univerzita (1912) so svojou bohatou knižnicou bola maďarská a cez to všetko si ju neskôr osvojila Univerzita Komenského (1919) a dnes je z nej jedna z najväčších knižníc Slovenska, Univerzitná knižnica v Bratislave. Len bez univerzity. 24 Kultúrne inštitúcie na Slovensku - vzťah bez lásky Po roku 1918 a vzniku Československa začali prúdiť na Slovensko českí nadšenci. Českí profesori, učitelia, lekári, vedci, legionári. Pomohli nám založiť okrem univerzity profesionálne divadlá, múzeá, základ knižničného systému a začali systematicky zbierať a dokumentovať ľudovú kultúru. Do Košíc prišiel Josef Polák a začal vytvárať to, čo dnes nazývame Košická moderna. Kde sa niečo dialo a zakladalo, mal v tom prsty nejaký Čech. Nečudo, že v tom frmole sa úplne zabudlo na založenie národnej galérie, tá vznikla až v roku A tak bolo Slovensko bolo pomocou z Čiech uškolené a ustanovené kultúrne. Zrejme narýchlo, čo malo vplyv na ďalší rozvoj inštitúcií, ktorý sme prevzali pod naše velenie v čiernych čižmách v roku A Česi museli ísť peši do Prahy. Dnes by sme im mohli vyčítať, že nás nenechali tak, nedali nám priestor, aby sme si to všetko vyskúšali a potkýnali sa sami o vlastné nohy. Možno by sme k našim m inštitúciám mali súkromnejší vzťah. Privykli sme si na českú dôkladnosť, napríklad na Plickove výjavy sedliakov na poli, ktoré doteraz absolútne ovplyvňujú romantické vnímanie nášho vlastného folklóru. Ostatné sme, nepriznajúc autorstvo, potichu začlenili do našej národnej narácie. Zapadalo to ľudáckych výstaviek aj komunistických slávností.

25 A Maticu sme si zničili definitívne až po získaní samostatnosti v roku Potom to už poznáme takmer všetci. Dnes sa môžeme sťažovať len sami na seba. Ako vidno na grafe inštitúcií v zriaďovateľskej pôsobnosti Ministerstva kultúry SR, najväčšou inštitúciou z hľadiska financií je Slovenské národné divadlo. Až po ňom nasleduje Slovenská filharmónia, Slovenské národné múzeum, Slovenská národná galéria, Slovenská národná knižnica, Univerzitná knižnica a Národné osvetové centrum. Ďalšie inštitúcie si z celkového balíka 340 miliónov eur vezmú len 3 % alebo menej. Ak by sme za kultúrne inštitúcie považovali aj archívy (haló, pán minister, konečne by sme ich mali vziať z Ministerstva vnútra SR), tie by sa s päť a polmiliónovým rozpočtom umiestnili niekde medzi Pamiatkovým úradom a Múzeom SNP. 25 Kultúrne inštitúcie na Slovensku - vzťah bez lásky

26 Svetom letí trend zlučovania, fúzií a syntéz inštitúcií. Zdá sa ale, že s fragmentáciou inštitúcií u nás panuje všeobecná spokojnosť. Každá si potichúčky žuje svoj krajec, síce neveľký, ale užíva si svoje samostatné postavenie. Integrácia neexistuje nielen medzi rezortmi kultúry, školstva a vnútra, ale ani vnútri rezortov. Máme kopu ústavov a centier, kde je každý minimálne riaditeľom, ktoré venujú čas vymedzovaniu sa voči ostatným a obhajovaním svojej existencie, pretože od toho závisí balík peňazí z ústredia. A tak sa stáva, že hlavným pracovným nástrojom nie je kreativita a orientácia na vzdelávanie a kultiváciu nášho občana, ale kvalita rýchlovarnej kanvice a gastrolístky. 26 Kultúrne inštitúcie na Slovensku - vzťah bez lásky Príklad: Slovenská národná knižnica (SNK) v Martine má síce vyše 10 násobne vyšší rozpočet ako Štátna vedecká knižnica v Banskej Bystrici (ŠVK BB). A koľko podujatí ročne urobia? ŠVK BB ponúka okrem knižničných služieb aj akcie pre čitateľov a verejnosť, orientované na súčasné umenie a nielen na literatúru, čiže autorské čítania, besedy, výstavy a koncerty. Čiže zhruba desať rôznorodých akcií za mesiac. SNK za celý rok usporiada necelých tridsať aktivít, zameraných odborne a metodicky pre odbornú komunitu. Verejnosti ponúka cez svoje literárne múzeá retrospektívne výklady a výstavy o starej literatúre. Ešteže sa nórski medici chodia učiť do študovne SNK. Na koho sa budeme vyhovárať teraz?

27 anketa 27 V Západnej Európe sme dnes lepší žiak, konečne úspešnejší ako susedia. Len čo s rozprávkou o hlúpom Janovi, ktorý sa napriek tomu stal kráľom? Máme základ, novú literárnu naráciu, ktorú by sme mohli ponúknuť Slovákom? Miesto hlúpeho Jana európsky rozhľadeného Reného? Dušan Dušek Spomenul som si na dve vety, ktoré mi po pohrebe mojej starej mamy povedal šaštínsky hrobár. Chodila totiž na pohreby všetkých ľudí z mestečka. Hrobár mi povedal: Na to, koľkým ľuďom bola na pohrebe, neprišlo až tak veľa ľudí. V tejto nelogickej vete je niečo zázračné: doslova čierny humor. Očarúva ma jej ľahkosť, pravdivosť, absurdnosť. A ešte aj akási skrytá múdrosť. Takáto veta je zrozumiteľná nielen na Slovensku, ale všade na svete. Druhá hrobárova veta znela: Mne na živote nezáleží, nech zomrie, kto chce.

28 Tomáš Janovic Rozprávka o Nikdy Už Nikdy nebudeme kradnúť a klamať! A kde je to Nikdy, milí rodáci? Za 7 horami a 7 dolinami. 28 anketa Martin Kasarda Tak, ako by vražda draka dnes neprešla cez bariéry ochrancov prírody, ani hlúpy Jano by nemal šťastie, pretože v prostredí súčasného školstva by získal nálepku neposedného ADHD dieťaťa, ktoré potrebuje terapiu. René aj Jano však mali spoločnú vlastnosť, dôležitú pre charakter Slovákov: keď sa pozrieš do sveta, vidíš svoj domov novými očami. Skúsenosť s inakosťou, iným svetom, než za Ťapákovskou pecou, je pre nás iniciačná. Prastarých otcov s lístkami na šíf do Ameriky vystriedali vnuci spočiatku zbierajúci jahody, ale dnes už reálne pracujúci aj na dobrých a kvalifikovaných miestach, ktorí ak sa vrátia prinášajú skúsenosť. Nie je všetko zlato, čo sa v Amerike blyští, ale predsa len niektoré pravidlá fungujú napríklad za prácu plácu, máme právo oddychovať a povinnosť sa o seba postarať. Len horšie je, že navrátivší sa Renéovia so svojimi skúsenosťami narážajú na tých, čo z domu neodišli, zato sa im kým sa René túlal podarilo obsadiť miesta, kde sa rozhoduje. Výsledkom

29 je, že dnes prežívame eufóriu vyrobenú v prekvitajúcich fabrikách lacnejšej pracovnej sily, kým tí najšikovnejší hľadajú učiteľov za našimi plotmi a platy prekračujúce almužny našich učiteľov. A literárna narácia? Chýba nám nepokrivené zrkadlo satiry, stále trpíme podceňovaním sa a samoľúbou sebaľútosťou. Teda chorobami, ktoré nevylieči ostentatívne búchanie sa do národných pŕs. A čo pomôže? 29 ANKETA

30 Ochrana kultúrneho 30 dedičstva a jej význam pre kultúrnu komunikáciu na Slovensku Miloš Dudáš

31 Kultúrne dedičstvo nie je len vzácnym a jedinečným dokladom o bohatej histórii a tradícii Slovenska, ale najmä pravdivým obrazom o dobe, ktorú žijeme. Práve ono zásadným spôsobom formuje našu identitu a spoluvytvára neopakovateľný genius loci našej krajiny. Krajiny s komplikovanými, ale o to zaujímavejšími dejinami, rozmanitou geografiou, s pestrým etnickým a náboženským zložením jej obyvateľstva a najmä s množstvom vzácnych historických pamiatok a malebných prírodných krás. 31 Ochrana kultúrneho dedičstva a jej význam pre kultúrnu komunikáciu na Slovensku Súčasťou kultúrneho dedičstva je široká paleta hmotných i nehmotných prejavov tvorivého umu a zručnosti človeka. Medzi hmotné patria predovšetkým nehnuteľné a hnuteľné národné kultúrne pamiatky (objekty architektúry, urbanizmu, histórie, vedy a techniky, resp. predmety výtvarnej a umeleckoremeselnej podstaty), pamiatkové územia, muzeálne a galeríjne zbierky, archívne a knižničné dokumenty, rôzne artefakty tradičného úžitkového a ľudového majstrovstva i produkty dramatického umenia a modernej audiovizuálnej tvorby. K nehmotným možno zaradiť najmä duchovné prejavy človeka, ako je ústna tradícia, folklór, spoločenské a náboženské zvyky, rituály a udalosti, mytológia a obyčaje, tradičné remeselné postupy, rôzne zemepisné a mieste názvy a pod. Napriek zložitým podmienkam rôznych historických období a často za cenu veľkej obetavosti a neodmysliteľného odriekania nám predkovia zanechali dielo, ktoré dnes radi obdivujeme, na ktoré sme patrične hrdí a ktorým sa ochotne pýšime. Tvorili ho tak profesionáli, významní umelci a architekti vzdelaní doma i v cudzine, ako aj neškolení amatéri, anonymní ľudia, ktorí zdedili zmysel pre prirodzenú krásu a po generácie odovzdávané vedomosti a zručnosti. S veľkým citom a s pokorou k tradícii vdýchli svojmu dielu život, istú dobu ho využívali, často zdokonaľovali a nakoniec odovzdali deťom s nádejou, že ho v budúcnosti budú s úctou zveľaďovať. Prirodzene predpokladali, že vzťah k miestu a rodinné i sociálne väzby rastúce mnoho storočí nedovolia opak. Nikto nebudoval, nikto nevytváral svoje dielo s tým, že sa nezachová, že rýchlo zmizne z nášho okolia a následne sa úplne stratí z ľudskej pamäti. Naopak, jeho tvorca dúfal, že zostane súčasťou života ďalších generácií, bude im dobre slúžiť a aj pomocou neho sa zachová krehké puto medzi ním a jeho potomkami, medzi minulosťou a súčasnosťou.

32 Prostredníctvom kultúrneho dedičstva máme možnosť spoznávať život našich predkov. Práve ono sprostredkovane hovorí o tom, ako ho žili v priebehu storočí, čím sa živili, aké predmety ich obklopovali, čo im robilo radosť, ako vnímali krásu, funkčnosť, ako chápali pokrok i nové technické riešenia a ako sa vyrovnávali s mnohými dramatickými zmenami, ktoré každá doba prinášala. Tak prostredníctvom kultúrneho dedičstva naši predkovia s nami hovoria a naopak, my s nimi neustále komunikujeme. Tak zostávajú živí v našej pamäti. Dešifrovať ich príbeh môžeme len vtedy, keď ku kultúrnemu dedičstvu nebudeme ľahostajní, keď ho nebudeme ľahkovážne a ochotne ničiť. Keď si vlastníci, správcovia, ale aj predstavitelia samosprávy a štátnej správy uvedomia, že dedičstvo nie je zbytočné a bezcenné bremeno na ceste hospodárskeho rozvoja. Keď ho spoločnosť bude s citom rešpektovať a vnímať ako prirodzenú súčasť života, o ktorú je potrebné sa pravidelne starať. Zničiť starý objekt alebo dobový dokument či predmet trvá niekoľko hodín, minút a sekúnd, no na to, aby sa historickým vôbec stal, aby získal svoju jedinečnú patinu, muselo uplynúť veľa času, úzko zviazaného so životom a osudom mnohých generácií. 32 Ochrana kultúrneho dedičstva a jej význam pre kultúrnu komunikáciu na Slovensku Čo dnes našim predkom odkazujeme, keď vidia zničený, zanedbaný a opustený starý objekt a špinavé a burinou zarastené centrá historických sídiel, ktoré kedysi prekvitali a boli plné života? Čo si pomyslia, keď vidia súčasným stavebným počinom znehodnotenú budovu či celé pamiatkové prostredie? Keď sa neprimeraným spôsobom prestavujú objekty, kde absentuje základný cit pre architektúru a detail, materiál, farbu, mierku i proporciu. Čo cítia, keď sú nemými svedkami búrania celých historických štruktúr a keď ich nekompromisne nahrádzajú rozsiahle priemyselné parky, super- či hypermarkety, rôzne obchodné a biznis centrá alebo luxusné obytné vily sterilného a katalógového architektonického výrazu? Čo zmýšľajú o necitlivých úpravách interiérov mnohých sakrálnych stavieb a o odstraňovaní ich pôvodného historického mobiliáru? Tie predmety chcú možno len ticho povedať: nie sme žiadne historické haraburdie, sme predmety vytvorené pre slávu a chválu Božiu! A na druhej strane, aký majú dojem, keď vidia obnovený dom, kostol, kúriu, kaštieľ, hrad, mlyn, most..., keď sa po reštaurovaní alebo prostom umelecko-remeselnom zásahu opäť zaskvie v plnej kráse obraz, socha, celý oltár, štuková výzdoba fasády, okenná rímsa, odev, predmet dennej potreby...? Ale najmä, čo cítia,

33 keď vybudované a vytvorené opäť slúži svojmu účelu a prináša radosť i úžitok? A hoci sa fyzická podstata našich otcov už dávno a nenávratne stratila v priestore nekonečného vesmíru, ich duša, ktorá možno niekde medzi nami prebýva v korunách stromov, pri prameni riek a potokov alebo hore na nebesiach určite cíti radosť a zadosťučinenie, veď úsilie nevyšlo nazmar a oni aj naďalej žijú vo svojom diele. Neberme kultúrne dedičstvo ako náš súkromný majetok, s ktorým môžeme bezstarostne nakladať a robiť, čo momentálne uznáme za vhodné a ekonomicky prospešné. Necíťme sa jeho neobmedzenými vlastníkmi, ale len dočasnými užívateľmi a správcami. Starostlivo ho chráňme a zveľadené odovzdajme budúcim generáciám. Určite sa nám to vráti ako vzácna a atraktívna súčasť nášho životného prostredia. Ako prostriedok, ktorý prirodzene kultivuje spoločnosť a vychováva našich potomkov. A zároveň ako jedinečný fenomén, ktorý nám pomôže nájsť odpovede na často položené otázky kto sme, čím sme a odkiaľ pochádzame. 33 Ochrana kultúrneho dedičstva a jej význam pre kultúrnu komunikáciu na Slovensku

34 Monitoring IKP 34

35 Hlavné mesto kultúry SR Dlho sme čakali, ako náš minister kultúry využije tú lákavú zhodu. On je predsa MM, teda nie Marilyn Monroe, ale Melina Mercouri. Bývajá grécka ministerka kultúry, ktorá stála pri zrode projektu Európske hlavné mesto kultúry, titul, ktorý si pred 3 rokmi užívali naše Košice. A pretože MM zaväzuje, vymyslel Marek Maďarič, že aj na Slovensku budeme mať Hlavné mesto kultúry. Vzhľadom na to, že za mesto je vo svete považované sídlo s vyše 50 tisícmi obyvateľmi, projekt nebude mať dlhého trvania. Takže predpokladáme, že sa to po ôsmych rokoch premenuje na Hlavnú ves kultúry SR. Skrátka, Slovensko nie je Európa a každé MM nie je MM. 35 monitoring IKP Cvernovka O chvíľu už budeme všetci pravidelne sledovať sk/zivakultura. Stránku presťahovanej a vynovenej Cvernovky. Sme radi, že si prisvojili náš termín živá kultúra, ktorý sme začali v IKP používať po dlhých diskusiách a hľadaní spôsobu, ako jednoducho a výstižne pomenovať súčasnú modernú kultúru. Cvernovčania, máte v nás stálych odberateľov. Progresívne Slovensko Čím to je, že aj po dôkladných rešeršiach a analýzach mozgov kultúry a politiky vidíme svet horší, než je v skutočnosti. Je to pre to, že je nám bližší virtuálny svet ako realita? Verte, že sme si niekoľkokrát pozorne prečítali najmä všetky zmienky o kultúre v dokumente v tomto obsiahlom popisnom dokumente. Jazyk je teda komplikovaný, niektoré vety sme čítali aj trikrát a rozumieme, že keď je všetko, všetko musíme zmeniť. Len čo so Slovákmi? Pýtame sa nesmelo. Ochrana našich ch hodnôt Bol raz taký pán, ktorý si veľmi dobre rozumel so Stalinom a volal sa Andrej Alexandrovič Ždanov. Dnes neprávom upadol do zabudnutia ako osoba, ale jeho myšlienky sú večne živé. Bojoval ako lev proti cudzím m vplyvom, ktoré by boli radi zanášali do nášho čistého socialistického sveta cudzinci, prišelci, tí iní, Napríklad zo židovskej, poľskej a ukrajinskej kultúry. Nielen tej americkej. Pravdou je, že sa neoháňal kresťanskou kultúrou. Ale slovník a spôsob, akým chcel dodržať tú čistotu budovaním kultúrne nepriechodných múrov a hraníc, je ten istý, aký aj dnes používajú jeho usilovní žiaci. So Sovietskym zväzom na večné časy a nikdy inak!

36 Slovníček IKP 36 (pojmy vo svete vznikajú závratnou rýchlosťou, presne tak aj zanikajú - a my sa vás snažíme udržať v obraze) Kultúrna deštrukcia Milovaná, rozhodne ne-nudná, tendencia ohlupovania spoločnosti, ktorá je často oslavovaná ako pokrok. Na Slovensku sa pod tým skrýva slovenské kultúrne národníctvo. Skúste byť proti nemu! Binge-watching Keď sedíte celú noc pred televízorom, aby ste si pozreli celú sériu seriálu, bez ohľadu na to, že aj jednotlivé časti sú strašné. Je to ako zjesť všetky antibiotiká v jeden večer, aby ste mohli skôr piť. Napríklad grapefruitovú šťavu. Hate-watching Post-moderná tendencia sledovania zlých filmov a seriálov so zachmúrenou tvárou, prípadne s odsudzujúcimi výkrikmi. Na druhý deň nasleduje úľavu prinášajúce rochnenie sa v popisovaní, odsudzovaní a kritizovaní vyššie uvedených. Výsledkom je zvýšené sebavedomie.

37 Guilty pleasure Na rozdiel od hate-watching ide o konzumáciu pokleslej kultúry, ale tentokrát s rozkošou, že niečo také existuje a že vy viete, aké je to strašné. A to vám zaručuje prísun endorfínov do organizmu. Vôbec, sledovanie toho, čo nás irituje, je pravdepodobne pozostatkom prítomnosti na straníckych schôdzach v minulosti. A možno aj dnes. 37 slovníček IKP Banter Novodobé špičkovanie sa s kamarátmi (prípadne kamarátkami), ktoré je za hranou doteraz vnímanej slušnosti. Podľa odborníkov ide o ospravedlnenie rasizmu, sexizmu a podobných -izmov v nás tým, že to prezentujeme ako zábavu. Čo vám budeme vysvetľovať, pozrite si Top Gear.

38 Projekt vydávania časopisu Kultúrny z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia: Partner Via Cultura; Inštitútu pre kultúrnu politiku ISSN